História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Online kníhkupectvo BUX.sk

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

Migrácia v Európe dnes, alebo objavovanie „iných"

Johan Leman

Prečo sa ľudia v dnešných časoch presúvajú z krajiny do krajiny? Aké sú základné charakteristiky dnešnej migrácie v Európe? Ktorých krajín a komunít sa to najviac týka? Menia sa tieto spoločnosti? Čo sa môžeme naučiť z minulosti a čo môžeme očakávať v budúcnosti?

Obdobie 145 rokov, od roku 1800 do roku 1945 (v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska a vo Francúzsku), resp. do roku 1960 (v ďalších európskych krajinách), možno opísať ako čas, ktorému dominovala „rovnakosť" ako pocit „zostávania medzi svojimi, teda ľuďmi z rovnakého kontinentu". Tento pocit zásadne ovplyvnil chápanie migrácie v Európe. Dovtedajšia e-migrácia z Európy bola bežná a i-migrácia prebiehala predovšetkým v rámci Európy. Zmena nastala po druhej svetovej vojne, najskôr vo Veľkej Británii a vo Francúzsku ako dôsledok konfrontácie materských krajín s obyvateľmi bývalých kolónií, neskôr v ostatných európskych krajinách. Avšak skutočnosť, že vzory migrácie sa menili, neviedla automaticky k obdobnej rýchlej zmene v mentalite ľudí v rôznych európskych krajinách, kam prichádzali prisťahovalci.

Objavovanie inakosti

Viac ako 40 miliónov Európanov odišlo v rokoch 1800 – 1930 prevažne do Ameriky, menej do Afriky a Ázie. Ani tento vysoký počet nespôsobil vyššiu akceptáciu migrácie v samotnej Európe, ktorá nepatrila ku kontinentu imigrantov. Naopak, posilňovali sa rôzne „národné" a ?neprisťahovalecké" sociálno-kultúrne identity Európy. Medzi rokmi 1920 a 1940 resp. 1960 sa toto obdobie zavŕšilo lokalizovanými, predovšetkým vnútroeurópskymi migráciami. Migrácia sa zameriavala na oblasti s ťažkým, uhoľným a oceliarskym priemyslom. Zahraniční robotníci – pre toto obdobie je správne pomenovanie hosťujúci robotníci (gastarbeitri) – tam bežne zostávali zvyšok svojho života a vytvárali rodiny, ktoré sa postupne stali „miestnymi". Imigrácia vlastne neexistovala mimo miest priemyselných základní. Médiá a možnosti presunu – mobilita – výrazne ovplyvňujúce migráciu, boli stále na nízkej úrovni. Ich rozvoj nastal až po druhej svetovej vojne a pokračuje dodnes. Ďalším dôležitým znakom tejto imigrácie bolo, že väčšinou išlo o ľudí s kresťanským pôvodom. Zmena nastala v 60. rokov 20. storočia vo všetkých krajinách západnej Európy, pričom vo Francúzsku a vo Veľkej Británii už po roku 1945. Odvtedy západná Európa začala spoznávať neeurópanskosť, teda inakosť, priamo vo svojich mestách, a nie ako predtým mimo kontinentu.

Starý kontinent si zvyká na prítomnosť iných (1940/1960 – 1968 – 1974)

Bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny boli Francúzsko a Veľká Británia konfrontované s migráciou zo svojich bývalých kolónií. Briti sa stretali s prisťahovalectvom zo starého a nového Commonwealthu, Francúzi zasa s priťahovalectvom zo severnej a západnej Afriky a ďalších bývalých kolónií. V rokoch 1945 – 1961 prijalo Nemecko 3 milióny ľudí z východného Nemecka. Pohli sa aj ľudia zo Španielska a z Grécka (1960), Turecka (1961), Portugalska (1964) a z bývalej Juhoslávie (1968). Nielen Anglicko a Francúzsko, ale aj iné krajiny západnej Európy sa v 60. rokoch 20. storočia stali atraktívnym miestom mimoeurópskych gastarbeiterov, najmä z Turecka a zo Severnej Afriky.

