História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Online kníhkupectvo BUX.sk

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

Aténska Akropola

Eva Juričková

Ak dnes hovoríme o akropole, bežne tým myslíme Akropolu v Aténach. Málokto si pritom uvedomí, že slovo samo osebe znamená asi toľko ako "vyšehrad". Svoju vlastnú akropolu malo totiž každé významnejšie grécke mesto, ktoré vyrástlo okolo nejakého ústredného pahorku, slúžiaceho ako prirodzené jadro mestského opevnenia.

Na začiatku aténskej histórie v mykénskom období plnila i aténska Akropola úlohu opevnenej mestskej citadely. V prvom tisícročí pred naším letopočtom sa však stala posvätným návrším s monumentálnymi, už zďaleka viditeľnými chrámami, ktoré sa dvíhali 60 až 80 metrov nad príbytkami obyčajných smrteľníkov.

Hlavným božstvom uctievaným na Akropole bola patrónka Atén a polostrova Atiky bohyňa Aténa. Jej atribútom bola jednak sova - symbol múdrosti, jednak posvätný had - stelesnenie jej funkcie ochranného božstva Atiky. Archeologické výskumy odhalili na Akropole stopy malej Aténinej svätyne pochádzajúcej už z čias okolo roku 700 pred naším letopočtom. V nej bol uctievaný Aténin kultový obraz z olivového dreva - starobylá soška, ktorá sem podľa povesti kedysi spadla z neba. Aténčania túto sochu obliekali do vlneného rúcha (peplos) a zdobili šperkami. Každý rok vo sviatok Plyntérií (z plynein - prať) z nej snímali rúcho aj ozdoby a odvážali ju k moru na očistenie, aby nestratila svoju kultovú silu. Raz za štyri roky počas náboženských slávností nazývaných Veľké Panaténaje, ktorých súčasťou boli športové a umelecké súťaže, bohyni rúcho vymieňali.

Aténiným kultovým partnerom bolo na Akropole miestne božstvo znázorňované často v podobe hada a pôvodne nazývané Erichthonios. Zrod Erichtónia sa vysvetľoval dosť kuriózne. Boh ohňa Hefaistos, vášnivo túžiaci po panenskej bohyni Aténe, ktorá mu stále unikala, uronil pri jednom takomto márnom pokuse mužské semeno do zeme. Oplodnená pôda zrodila po čase Erichtónia. Bohyňa zeme Gaia potom zverila dieťa Aténe a tá ho odovzdala v zakrytom košíku trom dcéram aténskeho kráľa Kekropa. Zakázala im však, aby sa pozreli dovnútra. Dve z nich, zvedené zvedavosťou, veko odkryli, a keď zbadali podľa jednej verzie dieťa strážené hadmi a podľa druhej dieťa s hadím chvostom, veľmi sa zľakli a pri bezhlavom úteku sa zrútili z Akropoly.
S Erichtóniom býva často stotožňovaný legendárny aténsky kráľ Erechteus, údajný víťaz nad neďalekým mestom Eleusína, ktorého usmrtil boh mora Poseidón. Tieto mýtické postavy sa neskôr v Aténach akoby spojili do kultu jedného božstva. Na Akropole mu bol zasvätený chrám zvaný Erechteion. Zároveň sa pritom ukazuje, že kult Erichtónia - Erechtea bol tesne zviazaný s kultom Poseidóna, ktorý si kedysi tiež robil nárok na Atiku a napriek Aténinmu víťazstvu sa tešil náboženskej priazni obozretných Aténčanov.

Márnotratný Perikles

V pomernej úplnosti sa na Akropole zachovali len štyri staroveké stavby: Propylaje, chrám Atény Niké (Víťaznej), Partenón a Erechteion. Ostatné budovy, ako aj celý rad ďalších svätýň, oltárov a sôch, o ktorých sa zmieňujú antickí autori, zmizli v priebehu stredoveku a raného novoveku. Takisto aj vlastný povrch Akropoly, v staroveku starostlivo udržiavaný, nesie na sebe stopy dlhého pôsobenia poveternostných vplyvov a nezáujmu neskorších pánov Atén.

