Služobnice diabla z Krupiny
Temná kapitola našej
minulosti
Milan Majtán
Kresťanský stredovek ožarovali
plamene svätej inkvizície. Viera v Boha nemohla existovať bez viery v pekelné
mocnosti. Vieru a poslušnosť mal podporovať nezmieriteľný a krutý boj s
diablom a ľuďmi obvinenými z toho, že s ním uzavreli zmluvu a namiesto Boha
ho uznávali za svojho najvyššieho pána. Po Európe blčali hranice s kacírmi,
so strigami či s bosorkami a inými služobníkmi diabla. Cirkevná a svetská
vrchnosť sa takto zbavovala nepohodlných ľudí, ale najmä vyvolávala strach
a hrôzu zo svojej moci. Obvinený mohol byť každý a pomocou tortúry (mučenia)
ho ľahko donútili k priznaniu aj takých činov, nad ktorými zostáva ľudský
rozum stáť.
Ani niekdajšie Uhorsko nebolo výnimkou,
hoci tu sa pohony na čarodejnice organizovali neskôr a nedosahovali také
rozmery ako v západnej Európe. Na Slovensku súdili, mučili, stínali a pálili
strigy v Bratislave, Komárne, Šamoríne, Trenčíne, Trnave, Štítniku a v ďalších
mestách a mestečkách. V množstve procesov a vari aj odsúdených a popravených
obetí má však na Slovensku smutné prvenstvo niekdajšie slobodné kráľovské
mesto Krupina. Strigy tu upaľovali ešte v roku 1741 a z čarovania obvinenú
ženu vypočúvali magistrátom určení inkvizítori aj roku 1744.
Slobodné kráľovské mesto Krupina patrilo medzi popredné a najstaršie mestá
na Slovensku. Bolo väčšie ako vtedajší Zvolen a malo strategický význam
ako hraničná pevnosť strážiaca pred Turkami cestu k bohatým stredoslovenským
banským mestám. Na rozdiel od viacerých slovenských miest má Krupina neobyčajne
bohatý a dobre udržiavaný mestský archív. Tu uchované dokumenty tvoria
pestrú paletu zaujímavých a výrečných údajov o živote v meste a na okolí
od 13. storočia až po súčasnosť. Patria k nim aj mestské knihy, ktoré sa
však nezachovali v úplnosti. Niekedy koncom 18. storočia boli knihy z rokov
1660 - 1750 znehodnotené. Niekto ich porozrezával a povyberal z nich zápisy o
súdnych procesoch so strigami, z ktorých zostavil osobitný 340-stranový zväzok,
ten sa však nezachoval celý. Okrem toho zostavovateľ nevybral vždy celé zápisy
a neusporiadal ich presne podľa rokov.
Prvý z mnohých
V roku 1620 obvinil mešťan Andrej Kramer pred magistrátom Zuzanu Semelínovú,
že počarila jeho dieťaťu, takže "osleplo, okrivelo a ani jesť, ani žiť
nemohlo". Obvinená sa pri mučení priznala, že ju pred dvanástimi rokmi
naučila čarovať jej bývalá pani. Priznala tiež, že jednej žene dala z
nenávisti vypiť vo vode živé striebro, že na ulicu vyliala vodu, v ktorej
umyla veľkú žabu, aby ten, kto tadiaľ prvý pôjde, na smrť vyschol, ďalej
že chodila ľudí dáviť, že sa so svojimi tovariškami Suchou Neštou a
Veronikou premieňali na mačky, že privolávali búrku, "povetricu"
a mráz a tak ničili vinice a ovocie a že s diablom páchali sodomský hriech.
Vyzradené družky sa tiež priznali, že sa premieňali na vtáky a mačky.
Milostivý a láskavý magistrát ich nedal zaživa spáliť, ako to bolo vtedy
v Európe zvykom, ale rozhodol, aby všetky tri boli na Krkavčej pažiti niže
dolnej mestskej brány sťaté mečom. Tam mal kat zahrabať aj ich telá, aby
sa učinilo zadosť Božej i všeobecnej spravodlivosti. Tak sa skončil prvý
známy krupinský proces so strigami. Ďalší sa konal roku 1662. Na hranici
vtedy upálili šesť čarodejníc.
Z roku 1667 sa zachovali svedecké výpovede o čarodejníckych praktikách Žofie
Kohútky, manželky Michala Kútyho, čiže Mesároša. Svedkovia vypovedali, že
Kohútka odňala mlieko jednej krave, ktorá potom chodila pred jej bývanie ručať.
