História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Záhady a divy

Skaza lietajúceho giganta

Tomáš Klubert

Katastrofa vzducholode Hindenburg

Bolo neskoré popoludnie 6. mája 1937. Na námornej leteckej základni pri Lakehurste v americkom štáte New Jersey stovky ľudí netrpezlivo pozorovali oblohu. Každú chvíľu tu totiž mala pristáť nemecká vzducholoď LZ 129 Hindenburg - najväčší lietajúci stroj v dejinách. Okolo 19. hodiny sa striebristý vzdušný koráb konečne objavil. Vzrušenie divákov sa však zakrátko zmenilo na hrôzu. Počas pristávacieho manévru vodíková náplň LZ 129 explodovala, vzducholoď zachvátil požiar a po niekoľkých minútach z nej zostali len zdeformované zvyšky hliníkovej kostry. Príčiny havárie, ktorá v súčasníkoch evokovala štvrť storočia starú tragédiu parníka Titanic, sa nepodarilo uspokojivo vyšetriť.

Prvé riaditeľné balóny sa začali stavať už v druhej polovici 19. storočia, ale skutočne funkčnú vzducholoď LZ 1 postavil až v roku 1900 gróf Ferdinand von Zeppelin (1838 - 1917). Vďaka štedrej finančnej podpore verejnosti a nemeckej vlády vychádzali z jeho montážnej haly pri Bodamskom jazere čoraz dokonalejšie lietajúce stroje. V roku 1909 už nazhromaždil gróf Zeppelin dosť skúseností aj kapitálu, aby mohol založiť akciovú spoločnosť pre leteckú dopravu DELAG, ktorá svoje vzdušné koráby naďalej označovala skratkou LZ. Priezvisko starého šľachtica sa tak stalo synonymom pre všetky nemecké vzducholode.

Zlatý vek vzducholodí

Spoločnosť DELAG sa úspešne rozvíjala a do roka 1914 prepravila neuveriteľných 33 722 osôb. Po vypuknutí prvej svetovej vojny boli všetky vzducholode adaptované pre potreby armády, ktorá ich používala na prieskum a bombardovanie. Nočné nálety tzv. zepelínov sa zakrátko stali postrachom obyvateľov britských a francúzskych miest. Nečudo, že dohodové mocnosti po skončení vojny Nemcom stavbu vzducholodí zakázali. Toto obmedzenie však trvalo len do roku 1925, keď sa prísne podmienky mierových zmlúv čiastočne revidovali. Bývalý hlavný konštruktér spoločnosti DELAG Hugo Eckener vzápätí založil firmu Zeppelin Luftschiffbau a vyhlásil celonárodnú finančnú zbierku na obnovu nemeckej vzduchoplavby. Jeho iniciatíva sa stretla so širokou odozvou. Dr. Eckener
zakrátko zhromaždil štyri milióny mariek, ktoré použil na výrobu skutočného superstroja. Lietajúci kolos LZ 127, pokrstený menom Graf Zeppelin, bol dokončený v septembri 1928. Už nasledujúci mesiac vykonal prvý transatlantický let do USA a v dňoch 8. - 29. augusta 1929 absolvoval cestu okolo sveta.

LZ 127 vyvolávala nadšenie kdekoľvek sa objavila. Ľudí medzivojnového obdobia totiž fascinovalo všetko obrovské a Graf Zeppelin prekonával aj tie najbujnejšie predstavy. Objem vzducholode dosahoval 105 000 m3, mala dĺžku 236 m, šírku 30,5 m a rýchlosť 128 km/h. V priebehu deviatich rokov prevádzky na pravidelnej linke z nemeckého Friedrichshafenu do Pernambuca v Brazílii vykonal Graf Zeppelin 144 letov a prepravil vyše desaťtisíc pasažierov.

Úspechy LZ 127 inšpirovali Dr. Eckenera k výstavbe ešte väčších a dokonalejších vzducholodí, ktoré mali zaobstarávať leteckú dopravu po celom svete. Prvý zo série zepelínov novej generácie LZ 128 nebol nikdy dokončený. Po havárii britskej vzducholode R 101 na jeseň 1930 sa totiž H. Eckener rozhodol, že namiesto nebezpečného vodíka budú odteraz jeho lietajúce stroje plnené nehorľavým héliom. Narazil však na vážny problém. Prírodné ložiská tohto vzácneho plynu sa nachádzali výlučne na území Spojených štátov amerických a jeho vývoz do Nemecka bol zakázaný. Američania potrebovali hélium pre vlastnú flotilu vzducholodí a okrem toho sa obávali, že zepelíny môžu bombardovať mestá na východnom pobreží USA.

