História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Kto žije za ostnatým drôtom?

Marína Zavacká

Svet očami štátnej propagandy na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia

Prelom 50. a 60. rokov minulého storočia sa do historického vedomia československej (čs.) verejnosti premietol ako etapa zdanlivej nehybnosti, v ktorej sa nič podstatné nedialo. Josif Vissarionovič Stalin bol mŕtvy, éra masových procesov sa skončila, oteplenie 60. rokov ešte nenastalo. Pretože kolektívna pamäť je citlivejšia na viditeľné zlomové udalosti, ktoré sa čs. politikom darilo vo vnútropolitickej oblasti potláčať, neostal žiaden míľnik, o ktorý by sa mohla oprieť. Okolité štáty však i v tomto období prežívali historické chvíle. Stačí si pripomenúť udalosti ako XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ), maďarské povstanie, berlínska kríza. Menila sa tvár sveta. Hýbala ňou myšlienka národného zjednotenia Arabov, vlastnú politickú líniu formulovala Čína, pokúšali sa o to aj dekolonizované štáty Afriky. Obrovskými zmenami prechádzal i vzťah oboch superveľmocí.

Aj keby sa predstaviteľom politickej moci v Československu podarilo znehybniť vnútorný vývoj, na svetové dianie museli prinajmenšom pasívne reagovať vytváraním takej interpretácie diania, ktorá by sa politicky hodila pre domáce obyvateľstvo. V porovnaní s informovaním o vnútropolitických udalostiach mali propagandisti pri vytváraní verejnej mienky o svete za hranicami štátu podstatnú výhodu. Tvorcovia domáceho spravodajstva sa nemohli vyhnúť formuláciám, ktoré stavali aj menej vnímavého recipienta pred dilemu, či veriť tomu, čo sa píše v novinách, alebo vlastným očiam. Avšak pre problémy s cestovaním mal radový občan oveľa menšiu možnosť konfrontovať informácie o zahraničí s vlastnou skúsenosťou. A nešlo iba o kapitalistickú cudzinu. Voľné a neobmedzené cestovanie (dokonca ani šírenie tlače) nebolo možné ani v rámci bloku tzv. bratských socialistických krajín. Politickej sile, ktorá kontrolovala čs. médiá, sa tak otvárala možnosť nielen korigovať a deformovať, no pre podstatnú časť populácie aj priamo vytvárať obraz okolitého sveta a diania.

Propagandistické obsahy

Umelé stvárnenie sveta, ktoré svojim recipientom predkladala komunistická propaganda, malo umožniť masám ľahkú orientáciu a navigovať ich v každodenne vyžadovanom zaujímaní správnych postojov. Prvým krokom bolo jasné rozdelenie sveta na dve sféry a jeho opísanie v dimenziách dobrý - zlý, náš - nepriateľský. Grafické vyjadrenia bývali zámerne zjednodušené a vždy obsahovali kľúč k otázke, na ktorej strane treba stáť. Na titulnej strane humoristického časopisu Roháč z marca 1956 sa nachádza sovietsky hrdina a jeho nepriateľ, ktorý je tlstý, škaredý, zlomyseľný a agresívny. Protipólom zla bývali odhodlaní komunisti, unavení vykorisťovaní robotníci a vychudnutí hladní nezamestnaní. V písanom texte sa používali diferencovanejšie rozlišovacie kľúče. Napríklad terminologická označujúca vyzvedača : dvojica cudzí (zlý) špión a náš (dobrý) rozviedčik.

Nemenej dôležitú otázku, ako o svete hovoriť, predstavovala dilema, čo ľuďom o svete povedať. Základom bolo bipolárne videnie sveta, v ktorom sa pozitíva sústreďovali na Sovietsky zväz (ZSSR) a jeho satelity, kým negatíva na Západ. ZSSR sa od polovice 50. rokov prestal na krátky čas prezentovať ako krajina najpokročilejšia v technológii. Ohlásil, že mieni nasledovať najlepšie vzory a učiť sa v jednotlivých oblastiach vedy a techniky od zahraničia. Frekventovaným prvkom príhovorov jeho najvyššieho predstaviteľa Nikitu Sergejeviča Chruščova na návštevách západnej Európy a USA sa stalo pripomínanie významného podielu hosťujúcich západných inžinierov a iných odborníkov v sovietskom štáte a vyjadrovanie vôle nasledovať túto tradíciu. Medzník v rétorike o potrebe učiť sa od kohokoľvek predstavovali úspechy v sovietskom kozmickom programe. Vesmírna trojica Sputnik - Gagarin - Titov umožnila sovietskym politikom z technologickej stránky vystupovať z pozície nadradeného partnera i voči USA.

