Ľudové milície
- súkromná armáda komunistickej strany
Jan Pešek
Viac ako štyridsať rokov, od
februára 1948 až do konca roka 1989, bola Komunistická strana Československa
(KSČ) vládnucou silou v štáte. Súčasťou mechanizmu jej vládnutia bola
existencia akejsi súkromnej armády - Ľudových milícií. Použila ich pri
uchopení moci vo februári 1948 a slúžili jej na udržiavanie mocenského
monopolu až do zrútenia sa komunistického režimu koncom roka 1989.
V čase februárového prevratu
1948 sa vedenie Komunistickej strany Slovenska (KSS) spoliehalo predovšetkým
na komunistických príslušníkov Národnej bezpečnosti a na bývalých partizánov,
z ktorých mnohí vlastnili zbrane, väčšinou nelegálne. Mohlo však využívať
aj dovtedajšiu štruktúru Závodných stráží, ktoré vznikali od polovice
roku 1946, a hoci boli málo početné, na Slovensku mali vtedy maximálne 2 000
členov a len sčasti disponovali zbraňami. Keď Predsedníctvo Ústredného výboru
(ÚV) KSČ 21. februára 1948 rozhodlo o premene Závodných stráží na Robotnícke
milície (RM), prijalo obdobné rozhodnutie aj Predsedníctvo ÚV KSS. Prvé
jednotky Robotníckych milícií vznikli na Slovensku už 21. februára a do 25.
februára existovali v podstate v každom väčšom závode alebo podniku.
Vznikali väčšinou z podnetu okresných výborov (OV) KSS a organizovali sa
podľa výrobného princípu. Robotníci z jednej dielne alebo závodu tvorili
čatu a 2 - 3 čaty z jedného alebo viacerých závodov rotu. Tvorili ich členovia
dovtedajších Závodných stráží, závodných organizácií KSS a miestnych
odbojových zložiek. Pri ich organizovaní a riadení zohrávali dôležitú úlohu
odbojári, najmä partizáni.
Milície a februárové "víťazstvo"
V dňoch vládnej krízy bolo úlohou RM ochraňovali podniky a niektoré
strategické objekty pred reakčnými silami, organizovať tzv. poriadkovú službu,
"spontánne" manifestácie, strážiť verejné budovy a obsadzovať
objekty a strediská reakcie. Otázka ich vyzbrojovania sa riešila rôzne. Prvé
zbrane pochádzali zväčša zo skladov Závodných stráží. No napr. v Košiciach
dostala jednotka RM pri svojom vzniku 21. februára niekoľko pištolí a pušiek
aj od miestnej stanice Národnej bezpečnosti a ďalšie získala z nestráženého
vojenského objektu. Na základe dohody so Slovenskou odborovou radou vydal 23.
februára oblastný veliteľ NB Bratislava I pplk. František Lipka pokyn na
prevezenie väčšieho množstva ručných zbraní zo skladov NB na sekretariát
Slovenskej odborovej rady a ešte v ten istý deň zbrane rozdelili do
bratislavských závodov. Ďalšie zbrane pre bratislavské jednotky RM doviezli
25. februára tri nákladné automobily z brnianskej Zbrojovky a z niektorých
vojenských skladov. Organizátori a členovia RM z radov bývalých partizánov
mali svoje vlastné zbrane. Koncom februára 1948 bolo na Slovensku asi 6 700 príslušníkov
RM, takmer všetko členov KSS, z nich približne jedna tretina mala zbrane.
Spoľahliví vojaci strany
Po uchopení moci vedenie KSČ o rozpustení milícií neuvažovalo, práve
naopak. Už 28. februára prijalo Predsedníctvo ÚV KSČ uznesenie o budovaní
RM na celom území Československa, a to s využitím pražských skúseností,
predovšetkým z hľadiska zjednotenia ich organizačnej štruktúry. V marci
1948 sa pôsobnosť hlavného štábu RM v Prahe preniesla na Ministerstvo vnútra
ČSR, na Slovensku na Povereníctvo vnútra. V českých krajinách sa už vtedy
začal používať názov Ľudové milície, na Slovensku až v apríli 1949.
