História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Online kníhkupectvo BUX.sk

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

Rozkvet ústavnej starostlivosti
Sociálne zabezpečenie zdravotne postihnutých po roku 1945

Kvetoslava Repková

Spoločnosť sa zvyčajne považuje za rozvinutú vtedy, keď sa dokáže postarať o svojich najslabších členov (deti, starých a chorých, ľudí so zdravotným postihnutím). Zraniteľnosť tejto skupiny plynula z predstavy jej neschopnosti sama sa zabezpečiť a rozhodovať o zásadných veciach, preto sa jej v minulosti ani neposkytovali príležitosti na rozvoj schopností ovplyvňovať dianie okolo seba a zapájať sa do verejných záležitostí. Podľa novších prístupov sa rozvinutosť spoločnosti začala posudzovať podľa toho, ako dokáže v ľuďoch podporovať a rozvíjať tieto schopnosti. Principiálny dôraz sa kladie na uplatňovanie zásady rovnosti šancí pre všetkých, ako aj na odstraňovanie možnej diskriminácie a nerovnakého zaobchádzania z dôvodu veku, pohlavia, vierovyznania, rasy či iných dôvodov, vrátane zdravotného postihnutia. Medzi týmito dvoma prístupmi sa nachádzal stav od obdobia po druhej svetovej vojne po začiatok 90. rokov minulého storočia.

Z hľadiska sociálneho zabezpečenia ľudí so zdravotným postihnutím sa obdobie krátko po roku 1945 nazýva obdobím rozkvetu ústavnej či rezidenčnej starostlivosti. Nadväzovalo sa v ňom na tradíciu, keď sa v duchu kresťanstva hlásala láska k blížnemu a povinnosť vzájomne si pomáhať, zakladali sa sociálne útulky, neskôr ústavy pre chudobných a opustených. Rozmach rezidenčnej starostlivosti, kulminujúcej v 50. - 60. rokoch minulého storočia, napomohli aj samotné udalosti druhej svetovej vojny a obdobia krátko po nej. Prudko vzrástol dopyt po útulkoch a rozličných ústavoch pre ľudí zmrzačených vojnou, ktorí stratili rodinné zázemie a komunitnú podporu. Ústavy sa zriaďovali prevažne ďaleko od bežného života spoločnosti, na okraji miest a obcí. Tieto inštitúcie poskytovali podmienky nielen na základné prežitie, ale aj lepšie možnosti zdravotníckej starostlivosti, keďže väčšiu časť ich personálu tvorili zdravotnícki pracovníci využívajúci prepracované odborné postupy. Súčasť ústavnej starostlivosti tvorili špecializované zdravotnícke pracoviská, poskytujúce okrem základného ošetrenia aj rehabilitáciu. Rozsah zdravotného znevýhodnenia neodôvodňoval u všetkých zdravotne postihnutých umiestnenie do ústavnej starostlivosti. Preto časť verejných zdrojov smerovala na podporu tých, ktorí síce mali vrodenú chybu, úraz alebo chorobou zmenenú pracovnú schopnosť (ZPS), ale naďalej mohli pracovať za osobitných podmienok. V rokoch 1954 - 1957 sa na tento účel na Slovensku vynaložila suma 306 - 735-tisíc Kčs, čo však bola v porovnaní s výdavkami na ústavnú starostlivosť minimálna čiastka. Napr. roku 1957 sa na ústavnú starostlivosť poskytovanú v 89 inštitúciách pre takmer 7 000 starých a ťažko zdravotne postihnutých občanov na Slovensku vynaložilo takmer 50 mil. Kčs. Súčasťou sociálnej starostlivosti v tomto období ešte nebola verejne organizovaná a poskytovaná opatrovateľská služba v domácnosti staršieho alebo ťažko zdravotne postihnutého občana, ktorá by predstavovala alternatívu k ústavnej starostlivosti, prípadne možnosť na návrat z ústavu do domáceho alebo komunitného prostredia.

