História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Nacionálny socializmus a nemecký kresťanský odboj
Konečné riešenie cirkevnej otázky

Pavol Petruf

Vo vzťahu k náboženstvu a kresťanstvu, viere a cirkvi boli v Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strane (NSDAP) bezpochyby i ľudia radikálnejší než Hitler (napr. Rosenberg, Bormann, Goebbels, Himmler, Heydrich), avšak zjednodušene možno povedať, že program nacistov mal - ako to už roku 1924 lapidárne vyjadril vodca severonemeckej organizácie NSDAP Adalbert Volck - len dve slová: Adolf Hitler. V Hitlerovi teda možno vidieť spoľahlivý indikátor vzťahu nacizmu k náboženstvu, viere, cirkvi a k ich úlohe v živote jednotlivca i spoločnosti.

Hitler bol presvedčený, že z dlhodobého hľadiska bola koexistencia národného socializmu a náboženstva, osobitne kresťanstva, nemožná, lebo predstavovali dva celkom odlišné ideové prúdy i formy bytia. Nejasný bol preňho sám pojem náboženskej viery: nedokázal si pod ním predstaviť nič precízne "v zmysle myšlienkového uchopenia ani v praktickom pôsobení". Náboženskú vieru ako "účel sám osebe" zásadne odmietal, ale "všeobecnú religióznu ideu" bol ochotný za určitých podmienok využiť ako prostriedok na dosiahnutie cieľa, ktorý však v nijakom prípade nemohol byť "iba ideálny, ale v podstate zásadne praktický". Náboženskú vieru teda inštrumentalizoval a chcel z nej urobiť nanajvýš nástroj v procese, na ktorého konci ju mala zameniť tzv. politická viera, nahrádzajúca "heslá slabošskej a zbabelej obrany" predstavou "odvážneho a brutálneho útoku" proti "zločinnému svetovému názoru", za ktorý pokladal v podstate každý svetonáhľad nezapadajúci do jeho myšlienkovej schémy. Hitler občas nepopieral určité kladné stránky religiozity (vytvoriť si jasnú predstavu o jeho vzťahu k nej sťažuje skutočnosť, že o veciach súvisiacich s náboženstvom sa úmyselne vyjadroval nejasne), no na mysli mal zrejme religiozitu slúžiacu nie svojmu pôvodnému poslaniu, ale spomínanej politickej viere, lebo podľa neho len ona mohla "nejasnú mnohotvárnosť" religiozity premeniť na "bojový faktor" schopný plniť praktické politické ciele. Nábožensky cítiaci a orientovaný človek teda nemohol byť ideálom národného socializmu, lebo z hľadiska jeho doktríny bol "nejasne mnohotvárny", t. j. v podstate nespoľahlivý a ako "bojový faktor" nepoužiteľný. Hitlerovi, zdá sa, náboženstvo jednoducho prekážalo. Vidieť to i z toho, že hoci otázkam výchovy mládeže - a školskému vzdelaniu vôbec - venoval vo svojich úvahách veľa miesta, o náboženskej výchove v nich niet ani zmienky. V dvadsaťpäťbodovom programe NSDAP, ktorý vyhlásil 24. februára 1920, sa síce v 24. bode hovorilo o "náboženskej slobode", ale len v prípade tých vierovyznaní, ktoré "nie sú nebezpečenstvom (pre štát) a neútočia proti morálke a mravnému citu germánskej rasy". Kresťanstvo takýmto vierovyznaním nebolo. Ak sa ním chcelo stať, muselo sa zmeniť na tzv. pozitívne kresťanstvo, t. j. na kresťanstvo preniknuté nacistickou ideológiou, orientované rasovo a nacionalisticky, a nezávislé od akejkoľvek medzinárodnej autority. Pokiaľ základným poslaním náboženstva je všeobecná úprava vzťahov človeka k Bohu i práv a vzťahov ľudí medzi sebou nezávisle od spoločnosti, potom je jasné, že nacizmus nepotreboval náboženstvo bez špecifického prívlastku. Požadoval náboženstvo pozitívne, teda také, v ktorom sa vzťahy človeka k Bohu i vzťahy ľudí medzi sebou budú odvíjať od predstáv a vôle nacistickej strany, resp. jej vodcu. O cirkevnej autonómii nemohlo byť v tomto poňatí ani reči.