Čoskoro sa vlády európskych krajín začali usilovať o úpravu právnych vzťahov v súvislosti s imigrantami. Belgicko a Nemecko podpísali s Talianskom protokoly o organizovaní práce gastarbeitrov (1946, 1955). Z iniciatívy jednotlivých krajín sa roku 1968 umožnil voľný pohyb obyvateľov Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) v jeho rámci. Zaujímavé je, že sloboda pohybu nepodnietila väčšiu migráciu medzi samotnými členskými štátmi. Rovnako pozoruhodné je, že sa prvýkrát definovala hranica medzi „občanmi" členských štátov a tými, ktorí sa neskôr začali nazývať „príslušníci tretích krajín". Na obe kategórie sa uplatňovali rozdielne pravidlá. To potvrdili aj neskoršie zmluvy a viaceré európske sumity. Začal sa proces, ktorý ďalej pokračoval v čoraz pestrejších variáciách.

Udomácňovanie imigrantov (1974 – koniec 80. rokov)

V čase ropnej krízy v rokoch 1973 – 1974 narástla v Európe „štrukturálna" nezamestnanosť. Viaceré európske krajiny sa rozhodli zastaviť migráciu. Tento zákaz neočakávane prispel k stabilizácii migrantov. Väčšina z nich sa hlasito domáhala trvalého pobytu v hosťujúcej krajine. Vlády viacerých krajín (Francúzsko, Holandsko, Belgicko a ďalšie) síce rozbehli niekoľko projektov na ich navrátenie, no tie boli neúspešné a napokon zastavené. Vyššia pôrodnosť v rodinách migrantov a príchod ďalších rodinných príslušníkov spôsobili, že počet nedomácich osôb narástol.
Stabilizácia imigrantov z Magrebu (región severnej Afriky), Turecka, Pakistanu, Bangladéša zapríčinila tiež islamizáciu európskych miest. Indovia prinášali hinduistickú kultúru, Sikhovia zase sikhské chrámy, vlastné spôsoby odievania atď. Vo väčšine západoeurópskych krajín sa začali diskusie o zastúpení týchto náboženstiev vo vzťahu k európskym úradom, o uznávaní ich imámov, hodžov (autorita v oblasti nábožestva) a kňazov. Niekde sa žiaci stručne oboznamovali s náboženstvom prisťahovalcov na vyučovaní v škole (napr. v Belgicku), niektoré krajiny zaviedli islamské školy (napr. Holandsko).

Vo väčších mestách začali rásť ako huby po daždi štvrte s väčšou koncentráciou imigrantov z rôznych minorít, ich obchody, mäsiari s halal mäsom (druh rituálnej prípravy jedál v súlade s náboženskými predpismi), typické turecké kúpele hamam, či reštaurácie.

Viditeľná mnohorakosť (koniec 80. rokov po dnešok)

Približne od roku 1989, teda 15 rokov po zákoze imigrácie, viaceré krajiny zaregistrovali zvýšený nárast žiadostí o azyl. To viedlo k verejným rozpravám a napokon k takej migračnej politike, ktorá rozlišovala medzi akceptáciou menšieho počtu žiadostí o azyl a zamietnutím väčšieho počtu žiadostí tzv. ekonomických migrantov. Avšak z času na čas v niektorých krajinách nasledovala legalizácia ich pobytu, ak počet ilegálnych migrantov príliš narástol.

V 90. rokoch sa problém s nelegálnymi alebo stálymi „novými" migrantmi stal aktuálnym. Medzinárodné pašeráctvo a obchod s ľuďmi sa natoľko rozrástli, že politici boli donútení hľadať riešenia a preventívne opatrenia. Taliansko a Španielsko sa začali nazývať „nárazníkovými" krajinami pre nechránený vstup imigrantov z Maroka (do Španielska), Tuniska a Albánska (do Talianska).

Relatívne vysoká pôrodnosť, spájanie rodín po schválení žiadostí o azyl alebo po legalizácii pobytu migrantov viedli k nárastu čoraz väčšej rôznorodosti komunít imigrantov z Južnej Ameriky, Ázie, Afriky a v tom čase aj z východnej Európy. Asi od polovice 80. rokov 20. storočia stúpala koncentrácia nepôvodných obyvateľov v niektorých mestách severnej a západnej Európy. To tiež ovplyvňovalo zloženie školskej populácie a s výnimkou niekoľkých krajín aj zvýšenie počtu ľudí bez volebného práva. Narastali sociálne marginalizované skupiny, teda skupiny na okraji spoločnosti. V tomto kontexte sa najmä moslimovia začali správať rozhodnejšie, dožadovali sa rovnoprávnosti a stávali sa čoraz viditeľnejšou súčasťou najväčších európskych miest.