Sociálne istoty, no malé výzvy

Za zásadný moment v starostlivosti o zdravotne postihnutých možno považovať to, keď sa intervenčné opatrenia, dovtedy realizované viac charitatívne a dobrovoľnícky, stali súčasťou celkového systému sociálneho zabezpečenia. Stalo sa tak zákonom o sociálnom zabezpečení, prijatým roku 1956, ktorým sa začala systémovo riešiť otázka náhrady príjmu človeka z dôvodu invalidity (invalidné dôchodky zamestnancov, družstevných roľníkov a samostatne hospodáriacich). Prvýkrát sa systémovo upravila aj oblasť sociálnej starostlivosti, ktorá tak definitívne prešla z rôznych dobročinných organizácií do pôsobnosti národných výborov (NV). Medzi základné nástroje sociálneho zabezpečenia postihnutých ľudí patrili najmä invalidný a čiastočný invalidný dôchodok. Prináležal človeku zamestnanému počas obdobia potrebného na vznik nároku na dôchodok, ktorý sa v čase výkonu zamestnania alebo do dvoch rokov po ukončení pracovného pomeru stal pre trvalé zhoršenie zdravotného stavu invalidným alebo čiastočne invalidným. Na taký dôchodok mal nárok aj v prípade zhoršenia zdravotného stavu následkom úrazu.

Graf č. 1: Počet poberateľov invalidných dôchodkov (ID) v rokoch 1960 - 1975

Do oblasti sociálneho zabezpečenia patrilo aj tzv. zvýšenie dôchodkov pre bezvládnosť. Ak invalidný dôchodca alebo dieťa potrebovali ošetrenie alebo obsluhu inou osobou, bolo možné invalidné, sirotské dôchodky alebo výchovné na dieťa staršie ako 7 rokov zvýšiť až o polovicu. Nepriamu formu podpory rodín so zdravotne postihnutým dieťaťom predstavovalo aj započítavanie doby starostlivosti matky o maloleté dieťa, ktorého trvale nepriaznivý zdravotný stav vyžadoval stálu starostlivosť, ako náhradnej doby na vznik nároku na dôchodok.
Významnou oblasťou v systéme sociálneho zabezpečenia účinného od roku 1956 bola sociálna starostlivosť, v rámci ktorej sa uplatňovalo bohaté inštrumentárium verejnej pomoci pre osoby so ZPS a pre osoby vyžadujúce ústavné zaopatrenie. Na základe ustanovení sa osobám so ZPS, ktoré mali pre trvalé poškodenie zdravia podstatne obmedzený výber zamestnania, poskytovali školenia na pracoviskách závodov, vo výcvikových kurzoch a strediskách, v odôvodnených prípadoch aj hmotné zabezpečenie počas školení. Výkonné orgány krajských NV každoročne zostavovali plány pracovných miest pre osoby so ZPS, pričom nesplnenie tohto plánu sa považovalo za nesplnenie štátneho hospodárskeho plánu. Závody mali povinnosti zriaďovať miesta vhodné pre tieto osoby, organizovať ich výcvik, pričom náklady spojené s nevyhnutnými úpravami pracovného miesta financovali z vlastných zdrojov. Osoby so ZPS boli v rámci pracovnoprávnych vzťahov chránené osobitnou právnou úpravou. Rozviazanie pracovného alebo učebného pomeru s nimi bolo možné len po schválení kompetentného orgánu - okresného NV, ktorý zároveň vykonával dozor nad pracovnými podmienkami takýchto osôb a nad vplyvom práce na ich zdravotný stav. Celospoločensky sa organizovalo aj rozmiestňovanie mládeže s ťažkými zdravotnými chybami na učebné a pracovné miesta. Plánovanie sa zabezpečovalo na základe koordinácie práce ministerstiev pracovných síl, zdravotníctva, školstva a kultúry. Za pozitívum tohto obdobia možno považovať, že sa zaznamenali aj začiatky sociálnych služieb v domácom prostredí a uznanie niektorých zvýšených výdavkov na život ľudí so zdravotným postihnutím ako takých, ktorí si zasluhujú finančnú kompenzáciu vo forme doplnkovej starostlivosti.