Lietajúci gigant

Po niekoľkoročnom márnom očakávaní na zrušenie héliového embarga začal konštruktérsky tím Dr. Eckenera pracovať na výstavbe dvoch vodíkom plnených sesterských vzducholodí ohromujúcich rozmerov. Ako prvá bola v marci 1936 dokončená LZ 129, ktorá dostala pomenovanie po zosnulom nemeckom prezidentovi Paulovi von Hindenburg. Rozmery najnovšieho zepelínu vyvolávali úžas: objem 200 000 m3, dĺžka 245 m, šírka 41 m, rýchlosť 131 km/h. Na jeho pohon slúžili štyri dieselové motory Daimler Benz DB 602. Každý mal hmotnosť 2 136 kg a trvalý výkon 657 kW pri 1 600 otáčkach za minútu. Posádku LZ 129 tvorilo 61 mužov. Maximálny počet pasažierov sa pohyboval v závislosti od dĺžky letu medzi 50 a 72 osobami. Vzducholoď však mohla prevážať aj malé lietadlá a osobné automobily.

Cestujúci na palube LZ 129 využívali pohodlie, aké by im nedokázali poskytnúť ani najmodernejšie prúdové lietadlá. Dvadsaťpäť vkusne zariadených apartmánov s kúpeľňami, pohodlná jedáleň, kde sa podávali pokrmy pripravené priamo na palube, promenádová chodba s veľkými oknami, čitáreň, fajčiarsky salón, bar aj hudobná miestnosť s hliníkovým pianom, to všetko až nepríjemne pripomínalo prvú triedu nešťastného Titanica. Cestovanie LZ 129 preto nebolo lacnou záležitosťou. Lístok na dvojdňový let z Frankfurtu nad Mohanom do Lakehurstu stál 400 amerických dolárov, ktoré boli desaťnásobne hodnotnejšie ako tie dnešné. Napriek tomu nemal Hindenburg o zákazníkov núdzu. V priebehu roka 1936 absolvoval 54 letov, z toho 36 transatlantických do USA a Brazílie.

Famózny vzdušný koráb slúžil aj na propagáciu národnosocialistického režimu. Veď čo demonštrovalo technickú vyspelosť tretej ríše lepšie, ako mamutí lietajúci stroj s výraznými hákovými krížmi na smerových kormidlách, ktorý mohli obdivovať obyvatelia troch kontinentov?

Slovníček

DELAG - Deutsche Luftschiffahrt A. G. - Nemecká vzduchoplavba, a. s.
Luftschiffbau - Staviteľstvo vzducholodí
LZ - Luftschiff Zeppelin - Vzducholoď Zeppelin
NASA - National Aeronautics and Space Administration - Národný úrad pre letectvo a kozmonautiku

Ohnivé inferno nad Lakehurstom

Na prvý z osemnástich plánovaných zaoceánskych letov sezóny roku 1937 sa LZ 129 vydala 3. mája pod velením skúseného kapitána Ernsta Lehmanna. Do USA s ním popri ďalších 60 členoch posádky cestovalo 35 pasažierov. Let prebiehal bez komplikácií až po severoamerické pobrežie, kde sa vzducholoď 6. mája dostala do silného protivetra. V New Jersey navyše panovalo zlé počasie, takže kapitán Lehmann musel pristátie niekoľko hodín odkladať. Za ten čas sa na základni pri Lakehurste zhromaždilo vyše tisíc zvedavcov. Niektorí mali so sebou fotoaparáty a jeden si dokonca priniesol filmovú kameru. Nechýbal ani rozhlasový reportér, ktorý mal prílet vzducholode naživo komentovať. Vďaka tomu bola neočakávaná katastrofa podrobne zdokumentovaná.

Keď sa podvečer počasie konečne umúdrilo, dostal kapitán Lehmann príkaz okamžite pristáť. O 19.21 začalo jeho mužstvo zo šesťdesiat metrovej výšky spúšťať na zem laná, ktorými mal pozemný personál pripútať vzducholoď ku kotvovému stožiaru. Zotrvačná sila ju však zaniesla príliš dopredu, takže kormidlá sa ocitli v nebezpečnej blízkosti stožiara. Kapitán Lehmann chcel pristávací manéver zopakovať, ale presne o 19.25 spozorovali diváci na zadnej časti LZ 129 záblesk, po ktorom nasledoval výbuch vodíka. "Zepelín" okamžite vzbĺkol a najviac vydesení cestujúci začali vyskakovať z okien. Väčšina z nich sa však po dopade z veľkej výšky zabila, alebo utrpela vážne zlomeniny. Duchaprítomnejší pasažieri zliezli po kotevných lanách, no najviac šťastia mali tí, ktorým sa podarilo vystúpiť až po dosadnutí vzducholode na zem. Neutrpeli ani jedno škrabnutie.

