História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Znovuobjavovaná Uhorsko-poľská kronika
Stredoveký variant zmluvnej teórie zaujatia vlasti

Karol Hollý

Desiate storočie, na ktorého začiatku zaznamenávame koniec Veľkej Moravy a na konci vznik Uhorska, je doposiaľ nedostačujúco objasneným obdobím. Zápasilo s ním už mnoho generácií historikov. Napriek ich snahe stále existuje viacero interpretácií tohto kľúčového obdobia dejín územia Karpatskej kotliny. Bádatelia sú zväčša odkázaní siahať aj po naračných prameňoch, ktoré vznikli spravidla s niekoľkostoročným odstupom, a viac ako verný opis udalostí v danom období nám sprostredkúvajú obraz historického myslenia v čase ich vzniku. Napriek tomu boli práve tieto diela určujúce pre neskoršiu intelektuálnu elitu, ktorá vytvárala koncepciu dejín.

Uhorské historické myslenie v otázkach príchodu Maďarov, resp. starých Uhrov do Karpatskej kotliny, zániku Veľkej Moravy, ich vzťahu k slovanskému obyvateľstvu a vzniku uhorského štátu nadväzovalo najmä na Kroniku anonymného notára P. kráľa Bela, Kroniku Šimona z Kézy a neskoršie naračné pramene. Na základe týchto diel ich neskorší recipienti vytvorili tzv. dobyvačnú teóriu zaujatia vlasti. Zaujímavé je, že približne v rovnakom čase ako spomínané dve kroniky vznikla Uhorsko-poľská kronika. Jej rozprávanie umožňuje zásadne odlišné interpretácie udalostí daného obdobia. Kronika však až do 19. storočia zostala pre uhorské dejepisectvo neznámym dielom. Ani moderná historiografia ju väčšinou nepokladala za dielo zasluhujúce si serióznejšiu pozornosť. Dôvodom bola predovšetkým jej kontroverznosť v porovnaní s inými uhorskými kronikami. V súčasnosti však prežíva historický výskum tohto pozoruhodného diela plodnú renesanciu najmä vďaka výskumom poľsko-slovenskej dvojice medievistov, Ryszarda Grzesika a Martina Homzu. Výsledky ich bádania aj vzájomných polemík posúvajú poznanie o tomto diele významne dopredu.

Kronika vznikla v prvej polovici 13. storočia (pravdepodobne niekedy medzi rokmi 1234 a 1241) v južnom Uhorsku na dvore Arpádovca Kolomana Haličského (1208 - 1241) a jeho manželky Salomey, dcéry krakovského kniežaťa Leška Bieleho. Je vlastne jedným z variantov Hartvikovho Života sv. Štefana a nadväzuje, podobne ako iné kroniky, na stratené Gesta Hungarorum (Skutky Uhrov) z 11. storočia. Môžeme v nej pozorovať, tak ako v iných kronikách, viaceré ideové línie jej epickej osi. Bezprostredným motívom vzniku tohto diela bola zrejme snaha o legitimizáciu politických ambícií Kolomanovho dvora, konkrétne najmä uznanie práva na Chorvátsko a Haličsko. Pozoruhodné je však najmä to, že zaznamenáva príbeh o príchode starých Uhrov (pod menom Hunov) a o ich zaujatí vlasti odlišným spôsobom ako iné kroniky, Kronika napríklad pri opise vzniku Uhorska zdôrazňuje podiel domáceho slovanského obyvateľstva a v neposlednom rade aj uhorsko-poľské spojenectvo.