Špecifiká súčasnej migrácie

Nárast populácie v Maroku a Magrebe po roku 1974 prináša tiež zmeny rodinnej štruktúry (napr. vyššia pôrodnosť) a opätovné spájanie rodín. Napríklad z 1,4 milióna Magrebčanov roku 1974 sa po 25 rokoch ich počet viac ako zdvojnásobil. Významná časť tejto migrácie pritom zmizla po príchode do novej krajiny zo štatistík, keď sa naturalizovali a získali novú štátnu príslušnosť.

Demografický vývoj je pozoruhodný, ale nehovorí nič o kvalitatívnych zmenách. Po prevažne mužskej migrácii začali prichádzať ženy – manželky a celé rodiny. V pracujúcej magrebskej prisťahovaleckej populácii možno postrehnúť feminizáciu, jej omladnutie, nárast vzdelanosti, ale aj zvýšenie socioprofesionálneho statusu. To, čo pozorujeme medzi legálnymi prisťahovalcami z Magrebu, sa odohrávalo aj medzi ilegálnymi prisťahovalcami. Mení sa aj samotná oblasť Magrebu. Časti, z ktorých pochádzali imigranti, sa urbanizujú.

Okrem migračného tlaku z Magrebu existuje aj migrácia zo Západnej Afriky, využívajúca Magreb ako tranzitnú stanicu do Európskej únie. Tak sa do Európy dostávajú africkí prisťahovalci (Nigérijčania, Ghančania, Senegalci a ďalší). Ich prítomnosť je tradične najviditeľnejšia vo Francúzsku a v narastajúcej miere v Taliansku, ktoré je pre Afričanov v súčasnosti akýmsi odrazovým mostíkom pri vytváraní sietí na prechod do ďalších európskych krajín.

Migrácia Afričanov má dve zvláštne dimenzie. Na jednej strane každý etnický konflikt vyvoláva novú vlnu utečencov. Na druhej strane je negatívnym dôsledkom pre Afriky únik mozgov. Špeciálne z Francúzska sa veľká časť univerzitne vzdelaných afrických študentov už domov nevracia. Znamená to, že okolo 100 000 vysoko kvalifikovaných emigrantov nachádza prácu mimo Afriky, najčastejšie v Európe.
Po zastavení prisťahovalectva roku 1974 sa tradičná turecká migrácia silne obmedzila na vytváranie a spájanie rodín. Ak sa spomína nárast prisťahovalectva tureckých občanov nad tento rámec, ide o miestne minority, najviac Kurdov a kresťanov, ktorí smeli opustiť Turecko ako utečenci. Podľa údajov z roku 1998 žije v Európskej únii 3,1 milióna Turkov, najviac v Nemecku – až 2,1 milióna osôb.

Pri porovnaní s tureckým obyvateľstvom v pôvodnej krajine sú tureckí imigranti omnoho diferencovanejší ako napr. magrebskí imigranti. Rovnako ako Maročania, aj tureckí prisťahovalci sa čoraz viac naturalizujú. Turci však migrujú do všetkých častí sveta, ako to v minulosti robili Taliani či Číňania. Za prácou odchádzajú aj do niektorých krajín východnej Európy, napr. do Poľska. Maročania, naopak, odchádzajú najmä do západnej Európy. Počet naturalizovaných Turkov v západnej Európe je niekedy vyšší ako novoprichádzajúcich, čo znamená, že počty tureckých komunít niekedy klesajú.

