História - Revue o dejinách spoločnosti
| ISSN 1335-8316

Archív | Autori | E-mail | Inzercia | Predplatné časopisu | Štatút | Tiráž

Aktuálne číslo

Redakcia časopisu ďakuje svojim čitateľom za e-mailové odkazy a objednávky predplatného!

História - Revue o dejinách spoločnosti 3-4/2015

3-4/2015
Júl/December
14. ročník

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

 Sharm El Sheikh

 Mallorca

 Rhodos

Cyprus

Služobnice diabla z Krupiny

Temná kapitola našej minulosti

Milan Majtán

Kresťanský stredovek ožarovali plamene svätej inkvizície. Viera v Boha nemohla existovať bez viery v pekelné mocnosti. Vieru a poslušnosť mal podporovať nezmieriteľný a krutý boj s diablom a ľuďmi obvinenými z toho, že s ním uzavreli zmluvu a namiesto Boha ho uznávali za svojho najvyššieho pána. Po Európe blčali hranice s kacírmi, so strigami či s bosorkami a inými služobníkmi diabla. Cirkevná a svetská vrchnosť sa takto zbavovala nepohodlných ľudí, ale najmä vyvolávala strach a hrôzu zo svojej moci. Obvinený mohol byť každý a pomocou tortúry (mučenia) ho ľahko donútili k priznaniu aj takých činov, nad ktorými zostáva ľudský rozum stáť.

Ani niekdajšie Uhorsko nebolo výnimkou, hoci tu sa pohony na čarodejnice organizovali neskôr a nedosahovali také rozmery ako v západnej Európe. Na Slovensku súdili, mučili, stínali a pálili strigy v Bratislave, Komárne, Šamoríne, Trenčíne, Trnave, Štítniku a v ďalších mestách a mestečkách. V množstve procesov a vari aj odsúdených a popravených obetí má však na Slovensku smutné prvenstvo niekdajšie slobodné kráľovské mesto Krupina. Strigy tu upaľovali ešte v roku 1741 a z čarovania obvinenú ženu vypočúvali magistrátom určení inkvizítori aj roku 1744.

Slobodné kráľovské mesto Krupina patrilo medzi popredné a najstaršie mestá na Slovensku. Bolo väčšie ako vtedajší Zvolen a malo strategický význam ako hraničná pevnosť strážiaca pred Turkami cestu k bohatým stredoslovenským banským mestám. Na rozdiel od viacerých slovenských miest má Krupina neobyčajne bohatý a dobre udržiavaný mestský archív. Tu uchované dokumenty tvoria pestrú paletu zaujímavých a výrečných údajov o živote v meste a na okolí od 13. storočia až po súčasnosť. Patria k nim aj mestské knihy, ktoré sa však nezachovali v úplnosti. Niekedy koncom 18. storočia boli knihy z rokov 1660 - 1750 znehodnotené. Niekto ich porozrezával a povyberal z nich zápisy o súdnych procesoch so strigami, z ktorých zostavil osobitný 340-stranový zväzok, ten sa však nezachoval celý. Okrem toho zostavovateľ nevybral vždy celé zápisy a neusporiadal ich presne podľa rokov.

