História - Revue o dejinách spoločnosti
| ISSN 1335-8316

Archív | Autori | E-mail | Inzercia | Predplatné časopisu | Štatút | Tiráž

Aktuálne číslo

História 3/2017 už v predaji od 28. 10. 2017. Redakcia časopisu ďakuje svojim čitateľom za e-mailové odkazy a objednávky predplatného!

História - Revue o dejinách spoločnosti 3/2017

3/2017
Máj/Jún
16. ročník

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

 Sharm El Sheikh

 Mallorca

 Rhodos

Cyprus

Fenomén terorizmu
Je na vine islam?

Karol Sorby

"Vy ste najhoršia civilizácia, akej svedkom bola história ľudstva." Usáma bin Ládin

Väčšina moslimov nie sú fundamentalisti a väčšina fundamentalistov nie sú teroristi, ale väčšina súčasných teroristov sú moslimovia a hrdo sa k tomu hlásia. Moslimovia sú, samozrejme, dotknutí, keď médiá hovoria o teroristických hnutiach a činoch ako o islamských, a pýtajú sa, prečo podobne neoznačujú írskych a baskických teroristov a ich terorizmus za kresťanský. Odpoveď je jednoduchá: oni seba takto nenazývajú. Sťažnosti moslimov sú pochopiteľné, ale mali by byť adresované tým, ktorí sú zodpovední za udalosti a nie tým, ktorí o nich informujú. Usáma bin Ládin a prívrženci jeho organizácie al-Káida nereprezentujú islam a mnoho ich vyhlásení a činov je v priamom rozpore so základnými princípmi a učením islamu, ale vychádzajú z moslimskej civilizácie rovnako, ako Hitler a Stalin vyšli z civilizácie kresťanskej, a preto aj ich treba vnímať v rámci ich vlastného kultúrneho, náboženského a historického kontextu.

V súčasnosti existuje viacero foriem islamského extrémizmu. Najznámejší je subverzívny radikalizmus al-Káidy a podobných skupín po celom moslimskom svete, ďalej preventívny fundamentalizmus saudského spoločenského systému a inštitucionalizovaná revolúcia vládnucej iránskej hierarchie. Všetky sú v istom zmysle islamské svojím pôvodom, ale niektoré sa od neho veľmi odchýlili.

Islamský extrémizmus

Tieto extrémistické skupiny posväcujú svoje činy zbožným odvolávaním sa na islamské texty, najmä na Korán a tradície proroka Mohameda, a nárokujú si, že práve oni predstavujú pravý, čistejší a autentickejší islam, ako je ten, ktorý v súčasnosti praktizuje väčšina moslimov a podporuje väčšina náboženských autorít. Islamskí extrémisti sú však veľmi selektívni vo svojom výbere a interpretácii posvätných textov. Napríklad pri hodnotení výrokov proroka prehliadajú časom overené metódy vypracované právnikmi na preskúmanie presnosti a autentickosti ústne podávaných tradícií a namiesto toho prijímajú, alebo dokonca odmietajú posvätné texty Koránu podľa toho, či podporujú, alebo odmietajú ich vlastné dogmatické a militantné postoje. Argumentujú tým, že verše zjavené počas prvých rokov pôsobenia proroka sú prekonané neskoršími, pravdepodobne zrelšími zjaveniami.

Príkladom takého odchyľovania sa bola známa fatwa vydaná ajatolláhom Chomejním 14. februára 1989 proti spisovateľovi Salmánovi Rushdiemu za jeho román Satanské verše. Vo fatwe ajatolláh informoval všetkých horlivých moslimov sveta, že autor knihy, ktorá bola napísaná, vytlačená a vydaná v rozpore s islamom, prorokom a Koránom, ako aj tí, ktorí spolupracovali na jej vydaní, spáchali zločin, a preto si zaslúžia trest. Vyzval všetkých horlivých moslimov, aby konali rýchlo a nikto sa neodvážil znova uraziť to, čo je pre moslimov sväté. Ten, koho na tejto ceste stihne smrť, bude považovaný za martýra. Jedna moslimská charitatívna nadácia v Teheráne ponúkla finančnú prémiu ako preddavok na odmenu v raji každému, kto zabije S. Rushdieho - pre Iránca 20 miliónov tumanov (v tom čase asi 3 milióny dolárov v oficiálnom kurze a asi 170 000 na voľnom trhu) a pre cudzinca 1 milión dolárov. O niekoľko rokov neskôr ešte nevyzdvihnutú prémiu nadácia zvýšila.