Keď sa gazdiná Kohútke na to sťažovala, tá jej černobyľ dala a iné neznáme
zeliny, kázala jej ich uvariť a kravu tým odvarom opláchnuť. Od toho času
sa jej vraj mlieko vrátilo. Iná sedliačka radila gazdinej kravu podojiť,
mlieko vyliať v nedeľu do válova a šibať ho šípím a tŕním, hovoriac:
"Nebijem ja mlieko, ale toho dušu a srdce aj telo, kto mojej krave sladkô
mlieko odjal." Keď to gazdiná na Veľkonočnú nedeľu urobila, hneď k
nej Kohútka poslala svojho syna pýtať oheň. Keď ho nedostala, sama si ho
bola na druhý deň vziať do črepa, keď boli domáci v kostole. Svedkovia
vypovedali aj o tom, ako táto Žofia inú gazdinú "dávila až do
krvi" a inú podriapala pod prsník, premenená na mačku. Na základe týchto
výpovedí Žofiu Kohútku po mučení sťali.
V krupinskom archíve je uložené aj krátke svedectvo o vypočutom rozhovore
dvoch stríg z roku 1672. Svedkyňa vypovedala, že keď pred dvoma dňami išla
na drevo za Šibeničný vrch, videla Gergeľku s Raškou, ako stáli na jednej
zemi a zhovárali sa. Raška hovorila Gergeľke: "Tuto sme žír [osoh] na
tejto zemi zberali, a predsa sa takô dobrô žito urodilo. Keby som bola na sv.
Ďura zdravá zostala, každý by sa díval, čo by sa bolo robilo." Ďalej
jej vravela, ako sa bála, keď mučili Halgašku, že bude na ňu "vodlovať"
(prezrádzať), pretože s ňou často bývala aj píjala. Gergeľka si podľa
svedkyne vypýtala od Rašky masť, aby mohli vykonať to, čo si predsavzali, a
jedna druhú navzájom povzbudzovali, aby sa pri vypočúvaní dobre držali.
Ondrej Braxatoris (otec básnika Andreja Sládkoviča), ktorý bol v Krupine učiteľom,
vo svojej knižke Letopisové krupinští k roku 1672 zaznamenal, že podľa
ortieľa mestskej rady boli na hranici upálené tri čarodejnice. S veľkou
pravdepodobnosťou to boli Gergeľka, Halgaška a Mečiarka. Vo svedeckej výpovedi
spomínanú Rašku upálili o tri roky neskôr.
Rok plameňov
Rok 1675 sa v Krupine niesol v znamení ohňa. Hneď zjari vyhorelo mesto, a
potom tri razy upaľovali strigy. Nikdy predtým ani nikdy potom nezhorelo v
meste za jeden rok toľko žien. Prvý proces sa konal v júli. Žofia Krištofíčka
vtedy pri mučení vyznala, že ju "stridžiť" naučila krivá Katruša
a dávala jej zelenú masť, aby sa ňou natierala a tak ľudí dávila. Keď sa
tou masťou natrela, zdalo sa jej, že ju vietor zaniesol ku Katruši. Ďalej
prezradila, že Bábeľa a Marína Igalička sú tiež strigy, chodili spolu, aj
sa mastili tou masťou, a krivá Katruša mala pod prahom zakopané dva prsty zo
"šibenca" (obesenca) a zelinky v pálenej sklenici zaviazané v uzlíčku.
Bábeľa pri mučení priznala, že im diabol sľuboval bohatstvo a videla toho
čerta mnohokrát v podobe čierneho capa. "Stridžiť" ju taktiež
naučila krivá Katruša a dávala jej z tej masti, ale v opitosti ju odhodila.
Marína, vdova po Vavrincovi Igalim, dobrovoľne pred mučením vypovedala, že
je taká istá striga, ako sú Katruša, Bábeľa a Krištofíčka. A vraj keď
raz spolu pili u Pavla Barániho, prišiel tam medzi nich diabol v podobe vyparádeného
mládenca a pil s nimi. "Toho času sme žír zo žita Ďurkiho za záhradami
s Bábeľou, Katrušou a Krištofíčkou brali a tú rosu Bábeľa do krčiažka
zbierala a s tou vodou chlieb piekla." Pri mučení potom Igalička
vyzradila, že Bábeľa im bola zástavníčkou i hajtmankou a Krištofíčku čert
premieňal tak, ako sama chcela. A toho čerta vraj pánom nazývali.
