História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Online kníhkupectvo BUX.sk

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

Smelá cesta k plnej zamestnanosti
Vízie a kroky socializmu

Zuzana Kusá

Po druhej svetovej vojne sa všetky európske krajiny usilovali o plnú zamestnanosť. Odstraňovanie nezamestnanosti bolo rozhodujúcim rysom aj ekonomiky štátov budujúcich komunistické zriadenie. Riadili sa myšlienkou, že vznik a existencia armády nezamestnaných je jedným z charakteristických a neriešiteľných problémov kapitalistickej spoločnosti, ktorý spôsobujú jeho ekonomické zákony. Odstrániť nezamestnanosť môže iba vyvoláva revolučný pohyb más a nastolenie komunizmu. Marxistická ideológia predpokladala, že komunizmus zvíťazí v krajinách s najrozvinutejším a technologicky najvyspelejším hospodárstvom. K takýmto štátom rozhodne nepatrilo Rusko, v ktorom sa začalo s budovaním tohto systému, ani slovenská časť Československej republiky (ČSR).

Aj po druhej svetovej vojne Slovensko patrilo k zaostalým agrárnym oblastiam s vysokou skrytou nezamestnanosťou a s nedostatkom pracovných príležitostí v priemysle a v službách, nemalo rozvinutý systém vyššieho vzdelávania, ani vedu a výskum. Podľa leninskej revízie marxizmu bolo v takýchto krajinách nutné okrem rozvíjania socialistických výrobných vzťahov a kvalitatívnych premien spoločenského vedomia ľudu utvoriť aj materiálno-technickú základňu socializmu. Hlavnými metódami bola socialistická industrializácia, združstevnenie dediny a vybudovanie socialistickej poľnohospodárskej veľkovýroby. Moderné hospodárstvo, odolné voči ekonomickým krízam, malo zaistiť pracovné príležitosti pre všetkých.

Neobyčajné čísla rastu

V rokoch 1948 - 1983 došlo k rýchlemu rastu zamestnanosti v celej ČSR. Bezprostredne po februári 1948 sa začal prudko zvyšovať počet zamestnaných v národnom hospodárstve (v rokoch 1950 - 1955 o takmer 110-tisíc). Výrazne vzrastal podiel pracujúcich v odvetviach materiálnej výroby, najmä v priemysle (z 15,1 % roku 1948 na 19 % roku 1955). Počet pracujúcich v národnom hospodárstve sa zvýšil zo 4 miliónov roku 1948 na 5,1 milióna roku 1983, teda takmer o 30 %. Na Slovensku zamestnanosť rástla z nižšieho základu, preto sa zvyšovala prudšie - z 1,5 milióna roku 1948 na 2,3 milióna roku 1983, t. j. o polovicu, z toho 45,1 % tvorili ženy. Na začiatku 80. rokov hospodárske štatistiky konštatovali, že na Slovensku bolo do pracovného procesu "postupne zapojené všetko obyvateľstvo v produktívnom veku s výnimkou práceneschopných, mládeže pripravujúcej sa na povolanie a žien starajúcich sa o rodinu; výrazne sa zvýšil aj počet pracujúcich v poproduktívnom veku (starobní dôchodcovia alebo osoby po dovŕšení dôchodkového veku ďalej pracujúce)". Značne vzrástol počet pracovníkov najmä v priemysle, vo vnútornom obchode (v oboch odvetviach takmer 3,5-krát), vo vede, výskume a vývoji (16-krát), v školstve a zdravotníctve (8 a 9-krát). Zvýšil sa najmä počet pracovníkov s vyšším stupňom vzdelania. Počet vysokoškolákov a stredoškolákov v rokoch 1955 - 1983 vzrástol na Slovensku takmer desaťkrát, kým v celom Československu za uvedené obdobie len asi 4,5-krát. Podiel vysokoškolákov z celkového počtu pracovníkov v národnom hospodárstve bol v polovici 80. rokov na Slovensku dokonca už vyšší (8,9 %) ako v Česku (7,1 %) a mierne vyšší bol aj podiel stredoškolákov s úplným odborným vzdelaním (18,4 % oproti 16,9 % v Česku).