Jednotky ĽM sa podriaďovali veliteľovi stanice Zboru národnej bezpečnosti
(ZNB) v príslušnom obvode, okresné a krajské velenie bolo podriadené okresnému
a krajskému veliteľovi ZNB. Najvyšším veliteľom milícií bol minister vnútra.
Formálne mali byť ĽM pomocnou zložkou ZNB v kompetencii ministerstva vnútra,
prakticky však zostávali pod priamym vedením a kontrolou komunistickej
strany. V polovici roka 1949 sa celoštátne stanovili tzv. triedne politické hľadiská
na prijímanie príslušníkov milícií, ktoré sa uskutočňovalo výhradne
prostredníctvom orgánov a organizácií KSČ. Na základe toho z nich vylúčili
ľudí, ktorí neboli členmi KSČ. Ich počet bol síce malý, ale predsa len
takí ešte existovali. Rovnako platila zásada, že väčšinu (jadro) príslušníkov
ĽM tvoria robotníci.
V priebehu roka 1948 sa pripravovalo legislatívne zakotvenie existencie Ľudových
milícií ako pomocnej zložky ZNB. Koncom septembra 1948 bol návrh zákona o
ĽM prerokovaný v Predsedníctve ÚV KSČ. To rozhodlo, aby bol odovzdaný vláde
republiky, ktorá ho predloží do Národného zhromaždenia na schválenie. Tam
však takýto zákon prerokúvaný nebol. Vedenie KSČ sa zrejme rozhodlo upustiť
od takéhoto legislatívneho vymedzenia pôsobnosti ĽM a formálne ich
existenciu opodstatnilo všeobecnými formuláciami zákona o Národnej bezpečnosti
z 21. decembra 1948. V ňom sa deklarovalo, že chrániť ľudovodemokratické
zriadenie, strážiť štátne hranice, zaisťovať bezpečnosť osôb a majetku
a udržiavať verejný poriadok má ministerstvo vnútra a národné výbory. Na
plnenie týchto úloh mohli byť do služby povolaní aj dobrovoľne sa hlásiaci
spoľahliví občania, navonok riadne označení, ktorí mali rovnaké práva a
povinnosti ako príslušníci ZNB. Tým sa v nasledujúcom období zdôvodňovala
aj existencia ĽM.
Do konca roka 1949 sa pozornosť orgánov KSS a Povereníctva vnútra sústreďovala
na organizačné dobudovanie štruktúry ĽM. Ustanovili sa ich okresní
velitelia a okresné štáby a prebiehala reorganizácia jednotiek. Základným
organizačným prvkom bolo družstvo, zložené z príslušníkov jedného
pracoviska. Tri družstvá z jedného alebo viacerých závodov tvorili čatu,
tri čaty závodu (závodov) jedného okresu rotu a tri roty v rámci kraja prápor.
Koncom roka 1949 dosiahol počet príslušníkov ĽM na Slovensku asi 10 tisíc
osôb. Doriešila sa aj otázka ich vyzbrojenia, väčšinou puškami, a
zjednocovala sa výstroj milicionárov. Ich rovnošatou sa stal modrý pracovný
odev (montérky) a červená páska na rukáve s čiernymi písmenami ĽM. Od začiatku
roka 1950 sa v organizačnej štruktúre milícií vytváral nový prvok, okrem
existujúcich strážnych oddielov vznikali tzv. úderné oddiely. Formovali sa
na úrovni krajov z najspoľahlivejších závodných jednotiek a boli určené
na spoločnú činnosť so zložkami ZNB a armády pri akciách proti odporcom
komunistického režimu.
Milicionári v akcii
Oddiely ĽM použil komunistický režim prvý raz od februárového prevratu
1948 v súvislosti s tzv. Katolíckou akciou, čo bol pokus o vnútorné rozvrátenie
katolíckej cirkvi. Dovtedajšie prejavy nesúhlasu s postupom štátnych orgánov
proti cirkvi prerástli koncom júna a začiatkom júla 1949 na rôznych
miestach Slovenska až do otvoreného odporu a stretnutia so štátnou mocou.
