História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Špecifickú skupinu obyvateľov odkázanú na pomoc ostatných odjakživa tvorili fyzicky či mentálne postihnutí ľudia. V prílohe Histórie prinášame prehľad vývoja starostlivosti o hendikepovaných v našich dejinách, pričom súčasný trend ich integrácie ako rovnocenných členov spoločnosti s rovnakými šancami na uplatnenie v živote môže vo veľkej miere zúročiť práve historické skúsenosti. V stredoveku boli postihnutí vytlačení na okraj spoločnosti a splývali s ostatnými žobrákmi a inými kriminalizovanými skupinami. Ako najdôležitejšie faktory usmerňujúce opateru o nich v súlade s kresťanskou vieroukou dlho pôsobila dobročinnosť a láska k blížnemu. Presvedčenie o potrebe odborného prístupu k hendikepovaným išlo od čias novoveku ruka v ruke s duchom humanity. V medzivojnovom období sa na ich opatere podieľali štátne ústavy a dobročinné organizácie, ktorých činnosť charakterizoval dôraz na odbornosť prístupov. Socialistický štát za najvhodnejší spôsob opatery postihnutých považoval ústavnú starostlivosť, ktorá ich však v konečnom dôsledku od spoločnosti izolovala.

Hendikepovaní na okraji spoločnosti
Zdravotne postihnutí v stredoveku a ranom novoveku

Ingrid Kušniráková

Telesne postihnuté osoby nepredstavovali v stredoveku a v ranom novoveku osobitnú sociálnu kategóriu, ale spolu so starými, s chorými a so sirotami vytvárali skupinu sociálne odkázaných osôb. Pohľad spoločnosti na postihnuté osoby a ich materiálnu podporu sa menil a formoval v kontexte jej celkového vnímania chudoby a milosrdenstva.

Stredoveké vnímanie chudoby vychádzalo najmä z výkladu Svätého písma a na základe neho sa k chudobe pristupovalo ako k duchovnej hodnote. Cnosťou nebola materiálna chudoba, ale chudoba v dobrovoľnosti a odriekaní. Milosrdenstvo vyjadrované almužnami a milodarmi malo počas celého stredoveku masový charakter. Stredoveká charita nesledovala potreby jednotlivcov, ale rozdeľovala naturálie a peniaze podľa možností darcov (cirkevné inštitúcie, svetskí dobrodinci). Opierala sa o prirodzený súcit a milosrdenstvo, ale bola aj hlavným prostriedkom na dosiahnutie spásy. Darovanie almužny bolo manifestáciou bohatstva darcu a zároveň prezentáciou jeho kresťanských cností. V stredoveku sa sociálne odkázané osoby mohli uchádzať o zaopatrenie v niektorom cirkevnom zariadení pre chudobných alebo o podporu zo súkromnej základiny. Vrchnostenská alebo štátna chudobinská starostlivosť v tomto období ešte neexistovala. Hospodársky rozvoj stredovekých miest, migrácia z vidieka do miest a pauperizácia širokých vrstiev obyvateľstva postupne viedla k určitej sekularizácii tejto oblasti spoločenského života. Mestské rady prevzali správu sociálnych ústavov na svojom území a pozvoľna prešli od nesystematického rozdeľovania almužien k pravidelnému prideľovaniu podpory cieľovým skupinám obyvateľstva.

Názory európskej spoločnosti na chudobných a na otázku chudobinskej starostlivosti výrazne ovplyvnilo reformačné hnutie. Martin Luther svoj postoj k žobrote a k sociálnemu zaopatreniu chudobných veľmi jasne vyjadril vo výzve Kresťanskej šľachte nemeckého národa. Podľa jeho názoru kresťania vo svojich radoch nemôžu trpieť žobrákov, lebo žobranie je pre kresťanskú spoločnosť nedôstojné. Každá kresťanská obec sa má postarať o svojich chudobných. Chudobní by mali dostať len to najnevyhnutnejšie zaopatrenie, teda strechu nad hlavou a stravu. Luther odmietal predstavu, aby podporované osoby žili v bohatstve a prepychu, lebo bohatstvo si musí každý zabezpečiť vlastnou prácou. Jeho nazeranie na chudobu a chudobinskú starostlivosť úzko korešpondovalo s praxou, ktorá sa v tomto období postupne uvádzala do života v katolíckych mestách západnej Európy. Charakteristickými črtami sa stali racionalizácia a byrokratizácia chudobinskej starostlivosti v období novoveku. Chudobní sa striktne rozdeľovali na tých, ktorí si podporu zaslúžia, a tých, ktorí jej nie sú hodní. Hlavným kritériom bola ochota a schopnosť pracovať.