Hitlerova cirkevná politika

Pravda, z taktických dôvodov Hitler nedával vždy najavo, kam smeruje jeho náboženská a cirkevná politika. Domnieval sa, že frazeológiou prispôsobenou okolnostiam ľahšie dosiahne spoluprácu cirkví a kresťanov oboch vyznaní s režimom a okrem toho sa s ľahkovážne nádejal, že mnohé otázky súvisiace s náboženstvom, kresťanstvom a cirkvou vyrieši sám čas, ktorý sa spolu s nacistickou vedou a propagandou postará o to, aby zomreli prirodzenou smrťou. A zjavne počítal aj s tým, že nemeckí kresťania i cirkevná hierarchia nebudú vyhľadávať otvorený konflikt s jeho režimom. No keby tak urobili, bol pripravený nerobiť z nich martýrov, ale naložiť s nimi ako s obyčajnými zločincami. To otvorene vyhlásil už v prvých rokoch svojej politickej kariéry.

Avšak realita ho nútila postupovať opatrne. Nemecko bolo síce konfesionálne rozdelené, ale kresťanské. V čase, keď Hitler prišiel k moci, sa k cirkvi hlásilo približne 90 % populácie, z toho dve tretiny obyvateľov (viac než 40 miliónov) patrili k protestantským cirkvám, jedna tretina (približne 21 miliónov ľudí) ku katolíckej cirkvi a viac než pol milióna k iným denomináciám. Túto skutočnosť z hľadiska politickej taktiky nebolo možné podceňovať tým skôr, že ešte roku 1928, rok pred vypuknutím svetovej hospodárskej krízy, bol nacizmus len nevýznamnou silou nemeckej politiky. Vo voľbách v spomínanom roku, t. j. takmer 10 rokov po založení strany, si získal podporu iba o čosi viac než 2 % voličov. A tak hoci katolícku cirkev Hitler pokladal za nenapraviteľne antinárodnú už preto, lebo jej centrum bolo mimo územia Nemecka, nehodlal jej vyhlásiť predčasný boj. Na druhej strane sa domnieval, že protestanti budú mať viac zmyslu pre germanizmus, hoci sa mu videlo, že ani oni si neuvedomovali "rozsah židovského nebezpečenstva" a že podobne ako katolíci "celkom ľahostajne" hľadeli na údajné zneuctievanie nemeckej krvi židovstvom. Svoj antisemitizmus či antijudaizmus Hitler za žiadnych okolností nedokázal ovládať - či už išlo o svet financií a materiálnych statkov, alebo o oblasť religiozity a duchovných hodnôt, vždy z neho vychádzal a neprestajne sa k nemu vracal. Bol ním priam posadnutý.

Konkordát so Svätou stolicou

Vo vzťahu ku katolíkom Hitler iba z taktických dôvodov v júli 1933 súhlasil s podpísaním konkordátu so Svätou stolicou, o ktorom rokoval štátny sekretár Vatikánu kardinál Eugenio Pacelli (od roku 1939 pápež Pius XII.). Ten po vysvätení za biskupa roku 1917 opustil Rím a odišiel do Nemecka, kde ako apoštolský nuncius v Berlíne ostal trinásť rokov. Niektorí historici pokladajú Pacelliho za kontroverzného pápeža už pre podpísanie konkordátu s nacistickým režimom. Nemeckým katolíkom tým vlastne vnútil morálnu povinnosť počúvať a nasledovať nacistických lídrov. Takto sa konkordát v politickej rovine usiloval interpretovať aj Hitler a označil ho za "uznanie národnosocialistického štátu katolíckou cirkvou", ktoré celému svetu údajne jasne a jednoznačne ukázalo, že národný socializmus nie je nepriateľom náboženstva. Avšak táto interpretácia je nepresná, lebo konkordát sa netýkal dogmatických a morálnych princípov kresťanského učenia, dával iba pevný rámec vzťahom medzi štátom a katolíckou cirkvou v Nemecku. Usporiadať tieto vzťahy bolo nevyhnutné, keďže konečným cieľom nacistov bolo "dekonfesionalizovať" spoločnosť, o čom nepochybovala nielen väčšina cirkevnej hierarchie oboch vyznaní, ale ani radoví veriaci. Stačilo si napokon prečítať Mein Kampf, ktorý sa v tom čase v Nemecku stával bestsellerom, alebo počúvať nacistických lídrov typu Alfreda Rosenberga či Baldura von Schiracha.