Nie je prekvapujúce, že mnohí neinformovaní čitatelia v západnom svete nadobudli presvedčenie, že "vydať fatwu" je islamský ekvivalent vypísania finančnej odmeny za zavraždenie nejakej osoby. Slovo fatwa tak získalo v bežnom medzinárodnom používaní negatívne zafarbenie. No v islamskom práve šaría znamená to isté, čo v rímskom práve dobrozdanie znalcov. Moslimský znalec práva, ktorý je autorizovaný vydať fatwu, sa volá muftí. Použitím fatwy na vynesenie rozsudku smrti a naverbovanie vraha sa ajatolláh značne odchýlil od štandardnej moslimskej praxe.

Moslim, ktorý urazil proroka, musí zomrieť

Zvláštnosťou obvinenia, vzneseného voči S. Rushdiemu, bolo odpadlíctvo (apostáza), ktoré je podľa moslimského práva veľkým zločinom a pre mužov je zaň trest smrti. No dôležitým slovom v tomto vyhlásení je zákon. Islamská právna veda je systém práva a spravodlivosti, nie lynčovania a teroru. Uvádza procedúry, podľa ktorých osoba obvinená zo zločinu má byť súdená v konfrontácii s tým, kto ju obviňuje, a s možnosťou obhajovať sa. Sudca potom vydá verdikt, a ak zistí, že obvinený je vinný, vynesie rozsudok.

Existuje však aj názor, ktorý zastáva menšina právnikov, že zločin spáchaný moslimom, ktorý uráža proroka, je taký veľký, že je možné, ba nevyhnutné, netrvať na formalitách obžaloby, súdenia a usvedčovania, ale obvineného rovno popraviť. Opierajú sa pritom o výrok pripisovaný prorokovi, ktorý sa však všeobecne spochybňuje: "Ak ma niekto urazí, tak každý moslim, ktorý to počuje, ho musí okamžite zabiť." Dokonca ani právnici prijímajúci autentickosť tohto výroku nie sú jednotní. Niektorí tvrdia, že istá forma procedúry alebo autorizácie je potrebná, lebo okamžité zabitie bez takej autorizácie je vražda a ako také musí byť potrestané. Iní zasa tvrdia, že text výroku, ako ho uvádza tradícia, jasne naznačuje, že krátky proces a okamžitá poprava rúhača sú nielen zákonné, ale aj povinné a tí, ktorí to neurobia, sami páchajú zločin. Avšak aj najrigoróznejší a najextrémnejší právnici požadujú od moslima, ktorý počuje, ako niekto v jeho prítomnosti urazí proroka, aby ho zabil. Nehovoria však nič o nájomnej vražde za zločin vo vzdialenej krajine.

Kto sú nepriatelia viery

Moslimský prístup k vojne sa veľmi nelíši od kresťanského alebo židovského. Zatiaľ čo moslimovia, možno častejšie ako kresťania, viedli vojny s prívržencami iných náboženstiev, aby ich priviedli do košiara islamu, kresťania - so smutne známou výnimkou križiackych výprav - viedli skôr vnútorné náboženské vojny proti tým, ktorých považovali za rozkolníkov alebo kacírov. Islam, nepochybne v dôsledku politickej a vojenskej angažovanosti svojho zakladateľa, prijíma to, čo by niekto mohol nazvať pragmatickejším pohľadom na vzťah spoločnosti a štátu. Moslimovia však nie sú poučovaní, aby nastavili druhé líce, ani sa od nich neočakáva, aby svoje meče prekovali na pluhy. Učenie o láske k blížnemu, samozrejme, nezabránilo kresťanom, aby viedli mnoho krvavých náboženských vojen v rámci kresťanstva a agresívnych vojen navonok.