Charitatívno-zdravotnícke poslanie

Ústavnú starostlivosť v stredovekom Uhorsku poskytovali najmä infirmáriá a špitály, ktoré vznikali pri kláštoroch liečiteľských reholí, predovšetkým johanitov a antonitov. V 14. storočí, v období hospodárskeho rozmachu miest, začali vznikať aj mestské špitály. Najširšia sieť špitálov sa v tomto období vytvorila v oblasti stredoslovenských banských miest, vo východoslovenských banských mestách a na Spiši. Mestské špitály vznikali z iniciatívy občanov mesta, magistrátu alebo zemepána. Stredoveké špitály, chudobince a xenodochiá nepredstavovali špecializované sociálne alebo zdravotnícke inštitúcie. Tieto zariadenia poskytovali dočasný alebo trvalý príbytok, stravu a prípadne ošatenie starým, bezvládnym a postihnutým osobám, ale často aj opusteným deťom a sirotám. V prípade potreby sa chovancom týchto ústavov poskytla aj zdravotná starostlivosť, tá však nebola ich hlavným poslaním a cieľom. Sociálne zariadenia bez ohľadu na svoj názov (špitál, lazaret, xenodochium, nosodochium) si v mnohých mestách a mestečkách zachovali svoje charitatívno-zdravotnícke poslanie až do 19. storočia, keď sa začali budovať moderné nemocnice a liečebné ústavy. Vzhľadom na obmedzenú kapacitu a finančné možnosti mohli stredoveké sociálne zariadenia prijať len istý počet osôb a v mieste svojho pôsobenia nemohli poskytnúť pomoc všetkým, ktorí sa ocitli v núdzi. Osoby odkázané na pomoc okolia a nežijúce v niektorej charitatívnej inštitúcii sa mohli uchádzať o almužnu, ktorú rozdávali kláštory alebo iné cirkevné a svetské inštitúcie. Sociálna starostlivosť mala rozličné podoby. Jej základné členenie predstavuje delenie na otvorenú a zatvorenú, čiže ústavnú sociálnu starostlivosť. Osoby v hmotnej núdzi dostávali v rámci otvorenej starostlivosti podporu v podobe peňazí alebo naturálií. Ústavná starostlivosť predstavovala sociálne zabezpečenie, predovšetkým ubytovanie, v niektorých prípadoch i stravu a ošatenie, avšak za cenu obmedzovania osobnej slobody.

Na konci stredoveku prestala byť chudoba len problémom tradičných chudobných, teda vdov, sirôt, starých a telesne postihnutých ľudí. Štrukturálne a cyklické zmeny zasahovali čoraz širší okruh osôb a postupne sa vytvorila nová chudoba. Stále viac a viac sa stotožňovala so sociálnymi deviáciami - tuláctvom, krádežami, prostitúciou a lúpežami. Naďalej však existovali skupiny obyvateľov, ktorí boli vždy uznávaní za skutočne chudobných, hodných podpory a milosrdenstva. Všetci, ktorí sa uchádzali o podporu, museli disponovať určitým sociálnym kapitálom. Predovšetkým to bola zbožnosť, morálna bezúhonnosť, poctivý spôsob života a čo najdlhší počet odpracovaných rokov na jednom mieste alebo u jedného pána. Rubom sociálnej podpory bola sociálna kontrola, lebo len ten, kto žil a konal podľa očakávaní dobrodincov, mohol dúfať v trvalú ochranu a podporu. Hlavným kritériom však bola otázka domovskej príslušnosti uchádzača o podporu, lebo predstavovala významný predpoklad regulácie počtu podporovaných osôb v danom meste.

