Írsky spor severu proti juhu
Zelený ostrov medzi nacionalizmom a unionizmom
Wawrzyniec Konarski
Anglicko-írsky spor, ktorého korene siahajú do obdobia pred osemsto rokmi,
patrí v Európe medzi najstaršie antagonizmy. Za celý ten čas nikdy
nenadobudol medzištátny charakter, keďže až do 20. storočia sa Írom
nepodarilo vytvoriť samostatný a dlhodobo fungujúci národný štát. Model národných
vzťahov, ktorý sa v Írsku vytvoril v období anglickej a neskôr
britskej nadvlády, sa niekedy označuje za vnútorný kolonializmus. Štatút
Írov sa v mnohom podobal postaveniu Škótov a Walesanov, avšak iba
potomkom Keltov na Zelenom ostrove sa podarilo roku 1921 vytvoriť vlastný národný
štát. Írska republika bola až do konca 80. rokov minulého storočia najmladšou
európskou demokraciou.
Niekoľkostoročná absencia
vlastného štátu spája Írov s väčšinou stredo a východoeurópskych
národov. Rovnako ako pre Slovákov, Estóncov či Lotyšov, ani pre Írov to
nebola štátna tradícia, ktorá viedla k tomu, že sa v 19. a 20. storočí
začali formovať na moderný národ. Hlavným argumentom dožadovania sa práva
na vlastný štát bola originálnosť írskej kultúry, odlišnosť ich
jazyka, náboženstva a historickej pamäti od dominantného anglického národa.
V rámci dejín írskeho národa sa odlišujú tri vývojové etapy. V prvej,
trvajúcej od prvej anglickej invázie roku 1169 do konca 70. rokov 18. storočia,
sa Íri vyvíjali ako podmanený etnický národ. V dvoch posledných dekádach
18. storočia historici postavenie Írov označujú za kvázi štátny
(protestantský) politický národ a v období anglicko-írskej únie v rokoch
1800 – 1921 za neštátny etnický národ.
Obnovenie írskej štátnosti
Slobodný írsky štát, ktorý vznikol ako štatút britského domínia na základe
britsko-írskej zmluvy zo 6. decembra 1921, nebol vyriešením írskej národnej
otázky. Zahrnoval iba 26 z celkovo 32 grófstiev na území ostrova. Nový
štát musel akceptovať skutočnosť, že 6 grófstiev nespadalo do jeho
jurisdikcie a stalo sa britskou provinciou – Severným Írskom. Vznikla
tak ďalšia podoba írskeho národa – rozdelený etnický národ, trvajúca v
rokoch 1921 – 1998. Nový írsky štát nesplnil dve hlavné požiadavky írskeho
národného hnutia, ktorými bolo udržať jednotu Írska a ustanoviť republikánsku
štátnu formu. Tento stav rozdelil írsku spoločnosť na dva tábory. Prvý
tvorili zástancovia zmluvy, medzi ktorými boli tak presvedčení obhajcovia
dohody s britskou korunou, ako aj tí, ktorí ju považovali za menšie
zlo. Do druhého tábora sa spojili odporcovia rozdelenia ostrova, najmä radikálni
republikáni. Dramatickým dôsledkom tejto situácie bola občianska vojna,
ktorá priniesla hospodársku devastáciu krajiny, smrť popredných predstaviteľov
obidvoch strán (atentátu podľahol i vodca zástancov zmluvy Michael
Collins), vyostrilo sa prenasledovanie republikánov a vzájomná nenávisť. Až
po uplynutí niekoľkých rokov sa tento antagonizmus oslabil a v súčasnosti
je už iba trpkou historickou skúsenosťou, ktorá nijako neoslabuje súdržnosť
nezávislého Írska. Jeho oficiálny názov bol do roku 1937 Slobodný írsky
štát a potom vystupovalo pod staroírskym názvom Éire. Na jar roku 1949 bolo
Írsko vyhlásené za republiku. Tento akt mal nielen symbolický význam, ale
zmenšil i napätia medzi rozhádanými tábormi írskej spoločnosti. Ani
novovyhlásená Írska republika však nezahŕňala celý ostrov, ale len 26 južných
grófstiev.