Tu narážame na širší problém postoja náboženstiev k použitiu sily a násilia, a osobitne k terorizmu. Vyznávači mnohých náboženstiev neraz zatiahli náboženstvo do praktík zabíjania tak v malom, ako aj vo veľkom.

Prax a teória vraždenia v islamskom svete sa zrodila veľmi skoro, s diskusiami o politickom vodcovstve moslimskej občiny. Z prvých štyroch kalifov boli traja zavraždení - druhý nespokojným kresťanským otrokom, tretí a štvrtý zbožnými moslimskými vzbúrencami, ktorí sa považovali za katov plniacich vôľu Božiu. Po zavraždení tretieho kalifa Utmána roku 656 sa vynorila otázka, či vrahovia plnili Božie prikázania alebo konali proti nim. Islamské právo a tradícia jasne stanovujú povinnosť poslúchať moslimského vládcu. Odporcovia tejto tradície sa však odvolávajú na slová pripisované prorokovi: "Keď ide o hriech, poslušnosť neplatí" alebo "Neposlúchaj tvora proti jeho tvorcovi." Ak vládca prikáže niečo, čo je v rozpore s Božím zákonom, potom povinnosť poslušnosti sa mení na povinnosť odoprieť poslušnosť. Pojem tyranicídy - oprávneného odstránenia tyrana - nie je vynálezom islamu; bol známy od vekov, rovnako medzi židmi, Grékmi i Rimanmi, a tých, ktorí ho vykonali, nadšene oslavovali ako hrdinov.

Stredovekí Boží bojovníci

Členovia moslimskej sekty známej ako Asasinovia (z arabského hašíšíjún), činní od 11. do 13. storočia v Iráne a neskôr v Sýrii, boli pravdepodobne prví, ktorí akt odstránenia tyrana zakotvili do systému a ideológie. Ich úsilie, v rozpore s populárnou vierou, nebolo namierené ani tak proti križiakom, ako skôr proti moslimským vládcom, ktorých považovali za bezbožných uzurpátorov. V tomto zmysle sú Asasinovia predchodcami dnešných tzv. islamských teroristov. Meno Asasinovia, znamenajúce "požívatelia hašiša", im dali ich moslimskí nepriatelia. Oni sami sa nazývali fidáíjún, z arabského fidáí , t. j. ten, kto je pripravený obetovať život pre svoju vec.

Stredovekí Asasinovia boli extrémistická sekta, veľmi vzdialená od hlavného prúdu islamu, čo však neplatí o ich nasledovníkoch. Od tých dnešných sa líšili v dvoch smeroch, a to vo výbere zbraní a obetí. Obeťou bol vždy jednotlivec, vysokopostavený politický, vojenský alebo náboženský vodca, považovaný za pôvodcu zla. Zavraždený bol iba on sám. Táto akcia nebola terorizmom v dnešnom zmysle slova, ale skôr tým, čo sa v súčasnosti nazýva cielené zabitie. Zbraň bola vždy tá istá - dýka. Asasinovia opovrhovali jedom, kušou a inými zbraňami, ktoré bolo možné použiť z diaľky a neočakávali, že prežijú tento čin, o ktorom verili, že im zaručí večnú blaženosť, ba zdá sa, že po ňom ani netúžili. V žiadnom prípade však nespáchali samovraždu. Zomreli rukou tých, ktorí ich chytili. Nakoniec ich porazili vojenské expedície, ktoré obsadili ich pevnosti a základne v Iráne a Sýrii.