Prvý z mnohých

V roku 1620 obvinil mešťan Andrej Kramer pred magistrátom Zuzanu Semelínovú, že počarila jeho dieťaťu, takže "osleplo, okrivelo a ani jesť, ani žiť nemohlo". Obvinená sa pri mučení priznala, že ju pred dvanástimi rokmi naučila čarovať jej bývalá pani. Priznala tiež, že jednej žene dala z nenávisti vypiť vo vode živé striebro, že na ulicu vyliala vodu, v ktorej umyla veľkú žabu, aby ten, kto tadiaľ prvý pôjde, na smrť vyschol, ďalej že chodila ľudí dáviť, že sa so svojimi tovariškami Suchou Neštou a Veronikou premieňali na mačky, že privolávali búrku, "povetricu" a mráz a tak ničili vinice a ovocie a že s diablom páchali sodomský hriech. Vyzradené družky sa tiež priznali, že sa premieňali na vtáky a mačky. Milostivý a láskavý magistrát ich nedal zaživa spáliť, ako to bolo vtedy v Európe zvykom, ale rozhodol, aby všetky tri boli na Krkavčej pažiti niže dolnej mestskej brány sťaté mečom. Tam mal kat zahrabať aj ich telá, aby sa učinilo zadosť Božej i všeobecnej spravodlivosti. Tak sa skončil prvý známy krupinský proces so strigami. Ďalší sa konal roku 1662. Na hranici vtedy upálili šesť čarodejníc.

Z roku 1667 sa zachovali svedecké výpovede o čarodejníckych praktikách Žofie Kohútky, manželky Michala Kútyho, čiže Mesároša. Svedkovia vypovedali, že Kohútka odňala mlieko jednej krave, ktorá potom chodila pred jej bývanie ručať. Keď sa gazdiná Kohútke na to sťažovala, tá jej černobyľ dala a iné neznáme zeliny, kázala jej ich uvariť a kravu tým odvarom opláchnuť. Od toho času sa jej vraj mlieko vrátilo. Iná sedliačka radila gazdinej kravu podojiť, mlieko vyliať v nedeľu do válova a šibať ho šípím a tŕním, hovoriac: "Nebijem ja mlieko, ale toho dušu a srdce aj telo, kto mojej krave sladkô mlieko odjal." Keď to gazdiná na Veľkonočnú nedeľu urobila, hneď k nej Kohútka poslala svojho syna pýtať oheň. Keď ho nedostala, sama si ho bola na druhý deň vziať do črepa, keď boli domáci v kostole. Svedkovia vypovedali aj o tom, ako táto Žofia inú gazdinú "dávila až do krvi" a inú podriapala pod prsník, premenená na mačku. Na základe týchto výpovedí Žofiu Kohútku po mučení sťali.
V krupinskom archíve je uložené aj krátke svedectvo o vypočutom rozhovore dvoch stríg z roku 1672. Svedkyňa vypovedala, že keď pred dvoma dňami išla na drevo za Šibeničný vrch, videla Gergeľku s Raškou, ako stáli na jednej zemi a zhovárali sa. Raška hovorila Gergeľke: "Tuto sme žír [osoh] na tejto zemi zberali, a predsa sa takô dobrô žito urodilo. Keby som bola na sv. Ďura zdravá zostala, každý by sa díval, čo by sa bolo robilo." Ďalej jej vravela, ako sa bála, keď mučili Halgašku, že bude na ňu "vodlovať" (prezrádzať), pretože s ňou často bývala aj píjala. Gergeľka si podľa svedkyne vypýtala od Rašky masť, aby mohli vykonať to, čo si predsavzali, a jedna druhú navzájom povzbudzovali, aby sa pri vypočúvaní dobre držali. Ondrej Braxatoris (otec básnika Andreja Sládkoviča), ktorý bol v Krupine učiteľom, vo svojej knižke Letopisové krupinští k roku 1672 zaznamenal, že podľa ortieľa mestskej rady boli na hranici upálené tri čarodejnice. S veľkou pravdepodobnosťou to boli Gergeľka, Halgaška a Mečiarka. Vo svedeckej výpovedi spomínanú Rašku upálili o tri roky neskôr.