Avšak v období, keď sa Hitler pripravoval na vojnu - a to bolo vlastne od prevzatia moci roku 1935 -, zaujímal k náboženstvu a cirkvám skôr politický (pragmatický) než ideologický postoj: potreboval národnú súdržnosť, a tak k cirkevným záležitostiam pristupoval s určitou zdržanlivosťou. Po prepadnutí Poľska a jeho porážke však jasne naznačil, ako hodlá postupovať voči cirkvi v prípade víťazstva nacizmu.

Nacistický experiment vo Warthelande

Laboratóriom sa v tomto smere stala ríšska župa Wartheland, ležiaca v západnej časti predvojnového Poľska. Nachádzala sa medzi Východným a Západným Pruskom na severe, Generálnym gouvernementom na východe a Horným Sliezskom na juhu. Na jej území s rozlohou 46 000 km2 žilo 4 600 000 obyvateľov, z toho 430-tisíc Nemcov. Najvýznamnejšími mestami boli Poznaň a Lodž. Jej vrchný župan Arthur Greiser vypracoval v marci 1940 trinásť-bodový program, ktorý, ako upozornil francúzsky historik Xavier de Montclos, veľa napovedal o tom ako chceli nacisti riešiť otázku cirkvi v etape pred jej faktickou likvidáciou.

Trinásťbodový projekt Warthelandskej župy

1. cirkev v inštitucionálnom zmysle už neexistuje, existujú len náboženské združenia;
2. na čele týchto združení nestojí hierarchia, ale riadiace výbory;
3. v dôsledku toho na území župy neexistujú cirkevné zákony;
4. náboženské združenia nemôžu udržiavať styky s náboženskými skupinami mimo územia župy, to znamená, že protestanti stratili akékoľvek právne, finančné alebo administratívne spojenie s ríšskou cirkvou a styky katolíkov s Vatikánom boli prerušené;
5. členmi náboženských združení sa môžu stať len dospelé osoby na základe písomnej prihlášky, a keďže nijaká cirkev neexistuje, osoby, ktoré sa do župy nasťahujú z ríše, sa môžu stať len členmi náboženského združenia;
6. všetky mládežnícke alebo iné organizácie budované na konfesionálnom základe sú rozpustené a zakázané;
7. Nemci a Poliaci nemôžu spoločne navštevovať ten istý kostol;
8. zakazuje sa náboženské vyučovanie v školách;
9. finančné zdroje združení môžu pozostávať len z členských príspevkov, pričom podpory a zbierky sú zakázané;
10. združenia môžu vlastniť len kultové miesta;
11. združenia sa nesmú venovať humanitárnym aktivitám;
12. kláštory treba zrušiť;
13. kňazi žijúci mimo župy nesmú vykonávať cirkevné obrady na jej území, čo znamená, že len duchovní žijúci na území župy môžu vyvíjať aktivitu v župných náboženských združeniach. Nemôže to však byť ich hlavné zamestnanie, musia vykonávať i nejakú remeselnú činnosť.

V nasledujúcich mesiacoch Greiser pristúpil k realizácii tohto protináboženského programu. V septembri 1941 boli za legálne právnické osoby uznané štyri nasledovné župné náboženské združenia: Poznaňská evanjelická cirkev nemeckej národnosti, Lodžská evanjelická cirkev nemeckej národnosti, Luteránska evanjelická cirkev nemeckej národnosti v západnom Warthelande a Rímskokatolícka cirkev nemeckej národnosti. Keďže vo všetkých prípadoch sa explicitne hovorilo o nemeckej národnosti, poľskí katolíci fakticky stratili možnosť legálne praktizovať svoju vieru. Pritom Nemcov bolo v župe 340-tisíc a Poliakov 3 260 000. V októbri 1941, pri príležitosti 2. výročia vzniku Warthelandu, predniesol Greiser prejav, v ktorom konštatoval, že vďaka novému náboženskému usporiadaniu sa župa stala miestom, kde sa aplikuje národnosocialistický svetový názor. Nasledovali početné prejavy nesúhlasu zo strany protestanstských i katolíckych cirkevných činiteľov. Estónsky pastor W. Thomson Hitlerovi napísal, že opatrenia prijaté proti cirkvám vo Warthelande zodpovedajú tým, ktoré boľševický režim prijal v Estónsku roku 1940. Ríšske kancelárstvo lakonicky odpovedalo, že führer schvaľuje dekrét upravujúci náboženské pomery v župe Wartheland. Kardinál Adolf Bertram, ktorého diecéza susedila s experimentálnou župou, protestoval - podobne ako mnohí ďalší - , ale márne, lebo warthelandský projekt pochádzal pravdepodobne od neslávne známeho šéfa straníckej kancelárie Martina Bormanna. Až v marci 1943 energickejšie protestoval aj Vatikán - listom štátneho sekretára kardinála Luigiho Maglioneho von Ribbentropovi -, ale tiež neúspešne. Neskorá reakcia Svätej stolice sa vysvetľuje tým, že sa usilovala o neutrálny a "supranacionálny" postoj vyplývajúci okrem iného z presvedčenia, že ostrou frazeológiou by situáciu nemeckých katolíkov len skomplikovala.