Veriaci z obavy pred uväznením kňazov stavali hliadky na ich obranu, zhromažďovali
sa, bránili pracovníkom štátnych orgánov v prístupe na fary a niekedy ich
aj fyzicky napádali. V mnohých prípadoch sa postavili aj proti jednotkám ZNB
a armády, s ktorými nastupovali aj Ľudové milície, v tom čase na celom
Slovensku zmobilizované a uvedené do bojovej pohotovosti. V takejto situácii
sa dokonca rozhodovala o tom, či strieľať, alebo nestrieľať. S odstupom času
(v roku 1963 pred tzv. barnabitskou komisiou) o tom hovoril aj Viliam Široký,
vtedy najvyšší funkcionár KSS, ktorý v tejto súvislosti povedal, že na
neho naliehali, aby nasadil proti "zvedenému ľudu" Národnú bezpečnosť,
ba dokonca vojsko. "Ja som poslal len a len ľudovú milíciu."
Ľudové milície použil komunistický režim aj o rok neskôr, pri tzv. Akcii
K (kláštory), čo bol zásah proti mužským reholám v noci z 13. na 14. apríla
1950. Príslušníci Bezpečnosti a milicionári vtrhli do kláštorov, obsadili
ich a zhromaždili prítomných rehoľníkov. Priebeh "barbarskej
noci" opísal vtedajší bohoslovec v Trnave, neskôr kardinál Ján
Chryzostom Korec: "Otvorili sme dvere. Milicionár v civile, len s
vojenskou čiapkou na hlave a s automatom na pleci nás vyzval, aby sme sa rýchlo
doobliekali a šli do priestoru pred kaplnkou ... Keď sme boli viac-menej všetci,
vedúci výpravy milicionárov v koženom kabáte nám oznámil, že z rozkazu
vlády - tak akosi to formuloval - sa máme ísť do izieb pobaliť, vrátiť sa
a potom autobusmi odísť s nimi. Superior kláštora protestoval, no márne.
Vedúci výpravy odpovedal superiorovi rázne: ,Buď poslúchnete, alebo urobíme
s vami poriadok ináč!´" Režim sa už poučil z nepokojov pri tzv. Katolíckej
akcii, a to predovšetkým masovosťou nasadenia ozbrojených zložiek vrátane
ĽM. Malo to pôsobiť, a skutočne aj pôsobilo, zastrašujúco.
Bojové oddiely strany
Ľudové milície boli pod vplyvom a kontrolou komunistickej strany, keďže však
formálne tvorili pomocnú zložku ZNB v kompetencii ministerstva vnútra (od
roku 1950 ministerstva národnej bezpečnosti), vznikali pri ich riadení rôzne
komplikácie. Vedenie KSČ preto už od začiatku roka 1952 pripravovalo ich
priamu podriadenosť orgánom komunistickej strany. V apríli 1952 vydalo
Organizačný poriadok Ľudových milícií, ktorý stanovil, že sú ozbrojeným
zborom KSČ s úlohou chrániť a brániť stranu a jej orgány, ľudovodemokratické
zriadenie a socialistické budovanie. Deklarovala sa v ňom zásada dobrovoľného
členstva s tým, že do ĽM môžu byť prijímaní len členovia KSČ na návrh
svojej základnej organizácie; o ich prijatí rozhodovali OV KSS. Hlavným
veliteľom ĽM v Československu bol predseda KSČ, činnosť v krajoch a
okresoch riadili krajskí a okresní velitelia. Velitelia na jednotlivých stupňoch
mali svoje štáby. Na Slovensku sa na plnenie úloh hlavného veliteľa ĽM
zriadil pri ÚV KSS štáb hlavného veliteľa ĽM.
Oficiálne ukončili Ľudové milície pôsobenie v kompetencii ministerstva národnej
bezpečnosti k 1. januáru 1953. Ich riadenie prešlo do kompetencie ÚV KSČ,
kde vzniklo samostatné oddelenie ĽM. Obdobné oddelenie vzniklo aj pri ÚV KSS
a jeho vedúci bol náčelníkom štábu hlavného veliteľa ĽM na Slovensku.
