Znovuobjavovaná Uhorsko-poľská
kronika
Stredoveký variant zmluvnej teórie zaujatia vlasti
Karol Hollý
Desiate storočie, na ktorého začiatku
zaznamenávame koniec Veľkej Moravy a na konci vznik Uhorska, je doposiaľ
nedostačujúco objasneným obdobím. Zápasilo s ním už mnoho generácií
historikov. Napriek ich snahe stále existuje viacero interpretácií tohto kľúčového
obdobia dejín územia Karpatskej kotliny. Bádatelia sú zväčša odkázaní
siahať aj po naračných prameňoch, ktoré vznikli spravidla s niekoľkostoročným
odstupom, a viac ako verný opis udalostí v danom období nám sprostredkúvajú
obraz historického myslenia v čase ich vzniku. Napriek tomu boli práve tieto
diela určujúce pre neskoršiu intelektuálnu elitu, ktorá vytvárala
koncepciu dejín.
Uhorské historické myslenie v otázkach
príchodu Maďarov, resp. starých Uhrov do Karpatskej kotliny, zániku Veľkej
Moravy, ich vzťahu k slovanskému obyvateľstvu a vzniku uhorského štátu
nadväzovalo najmä na Kroniku anonymného notára P. kráľa Bela, Kroniku Šimona
z Kézy a neskoršie naračné pramene. Na základe týchto diel ich neskorší
recipienti vytvorili tzv. dobyvačnú teóriu zaujatia vlasti. Zaujímavé je,
že približne v rovnakom čase ako spomínané dve kroniky vznikla Uhorsko-poľská
kronika. Jej rozprávanie umožňuje zásadne odlišné interpretácie udalostí
daného obdobia. Kronika však až do 19. storočia zostala pre uhorské
dejepisectvo neznámym dielom. Ani moderná historiografia ju väčšinou
nepokladala za dielo zasluhujúce si serióznejšiu pozornosť. Dôvodom bola
predovšetkým jej kontroverznosť v porovnaní s inými uhorskými kronikami. V
súčasnosti však prežíva historický výskum tohto pozoruhodného diela
plodnú renesanciu najmä vďaka výskumom poľsko-slovenskej dvojice
medievistov, Ryszarda Grzesika a Martina Homzu. Výsledky ich bádania aj vzájomných
polemík posúvajú poznanie o tomto diele významne dopredu.
Kronika vznikla v prvej polovici
13. storočia (pravdepodobne niekedy medzi rokmi 1234 a 1241) v južnom Uhorsku
na dvore Arpádovca Kolomana Haličského (1208 - 1241) a jeho manželky Salomey,
dcéry krakovského kniežaťa Leška Bieleho. Je vlastne jedným z variantov
Hartvikovho Života sv. Štefana a nadväzuje, podobne ako iné kroniky, na
stratené Gesta Hungarorum (Skutky Uhrov) z 11. storočia. Môžeme v nej
pozorovať, tak ako v iných kronikách, viaceré ideové línie jej epickej
osi. Bezprostredným motívom vzniku tohto diela bola zrejme snaha o legitimizáciu
politických ambícií Kolomanovho dvora, konkrétne najmä uznanie práva na
Chorvátsko a Haličsko. Pozoruhodné je však najmä to, že zaznamenáva príbeh
o príchode starých Uhrov (pod menom Hunov) a o ich zaujatí vlasti odlišným
spôsobom ako iné kroniky, Kronika napríklad pri opise vzniku Uhorska zdôrazňuje
podiel domáceho slovanského obyvateľstva a v neposlednom rade aj uhorsko-poľské
spojenectvo.