"Bábeľa nás zvádzala a do hostiny zvala. Vtedy prišiel jeden čert k
nej, spytoval sa, či chceme byť medzi nimi. Sľuboval nám peniaze a dával nám
na víno. Zaprisahal nás, že zaprieme Pána Boha všemohúceho a len v neho
budeme veriť. Bábeli dal ten čert zástavníctvo a mňa posielal kravy dojiť,
a to ako bielu mačku, Igaličku v podobe sivej mačky. Krištofíčku v podobe
mačky všakovakej srsti, aby chodila dáviť ľudí. Vtedy som ja sem i tam
behala a nechala som jedno drevo vedľa svojho muža a on sa domnieval, že som
to ja. Aj zimu sme spravili, keď vinice poziabli. V kupách [drevených kanvách]
sme ľad niesli a Bábeľa sedela na kupe. Kravy sme dojili v každom dome večer.
S Krištofíčkou diabol prebýval v podobe mádenca, a keď sme víno pili, ten
čert vždycky vedľa Igaličky sedel." Takto vypovedala krivá Katruša ešte
pred mučením. Napokon všetky štyri, Žofia Krištofíčka, Bábeľa, Marína
Igalička i krivá Katruša, skončili na hranici. Igaličku z milosti najprv sťali,
ostatné tri zhoreli zaživa.
V druhom procese v septembri 1675 vypovedalo pred inkvizíciou vyše 400
svedkov. Po ich výpovediach žiadala inkvizícia priznanie od ďalších ôsmich
obvinených žien. Na mukách (mučidlách) vypovedali Raška, Katruša Oravská,
Marína Kováčka, ináč Končočka, Pampúška, Piatkova Doriša a Bohuš Ďuríčka.
Každá striga má jedného pána
Obvinená Ráchel, čiže Raška, okrem iného vypovedala: "Čo mám tajiť,
striga som a diabol ku mne pri brezinách babinských pristúpil a mal oči ako
päste a nohy kamenné. Ukázal sa mi v podobe mládenca a ja som mu prisahala,
že mu budem slúžiť. Sľuboval mi mnoho peňazí a mal činenie so mnou. A keď
nám dával peniaze, urodzeným pánom sme ho zvali. Potom, keď ma za muža z
Babinej do Krupiny vzali, vtedy u Bábeli opäť ku mne prišiel a tam ma i
ciachoval pod lopatkami, akoby ma niečím uštipol. Potom na Kelečéni Ištvánovom
humne sme sa mazali masťou a v sivú mačku som sa obracala. Áno, i Líškovu
ženu chodil diabol v mojej podobe dáviť, lebo ja som ho poslala. Každá
striga má jedného pána a niektorý čert má i tri strigy. Keď Igalička
mala s čertom svadbu, tam som bola a s ňou najviac lotroval, a keď nemal s kým,
i so mnou lotroval - a meno mal Tartareus. Masť, ktorou sa strigy mastia, tú sám
nepriaznik a priepastník robil a najhlavnejšej strige dával. Áno, i búrku
sme činili z toho vreca remenného, ktoré u Bábeli zostalo." Po mučení
ešte prezradila, že strigy sa schádzali tri razy do roka - na Božie
narodenie, na Filipa a Jakuba a na deň Narodenia Panny Márie.
Pri mučení priznala styky s diablom aj Katarína Pliešovská, vdova po
Martinovi Oravskom: "Keď som išla na vinicu, ten priepastník fučal ako
pes, a zviedol ma na Červenej hore v podobe môjho muža Martina a mal so mnou
zlý skutok. A keď ten zlý skutok dokonal, poznala som, že je nepriaznik. Dával
nám piť víno a potom v bani miesto peňazí nám dal uhlia." Katarína,
vdova po Jurajovi Bohušovi (Bohuš Ďuríčka) vyznala, že už desať rokov je
striga. S inými strigami sa schádzala trikrát do roka, a keď sa ponatierali,
lietali aj s telami, a kde spadli, tam zostali. Vzpovedala, že Raška i Bábeľa
púšťali z čierneho koženého vreca vietor, a ak nevyplnili diablov rozkaz,
bil ich po pätách. I pri mučení sa jej vraj ukázal. Podobne vypovedali aj
Marína Kováčka a Pampúška. Ďalšie dve obvinené, Marína Matajzka a Korytárka,
sa ani pri mučení k ničomu nepriznali, vtedajšiemu právu však stačili
usvedčenia od ostatných mučených. Ako sa uvádza v rozsudku, Katruša Oravská,
Bohuš Ďuríčka, Marína Kováčka, Pampúška, Matajzka a Korytárka mali byť
ako zjavné strigy zaživa vložené do klietky a spálené, hoci Matajzka a
Korytárka nechceli pre svoju zatvrdilosť a zlosť nič priznať. Naopak Raška
a Piatkova Doriša boli na príhovor niektorých vážených mužov z milosti
magistrátu najprv sťaté. Ich telá spálili s ostatnými odsúdenými začiatkom
októbra.