Terorizmus ako forma nacionálneho zápasu

V 20. storočí prešiel terorizmus na Blízkom východe viacerými fázami. Počas posledných rokov britského impéria čelila Veľká Británia na svojich blízkovýchodných územiach teroristickým hnutiam, ktoré reprezentovali tri odlišné kultúry: Gréci na Cypre, židia v Palestíne a Arabi v Adene. Mali národné, nie náboženské motívy, a hoci sa líšili svojimi východiskami a politickými podmienkami, boli zásadne podobné vo svojej taktike - presvedčiť imperiálnu mocnosť, že zostať v regióne nestojí za preliatu krv. Útočili na vojenský, menej administratívny personál a zariadenia, operovali iba na vlastnom území a všeobecne sa vyhýbali vedľajším škodám. Ich úsilie bolo napokon úspešné. Pre teroristov nového štýlu vražda nevinných a nezainteresovaných civilistov nie je "vedľajšia škoda", ale hlavný cieľ. Útoky proti teroristom - ktorí, samozrejme, nenosia uniformy - postihujú, žiaľ, aj civilistov. Z toho vyplývajúce stieranie rozdielov je tak pre teroristov a ich sympatizantov nesmierne užitočné.
V dôsledku rýchleho vývoja médií a osobitne televízie posledné formy terorizmu sú namierené nie na určité a obmedzené nepriateľské ciele, ale na svetovú verejnú mienku. Ich prvoradým cieľom nie je poraziť alebo oslabiť nepriateľa vojensky, ale získať publicitu a zasiať strach, t. j. získať psychologické víťazstvo. Tento druh terorizmu praktizovali mnohé európske skupiny v Nemecku, Taliansku, Španielsku a Írsku, no najúspešnejšie a najvytrvalejšie Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP), ktorá bola založená roku 1964, ale významnou sa stala až roku 1967, po porážke arabských armád v šesťdňovej vojne. Keďže pravidelný boj zlyhal, bolo načase vyskúšať iné metódy. Cieľom novej formy ozbrojeného zápasu neboli vojenské ani iné vládne zariadenia, ktoré sú zvyčajne dobre strážené, ale verejné miesta a zhromaždenia každého druhu, ktorých väčšinou civilné obete nemajú nič spoločné s vyhlasovaným nepriateľom. Arabskí teroristi 70. a 80. rokov dali najavo, že vedú vojnu za arabskú alebo palestínsku národnú vec, nie za islam. Je však tiež faktom, že väčšina vodcov a aktivistov OOP boli kresťania.

Napriek mediálnemu úspechu OOP nedosiahla výraznejšie úspechy tam, kde sa o to najviac usilovala - v Palestíne. V každej arabskej krajine, okrem Palestíny, národovci dosiahli svoje ciele - porážku a odchod cudzích vládcov a vytvorenie nezávislých štátov s vlastnými vodcami. Sloboda a nezávislosť sa istý čas používali ako synonymické a zameniteľné termíny. Počiatočné skúsenosti s nezávislosťou však ukázali, že to bol žalostný omyl. Nezávislosť a sloboda sú značne odlišné veci a veľmi často získanie jednej znamenalo koniec druhej. Cudzích vládcov nahradili domáci tyrani, skúsenejší, obratnejší, lepšie poznajúci domáce pomery, ale o to menej obmedzovaní vo svojej tyranii.

Panislamizmus

Odpovede na otázky, kde sa stala chyba a akú novú stratégiu treba zvoliť, sa našli v náboženskom cítení a identite. Tento výber nebol nový. V prvej polovici 19. storočia, keď európske mocnosti prenikali na mnohé moslimské územia, najvýznamnejší odpor voči ich postupu bol definovaný a inšpirovaný nábožensky. Francúzi v Alžírsku, Rusi na Kaukaze, Briti v Indii, všetci čelili veľkým náboženským povstaniam, ktoré potlačili iba po dlhých a ťažkých bojoch. Nová fáza v náboženskej mobilizácii - panislamizmus - sa začala prejavovať v 70. rokoch 19. storočia pravdepodobne na základe úspešného boja Nemcov a Talianov za národné zjednotenie. Ich moslimskí súčasníci a napodobňovatelia však definovali svoje ciele skôr v náboženských a komunálnych ako v národných alebo vlasteneckých termínoch, ktoré im v tom čase boli ešte cudzie. Aj keď tieto myšlienky zapustili korene a istý čas ovládali tak myslenie, ako aj zápas za oslobodenie, náboženská identita a lojalita v moslimskom svete boli ešte hlboko zakorenené a našli výraz vo viacerých náboženských hnutiach, menovite v hnutí Moslimskí bratia.