Pokojné zaujatie vlasti prostredníctvom sobášov

V kronike vystupuje ako vodca starých Uhrov Aquila, resp. Atila (reprezentuje najmä historického Arpáda). Ten so svojím ľudom putoval z "východného Uhorska" cez celú Európu s konečným úmyslom dobyť Rímske cisárstvo. Avšak jednej noci počas jeho výpravy na Rím sa mu vo sne zjavil anjel, ktorý v Ježišovom mene vyjadril nevôľu nad jeho zámerom dobyť toto posvätné mesto. Namiesto toho mal pomstiť smrť Božieho vyvolenca Kazimíra, kráľa Sklavónie a Chorvátska, ktorého zabili domáci obyvatelia s odôvodnením: "Nikdy nebude nad nami panovať nijaký kráľ, ale sami si budeme vládnuť." Sľúbil mu za to pre jeho rod večnú korunu z Ríma. Aquila poslúchol anjela, obrátil svoje vojská na sever a na vojenskom ťažení sa dostal až k dŕžave zavraždeného kráľa Kazimíra - Chorvátsku a Sklavónii. Podľa anjelovej rady v medziriečí Sávy a Drávy zviedol osemdňovú bitku, v ktorej porazil vojská sklavónskych a chorvátskych kniežat. Po vyhratej bitke si však uvedomil, že mu už nezostáva veľa sily, a preto strávil dlhý čas "v rozmýšľaní a v smútku", keďže sa rozhodoval, či sa má vrátiť do svojej domoviny (východného Uhorska), alebo sa usadiť v práve obsadenej krajine. Po dlhom uvažovaní dospel k záveru, že ak si on a jeho ľud vezmú za ženy Slovanky a Chorvátky, môžu tak získať novú krajinu "v mieri a pokoji". Aquila si potom zobral za ženu dcéru slovanského kniežaťa a aj jeho vojaci sa oženili so Slovankami z kniežacích rodov.

Adelaida, kňažná z Krakova, v role slovanskej matky sv. Štefana

Rodostrom Arpádovcov (v Kronike Aquilovcov) vyzerá podľa kroniky nasledovne: Aquilov syn Koloman mal manželku Chorvátku a Kolomanov syn Belo sa oženil s Grékyňou z Konštantínopolského cisárstva (Byzantska). Z tohto zväzku sa narodil Gejza, otec prvého uhorského kráľa Štefana. Zatiaľ čo doteraz spomínané manželky Aquilovcov zostávali v rozprávaní Uhorsko-poľskej Kroniky anonymné, Gejzovej manželke Adelaide, matke sv. Štefana, venuje kronika zvláštnu pozornosť. Adelaida pochádzala z Krakova a bola sestrou kniežaťa Meška. Popri pôvode, kronika špecifikuje aj jej vlastnosti a zručnosti: bola kresťanka, vedela písať a bola vzdelaná v oblasti teológie. V celom tomto príbehu zohrala zásadnú úlohu, keď presvedčila Gejzu, aby prijal katolícku vieru a odvrátil sa od uctievania pohanských modiel. Gejza tak vďaka presviedčajúcej schopnosti Adelaidy prijal krst a stal sa prvým kresťanom v rámci svojho rodu.

Keď Adelaida čakala na pôrod predstaviteľa (rátajúc od Aquilu) v poradí štvrtej generácie Arpádovcov (Aquilovcov), zjavil sa jej sv. Štefan, prvomučeník. Oznámil jej, že porodí syna, ktorému ako prvorodenému pripadne koruna a kráľovstvo, a zároveň jej prikázal, aby mu dala jeho meno. Ďalšie udalosti sa vyvíjali v zmysle spomínaného zjavenia, keď syna Gejzu a Adelaidy pokrstil sv. Vojtech a dal mu meno Štefan. Štyri roky po Gejzovej smrti vyslal Štefan biskupa Astrika do Ríma k pápežovi s prosbou o kráľovskú korunu. Avšak tesne predtým učinil to isté aj krakovský knieža Meško (historický Boleslav Chrabrý), ktorý vyslal biskupa Lamperta k pápežovi Leonovi (historický Silvester II.) s rovnakou žiadosťou. Pápež už bol rozhodnutý poslať kráľovskú korunu do Krakova, jeho rozhodnutie však zmenilo zjavenie, v ktorom mu anjel zvestoval, aby korunu určenú pre Poliakov dal Štefanovi. Pápež poslúchol božské vnuknutie a poslal korunu do Uhorska. Naplnil sa tak sľub, ktorý svojho času dostal v zjavení Aquila.