Pokojné zaujatie vlasti
prostredníctvom sobášov
V kronike vystupuje ako vodca starých
Uhrov Aquila, resp. Atila (reprezentuje najmä historického Arpáda). Ten so
svojím ľudom putoval z "východného Uhorska" cez celú Európu s
konečným úmyslom dobyť Rímske cisárstvo. Avšak jednej noci počas jeho výpravy
na Rím sa mu vo sne zjavil anjel, ktorý v Ježišovom mene vyjadril nevôľu
nad jeho zámerom dobyť toto posvätné mesto. Namiesto toho mal pomstiť smrť
Božieho vyvolenca Kazimíra, kráľa Sklavónie a Chorvátska, ktorého zabili
domáci obyvatelia s odôvodnením: "Nikdy nebude nad nami panovať nijaký
kráľ, ale sami si budeme vládnuť." Sľúbil mu za to pre jeho rod večnú
korunu z Ríma. Aquila poslúchol anjela, obrátil svoje vojská na sever a na
vojenskom ťažení sa dostal až k dŕžave zavraždeného kráľa Kazimíra -
Chorvátsku a Sklavónii. Podľa anjelovej rady v medziriečí Sávy a Drávy
zviedol osemdňovú bitku, v ktorej porazil vojská sklavónskych a chorvátskych
kniežat. Po vyhratej bitke si však uvedomil, že mu už nezostáva veľa sily,
a preto strávil dlhý čas "v rozmýšľaní a v smútku", keďže sa
rozhodoval, či sa má vrátiť do svojej domoviny (východného Uhorska), alebo
sa usadiť v práve obsadenej krajine. Po dlhom uvažovaní dospel k záveru, že
ak si on a jeho ľud vezmú za ženy Slovanky a Chorvátky, môžu tak získať
novú krajinu "v mieri a pokoji". Aquila si potom zobral za ženu dcéru
slovanského kniežaťa a aj jeho vojaci sa oženili so Slovankami z kniežacích
rodov.
Adelaida, kňažná z Krakova,
v role slovanskej matky sv. Štefana
Rodostrom Arpádovcov (v Kronike
Aquilovcov) vyzerá podľa kroniky nasledovne: Aquilov syn Koloman mal manželku
Chorvátku a Kolomanov syn Belo sa oženil s Grékyňou z Konštantínopolského
cisárstva (Byzantska). Z tohto zväzku sa narodil Gejza, otec prvého uhorského
kráľa Štefana. Zatiaľ čo doteraz spomínané manželky Aquilovcov zostávali
v rozprávaní Uhorsko-poľskej Kroniky anonymné, Gejzovej manželke Adelaide,
matke sv. Štefana, venuje kronika zvláštnu pozornosť. Adelaida pochádzala z
Krakova a bola sestrou kniežaťa Meška. Popri pôvode, kronika špecifikuje aj
jej vlastnosti a zručnosti: bola kresťanka, vedela písať a bola vzdelaná v
oblasti teológie. V celom tomto príbehu zohrala zásadnú úlohu, keď presvedčila
Gejzu, aby prijal katolícku vieru a odvrátil sa od uctievania pohanských
modiel. Gejza tak vďaka presviedčajúcej schopnosti Adelaidy prijal krst a
stal sa prvým kresťanom v rámci svojho rodu.
Keď Adelaida čakala na pôrod
predstaviteľa (rátajúc od Aquilu) v poradí štvrtej generácie Arpádovcov (Aquilovcov),
zjavil sa jej sv. Štefan, prvomučeník. Oznámil jej, že porodí syna, ktorému
ako prvorodenému pripadne koruna a kráľovstvo, a zároveň jej prikázal, aby
mu dala jeho meno. Ďalšie udalosti sa vyvíjali v zmysle spomínaného
zjavenia, keď syna Gejzu a Adelaidy pokrstil sv. Vojtech a dal mu meno Štefan.
Štyri roky po Gejzovej smrti vyslal Štefan biskupa Astrika do Ríma k pápežovi
s prosbou o kráľovskú korunu. Avšak tesne predtým učinil to isté aj
krakovský knieža Meško (historický Boleslav Chrabrý), ktorý vyslal biskupa
Lamperta k pápežovi Leonovi (historický Silvester II.) s rovnakou žiadosťou.
Pápež už bol rozhodnutý poslať kráľovskú korunu do Krakova, jeho
rozhodnutie však zmenilo zjavenie, v ktorom mu anjel zvestoval, aby korunu určenú
pre Poliakov dal Štefanovi. Pápež poslúchol božské vnuknutie a poslal
korunu do Uhorska. Naplnil sa tak sľub, ktorý svojho času dostal v zjavení
Aquila.