Napriek uznaniu cudzích úspechov v technike ZSSR ostával podľa vlastných i satelitných propagandistov nedostižným priekopníkom v oblasti kultúry. A to nielen vo výchove špičkových umelcov, jeho objektívne najúspešnejšieho vývozného artikla, ale i v dosiahnutej kultúrnosti ľudových más. Staršie známe postavy typu strýka pioniera Timura, ktorý vo voľnom čase spieval vo fabrickej opere, našli pokračovateľov v kolchozníkoch vezúcich na kolchoz klavír alebo v mladej knihovníčke, ktorá chce byť s knižnicou plnou marxistických klasikov poruke mládežníkom na Sibíri. Veľký dôraz sa kládol na spravodajstvo o všestrannom kultúrnom rozvoji malých národov v ázijskej časti ZSSR, ktoré sa využívalo ako protiklad k novinkám o útlaku a asimilácii národov kolonizovaných Západom. Predstieraná úspešnosť sovietskej misie nemala hraníc. Podľa jednej reportáže sa napríklad stepní kočovní Karagaši až vďaka sovietskej moci, ktorá im dožičila domčeky, stali ľuďmi. Stálym problémom pre propagandistov ostával nemecký faktor. Tu totiž nevstupovali do prostredia nulovej informovanosti. Naopak, veľká časť obyvateľov mala na Nemcov ostro vyhranený názor. Teraz si však mali myslieť, že všetci zlí Nemci sa odsťahovali na Západ (do Nemeckej spolkovej republiky - NSR). Tých mali naďalej nenávidieť, ale zároveň mali veriť, že východní Nemci (v Nemeckej demokratickej republike - NDR) sú úplne odlišní.

Triedny nepriateľ

Odklon propagandistickej línie od dogmatického prístupu k triednemu nepriateľovi nastal na dvoch frontoch. Prvým bola zmena politiky voči európskym ľavicovým zoskupeniam mimo krajiny sovietskeho tábora. Rečníci XX. zjazdu KSSZ sa v prejavoch otvorili spolupráci s pokrokovými silami Západu, ktoré majú iné názory na prechod k socializmu ako ZSSR, a úprimne pozdravili mierumilovných sociálnych demokratov. Na platforme boja za mier sa neskôr bratsky zdravili i s pokrokovými predstaviteľmi iných spoločenských organizácií vrátane cirkví. Druhou oblasťou, v ktorej bolo treba upraviť postoje voči triednemu nepriateľovi, boli dekolonizujúce sa krajiny Afriky a Ázie. Odkazmi na dialektiku vývoja sa z apriórne negatívnej buržoázie stala - na zvýraznenom pozadí zaostalej feudálnej Afriky - vlastne buržoázia pokroková.

Rozporuplne vnímanou inštitúciou ostávala počas celého obdobia Organizácia Spojených národov (OSN). V súvislosti s udalosťami roka 1956 ju predstavovali ako úplne ovládanú nepriateľom, ako hlasovaciu mašinériu či ako javisko permanentných protisocialistických provokácií. V čase občianskych nepokojov v Kongu sa akcie OSN opisovali ako občas dobre mienené, ale nerozhodné a slabé. Na jeseň 1962 už tlač ZSSR a jeho satelitov citovala z ďakovných listov OSN Chruščovovi za zásluhy o udržanie mieru.

