História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Atény a Alexander Veľký

Marek Kramár

Boj slávneho mesta o zachovanie nezávislosti

Víťazstvom nad koalíciou gréckych štátov pri Chaironei roku 338 pred Kristom a následnou dohodou o všeobecnom mieri (koine eirene) a spojenectve (symmachia), uzavretou v peloponézskom meste Korint, sa macedónskemu kráľovi Filipovi II. podarilo získať kontrolu nad mestskými štátmi pevninského Grécka. Zároveň si uvoľnil ruky na zamýšľanú výpravu proti Perzii. Vzťahy medzi Aténami a Macedóniou boli v nasledujúcom období ovplyvnené predovšetkým ustanoveniami Korintskej zmluvy.

Dôležitá úloha Atén vo Filipových plánoch sa odrazila už v jeho miernom postupe voči mestu po bitke pri Chaironei, keď dal aténskych zajatcov prepustiť bez výkupného. Macedónsky kráľ sa chcel zrejme vyhnúť ťažkostiam, ktoré sa dali očakávať pri obliehaní Atén. Okrem toho aténske loďstvo malo hrať v jeho plánovanom ťažení do Ázie významnú úlohu. S Aténčanmi Filip dokonca uzavrel dohodu o priateľstve a spojenectve. Na čele kráľovho posolstva stál jeho popredný vojenský veliteľ Antipatros a vtedy osemnásťročný Filipov syn Alexander. Bolo to prvý a posledný raz, keď Alexander navštívil Atény.

Na ďalšom stretnutí účastníkov všeobecného mieru v Korinte na jar roku 337 pred Kristom dostal Filip titul veliteľa s neobmedzenou právomocou (strategos autokrator). Rok nato prekročilo silné macedónske vojsko pod velením Parmeniona a Attala Hellespont, prieliv oddeľujúci Európu od Ázie (dnešné Dardanely), a vstúpilo na územie Perzskej ríše.

Zmeny, ktoré sa medzitým udiali na perzskom kráľovskom dvore, hrali Filipovi do karát. Roku 338 pred Kristom zomrel perzský kráľ Artaxerxes III. Ochos a trónu sa zmocnil Dareios III. Kodomannos, patriaci k vedľajšej línii kráľovského rodu. Do udalostí však nečakane zasiahla Filipova násilná smrť na svadbe jeho dcéry Kleopatry. Vrahom bol jeden z členov Filipovej osobnej stráže, ktorý hneď na mieste zaplatil za svoj čin životom.

Rázny krok mladého vládcu

Korintský spolok pod hegemóniou macedónskeho kráľa nemal pevné základy. Jeho najmocnejší členovia - Atény a Téby - sa ihneď po Filipovej smrti pokúsili zbaviť sa závislosti od Macedónie. Najmä Téby sa ťažko vyrovnávali s prítomnosťou macedónskej posádky na Kadmei - tébskej mestskej pevnosti.
V Aténach sa angažoval predovšetkým známy politik a rečník Demostenes. Podnecoval Aténčanov proti Macedónii, ba dokonca navrhol ďakovnú obetu a posmrtné pocty pre páchateľa atentátu.

Ale Alexander, ktorého zhromaždenie macedónskeho vojska vyhlásilo za otcovho nástupcu, konal pohotovo a nečakane rýchlo vpochodoval do Grécka.

Aténčania najskôr evakuovali všetkých obyvateľov z vidieka do mesta a posilnili mestské opevnenie. V snahe zamedziť vojne však napokon vyslali k Alexandrovi deputáciu s prosbou o odpustenie za to, že neuznali jeho hegemóniu ihneď. Podľa niektorých prameňov (Plutarchos, Diodoros) bol v posolstve aj Demostenes, no ten sa z polcesty vrátil. Vraj sa bál Alexandrovho hnevu alebo nechcel prísť o priazeň perzského kráľa, od ktorého prijal peniaze na vyvíjanie protimacedónskej činnosti v Grécku.

Alexander zaujal voči vyslancom priateľský postoj. Následne zvolal do Korintu spolkové zhromaždenie, na ktorom mu bol tak ako jeho otcovi priznaný titul strategos autokrator, a vrátil sa do Macedónie, aby pokračoval v príprave ťaženia do Ázie.