Po výraznom neúspechu sekulárnych ideológií nadobudli tieto hnutia novú dôležitosť a prevzali boj - a mnohých bojovníkov - od neúspešných národovcov. Pre fundamentalistov aj pre národovcov sú dôležité rozličné teritoriálne otázky, ale v odlišnej forme. Napríklad pre fundamentalistov vo všeobecnosti nie je možný žiaden mier ani kompromis s Izraelom a každý ústupok je iba krokom od správneho konečného riešenia - zániku Izraelského štátu a vrátenia pôdy jej pravým vlastníkom, Palestínčanom.

Samovražedný terorista ako novodobý symbol

Významným aktérom v týchto operáciách bol samovražedný terorista. V istom zmysle to bol nový fenomén. Nacionalistickí teroristi v 60. a 70. rokoch minulého storočia všeobecne dbali o to, aby nezahynuli so svojimi obeťami, a útoky organizovali tak, aby ich vykonali z bezpečnej vzdialenosti. Keď mali smolu a boli chytení, ich organizácie sa zvyčajne snažili, niekedy úspešne, dosiahnuť ich prepustenie zajatím rukojemníkov, ktorým hrozili zabitím. V minulosti nábožensky inšpirovaní vrahovia, napríklad spomínaní Asasinovia, pohŕdali prežitím svojich operácií, ale sami si na život nesiahli. To isté možno povedať o chlapcoch vo vojne proti Iraku v rokoch 1980 - 1988, ktorí kráčali cez mínové polia, vyzbrojení iba "pasom do raja", aby vyčistili cestu pravidelným jednotkám. Pozoruhodnou novinkou bolo použitie ženských samovražedných útočníkov - kurdskými teroristami v Turecku v rokoch 1996 - 1999 a Palestínčanmi od januára 2002.

Na rozdiel od stredovekého Božieho bojovníka alebo vraha, ktorý bol ochotný čeliť istej smrti rukou svojich nepriateľov alebo tých, čo ho chytili, novodobý terorista zomiera vlastnou rukou. Toto nastoľuje dôležitú otázku islamského učenia. Islamské právne spisy hovoria veľmi jasne o otázke samovraždy. Je to smrteľný hriech a trestá sa večným zatratením vo forme nekonečného opakovania toho aktu, ktorým sa samovrah zmárni. Rané autority jasne rozlišujú medzi čelením istej smrti rukami nepriateľov a smrťou vlastnou rukou. Veľmi raná tradícia tohto typu, známa ako hadít qudsí, zaznamenávajúca výrok proroka, podáva jasný príklad. Prorok bol prítomný, keď si jeden smrteľne zranený muž siahol na život, aby skrátil svoje utrpenie. Podľa zjavenia Alah povedal: "Môj služobník ma predišiel tým, že si siahol na dušu vlastnou rukou, preto nebude vpustený do raja." Podľa inej ranej tradície prorok odmietol predniesť modlitbu nad mŕtvym telom muža, ktorý zomrel vlastnou rukou.

11. september 2002

Útoky 11. septembra a iné podobné akcie sa vyznačujú dvoma rysmi: ochota páchateľov spáchať samovraždu a brutalita tých, ktorí ich poslali. Takýto čin nemožno nijako ospravedlniť, nech ho spáchal ktokoľvek. Indície poukazujú na akciu organizácie al-Káida. Na vyhladenie vyše dvoch tisícok ľudí vo Svetovom obchodnom centre v New Yorku vrátane Neameričanov i moslimov sa v islamskom práve nedá nájsť ospravedlnenie a v islamskej histórii precedens.