Graf č. 2: Výdavky na starostlivosť o osoby so ZPS v rokoch 1960 - 1975

Ústavná starostlivosť sa poskytovala zdravotne postihnutým, starým osobám, osobám s trvalými telesnými alebo zmyslovými chybami a chorobnými stavmi. Ústavy zriaďovali výkonné orgány NV, dobrovoľné organizácie, cirkvi a náboženské spoločnosti, ale aj podniky a jednotné roľnícke družstvá. Dozor nad ich činnosťou prostredníctvom výkonných orgánov NV vykonával Štátny úrad sociálneho zabezpečenia. Náklady s nimi spojené uhrádzal občan umiestnený v ústave v závislosti od jeho ekonomickej situácie. Ďalšou formou verejnej sociálnej pomoci bola tzv. doplnková starostlivosť, ktorá sa vo forme výhod v opodstatnenom prípade poskytovala osobám trvale poškodeným na zdraví, najmä pri osobnej preprave.

Výzvy na zmeny

Za významný prvok v podpore ľudí trvale poškodených na zdraví a starých ľudí, ako aj za humanizáciu ich života možno považovať začiatky opatrovateľskej služby realizovanej v ich prirodzenom domácom prostredí. Od roku 1963 ju zabezpečovali predovšetkým dobrovoľní pracovníci, ku ktorým roku 1970 pribudli aj profesionáli, pričom počas celého obdobia sa zachovala prevaha dobrovoľníkov. Napr. podľa štatistiky ku koncu roka 1975 v nej pracovalo 4 131 dobrovoľných a len 226 profesionálnych pracovníkov. Z grafu č. 3 je zrejmé, že najmä po roku 1965 dochádzalo k ústupu starostlivosti o dospelých zdravotne hendikepovaných v rámci rezidenčnej starostlivosti a prudko narastala starostlivosť zabezpečovaná v domácom prostredí prostredníctvom opatrovateľskej služby. Na druhej strane sa zaznamenával systematický nárast rezidenčnej starostlivosti poskytovanej deťom, najmä s duševnými poruchami a s poruchami správania. Je zaujímavé, že rezidenčná starostlivosť sa u detí, ktoré tvorili iba približne štvrtinu celkovej populácie, aplikovala oveľa častejšie ako u dospelých občanov s trvalou poruchou zdravia.

Graf č. 3: Vývoj počtu detí a dospelých občanov s poskytovanou ústavnou sociálnou starostlivosťou a s domácou opatrovateľskou službou v rokoch 1960 - 1975

Napriek pokroku v sociálnom zabezpečení zdravotne postihnutých ľudí dosiahnutému v 50. - 70. rokoch 20. storočia mnohí odborníci podrobovali sociálne služby ostrej kritike. Poukazovali najmä na rozpor rezidenčnej starostlivosti a základných možností uspokojovania práv a potrieb ľudí v ich rozmanitosti a komplexnosti. Podľa nich mohutný nástup ústavnej starostlivosti na Slovensku na dlhý čas izoloval zdravotne postihnutých od bežného života, ich rodín a ostatnej spoločnosti, najmä keď sa zo širších sociálnopolitických dôvodov nezachytili reformné trendy presadzujúce sa v oblasti sociálnych služieb v Európe.

Odborníci na sociálnu starostlivosť zvyknú roky 1976 - 1988 nazývať normalizačným obdobím alebo obdobím humanitnej starostlivosti. Vtedy sa začali postupne objavovať zrejmé snahy o rozklad inštitucionálnej starostlivosti vo veľkokapacitných zariadeniach, kde zdravotne postihnutých ľudí vnímali viac ako pacientov, o ktorých sa treba starať, než ako plnoprávnych občanov. Podľa zámerov vývoj mal smerovať k humanizácii a estetizácii životných podmienok v rámci rezidenčnej starostlivosti a k jej postupnej transformácii na ambulantné a komunitné formy pomoci.