Odvážne plány päťročníc

Organizačným nástrojom socialistickej výstavby boli päťročné hospodárske plány. Centrálne plánovanie a kontrola väčšiny hospodárskych a spoločenských zdrojov umožňovala komunistickej moci formulovať veľmi náročné ciele, ktorých uskutočňovanie často balansovalo na hranici hospodárskych aj ľudských možností. Podľa dobových odborníkov úlohy výstavby hospodárstva na Slovensku vychádzali z vnútorných potrieb Československa a zo snahy zabezpečiť dlhodobú stabilitu pozitívneho hospodárskeho vývoja. Mala sa dosiahnuť preorientovaním zahraničnej hospodárskej výmeny na krajiny s plánovaným hospodárstvom. Preto bolo potrebné uskutočniť zmeny v odvetvovej i odborovej štruktúre priemyslu a v jeho územnom rozmiestnení. Československý (čs.) textilný a odevný priemysel mal síce svetové meno, ale považoval sa za krízami zraniteľné odvetvie. Aby bolo hospodárstvo schopné čeliť ich vplyvom, zameralo sa na perspektívnejšiu a konkurencieschopnejšiu výrobu, najmä na kovospracujúci priemysel. Stabilitu odbytu mali zaistiť dlhodobé obchodné zmluvy uzavreté so Sovietskym zväzom a s ďalšími krajinami budujúcimi socializmus. Išlo predovšetkým o dodávky čs. strojov a zariadení potrebných na plnenie ich industrializačných plánov. Na Slovensku sa prípravnou etapou socialistickej industrializácie stala dvojročnica 1947 - 1948. O nízkom stave spriemyselnenia svedčí aj fakt, že predvojnová priemyselná výroba na Slovensku sa do konca roka 1948 takmer zdvojnásobila. Program spriemyselnenia Slovenska sa začal premiestňovaním starších výrobných zariadení z českého pohraničia na Slovensko, kde sa tak do konca roka 1948 získalo 24-tisíc pracovných miest. Výstavbou nových závodov a lepším využitím existujúcich výrobných kapacít vzniklo 21-tisíc nových pracovných možností.
Prvá päťročnica 1949 - 1953 sa začala koncipovať ako program socialistickej výstavby. Celkový hrubý domáci produkt (HDP) Československa bol roku 1948 o 3 % nižší ako roku 1937. Aj keď pri prepočte na jedného obyvateľa predvojnová úroveň stúpla o 13 % , bolo to v dôsledku výrazného zníženia počtu obyvateľov (vojnové obete a odsun nemeckého a maďarského obyvateľstva). Plány prvej päťročnice boli smelé. Zvýšenie priemyselnej výroby sa určilo na 57 %, výroby kovospracujúceho priemyslu až na 93 %. Malo sa zmeniť územné rozmiestnenie výroby v prospech priemyselne zaostalého Slovenska. Roku 1948 bolo na českom území až 87 % čs. priemyselnej výroby. Keďže zaostávanie Slovenska v rozvoji priemyslu sa odhadovalo najmenej na 50 rokov za českými krajinami, priemyselná výroba sa tu mala zvýšiť o 75 %. Rozhodujúcu úlohu mal pritom rozvoj kovopriemyslu a výstavby vodných energetických diel. Koncepcia plánu rátala s tým, že rast poľnohospodárskej výroby sa dosiahne intenzifikáciou výroby, mechanizáciou a elektrifikáciou a technologický pokrok by mohol uvoľniť približne 100-tisíc pracovníkov pre nepoľnohospodárske odvetvia národného hospodárstva. Uvoľňovanie pracovných síl z poľnohospodárstva sa dosahovalo nútenou kolektivizáciou poľnohospodárskej výroby, ktorá však namiesto zvýšenia produktivity viedla k jej úpadku. Podľa českého historika Karla Kaplana najmä na Slovensku väčšina členov novovybudovaných družstiev žila pod úrovňou životného minima a v rokoch 1955 - 1967 reagovalo 330-tisíc slovenských roľníkov na kolektivizáciu odchodom do iných odvetví. V prvej päťročnici sa začali realizovať najvýznamnejšie investície v strojárstve, metalurgii, baníctve, energetike a ďalších odvetviach. Začala sa výstavba hutníckych závodov v Istebnom a Krompachoch, martinských strojárskych závodov, Závodu SNP v Žiari nad Hronom na výrobu hliníka, významných vodných diel ako Priehrada mládeže, elektrárne na Váhu, dokončovala sa Oravská priehrada. Z politických dôvodov sa robili programové korektúry plánu, enormne sa zvyšovali tempá rastu a urýchľovali sa termíny. Čs. priemysel pri takých cieľoch začal zápasiť s nedostatkom surovinových zdrojov. Bolo potrebné ešte zvýšiť veľké rozpočtové náklady na investície, čo sťažovalo vývoj nepreferovaných oblastí. Napriek tomu, že sa do prevádzky odovzdalo 24 nových strojárskych závodov, 2 hnedouhoľné bane, 6 vodných a 6 tepelných elektrární a desiatky ďalších závodov, už v tejto päťročnici sa podľa historika Viliama Plevzu začalo ukazovať, že "silne centralizovaná sústava riadenia nesie v sebe aj nežiaduce javy ako nehospodárnosť, nepružnosť v reakcii na objektívne potreby, brzdenie iniciatívy jednotlivcov a kolektívov".