Protestanti na juhu
Protestantské obyvateľstvo žijúce v nezávislom Írsku reagovalo na
vyhlásenie Írskej republiky bez negatívnych emócií. Podobne ako v prípade
severoírskych protestantov, aj írski protestanti sú pozostatkom menšiny,
ktorá politicky, hospodársky a kultúrne dominovala na území Írska v koloniálnych
časoch. Ani po rozdelení ostrova roku 1921 juhoírski protestanti, na rozdiel
od svojich súvercov zo šiestich severoírskych grófstiev, výraznejšie
neprotestovali proti tomu, že sa ocitli mimo hraníc Veľkej Británie.
Prejavovali sa zväčša ako lojálni občania Slobodného írskeho štátu, v ktorom
už v 20. rokoch minulého storočia tvorili len okolo 10 % obyvateľstva.
Lojalitu protestantov ocenila i írska ústava z roku 1922, ktorá im
priznala až 15 miest v hornej komore parlamentu, teda štvrtinu miest v
senáte. Toto privilégium zopakovala ústava z roku 1937, ktorá bola schválená
na podnet nacionalisticko-republikánskej strany Fianna Fáil (Vojaci osudu). Článok
č. 44 tejto ústavy síce zaručoval na jednej strane formálnu rovnosť náboženstiev
v Írsku, avšak jeho predchádzajúci odsek deklaroval, že „štát uznáva výnimočné
postavenie svätej apoštolskej rímskokatolíckej cirkvi ako strážcu viery
vyznávanej obrovskou väčšinou obyvateľstva". Tento odsek spolu s výrazne
konfesionálnym a prokatolíckym znením preambuly ústavy vychádzal z dominantného
postavenia katolíckej cirkvi. Z hľadiska medzikonfesijných vzťahov však
predstavoval určité riziko a mohol naraziť na odpor protestantskej menšiny.
Jej podiel poklesol na konci 30. rokov minulého storočia na menej ako 6 %. Vývoj
v Írsku však šiel iným smerom. Juhoírski protestanti nemali vlastné
politické ambície a bezproblémovo sa včlenili nielen do politického,
ale i do hospodárskeho života nezávislého Írska. Juhoírski
protestanti, spomedzi ktorých vzišli dvaja prezidenti – Douglas Hyde (1937
– 1945) a Erskine Childers (1973 – 1974), sú výrazne zastúpení i medzi
najvýznamnejšími podnikateľmi a topmanažérmi. Protestanti predstavujú
aj značnú časť majiteľov veľkých poľnohospodárskych fariem s rozlohou
nad 80 ha. Ešte v 90. rokoch 20. storočia tvorili protestanti 9 % obyvateľov
Dublinu, len o niečo menej ich bolo v druhom najväčšom meste republiky
Corku. Okrem veľkých miest obývajú protestanti grófstva ležiace na hranici
so Severným Írskom. Ich podiel na obyvateľstve krajiny sa však trvalo znižuje,
a to najmä v dôsledku rastúceho počtu zmiešaných manželstiev.
Deti v týchto rodinách sú spravidla vychovávané v katolíckej
viere. Podľa súčasných odhadov predstavujú protestanti približne 2,5 %
obyvateľstva v 26 juhoírskych grófstvach. Dá sa teda predpokladať, že nízke
zastúpenie protestantov, ale predovšetkým dlhá tradícia mierového spolunažívania
medzi obidvoma náboženskými komunitami natrvalo odstránili riziko vypuknutia
nábožensky motivovaného konfliktu na juhu Írskeho ostrova.
Tvrdý severoírsky oriešok
Za vyše 80 rokov existencie rozdeleného Írskeho ostrova sa zatiaľ nepodarilo
nájsť všeobecne akceptované riešenia vedúce k zmiereniu katolíkov a
protestantov v Severnom Írsku. V tejto britskej provincii až do 70.
rokov 20. storočia panoval systém otvorene diskriminujúci katolícku menšinu.