Obdivuhodná architektonická jednota Akropoly ja daná tým, že všetky dochované objekty vznikli v krátkom časovom rozmedzí, zhruba medzi rokmi 450 - 405 pred n. l. Počiatky monumentálnej výstavby na Akropole však spadajú už do obdobia po vyhnaní Peržanov z Atiky v roku 479 pred n. l. Atény vtedy stáli na čele protiperzského námorného spolku, ktorý mal svoje centrum na ostrove Délos. Po tom, ako ostatní členovia spolku začali považovať za výhodnejšie plniť svoje povinnosti odvádzaním poplatkov, než vystrojením vojska, získali Aténčania v Délskom spolku rozhodujúce mocenské postavenie a v roku 454 premiestnili spolkovú pokladnicu do Atén. Keď roku 445 uzavreli Peržania s Délskym spolkom mier a niektorí z jeho členov sa chceli z aliancie vyvliecť, Atény ostro zakročili a dali im jasne najavo, že spolok považujú za súčasť svojej námornej ríše. Peniaze teda plynuli do aténskej pokladnice aj naďalej a mohli byť popri iných účeloch využívané na veľkolepú prestavbu Akropoly.

Prvá polovica 5. storočia pred n. l. bola poznamenaná mimoriadnou politickou, ekonomickou a kultúrnou aktivitou významného demokratického aténskeho štátnika Perikla (zomrel roku 429 pred n. l.). Premena Akropoly pod jeho vedením sa spočiatku nestretla s veľkým nadšením. Práve naopak, mnoho Aténčanov protestovalo proti takémuto rozhadzovaniu peňazí na zbytočne luxusné stavby, keď sa mohli použiť na potrebnejšie veci. K nespokojným občanom sa ihneď pripojili Periklovi politickí protivníci, v prvom rade aristokrati. Veci sa vyhrotili do takej miery, že sa proti jeho márnotratnosti postavil aj ľudový snem. Podľa spisovateľa Plutarcha však vtedy Perikles oponentom pohrozil, že bude výdavky na stavby niesť sám, no dá na ne vytesať len svoje meno, a to zabralo.
Niet pochýb, že stavby boli na vtedajšie pomery naozaj drahé. Len ústredný chrám Partenon stál 700 talentov a kultová socha bohyne Atény zo zlata a slonoviny 900 talentov. Za jeden talent sa pritom dala postaviť vojnová loď. Na druhej strane však Plutarchos dodáva, že práce na Akropole poskytli zamestnanie množstvu nádenníkov a robotníkov, dodávateľom stavebného materiálu a iným, čo dohromady tvorilo desaťtisíce ľudí. A to sa nezmieňuje o otrokoch.

Monumentálne Propylaje

Na aténsku Akropolu je jediný vstup - z južnej strany cez mohutné Propylaje (predná, resp. vstupná brána). Pôvodne sa k nim prichádzalo serpentínovou cestou po strmom svahu. Tá však bola v 1. storočí n. l. nahradená monumentálnym schodiskom, ktoré po rekonštrukcii slúži turistom dodnes.

Propylaje sú skutočnou vstupnou bránou Akropoly. Tvorí ich múr prelomený piatimi vchodmi s priestrannou sieňou na vonkajšej strane a s podobným, ale omnoho menej hlbokým priestorom na strane vnútornej. Boli vybudované v rokoch 437 - 432 pred n. l. podľa plánu architekta Mnesiklea. Hoci výstavba prebiehala v strmom teréne, rešpektovala zásady gréckej architektúry, ktorá inklinovala k symetrickému zachovávaniu presne stanovených proporcií jednotlivých častí stavebného celku. Na oboch krídlach Propylají, severnom i južnom, boli plánované ďalšie priestory, ale hlbšie bolo rozvinuté len severné krídlo. Tu vznikla pinakotéka - obrazáreň, vyzdobená tabuľovými maľbami a freskami zachytávajúcimi rozmanité výjavy z histórie Atén.

V stredoveku boli Propylaje niekoľkokrát prebudované na rôzne účely. V 12. storočí si ich dal aténsky arcibiskup upraviť na svoju rezidenciu. V 14. storočí zasa križiacky vojvodca Acciaioli prestaval Propylaje na palác vo florentskom slohu. Napokon boli Turkami premenené na skladisko strelného prachu, ktoré okolo roku 1640 po zásahu bleskom vybuchlo. Po oslobodení Grécka spod osmanskej nadvlády boli z Propylají všetky dodatočné stavebné úpravy odstránené.