Prisťahovalectvo z Východu

Obyvatelia východoeurópskych krajín pravidelne odchádzali žiť a pracovať do západnej Európy (najviac z Poľska). Pred rozšírením Európskej únie až 90 % z nich zostávalo len v niekoľkých krajinách: v Nemecku (64 %), kde mali najmä sezónne zamestnanie, vo Francúzsku, Veľkej Británii, v Rakúsku, Taliansku a vo Švédsku, spolu išlo približne o 814 000 ľudí. Muži našli zamestnanie v poľnohospodárstve a stavebníctve, ženy pracovali ako pomocníčky v domácnostiach.
Okrem toho tu bolo ďalších približne 400 000 poľských migrantov s cestovným povolením. Pochádzali z východnej časti Poľska a obsadzovali okolo 75 – 100 tisíc pracovných miest na plný úväzok.
Okrem Poliakov prichádzali migranti aj z ďalších oblastí východnej, resp. juhovýchodnej Európy, najmä z Balkánu. Viacerí z nich, predovšetkým Rumuni, zostávali v Taliansku, kde ľudia z juhovýchodnej Európy vytvorili najväčšiu prisťahovaleckú komunitu. Typickým fenoménom severného Talianska a Ríma sú ženy z Chorvátska, Ukrajiny a Moldavska pracujúce ako opatrovateľky starých a nevládnych ľudí.
Možno povedať, že východoeurópski migranti sa orientujú viac na zárobok ako na usídlenie. Ťažia z platových rozdielov medzi ich pôvodnou krajinou a oblasťou, kde pôsobia, a zarobené finančné prostriedky investujú v ich materskej krajine.
Zvláštnou kategóriou prisťahovalcov sú etnickí Rusi pochádzajúci z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, príslušníci menšinových skupín mimo súčasného Ruska. Vo všeobecnosti patria k veľmi vzdelaným ľuďom. Odchádzajú z obavy pred diskrimináciou vo svojej domovskej krajine. Z diskriminačných dôvodov odchádza aj rómska populácia, najviac z Rumunska, Bosny a čoraz viac z Bulharska.
Je ťažké odhadnúť vývoj po zjednotení Európy. Možno vychádzať z troch zásad: 1. v minulosti sloboda sťahovania medzi členskými štátmi zásadne nezvýšila migráciu; 2. situáciu môžu ovplyvniť ekonomické investície do nových trhov s nižšími mzdami vo východnej Európe; 3. v týchto oblastiach prevláda nízka pôrodnosť. Práve tieto tri skutočnosti môžu spôsobiť, že migrácia z východnej do západnej Európy klesne.
Až do 70. rokov 20. storočia bol počet čínskych migrantov v západnej Európe relatívne nízky. Zmena nastala po smrti Mao Ce-Tunga roku 1976. Vtedajší čínski prisťahovalci pochádzali z veľkej časti z Hongkongu a Guangdongu. Prísnejšia kontrola migrácie spôsobila, že sa v domovskej krajine vytvorili siete na ilegálne prevádzanie. Súčasní čínski prisťahovalci pochádzajú z provincie Če-ťiang (vrátane miest Wen-ču a Žu-ťien) a z provincie Fu-ťien jan, no prichádzajú tiež z Tung-pej a Šanghaja. Mnohí z nich nepravidelne pracujú v reštauráciách a v textilných dielňach.
Prisťahovalectvo z Južnej Ameriky najviac charakterizuje pomenovanie „reťazová migrácia" a fakt, že ženy sa najčastejšie zamestnávajú ako pomocníčky v domácnosti. Nové komunity z Južnej Ameriky sa najčastejšie dostávajú Európy cez Pyrenejský polostrov, ale sú aj ďalšie tzv. reťaze.

Multikulturalizmus Európy

Jednou z hlavných charakteristík je akési „dopĺňanie" či „výmena" migrácie. Neznamená to, že by jedna skupina ľudí nahradila druhú, ale že pôvodní migranti sa miešajú s novopríchodzími, takže medzery na trhu práce a demografické potreby (napr. udržanie sociálnej bezpečnosti) môžu byť uspokojené.

Pod termín „dopĺňanie" migrácie môžeme zaradiť aj fenomén rýchleho sťahovania nadnárodnej migrácie a vývoj nadnárodného postoja k novým prisťahovalcom. Nie sú to expatrianti (vysťahovalci z vlasti – ďalšie pomenovanie pre dnešnú realitu časti migrácie najmä v metropolách), ako japonskí či americkí zamestnanci firiem v niektorých väčších európskych mestách, ale inpatrianti na stálej báze (prisťahovalci do novej vlasti). Viac ako kedykoľvek predtým vnímajú pôvodnú aj novú krajinu ako svoje. Cestujú čoraz častejšie a čoraz ľahšie tam a späť, zostávajú v kontakte s ľuďmi v pôvodnej aj novej domovine.