Antimacedónske sily v jednotlivých gréckych štátoch však čakali iba na vhodnú príležitosť prejsť do ofenzívy. Výdatnú pomoc im poskytovala Perzská ríša. Správcovia jej maloázijských oblastí už za Filipovej vlády podnecovali v gréckych mestách protimacedónske nálady a financovali politikov a strany brojace proti macedónskemu kráľovi.

Potrestanie vzdorovitých Téb

Diplomacia "veľkého kráľa", ako zvykli Gréci označovať perzkého panovníka, našla ohlas predovšetkým u hegemoniálnych mocností - v Sparte a Aténach. Zatiaľ čo Sparťania so svojimi spojencami nepatrili ku Korintskému spolku a boli otvorenými nepriateľmi Macedónčanov, Atény boli viazané Korintskou zmluvou. Aténske ľudové zhromaždenie síce ponúkané perzské zlato odmietlo, to však ostalo v rukách Demostena ako súkromnej osoby. Tento dvojtvárny postoj mal Aténčanom slúžiť ako poistka, ak by ich Alexander bral na zodpovednosť pre porušenie spojeneckej zmluvy.

K ozbrojenému vystúpeniu proti macedónskej hegemónii napokon došlo v Tébach. V čase Alexandrovej výpravy v Ilýrii sa s výdatným prispením Demostena rozšírila správa, že macedónsky panovník padol a jeho vojsko bolo zničené. Tébania sa chopili príležitosti. Obľahli macedónsku posádku na Kadmei a do Atén vyslali posolstvo so žiadosťou o uzavretie spojenectva. Od Demostena dostali množstvo zbraní, ktoré zaobstaral za perzské peniaze. Tento vynikajúci rečník napokon presvedčil aj aténske ľudové zhromaždenie (snem), ktoré odsúhlasilo poskytnutie vojenskej pomoci Tébam. Proti zamiešaniu sa Atén do konfliktu sa zasadzoval najmä ďalší aténsky politik Fokion, ktorý mnohokrát zastával významné štátne i vojenské funkcie. Aténske vojsko nakoniec neopustilo hranice Atiky, ale vyčkávalo, ako sa udalosti vyvinú.

Alexander sa opäť rozhodol riešiť situáciu rázne. Jeho rýchly pochod zo severnej Macedónie cez celé severné a stredné Grécko až k Tébam na jeseň roku 335 pred Kristom silne zapôsobil na grécke obce. Po dobytí Téb však rozhodnutie o ďalšom postupe voči porazenému mestu prenechal najvyššiemu orgánu Korintského spolku, zloženého zo zástupcov spojeneckých obcí - synedriu. To sa uznieslo, že mesto má byť zničené a obyvateľstvo predané do otroctva.

Alexandrovi toto rozhodnutie vyhovovalo. Osud Téb mal odstrašiť ostatné grécke obce od podobných úmyslov a upevniť macedónsku prestíž v Grécku, najmä keď sa črtal dlhodobý pobyt kráľa i veľkej časti macedónskych ozbrojených síl mimo Európy.

Aténčania volia istotu

Správa o zničení Téb vyvolala v Aténach zdesenie. Aténčania prerušili práve slávené mystériá (náboženské slávnosti) a stiahli atické obyvateľstvo do bezpečia mestských hradieb. Prijali aj tébskych utečencov, a to napriek Alexandrovmu zákazu. Z toho možno súdiť, že očakávali od kráľa rovnako nekompromisný postoj ako v prípade Téb a boli odhodlaní bojovať.

Pred bojom, ktorý sa pre nich mohol skončiť pohromou, však napokon dali prednosť taktickejšiemu, hoci nie práve čestnému spôsobu. K macedónskemu kráľovi vyslali delegáciu, ktorá vyjadrila radosť aténskeho ľudu z toho, že sa z ilýrskej výpravy vrátil zdravý a potrestal Tébanov za ich vzburu. Podľa správy historika Arriána dal Alexander vyslancom milostivú odpoveď, súčasne im však odovzdal list s požiadavkou vydať niekoľkých aténskych politikov. Plutarchos naopak píše, že aténske uznesenie hodil na zem a k vyslancom sa obrátil chrbtom.

V každom prípade delegácia sa vrátila do Atén aj s Alexandrovými vyslancami, ktorí pred aténskym snemom predniesli kráľovu žiadosť. V sneme zavládla bezradnosť. Fokion varoval pred násilným riešením a nabádal hľadať východisko radšej v prosbách a presviedčaní než v boji. Zároveň vyzval dotyčných politikov, aby sa z lásky k vlasti sami vydali na milosť a nemilosť macedónskemu panovníkovi.

Ako sa dalo očakávať, Demostenes zaujal opačné stanovisko a agitoval za ich záchranu. Napokon bol prijatý návrh, že ak sa preukáže ich vina, budú potrestaní podľa aténskych zákonov.
Hroziaci konflikt sa napokon urovnal - druhé aténske posolstvo k Alexandrovi dosiahlo, že kráľ netrval na svojich požiadavkách. Vraj tak urobil buď z úcty k mestu, alebo z túžby vydať sa čo najskôr na výpravu proti Peržanom. Pravdepodobnejšie však je, že si bol podobne ako jeho otec vedomý ťažkostí spojených s obliehaním dobre opevnených Atén. Navyše Aténčania mali prevahu na mori a pre Alexandra by bolo veľkým problémom zabrániť zásobovaniu mesta námornou cestou.

Sila macedónskej armády

Urovnanie gréckych záležitostí umožnilo Alexandrovi dokončiť prípravy na perzskú výpravu. Na jar roku 334 pred Kristom prepravil svoju armádu cez Hellespont, prieliv oddeľujúci Európu od Ázie. O veľkosti Alexandrovho vojska máme od antických historikov rozličné údaje. Najpodrobnejšiu správu nám zanechal Diodoros Sicílsky. Pešie vojsko tvorilo približne 12 000 Macedónčanov, 7 000 spojeneckých vojakov a 5 000 žoldnierov. Jazda, v Alexandrovej taktike veľmi dôležitý prvok, bola zložená z 1 800 macedónskych jazdcov a 1 800 Tesálčanov, považovaných za najlepších jazdcov v Grécku, 600 jazdcov dodali ostatní grécki spojenci.

Na európskej pevnine kráľ zanechal osvedčeného vojvodcu Antipatra, ktorý mal ako hlavný veliteľ v Európe (strategos tes Europes) k dispozícii 12 000 pešiakov a 1 500 jazdcov. Z toho vidno, že Alexander nepovažoval situáciu v Grécku a medzi spacifikovanými barbarskými kmeňmi na Balkáne za stabilnú. Dala sa tiež očakávať protiofenzíva perzského kráľa v Egejskom mori. Perzské loďstvo, lepšie povedané fenické loďstvo v perzských službách, malo totiž početnú prevahu nad Alexandrovou flotilou.

Uvedený počet spojeneckých vojakov bol vzhľadom na možnosti gréckych miest relatívne malý. Niektorí bádatelia sa nazdávajú, že Alexander nepovažoval Grékov za dostatočne spoľahlivých a zrejme nemal dôveru ani k ich vojenským schopnostiam. V porovnaní s macedónskym vojskom chýbal Grékom dlhodobejší výcvik i vojenská prax a v neposlednom rade bojová morálka.

Významnejšiu úlohu hrali v Alexandrovom vojsku grécke lode. Tvorili väčšinu jeho flotily, ktorá mala okolo 160 triér (vojnové lode s tromi radmi vesiel na každej strane). Ide o veľmi nízke číslo. Kráľ azda nechcel vzbudzovať u Grékov nevôľu tým, že odvedie väčší počet ich lodí. Navyše Alexander zobral na seba povinnosť zásobovať a platiť celé loďstvo, čo predstavovalo veľkú záťaž.

Na druhej strane bez gréckej účasti by výprava stratila panhelénsky (všegrécky) charakter, na ktorý Alexander kládol dôraz. Už jeho otec na druhom zasadnutí Korintského kongresu odôvodnil vojnu proti Peržanom ako odplatu za zničenie gréckych chrámov počas ťaženia perzského kráľa Xerxa (480 pred Kristom) v období grécko-perszkých vojen. Bol to, samozrejme, len propagandistický ťah, ktorým si chcel nakloniť verejnú mienku v Grécku.

Druhotne mohli grécke oddiely slúžiť Alexandrovi ako záruka vernosti ich materských obcí, ktoré v prípade protimacedónskych nepokojov nemohli otvorene vystúpiť proti Alexandrovi, lebo by ohrozili svojich občanov v macedónskom vojsku. Tí sa tak stali potenciálnymi rukojemníkmi mladého kráľa.

O tom, akým počtom vojakov prispeli do spolkového vojska Atény, nás antickí dejepisci neinformujú. Existuje názor, že aténsky kontingent tvorilo 700 až 800 vojakov. Z prameňov nie je jasné ani to, koľko aténskych lodí bolo v spojeneckej flotile. S istotou vieme iba toľko, že keď Alexander po dobytí Milétu (roku 334 pred Kristom) rozpustil svoje loďstvo, ponechal si len malý počet lodí na transport obliehacích zariadení - medzi nimi aj dvadsať aténskych plavidiel.

Neporaziteľný Macedónčan

Pre ďalší priebeh ťaženia bolo dôležité Alexandrovo víťazstvo v bitke na rieke Graníkos koncom jari roku 334 pred Kristom. Bol to jeho prvý významný úspech v konfrontácii s Peržanmi. V bitke bolo zajatých asi 2 000 gréckych žoldnierov, ktorí bojovali na perzskej strane. Alexander ich odoslal v putách do Macedónie na nútené práce, pretože napriek Korintskej zmluve bojovali proti nemu v perzskom vojsku.

Tristo kusov ukoristenej perzskej zbroje poslal Alexander ako votívny dar bohyni Aténe na Akropolu. Týmto symbolickým aktom pripomenul panhelénsky charakter výpravy a opäť zdôraznil motív pomsty za príkoria, ktoré vytrpelo Grécko počas Xerxovej invázie. Práve Atény boli za perzského ťaženia v Grécku najviac postihnuté.

Svoju blahosklonnosť prejavil macedónsky kráľ mestu aj v prípade jeho občanov, ktorí sa nachádzali medzi gréckymi vojakmi zajatými pri Graníkose. Najprv žiadosť Aténčanov o ich prepustenie odmietol s odôvodnením, že by nebolo bezpečné dať slobodu tým, ktorí sa neštítili bojovať na strane barbarov proti Grékom, ale ich druhému pokusu vymôcť pre nich slobodu vyšiel ústrety. To sa však stalo až po podmanení si Fenície a Egypta, keď bolo jeho postavenie oveľa istejšie ako v prvom prípade.

Rozhodujúci význam pre zachovanie lojality Atén i ostatných gréckych obcí voči Macedónii mala bitka pri Issose v novembri roku 333 pred Kristom, po ktorej bolo jasné, že všetky grécke nádeje vkladané do perzskej moci sú márne, najmä keď sa Alexander postupne zmocnil sýrsko-fenickej oblasti, t. j. operačnej základne perzskej flotily. Na dôvažok Alexandrovi padlo do rúk celé perzské loďstvo (približne 400 lodí), čím Aténčania stratili svoju doterajšiu prevahu na mori.

Po dobytí fenických miest sa Alexander obrátil do Egypta, ktorý ho prijal ako osloboditeľa od perzskej nadvlády a legitímneho nástupcu faraónov.

Alexandrova úspešná vojenská výprava bola korunovaná veľkým víťazstvom pri Gaugamelách na jeseň roku 331 a ovládnutím troch významných centier Perzskej ríše - Babylonu, Súz a Persepolu. V Súzach sa macedónsky kráľ zmocnil nielen perzského kráľovského pokladu, ale aj predmetov, ktoré kedysi Xerxes ukoristil v Grécku. Nachádzali sa medzi nimi aj bronzové sochy Harmodia a Aristogeitona, ktorí sa zaslúžili o zvrhnutie tyranie v Aténach. Alexander ich dal poslať späť do Atén.

Harpalova aféra a sporný Samos

Kráľovu neprítomnosť počas výpravy do Indie (327 - 325 pred Kristom) však mnohí ním dosadení správcovia satrapií (správnych oblastí Perzskej ríše) využili na vlastné obohacovanie sa. Alexander po skončení tohto vyčerpávajúceho ťaženia prísne zakročil proti skorumpovaným hodnostárom. Vojenskí velitelia i správcovia území museli rozpustiť žoldnierske oddiely, ktoré si predtým naverbovali. Boli i takí, ktorí za zneužitie svojej moci zaplatili smrťou.

Jedným z previnilcov bol Harpalos, správca kráľovského pokladu v Babylone. Keďže viedol za štátne peniaze hýrivý život, oprávnene sa obával kráľovho hnevu. Skôr než by sa musel pred Alexandrom zodpovedať, vzal z kráľovského pokladu 5 000 talentov, najal okolo 6 000 žoldnierov a v nádeji, že mu Aténčania poskytnú azyl, pristál pri brehoch Atiky. S Aténami bol Harpalos v kontakte už predtým a - ako hovorí Diodoros - rozličnými dobrodeniami sa usiloval získať si ich priazeň. Za dodávky obilia mu bolo dokonca udelené aténske občianstvo.

Harpala však čakalo sklamanie, pretože Aténčania mu najprv nedovolili ani vplávať do Pirea (opevneného aténskeho prístavu). Úspešný bol až jeho druhý pokus, pričom náklonnosť aténskych politikov, vraj vrátane Demostena, si získal práve vďaka ukradnutému zlatu.

Na vzťahy medzi Alexandrom a Aténami vrhol tieň aj tzv. dekrét o vyhnancoch, vyhlásený pri príležitosti 114. olympijských hier (v júli, resp. auguste roku 324 pred Kristom). Kráľ v ňom prikazoval, aby vyhnancom (okrem vrahov a chrámových lupičov), ktorí boli prinútení opustiť svoju vlasť, umožnili návrat do ich obcí. Alexander počítal okrem iného s tým, že vyhnanci posilnia promacedónske sily v jednotlivých gréckych mestách.

Dekrét vzbudil v mnohých obciach veľkú nespokojnosť. Nevôľu Atén posilnilo aj Alexandrovo rozhodnutie vrátiť ostrov Samos, už niekoľko desaťročí okupovaný Aténčanmi, jeho pôvodným obyvateľom. Návrat vyhnancov a aténskych osadníkov zo Samosu do Atén, ktoré len nedávno zažehnali obilnú krízu, znamenali opätovné starosti so zásobovaním. Preto bola "samoská otázka" pre Aténčanov životne dôležitá.

V snahe odvrátiť stratu Samosu nastala v aténskej obci aj zmena stanoviska voči Alexandrovej žiadosti preukazovať mu božské pocty, ktorú predostrel po svojom návrate z Indie. Maloázijskí Gréci mu už takéto pocty vzdávali ako výraz vďaky za oslobodenie z perzského područia. Búrlivá diskusia medzi Aténčanmi sa napokon skončila schválením Alexandrovej požiadavky. Keď začiatkom jari roku 323 dorazili do Babylonu aténski vyslanci aj s posolstvami iných gréckych obcí, ovenčili Alexandra zlatým vencom, čo bola pocta dovtedy prejavovaná len bohom.

Medzitým sa v Aténach prišlo na to, že polovica zo 700 talentov privezených Harpalom (toho medzitým zatkli, aby mali lepšiu východiskovú pozíciu na rokovanie s Alexandrom) a uložených na Akropole chýba. Viacerí aténski politici boli obžalovaní zo sprenevery. Ľud, obávajúc sa Alexandrovho hnevu, nástojil na potrestaní politikov zapletených do Harpalovej aféry. Napokon boli odsúdení na zaplatenie vysokej pokuty, nechýbal medzi nimi ani Demostenes. Keďže však nebol schopný zaplatiť, uvrhli ho do väzenia. Po úteku z neho si radšej zvolil život vo vyhnanstve.

Možno ešte za Alexandrovho života sa časť Samosanov vrátila do svojej vlasti. Aténsky veliteľ ostrova však dostal príkaz vziať ich do zajatia a poslať do Atén. Aténčania ich odsúdili na smrť, a hoci sa rozsudok neuskutočnil, svedčil o ich neústupčivosti v samskej otázke. Vojnové riešenie sa javilo nevyhnutné.

Alexandrova smrť začiatkom júna 323 urýchlila vývoj udalostí, ktoré nakoniec viedli k tzv. lamijskej vojne. Tá bola posledným spoločným pokusom Grékov vystúpiť proti macedónskej nadvláde.

Mgr. Marek Kramár (1973)
vyštudoval históriu a latinčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobí na katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Venuje sa antickým, najmä gréckym dejinám.

Obr. 1: Výjav zachytávajúci Alexandra Veľkého v boji proti perzskému kráľovi Dareiovi III. pri meste Issos. (Kronika ľudstva, s. 133 vľavo hore)
Obr. 2: Demostenes - slávny rečník bojujúci proti macedónskej nadvláde (Kronika ľudstva, s. 134)


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.