Reakcia mnohých Arabov a moslimov na útok proti tzv. dvojičkám bol šok a hrôza nad hroznou skazou a masakrom, spolu s hanbou a hnevom, že to bolo spáchané v ich mene a v mene ich viery. To bola odpoveď mnohých, ale nie všetkých. Reakcie v arabskej tlači sa zmietali medzi odmietnutím a súhlasom. Medzi moslimskými komentátormi prevládlo tvrdenie, že ani moslimovia, ani Arabi to nemohli urobiť. Namiesto toho ponúkli iné vysvetlenia. Tie poukazovali na bielych amerických rasistov a ich Oklahomu, na odporcov globalizácie, na európskych, čínskych a iných odporcov projektu protiraketovej obrany, na Rusov bažiacich po pomste za rozpad Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR), na dlho odkladanú odplatu Japoncov za Hirošimu a pod. Často však využili príležitosť, aby poukázali na to, že Američania si to zavinili sami. Katalóg amerických zločinov, ktoré citujú, je dlhý a podrobný. Začína sa dobytím, kolonizáciou a osídlením Nového sveta a pokračuje do dnešného dňa. Rovnaký je zoznam obetí, ktoré zabila americká pažravosť a bezohľadnosť v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike.

Odplata za znesvätenie pôdy moslimov

Usáma bin Ládin jasne vyjadril, ako chápe tento boj, opakovaným označovaním svojich nepriateľov za križiakov. V Liste Američanom, ktorý údajne napísal, publikovanom v novembri 2002, sa podrobne vyratúvajú rozličné zločiny spáchané nielen vládou, ale aj ľudom USA. Kauza proti Amerike, predložená v tomto dokumente, je veľmi podrobná. Popri známom zozname menovitých výčitiek zahŕňa celý rad obvinení tak všeobecných, ako aj zvláštnych. Tieto sú rozličnej, zvyčajne rozpoznateľnej proveniencie a odrážajú následné ideológie, ktoré v rozličných dobách ovplyvňovali politikov a politiku Blízkeho východu. Niektoré sa datujú z nacistickej éry, napr. úpadok a konečná židovská nadvláda, iné z obdobia sovietskeho vplyvu, napr. kapitalistická pažravosť a vykorisťovanie. Mnohé sú nedávneho európskeho, ba dokonca amerického pôvodu a prichádzajú sprava aj zľava. Spomínajú znečisťovanie prostredia a odmietanie podpísať Kjótsky protokol, politickú korupciu prostredníctvom financovania kampaní, uprednostňovanie bielej rasy a nezabúdajú zdôrazňovať ani temnú úlohu židov takmer vo všetkých týchto zločinoch.

Vychvaľované hodnoty amerického spôsobu života sú naopak považované za zločiny a hriechy, napr. emancipácia žien znamená zhýralosť a obchodovanie so ženami. Slobodné voľby znamenajú, že americký ľud si slobodne vyberá svojich vládcov, a preto musí byť braný na zodpovednosť a trestaný za zločiny týchto vládcov - to znamená, že niet nevinných civilistov. Najhoršia zo všetkého je odluka štátu od cirkvi: "Vy ste ten národ, ktorý skôr ako vládnutie podľa Alahovej šaríe vo svojej ústave a zákonoch dáva prednosť vymýšľaniu vlastných zákonov podľa želania a vôle. Oddeľujete náboženstvo od svojej politiky, v protiklade s prírodou, ktorá potvrdzuje absolútnu autoritu Boha a vášho stvoriteľa. Vy ste najhoršia civilizácia, akej svedkom bola história ľudstva." Tento súd je o to pozoruhodnejší, že prichádza v čase, keď sú nacistická a sovietska diktatúra ešte v živej pamäti - nehovoriac o starších tyraniách, na ktoré sa Usáma bin Ládin a jeho prívrženci tak často odvolávajú.
Základnou príčinou tohto postoja je skutočnosť, že v súčasnosti je Amerika vnímaná ako symbol toho, čo sa rôznym spôsobom označuje za Západ, kresťanstvo, alebo všeobecnejšie za krajiny neveriacich. Dnes, tak ako v minulosti, je tento kresťanský svet neveriacich jedinou vážnou silou súperiacou s islamom a brániacou jeho božsky prikázanému šíreniu, ktorá však nemôže zabrániť konečnému nevyhnutnému triumfu islamu. Založenie al-Káidy a následné vyhlásenia vojny Usámom bin Ládinom je nepochybne začiatkom novej zlovestnej fázy konfliktu. Iniciátorom bin Ládinových činov, ako sám uviedol, bola americká prítomnosť v arabskom svete počas vojny v Perzskom zálive - znesvätenie posvätnej pôdy moslimov.