Robotníci ako spoločenská vrstva prešli v rokoch 1948 - 1953 najväčšou zmenou vo svojej histórii. Celkový počet robotníkov v Československu v hlavných výrobných odvetviach (priemysle, stavebníctve, doprave, poľnohospodárstve a lesníctve) sa za tieto roky zvýšil o 330-tisíc a dosiahol takmer dva a štvrť milióna. Okolo 250-tisíc robotníckych kádrov nastúpilo do funkcií v riadiacom aparáte, čo však pri ich často nízkom vzdelaní dlhší čas blokovalo nástup mladej vzdelanej technickej inteligencie. Roku 1960 mali len 33,5 % vedúcich technických útvarov len základné vzdelanie, o šesť rokov neskôr v republike nespĺňalo predpísané vzdelanie 49,2 % riaditeľov podnikov, 48,6 % majstrov a 59 % vedúcich prevádzok. Na Slovensku saturovali potreby rozvíjajúcich sa priemyselných odvetví najmä roľníci, ktorých počet prudko klesal, ďalší robotníci prichádzali zo živností (okolo 140-tisíc), v dôsledku politických perzekúcií rozšírilo ich rady vyše 70-tisíc osôb s vyšším vzdelaním vrátane univerzitného, do práce nastúpilo viac ako 70-tisíc žien z domácností.