Posilňovanie normatívnej úpravy sociálnych istôt ľudí v krízových životných situáciách a v prevencii rizika sa prejavilo aj v novom systéme sociálneho zabezpečenia obsiahnutého v zákone č. 121 o sociálnom zabezpečení z roku 1975. Rovnako ako v predchádzajúcom zákone z roku 1956 bolo zabezpečenie zdravotne postihnutých štruktúrované do dvoch hlavných oblastí: dôchodkového zabezpečenia a sociálnej starostlivosti. Základná konštrukcia invalidného a čiastočného invalidného dôchodku zostala zachovaná. Viac bol rozpracovaný systém zvýšenia dôchodkov pre bezvládnosť so stanovením jej troch stupňov - čiastočnej, prevažnej a úplnej. Takéto zvýšenie sa nevyplácalo k základnému invalidnému dôchodku v prípade, ak bol dôchodca alebo maloletý umiestnený v ústavnej starostlivosti. Rast počtu poberateľov invalidných dôchodkov bol systematický, ku koncu roka 1988 predstavoval vyše 240-tisíc poberateľov, z toho bolo cca 30 % čiastočných invalidných dôchodcov. Nový zákon obsahoval veľmi podrobné rozpracovanie systému sociálnej starostlivosti. Štát poskytoval pomoc občanom v nepriaznivých životných podmienkach, ktoré nevedeli bez osobitnej podpory prekonať sami ani za pomoci rodiny. N účely podpory zamestnávania ľudí so zdravotným postihnutím sa po prvýkrát sa sformulovali dve legislatívne skupiny, na ktoré sa viazali rozličné podpory. Prvú tvorili občania, ktorí pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav mali podstatne obmedzenú možnosť pracovného uplatnenia alebo prípravy na pracovné uplatnenie (ZPS). Do druhej kategórie spadali občania so ZPS a zároveň s ťažším zdravotným postihnutím (ŤZP), ktorí mali mimoriadne obmedzenú možnosť pracovného uplatnenia, vlastne len v úzkom okruhu zamestnaní. Pracovné činnosti vykonávali prevažne v chránených dielňach a chránených pracoviskách, vo výrobných družstvách invalidov alebo v hospodárskych zariadeniach zväzov invalidov. Napr. vo výrobných družstvách invalidov pracovalo roku 1975 takmer 5 800 občanov so ZPS vrátane občanov s ŤZP a roku 1988 ich bolo už takmer 7 000. S cieľom podporovať pracovný život týchto ľudí sa im poskytovala bezplatná pracovná rehabilitácia, pripravovali sa plány ich zamestnanosti a NV spracovávali plány rozmiestňovania dorastu z tejto kategórie postihnutých občanov. Takisto ako v predchádzajúcom období boli chránení proti rozviazaniu pracovného pomeru a proti odmietnutiu dohodnúť pracovný pomer alebo štúdium z dôvodu zdravotného postihnutia zamestnanca. Organizáciám (zamestnávateľom) vyplývalo zo zákona množstvo povinností súvisiacich s vytváraním pracovných miest vhodných pre týchto občanov - s realizáciou technických úprav pracoviska, organizáciou práce, s realizáciou prípravy na pracovné uplatnenie mladých ľudí so ZPS a s ich evidenciou. Rozsah využívania jednotlivých podporných nástrojov v oblasti ich zamestnávania podľa nového zákona o sociálnom zabezpečení zaznamenal hneď od začiatku implementácie prudký vzostup, čo dokumentuje napr. skutočnosť, že náklady na túto oblasť stúpli medzi rokmi 1975 a 1976 takmer o 30 % (8,7 mil. Kčs roku 1975 a viac ako 11 mil. Kčs roku 1976), zatiaľ čo medziročný nárast v predchádzajúcom období predstavoval len okolo 10 % celkových nákladov.