Námorníci zo základne sa rýchlo zbehli k horiacemu vraku a snažili sa z neho vytiahnuť čo najviac ľudí. Trinásť cestujúcich a dvadsaťdva členov posádky vrátane kapitána Lehmanna napriek ich úsiliu haváriu neprežilo. Zahynul i jeden člen amerického pozemného personálu, ktorého zasiahli padajúce trosky.

Stačila malá iskrička…

Americká vláda zostavila špeciálnu komisiu na vyšetrenie katastrofy. Po dôkladnom vypočúvaní svedkov, analýze obrazových materiálov a odborných expertízach dospela k záveru, že výbuch vodíkovej náplne a následný požiar LZ 129 spôsobila iskra statickej elektriny, ktorá na ňu preskočila z mokrého lana alebo z kotvového stožiara. Nemecká strana však takéto vysvetlenie odmietla. Oprávnene zdôrazňovala, že všetky vzducholode sú proti podobnej eventualite dôkladne zabezpečené. Pre nacistov bolo navyše neprijateľné, aby taký dokonalý technický výtvor nemeckého umu ako Hindenburg zničili rozmary slepých prírodných síl. Snažili sa preto katastrofu pripísať výstrelu z pušky, či dokonca bombe umiestnenej na palube.

Záhadnú tragédiu LZ 129 objasnil až v roku 1998 niekdajší výskumný pracovník amerického NASA profesor William Van Horst. Poukázal na to, že poťah vzducholode bol napustený zmesou oxidov železa, acetátovej celulózy a hliníkového prášku, ktorá jej dodávala žiarivý strieborný lesk, ale zároveň predstavovala vysoko explozívny materiál. Stačila teda skutočne jediná iskrička z kotvového stožiara.

Koniec vzdušných obrov

Pod vplyvom katastrofy vzducholode Hindenburg americká vláda zákaz vývozu hélia do Nemecka zrušila, ale už zakrátko ho vzhľadom na zhoršenie medzinárodnej situácie obnovila. Samotný Hitler napriek tomu nariadil dokončiť sesterskú loď nešťastnej LZ 129, ktorá mala byť naplnená nehorľavým umelým plynom, a pripraviť plány na výrobu ďalších, ešte mohutnejších vzdušných gigantov. Nemeckým chemikom sa však vodcov príkaz nepodarilo splniť a LZ 130 Graf Zeppelin II musela byť zalietaná na vodík.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny komerčné využitie nemeckých vzducholodí skončilo a ich bojové nasadenie neprichádzalo do úvahy. Letecký priemysel navyše požadoval obrovské množstvo hliníka, a tak sa rozhodlo, že nefunkčné "zepelíny" budú demontované. Dňa 6. mája 1940, presne tri roky po havárii v Lakehurste, bola LZ 130 zničená ženistami nemeckej armády. Rovnaký údel postihol aj starú LZ 127 a rozostavanú LZ 131. Po skončení vojny nemal už nikto o prevádzku obrovských vzducholodí záujem. Spôsobil to nielen pokrok vo výrobe lietadiel, ale i stále živé spomienky na strašný koniec LZ 129.

Katastrofa vzducholode Hindenburg nemala ani zďaleka také desivé následky ako skaza Titanica a po čase upadla do zabudnutia. Obe nešťastia však dodnes fascinujú odborníkov aj laikov. Nielen preto, lebo boli spôsobené povýšeneckým ignorovaním prírodných síl. Titanic i Hindenburg predstavovali najvýraznejšie technické symboly svojej doby a ich záhuba ohlasovala príchod oveľa väčších katakliziem. Monštruózny parník zhmotňoval nadradenosť Veľkej Británie (a vlastne aj celej Európy) nad zvyškom sveta, ktorá mala pretrvať naveky, ale krátko po jeho potopení nenávratne zmizla v krútňave prvej svetovej vojny. Lietajúci gigant zasa vyjadroval sebavedomie tretej ríše, o ktorej nacisti vyhlasovali, že bude existovať tisíc rokov, avšak onedlho skončila v ohni a troskách ako nešťastná vzducholoď. Na oboch tragédiách udivuje ešte jeden fakt: od skazy Titanica do vypuknutia prvej svetovej vojny uplynul takmer rovnaký čas ako medzi výbuchom LZ 129 Hindenburg a začiatkom nemeckého útoku na Poľsko!

PhDr. Tomáš Klubert, PhD. (1972),
je vedúcim katedry histórie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Venuje sa moderným dejinám.

Obr.:
1. Ernst Lehmann (1886 - 1937), ako veliteľ nemeckých vzducholodí počas prvej svetovej vojny nebol ani raz zostrelený. Civilný let do Lakehurstu sa mu však stal osudným.
2. Hindenburg na zemi
3. Hindenburg, Boeing 747, Titanic
4. Kuchyňa
5. Salón
6. Výbuch


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.