No bol aj iný, azda ešte významnejší faktor poháňajúci bin Ládina. V minulosti sa moslimovia bojujúci proti Západu vždy mohli obrátiť na nepriateľov Západu o útechu, povzbudenie či materiálnu a vojenskú pomoc. Teraz, po prvý raz po stáročiach, tu taký užitočný nepriateľ nie je. Bin Ládin a jeho prívrženci si rýchlo uvedomili, že ak by v novej konfigurácii svetových síl chceli bojovať s Amerikou, musia to urobiť sami. Roku 1991, keď prestal existovať Sovietsky zväz, bin Ládin a jeho prívrženci vytvorili al-Káidu, ktorá zahŕňala mnoho veteránov afgánskej vojny. Ich úloha sa mohla zdať skľučujúca pre kohokoľvek iného, ale oni to tak nevideli. Podľa nich práve oni vyhnali Rusov z Afganistanu a práve táto porážka viedla k rozpadu ZSSR. Keď prekonali jednu superveľmoc, cítili sa pripravení pustiť sa do boja s druhou. Podporoval ich v tom aj často vyslovený bin Ládinov názor, že Amerika je papierový tiger.

Za všetko môžu Američania

Moslimskí teroristi boli hnaní takouto vierou už v minulosti. Najprekvapujúcejším poznatkom v spomienkach tých, ktorí držali americké veľvyslanectvo v Teheráne od roku 1979 do roku 1981, bolo, že pôvodne chceli držať budovu len niekoľko dní. Svoj názor zmenili, keď vyhlásenia z Washingtonu dali najavo, že nehrozí nebezpečenstvo vážnej akcie proti nim. Nakoniec prepustili rukojemníkov v obave, že novozvolený prezident Ronald Reagan by sa k problému mohol postaviť ako kovboj. Bin Ládin a jeho prívrženci takéto obavy zjavne nemali a ich nenávisť nie je obmedzovaná strachom ani rešpektom. Ako precedens opakovane poukazujú na ústup Američanov z Vietnamu, z Libanonu a najmä zo Somálska. Bin Ládinove poznámky v interview s Johnom Millerom z ABC News 28. mája 1998 sú mimoriadne odhaľujúce: "V uplynulom desaťročí sme videli úpadok americkej vlády a slabosť amerického vojaka, ktorý je ochotný viesť studenú vojnu a nepripravený bojovať v dlhých vojnách. To sa ukázalo v Bejrúte, kde námorná pechota utiekla po dvoch výbuchoch. To dokazuje, že môžu utiecť za menej ako 24 hodín, a zopakovalo sa to aj v Somálsku. Naša mládež bola prekvapená nízkou morálkou amerických vojakov... po niekoľkých výbuchoch porazení utekali... Zabudli na to, že sú svetovým vodcom a vodcom nového svetového poriadku. Odišli, ťahajúc so sebou svojich mŕtvych a svoju hanebnú porážku."

Pre Usámu bin Ládina a jeho prívržencov vyhlásenie vojny proti USA znamená obnovenie boja za náboženskú nadvládu nad svetom, ktorá sa začala v 7. storočí, je to nová príležitosť. Dnes je Amerika, podobne ako v minulosti Rím a Byzancia, príkladom degenerovanej a demoralizovanej civilizácie, pripravenej na to, aby bola zvrhnutá. Avšak napriek svojej slabosti je aj nebezpečná. Chomejního označenie USA za veľkého Satana je výrečné a pre členov al-Káidy zhýralý, neviazaný životný štýl Američanov predstavuje najväčšiu hrozbu tej forme islamu, ktorý si oni želajú vnútiť svojim spoluveriacim.