Chrám Atény Nike

Hneď pri vstupe do Propylají nás zaujme na pravej (južnej) strane vysoká terasa s malou stavbou v iónskom slohu. Dôkladne si ju môžeme prezrieť až po priechode Propylajami, keď zastaneme na skalnom výbežku, spojenom s jednou z najznámejších gréckych bájí. Tu vraj čakal kráľ Aigeus svojho syna Tesea, ktorý odplával na Krétu, aby zabil obludu Mínótaura. Na spiatočnej plavbe do Atén však Teseus zabudol na sľub daný otcovi, že pri šťastnom návrate vymení čierne plachty za biele. Zúfalý Aigeus sa domnieval, že jeho syn je mŕtvy, skočil zo skaly a zabil sa.

Dnes na tejto terase stojí na trojstupňovej podsade malý chrám, postavený okolo roku 425 pred naším letopočtom a zasvätený Aténe Nike. Kultová socha bohyne bola na rozdiel od tradičnej podoby bez krídel, aby nemohla odletieť a zostala i s víťazstvom navždy v Aténach. Nachádzala sa v štvorcovej miestnosti, ktorá prechádza na východnej a západnej strane do predsiení so štyrmi iónskymi stĺpmi v priečelí.

Chrám Atény Nike pôvodne zdobilo 32 reliéfov, medzi nimi i známy vlys predstavujúci bohyňu, ako si odväzuje sandál, ktorý je dnes vystavený v blízkom múzeu. Ako celok pôsobí stavba veľmi harmonicky a býva považovaná za najpôvabnejšie dielo na Akropole. K tomu prispela aj skutočnosť, že chrám sa podarilo v rokoch 1836 - 1837 obnoviť v jeho úplnosti vďaka dánskemu architektovi Hansenovi a niekoľkými nemeckými archeológom.

Najväčším chrámom na Akropole je Partenón, čiže Chrám Panny, ktorý je takisto zasvätený bohyni Aténe. Ten, kto vchádza na Akropolu, si to jasne uvedomí hneď po prechode cez Propylaje. Starovekým návštevníkom však pohľad na Partenón zakrývala svätyňa bohyne Artemidy Braurónskej, zvaná Braurónion, ktorá sa nachádzala na východ od Propylají. Pred Partenónom vtedy stála i deväť metrov vysoká bronzová plastika Atény Promachos (Vpredu bojujúcej) od slávneho sochára Feidia. V ranom stredoveku však bola odvezená do Konštantínopolu a tam údajne roku 1203 zničená.
Stavba Partenónu z bieleho pentelského mramoru sa začala pod vedením architektov Iktína a Kallikrata v roku 447 pred n. l. Dokončili ho po deviatich rokoch, pričom sochársku výzdobu a hlavný dozor nad stavebnými prácami mal na starosti Feidias. Bol vybudovaný na mieste staršieho chrámu, ktorý zničili Peržania v roku 480 pred n. l.

Obdivuhodné parametre

Partenón má tvar obdĺžnika s rozmermi 70 x 31 metrov. Na obidvoch priečeliach je zdobený ôsmimi (na rozdiel od zvyčajných šiestich) a na bokoch sedemnástimi stĺpmi v dórskom štýle. Vnútorná časť Partenónu sa pôvodne skladala z dvoch priestorov oddelených stenou a každý z nich mal vlastnú predsieň so stĺpovým priečelím po šiestich stĺpoch. Aj obidva vnútorné kultové priestory boli ďalej rozčlenené stĺpmi na tri lode. Vo väčšej z oboch svätýň bola umiestnená Feidiova 12-metrová socha Atény. Bohyňa držala v pravici sošku okrídlenej bohyne Víťazstva, v ľavici kopiju a o telo mala opretý štít. Odkryté časti tela - tvár, ruky a chodidlá - boli zo slonoviny, odev a prilba zo zlatých plátov. V menšej z vnútorných siení Partenónu sa nachádzala chrámová pokladnica.

Feidias bol údajne aj autorom sochárskej dekorácie samého chrámu. V nadstĺpovej časti ho zvonku zdobila séria 92 reliéfnych dosiek (tzv. metop) s najrôznejšími mytologickými a vojnovými námetmi. Na východnom štíte bolo zobrazené zrodenie Atény z Diovej hlavy, na západnom spor Atény a Poseidóna o vládu nad Atikou. Celú vonkajšiu stenu vnútornej chrámovej časti obopínal súvislý iónsky reliéfny vlys. Zobrazuje slávnostný sprievod počas Veľkých Panaténají, na ktorom jeho účastníci prinášajú starobylej drevenej soche Atény - uloženej v Erechteióne - nové rúcho. Z tejto bohatej sochárskej výzdoby sa priamo na mieste zachovalo len 41 metop a časť iónskeho vlysu. Niekoľko fragmentov je vystavených v múzeu na Akropole, mnoho zlomkov sa však nachádza v Britskom múzeu v Londýne, kam ich odviezol začiatkom 19. storočia lord Elgin. Ďalšie sú v parížskom Louvri.