Ohnivý rok sa tým však neskončil. Do nemilosti sa tentoraz dostali Katarína
Korčočka a Šimúnikova žena. Proti nim svedčilo však len niekoľko z vyše
200 vypočúvaných obyvateľov mesta. Výpovede obvinených ani rozsudky sa
doteraz nenašli. Korčočkinmu mladšiemu synovi Michalovi však o dvadsať
rokov neskôr, keď bol krupinským richtárom, vyhadzovali na oči, že je
stridží syn a že mu matku upálili. Obvinenia proti Šimúnikovej žene tiež
stačili na spálenie.
Ohnivé divadlo
Na hranici končili ženy rôzneho veku. Druhá Kohútka, Katruša, manželka Jána
Kohúta, mala v júni 1695, keď proti nej vypovedalo 17 svedkov, šesťdesiat
rokov. Obviňovali ju, že jej vinou pomrzli vinice, že porobila kravám, že
jej ani z očú dobre nehľadí. Dvaja z nich jej na temene hlavy prisahali, že
je príčinou ich nešťastia. Rozsudok magistrátu bol jednoznačný: "Katruša
Kohútka, ktorá sa podľa vlastného priznania a podľa prísahy svedkov, držiacich
dva prsty na jej hlave, opovážila ľudské telo sužovať a dobytku škodiť,
odsudzuje sa na nové mučenie, aby priznala ďalšie previnenia, a na upálenie
zaživa na hranici." Do Krupiny priviedli banskobystrického kata, mučili
ju a 18. júna 1695 verejne upálili. Na druhý deň mučil kat aj druhú
obvinenú, Šimúnku. Ako vyplýva z mestských výdavkov, upálili ju hneď 20.
júna, hoci svedkovia ju vo výpovediach nespomínali. Usvedčila ju zrejme Kohútkina
výpoveď pri mučení.
Obete hľadali páni z magistrátu i neskôr. V roku 1699 sa pomocou inkvizície
pokúšali zistiť, kto čo proti komu vie. V tejto súvislosti vypočuli 90 osôb,
najmä obyvateľov z predmestí, a položili im otázku: "Vie-li, videl-li
aneb slyšal-li svedek proti druhemu, buď proti svemu otcovi, materi, sestre,
bratu, susedu, kmotrovi aneb proti komukolvek niečo takyho, čuo by se
strigactva aneb vražby dotykalo, nech vyzna svedek pod svu prisahu!" Veľa
sa však nedozvedeli.
Ďalšie ohnivé divadlo pripravila mestská vrchnosť obyvateľom Krupiny až
roku 1716. V máji zatvorili do mestskej temnice v pivniciach mestského domu
vdovu Vozárku. Do mesiaca sa priznala, že je striga a usvedčila aj ďalších
troch spoluvinníkov: Mesárošku, Mišiačku a Pavla Slamu. Vypovedala, že sa
spolu hostievali a že mala zmluvu s diablom v červených šatách, s ktorým
často obcovala. Priznala i to, že mrazili vinice, na ktoré vylievali rosu.
Mária, vdova po Jánovi Mesárošovi, sa potom priznala, že pred tromi rokmi
ju na strigônstvo naviedla Vozárka. Jej diabol je vraj mladý, v belasých
uhorských šatách. Mával s ňou obcovanie na rozličných miestach, pribil
jej železnú pečať a všetkým trom obvineným sľuboval, že budú mať všetkého
dosť, a druhí ľudia nič. Ďalej vyznala, že Paľo Slama je tiež "strigáč"
a je ich kapitán. Bol s nimi i v Bystrici, keď dávili kata. On bol kocúrom a
Mesároška mačkou. Podľa mučenej aj Judita Mišiačka mala zmluvu s diablom,
ktorý sa zjavoval v podobe starého mládenca v čiernych šatách. Okrem Slamu
Vozárka obvinila zo strigônstva aj Rozinu Koziarku a Rebeku Sviatkovu. Popri
mrazení viníc zberávali žír zo žita a rosu na Filipa a Jakuba. Slama
vypovedal podobne, že je "strigáčom" už desať rokov a že Vozárka,
Mesároška, Mišiačka, pastierka Zoša, Kanča Miklóška, Katruša Kohútka,
Rozína Koziarka, Rebeka Sviatkova a Petríčka Ďurova sú strigy. Mal vraj aj
zmluvu s diablom, jeho pánom bol Lucifer. Všetci štyria ešte v júli zaživa
zhoreli na hranici.