Ďalšie megalománie

Druhá päťročnica z rokov 1955 - 1960 predpokladala zvýšiť priemyselnú výrobu na Slovensku o 74 % a investičné prostriedky, ktoré mali prúdiť najmä do energetiky, ťažby uhlia, metalurgie, chemického priemyslu a výroby stavebných hmôt, o 60 %. Staval sa napr. ropovod Družba a Východoslovenské železiarne. Od roku 1948 do roku 1960 opustilo agrárny sektor na Slovensku celkovo 356 056 pracujúcich, ktorým priemysel ponúkol 173 376 pracovných miest. Vyspelá česká ekonomika na rozdiel od Slovenska dokázala absorbovať celý úbytok pracovných miest z poľnohospodárstva a navyše utvorila 32 196 pracovných príležitostí v priemysle. Z celkového počtu 332-tisíc novovytvorených pracovných miest v priemysle počas druhej päťročnice na Slovensku vzniklo 96-tisíc nových pracovných príležitostí, t. j. 28,9 % z novovytvorených miest. Na vysokú mieru zamestnanosti malo vplyv aj zníženie vekovej hranice pre vznik nároku na starobný dôchodok zákonom z roku 1956 u mužov zo 65 na 60 rokov a u žien zo 60 na 57 rokov. Aj tretia päťročnica bola súborom odvážnych plánov. Celoštátna konferencia Komunistickej strany Československa (KSČ) v júli 1960 určila na Slovensku zvýšiť priemyselnú výrobu až o 84 % (v skutočnosti v rokoch 1962 - 1966 vzrástla o 28,6 %). Pokročiť sa malo vo výstavbe Slovenských lodeníc v Komárne, Východoslovenských strojární v Košiciach, Vagónky v Poprade. Zdôrazňovala sa nevyhnutnosť odovzdať v termíne rozostavané prevádzky ako Slovnaft v Bratislave, Duslo v Šali, Niklová huta v Seredi, elektrooceliareň v Podbrezovej. Objem investícií do priemyslu sa na Slovensku v porovnaní s druhou päťročnicou zvyšoval viac ako o 100 %. Rast priemyselnej výroby sprevádzal rast pracovných príležitostí. Do roku 1961 v porovnaní s rokom 1950 vzrástol počet robotníkov v národnom hospodárstve o vyše 70 %, ich podiel na celkovom počte ekonomicky činných osôb sa zvýšil zo 43,6 % na 49,4 %. Do konca prvej polovice 60. rokov sa do pracovného pomeru zapojilo vyše 250-tisíc osôb, z čoho na priemyselnú výrobu a stavebníctvo pripadalo 115-tisíc pracovníkov. Napriek vysokým investíciám ciele päťročnice neboli reálne a nedostatočná analýza hospodárskych možností viedla k stroskotaniu jeho ambícií. V tabuľke č. 1 si možno všimnúť dvojaké vykazovanie podielu - robotníci a zamestnanci. Uplatňovanie jednotnej klasifikácie zamestnaní, ku ktorému Československo zaväzovali medzinárodné štatistické dohody, však viedlo k zisteniam nižších podielov robotníckej triedy, čo bola politicky a ideologicky veľmi citlivá otázka. Jedna z revizionistických teórií totiž tvrdila, že celosvetové víťazstvo proletariátu nie je možné aj preto, lebo robotnícka trieda sa v dôsledku vedecko-technologického vývoja neustále zmenšuje a rastie počet zamestnancov v nevýrobnej sfére. Komunistická strana sa snažila bojovať proti tejto teórii ďalšími priemyselnými investíciami, často celkom neefektívnymi, ako napr. výstavba neprevádzkovaných automobilových závodov v Bratislave.

Tab. 1: Sociálna skladba ekonomicky aktívneho obyvateľstva na Slovensku
Dátum sčítania Splou Robotníci Zamestnanci Družstevní roľníci Ostatní družstevníci Jednotlivo hospodáriaci roľníci Iné a nezistení
absolútne (v tisícoch)
1961 1 744 862 439 312 19 107 5
1970 1 999 1 118 571 221 34 40 15
1980 2 485 1 469 783 208 18 1 6
1980 2 485 1 193 1 059 208 18 1 6
(skladba v %)
1961 100,0 49,4 26,2 17,9 1,1 6,1 0,3
1970 100,0 55,9 28,6 11,1 1,7 2,0 0,7
1980 100,0 59,1 31,5 8,4 0,7 0,0 0,3
1980 100,0 48,0 42,6 8,4 0,7 0,0 0,3
Zdroj: Historická štatistická ročenka ČSSR 1985.

V rokoch 1940 - 1961 vzrástol počet obyvateľstva na Slovensku o 16 %, počet obyvateľstva v produktívnom veku v desaťročí 1950 - 1960 približne o 17,8 % celoštátneho prírastku. Naproti tomu prírastok pracovníkov na Slovensku predstavoval len 8,2 %. Kým v českých krajinách prírastok zamestnanosti tvorili osoby v produktívnom veku, pracovné sily presunuté z poľnohospodárstva a značná časť voľných zdrojov (ženy z domácnosti), na Slovensku to tak nebolo. Pre malý prírastok nových pracovných príležitostí, ktorý stačil len na zabezpečenie absolventov škôl, sa nedala zlepšiť nepriaznivá situácia v zamestnanosti žien ani prípadne znížiť počet odchádzajúcich za prácou do českých krajín. Saldo dochádzky a výjazdu za prácou zo Slovenska do Česka bolo v 50. a 60. rokoch v priemere okolo 80-tisíc ročne, v 70. rokoch sa znížilo na 43-tisíc, v 80. rokoch na 34-tisíc. Česko neprestalo saturovať chýbajúce pracovné príležitosti na Slovensku počas celého socialistického režimu a pokračuje v tom dodnes. Na začiatku 70. rokov bola ekonomická aktivita obyvateľstva v ekonomicky produktívnom veku stále nižšia ako v českých krajinách. Demografický vývoj - silné ročníky detí a študujúcej mládeže - však signalizoval, že zdroje pracovných síl budú rásť na Slovensku oveľa rýchlejšie ako v Česku. Predpokladalo sa, že problémy rozmiestňovania dorastu a pohybu pracovníkov za prácou zo Slovenska do Česka zostanú trvale aktuálnou ekonomickou otázkou.

Tab. 2: Bilancia zdrojov pracovných síl a ich rozdelenia na Slovensku (v %)
Rok Zdroje Pracovné sily spolu V tom
Pracujúci v národnom hosp. Ženy na materskej dovolenke Žiaci, študenti a učni v produktívnom veku Obyvateľstvo v produktívnom veku neschopné práce Ostatné obyvateľstvo v produktívnom veku
1950 2 151 626 100,00 70,32 0,3 4,4 3,07 21,9
1960 2 355 936 100,00 65,6 0,4 7,1 3,10 23,8
1970 2 683971 100,00 72,6 1,6 11,0 3,08 11,5
1980 3 017168 100,00 74,6 3,7 10,5 3,11 7,9
Zdroj: vlastné prepočty podľa Historickej statistickej ročenky ČSSR 1985.

Rozdelenie zdrojov pracovných síl uvádzané v tabuľke č. 2 vzbudzuje viaceré otázky. Najzáhadnejšou položkou je kategória "ostatné obyvateľstvo v produktívnom veku". Do počtu ekonomicky aktívnych osôb boli od sčítania roku 1961 zahrnuté všetky osoby v pracovnom pomere alebo "svojou zárobkovou činnosťou im na roveň postavené". V tejto kategórii sa vykazovali aj členovia jednotných roľníckych družstiev a ľudových výrobných družstiev, jednotlivo hospodáriaci roľníci a osoby v slobodných povolaniach. Medzi ekonomicky aktívnych neboli zahrnuté osoby "odtrhnuté od výkonu zamestnania", napr. pre výkon prezenčnej vojenskej služby, výkon trestu, osoby pomáhajúce v poľnohospodárstve . Tie sa dostali do "kontajnerovej" kategórie "ostatného obyvateľstva v produktívnom veku". Pravdepodobne sa tam z dôvodu lepšieho utajenia dostali spolu so ženami v domácnosti aj pracovníci ministerstva národnej obrany, ministerstiev vnútra a niektorých ďalších neplánovaných zložiek. To vysvetľuje mohutnosť tejto kategórie, ktorá bola roku 1960 zvlášť nápadná. Na začiatku 70. rokov zamestnanosť ovplyvňovali nielen industrializačné plány, ale aj politika, teda obdobne ako v 50. rokoch išlo o politické čistky či previerky spoľahlivosti. Podľa K. Kaplana v Československu postihli 750-tisíc občanov. Vyše 85-tisíc občanov muselo v dôsledku nich zmeniť zamestnanie. Rast socialistickej ekonomiky už v 70. rokov nemal pokračovať v dovtedajšom extenzívnom vzore. Podľa záverov XIV. zjazdu KSČ z mája 1971 ho mal z 95 % kryť rast spoločenskej produktivity práce. Podmienkami na splnenie cieľov hospodárskej politiky bolo aj "podstatne lepšie využívať výrobné kapacity, schopnosti i vysokú kvalifikáciu pracujúcich, úspornejšie hospodáriť s energiou, surovinami a materiálom a plne využívať pracovné sily" a "usilovať o zmeny v štruktúre výroby a usilovať sa o jej väčšiu koncentráciu a špecializáciu". Pri oslave 30. výročia ukončenia svetovej vojny sa s hrdosťou zdôrazňovalo, že od roku 1945 do roku 1975 sa objem priemyselnej výroby na Slovensku zvýšil viac ako 15-krát a presiahol dvojnásobok objemu priemyselnej výroby celej republiky z roku 1948.

Podľa šiestej päťročnice 1975 - 1980 sa mal objem priemyselnej výroby na Slovensku zvýšiť o 42 - 45 % (v celej Československej socialistickej republike (ČSSR) o 32 - 34 %), pričom kľúčová úloha pripadla strojárskej a chemickej výrobe. Poľnohospodárska produkcia sa na Slovensku mala zvýšiť o 18 % a v potravinárskom priemysle o 24 %. Vysoké investície smerovali do odvetvia palív a energetiky. Pokračovalo sa vo výstavbe jadrových elektrární v Jaslovských Bohuniciach a Dukovanoch i vodných elektrární. V rokoch normalizácie sa miera ekonomickej aktivity obyvateľstva ďalej zvyšovala. Vysoká miera zamestnanosti sa dosahovala aj zapájaním starších osôb a mládeže do pracovného procesu. Obavy o pokles zdrojov pracovných síl boli stimulom k rozhodnutiu skrátiť dĺžku základnej školskej dochádzky na osem rokov a o pol roka a neskôr o rok dĺžku vysokoškolského štúdia. Skrátenie celkovej dĺžky vzdelávania mládeže so stredným a vysokoškolským vzdelaním malo zabrániť rastu deficitu pracovných síl, ktorý začínal byť citeľný vo viacerých oblastiach. Signalizoval ho často kritizovaný fenomén fluktuácie - striedania pracovných miest, ale aj rozvoj podnikových sociálnych programov (bývanie, pôžičky, rekreácie, škôlky) v snahe stabilizovať pracovníkov. Strach z deficitu pracovných síl, ktorý bol príznačný pre koniec 70. rokov a 80. roky, pominul v 90. rokoch a zmenil sa skôr na opak. Pre slovenskú ekonomiku sa problémom stali aj silné ročníky, ktorých príchod na trh práce signalizoval populačný boom v 70. rokoch, ako aj vysoký podiel študujúcej mládeže a žien na materskej dovolenke roku 1980 (tabuľka č. 2). S príchodom týchto silných ročníkov by mala zrejme veľké problémy aj plánovaná ekonomika.

Odporúčaná literatúra:
PLEVZA, V.: Socialistické premeny Československa. Bratislava 1983.
LONDÁK, M. - SIKORA, S. - LONDÁKOVÁ, E.: Predjarie. Politický, ekonomický a kultúrny vývin na Slovensku v rokoch 1960 - 1967. Bratislava 2002.

PhDr. Zuzana Kusá, CSc. (1957),
absolvovala štúdium na Katedre sociológie Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje v Sociologickom ústave SAV a je spoluautorkou publikácie Politická zmena v spoločenskej rozprave (1997). Zaoberá sa otázkami rizika, dôvery a sociálnej súdržnosti. Učí na Pedagogickej fakulte UK a Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave.

Slovná ilustrácia 1:

Umiestňovanie pracovných síl

Štát za socializmu ovplyvňoval rozsah a štruktúru zamestnanosti prostredníctvom podpory či obmedzovania rozvoja jednotlivých hospodárskych sektorov (industrializácia, kolektivizácia, obmedzenie živností a preferencia komunálnych služieb), ale aj prostredníctvom regulácie pohybu pracovných síl. Používané metódy regulácie sa menili od prinucovania (povinné umiestnenky) po podnikové nábory lákajúce rôznymi sociálnymi výhodami (okamžité pridelenie bytu). Hľadanie zamestnania sa počas socializmu nenechávalo na vôľu absolventov škôl. Do roku 1959 sa na priame rozmiestňovanie pracovníkov na konkrétne miesta používali tzv. umiestnenky, na ktorých základe absolventovi školy vznikala povinnosť zostať najmenej tri roky na určenom pracovisku. Po čase sa však stalo zrejmé, že táto forma nesie v sebe nebezpečenstvo nezladenia záujmu celku a jednotlivca. Roku 1959 sa uskutočnila nová úprava rozmiestňovania absolventov škôl a táto povinnosť sa absolventom zrušila. Štátny plán ukladal podnikom povinnosť prijať stanovený počet absolventov a školám určil, kam majú absolventov umiestniť. Školy prerokovávali s absolventmi ich umiestnenie a vydávali im odporúčanie pre podniky. Tie mohli absolventa odmietnuť, pokiaľ nebol zdravotne spôsobilý alebo nespĺňal iné podmienky vyplývajúce z povahy miesta. Ak absolvent neprijal určené miesto, "zbavoval tým spoločnosť, jej orgány a predovšetkým školu povinnosti nájsť preňho vhodné umiestnenie". Mohol potom nastúpiť na pracovné miesto podľa svojej úvahy v rámci náborov pracovných síl. Mal však obmedzené možnosti, pretože väčšina podnikov musela prednostne prijímať absolventov odporúčaných školou. Takáto regulácia platila do konca 60. rokov. Koncom 70. rokov a v 80. rokoch bolo hľadanie primeraného pracovného miesta pre absolventov vysokoškolského štúdia takmer výhradne osobnou záležitosťou. Objavovali sa aj pracovne presýtené oblasti (napr. zdravotníctvo v Bratislave), kde sa nevykonával nábor a pracovné miesta sa získavali rôznymi neformálnymi cestami vrátane rodinkárstva a korupcie.

Slovná ilustrácia 2:

Nábory

V polovici 60. rokov uzatváranie všetkých pracovných pomerov schvaľoval odbor pracovných síl okresných národných výborov. Nábory sa mohli uskutočniť dvojakou formou: Po prvé podniky vykonávali činnosť na získanie a prijatie nových pracovníkov vrátane uzatvárania pracovných pomerov. Národné výbory im pritom určovali oblasť (napr. okres, kraj), čas, druh zdrojov a pod., na ktoré sa nábor mohol vzťahovať. Podnik, ktorému chýbali pracovníci, dostal pridelené náborové územie, obvykle s prebytkom pracovných síl, v ktorom mohol robiť kampaň na získanie zamestnancov. Nebolo zriedkavé, že podniky v Česku dostávali pridelené náborové oblasti na východnom Slovensku. Právo podnikov robiť nábory samostatne umožnilo zamestnať sa aj ľuďom, ktorí boli na okresnom národnom výbore v politickej nemilosti a aj keď si našli prácu, nedarilo sa im získať jeho súhlas s nástupom do zamestnania. Po druhé, ak bol na určitom mieste značný počet uchádzačov o pracovné umiestnenie alebo ak existoval celkový nedostatok pracovníkov, ale pritom existovala štrukturálna disproporcia, okresný národný výbor mohol podniku obmedziť nábor tak, že stanovil povinnosť prijímať len uchádzačov odporučených národným výborom. Aj na sklonku socializmu bolo bežné, že pri inzeráte o voľných pracovných miestach sa uvádzali územia náboru. Boli to oblasti neschopné absorbovať nových absolventov škôl. Ak inzerát podniku uvádzal náborovú oblasť totožnú so sídlom podniku, bola to nepriama informácia o tom, že podnik nie je schopný pomôcť uchádzačovi s riešením bytovej otázky, a preto preferuje ľudí s trvalým bydliskom v danej oblasti. Národné výbory hrali úlohu pri nadväzovaní aj rozväzovaní pracovného pomeru. Pri oboch aktoch sa vyžadoval aj súhlas odborov. Vo výnimočných situáciách sa zachovávala právna možnosť štátnych orgánov uskutočniť mobilizáciu pracovníkov na určitý čas. Na základe vládneho nariadenia z roku 1953 mali národné výbory oprávnenie "vydať výzvu k občianskej pracovnej pomoci" každému, kto ukončil školskú dochádzku a bol mladší ako 60 rokov (u žien pod 50 rokov), bol zdravý a telesne spôsobilý. Výnimky sa vzťahovali na ženy starajúce sa o dieťa mladšie ako 6 rokov, "ak nemajú možnosť starostlivosť o ne zaistiť inak".

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Počúvanie je nové čítanie


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2021 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.