Nestále politické a náboženské pomery, turecké nebezpečenstvo a opakujúce sa stavovské povstania zatlačili otázku sociálnych ústavov a starostlivosti o chudobných do úzadia. Sociálna starostlivosť štátu v období raného novoveku mala zvyčajne len príležitostný charakter a obmedzovala sa najmä na publikovanie nariadení v čase morových epidémií. Nezáujem štátu o podporovanie starých, chorých a telesne postihnutých osôb neznamená, že táto starostlivosť vôbec neexistovala. Slobodné kráľovské a banské mestá naďalej poskytovali pomoc a podporu svojim najchudobnejším obyvateľom a určitú formu podpory dostávali od zemepánov aj najchudobnejší obyvatelia feudálnych panstiev. Rozvoj ústavov sociálnej starostlivosti opätovne nastal po skončení tureckých vojen, ale najmä po porážke povstania Františka II. Rákociho (Rákóczi) roku 1711. V tomto období sa obnovili staršie špitály a chudobince a vzniklo množstvo nových ústavov. Výkon správy týchto inštitúcií stále vykonávala mestská samospráva alebo zemepanské úrady, menšia časť ústavov sociálnej starostlivosti bola zverená cirkevným inštitúciám. Okrem uzatvorenej formy sociálnej starostlivosti naďalej existovali otvorené formy sociálnej pomoci odkázaným vrstvám obyvateľstva. Túto formu sociálnej podpory predstavuje najmä prerozdeľovanie výnosov rôznych fundácií, rozdeľovanie almužien počas zádušných omší a slávnostných bohoslužieb. Záchrannú sociálnu sieť tvorili aj cechy a cechové združenia.

Osvietenské posuny

Posun v oblasti organizácie chudobinskej starostlivosti nastal v období osvietenského absolutizmu. Hlavná zmena spočívala v tom, že štát výrazne posilnil svoje kompetencie na úkor miest a cirkevných inštitúcií, hoci mestá a cirkev neprestali pôsobiť v tejto oblasti. Väčšina nariadení o sociálnej starostlivosti z obdobia vlády absolutistických panovníkov zakotvovala povinnosť cirkevných komunít a mestských samospráv postarať sa o svojich chudobných. Mestá a komunity stratili svoju pôvodnú samostatnosť, stali sa závislými od rozhodnutí štátneho aparátu, ktorý bol povinný rešpektovať nariadenia panovníka. Cieľom týchto nariadení bolo predovšetkým odstránenie pouličného žobrania a sociálne zabezpečenie tých, ktorí to naozaj potrebovali. Tieto ciele sa mali dosiahnuť zriaďovaním chudobinských úradov a pokladníc na jednej strane a početnými zákazmi žobrania a inými represívnymi opatreniami na strane druhej.

Telesne či duševne hendikepovaní ľudia neboli ani v 18. storočí vnímaní ako kategória osôb, ktorá by na základe svojho postihnutia bola automaticky predurčená na pomoc a podporu ostatných členov spoločnosti. Pokiaľ to bolo možné, postihnutí žili vo svojom domácom prostredí a podľa možností a schopností sa podieľali na zabezpečovaní jej životných potrieb. Práceneschopné osoby boli odkázané na pomoc rodiny, obce alebo cirkevnej komunity. V prípade, že zlyhala táto tradičná záchranná sieť, žili postihnutí spolu s ostatnými kategóriami odkázaných osôb v charitatívnych zariadeniach (špitály, lazarety, chudobince) alebo sa uchádzali o podporu niektorej dobročinnej základiny. Kapacita špitálov i finančné možnosti základín boli obmedzené a mohli sa postarať len o veľmi úzky okruh ľudí. Prevažná časť chudobných, chorých a telesne postihnutých sa živila zbieraním almužien v uliciach rodného mesta či obce.