Keď sa krakovský vyslanec biskup Lampert dozvedel o pápežovom rozhodnutí, upadol do hlbokého zúfalstva. V argumentácii, ktorou pápež utešoval Lamperta, zohrala významnú úlohu spomínaná Adelaida. Pápež zdôraznil, že práve ona presvedčila Gejzu, aby prijal kresťanskú vieru. Následne sa stretol poľský posol s a uhorským a vyjadrili si vzájomné porozumenie. Bol to predobraz neskoršieho stretnutia Štefana s Meškom v novopostavenej katedrále v Ostrihome, ktorá bola zasvätená sv. Vojtechovi, apoštolovi Poliakov a Uhrov. Na tomto stretnutí bolo potvrdené uhorsko-poľské porozumenie.

Možnosti interpretácie

Toľko sa o udalostiach hovorí vo vybraných častiach Uhorsko-poľskej kroniky. A aké sú možnosti interpretovania tohto príbehu? Videli sme, že Aquila, ktorý reprezentuje historického Arpáda, zviedol osemdňovú bitku s kniežatmi Chorvátska a Sklavónie. Na rozdiel od bitiek spomínaných v iných kronikách nie je však táto bitka dobyvačná, ale spravodlivá, keďže prostredníctvom nej Aquila pomstil Božieho vyvolenca Kazimíra, posledného kráľa Chorvátska a Sklavónie. Problematická je interpretácia geografického pojmu Sklavónia a aj identita jej posledného kráľa Kazimíra. Obidvaja spomínaní bádatelia prostredníctvom vzájomnej polemiky predstavili niekoľko možností. Sklavónia môže predstavovať Slavónsko a postava Kazimíra mohla predstavovať niektorého z chorvátskych kráľov. Druhou možnosťou je, že Sklavónia predstavuje Panóniu, resp. územie neskoršieho Uhorska, a Kazimír reprezentovať posledného panovníka Veľkej Moravy. Zreteľná prítomnosť chorvátskych motívov je pochopiteľná, keďže kronika vznikla na dvore Kolomana, ktorý v tom čase panoval práve v južných oblastiach Uhorska, a jedným z cieľov jej napísania bolo legitimizovať právo vlád nad týmto priestorom. Badateľná je však aj kombinácia s veľkomoravskými tradíciami. Ak Kazimír reprezentoval posledného panujúceho Mojmírovca, zánik Veľkej Moravy mohol podľa tejto interpretácie súvisieť s jeho zavraždením domácim obyvateľstvom a tým aj s destabilizáciou ústrednej moci.

Ani po vyhratej bitke nemal však Aquila krajinu v moci, keďže vzhľadom na ubúdajúce sily zvažoval návrat do domoviny na Východe. Podarilo sa mu však získať krajinu pokojným spôsobom - prostredníctvom sobášov so Slovankami. Nie je nezaujímavé, že s podobným scenárom sa stretávame o niekoľko storočí neskôr, keď najprv Ján Baltazár Magin v polemike s Michalom Bencsikom a potom aj ďalší tvorcovia obrán slovenského národa sformulovali tzv. zmluvnú či pohostinnú teóriu zaujatia vlasti. Viedli ich síce iné motívy, no jedným z argumentov boli práve sobáše prišlých Maďarov s domácimi slovanskými ženami. Kroniku tak môžeme pokladať za stredoveký prototyp tejto teórie.

Bohaté interpretačné možnosti ponúka postava Adelaidy. Skutočnosť, že matka sv. Štefana mala byť Poľka, teda Slovanka, zapadá do daného scenára spojenia starých Uhrov so slovanskými ženami. Skutočnosť, že obrátila Gejzu na katolícku vieru, mala vzhľadom na konštitutívny charakter kresťanstva pri utváraní stredovekých štátnych celkov zásadný význam. Nemožno tiež zabúdať na jej zmierovateľské poslanie, ktoré zohrala pri hroziacom konflikte medzi Uhorskom a Poľskom pre neudelenie kráľovskej koruny Poliakom. Pápež totiž poľského vyslanca utešoval práve zdôraznením misijnej činnosti Adelaidy. V tomto ohľade ako žena presviedčajúca a zmierujúca spĺňa typické vlastnosti stredovekých žien svätej povesti.