Samostatné oddelenie ĽM pri ÚV KSČ a ÚV KSS existovalo do polovice roka
1954, potom sa reorganizovalo na odbor milícií, pôsobiaci v rámci oddelenia
orgánov strany, odborov a mládeže. Hlavným veliteľom ĽM v Československu
bol predseda KSČ (Klement Gottwald), ich veliteľom na Slovensku predseda KSS
(Viliam Široký). Po smrti K. Gotwalda v marci 1953, keď sa zrušila funkcia
predsedu KSČ (obdobne na Slovensku funkcia predsedu KSS), bol veliteľom ĽM v Československu tajomník ÚV KSČ, poverený riadením straníckej práce. V ÚV
KSČ to bol Antonín Novotný, od jesene 1953 prvý tajomník ÚV KSČ, na
Slovensku prvý tajomník ÚV KSS Karol Bacílek a po ňom ďalší prví tajomníci
ÚV KSS.
Koncom roka 1953 bolo na Slovensku okolo 18 tisíc príslušníkov ĽM a začiatkom
roka 1955 asi 19 500. Vtedy sa v celoštátnom rozsahu uskutočnila reorganizácia,
sledujúca "na základe zníženia početných stavov skvalitnenie
jednotiek". Medzi milicionármi sa objavili úvahy o možnej likvidácii ĽM,
čo súviselo aj s vtedajším vývojom medzinárodnej situácie a znižovaním
napätia medzi Východom a Západom. Stranícke vedenie, pochopiteľne, nič
podobného nezamýšľalo a "za pravdu" mu dal vývoj situácie na
jeseň 1956. Jedným z tzv. poučení z maďarskej kontrarevolúcie sa stala
orientácia na ich opätovný nárast. Už od roku 1953 sa novým prvkom v
organizačnej výstavbe ĽM stali rýchle oddiely, ktorých úlohou bol
"najmä boj proti triednym nepriateľom, preniknuvším prípadne na územie
republiky". Od predchádzajúcich úderných oddielov sa líšili tým, že
nešlo o organické jednotky zo "spoľahlivých závodov", ale vytvárali
sa z vybraných, údajne politicky vyspelých a fyzicky zdatných milicionárov.
Pri reorganizácii na začiatku roka 1955 sa jednotky ĽM rozšírili o oddiely
protivzdušnej obrany (PVO); existovali tak strážne jednotky, rýchle oddiely
a oddiely PVO. V roku 1953 sa prvý raz zaviedlo funkčné označenie, u veliteľov
a politických vedúcich jednotiek to bola šnúra s píšťalkou, farebne odlíšená
podľa organizačného stupňa, teritoriálni vedúci nosili obdĺžníkový
znak na ľavej strane pŕs. Koncom 50. rokov 20. storočia dostali ĽM novú
rovnošatu sivomodrej farby vojenského strihu (súkennú), vojenské prilby,
zimnú výstroj a pod. Podľa Poriadku Ľudových milícií, schváleného v
roku 1962, vznikla ich nová organizačná štruktúra, s viacerými typmi
streleckých jednotiek s rozdielnou výzbrojou a výcvikom. Strážne oddiely
boli podriadené okresným výborom KSS, oddiely krajských záloh krajským výborom
(KV) KSS a prápory rýchlych oddielov ÚV KSS.
Legislatívne vákuum
Ľudové milície naďalej zostávali legislatívne nezakotvené. Ako ozbrojená
zložka neboli zahrnuté do branného systému štátu podľa zákona o obrane
Československej socialistickej republiky (ČSSR) z apríla 1961 a nový zákon
o ZNB z augusta 1965 zrušil aj tie ustanovenie zákona o národnej bezpečnosti
z konca roka 1948, o ktoré sa mohlo organizovanie a výstavba ĽM doposiaľ
opierať. Vedenie KSČ si uvedomovalo, že nemá svoju ozbrojenú formáciu právne
zakotvenú, a preto v januári 1965 rozhodlo o vypracovaní samostatného
dokumentu o mieste a úlohách ĽM, zostalo však len pri pokuse. Potreba právneho
zakotvenia činnosti ĽM sa považovala za aktuálnu aj preto, lebo sa
objavovali pochybnosti o zmysle ich ďalšej existencie. Názory typu "Ľudové
milície už zohrali svoju úlohu a postupne zaniknú" zastávali aj
niektorí vedúci pracovníci straníckych a hospodárskych orgánov. Zmienku o
ĽM neobsahovali ani stanovy KSČ, hoci boli jednoznačne budované ako ozbrojená
zložka KSČ.