Rok plameňov

Rok 1675 sa v Krupine niesol v znamení ohňa. Hneď zjari vyhorelo mesto, a potom tri razy upaľovali strigy. Nikdy predtým ani nikdy potom nezhorelo v meste za jeden rok toľko žien. Prvý proces sa konal v júli. Žofia Krištofíčka vtedy pri mučení vyznala, že ju "stridžiť" naučila krivá Katruša a dávala jej zelenú masť, aby sa ňou natierala a tak ľudí dávila. Keď sa tou masťou natrela, zdalo sa jej, že ju vietor zaniesol ku Katruši. Ďalej prezradila, že Bábeľa a Marína Igalička sú tiež strigy, chodili spolu, aj sa mastili tou masťou, a krivá Katruša mala pod prahom zakopané dva prsty zo "šibenca" (obesenca) a zelinky v pálenej sklenici zaviazané v uzlíčku. Bábeľa pri mučení priznala, že im diabol sľuboval bohatstvo a videla toho čerta mnohokrát v podobe čierneho capa. "Stridžiť" ju taktiež naučila krivá Katruša a dávala jej z tej masti, ale v opitosti ju odhodila. Marína, vdova po Vavrincovi Igalim, dobrovoľne pred mučením vypovedala, že je taká istá striga, ako sú Katruša, Bábeľa a Krištofíčka. A vraj keď raz spolu pili u Pavla Barániho, prišiel tam medzi nich diabol v podobe vyparádeného mládenca a pil s nimi. "Toho času sme žír zo žita Ďurkiho za záhradami s Bábeľou, Katrušou a Krištofíčkou brali a tú rosu Bábeľa do krčiažka zbierala a s tou vodou chlieb piekla." Pri mučení potom Igalička vyzradila, že Bábeľa im bola zástavníčkou i hajtmankou a Krištofíčku čert premieňal tak, ako sama chcela. A toho čerta vraj pánom nazývali.

"Bábeľa nás zvádzala a do hostiny zvala. Vtedy prišiel jeden čert k nej, spytoval sa, či chceme byť medzi nimi. Sľuboval nám peniaze a dával nám na víno. Zaprisahal nás, že zaprieme Pána Boha všemohúceho a len v neho budeme veriť. Bábeli dal ten čert zástavníctvo a mňa posielal kravy dojiť, a to ako bielu mačku, Igaličku v podobe sivej mačky. Krištofíčku v podobe mačky všakovakej srsti, aby chodila dáviť ľudí. Vtedy som ja sem i tam behala a nechala som jedno drevo vedľa svojho muža a on sa domnieval, že som to ja. Aj zimu sme spravili, keď vinice poziabli. V kupách [drevených kanvách] sme ľad niesli a Bábeľa sedela na kupe. Kravy sme dojili v každom dome večer. S Krištofíčkou diabol prebýval v podobe mádenca, a keď sme víno pili, ten čert vždycky vedľa Igaličky sedel." Takto vypovedala krivá Katruša ešte pred mučením. Napokon všetky štyri, Žofia Krištofíčka, Bábeľa, Marína Igalička i krivá Katruša, skončili na hranici. Igaličku z milosti najprv sťali, ostatné tri zhoreli zaživa.

V druhom procese v septembri 1675 vypovedalo pred inkvizíciou vyše 400 svedkov. Po ich výpovediach žiadala inkvizícia priznanie od ďalších ôsmich obvinených žien. Na mukách (mučidlách) vypovedali Raška, Katruša Oravská, Marína Kováčka, ináč Končočka, Pampúška, Piatkova Doriša a Bohuš Ďuríčka.
Každá striga má jedného pána