Cirkevný odboj

Wartheland bol extrém. V ostatných častiach tretej ríše bola situácia menej dramatická, ale aj tu, už pred začiatkom vojny, dochádzalo k pokusom o likvidáciu katolíckych a kresťanských združení, k zatváraniu cirkevných škôl, prenasledovaniu kňazov, zaberaniu cirkevného majetku, rušeniu kláštorov, obmedzovaniu vydávania cirkevnej tlače. V niektorých diecézach malo väčšie či menšie problémy s režimom 60 - 80 % kňazov. V rokoch 1933 - 1945 ich bolo potrestaných vyše 8-tisíc, pričom škála trestov sa pohybovala od vypočúvania cez koncentračné tábory až po popravy. V koncentračných táboroch bolo zatvorených viac ako 400 cirkevných činiteľov a štvrtina z nich tam aj zahynula. Ďalších 59 bolo popravených, zavraždených alebo prišlo o život nejakým iným spôsobom súvisiacim s perzekúciou. Najznámejším príkladom opozičného postoja proti režimu bolo verejné odsúdenie protižidovských zákonov pastorom Martinom Niemöllerom, ktorého roku 1938 zatkli a ďalšie roky až do oslobodenia prežil v koncentračnom tábore, ako aj vystúpenie münsterského biskupa Clemensa von Galen. Ten sa roku 1935 odvážil oficiálne protestovať proti príchodu šíriteľa novopohanstva A. Rosenberga do Münsteru a na začiatku 40. rokov sa vyslovil - podobne ako arcibiskup Michael von Faulhaber - proti programu eutanázie. Vytrvalým odporcom nacizmu bol aj berlínsky biskup Konrad von Preysing, ktorého nacisti nezatkli iba preto, lebo bol mimoriadne populárny. Von Preysing sa domnieval, že Vatikán mal zaujať tvrdšiu pozíciu proti hitlerovskému režimu a svoj odpor voči nemu dal najavo i tým, že udržiaval kontakt s členmi Kreisavského krúžku, ktorého príslušníci i sympatizanti mali veľký podiel na príprave atentátu na Hitlera 20. júla 1944. Na odboji proti nacizmu sa rozličnou formou podieľali aj mnohí vysokí protestantskí činitelia (napríklad pastor Dietrich Bonhoeffer) i katolícki hodnostári (napríklad kardinál Adolf Bertram), ale aj mladí kresťanskí aktivisti, z ktorých viacerí prišli o život (Walter Klingenbeck, Gertruda Lucknerová i iní).

Cirkevná hierarchia i radoví kňazi boli v duchovnej rovine väčšinou presvedčenými odporcami nacizmu, hoci existovali i výnimky. Na tom nebolo nič zvláštne. V zápase so štátnou mocou - či už totalitného alebo iného charakteru - ľudia zvyčajne nedokážu trvalo zaujímať rovnaký postoj nielen preto, lebo miera ich ohrozenia je rôzna, ale aj preto, lebo sú inteligenčne rozlične disponovaní, mentálne nerovnako vybavení, a teda neschopní nazerať na všetko z toho istého zorného uhla. V súvislosti s nacistickým režimom a postojom cirkví treba brať do úvahy aj to, že nemeckí kresťania sa po 1. septembri 1939 ocitli v porovnaní s kresťanskými cirkvami iných (podrobených) štátov pred špecifickým problémom, ktorý mal dve roviny: prvú predstavovala otázka, či opozícia proti režimu, ktorý sa k nim staval nepriateľsky a ktorého doktrína bola v rozpore s kresťanským učením, by sa nemala tlmiť v záujme národnej solidarity; druhá nadväzovala na prvú, ale bola politicky (občiansky) vyhrotenejšia a súvisela s faktom, že zatiaľ čo pre nemeckých katolíkov alebo protestantov nadobúdal odpor proti režimu v čase vojny automaticky podobu vlastizrady, ich súverci z okupovaných území podobný problém nemali, lebo v ich prípade boj proti nacizmu splýval s bojom proti utláčateľovi, mal teda inherentne patriotický charakter. O to viac treba oceniť odvahu i programové zameranie členov a sympatizantov spomínaného Kreisavského krúžku, v rámci ktorého pôsobili aj cirkevní činitelia a s ktorým udržiavali kontakty i muži pripravujúci najznámejší pokus o atentát na Hitlera.

