História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Malá krajina vo víre veľkej vojny

Dagmar Pelčáková

Dramatické osudy Luxemburska

Luxemburské veľkovojvodstvo, jeden zo štátov Beneleuxu, leží medzi Belgickom, Holandskom, Francúzskom a Nemeckom. Zo severu ho lemujú výbežky pohoria Ardeny, z juhu zasa rieka Mosela. Záujem susedných veľmocí o toto územie ovplyvnila jednak jeho vojenskostrategická poloha, jednak ekonomický aspekt, keďže na jeho území sa v minulosti našli bohaté náleziská železnej rudy.

V stredoveku bolo Luxembursko súčasťou rímsko-nemeckej ríše ako kniežatstvo, istý čas sa osobou panovníka spojilo aj s Českým kráľovstvom (1310 - 1441). Roku 1354 ho Karol IV. povýšil na vojvodstvo. O storočie neskôr vďaka dobrej svadobnej politike už patrilo Habsburgovcom, ktorých španielska vetva v rokoch 1555 - 1713 ovládala Nizozemsko. Aj francúzski, holandskí a belgickí panovníci chceli posunúť svoj vplyv na toto územie. V 19. storočí sa tu vystriedali Napoleon Bonaparte (1794 - 1814) a holandská panovnícka dynastia (1815 - 1890). Roku 1815 Viedenský kongres povýšil luxemburských vojvodov na veľkovojvodov. Mala sa tak eliminovať ďalšia snaha okolitých mocných štátov získať toto územie. Keď roku 1830 západná časť krajiny podporila belgickú revolúciu, znamenalo to rozdelenie územia (1839). Zvyšné Luxembursko bolo roku 1867 na Londýnskej konferencii vyhlásené za neutrálny a nezávislý štát. Zápas o vytúžený mier a prosperitu sa však ešte len začal.

Chápadlá mocného suseda

Vojenskostrategický význam Luxemburského veľkovojvodstva sa ukázal už v prvej svetovej vojne, keď ho Nemecko napriek neutralite obsadilo, aby ho využilo ako nástupný priestor na obsadenie Francúzska. V snahe zamedziť zopakovaniu podobnej roku 1921 uzavrelo veľkovojvodstvo prvú colnú a menovú úniu s Belgickom. Chápadlá mocného nemeckého suseda však naďalej ohrozovali malú krajinu.

Keď bolo 10. mája 1940 neutrálne Luxemburské veľkovojvodstvo proti vôli svojich obyvateľov a svojej panovníčky začlenené do tretej ríše, nikto nepredpokladal, že zlý sen sa skončí až o štyri roky. Oficiálnym odôvodnením zo strany Hitlera bolo, že aj tak ide o Nemcov, ktorí majú len iné nárečie, a ich pripútanie k "pôvodnej vlasti" je pre nich to najlepšie. Hneď v nasledujúcich dňoch však bolo zrejmé, že toto malé územie führer potreboval, aby mohol úspešne postupovať západnou Európou. Cez Ardeny totiž nemecké vojská obišli obrannú Maginotovu líniu a cez Holandsko a Belgicko vstúpili do Francúzska.

Prvé dva roky v obsadenej krajine prebehli pomerne pokojne. V októbri 1941 všeľudové hlasovanie odmietlo začlenenie do Nemeckej ríše, ale to nič nemenilo na situácii, že nemecká správa sa usídlila aj v hlavnom meste Luxemburgu. Trpezlivosť obyvateľov však mala svoje medze. Keď gaulajter - vojenský zmocnenec - Gustav Simon 30. augusta 1942 vyhlásil, že Luxemburčania sa budú vojensky podieľať na víťaznom nemeckom vojenskom ťažení na Východ, a nariadil všeobecnú mobilizáciu piatich ročníkov mužov, bola to pre inak pokojných Luxemburčanov prituhá káva. Obyvateľstvo odpovedalo generálnym štrajkom v celej krajine. Reakcia Nemcov bola brutálna: 21 ľudí popravili, ďalších zatkli a deportovali. Dvanásťtisíc mladých Luxemburčanov odvliekli na nútené práce do ríše a do oddielov Wehrmachtu, ktoré smerovali do východnej Európy. Deportácie rodín do východných častí Nemeckej ríše sa začali ešte v tom istom roku. Vysoký bol aj počet židovských obetí: len 43 z 1 200 deportovaných si zachránilo život.

Situácia na bojiskách druhej svetovej vojny sa však nezadržateľne obracala proti nemeckým plánom. Oslobodzovanie veľkovojvodstva začala I. americká armáda 9. septembra 1944. Postupovala z Francúzska smerom k ríšskym hraniciam a ráno 10. septembra sa dostala do Luxemburgu. Veliteľa V. americkej armády pri vstupe sprevádzal princ Félix, manžel veľkovojvodkyne Šarloty, v uniforme britského generála. Jeho syn, korunný princ Ján, sa o niekoľko hodín neskôr tiež objavil v uliciach mesta v hodnosti poručíka. Obyvateľov zachvátila veľká radosť. Do vlasti sa čoskoro vrátila vláda z londýnskeho exilu a krajina sa postupne spamätávala z vojnových útrap.

Spojenecké vojská rýchlo postupovali na severovýchod a darilo sa im oslobodzovať mesto za mestom. Už 13. septembra bolo celé územie Luxemburska pod americkou kontrolou. "Západný val" - Wallendorf - bol na dosah. Dva týždne odolával, kým tento dôležitý strategický bod Nemci opustili.

Bitka v Ardenách

No nemecká armáda sa len tak ľahko nechcela vzdať. Hitler si uvedomoval, že prechod cez Ardeny musí udržať, inak sa Spojenci objavia v samotnej ríši. Koncom novembra sa skončila trojtýždňová krvavá bitka v Hürtgenskom lese, ktorá výrazne oslabila spojenecké jednotky. Nemci získali čas na zorganizovanie protiofenzívy, operácie s názvom Stráž na Rýne. Ráno 16. decembra o 5.30 sa začal ich útok v severných Ardenách. Taktické a strategické prekvapenie sa podarilo na sto percent, spravodajská služba Spojencov totiž vylučovala možnosť, že by Nemci mohli uskutočniť väčšiu rýchlu ofenzívu. Tenkú obrannú líniu pri belgickej pevnosti Bastogne a pri prechode rieky Mása nemecké jednotky bez väčších problémov prelomili, no samotnú pevnosť Američania urputne bránili. Nemeckou výhodou pri postupe Ardenami bola dobrá znalosť terénu a fakt, že americké vojská nemohli pre mraky použiť vzdušnú obranu. Na holandsko-luxembursko-nemeckých hraniciach sa začala najkrvavejšia časť oslobodzovania západnej Európy v druhej svetovej vojne. Skoro polovica luxemburského územia sa znova dostala do nemeckých rúk.

Spojenená I. a III. armáda, ktorej velil legendárny George S. Patton Jr., začala protiútok na severnej a južnej strane nemeckého výbežku v Ardenách 26. decembra. Keď 30. decembra prešli obe bojujúce strany do útoku - Nemci sa snažili pretnúť koridor do Bastogne a Američania zasa zaútočili smerom na Houffalize priamo na nemeckej obrannej línii -, stretli sa v tvrdých bojoch. Odpor nemeckých vojsk bol silný. Koncom decembra bola dokonca na hlavné mesto Luxemburg, kde sídlil hlavný vojenský štáb Spojencov, z okolia Trevíru vystrelená nová tajná superzbraň: ďalekonosná strela V-3. Našťastie, spôsobila len malé škody, ale pravidelné strely ohrozovali celé územie Luxemburska až do polovice februára 1945.

Američania Bastogne udržali a 3. januára sa začal spojenecký protiútok na severný sektor nemeckého výbežku. Nemci už nemali odkiaľ čerpať nové materiálne ani ľudské sily. Za veľmi nepriaznivých klimatických podmienok počas celého januára americké jednotky namáhavo oslobodzovali mesto po meste. Tým posledným bol historický Vianden, z ktorého zostali doslova len trosky. Dňa 28. januára boli Nemci vytlačení z celých Arden. Zbory I. americkej armády generála Courtneyho Hodgesa a III. americkej armády generála Pattona sa pokúsili preraziť nemeckú obranu severovýchodne od St. Vithu. Ich postup bol síce pomalý, ale istý. Pokračovali za hranicu riek Sure a Mosela na ríšske územie. Útok na Nemecko sa začal 7. februára.

Obyvatelia Luxemburska, podobne ako vo zvyšnej časti oslobodenej Európy, sa snažili dostať život do mierových koľají a postupne obnovovať zničenú krajinu. Vojna pre nich symbolicky skončila už 14. apríla, keď sa z exilu vrátila aj ich milovaná veľkovojvodkyňa Charlota. Vojnová skúsenosť podnietila vedúcich politikov z krajín Beneluxu, aby dali impulz na vytvorenie novej, lepšej a mierovej Európy. Popredným predstaviteľom tohto zjednocovacieho procesu bol aj luxemburčan Robert Schumann.

Krajina nezabúda

Na východnom okraji luxemburského hlavného mesta sa rozprestierajú dva vojenské cintoríny. Ten jeden, americký, upúta monumentálnymi stenami, typickými bielymi krížmi a Dávidovými hviezdami. Vpredu je pochovaný generál Patton, ktorý zomrel 21. decembra 1945 na následky zranení po automobilovej nehode. Želal si, aby jeho ostatky boli uložené práve tu, vedľa vojakov, ktorí padli pri rýchlom ťažení do Európy. Druhý cintorín vzdáva pietu obetiam vojny na nemeckej strane. Rozlohou je menší, nie však počtom hrobov. V jeho centre sa nachádza veľký kríž nad spoločným hrobom 4 829 mŕtvych. Pod jednoduchými kamennými krížmi v poli leží spolu 10 913 nemeckých vojakov, ktorí padli v bitke o luxemburské územie, zväčša veľmi mladých chlapcov. Chvíle zármutku, ale i veľkého šťastia pripomína aj niekoľko vojenských múzeí a iných pamiatok na krvavé boje, ktoré prebiehali na území Luxemburska. Veľkolepou pripomienkou hrdinstva vojakov spojeneckých armád, ale aj obyčajných ľudí boli oslavy 60. výročia oslobodzovania Luxemburska: zúčastnili sa na nich veteráni bojov a ešte dlho po ich oficiálnom skončení boli na obyčajných domoch americké vlajky na znak vďaky.

Mgr. Dagmar Pelčáková, PhD. (1971),
vyštudovala históriu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje v Historickom ústave SAV. Venuje sa moderným českým dejinám a česko-slovenským vzťahom. Momentálne pôsobí v Luxemburgu.

Obr. 1 Bez textu
Obr. 2 Veľkovojvodkyňa Šarlota
Obr. 3 Americký vojenský cintorín
Obr. 4 Nemecký vojenský cintorín
Obr. 5 Ilustračná foto bez komentára alebo obr. z internetu (priložený)


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.