Následný ozbrojený konflikt s dramatickým vplyvom na obidve komunity ešte
viac prehĺbil vzájomný antagonizmus. Uzavretie Veľkopiatkovej dohody 10. apríla
1998 vzbudilo nádej na zmierenie medzi katolíkmi a protestantmi. Ani táto
dohoda však neodstránila vzájomnú predpojatosť, ktorá stále brzdí proces
vytvorenia jednotného írskeho politického národa, ktorý by bol konečnou
podobou írskeho národa. Predpokladom úspechu je prijatie prezieravej stratégie
založenej na vzájomnom rešpektovaní záväzkov, na ktorej dodržiavanie by
dozerali organizácie zastupujúce katolícku i protestantskú komunitu. V nadväznosti
na to by ju za záväznú uznali nielen politické elity obidvoch komunít, ale
čo najširšie kruhy obyvateľstva bez ohľadu na ich náboženskú príslušnosť.
Prvým krokom k dosiahnutiu tohto cieľa musí byť odstránenie, alebo aspoň
zmiernenie negatívnych historických, etnických a náboženských stereotypov.
Na to je potrebné odstrániť pretrvávajúcu sociálnu nerovnosť, ktorá bola
najvýraznejšia na konci 60. rokov minulého storočia. V ostatných desaťročiach
síce nastal posun k lepšiemu, stále však cítiť rozdiely najmä v hospodárskom
živote a v osvete. Najmä v druhej oblasti pripadne dôležitá
úloha cirkvám: rímskokatolíckej, írskej (miestnej denominácii anglikánskej
cirkvi) a presbyteriánskej. Dodnes pretrváva značný vplyv cirkví na obsah
vyučovania, a to predovšetkým na úrovni základného a stredného školstva.
Práve obsah vyučovania výrazne vplýva na budovanie pozitívneho alebo negatívneho
postoja katolíkov voči protestantom a naopak, voči ich náboženstvu,
kultúre, histórii a pod. Spoločné iniciatívy všetkých cirkví smerujúce
k šíreniu tolerancie a myšlienok ekumenizmu sú zatiaľ málo úspešné.
Významnú úlohu pri riešení sevoroírskej krízy bude v budúcnosti
zohrávať aj demografický činiteľ. Je predpoklad, že v priebehu jednej
alebo dvoch generácii katolíci získajú nad protestantmi v Severnom Írsku
štatistickú prevahu. Percentuálny podiel katolíkov na severe ostrova sa od
jeho rozdelenia takmer polstoročie nemenil. Najmä v dôsledku veľkej
emigrácie sa udržiaval na úrovni 34 – 35 %. Za posledných vyše tridsať
rokov ich zastúpenie pomaly, ale stabilne rastie. Podľa viacerých zdrojov sa
podiel katolíkov v Severnom Írsku v poslednom desaťročí minulého
storočia pohyboval medzi 39 a 41,5 %. Odhad zastúpenia protestantov kolísal
medzi 46 a 48 %. Tento demografický trend by mohol časom viesť k tomu,
že k zjednoteniu Írska nakoniec dôjde cestou demokratického rozhodnutia občanov
Severného Írska v referende. Preto sa ako veľmi dôležité javí udržanie a
posilnenie vzájomného zmierenia proti sebe stojacich politických prúdov –
nacionalizmu a unionizmu. V prípade umiernených politických
reprezentantov oboch táborov – katolíckej Sociálnodemokratickej a
labouristickej strany (SDLP) a protestantskej Ulsterskej unionistickej strany
(UUP) je to reálne. Pri ďalšej dvojici strán, ktoré sú považované za
radikálne a vzájomne neústupčivé, katolíckej Sinn Féin (My sami) Gerryho
Adamsa a protestantskej Demokratickej unionistickej strany (DUP) reverenda Iana
Kylea Paisleya, je hľadanie cesty k zmiereniu ešte len na začiatku.
Ako ďalej?