Záruka nestačila
Ctihodnej mestskej rade to však stále nestačilo. Hoci sa niektorí mešťania
zaručili za ďalšie ženy, ktoré pri mučení obvinili, hneď v júli magistrát
vypočul ďalších 320 osôb z mesta i predmestí, aby získal nové obvinenia.
Vypočúvaní vypovedali najmä proti Rozíne Koziarke, pastierke Zoši, Barcháčke
a proti Rebeke Sviatkovej. Koziarka a Barcháčka boli napokon odsúdené na mučenie
a na smrť upálením, Barcháčku však z milosti najprv sťali. Rebeka, vdova
po Adamovi Sviatkovi, sa väzenia ani popravy nedožila. V čase, keď magistrát
získaval proti nej obvinenia, zomrela a vyhla sa tak mučeniu i ohnivej smrti.
Popravy tentoraz stáli magistrát 140 rýnskych zlatých. Upaľovanie stríg
nebolo lacnou záležitosťou.
Nie vždy sa však radným pánom podarilo podozrivého usvedčiť. Roku 1717
bol zo strigônstva obvinený Gábor Kolomažník. V tejto súvislosti vypočúvali
188 osôb, ale ich výpovede neboli dostačujúce na jeho odsúdenie. Magistrát
sa však nevzdával. O rok neskôr, v júni 1718, vypočúval ďalších 29
svedkov. Inkvizítori sa vypytovali na šestnásť konkrétnych osôb podozrivých
z čarodejníctva, osobitne na Kolomažníka a na Evu Poľku. Opäť však nezískali
dostatočné obvinenia proti Kolomažníkovi. Na mučenie a sťatie odsúdili
len žobráčku Evu Poľku za čarovanie a privolávanie vetra.
Roku 1722 sa zasa zhromažďovali obvinenia proti Bete Spišiačke, Bobríčke a
proti Judite Adamke (ktorú upálili roku 1741), svedkovia spomínali aj Kanču
Miklóšku, Zimánku a Nepýtajmesovu ženu. O procese vieme málo. Zachované zápisy
z mučenia Spišiačky a Zimánky sú veľmi kusé. Spišiačka vyznala, že jej
diabol mal červené šaty a volala ho Ďuro, Zimánkin pán bol Jano a chodil v
čiernych šatách. Beta Spišiačka ďalej vypovedala, že u Bobríčky jej
diabol uderil pečať medzi nohy [a ten znak jej kat vyrezal]. Obidve vraj
"mrazili" na viniciach. Rozsudky sa nenašli, ale spomenuté priznania
stačili na odsúdenie a upálenie. Podľa všetkého v tomto roku tak isto skončili
aj Bobríčka a Nepýtajmesová.
Aj mŕtvych stihol trest
Zvláštny je prípad Martina Koziara a jeho ženy Doriše. Hoci o ich čarách
vypovedalo roku 1723 až 18 svedkov, nepodarilo sa ich usvedčiť. Napriek tomu
obaja Koziarovci skončili v plameňoch. Martin Koziar zomrel síce prirodzenou
smrťou, ale roku 1741 dal magistrát jeho pozostatky vykopať a aspoň po smrti
ho ako strigôňa spáliť. Dorišu, ktorá sa po mužovej smrti stihla ešte
vydať za Maca Šimoviča, upálili zaživa v tom istom roku.
Páni senátori sa aj potom usilovali zbaviť mesto čarodejníc. Koncom augusta
a začiatkom septembra 1728 dali vypočuť 118 občanov, ktorí vypovedali o
svojich blížnych všetko možné i nemožné. Na základe tejto inkvizície
odsúdili na mučenie Juditu Adamku a Marínu Koziarku. Neupálili ich však,
ale nechali vo väzení. O Adamke viacerí vypovedali, že sa zbláznila. Neskôr,
v marci 1729, sa magistrát zaujímal o to, ako sa Adamka, vtedy už manželka
Daniela Rusnáka, po mučení správa vo väzení, čo robí, či nerozpráva
niečo o strigônskych veciach a či sa nevyhráža magistrátu. Všetci
svedkovia sa o nej vyjadrovali pochvalne. Vraj sa iba modlí, spieva nábožné
pesničky a plače. Na druhý deň pomätenú Juditu z temnice prepustili, a ako
sa v denníku výdavkov píše, z milosti magistrátu dostala ešte aj zlatku.