Opora konzervatívcov
Vývoj po januári 1968 a pokus o spoločenskú reformu spochybnil existenciu
milícií. Ako ozbrojený zbor jednej politickej strany sa stali terčom tvrdej
kritiky. Sily usilujúce sa o demokratizáciu spoločnosti alebo priamo o odstránenie
totalitného systému požadovali ich zrušenie. Väčšina milicionárov sa v
tom čase postavila za konzervatívne sily vo vedení KSČ, čo dokumentoval aj
celoštátny aktív ĽM na pražskom Ruzynskom letisku v júni 1968. Vyhlásenia
na ňom prijaté dávali domácim konzervatívcom i Moskve argumenty o tom, že
v Československu sa pripravuje kontrarevolučný zvrat. Mnohí milicionári sa
po augustovej okupácii angažovali pri kolportácii tlačových materiálov vydávaných
sovietskym velením. Na druhej strane však treba pripomenúť, že niektorí členovia
ĽM, najmä ich štábov, "podľahli pravicovému oportunizmu" a
niesli za to dôsledky.
Po nástupe normalizácie sa príslušníci ĽM podieľali na pohovoroch pri výmene
straníckych legitimácií, čistkách a represiách. Jednotky ĽM spolu s
jednotkami armády a ZNB tvrdo zakročili proti občanom pri prvom výročí
okupácie v auguste 1969 - v Prahe a Brne si zásah vyžiadal obete na životoch.
Ľudové milície boli preventívne použité aj vo väčších mestách na
Slovensku, predovšetkým na vytváranie zmiešaných hliadok s príslušníkmi
armády a Verejnej bezpečnosti (VB). Napríklad 21. augusta 1969 vo večerných
hodinách sa v Bratislave na Námestí SNP a Októbrovom námestí zhromaždilo
asi 1 500 osôb, "narušujúcich verejný poriadok" - ten bol obnovený
zásahom príslušníkov VB a ĽM. Postoje milicionárov pritom neboli až také
jednoznačné a vyskytli sa prípady, že v auguste 1969 niektorí odmietli nastúpiť
do služby. Stranícke čistky v priebehu roka 1970 zasiahli aj milície. Z KSČ
muselo odísť 1 643 milicionárov (10, 8 % príslušníkov ĽM), "čím
boli uvoľnení aj z Ľudových milícií". K 31. marcu 1971 mali ĽM na
Slovensku 15 709 príslušníkov, z toho 7 557 robotníkov.
V nových uniformách opora normalizácie
Na jeseň 1969 boli ĽM za podporu normalizačného procesu odmenené Radom Červenej
zástavy a stovky milicionárov štátnymi vyznamenaniami. Od začiatku roka
1970 dostali milicionári nové vychádzkové uniformy sivomodrej farby s funkčným
označením na náplecníkoch, počnúc veliteľmi družstiev až po veliteľov
práporov a príslušníkov štábov. Zdôvodňovalo sa to tým, že sa tak
"upevňuje veliteľské sebavedomie funkcionárov ĽM". Cvičné
uniformy, tzv. maskáče, boli totožné s armádnymi. Rukávové pásky
nahradil rukávový znak v tvare husitskej pavézy s písmenami ĽM. Ľudové
milície zapojili do systému mimoriadnych bezpečnostných opatrení,
pripravovaných pre prípad tzv. masových protispoločenských vystúpení, pričom
prioritu nadobúdali zásahy proti ideovým protivníkom KSČ. Vedenie KSČ sa
to usilovalo zakryť frázami o tom, že sú budované na "ochranu revolučných
vymožeností ľudu a na posilňovanie všeľudového charakteru obrany štátu",
no v skutočnosti celý systém ich výstavby a prípravy z nich robil ozbrojený
zbor komunistickej strany, resp. jej vedúcich funkcionárov.