Významný írsky publicista Tim Pat Coogan sa pred vyše tridsiatimi rokmi o
budúcnosti Írska vyjadril: „Briti stvorili problém rozdelenia, no vyriešiť
ho môžu iba Íri." Írsku otázku bude podľa neho možné vyriešiť iba
vtedy, keď sa bude považovať v prvom rade za politický problém. Nábožensko-kultúrny
faktor síce nikdy úplne nevymizne, je však nevyhnutné, aby stratil konfrontačný
charakter.
Právne gestá sledujúce tento zámer už Írska republika urobila. Majú
pomerne dlhú tradíciu a sú spoločnosťou akceptované. V januári
1973 nadobudla platnosť piata novela ústavy, aprobovaná v celoštátnom
referende. Vynechala zo spomínaného článku č. 44 ústavy pasáž o zvláštnom
postavení rímskokatolíckej cirkvi. Vo verejnom hlasovaní v novembri
1995 bola minimálnou väčšinou hlasov (približne 0,3 %) prijatá legalizácia
civilných rozvodov. Platnosť tohto referenda bola spochybnená pred Najvyšším
súdom, ktorý nakoniec jednomyseľne potvrdil rozhodnutie občanov. Asi najvýraznejším
prejavom snahy smerujúcej k odstráneniu reálnych i potenciálnych
trecích plôch medzi oboma tábormi bola zmena obsahu článkov č. 2 a 3 írskej
ústavy, schválená v celoštátnom referende v máji 1998. Ich
predchádzajúce znenie protestanti zo Severného Írska považovali za
politicko-právnu provokáciu, ktorá znemožňovala akúkoľvek diskusiu o
spoločnej budúcnosti. Vo svojej starej verzii článok č. 2 neuznával
rozdelenie ostrova na dve štátoprávne jednotky, keďže ustanovoval, že „národné
územie tvorí celý ostrov Írsko, jeho ostrovy a teritoriálne vody". Súčasne
článok č. 3 predpokladal, že „do opätovného zjednotenia národného územia,
práva prijaté parlamentom budú mať taký územný dosah, ako zákony Slobodného
írskeho štátu".
V priebehu posledných desaťročí 20. storočia zdôrazňovali potrebu
novej formulácie obsahu týchto článkov viacerí poprední politici Írskej
republiky, ale až Veľkopiatková dohoda z roku 1998 bola impulzom na dôslednú
zmenu. Článok č. 2 v súčasnom znení výrazne nadväzuje na politické
chápanie národa a priznáva každému, kto sa narodil na území Írska, právo
príslušnosti k írskemu národu. Článok č. 3 zdôrazňuje potrebu
jednoty všetkých obyvateľov tohto územia, no zároveň berie do úvahy ich rôznorodú
identitu a tradíciu. Írsky zákonodarný zbor nerezignoval na ideu vytvorenia
jednotného írskeho štátu, ale jej uskutočnenie je podľa ústavy možné
iba pomocou mierových prostriedkov a cestou demokratického schválenia obyvateľmi
obidvoch častí ostrova.
Ústretové kroky politikov a občanov Írskej republiky adresované severoírskym
protestantom zatiaľ nesprevádzajú obdobné gestá protestantskej politickej
garnitúry zo severu ostrova. Postupom času a v podmienkach spoločensko-politickej
stabilizácie v Severnom Írsku však budú argumenty odporcov zjednotenia
slabnúť. Ostáva preto veriť, že v budúcnosti sa podarí ešte výraznejšie
zaangažovať mimovládne organizácie do procesu udržania mierového spolunažívania
obidvoch írskych komunít a že sa posilnia i ekumenické iniciatívy
cirkví. Ich úloha sa zdá o to dôležitejšia, že už niekoľko rokov sa v
Severnom Írsku nedarí stanoviť miestnu vládu. Vyplýva to najmä zo sporu
medzi aktuálne najväčšími politickými stranami zastupujúcimi obidve
komunity – katolíckej Sinn Féin a protestantskej Demokratickej unionistickej
strany (DUP).
Z poľštiny preložil Peter
Šoltés.
Dr. hab. Wawrzyniec Konarski,
pôsobí na Ústave politických vied Varšavskej univerzity. Je autorom
niekoľkých kníh z dejín írskeho národného hnutia a politického systému
Írska.