Uhorská spoločnosť 18. storočia svoj prístup k zdravotne postihnutým diferencovala na základe početných a rôznorodých kritérií. Postihnuté osoby vyvolávali súcit a milosrdenstvo spoluobčanov, ktorí im z náboženských dôvodov poskytovali almužny a na ich zaopatrenie zakladali rôzne nadácie. Dobrodinci však neposkytovali milodary len s cieľom uľahčiť chudákom ťažký život. Každý darca zvyčajne očakával od obdarovaného vďaku, pokoru a najmä modlitby za spásu jeho duše a duše jeho blízkych. Podporu spoločnosti si však podľa vtedajších kritérií zaslúžili len tí, ktorí boli označení za hodných alebo hanblivých chudobných. V prípade telesne postihnutých to znamenalo ticho a pokorne čakať na almužnu a nepohoršovať verejnosť svojím postihnutím. Žobráci, ktorí upozorňovali na svoje zranenia a telesné nedostatky, vyvolávali odpor, nevôľu a spoluobčania žiadali štátne i mestské úrady, aby ich z ulíc miest eliminovali. Podobný prístup mal k zdravotne postihnutým osobám osvietenský štát. Na jednej strane vyzýval občanov na skutky lásky a milosrdenstva k menej šťastným spoluobčanom, na strane druhej nariaďoval mestským úradom, aby z ulíc miest odstránili početných žobrákov, ktorí obťažujú ich obyvateľov krikom či ukazovaním rán a telesných nedostatkov. Žobrák na ulici bol automaticky podozrievaný z lenivosti, zo záhaľky a zneužívania či predstierania telesných hendikepov. Mestské úrady museli preto žobrákov neustále kontrolovať a preverovať. Osoby cudzieho pôvodu mali byť poslané do svojej domovskej obce, o domácich žobrákov sa malo postarať mesto. Za hodných podpory však bývali uznané len osoby staré, choré a zdravotne postihnuté. Ostatní nemali žiadať o milodary, ale živiť sa vlastnou prácou.

Osvietenská spoločnosť sa napriek určitej humanizácii svojich postojov snažila zdravotne postihnuté osoby vytlačiť na okraj spoločnosti, za ideálne riešenie sa považoval ich pobyt v domácom prostredí alebo v niektorom charitatívnom ústave. Napriek tomu, že zdravotne postihnuté osoby boli uznané za práceschopné, spoločnosť ich vnímala ako nespôsobilé na výchovu a vzdelávanie.

V Uhorsku sa v priebehu 17. a 18. storočia vytvorila široká sieť ústavov a základín na podporovanie študentov počas štúdia, väčšina z nich však mala podmienku, že štipendisti musia byť zdraví a nesmú mať žiadnu telesnú chybu. V 18. storočí vznikli v krajine aj prvé sirotince, ktorých cieľom bolo zo sirôt a z opustených detí vychovať zbožných ľudí a štátu osožných občanov. Takéto kritériá podľa vtedajších názorov nemohli splniť deti zdravotne postihnuté, preto do sirotincov mali byť prijaté len deti zdravé a bez telesných postihnutí.

Osvietenský štát čiastočne prebral zodpovednosť za osudy ľudí, ktorí získali telesný hendikep v službách panovníka. V 18. storočí sa vytvoril systém penzií a provízií pre banských robotníkov a úradníkov, ktorí v banskej službe zostarli alebo utrpeli úraz a nemohli viac pracovať. Určitú formu odškodnenia priznal štát aj vojenským invalidom. Zranenia s dlhodobými následkami v službách panovníka nevytvárali automatický nárok postihnutého na pomoc a podporu. Tú mohli dostať len osoby, ktoré v kráľovských službách odpracovali dlhé roky a pre svoje postihnutie už nemohli vykonávať ani najľahšiu prácu.