V porovnaní s predchádzajúcim obdobím sa v systéme starostlivosti o občanov postihnutých na zdraví zaznamenali zmeny. V rámci zákona boli upravené služby, peňažné príspevky a vecná pomoc zameraná na prekonávanie ťažkostí spôsobených zdravotným postihnutím. Bola to zjavná snaha o posilnenie sociálnej situácie jednotlivcov a ich rodín tak, aby sa umožnilo ťažko zdravotne postihnutým ľuďom zotrvať v domácom prostredí s príslušnou podporou. Napr. roku 1975 sa do oblasti dávok poskytovaných občanom so zdravotným postihnutím a ostatným občanom v nepriaznivej životnej situácii investovalo viac ako 110 mil. Kčs a roku 1988 to bolo už takmer 300 mil. Kčs, čo predstavovalo takmer 3-násobný nárast. Bol upravený aj systém tzv. mimoriadnych výhod, a to podľa druhu a stupňa zdravotného postihnutia (napr. v doprave a pri potrebe sprievodcu). Napriek viacerým opatreniam na podporu zotrvania ľudí s ťažkým postihnutím v ich prirodzenom domácom alebo komunitnom prostredí aj naďalej sa vytvárali podmienky na organizovanie ústavnej starostlivosti pre občanov s veľmi ťažkým telesným, senzorickým a mentálnym postihnutím. Snahou však bolo postupne pre nich v rámci rezidenčnej starostlivosti zavádzať rozličné rozvojové programy, napr. možnosť ich prípravy na primerané pracovné uplatnenie a jeho vykonávanie. Za pozitívny prvok možno považovať aj postupnú diverzifikáciu foriem pobytu. Najmä pre deti a mladistvých bola ústavná starostlivosť organizovaná nielen celoročne, ale aj denne, prípadne týždenne, so snahou poskytovať v zariadení rozličné typy služieb (ubytovanie, vzdelanie, výchovu, zaopatrenie, kultúrnu a zdravotnícku starostlivosť).

Graf č. 4: Vývoj v poskytovaní ústavnej sociálnej starostlivosti v domácej opatrovateľskej službe v rokoch 1960 - 1988

Z grafu č. 4 je zrejmé, že najmä po roku 1975 sa ustálil počet detí umiestňovaných do ústavných zariadení. Možno predpokladať, že ustálenie počtu ľudí, ktorým sa poskytovala ústavná starostlivosť (aj keď v prípade dospelých sa zachovala mierne stúpajúca tendencia), nesúviselo len s rozmachom domácej opatrovateľskej služby, ale i s rozvojom dávok pre ľudí so zdravotným postihnutím a ich domácich opatrovateľov, čo umožňovalo zabezpečenie potrebných životných podmienok pre ľudí so zdravotným postihnutím aj v ich prirodzenom rodinnom prostredí.
Napriek upevneniu mnohých sociálnych istôt sa 70. - 80. roky minulého storočia hodnotia ako obdobie, v ktorom sa uplatňoval medicínsky prístup k zdravotnému postihnutiu a k ľuďom so zdravotným postihnutím (najmä ťažkého stupňa). Vrcholilo organizovanie životných podmienok prístupných pre ľudí so zdravotným postihnutím formou špecializovaných riešení (ústavy vzdialené od bežných komunít, odopieranie práva na vzdelanie niektorých detí s ťažkým zdravotným postihnutím ich vyhlásením za nevzdelávateľné alebo ich vzdelávanie zabezpečované najmä v špeciálnych školách, zamestnávanie v osobitných družstvách pre invalidov mimo bežného trhu práce atď.). Špecializované riešenia sa postupne ukázali ako neplnohodnotné, prehlbujúce marginalizované postavenie ľudí so zdravotným postihnutím v spoločnosti.