Adelaida reprezentujúca historickú Salomeu

Interpretačné možnosti kroniky sa nám rozšíria, keď sa pokúsime pochopiť motivácie jej vzniku. Veď naračné pramene okrem toho, že sa opierali o znalosti vtedajšieho dejepisectva, boli aj intelektuálnymi manifestáciami záujmov objednávateľa diela. V našom prípade to boli záujmy dvora Kolomana a Salomey. Kronika sa končí rozprávaním o kráľovi Ladislavovi, ktorý získal právo vlády nad Haličskom. Koloman, ktorý bol roku 1214 korunovaný za haličského kráľa, no zakrátko odtiaľ aj vyhnaný spoločne so Salomeou, sa nikdy nevzdal ambície vládnuť nad týmto územím. Avšak o panovanie nad Haličskom prebiehal dlhý spor aj medzi poľskými kniežatmi a Uhorskom. Zdôraznenie uhorsko-poľského porozumenia v kronike tak mohlo slúžiť snahe urovnať tento konflikt. Pri tom je zaujímavá analógia medzi Kolomanovou manželkou Salomeou a Adelaidou z Uhorsko-poľskej kroniky. Podobne ako sa prostredníctvom Adelaidy zmierili Poľsko a Uhorsko, tak sa prostredníctvom krakovskej kňažnej Salomey zmierilo Krakovsko a Uhorsko vo veci Haličska. Roku 1214 sa na Spiši dohodol sobáš krakovskej princeznej Salomey a uhorského kráľoviča Kolomana spolu s podmienkami vládnutia v Haličsku. Bez ohľadu na to, že dohoda sa onedlho porušila, Salomea počas celého pobytu v Uhorsku zohrávala významnú úlohu v rámci uhorsko-poľských vzťahov.

Ponúka sa tiež analógia medzi svätou povesťou Adelaidy v kronike a historicou Salomeou, ktorá sa roku 1245 stala prvou poľskou damiánkou - klariskou a ženou svätej povesti, o čom svedčí jej posmrtný kult, ktorý vyvrcholil blahorečením v 17. storočí. Svätý obraz Adelaidy v kronike tak mohol slúžiť práve tomuto cieľu. So Salomeou súvisí aj osud tejto kroniky. Roku 1241 totiž Koloman zomrel na následky zranenia v bitke proti Mongolom (Tartárom) pri rieke Slaná a Salomea sa zakrátko vrátila do rodného Poľska. Okrem iných cenností vzala so sebou aj toto dielo. Preto bola Kronika v Uhorsku nadlho neznámym dielom. Uhorské dejepisectvo tak stratilo jeden podstatný pohľad na vlastné dejiny. Svoju nezmazateľnú stopu však kronika zanechala v poľskej historiografii.

Uhorsko-poľská kronika ponúka bohaté možnosti interpretácie začiatkov uhorských dejín, ako aj dejín Poľska a Uhorska v prvej polovici 13. storočia. Jedným z obdivuhodných záverov, ktoré môžeme vyvodiť z jej analýzy, je skutočnosť, že už v 13. storočí existovalo v rámci uhorského historického myslenia viacero pohľadov na vlastnú minulosť. Neskoršia polemika medzi dobyvačnou a pohostinnou teóriou, ktorá sa však zrodila v úplne odlišnom historickom kontexte, má tak hlbšie korene, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Odporučaná literatúra:
GRZESIK, R.: Żywot św. Stefana króla Węgier czyli Kronika węgiersko-polska. Warszawa, 2003.
GRZESIK, R.: Kronika węgiersko-polska. Z dziejów polsko-węgierskych kontaktów kulturalnych w średniowieczu. Poznań, 1999.
HOMZA, M.: Mulieres suadentes. Presviedčajúce ženy. Bratislava 2002.

Mgr. Karol Hollý (1980)
je doktorandom Historického ústavu SAV v Bratislave, venuje sa metodologickým problémom slovenskej historiografie na prelome 19. a 20. storočia a uhorsko-poľským vzťahom vo vrcholnom stredoveku.

Text pod. Obr.: v euroobale
1. Časť textu Uhorsko-poľskej kroniky z 15. storočia (Codex Sandivogii de Czechel)
2. Svätý Štefan
3. Veľkokňažná Adelaida (negatív kresby akd. Soch. Viliam,a Lovišku)
4. Genealógia Arpádovcov podľa Uhorsko-poľskej kroniky.


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.