Keď sa krakovský vyslanec biskup
Lampert dozvedel o pápežovom rozhodnutí, upadol do hlbokého zúfalstva. V
argumentácii, ktorou pápež utešoval Lamperta, zohrala významnú úlohu spomínaná
Adelaida. Pápež zdôraznil, že práve ona presvedčila Gejzu, aby prijal kresťanskú
vieru. Následne sa stretol poľský posol s a uhorským a vyjadrili si vzájomné
porozumenie. Bol to predobraz neskoršieho stretnutia Štefana s Meškom v
novopostavenej katedrále v Ostrihome, ktorá bola zasvätená sv. Vojtechovi,
apoštolovi Poliakov a Uhrov. Na tomto stretnutí bolo potvrdené uhorsko-poľské
porozumenie.
Možnosti interpretácie
Toľko sa o udalostiach hovorí vo
vybraných častiach Uhorsko-poľskej kroniky. A aké sú možnosti
interpretovania tohto príbehu? Videli sme, že Aquila, ktorý reprezentuje
historického Arpáda, zviedol osemdňovú bitku s kniežatmi Chorvátska a
Sklavónie. Na rozdiel od bitiek spomínaných v iných kronikách nie je však
táto bitka dobyvačná, ale spravodlivá, keďže prostredníctvom nej Aquila
pomstil Božieho vyvolenca Kazimíra, posledného kráľa Chorvátska a Sklavónie.
Problematická je interpretácia geografického pojmu Sklavónia a aj identita
jej posledného kráľa Kazimíra. Obidvaja spomínaní bádatelia prostredníctvom
vzájomnej polemiky predstavili niekoľko možností. Sklavónia môže
predstavovať Slavónsko a postava Kazimíra mohla predstavovať niektorého z
chorvátskych kráľov. Druhou možnosťou je, že Sklavónia predstavuje Panóniu,
resp. územie neskoršieho Uhorska, a Kazimír reprezentovať posledného panovníka
Veľkej Moravy. Zreteľná prítomnosť chorvátskych motívov je pochopiteľná,
keďže kronika vznikla na dvore Kolomana, ktorý v tom čase panoval práve v
južných oblastiach Uhorska, a jedným z cieľov jej napísania bolo
legitimizovať právo vlád nad týmto priestorom. Badateľná je však aj
kombinácia s veľkomoravskými tradíciami. Ak Kazimír reprezentoval posledného
panujúceho Mojmírovca, zánik Veľkej Moravy mohol podľa tejto interpretácie
súvisieť s jeho zavraždením domácim obyvateľstvom a tým aj s destabilizáciou
ústrednej moci.
Ani po vyhratej bitke nemal však
Aquila krajinu v moci, keďže vzhľadom na ubúdajúce sily zvažoval návrat
do domoviny na Východe. Podarilo sa mu však získať krajinu pokojným spôsobom
- prostredníctvom sobášov so Slovankami. Nie je nezaujímavé, že s podobným
scenárom sa stretávame o niekoľko storočí neskôr, keď najprv Ján Baltazár
Magin v polemike s Michalom Bencsikom a potom aj ďalší tvorcovia obrán
slovenského národa sformulovali tzv. zmluvnú či pohostinnú teóriu zaujatia
vlasti. Viedli ich síce iné motívy, no jedným z argumentov boli práve sobáše
prišlých Maďarov s domácimi slovanskými ženami. Kroniku tak môžeme
pokladať za stredoveký prototyp tejto teórie.
Bohaté interpretačné možnosti
ponúka postava Adelaidy. Skutočnosť, že matka sv. Štefana mala byť Poľka,
teda Slovanka, zapadá do daného scenára spojenia starých Uhrov so slovanskými
ženami. Skutočnosť, že obrátila Gejzu na katolícku vieru, mala vzhľadom
na konštitutívny charakter kresťanstva pri utváraní stredovekých štátnych
celkov zásadný význam. Nemožno tiež zabúdať na jej zmierovateľské
poslanie, ktoré zohrala pri hroziacom konflikte medzi Uhorskom a Poľskom pre
neudelenie kráľovskej koruny Poliakom. Pápež totiž poľského vyslanca utešoval
práve zdôraznením misijnej činnosti Adelaidy. V tomto ohľade ako žena
presviedčajúca a zmierujúca spĺňa typické vlastnosti stredovekých žien
svätej povesti.
Adelaida reprezentujúca
historickú Salomeu
Interpretačné možnosti kroniky
sa nám rozšíria, keď sa pokúsime pochopiť motivácie jej vzniku. Veď naračné
pramene okrem toho, že sa opierali o znalosti vtedajšieho dejepisectva, boli
aj intelektuálnymi manifestáciami záujmov objednávateľa diela. V našom prípade
to boli záujmy dvora Kolomana a Salomey. Kronika sa končí rozprávaním o kráľovi
Ladislavovi, ktorý získal právo vlády nad Haličskom. Koloman, ktorý bol
roku 1214 korunovaný za haličského kráľa, no zakrátko odtiaľ aj vyhnaný
spoločne so Salomeou, sa nikdy nevzdal ambície vládnuť nad týmto územím.
Avšak o panovanie nad Haličskom prebiehal dlhý spor aj medzi poľskými kniežatmi
a Uhorskom. Zdôraznenie uhorsko-poľského porozumenia v kronike tak mohlo slúžiť
snahe urovnať tento konflikt. Pri tom je zaujímavá analógia medzi
Kolomanovou manželkou Salomeou a Adelaidou z Uhorsko-poľskej kroniky. Podobne
ako sa prostredníctvom Adelaidy zmierili Poľsko a Uhorsko, tak sa prostredníctvom
krakovskej kňažnej Salomey zmierilo Krakovsko a Uhorsko vo veci Haličska.
Roku 1214 sa na Spiši dohodol sobáš krakovskej princeznej Salomey a uhorského
kráľoviča Kolomana spolu s podmienkami vládnutia v Haličsku. Bez ohľadu na
to, že dohoda sa onedlho porušila, Salomea počas celého pobytu v Uhorsku
zohrávala významnú úlohu v rámci uhorsko-poľských vzťahov.
Ponúka sa tiež analógia medzi
svätou povesťou Adelaidy v kronike a historicou Salomeou, ktorá sa roku 1245
stala prvou poľskou damiánkou - klariskou a ženou svätej povesti, o čom
svedčí jej posmrtný kult, ktorý vyvrcholil blahorečením v 17. storočí.
Svätý obraz Adelaidy v kronike tak mohol slúžiť práve tomuto cieľu. So
Salomeou súvisí aj osud tejto kroniky. Roku 1241 totiž Koloman zomrel na následky
zranenia v bitke proti Mongolom (Tartárom) pri rieke Slaná a Salomea sa zakrátko
vrátila do rodného Poľska. Okrem iných cenností vzala so sebou aj toto
dielo. Preto bola Kronika v Uhorsku nadlho neznámym dielom. Uhorské
dejepisectvo tak stratilo jeden podstatný pohľad na vlastné dejiny. Svoju
nezmazateľnú stopu však kronika zanechala v poľskej historiografii.
Uhorsko-poľská kronika ponúka
bohaté možnosti interpretácie začiatkov uhorských dejín, ako aj dejín Poľska
a Uhorska v prvej polovici 13. storočia. Jedným z obdivuhodných záverov,
ktoré môžeme vyvodiť z jej analýzy, je skutočnosť, že už v 13. storočí
existovalo v rámci uhorského historického myslenia viacero pohľadov na
vlastnú minulosť. Neskoršia polemika medzi dobyvačnou a pohostinnou teóriou,
ktorá sa však zrodila v úplne odlišnom historickom kontexte, má tak hlbšie
korene, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
Odporučaná literatúra:
GRZESIK, R.: Żywot św. Stefana króla Węgier czyli Kronika węgiersko-polska.
Warszawa, 2003.
GRZESIK, R.: Kronika węgiersko-polska. Z dziejów polsko-węgierskych kontaktów
kulturalnych w średniowieczu. Poznań, 1999.
HOMZA, M.: Mulieres suadentes. Presviedčajúce ženy. Bratislava 2002.
Mgr. Karol Hollý (1980)
je doktorandom Historického ústavu SAV v Bratislave, venuje sa
metodologickým problémom slovenskej historiografie na prelome 19. a 20. storočia
a uhorsko-poľským vzťahom vo vrcholnom stredoveku.
Text pod. Obr.: v euroobale
1. Časť textu Uhorsko-poľskej kroniky z 15. storočia (Codex Sandivogii de
Czechel)
2. Svätý Štefan
3. Veľkokňažná Adelaida (negatív kresby akd. Soch. Viliam,a Lovišku)
4. Genealógia Arpádovcov podľa Uhorsko-poľskej kroniky.