Obvinená Ráchel, čiže Raška, okrem iného vypovedala: "Čo mám tajiť, striga som a diabol ku mne pri brezinách babinských pristúpil a mal oči ako päste a nohy kamenné. Ukázal sa mi v podobe mládenca a ja som mu prisahala, že mu budem slúžiť. Sľuboval mi mnoho peňazí a mal činenie so mnou. A keď nám dával peniaze, urodzeným pánom sme ho zvali. Potom, keď ma za muža z Babinej do Krupiny vzali, vtedy u Bábeli opäť ku mne prišiel a tam ma i ciachoval pod lopatkami, akoby ma niečím uštipol. Potom na Kelečéni Ištvánovom humne sme sa mazali masťou a v sivú mačku som sa obracala. Áno, i Líškovu ženu chodil diabol v mojej podobe dáviť, lebo ja som ho poslala. Každá striga má jedného pána a niektorý čert má i tri strigy. Keď Igalička mala s čertom svadbu, tam som bola a s ňou najviac lotroval, a keď nemal s kým, i so mnou lotroval - a meno mal Tartareus. Masť, ktorou sa strigy mastia, tú sám nepriaznik a priepastník robil a najhlavnejšej strige dával. Áno, i búrku sme činili z toho vreca remenného, ktoré u Bábeli zostalo." Po mučení ešte prezradila, že strigy sa schádzali tri razy do roka - na Božie narodenie, na Filipa a Jakuba a na deň Narodenia Panny Márie.

Pri mučení priznala styky s diablom aj Katarína Pliešovská, vdova po Martinovi Oravskom: "Keď som išla na vinicu, ten priepastník fučal ako pes, a zviedol ma na Červenej hore v podobe môjho muža Martina a mal so mnou zlý skutok. A keď ten zlý skutok dokonal, poznala som, že je nepriaznik. Dával nám piť víno a potom v bani miesto peňazí nám dal uhlia." Katarína, vdova po Jurajovi Bohušovi (Bohuš Ďuríčka) vyznala, že už desať rokov je striga. S inými strigami sa schádzala trikrát do roka, a keď sa ponatierali, lietali aj s telami, a kde spadli, tam zostali. Vzpovedala, že Raška i Bábeľa púšťali z čierneho koženého vreca vietor, a ak nevyplnili diablov rozkaz, bil ich po pätách. I pri mučení sa jej vraj ukázal. Podobne vypovedali aj Marína Kováčka a Pampúška. Ďalšie dve obvinené, Marína Matajzka a Korytárka, sa ani pri mučení k ničomu nepriznali, vtedajšiemu právu však stačili usvedčenia od ostatných mučených. Ako sa uvádza v rozsudku, Katruša Oravská, Bohuš Ďuríčka, Marína Kováčka, Pampúška, Matajzka a Korytárka mali byť ako zjavné strigy zaživa vložené do klietky a spálené, hoci Matajzka a Korytárka nechceli pre svoju zatvrdilosť a zlosť nič priznať. Naopak Raška a Piatkova Doriša boli na príhovor niektorých vážených mužov z milosti magistrátu najprv sťaté. Ich telá spálili s ostatnými odsúdenými začiatkom októbra.

Ohnivý rok sa tým však neskončil. Do nemilosti sa tentoraz dostali Katarína Korčočka a Šimúnikova žena. Proti nim svedčilo však len niekoľko z vyše 200 vypočúvaných obyvateľov mesta. Výpovede obvinených ani rozsudky sa doteraz nenašli. Korčočkinmu mladšiemu synovi Michalovi však o dvadsať rokov neskôr, keď bol krupinským richtárom, vyhadzovali na oči, že je stridží syn a že mu matku upálili. Obvinenia proti Šimúnikovej žene tiež stačili na spálenie.

Ohnivé divadlo

Na hranici končili ženy rôzneho veku. Druhá Kohútka, Katruša, manželka Jána Kohúta, mala v júni 1695, keď proti nej vypovedalo 17 svedkov, šesťdesiat rokov. Obviňovali ju, že jej vinou pomrzli vinice, že porobila kravám, že jej ani z očú dobre nehľadí. Dvaja z nich jej na temene hlavy prisahali, že je príčinou ich nešťastia. Rozsudok magistrátu bol jednoznačný: "Katruša Kohútka, ktorá sa podľa vlastného priznania a podľa prísahy svedkov, držiacich dva prsty na jej hlave, opovážila ľudské telo sužovať a dobytku škodiť, odsudzuje sa na nové mučenie, aby priznala ďalšie previnenia, a na upálenie zaživa na hranici." Do Krupiny priviedli banskobystrického kata, mučili ju a 18. júna 1695 verejne upálili. Na druhý deň mučil kat aj druhú obvinenú, Šimúnku. Ako vyplýva z mestských výdavkov, upálili ju hneď 20. júna, hoci svedkovia ju vo výpovediach nespomínali. Usvedčila ju zrejme Kohútkina výpoveď pri mučení.