Muži stojaci za atentátom na Hitlera

Niektorí z týchto mužov, pochádzajúcich z rozličných spoločenských vrstiev, viedli zápas takrečeno na individuálnej úrovni, iní sa stali členmi širších odbojových zoskupení. To bol aj prípad jezuitu Alfreda Delpa, ktorého nacisti popravili 2. februára 1945. Delp sa nechystal nikoho fyzicky zlikvidovať, ale je nesporné, že verejný i skrytý odpor nemeckých cirkevných činiteľov proti nacizmu bol dôležitou morálnou vzpruhou pre tých odbojárov, ktorí sa mohli účinnejšie pokúsiť o odstránenie Hitlerovho režimu než duchovní. V tomto zmysle išlo predovšetkým o odbojárov z armádnych kruhov. Mnohí z nich boli veriaci ľudia. Aj plukovník Hans Oster, šéf štábu Abwehru riadeného admirálom Wilhelmom Canarisom, bol nábožensky zanieteným človekom, ktorý prostredníctvom pastora Dietricha Bonhoeffera udržiaval spojenie s protestantskými cirkvami vo Švajčiarsku a v Škandinávii, čím boli zároveň zabezpečené určité kontakty na Spojencov. Oster i Canaris boli 20. júla zatknutí, vystavení krutému mučeniu a 9. apríla 1945 popravení spolu s Bonhoefferom. Významnou osobnosťou vojenského odboja bol generál Ludwig Beck, ktorý na sklonku 30. rokov abdikoval z funkcie šéfa generálneho štábu pozemných vojsk, pretože nesúhlasil s Hitlerovou agresívnou politikou a bol presvedčený, že prinesie Nemecku skazu. Beck, ktorého Hitler nemal v láske, bol tiež veriacim človekom. Po vodcovej smrti sa mal stať šéfom nemeckého štátu, ale po neúspešnom atentáte na führera spáchal samovraždu. Podobne skončili mnohí ďalší - napr. niekdajší primátor Lipska Carl Goerdeler, ktorý udržiaval kontakt s cirkevnou opozíciou, bol popravený 2. februára 1945.

Plukovník Carl Schenk von Stauffenberg, ktorý 20. júla 1944 podnikol najznámejší pokus o fyzickú likvidáciu Hitlera, bol veriacim katolíkom a povahovo typom vojaka, ktorý nekoná unáhlene, ale keď sa raz rozhodne, svoj zámer uskutoční. Že bol mužom činu, ale i nábožným človekom, prezrádzajú jeho slová: "Osud nám ponúkol túto príležitosť (odstrániť Hitlera) a ja by som sa jej nebol vzdal za nič na svete. Spytoval som sám seba pred Bohom i vlastným svedomím. Musí sa to stať, lebo ten muž je zosobnením diabla." Stauffenbergovo rozhodnutie zabiť führera možno uľahčil spôsob, akým sa na podobný skutok díval ďalší nezmieriteľný vodcov odporca, spomínaný plukovník Oster. Ako veriaci človek zvažoval dôsledky krajného riešenia nielen z hľadiska jeho politickej účelnosti, ale aj kresťanskej etiky. Zvažoval ich aj preto, lebo vedel, že pri útoku na Hitlera nevyhnutne zahynú i ľudia, ktorí neniesli priamu zodpovednosť za nacistické zločiny. O týchto veciach uvažoval tiež v súvislosti s vlastizradou, pričom dospel k názoru, že vlastizrada je za určitých okolností nielen morálne oprávnená, ale aj nevyhnutná podmienka regenerácie národných síl. Inými slovami: vlastizradu vnímal nielen ako svoje právo, ale aj ako povinnosť a vraždu tyrana za nevyhnutný predpoklad úspechu. Podobne plukovník von Stauffenberg prikladal záchrane nemeckej cti väčšiu hodnotu než životu muža, ktorý preň bol zosobnením diabla. Svojej manželke to naznačil slovami: "Cítim teraz, že musím niečo urobiť pre Nemecko." Ak sa kedysi domnieval, že národný socializmus by svojím dynamizmom azda mohol pomôcť prekonať poníženie nemeckého národa po porážke v prvej svetovej vojne, neskôr nadobudol nezlomnú istotu, že hitlerizmus bol svojou antihumánnou podstatou v skutočnosti ešte väčším ponížením nemeckého ducha, než bola porážka v prvej svetovej vojne. Preto sa ono avizované a svojím spôsobom tajomné "niečo" stalo 20. júla 1944 napoludnie nezvratnou skutočnosťou.