Spolu s nárastom odlišností v migračných pohyboch sledujeme aj procesy zväčšovania etnických (napr. Kurdi), etnicko-náboženských (Sikhovia), ale aj nadetnicko-náboženských (moslimovia) rozdielov.

Samozrejme, pôsobí tu viacero ďalších fenoménov, predovšetkým možnosti vyššej mobility a komunikačných schopností pre všetkých, nielen pre imigrantov. Napr. mnohí Západoeurópania v penzijnom veku, ale aj iní, žijú niekoľko zimných mesiacov v teplejších oblastiach Stredozemného mora, na gréckych ostrovoch, Kréte či inde.

A napokon, niektoré krajiny, napríklad Portugalsko, majú veľmi špecifické zloženie migrantov pochádzajúcich z bývalých kolónií (napr. Kapverďania a ďalší), ku ktorým v poslednom čase pribúdajú prisťahovalci z východnej Európy.
Všetky tieto javy sú súčasťou toho, čo nazývame rastúca diverzifikácia – mnohotvárnosť – multikulturalizmu v Európe. Je zrejmé, že zvyšovanie rozmanitosti si v nasledujúcich rokoch bude vyžadovať svoju reprezentáciu na európskej úrovni.

Aké sú závery?

Európa pokračuje v rozlišovaní medzi príslušníkmi členských štátov Európskej únie a tretích krajín. Amsterdamská zmluva z roku 1997 je v tomto zmysle pokračovaním úpravy slobody pohybu z roku 1968. Tá konštruovala čosi ako politiku naturalizácie v členských štátoch, ktorá mala zabezpečiť rovnováhu medzi občanmi týchto štátov a cudzincami. Tieto rozlíšenia sa vytvárali v kontexte migrácie za prácou, prisťahovalectva tzv. gastarbeitrov. Dnes je však situácia iná. Nové migrácie nie sú vyvolávané potrebami pracovných trhov v Európe, ale demografickým tlakom mladej a lepšie vyškolenej populácie (žien rovnako ako mužov) v okolitých neeurópskych krajinách, kde pracovný trh nezodpovedá jej potrebám. Môže to byť v istom zmysle výzva pre Európsku úniu, aby zareagovala lepšie naprogramovanou migračnou politikou. Avšak aj potreby Európy sú obmedzené, najčastejšie sa uplatní vzdelaná migrácia. No Únia zatiaľ nepociťuje potrebu odštartovať novú diskusiu na túto tému.
Budúci tlak nebude smerovať z východnej Európy, hoci to verejná mienka v západnej Európe predpokladá, ale skôr z oblastí s vysokou pôrodnosťou južne od Stredozemného mora. Charakter doterajších gastarbeitrov zaniká, novým obrazom prisťahovalcov sú mladí ľudia s lepším vzdelaním, odchádzajúci za lepším uplatnením.

Stredozemná oblasť bude v tomto procese zastávať veľmi dôležité miesto, jednak ako európske Rio Grande, ale najmä ako karavánová cesta, tranzitné územie, miesto sústavnej migrácie vo všetkých smeroch a druhoch.

V konečnom dôsledku, aj naše veľké mestá sa dramaticky menia. Sú to miesta, kde sa multikulturalizmus stáva normou oproti malým mestám a vidieku, kde prevláda kultúra jedného etnika. Multikulturalizmus menších miest je len časťou vnímania „vymyslených spoločností" (imagined communities, parafráza na dielo Benedicta Andersona o národe a nacionalizme), ktorých obraz formujú médiá či príležitostné návštevy veľkých miest.

Z angličtiny preložila Dagmar Pelčáková

prof. Johan Leman
prednáša na Katedre sociálnej a kultúrnej antropológie na Katolíckej univerzite v Leuvene v Belgicku. Pôsobil v správnej rade Európskeho centra pre monitorovanie rasizmu a xenofóbie.

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Počúvanie je nové čítanie


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2021 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.