Reformné pokusy

Obdobie panovania Jozefa II. prinieslo zásadné zmeny aj do systému sociálnej starostlivosti. Reformné opatrenia panovníka stáli na dvoch zásadných pilieroch - jednotlivé mestá a komunity boli povinné postarať sa o svojich chudobných a dobročinnosť sa mala orientovať len na tých, ktorí ju naozaj potrebujú. Základom sociálnej starostlivosti v slobodných kráľovských mestách a vo väčších mestách sa mali stať tzv. inštitúty chudobných, organizované podľa vzoru Spoločnosti lásky k blížnemu, ktorú roku 1779 na svojom panstve Nové Hrady v južných Čechách vybudoval gróf Jan Buquoy a ktorá sa v tomto období rozšírila aj v ostatných oblastiach Čiech a do rakúskych krajín. V Uhorsku tieto inštitúcie vznikli najprv v Pešti a Budíne. Keďže panovník bol s ich činnosťou spokojný, na základe jeho rozhodnutia mali chudobince zaniknúť, ich kapitál sa mal uložiť vo verejnom fonde a nehnuteľnosti predať na dražbe. Následne mal v každom meste vzniknúť spomínaný ústav, ktorý tvorilo toľko okrskov, koľko bolo v meste farností. Na čele inštitútu stáli miestny farár, otec chudobných a účtovník. Hlavným zdrojom príjmov ústavu mali byť milodary, ktoré panovník pokladal za základný zdroj financovania sociálnej starostlivosti. Cieľom novovytvorenej inštitúcie bolo odstrániť neorganizované žobranie a vytlačiť žobrákov z ulíc miest. Zbieranie milodarov sa malo vykonávať organizovane, vždy v ten istý deň a hodinu, z domu do domu. Poveriť sa ním mal kňaz alebo niektorý iný dôveryhodný občan mesta, vždy bez nároku na odmenu. Almužny mohli zbierať aj určení chovanci inštitútu, museli však spĺňať určité predpoklady. Ďalšie pokladničky na almužny boli umiestnené v kostole a na verejných priestranstvách. Vyzbierané almužny musel účtovník starostlivo zaznačiť do knihy príjmov. Medzi almužny sa nesmeli zaevidovať testamentárne odkazy a väčšie finančné dary, tieto sa museli uložiť na úroky vo verejnom fonde a medzi chudobných sa rozdeľovali len úroky. Almužny sa rozdávali raz týždenne, vždy v rovnaký deň a hodinu, vo všetkých okrskoch naraz. V menších mestách a mestečkách sa mali chudobince zachovať, keďže sa predpokladalo, že môžu poskytnúť chudobným ľuďom menej vhodných príbytkov ako veľké mestá. Obyvatelia týchto ústavov mali okrem ubytovania dostať len naturálie alebo menšiu finančnú hotovosť a sami sa mali postarať o svoje živobytie. Ústavy nemali mať žiadnych zamestnancov, spravovať ich mali bezplatne miestne jurisdikcie.

Jedným zo zámerov reforiem Jozefa II. v oblasti starostlivosti bolo vybudovať sieť špecializovaných sociálnych zariadení. Ústavy, v ktorých spoločne žili starí, chorí, nevládni a často i deti, sa mali stať minulosťou. Siroty a opustené deti mali v budúcnosti žiť len v sirotincoch. Chorí, o ktorých sa nemohli postarať doma, mali byť umiestnení vo všeobecnom špitáli. Pre chudobných ľudí, ktorí už nemohli pracovať, boli určené chudobince, nevládne a telesne postihnuté osoby mali dostať zaopatrenie v ústavoch, zvaných nosocomia.

Jozef II. zaviedol v Uhorsku systém osobitnej starostlivosti o duševne choré osoby. Na základe jeho nariadenia museli milosrdní bratia vo svojich nemocniciach vytvoriť niekoľko izieb pre duševne chorých kňazov a rehoľníkov, starostlivosť v týchto zariadeniach sa však poskytovala aj kráľovským úradníkom a ich rodinným príslušníkom. Hoci sa nemocnice milosrdných bratov mohli postarať len o veľmi úzky okruh duševne chorých osôb, nariadenie Jozefa II. bolo prvým krokom na ceste k špecializovanej starostlivosti o túto skupinu hendikepovaných obyvateľov.

Náhla smrť Jozefa II. zabránila realizácii pripravovanej reformy sociálnej starostlivosti. Zákonnú podobu dostali zásadné princípy, ktoré naďalej riadili sociálnu starostlivosť - povinnosť miestnych úradov postarať sa o svojich chudobných a o odkázané osoby a podporovať len tých, ktorí to naozaj potrebujú. Pre krátkosť času a odpor miestnych jurisdikcií sa takmer vôbec nepodarilo zrealizovať druhú časť reformy - zrušiť chudobince vo väčších mestách, oddeliť starostlivosť o chudobných od starostlivosti o chorých a zdravotne postihnutých. V Uhorsku aj po smrti Jozefa II. existovali charitatívne ústavy, ktoré poskytovali starostlivosť všetkým kategóriám odkázaných osôb. Pod jednou strechou žili osoby chudobné, staré, nevládne, zdravotne i duševne postihnuté, v mnohých prípadoch aj opustené deti a siroty. Špecializovaná zdravotná a sociálna starostlivosť sa začala formovať až v nasledujúcom storočí, osvietenské 18. storočie však položilo prvé základy na jej vznik.