Obete hľadali páni z magistrátu i neskôr. V roku 1699 sa pomocou inkvizície pokúšali zistiť, kto čo proti komu vie. V tejto súvislosti vypočuli 90 osôb, najmä obyvateľov z predmestí, a položili im otázku: "Vie-li, videl-li aneb slyšal-li svedek proti druhemu, buď proti svemu otcovi, materi, sestre, bratu, susedu, kmotrovi aneb proti komukolvek niečo takyho, čuo by se strigactva aneb vražby dotykalo, nech vyzna svedek pod svu prisahu!" Veľa sa však nedozvedeli.

Ďalšie ohnivé divadlo pripravila mestská vrchnosť obyvateľom Krupiny až roku 1716. V máji zatvorili do mestskej temnice v pivniciach mestského domu vdovu Vozárku. Do mesiaca sa priznala, že je striga a usvedčila aj ďalších troch spoluvinníkov: Mesárošku, Mišiačku a Pavla Slamu. Vypovedala, že sa spolu hostievali a že mala zmluvu s diablom v červených šatách, s ktorým často obcovala. Priznala i to, že mrazili vinice, na ktoré vylievali rosu.

Mária, vdova po Jánovi Mesárošovi, sa potom priznala, že pred tromi rokmi ju na strigônstvo naviedla Vozárka. Jej diabol je vraj mladý, v belasých uhorských šatách. Mával s ňou obcovanie na rozličných miestach, pribil jej železnú pečať a všetkým trom obvineným sľuboval, že budú mať všetkého dosť, a druhí ľudia nič. Ďalej vyznala, že Paľo Slama je tiež "strigáč" a je ich kapitán. Bol s nimi i v Bystrici, keď dávili kata. On bol kocúrom a Mesároška mačkou. Podľa mučenej aj Judita Mišiačka mala zmluvu s diablom, ktorý sa zjavoval v podobe starého mládenca v čiernych šatách. Okrem Slamu Vozárka obvinila zo strigônstva aj Rozinu Koziarku a Rebeku Sviatkovu. Popri mrazení viníc zberávali žír zo žita a rosu na Filipa a Jakuba. Slama vypovedal podobne, že je "strigáčom" už desať rokov a že Vozárka, Mesároška, Mišiačka, pastierka Zoša, Kanča Miklóška, Katruša Kohútka, Rozína Koziarka, Rebeka Sviatkova a Petríčka Ďurova sú strigy. Mal vraj aj zmluvu s diablom, jeho pánom bol Lucifer. Všetci štyria ešte v júli zaživa zhoreli na hranici.

Záruka nestačila

Ctihodnej mestskej rade to však stále nestačilo. Hoci sa niektorí mešťania zaručili za ďalšie ženy, ktoré pri mučení obvinili, hneď v júli magistrát vypočul ďalších 320 osôb z mesta i predmestí, aby získal nové obvinenia. Vypočúvaní vypovedali najmä proti Rozíne Koziarke, pastierke Zoši, Barcháčke a proti Rebeke Sviatkovej. Koziarka a Barcháčka boli napokon odsúdené na mučenie a na smrť upálením, Barcháčku však z milosti najprv sťali. Rebeka, vdova po Adamovi Sviatkovi, sa väzenia ani popravy nedožila. V čase, keď magistrát získaval proti nej obvinenia, zomrela a vyhla sa tak mučeniu i ohnivej smrti. Popravy tentoraz stáli magistrát 140 rýnskych zlatých. Upaľovanie stríg nebolo lacnou záležitosťou.