V novom Poriadku Ľudových milícií (z roku 1973) sa vzťah ku KSČ vymedzoval
celkom jednoznačne, a to v troch rovinách: milície sú nedeliteľnou súčasťou
KSČ a jej ozbrojenou zložkou; sú centrálne riadené ÚV KSČ, hlavným
veliteľom a jeho výkonným orgánom, Hlavným štábom ĽM; v mierových časoch
plnia aj úlohu politického aktívu KSČ. Hlavným veliteľom ĽM v ČSSR bol
generálny tajomník ÚV KSČ, veliteľom ĽM na Slovensku prvý tajomník ÚV
KSS, krajským veliteľom vedúci tajomník KV KSČ (KSS), okresným veliteľom
vedúci tajomník OV KSČ (KSS). Podľa novej organizačnej štruktúry boli
jednotky ĽM organizované ako strelecké a špeciálne. Základnou streleckou
jednotkou bola strelecká čata s tromi družstvami. Tri strelecké čaty
tvorili streleckú rotu. Niektoré boli organizačne začlenené do práporov ĽM
(500 príslušníkov), ostatné pôsobili ako samostatné jednotky. Do špeciálnych
jednotiek patrili mínometné roty, delostrelecké batérie, protilietadlové,
prieskumné a ženijné čaty a veliteľské, spojovacie, tylové, zdravotnícke
a ďalšie jednotky. Počet milicionárov sa po čistkách na začiatku 70.
rokov minulého storočia zvýšil a prekročil 18 tisíc; v polovici roka 1989
bolo na Slovensku 18 600 príslušníkov ĽM. Spolu so 63 200 príslušníkmi ĽM
v ČSR tak celkový počet milicionárov v Česku predstavoval 81 800 osôb.
Odchod zo scény
V čase agónie komunistického režimu (v rokoch 1979 - 1989) zasahovali
milicionári proti demonštrantom najmä v pražských uliciach. O ich nasadení
sa uvažovalo aj po 17. novembri 1989, k tomu však už nedošlo. Ešte koncom
novembra 1989 nové vedenie KSČ robilo zúfalé pokusy zachrániť milície, či
už ich odovzdaním ministerstvu vnútra, alebo zaradením pod ministerstvo národnej
obrany. Po tom, ako Federálne zhromaždenie na svojej mimoriadnej schôdzi 29.
novembra 1989 rozhodlo o vypustení článku 4 ústavy o vedúcej úlohe KSČ v
spoločnosti a štáte, sa vedenie KSČ riadenia milícií de facto vzdalo. Ani
vtedy však ešte nepredpokladalo ich zánik, ale len podriadenie vláde, no
nakoniec muselo rezignovať. Mimoriadny zjazd KSČ 20. - 21. decembra 1989
rozhodol o definitívnom ukončení ich činnosti. V jeho uznesení sa uvádzalo,
že zjazd "rozpúšťa Ľudové milície a ich príslušníkov zbavuje prísahy".
V nasledujúcich dňoch armáda urýchlene preberala zbrane Ľudových milícií.
Viac ako štyridsaťročná existencia súkromnej" komunistickej strany sa
tak definitívne skončila.
Doc. PhDr. Jan Pešek, DrSc.
(1949),
pracovník Historického ústavu SAV v Bratislave. Zaoberá sa dejinami
Slovenska a Československa po druhej svetovej vojne s dôrazom na politické a
mocenské aspekty vývoja. Autor viacerých monografických prác o politických
represiách komunistického režimu, vzťahoch štátnej moci a cirkví, pôsobení
Štátnej bezpečnosti a ďalších mocenských štruktúr.
Obr. 1 Pri Benešovom pohrebe 8.
septembra 1948 boli ulice Prahy lemované ozbrojenými milicionármi a plačúcimi
davmi.
Obr. 2 Ozbrojená zložka strany
Obr. 3 Mnohí Bratislavčania si pamätajú sochu milicionára na bývalom Námestí
milicionárov (Račianske mýto) od národného umelca Jána Kulicha. Po páde
komunizmu koncom roka 1989 ju tak ako iné pamätníky doby zbúrali.
Obr. 4 Milicionár bol povinným námetom aj pre umelcov (Juraj Balogh, februárová
noc).
Obr. 5 Bez komentára