Neúspešný atentát

Priaznivá situácia na atentát na Hitlera vznikla v polovici júla 1944, keď sa začalo vážne uvažovať o eventualite vedenia vojny na území ríše a keď v súvislosti s tým vznikla v rámci totálnej vojny nevyhnutnosť vybudovať nové divízie. To bola ďalšia z úloh generála Fromma, veliteľa Záložnej armády. Stauffenberg bol náčelníkom jeho štábu a táto funkcia mu umožňovala dostať sa do Hitlerovej blízkosti. Dňa 20. júla mal na porade u Hitlera v Rastenburgu referovať o formovaní dvoch divízií zložených zo starších príslušníkov východopruskej domobrany. Stauffenberg do "vlčieho brlohu" prišiel okolo 12.30 a pod masívny dubový stôl, kde striedavo sedel a stál Hitler, položil svoju aktovku s 1 kg trhaviny, vybavenej anglickou rozbuškou. Potom sa pod zámienkou súrneho telefonátu vzdialil. Jeho nezvyčajné správanie ostalo nepovšimnuté, a keď krátko po jeho odchode nálož vybuchla, spočiatku ho nik neupodozrieval. Asi dve hodiny po výbuchu jeden vojak vypovedal, že si všimol, ako jednoruký plukovník náhlivo odchádza z drevenej budovy, kde sa konala porada, bez aktovky, čapice i opasku. V priebehu ďalších hodín podozrenie narastalo. Stauffenberg medzitým odletel do Berlína, kde ostatným sprisahancom tvrdil - sám totiž o tom vôbec nepochyboval -, že Hitler je mŕtvy. Situácia sa však vyvíjala celkom inak. Führer ostal nažive a von Stauffenberga spolu s ďalšími sprisahancami zastreleli krátko po polnoci z 20. na 21. júla 1944. Začali sa rozsiahle represálie, v rámci ktorých postupne zatkli tisíce ľudí. Procesy s podozrivými sa začali v Berlíne pred Ľudovým súdom, ktorému predsedal presvedčený nacista Roland Freisler, a trvali do 3. februára 1945, keď bol Freisler smrteľne zranený pri bombardovaní Berlína. Odsúdených na smrť a popravených bolo 150 obžalovaných, ale skutočný počet obetí sa odhaduje na 4 - 6-tisíc. Neúspech atentátu z 20. júla znemožnil Nemecku rokovať so Spojencami o prímerí. Hitler bol rozhodnutý bojovať až do úplného konca a týmto rozhodnutím sám privodil to, o čo sa neúspešne pokúšali odbojári, totiž zánik národného socializmu, svojho vlastného diela, v konečnom dôsledku pohŕdajúceho tak veriacimi, ako aj neveriacimi.
Dňa 8. novembra 1933, v prejave pri príležitosti 10. výročia mníchovského pokusu o puč, Hitler okrem iného povedal: "Verím, že Prozreteľnosť (slovo, ktoré často používal) by nám nebola dožičila uzrieť víťazstvo hnutia, keby jej zámerom bolo po všetkom tom nás nakoniec zničiť." Človeku nie je dané poznať zámery Prozreteľnosti. Môže sa len usilovať konať tak, aby sa neprotivil odkazu, ktorý mu zanechala. Nacisti ho obchádzali - neraz ostentatívne - v teórii i praxi. Ich panstvo sa zrútilo necelých 12 rokov po spomínanom prejave vodcu, ktorý im pri nejednej príležitosti sľuboval tisícročnú ríšu.

Prof. PhDr. Pavol Petruf, DrSc. (1946),
pôsobí v Historickom ústave SAV v Bratislave a prednáša na Trnavskej univerzite. Zaoberá sa medzinárodnými vzťahmi 20. storočia. Je autorom monografií Marshallov plán (1993), La Slovaquie (1998), Taliansko-etiópska vojna 1935 - 1936 (2000), Francúzsko-československé a francúzsko-slovenské politické vzťahy 1939 - 1948 (2003).


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.