Nie vždy sa však radným pánom podarilo podozrivého usvedčiť. Roku 1717 bol zo strigônstva obvinený Gábor Kolomažník. V tejto súvislosti vypočúvali 188 osôb, ale ich výpovede neboli dostačujúce na jeho odsúdenie. Magistrát sa však nevzdával. O rok neskôr, v júni 1718, vypočúval ďalších 29 svedkov. Inkvizítori sa vypytovali na šestnásť konkrétnych osôb podozrivých z čarodejníctva, osobitne na Kolomažníka a na Evu Poľku. Opäť však nezískali dostatočné obvinenia proti Kolomažníkovi. Na mučenie a sťatie odsúdili len žobráčku Evu Poľku za čarovanie a privolávanie vetra.

Roku 1722 sa zasa zhromažďovali obvinenia proti Bete Spišiačke, Bobríčke a proti Judite Adamke (ktorú upálili roku 1741), svedkovia spomínali aj Kanču Miklóšku, Zimánku a Nepýtajmesovu ženu. O procese vieme málo. Zachované zápisy z mučenia Spišiačky a Zimánky sú veľmi kusé. Spišiačka vyznala, že jej diabol mal červené šaty a volala ho Ďuro, Zimánkin pán bol Jano a chodil v čiernych šatách. Beta Spišiačka ďalej vypovedala, že u Bobríčky jej diabol uderil pečať medzi nohy [a ten znak jej kat vyrezal]. Obidve vraj "mrazili" na viniciach. Rozsudky sa nenašli, ale spomenuté priznania stačili na odsúdenie a upálenie. Podľa všetkého v tomto roku tak isto skončili aj Bobríčka a Nepýtajmesová.

Aj mŕtvych stihol trest

Zvláštny je prípad Martina Koziara a jeho ženy Doriše. Hoci o ich čarách vypovedalo roku 1723 až 18 svedkov, nepodarilo sa ich usvedčiť. Napriek tomu obaja Koziarovci skončili v plameňoch. Martin Koziar zomrel síce prirodzenou smrťou, ale roku 1741 dal magistrát jeho pozostatky vykopať a aspoň po smrti ho ako strigôňa spáliť. Dorišu, ktorá sa po mužovej smrti stihla ešte vydať za Maca Šimoviča, upálili zaživa v tom istom roku.

Páni senátori sa aj potom usilovali zbaviť mesto čarodejníc. Koncom augusta a začiatkom septembra 1728 dali vypočuť 118 občanov, ktorí vypovedali o svojich blížnych všetko možné i nemožné. Na základe tejto inkvizície odsúdili na mučenie Juditu Adamku a Marínu Koziarku. Neupálili ich však, ale nechali vo väzení. O Adamke viacerí vypovedali, že sa zbláznila. Neskôr, v marci 1729, sa magistrát zaujímal o to, ako sa Adamka, vtedy už manželka Daniela Rusnáka, po mučení správa vo väzení, čo robí, či nerozpráva niečo o strigônskych veciach a či sa nevyhráža magistrátu. Všetci svedkovia sa o nej vyjadrovali pochvalne. Vraj sa iba modlí, spieva nábožné pesničky a plače. Na druhý deň pomätenú Juditu z temnice prepustili, a ako sa v denníku výdavkov píše, z milosti magistrátu dostala ešte aj zlatku. Žeby na odškodnenie? Úbohá žena si ešte trochu požila. O týždeň dala napísať testament, ktorý o pol druha roka neskôr, v októbri 1730, zmenila.