V 6. storočí bol Partenón premenený na kresťanský kostol. Neskôr z neho Turci urobili mešitu a pristavali k nemu minaret. Najviac však stavba utrpela počas obliehania Atén benátskym vojskom v roku 1687. Po dobre mierenom zásahu z dela vyletel do vzduchu sklad strelného prachu umiestnený priamo v Partenóne. Od roku 1830 sa chrám postupne reštauruje.

Severne od Partenónu sa rozkladá Erechteión, architektonicky najzložitejší chrám na Akropole. Bol zasvätený Erechteovi-Erichtoniovi, Poseidónovi a Aténe. Vybudoval ho v rokoch 421 - 406 pred n. l. už spomínaný architekt Menesikles. Stojí v tesnej blízkosti miesta, na ktorom sa až do zničenia Akropole Peržanmi týčil starší chrám, tzv. Hekatompedon. Nazýval sa tak preto, lebo na dĺžku meral asi 100 stôp (hekaton - sto, podes - nohy/stopy), čiže okolo 30 metrov.

Erechteión je najmladšou stavbou na Akropole vybudovanou v iónskom slohu. Vzájomne sa v ňom prepojuje niekoľko chrámov rôzne orientovaných a vybudovaných na odlišnej úrovni terénu. Jeho najznámejšou časťou je zvláštna stĺpová predsieň na južnej strane, v ktorej plnia funkciu stĺpov ženské sochy, zvané karyatídy. Ich pomenovanie je odvodené od dievčat z lakónskej obce Karyai, ktoré každoročne oslavovali sviatok miestnej patrónky Artemidy Karyatis. Zo šiestich pôvodných karyatíd sa však v Erechteióne úplne zachovali len štyri. Jedna je kópiou tej, ktorú lord Elgin odviezol do Britského múzea, a ďalšej musela byť doplnená hlava.

Dočasný hárem

Podobne ako ostatné objekty na Akropole prešiel aj Erechteión necitlivými stavebnými úpravami. V roku 1463 si ho turecký veliteľ Akropole dokonca nechal prebudovať na hárem a v rokoch 1626 - 1627 bol poškodený delostreleckým ostreľovaním.

Na dnešnej Akropole si však zaslúži našu pozornosť ešte jedna stavba. Je ňou moderné múzeum, obsahujúce skvelú expozíciu gréckeho sochárskeho umenia, zostavenú z pamiatok, ktoré boli nájdené práve na Akropole. Sú tu zhromaždené významné doklady archaického gréckeho sochárstva s dvomi špecifickými typmi ľudských postáv, charakteristickými pre dobu pred začiatkom 5. storočia. Je to jednak stojaca postava nahého mladíka (kúros) spravidla s vykročenou ľavou nohou, jednak umelecky stvárnené napodobenie oblečeného mladého dievčaťa (koré) s miernejším vykročením nohy a s pokrčenou rukou. Sochy stoja v čelnom postavení a ich telo je symetricky modelované. Z oboch týchto typov, venovaných na Akropolu spravidla ako obetné dary, sú v tunajšom múzeu častejšie zastúpené dievčenské postavy. Celkovo sochy dievčat a mladíkov zaplňujú asi polovicu miestností múzea. Vo zvyšných sieňach nachádzame celý rad ďalších umeleckých pamiatok. Medzi najvýznamnejšie patria fragmenty zo starších chrámov Akropole z doby pred perzským vpádom, fragmenty z výzdoby Parthenónu a niekoľko ďalších krásnych sochárskych diel z 5. a 4. storočia pred naším letopočtom.

Mgr. Eva Juričková, PhD. (1972),
vyštudovala históriu a klasickú filológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobí ako odborná asistentka na Katedre histórie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Odporúčaná literatúra:
Bartoněk, A.: Světem starých Řeků. Praha 1977.
Boardman, J.: Řecké umění. Praha 1975.

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Počúvanie je nové čítanie


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2021 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.