Slovná ilustrácia 1:

Vnímanie chudoby v Uhorsku v 18. storočí

"Ale nikde inde sa nestretneme so smutnejšou a s hroznejšou biedou nášho kráľovstva než na trhoch po rôznych mestách a obciach, kde sa zvyčajne schádza zástup žobrákov, ktorí obsadia všetky cesty a ulice. Nie sú to len ľahko chorí, žobrajúci z nedostatku, slepí a pod., ale aj ľudia, ktorých zjav budí hrôzu - ľudia znetvorení, postihnutí padúcnicou, s kýpťami, ohavnými vredmi. Každý z nich vytŕča svoju biedu, aby vzbudil ľútosť okoloidúcich." (Fridrich Jakub Fuker: O zdraví a chorobách Uhorska. Košice 2003. Práca vyšla pôvodne v Bratislave roku 1777.)

Slovná ilustrácia 2:

Život v špitáloch v 18. storočí

Uhorské špitály poskytovali chovancom rozličnú úroveň starostlivosti a materiálneho zabezpečenia. Niektoré špitály mali len zchátrané budovy na okraji mesta či obce a svojim obyvateľom poskytovali iba ubytovanie, pričom stravu a ošatenie si museli zaobstarávať žobraním. Bohatšie špitály vlastnili kapitál uložený na úroky alebo nehnuteľnosti, ktoré buď prenajímali, alebo obrábali vo vlastnej réžii, a tak mohli poskytovať chovancom kvalitnejšiu stravu i ošatenie. Vnútorný život špitálov sa riadil podľa vôle jeho zakladateľa alebo správcu. Všeobecne však platilo, že chovanci museli skoro ráno vstávať a časť dňa strávili modlitbami a pobožnosťami za spásu duší svojich dobrodincov a ich príbuzných. Podľa svojich možností boli povinní podieľať sa na zabezpečovaní chodu špitála. Zbierali almužny, pomáhali pri poľnohospodárskych prácach, pri príprave jedla alebo pri starostlivosti o nevládnych obyvateľov špitála. Stravu dostávali dvakrát denne, prvé jedlo medzi 11. a 12. hodinou, večera sa zvyčajne podávala o 18. hodine. Úroveň poskytovanej stravy závisela najmä od finančných možností inštitúcie.

Slovná ilustrácia 3:

Uhorské špitály očami súčasníka
"Všade je nedostatok nemocníc, systém práce a obyčaje tých niekoľkých existujúcich sú také zmätené, že namiesto liekov, životosprávy a poriadku všade vládne nedostatok a nečistota. Smial by si sa chyžkám, ktoré môžeš vidieť roztrúsené na okraji obcí, ktorých majiteľ sa stále považuje za slobodného zemepána. Chyžky sú postavené z hliny a zo slamy ako ovčinec, pred nimi je zavesená skrinka s nejakým svätým obrázkom a do nej vkladajú okoloidúci almužnu. To nazývajú svojou nemocnicou alebo špitálom a tu živia horšie než dobytok niekoľkých starých a chorých ľudí." (Fridrich Jakub Fuker: O zdraví a chorobách Uhorska. Košice 2003. Práca vyšla pôvodne v Bratislave roku 1777.)

Mgr. Ingrid Kusnirakova (1971),
vyštudovala históriu a archívnictvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje v oddelení dejín 19. storočia v Historickom ústave SAV. Venuje sa cirkevným a sociálnym dejinám Uhorska v období raného novoveku.

Obr.
1. a 2. (majú rovnaký text) Pre človeka v stredoveku telesné postihnutie často znamenalo život medzi žobrákmi (drevoryt z 15. storočia).
3. a 4. Špitále


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.