Sú tu však aj iní, ktorým Amerika ponúka odlišný druh pokušenia - prísľub ľudských práv, slobodných inštitúcií a zodpovednej, reprezentatívnej vlády. Stúpa počet jednotlivcov, ba aj niektorých hnutí, ktoré sa podujali na zložitú úlohu zaviesť také inštitúcie vo vlastných krajinách. Nie je to ľahké. Podobné pokusy viedli k mnohým dnešným skorumpovaným režimom. Z 57 členských štátov Organizácie islamskej konferencie má iba Turecká republika fungujúce demokratické inštitúcie a napriek ťažkým a pretrvávajúcim problémom urobila pokrok pri zavádzaní liberálnej ekonomiky a slobodnej spoločnosti a politického systému.

Civilizácia na rázcestí

Je tu však naliehavejší problém. Ak vodcovia al-Káidy dokážu presvedčiť islamský svet, aby prijal ich názory a vodcovstvo, potom čaká dlhý a krutý boj nielen Američanov. Európa, najmä západná, je dnes domovom veľkej a rýchlo rastúcej moslimskej komunity a mnohí Európania začínajú ich prítomnosť pociťovať ako problém, niektorí dokonca ako hrozbu. Skôr či neskôr sa al-Káida a s ňou spojené skupiny zrazia s ďalšími susedmi islamu - Ruskom, Čínou, Indiou, - ktorí sa môžu ukázať menej chúlostiví ako Američania v použití sily proti moslimom a ich svätyniam. Keby sa predstavy fundamentalistov naplnili a boli by vo svojej vojne úspešní, svet bude musieť čeliť novým závažným výzvam.

Doc. PhDr. Karol Sorby, DrSc. (1939)
roku 1962 absolvoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave, odbor arabčina - slovenčina. Od roku 1984 pracuje v kabinete orientalistiky SAV, kde je v súčasnosti riaditeľom. V rokoch 1993 - 1997 bol veľvyslancom SR v Iraku. Je autorom učebníc Moderná spisovná arabčina I
(1998). II (1999) a monografie Egyptská revolúcia 1952 (1998), Egypt, Obdobie politickej monarchie (1801 - 1805) (2003), Suez 1956. Súmrak tradičného kolonializmu na Blízkom východe (2003).

Obrázky
Obr. 0 Arabské písmo na ilustráciu
Obr. 1 Korán, posvätná kniha moslimov. (Tri obrázky 1a, 1b, 1c na výber podľa kvality)
Obr. 2 Mekka, posvätné miesto moslimov.
Obr. 3. Spisovateľ Sálmán Rushdie, autor Satanských veršov, urazil svojím románov vieru moslimov, a preto si podľa nich zaslúži najvyšší trest.
Obr. 4. Ajatolláh Chomejní vyzval všetkých moslimov, aby za odmenu zavraždili Ruhshdieho.
Obr. 5 Modliaci sa moslimskí muži. (Dva obr. na výber 5a, 5b)
Obr. 6 Moslimská žena s neodmysliteľným závojom.
Obr. 7 Iránky demonštrujú pred britskou ambasádou v Teheráne. (pozri v euroobale s obrázkami)
Obr. 8 Najvyšší kresťanský pontifik, zosnulý pápež Ján Pavol II., bozkáva posvätnú knihu moslimov.
Obr. 9. Demonštrujúci moslimovia v Anglicku
Obr. 10. Bez textu


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Optimalizované pre IE 4.0 a vyššie verzie. Odporúčame rozlíšenie 1024 x 768, farby True Color 32 bitov, 17" monitor.

COPYRIGHT © 2000 - 2017 PRO História. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia