História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Írsky spor severu proti juhu

Zelený ostrov medzi nacionalizmom a unionizmom

Wawrzyniec Konarski

Anglicko-írsky spor, ktorého korene siahajú do obdobia pred osemsto rokmi, patrí v Európe medzi najstaršie antagonizmy. Za celý ten čas nikdy nenadobudol medzištátny charakter, keďže až do 20. storočia sa Írom nepodarilo vytvoriť samostatný a dlhodobo fungujúci národný štát. Model národných vzťahov, ktorý sa v Írsku vytvoril v období anglickej a neskôr britskej nadvlády, sa niekedy označuje za vnútorný kolonializmus. Štatút Írov sa v mnohom podobal postaveniu Škótov a Walesanov, avšak iba potomkom Keltov na Zelenom ostrove sa podarilo roku 1921 vytvoriť vlastný národný štát. Írska republika bola až do konca 80. rokov minulého storočia najmladšou európskou demokraciou.

Niekoľkostoročná absencia vlastného štátu spája Írov s väčšinou stredo a východoeurópskych národov. Rovnako ako pre Slovákov, Estóncov či Lotyšov, ani pre Írov to nebola štátna tradícia, ktorá viedla k tomu, že sa v 19. a 20. storočí začali formovať na moderný národ. Hlavným argumentom dožadovania sa práva na vlastný štát bola originálnosť írskej kultúry, odlišnosť ich jazyka, náboženstva a historickej pamäti od dominantného anglického národa. V rámci dejín írskeho národa sa odlišujú tri vývojové etapy. V prvej, trvajúcej od prvej anglickej invázie roku 1169 do konca 70. rokov 18. storočia, sa Íri vyvíjali ako podmanený etnický národ. V dvoch posledných dekádach 18. storočia historici postavenie Írov označujú za kvázi štátny (protestantský) politický národ a v období anglicko-írskej únie v rokoch 1800 – 1921 za neštátny etnický národ.

Obnovenie írskej štátnosti

Slobodný írsky štát, ktorý vznikol ako štatút britského domínia na základe britsko-írskej zmluvy zo 6. decembra 1921, nebol vyriešením írskej národnej otázky. Zahrnoval iba 26 z celkovo 32 grófstiev na území ostrova. Nový štát musel akceptovať skutočnosť, že 6 grófstiev nespadalo do jeho jurisdikcie a stalo sa britskou provinciou – Severným Írskom. Vznikla tak ďalšia podoba írskeho národa – rozdelený etnický národ, trvajúca v rokoch 1921 – 1998. Nový írsky štát nesplnil dve hlavné požiadavky írskeho národného hnutia, ktorými bolo udržať jednotu Írska a ustanoviť republikánsku štátnu formu. Tento stav rozdelil írsku spoločnosť na dva tábory. Prvý tvorili zástancovia zmluvy, medzi ktorými boli tak presvedčení obhajcovia dohody s britskou korunou, ako aj tí, ktorí ju považovali za menšie zlo. Do druhého tábora sa spojili odporcovia rozdelenia ostrova, najmä radikálni republikáni. Dramatickým dôsledkom tejto situácie bola občianska vojna, ktorá priniesla hospodársku devastáciu krajiny, smrť popredných predstaviteľov obidvoch strán (atentátu podľahol i vodca zástancov zmluvy Michael Collins), vyostrilo sa prenasledovanie republikánov a vzájomná nenávisť. Až po uplynutí niekoľkých rokov sa tento antagonizmus oslabil a v súčasnosti je už iba trpkou historickou skúsenosťou, ktorá nijako neoslabuje súdržnosť nezávislého Írska. Jeho oficiálny názov bol do roku 1937 Slobodný írsky štát a potom vystupovalo pod staroírskym názvom Éire. Na jar roku 1949 bolo Írsko vyhlásené za republiku. Tento akt mal nielen symbolický význam, ale zmenšil i napätia medzi rozhádanými tábormi írskej spoločnosti. Ani novovyhlásená Írska republika však nezahŕňala celý ostrov, ale len 26 južných grófstiev.

Protestanti na juhu

Protestantské obyvateľstvo žijúce v nezávislom Írsku reagovalo na vyhlásenie Írskej republiky bez negatívnych emócií. Podobne ako v prípade severoírskych protestantov, aj írski protestanti sú pozostatkom menšiny, ktorá politicky, hospodársky a kultúrne dominovala na území Írska v koloniálnych časoch. Ani po rozdelení ostrova roku 1921 juhoírski protestanti, na rozdiel od svojich súvercov zo šiestich severoírskych grófstiev, výraznejšie neprotestovali proti tomu, že sa ocitli mimo hraníc Veľkej Británie. Prejavovali sa zväčša ako lojálni občania Slobodného írskeho štátu, v ktorom už v 20. rokoch minulého storočia tvorili len okolo 10 % obyvateľstva.

Lojalitu protestantov ocenila i írska ústava z roku 1922, ktorá im priznala až 15 miest v hornej komore parlamentu, teda štvrtinu miest v senáte. Toto privilégium zopakovala ústava z roku 1937, ktorá bola schválená na podnet nacionalisticko-republikánskej strany Fianna Fáil (Vojaci osudu). Článok č. 44 tejto ústavy síce zaručoval na jednej strane formálnu rovnosť náboženstiev v Írsku, avšak jeho predchádzajúci odsek deklaroval, že „štát uznáva výnimočné postavenie svätej apoštolskej rímskokatolíckej cirkvi ako strážcu viery vyznávanej obrovskou väčšinou obyvateľstva". Tento odsek spolu s výrazne konfesionálnym a prokatolíckym znením preambuly ústavy vychádzal z dominantného postavenia katolíckej cirkvi. Z hľadiska medzikonfesijných vzťahov však predstavoval určité riziko a mohol naraziť na odpor protestantskej menšiny. Jej podiel poklesol na konci 30. rokov minulého storočia na menej ako 6 %. Vývoj v Írsku však šiel iným smerom. Juhoírski protestanti nemali vlastné politické ambície a bezproblémovo sa včlenili nielen do politického, ale i do hospodárskeho života nezávislého Írska. Juhoírski protestanti, spomedzi ktorých vzišli dvaja prezidenti – Douglas Hyde (1937 – 1945) a Erskine Childers (1973 – 1974), sú výrazne zastúpení i medzi najvýznamnejšími podnikateľmi a topmanažérmi. Protestanti predstavujú aj značnú časť majiteľov veľkých poľnohospodárskych fariem s rozlohou nad 80 ha. Ešte v 90. rokoch 20. storočia tvorili protestanti 9 % obyvateľov Dublinu, len o niečo menej ich bolo v druhom najväčšom meste republiky Corku. Okrem veľkých miest obývajú protestanti grófstva ležiace na hranici so Severným Írskom. Ich podiel na obyvateľstve krajiny sa však trvalo znižuje, a to najmä v dôsledku rastúceho počtu zmiešaných manželstiev. Deti v týchto rodinách sú spravidla vychovávané v katolíckej viere. Podľa súčasných odhadov predstavujú protestanti približne 2,5 % obyvateľstva v 26 juhoírskych grófstvach. Dá sa teda predpokladať, že nízke zastúpenie protestantov, ale predovšetkým dlhá tradícia mierového spolunažívania medzi obidvoma náboženskými komunitami natrvalo odstránili riziko vypuknutia nábožensky motivovaného konfliktu na juhu Írskeho ostrova.

Tvrdý severoírsky oriešok

Za vyše 80 rokov existencie rozdeleného Írskeho ostrova sa zatiaľ nepodarilo nájsť všeobecne akceptované riešenia vedúce k zmiereniu katolíkov a protestantov v Severnom Írsku. V tejto britskej provincii až do 70. rokov 20. storočia panoval systém otvorene diskriminujúci katolícku menšinu. Následný ozbrojený konflikt s dramatickým vplyvom na obidve komunity ešte viac prehĺbil vzájomný antagonizmus. Uzavretie Veľkopiatkovej dohody 10. apríla 1998 vzbudilo nádej na zmierenie medzi katolíkmi a protestantmi. Ani táto dohoda však neodstránila vzájomnú predpojatosť, ktorá stále brzdí proces vytvorenia jednotného írskeho politického národa, ktorý by bol konečnou podobou írskeho národa. Predpokladom úspechu je prijatie prezieravej stratégie založenej na vzájomnom rešpektovaní záväzkov, na ktorej dodržiavanie by dozerali organizácie zastupujúce katolícku i protestantskú komunitu. V nadväznosti na to by ju za záväznú uznali nielen politické elity obidvoch komunít, ale čo najširšie kruhy obyvateľstva bez ohľadu na ich náboženskú príslušnosť.

Prvým krokom k dosiahnutiu tohto cieľa musí byť odstránenie, alebo aspoň zmiernenie negatívnych historických, etnických a náboženských stereotypov. Na to je potrebné odstrániť pretrvávajúcu sociálnu nerovnosť, ktorá bola najvýraznejšia na konci 60. rokov minulého storočia. V ostatných desaťročiach síce nastal posun k lepšiemu, stále však cítiť rozdiely najmä v hospodárskom živote a v osvete. Najmä v druhej oblasti pripadne dôležitá úloha cirkvám: rímskokatolíckej, írskej (miestnej denominácii anglikánskej cirkvi) a presbyteriánskej. Dodnes pretrváva značný vplyv cirkví na obsah vyučovania, a to predovšetkým na úrovni základného a stredného školstva. Práve obsah vyučovania výrazne vplýva na budovanie pozitívneho alebo negatívneho postoja katolíkov voči protestantom a naopak, voči ich náboženstvu, kultúre, histórii a pod. Spoločné iniciatívy všetkých cirkví smerujúce k šíreniu tolerancie a myšlienok ekumenizmu sú zatiaľ málo úspešné.

Významnú úlohu pri riešení sevoroírskej krízy bude v budúcnosti zohrávať aj demografický činiteľ. Je predpoklad, že v priebehu jednej alebo dvoch generácii katolíci získajú nad protestantmi v Severnom Írsku štatistickú prevahu. Percentuálny podiel katolíkov na severe ostrova sa od jeho rozdelenia takmer polstoročie nemenil. Najmä v dôsledku veľkej emigrácie sa udržiaval na úrovni 34 – 35 %. Za posledných vyše tridsať rokov ich zastúpenie pomaly, ale stabilne rastie. Podľa viacerých zdrojov sa podiel katolíkov v Severnom Írsku v poslednom desaťročí minulého storočia pohyboval medzi 39 a 41,5 %. Odhad zastúpenia protestantov kolísal medzi 46 a 48 %. Tento demografický trend by mohol časom viesť k tomu, že k zjednoteniu Írska nakoniec dôjde cestou demokratického rozhodnutia občanov Severného Írska v referende. Preto sa ako veľmi dôležité javí udržanie a posilnenie vzájomného zmierenia proti sebe stojacich politických prúdov – nacionalizmu a unionizmu. V prípade umiernených politických reprezentantov oboch táborov – katolíckej Sociálnodemokratickej a labouristickej strany (SDLP) a protestantskej Ulsterskej unionistickej strany (UUP) je to reálne. Pri ďalšej dvojici strán, ktoré sú považované za radikálne a vzájomne neústupčivé, katolíckej Sinn Féin (My sami) Gerryho Adamsa a protestantskej Demokratickej unionistickej strany (DUP) reverenda Iana Kylea Paisleya, je hľadanie cesty k zmiereniu ešte len na začiatku.

Ako ďalej?

Významný írsky publicista Tim Pat Coogan sa pred vyše tridsiatimi rokmi o budúcnosti Írska vyjadril: „Briti stvorili problém rozdelenia, no vyriešiť ho môžu iba Íri." Írsku otázku bude podľa neho možné vyriešiť iba vtedy, keď sa bude považovať v prvom rade za politický problém. Nábožensko-kultúrny faktor síce nikdy úplne nevymizne, je však nevyhnutné, aby stratil konfrontačný charakter.

Právne gestá sledujúce tento zámer už Írska republika urobila. Majú pomerne dlhú tradíciu a sú spoločnosťou akceptované. V januári 1973 nadobudla platnosť piata novela ústavy, aprobovaná v celoštátnom referende. Vynechala zo spomínaného článku č. 44 ústavy pasáž o zvláštnom postavení rímskokatolíckej cirkvi. Vo verejnom hlasovaní v novembri 1995 bola minimálnou väčšinou hlasov (približne 0,3 %) prijatá legalizácia civilných rozvodov. Platnosť tohto referenda bola spochybnená pred Najvyšším súdom, ktorý nakoniec jednomyseľne potvrdil rozhodnutie občanov. Asi najvýraznejším prejavom snahy smerujúcej k odstráneniu reálnych i potenciálnych trecích plôch medzi oboma tábormi bola zmena obsahu článkov č. 2 a 3 írskej ústavy, schválená v celoštátnom referende v máji 1998. Ich predchádzajúce znenie protestanti zo Severného Írska považovali za politicko-právnu provokáciu, ktorá znemožňovala akúkoľvek diskusiu o spoločnej budúcnosti. Vo svojej starej verzii článok č. 2 neuznával rozdelenie ostrova na dve štátoprávne jednotky, keďže ustanovoval, že „národné územie tvorí celý ostrov Írsko, jeho ostrovy a teritoriálne vody". Súčasne článok č. 3 predpokladal, že „do opätovného zjednotenia národného územia, práva prijaté parlamentom budú mať taký územný dosah, ako zákony Slobodného írskeho štátu".

V priebehu posledných desaťročí 20. storočia zdôrazňovali potrebu novej formulácie obsahu týchto článkov viacerí poprední politici Írskej republiky, ale až Veľkopiatková dohoda z roku 1998 bola impulzom na dôslednú zmenu. Článok č. 2 v súčasnom znení výrazne nadväzuje na politické chápanie národa a priznáva každému, kto sa narodil na území Írska, právo príslušnosti k írskemu národu. Článok č. 3 zdôrazňuje potrebu jednoty všetkých obyvateľov tohto územia, no zároveň berie do úvahy ich rôznorodú identitu a tradíciu. Írsky zákonodarný zbor nerezignoval na ideu vytvorenia jednotného írskeho štátu, ale jej uskutočnenie je podľa ústavy možné iba pomocou mierových prostriedkov a cestou demokratického schválenia obyvateľmi obidvoch častí ostrova.

Ústretové kroky politikov a občanov Írskej republiky adresované severoírskym protestantom zatiaľ nesprevádzajú obdobné gestá protestantskej politickej garnitúry zo severu ostrova. Postupom času a v podmienkach spoločensko-politickej stabilizácie v Severnom Írsku však budú argumenty odporcov zjednotenia slabnúť. Ostáva preto veriť, že v budúcnosti sa podarí ešte výraznejšie zaangažovať mimovládne organizácie do procesu udržania mierového spolunažívania obidvoch írskych komunít a že sa posilnia i ekumenické iniciatívy cirkví. Ich úloha sa zdá o to dôležitejšia, že už niekoľko rokov sa v Severnom Írsku nedarí stanoviť miestnu vládu. Vyplýva to najmä zo sporu medzi aktuálne najväčšími politickými stranami zastupujúcimi obidve komunity – katolíckej Sinn Féin a protestantskej Demokratickej unionistickej strany (DUP).

Z poľštiny preložil Peter Šoltés.

Dr. hab. Wawrzyniec Konarski,
pôsobí na Ústave politických vied Varšavskej univerzity. Je autorom niekoľkých kníh z dejín írskeho národného hnutia a politického systému Írska.


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.