Žeby na odškodnenie? Úbohá žena si ešte trochu požila. O týždeň dala
napísať testament, ktorý o pol druha roka neskôr, v októbri 1730, zmenila.
Ďalšiu Juditu, Baranovú, manželku kolára Paulinyho, obvinili už roku 1728.
Vtedy mala 30 rokov. Svedkov kvôli nej vypočúvali ešte aj o deväť rokov
neskôr, v auguste 1739. Zápisy sú však neúplné, nepoznáme jej výpovede
pri mučení ani text rozsudku. Z denníka mestských výdavkov však možno vyčítať,
že v apríli 1740 ju kat na koni vyvliekol z mesta na popravisko a tam ju
zniesol zo sveta.
Posledná bosorka
Poslednú bosorku upálili v Krupine roku 1741. Bola to zároveň posledná
poprava bosoriek v strednej Európe. Zhoreli tam vtedy tri ženy: Anna Štibicka,
Judita Pelioniska a Doriša Koziarka. Vtedy zrejme spálili aj telo spomínaného
nebohého Martina Koziara. Zachovali sa podrobné zápisy výsluchov obvinených
žien, a to dobrovoľných, na mučení i po tortúre. Pisár po latinsky zaznačil
aj stupne mučenia: mliaždenie prstov, sťahovanie predlaktia povrazom, mučenie
španielskou čižmou, mučenie na drevenom koni, pálenie sviečkou a otiepkami
slamy. Spomeňme tu aspoň text odriekaný pri pomáhaní od porobenia:
"Pane Ježiši Kriste, dajže mi dobrú hodinku počínati, šťastlivejšiu
dokonávati. Jako že mne nehodno, nepodobno tak čítať, tak aj nehodno,
nepodobno horuca od dnešnej chvíľky, od dnešnej hodinky. Ty devätoraká
studená raňajšia, poludňajšia, večerajšia žaba, ak si v kosti, choď von
z kosti, jak si v mäse, choď von z mäsa, jak si v žilách, choď von zo žíl
a menovanýmu, žehnanýmu, krštenýmu Jankovi kosti ráč uleviti a na mesto
pripraviti, nie mojou mocou, ale pýtanou P. Krista pomocníka mocou."
Podobne vypočúvali aj Štibicku. Výpovede Doriši Koziarky sa nezachovali,
latinský zápis uvádza iba stupne mučenia. Keď však po roku chytili a vypočúvali
jej posledného muža Maca Šimoviča, podozrivého z krádeže, hovoril, že z
Krupiny ušiel pred rokom, keď mu spálili ženu.
Posledné zápisy o strigách sú z roku 1744, keď po výpovediach piatich
svedkov vypočúvali Anču Papuľku, obvinenú z čarodejníctva. Po latinsky písaný
rozsudok je celý prečiaraný. Anču odsúdil magistrát iba na dvanásť lopát
v "trlici" (v klade). Korbáčmi bili len mužov.
Celková bilancia je hrôzostrašná. V rokoch 1620 - 1741 dala inkvizícia v
Krupine po obvinení z čarodejnítva a po mučení šesť žien sťať, tridsaťštyri
žien a jedného muža spáliť zaživa, tri ženy najprv z milosti sťať a
potom spáliť, jedného muža dokonca po smrti vykopať a jeho pozostatky spáliť
na hranici. To všetko sa udialo len v jednom stredoslovenskom meste, v
slobodnom kráľovskom meste Krupine. Navyše nie je isté, či sú zachované zápisy
úplné.
Odporúčaná literatúra:
MAJTÁNOVÁ, M. - MAJTÁN, M.: Krupinské prísne právo. Bratislava 1979.
PhDr. Milan Majtán, DrSc. (1934),
je vedeckým pracovníkom Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV v
Bratislave. Je autorom monografie Názvy obcí na Slovensku za posledných 200
rokov?
1. V stredoveku sa verilo, že čarodejnice môžu svojimi kúzlami privolať dážď
a krupobitie.
2. Zlet alebo sabat čarodejníc býval obľúbeným námetom umeleckých
zobrazení.
3. Čarodejnica odlieta komínom na sabat.