Tretí svet

Predstavitelia národov tretieho sveta zapríčiňovali ďalší druh problémov: v grafickej propagande už existoval stereotyp utláčaného černocha a Araba. Najmä od suezskej krízy sa popri čiernom "vznešenom divochovi" objavoval muž s črtami Severoafričana - vysoký, štíhly, v bielej košeli a nohaviciach, trhajúci okovy. OBR 6. černoch Aj členovia iných utláčaných národov, napríklad Laosania, Číňania či Vietnamci sa zobrazovali ako estetické a symetrické postavy. Stereotyp dobrého černocha v protiklade k bielemu pánovi prestával fungovať v momente, keď sa niektoré bývalé kolónie rozhodli orientovať na svoje materské krajiny alebo na USA. Niektorí africkí politici, ako napríklad "separatista" Moise Tshombe alebo "zradca" Joseph Kasavubu, získali s negatívnymi adjektívami aj telesné defekty, ktorými pripomínali postavičky pohanských ľudožrútov, variacich v kotle úbohých misionárov. Zlí černosi boli trpasličieho vzrastu, s divým výrazom v očiach a veľkými gambami. Využívanie metód známych z nacistickej propagandy možno pozorovať aj na zobrazovaní Aziatov znepriatelených v čínsko-taiwanskom konflikte, kde Taiwanci vyzerajú ako zosobnenie žltého nebezpečentstva. OBR.8aziat zlý , kým Číňania z pevniny sú pekní, jemní a dokonca vysokí. OBR. 9. aziat dobrý.

Treba tiež spomenúť zásadu nezobrazovania priateľov. Portréty spriatelených štátnikov boli prísne zakázané. Týkalo sa to aj socialistických politikov, ktorí sa dostali s Moskvou do otvoreného sporu. Po Stalinovej smrti neexistovali obrázky Josipa Broza Tita, Envera Hodžu ani Mao Ce-tunga. Témy porovnávajúce oba systémy sa museli zaobísť s používaním symbolov a atribútov. Výnimkou z pravidla bol sám Chruščov, ktorého karikatúra sa niekoľkokrát objavila v Roháči na spoločnom obrázku s navštívenými západnými politikmi, napríklad s Johnom Fitzgeraldom Kennedym. Pravidlo nezobrazovania platilo aj pre politikov tretieho sveta blízkych ZSSR.

Nespoľahliví proletári všetkých krajín

Teória o nadradenosti marxisticko-leninskej filozofie nad všetky ostatné tvorila základný kameň ideológie krajín socialistického tábora. Prax sa však od samého začiatku od teórie líšila. Druhá svetová vojna pochovala leninské nádeje na rozhodujúcu úlohu nemeckého proletariátu. Po nej sa komunistické režimy presadili len tam, kde bola aspoň dočasne dislokovaná Červená armáda. Ani očakávanie, že revolučná aktivita más bude rásť priamoúmerne ich rastúcemu zbedačovaniu, sa nesplnilo a roku 1956 sa od tejto poučky ustúpilo. Stále však pretrvávalo oficiálne hlásanie predpokladu, že myšlienku komunistickej revolúcie si osvojí každý proletár, každý jednotlivec vykorisťovaných más, ktorý s ňou bude dostatočne oboznámený. Korekcie politickej línie po Stalinovej smrti roku 1953, zbavovanie sa kultu osobnosti, dogmatizmu, schematizmu, formálnosti, to všetko malo odbrzdiť šírenie myšlienky budovania komunistickej spoločnosti a priniesť jej globálny rozkvet. Namiesto nej sa však objavili v samotnom socialistickom tábore príznaky jej slabnutia, úpadku a rozvratu. Propagandisti v oblasti zahraničnej politiky ich vinou čelili čoraz ťažším problémom. Nemecké nepokoje z roku 1953 sa podarilo čiastočne utajiť a čiastočne vysvetliť aktivitou zvyškov fašistických živlov. Udalosti v Poľsku roku 1956 sa taktiež tajili, pričom neskôr sa prezentovali ako akcie zahraničných centrál, miestnych chuligánov a skazenej mládeže. Povstanie v Maďarsku sa spočiatku komentovalo tak isto, no jeho rozmer si vynútil korekciu tejto interpretácie. Popri rečiach o imperialistických agentúrach a horthyovských emigrantoch bolo koncom roka 1956 priznané, že "demagógiou sa v neďalekej minulosti podarilo nacionalistickými heslami ovplyvniť a zviesť značnú časť obyvateľstva". Do novín sa roku 1956 dostal aj termín Republikenflucht - únik občanov NDR, zvedených západnou propagandou. V článku sa písalo, že ceny a mzdy v západnom Nemecku síce vyzerajú výhodnejšie, ale východné Nemecko má zase mnohé iné pozitíva: trvalosť zamestnania, sociálne i kultúrne výhody a hlavne perspektívy pracujúcich, ktoré vraj dokonca "vedú mnohých k tomu, aby sa presťahovali do NDR". Ale prečo si tým neboli istí všetci pracujúci východného Nemecka? Ako oficiálne zdôvodniť potrebu čo najdokonalejšej ochrany obyvateľov socialistických krajín pred západnou propagandou (i západnou realitou)? Pre čs. propagandistov tieto otázky predstavovali neriešiteľný problém. Čosi vyriešila tvrdením o nezáujme svojich občanov o dané témy, zvyšok obostrela mlčaním.

Problémy s plánovaním

Naši propagandisti nedokázali predvídať ani zajtrajšie hodnotenie dnešných súdruhov z iných komunistických strán. Priebežne sa upravoval modus vivendi s juhoslovanskými predstaviteľmi, ťažké bolo kritizovať a pritom neuraziť Čínu. Pokiaľ Albáncov ešte roku 1959 oficiálna rétorika obhajovala, do roku 1962 sa podľa nej prepracovali k správaniu "s rastúcou zaslepenosťou a bezohľadnosťou, trvale zhoršovali situáciu ohováračskými výpadmi, rozbujnel tam nacionalizmus a sektárstvo". Zložito sa vysvetľovalo i správanie radových občanov kapitalistických krajín, robotníkov a vykorisťovaných. Snahy o poskytnutie kľúča k správnemu chápaniu ich konania a presné direktívy, ako písať a čomu sa vyhýbať, sa periodicky objavovali pred každými voľbami v NSR, Francúzsku, Veľkej Británii a v USA. Pri komentovaní slobodných volieb totiž bolo ťažké vysvetľovať, prečo majú miestne komunistické strany také mizivé percento voličov.

Inštitucionálne zmeny

Trendy a zmeny v propagande v sledovanom období sa odrazili aj na vývoji propagandistických inštitúcií. Paradoxne, pred Stalinovou smrťou bola zahraničnopolitická propaganda menej inštitucionalizovaná. Čs. tlač proste čakala na správu Tlačovej agentúry ZSSR. Po roku 1948 si komunisti starostlivým výberom a dosadzovaním lojálnych novinárov zaistili kontrolu nad všetkými publikovanými informáciami. Avšak v druhej polovici 50. rokov pre neustále a prudké zmeny nemohla uspieť ani najlepšia vôľa dodržiavať sovietsku politickú a propagandistickú líniu. Do roku 1956 spoločenská potreba väčšej flexibility a nezávislosti satelitných politických elít vrátane propagandistov a žurnalistov veľmi vzrástla. To si vyžadovalo rozšírenie skupiny vyvolených osôb s prístupom k tajným informáciám o medzinárodnej situácii. Keďže sa čs. propaganda začala orientovať aj na africké štáty, akoby narástol svet, ktorý bolo treba spravodajsky pokryť. Ani najuvedomelejší redakční straníci sa už nepovažovali za schopných správne analyzovať medzinárodný vývoj a formulovať názory pre masy. Na jeseň 1956 sa pristúpilo k reorganizácii zabezpečovania zahraničnopolitickej propagandy. Celú túto agendu prebral štátny orgán a kvalifikovaní úradníci ministerstva zahraničia. Prevratné udalosti v Poľsku, Maďarsku a Sueze viedli k zavedeniu pravidelných každotýždenných tlačových konferencií (v podstate prednášok) na ministerstve zahraničia, kde všetci vedúci zahraničnopolitických rubrík dostali pokyny, o čom majú v ďalšom týždni písať, pričom im neraz poskytli aj hotové texty.

Marína Zavacká, PhD. (1972)
študovala históriu a filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a modernú históriu na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. Pôsobí na Historickom ústave SAV a venuje sa sociálnym dejinám s dôrazom na históriu propagandy.


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.