Porevolučné východiská

Pokiaľ v 50. - 60. rokoch 20. storočia Slovensko nezareagovalo na zásadné zmeny, ktoré sa v Európe začali diať v oblasti sociálnych služieb a podpory ľudí so zdravotným postihnutím, v 80. - 90. rokoch už nemohlo zostať imúnne voči okolitým výzvam. Obdobie od začiatku 90. rokov možno nazvať obdobím občianskeho prístupu k otázkam sociálnoprávnej ochrany ľudí so zdravotným postihnutím. Akékoľvek sociálne intervencie sa postupne začali organizovať na princípe uplatňovania ľudských a občianskych práv osôb so zdravotným postihnutím a na princípe nediskriminácie z dôvodu zdravotného hendikepu. Slovensko bolo v celom tomto období neustále konfrontované s novými výzvami a so záväzkami obsiahnutými v dokumentoch prijatých vrcholnými svetovými a európskymi organizáciami a autoritami (Organizácia Spojených národov, Rada Európy, Európska únia) zakotvujúcimi otázky zdravotného postihnutia v živote človeka ako otázky ľudských a občianskych práv a odstraňovania všetkých zdrojov a foriem diskriminácie založenej na zdravotnom postihnutí. Základné výzvy na začiatku tohto obdobia boli zrejmé. Šlo o prechod od osobitných (špecifických) intervenčných opatrení k formulácii vládnej politiky založenej na začlenení otázok zdravotného postihnutia do hlavného prúdu, t. j. do všetkých rozhodujúcich dokumentov a procesov. Prejavili sa v oblasti decentralizácie sociálnych služieb z hľadiska ich plánovania, financovania i zabezpečovania na samosprávnu úroveň, v podpore neštátnych subjektov pri vykonávaní sociálnych služieb, v podpore aktívnej účasti samotných ľudí so zdravotným postihnutím vo všetkých rozhodovacích procesoch týkajúcich sa verejnej sféry na národnej a regionálnej úrovni. Snaha bola podporiť individuálnu emancipáciu hendikepovaných ľudí v ovplyvňovaní okolností ich vlastného života a v preberaní zodpovednosti cestou podpory ich kvalitného vzdelávania, práce a voľnočasových aktivít organizovaných predovšetkým v bežnom prostredí. Napokon išlo v zvyšovanie povedomia o hodnote ľudskej rôznorodosti a o podporu rozmanitosti ako ľudského práva. Zacieleniu pozornosti na jednotlivca so zdravotným postihnutím, na jeho potreby, na schopnosti, sociálne roly a prirodzené sociálne vzťahy mali byť prispôsobené všetky intervencie systému sociálneho zabezpečenia, vychádzajúc zo zásady, že skutočné problémy ľudí so zdravotným postihnutím nie sú spôsobené ich funkčným obmedzením, ale bariérami v ich životných podmienkach, budovaných počas celých slovenských dejín.

Odporúčaná literatúra:
REPKOVÁ, K.: Občania so zdravotným postihnutím v procese spoločenskej integrácie. Bratislava 1998.
REPKOVÁ, K.: Zdravotné postihnutie - obraz z galérie nášho poznania. Bratislava 1999.
REPKOVÁ, K. - POŽÁR, L. - ŠOLTÉS, L.: Zdravotné postihnutie v kontexte novodobej sociálnej politiky. Bratislava 2003.

doc. PhDr. Kvetoslava Repková, CSc. (1959)
vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venovala sa oblasti výskumu detskej psychológie a patopsychológie, pôsobila na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR v oblasti prípravy legislatívy zameranej na sociálnu pomoc ľuďom so zdravotným postihnutím. Od roku 2004 je riaditeľkou Strediska pre štúdium práce a rodiny s výskumným pôsobením v oblasti sociálnej ochrany ľudí so zdravotným postihnutím, sociálnych služieb. Od roku 1997 pôsobí aj ako vysokoškolská pedagogička. Je autorkou šiestich knižných publikácií a viac ako 90 vedeckých a odborných článkov a štúdií.

Obr.
1. Karol Matulay, nestor slovenskej psychiatrie a neurológie medzi svojimi mladými pacientmi (dva na výber)
2. Klinika psychiatrie a neurológie v Bratislave
3. Barlolamač, symbol svetoznámeho kúpeľného miesta Piešťany, kam prichádza mnoho postihnutých s problémami pohybového ústrojenstva

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Počúvanie je nové čítanie


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2021 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.