Ďalšiu Juditu, Baranovú, manželku kolára Paulinyho, obvinili už roku 1728. Vtedy mala 30 rokov. Svedkov kvôli nej vypočúvali ešte aj o deväť rokov neskôr, v auguste 1739. Zápisy sú však neúplné, nepoznáme jej výpovede pri mučení ani text rozsudku. Z denníka mestských výdavkov však možno vyčítať, že v apríli 1740 ju kat na koni vyvliekol z mesta na popravisko a tam ju zniesol zo sveta.

Posledná bosorka

Poslednú bosorku upálili v Krupine roku 1741. Bola to zároveň posledná poprava bosoriek v strednej Európe. Zhoreli tam vtedy tri ženy: Anna Štibicka, Judita Pelioniska a Doriša Koziarka. Vtedy zrejme spálili aj telo spomínaného nebohého Martina Koziara. Zachovali sa podrobné zápisy výsluchov obvinených žien, a to dobrovoľných, na mučení i po tortúre. Pisár po latinsky zaznačil aj stupne mučenia: mliaždenie prstov, sťahovanie predlaktia povrazom, mučenie španielskou čižmou, mučenie na drevenom koni, pálenie sviečkou a otiepkami slamy. Spomeňme tu aspoň text odriekaný pri pomáhaní od porobenia:

"Pane Ježiši Kriste, dajže mi dobrú hodinku počínati, šťastlivejšiu dokonávati. Jako že mne nehodno, nepodobno tak čítať, tak aj nehodno, nepodobno horuca od dnešnej chvíľky, od dnešnej hodinky. Ty devätoraká studená raňajšia, poludňajšia, večerajšia žaba, ak si v kosti, choď von z kosti, jak si v mäse, choď von z mäsa, jak si v žilách, choď von zo žíl a menovanýmu, žehnanýmu, krštenýmu Jankovi kosti ráč uleviti a na mesto pripraviti, nie mojou mocou, ale pýtanou P. Krista pomocníka mocou."

Podobne vypočúvali aj Štibicku. Výpovede Doriši Koziarky sa nezachovali, latinský zápis uvádza iba stupne mučenia. Keď však po roku chytili a vypočúvali jej posledného muža Maca Šimoviča, podozrivého z krádeže, hovoril, že z Krupiny ušiel pred rokom, keď mu spálili ženu.

Posledné zápisy o strigách sú z roku 1744, keď po výpovediach piatich svedkov vypočúvali Anču Papuľku, obvinenú z čarodejníctva. Po latinsky písaný rozsudok je celý prečiaraný. Anču odsúdil magistrát iba na dvanásť lopát v "trlici" (v klade). Korbáčmi bili len mužov.

Celková bilancia je hrôzostrašná. V rokoch 1620 - 1741 dala inkvizícia v Krupine po obvinení z čarodejnítva a po mučení šesť žien sťať, tridsaťštyri žien a jedného muža spáliť zaživa, tri ženy najprv z milosti sťať a potom spáliť, jedného muža dokonca po smrti vykopať a jeho pozostatky spáliť na hranici. To všetko sa udialo len v jednom stredoslovenskom meste, v slobodnom kráľovskom meste Krupine. Navyše nie je isté, či sú zachované zápisy úplné.

Odporúčaná literatúra:
MAJTÁNOVÁ, M. - MAJTÁN, M.: Krupinské prísne právo. Bratislava 1979.

PhDr. Milan Majtán, DrSc. (1934),
je vedeckým pracovníkom Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave. Je autorom monografie Názvy obcí na Slovensku za posledných 200 rokov?

1. V stredoveku sa verilo, že čarodejnice môžu svojimi kúzlami privolať dážď a krupobitie.
2. Zlet alebo sabat čarodejníc býval obľúbeným námetom umeleckých zobrazení.
3. Čarodejnica odlieta komínom na sabat.

martinus.sk


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Optimalizované pre IE 4.0 a vyššie verzie. Odporúčame rozlíšenie 1024 x 768, farby True Color 32 bitov, 17" monitor.

COPYRIGHT © 2000 - 2016 PRO História. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia