História - Revue o dejinách spoločnosti
| ISSN 1335-8316

Archív | Autori | E-mail | Inzercia | Predplatné časopisu | Štatút | Tiráž

Aktuálne číslo

Redakcia časopisu ďakuje svojim čitateľom za e-mailové odkazy a objednávky predplatného!

História - Revue o dejinách spoločnosti 3-4/2015

3-4/2015
Júl/December
14. ročník

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

 Sharm El Sheikh

 Mallorca

 Rhodos

Cyprus

Korunovačné hostiny uhorských kráľov
Tradície a zmeny v etikete stolovania

Géza Pálffy

Najdôležitejšou ceremoniálnou udalosťou Uhorského kráľovstva tak v stredoveku, ako aj v priebehu novoveku bola korunovačná slávnosť panovníka a jeho manželsky. Ku koncu 15. storočia sa k cirkevnej časti tohto obradu vyvinula aj svetská časť.

V priebehu nej najprv korunovačný sprievod prešiel cez korunovačné mesto - v stredoveku to bol Stoličný Belehrad (Székesfehérvár), v rokoch 1563 - 1830 väčšinou Bratislava, zriedkavejšie Šopron (Sopron), potom do roku 1916 Budín. Panovník následne pasoval spomedzi uhorskej šľachty rytierov, skladal prísahu, že bude dodržiavať zákony, a napokon seknutím meča na štyri svetové strany dal symbolicky najavo, že je kedykoľvek pripravený brániť svoju krajinu. Túto takmer celodennú ceremóniu uzatvárala pompézna hostina, na ktorej sa zúčastňovalo množstvo významných osobností.

Po pripojení Uhorského kráľovstva k habsburskej monarchii v 16. storočí zanikol samostatný uhorský kráľovský dvor a vyvinul sa spoločný panovnícky dvor vo Viedni. Viedenský dvor poskytoval uhorskej šľachte len malú možnosť prejaviť svoj vplyv. Vzrástla tak úloha bratislavských, zriedkavejšie šopronských (v rokoch 1622, 1625, 1681) korunovácií, ktoré urodzeným uhorským pánom ponúkali jedinečnú príležitosť reprezentovať svoj stav pred širšou verejnosťou.

Mimoriadnu úlohu pritom zohrávali hostiny, keďže pri ich príležitosti aspoň symbolicky ožil uhorský kráľovský dvor. Nositelia jeho hodností, ktoré sa po vzniku spoločného viedenského dvora stali len titulárnymi (dvormajster, kráľovský stolník, pohárnik, dverník či hlavný komorník), sa opäť mohli ujať aspoň časti svojich niekdajších povinností.

Prísna manželka kráľa Majeja

Ceremoniál hostín z času na čas ovplyvnili meniace sa zvyklosti uhorského kráľovského dvora. Pod tieto zmeny sa podpísali jednak králi, jednak etiketa dvorov, z ktorých pochádzali ich manželky. Na dvoroch jednotlivých európskych dynastií totiž panoval rozdielny stolovací poriadok: napríklad v anglickej a vo francúzskej kráľovskej rezidencii mali uvoľnenejšie dvorské pravidlá, burgundský, španielsky, taliansky a rakúsky dvor bol omnoho prísnejší a regulovanejší. Posledne menovaný neskôr ešte sprísnila španielska etiketa. Preto nebolo jedno, ktorá dynastia získala uhorský trón alebo z ktorej krajiny si panovník vybral manželku. Tieto okolnosti mohli v podstatnej miere ovplyvniť etiketu uhorského kráľovského dvora a korunovačných hostín.

Druhá manželka kráľa Mateja Korvína (1458 -1490), pekná, ale prísna kráľovná Beatrica Aragónska, dosiahla už pri príležitosti svojej korunovačnej hostiny zmenu stolovacieho poriadku. Nebola to ľahká úloha. Veď Mateja obklopoval pred svadbou dosť uvoľnený dvorský život. Na hostinách jedával akoby v rodinnej atmosfére s urodzenými pánmi, ktorí sa často oddávali bezmedznému jedeniu, pitiu a bujarým oslavám.
Pre kráľovnú Beatricu, odchovanú omnoho prísnejšou neapolskou dvorskou etiketou, to bolo neprípustné. Rozhodná manželka navzdory odporu uhorskej politickej elity dosiahla, že pri príležitosti jej korunovačnej i svadobnej hostiny mohli pri slávnostne prestretom stole vedľa kráľovského páru zaujať miesto len priami príbuzní a najvýznamnejší vyslanci.

Tento uzavretejší a striktnejší, no na renesančné prvky bohatý stolovací poriadok však netrval v Budíne dlho. Počas panovania Vladislava II. Jagelovského (1490 - 1516) sa vrátil predchádzajúci uvoľnenejší dvorský štýl, voči ktorému nenamietala ani Vladislavova manželka Anna, ktorá prišla roku 1502 z podobne menej upätého francúzskeho dvora.

Habsburgovci a uhorské tradície

Poslednému uhorskému panovníkovi korunovanému ešte v Stoličnom Belehrade Ferdinandovi I. (1526 - 1564) však uvoľnený stolovací poriadok uhorského dvora spôsoboval rovnaké problémy ako kedysi kráľovnej Beatrici. Napriek tomu 3. novembra 1527 privítal pri svojom stole takmer celú uhorskú cirkevnú a svetskú elitu, dokopy 24 ľudí, teda nasledoval jagelovské tradície. Pre Ferdinanda, zvyknutého na omnoho prísnejšie dvorské tradície, bolo v danom okamihu mimoriadne dôležité utvrdiť si zisk uhorského trónu a rozšíriť okruh svojich uhorských prívržencov. Pre stolovací ceremoniál si nemohol dovoliť riskovať politický konflikt s predstaviteľmi uhorskej šľachty, ktorá stále váhala medzi ním a jeho politickým rivalom Jánom Zápoľským.

Pri korunovačnom obede syna kráľa Ferdinanda Maximiliána (1564 - 1476) roku 1563 v Bratislave zmene zasadacieho poriadku už nestáli v ceste nijaké legitimizačné ani politické problémy. V tom čase bolo Uhorské kráľovstvo pevnou súčasťou habsburskej monarchie. Tá ho nevyhnutne potrebovala ako vysunutú obrannú baštu proti Turkom, zásobáreň potravín a zdroj príjmov pre rakúske a české oblasti. Na druhej strane, Uhorsko bolo v boji proti Turkom závislé od materiálnych a vojenských zásob zo zvyšnej časti monarchie.

Rastúci význam Uhorska však išiel ruka v ruke so silnou centralizáciou, preto sa od polovice 16. storočia rozhovalo o najdôležitejších otázkach krajiny - vojenských, zahraničnopolitických a finančných - na viedenskom dvore. Do jeho kompetencií patrilo po roku 1563 aj zostavenie zasadacieho poriadku uhorských korunovačných hostín. Už ich teda neurčovali tradície samostatného neskorostredovekého budínskeho dvora, ale pravidlá verejných hostín spoločného viedenského dvora. Uhorské stavy boli v 16. storočí pri kráľovom stole zastúpené len prostredníctvom ostrihomského arcibiskupa, keďže po roku 1562 istý čas neexistovala funkcia palatína.

Čo sa však týkalo obsluhy okolo stola, teda umývania rúk, podávania jedál a ich rozkrajovania pomocou tzv. predkrájačov, ako aj funkcií stolníkov a pohárnikov, habsburskí panovníci v úplnej miere zachovávali uhorské tradície. Nositeľmi týchto hodností mohli byť výhradne uhorskí šľachtici, nik z Viedne sa medzi nich nedostal. Zásluhu na prevzatí týchto neskorostredovekých zvyklostí uhorského dvora mala v prvom rade uhorská politická elita, ktorá sa ich húževnato pridŕžala.

Boj o miesto pri stole

V dôsledku tejto zvláštnej dohody medzi Habsburgovcami a uhorskými stavmi boli všetky zmeny zasadacieho poriadku v 17. storočí výsledkom mocenských sporov uhorskej politickej elity. Dvaja najvýznamnejší predstavitelia cirkevných a svetských hodnostárov - ostrihomský arcibiskup a palatín - zvádzali doslova súboj o to, kto z nich dokáže pri hostinách lepšie prezentovať seba a svoju moc. Palatínov, ktorých autorita od začiatku storočia narastala, totiž nesmierne iritovalo, že pri stole sedávali od panovníka ďalej ako arcibiskup vykonávajúci korunováciu. Vo vtedajších mocensko-reprezentačných sporoch to vytváralo dojem, že úrad palatína napriek čoraz väčšej dôležitosti považovali vo Viedni za menej významný.

Palatín Stanislav Turzo (Thurzo) sa po šopronskej korunovácii manželky Ferdinanda II. (1619 - 1637) Eleonóry Anny v júli 1622 vo viacerých listoch sťažoval, že pri stole ho posadili po ľavici arcibiskupa Petra Pázmaňa (Pázmány), teda na podradnejšie miesto. Hoci v predchádzajúcich rokoch mal možnosť zoznámiť sa so stolovacím poriadkom vo funkcii stolníka i predkrájača Ferdinanda II., predsa sa pokúsil o zmenu zasadacieho poriadku.

Zo sporu oboch hodnostárov napokon ako víťaz vyšiel Peter Pázmaň, ktorý, odvolávajúc sa na skoršie tradície, húževnato bránil svoju pozíciu. Jeho nástupcovia obhájili svoj primát v zasadacom poriadku korunovačných obedov aj proti vplyvným palatínom Mikulášovi a Pavlovi Esterházimu (Eszterházy).

Postavenie cirkevnej hierarchie posilnila aj novinka vplyvného Pázmaňa: od roku 1618 bola pri kráľovskom dvore zastúpená ešte jedným predstaviteľom - kaločským arcibiskupom. Aj týmto krokom silný prímas zdôraznil prevahu cirkevných hodnostárov oproti svetským barónom. Ostrihomský arcibiskup, po boku s kaločským arcibiskupom, zaujal najdôstojnejšie miesto aj pri poslednom uhorskom korunovačnom bankete na konci roka 1916 v Budínskom hrade.

Kto má liať vodu na umývanie rúk?

Napriek neúspechom svojich predchodcov palatín Mikuláš Esterházi nevzdal boj s arcibiskupom. Hoci musel prijať, že zasadací poriadok nedokáže zmeniť, s veľkou vytrvalosťou sa zameral na inú súčasť ceremónie - úmyvanie rúk. O získanie významnej obradnej úlohy liať vodu na kráľove ruky, ktorá bola výsadou pohárnika, sa neúspešne usilovali už jeho predchodcovia.

Po smrti Petra Pázmaňa (1637) palatín Esterházi už na korunovačnom obede kráľovnej Márie Anny vo februári 1638 využil skutočnosť, že čerstvo vymenovaný ostrihomský arcibiskup Imrich Lóši (Lósy) mal oproti svojmu predchodcovi podstatne menší vplyv, a vytlačil pohárnika z tejto čestnej funkcie.

Tým vznikol na poli mocenskej reprezentácie zvláštny kompromis medzi najvyššími predstaviteľmi prelátov a barónov - ostrihomským arcibiskupom a palatínom. Zatiaľ čo pri zasadacom poriadku korunujúci arcibiskup naďalej predstihol palatína, ten získal prvenstvo v službách okolo stola. Keďže umývanie rúk prebiehalo pred zasadnutím pri stole, palatín pri poslednom svetskom obrade korunovácie vybojoval symbolické víťazstvo. Divákom verejnej hostiny dal jasne najavo, že vo svetskom živote Uhorského kráľovstva bol po panovníkovi prvým mužom krajiny on. Túto skutočnosť mohol bez ujmy na vážnosti prijať aj arcibiskup, veď po usadení sa pri stole bolo všetkým prítomným jasné, že v hodnosti nezaostáva za palatínom.

Vytrvalosť palatína Esterháziho mala dlhodobé dôsledky. V rokoch 1867 a 1916 nalievali na kráľovu a kráľovninu ruku vodu ministerskí predsedovia Július Andráši (Andrássy) a Štefan Tisa (István Tisza), hoci zrejme ani jeden nevedel, že za túto dôležitú úlohu môžu vďačiť jednému z najvýznamnejších uhorských politikov 17. storočia.

Rodinkársko pri kráľovom stole

Vzrastajúci vplyv palatínov prezrádzalo aj to, že kým roku 1638 Mikuláš Esterházi presadil medzi 30 nosičov jednotlivých chodov jedál piatich príbuzných, jeho syn palatín Pavol mal roku 1681 medzi obsluhujúcimi troch, roku 1687 dvoch a roku 1712 až piatich rodinných príslušníkov. Avšak nemohli sa sťažovať ani stolníci a ich prívrženci. Roku 1608 využil túto hodnosť Juraj Turzo a roku 1638 Štefan Ostrošič (Osztrosics) na to, aby medzi svojich pomocníkov dostali troch príbuzných a ďalších známych. Zoznamy hostín tak poskytujú reprezentatívny obraz o uhorskej politickej elite a jej rodinnom či spoločenskom zázemí.

Pri príležitosti korunovačných banketov neoslavoval iba panovník a uhorská politická elita. Uhorský kráľ zvykol už od neskorého stredoveku v záujme zvýšenia svojej prestíže pohostiť celý uhorský snem voliaci panovníka, dokonca na ľudovej hostine aj obyvateľov korunovačného mesta.
Od polovice 17. storočia sedávali v zrekonštruovanom Bratislavskom hrade predstavitelia viedenskej dvorskej spoločnosti a členovia snemu pri 20 stoloch. Vzhľadom na ich nižšie postavenie prestierali pre nich v menej honosných sálach hradu. Vyslancov Dolnej tabuly rovnakej hodnosti usádzali k pätnásťmiestnym okrúhlym stolom, členov Hornej tabuly a viedenského dvora pozývali vzhľadom na ich vyššie hodnosti k podlhovastým stolom. Zatiaľ čo pre nich varil dvorský hlavný kuchár a jeho pomocníci v cisárovej osobnej kuchyni, ktorá prišla z Viedne, prv menovaným pripravovala pohostenie dvorská veľká kuchyňa, ktorá nemala až taký punc.

Rozdiel bol viditeľný aj v prestieraní. Kým väčšina členov Dolnej tabuly dostala cínové taniere a šálky, významnejší hostia - kancelár, sudcovia kráľovskej tabuly, prepošti a opáti, ako aj členovia Hornej tabuly a viedenského dvora mali k dispozícii zlatý alebo pozlátený strieborný riad. Vládnuce kritérium hodnosti rangu odrážala aj skutočnosť, že k jednotlivým stolom Dolnej tabuly boli ako stolníci prideľovaní čoraz nižší úradníci Uhorskej komory, sídliacej v Bratislave.

Divadlo pre davy a lační panovníci

V 18. a 19. storoči sa ceremoniál korunovačných hostín menil len nepatrne. Medzi dvorom a stavmi, resp. medzi vodcami svetskej a cirkevnej elity sa mocenské vzťahy stabilizovali. Od polovice 17. storočia navyše písomne zaznamenávali stolovací poriadok v zápisniciach viedenských ceremónií. Zmeniť by sa dal len za cenu veľmi vážneho politického konfliktu.

Postupne sa stal uhorský korunovačný banket skôr formálnou udalosťou, akýmsi divadlom pre verejnosť. Od polovice 19. storočia prísediaci často nezjedli jediné sústo zo symbolicky prestretých a skutočnými lahôdkami preplnených stolov. Výstižne to odráža opis korunovácie Františka Jozefa roku 1867 z pera spisovateľa Móra Jókaiho: "Nasledoval formálny kráľovský obed v Budínskom hrade, počas ktorého jedlá len prinášali a odnášali. Aj to patrilo do programu, tým sa završovala slávnosť."

Nebolo to inak ani pri slávnostnom obede posledného uhorského kráľa Karola IV. (1916 - 1918) a jeho manželky Zity 30. decembra 1916. Neskorostredoveké tradície a zmeny zavedené v 17. storočí síce do bodky zachovali, kráľovský pár však odchádzal od bohato prestretých stolov hladný.

Preložila Denisa Valachová

Dr. Géza Pálffy, PhD. (1971),
pracuje v Historickom ústave Maďarskej akadémie vied v Budapešti, je autorom niekoľkých monografií k uhorským dejinám vo včasnom novoveku.

martinus.sk


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Optimalizované pre IE 4.0 a vyššie verzie. Odporúčame rozlíšenie 1024 x 768, farby True Color 32 bitov, 17" monitor.

COPYRIGHT © 2000 - 2016 PRO História. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia