História - Revue o dejinách spoločnosti
| ISSN 1335-8316

Archív | Autori | E-mail | Inzercia | Predplatné časopisu | Štatút | Tiráž

Aktuálne číslo

Redakcia časopisu ďakuje svojim čitateľom za e-mailové odkazy a objednávky predplatného!

História - Revue o dejinách spoločnosti 3-4/2015

3-4/2015
Júl/December
14. ročník

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

 Sharm El Sheikh

 Mallorca

 Rhodos

Cyprus

Medzi najfrekventovanejšie súčasné pojmy nesporne patrí nezamestnanosť. V prílohe prinášame niekoľko historických odpovedí na otázky súvisiace s touto výsostne aktuálnou témou. Vnímanie tohto javu ako trestu za kriminálnu činnosť v 19. storočí bolo nepochybne jeho zaujímavým rozmerom. Slovensko v rámci Uhorska prechádzalo špecifickým vývojom, ktorý charakterizovali skôr nárazové prejavy nezamestnanosti, no už počas medzivojnového obdobia sa aj tu nezamestnanosť stala závažným hospodárskym a sociálnym fenoménom. Megalomanské úsilie socialistického režimu o plnú zamestnanosť po roku 1945 vyvoláva otázku, nakoľko sa minulosť podpísala na súčasnom stave nezamestnanosti.

Zrod nezamestnanosti
Práca, kriminalita a trest na prelome 19. a 20. storočia

Roman Holec

Ľudská spoločnosť bola po stáročia konfrontovaná s biedou, vojnami, s trvalými následkami rôznych chorôb a s hospodárskymi problémami, v dôsledku ktorých sa ľudia ľahko dostali mimo akceptovaných spoločenských noriem. Ich postavenie sa dlhodobo riešilo najrôznejšími formami (kresťanskej) almužny, dobročinnosti a charity. Zodpovedalo to stavu, ktorý nazývame individualizáciou zodpovednosti.

V 16. - 18. storočí v Európe prudko vzrástol proces pauperizácie, ktorého sprievodným javom sa stala obrovská masa "záhaľčivých povaľačov" - tulákov, žobrákov a chudoby. V Anglicku sa voči nim prijalo tzv. krvavé zákonodarstvo a v iných krajinách celý rad ďalších brachiálnych opatrení, ktoré ich bez súdu popravovali, väznili alebo segregovali ako trestancov do vzdialených kolónií. Dlhodobá snaha spraviť z nich námezdných pracujúcich viedla cez rôzne formy tzv. pracovných domov, kde ich neraz pod dobročinnými zámienkami neľútostne vykorisťovali. Hoci sa napríklad do pracovných domov v západnej Európe vstupovalo dobrovoľne, pripomínali viac väznice než druh dobročinných inštitúcií. Do popredia sa dostalo zavretie, resp. izolácia a vytváranie návyku na prácu - aj donucovacími prostriedkami. Takéto spojenie bolo pôvodne namierené proti tulákom, mladistvým a prostitútkam, nakoniec sa však nútená práca zavretých rozširovala v celej Európe. V Uhorsku sa koncom 18. storočia zriaďovali zvláštne dielne, kam násilím umiestňovali žobrákov a sociálne slabých jedincov. Ich funkcie postupne nahrádzalo predovšetkým väzenie. Už od neoabsolutizmu v 50. rokoch 19. storočia sa práca väzňov prenajímala záujemcom z radov súkromných podnikateľov na základe zmluvy. Takýto úzus pokračoval aj v nasledujúcich desaťročiach a otázkou sa stávalo, či majú väzni pracovať vo väznici, alebo na základe zmluvy a paušálnej mzdy. O vtedajších názoroch na vzťah medzi prácou a kriminalitou vypovedajú závery vyšetrovania štátnych väzníc ministerskými úradníkmi roku 1867: "Väčšina zločinov vzniká v dôsledku nemožnosti výkonu práce alebo vyhýbania sa práci, trestné zariadenie má teda úlohu takéto osoby nielen vychovať pre nejakú prácu, ale rovnako v nich prebudiť chuť pracovať, aby sa po prepustení z toho istého dôvodu znovu nedostali na cestu zločinu." V Uhorsku sa teda stav bez práce kriminalizoval a násilné vedenie k práci malo byť istou formou prevencie pred zločinnosťou. Dokonca v zákonnom článku XXI/1913 sa definoval pojem "všeobecne nebezpečné vyhýbanie sa práci". Práca ako trest však už vôbec nesúvisela s moderným fenoménom nezamestnanosti, ktorý nevznikal preto, že by ľudia nechceli pracovať.
Súbežne s väzeniami vznikala v Uhorsku v prvej polovici 19. storočia aj obdoba západoeurópskych pracovných domov. V uvedenom období sa ich otvorilo šesť. Nebolo pritom vôbec náhodné, že prvá takáto morálku dvíhajúca inštitúcia vznikla v Pešti zásluhou dobročinného ženského spolku, vytvoreného aristokratkami a meštianskymi dámami roku 1817. Na rozdiel od západného modelu a štátnej politiky nevyužívala disciplinárne postupy. Pôvodne ju zriadili pre žobrákov, ktorí tam prišli dobrovoľne pracovať. V rokoch 1817 - 1833 v nej pracovalo okolo 2 000 osôb. Roku 1833 prevzalo inštitúciu mesto a jej charakter sa zmenil. Roku 1845 sa už rozoznávali 3 druhy verejných pracovných domov: 1. dobrovoľný; 2. nútený, kde sa internovali osoby, ktoré sa previnili menšími priestupkami. Spomínaný peštiansky dom, pôsobiaci do roku 1879, patril k tejto skupine. Skončili v ňom napr. slúžka, ktorá do 15 dní nenastúpila do služby, zašpinený chudobný, ktorého umyli a obliekli do zodpovedajúceho odevu, rôzni vagabundi a vreckoví zlodeji. Pracovný čas bol od 5. do 20. hodiny od apríla do konca septembra a od 6. hod. do 19. hodiny od októbra do konca marca; 3. skutočné väznice, kde už bola práca súčasťou trestu.

Nový fenomén

Vznik kapitalizmu sprevádzaný industrializáciou a rozširovaním námezdnej práce vyústil do priemyselnej revolúcie a čoraz širšieho zavádzania strojov. V dôsledku týchto procesov stúpal od 18. storočia hlavne v západnej Európe počet tých, ktorí sa vinou vlastnej zraniteľnosti (nedostatok alebo strata práce) stávali potenciálnymi alebo skutočnými chudobnými. Sociálna otázka sa už prestala vzťahovať na zle integrované alebo vôbec neintegrované skupiny. Zasahovala čoraz širšie sociálne vrstvy, a to o to citeľnejšie, o čo nepripravenejšie ich nachádzala. So spriemyselňovaním, likvidáciou remesiel a tradičných zárobkových aktivít, s vývojom továrenskej veľkovýroby, s urbanizáciou a s preskupovaním na trhu práce sa zrodil úplne nový fenomén - nezamestnanosť. Jej príčiny ani dôsledky sa spočiatku neskúmali ani neriešili. Nezamestnaných produkovalo zavádzanie strojov, ekonomické cykly i zahraničnopolitické okolnosti (napr. občianska vojna v USA znemožnila vývoz vlny do Anglicka a spôsobila kolaps tamojšej výroby). V najpriemyselnejších mestách sveta 19. storočia, kde sa zrodil moderný pauperizmus, stáli chudobní a bohatí tak ďaleko od seba, že v podstate jeden pre druhého neexistovali. Preto len postupne a predovšetkým pod vplyvom sociálnych hrozieb vznikali prejavy individualizovanej zodpovednosti, ako pri uvedených, z feudalizmu zdedených sociálnych kategóriách. Nezamestnanosť však bola čímsi úplne iným. Nešlo o chorobu, hoci jej psychické následky môžu mať až chorobné prejavy. Nemusela bezprostredne súvisieť ani s biedou, i keď od nezamestnanosti k biede nebolo ďaleko. Nezamestnaných produkovala ekonomika a situácia na trhu práce, takže mali iné postavenie ako tí, ktorí vedome odmietali pracovať a živili sa žobraním, zločinom či prostitúciou. Napriek tomu dlho trvalo, kým si spoločnosť uvedomila, že títo ľudia by nemali žiť v izolácii, mimo spoločnosti a bez reálnej vízie na pomoc a východisko, najmä keď si nezamestnanosť nevybrali dobrovoľne. Na začiatku stáli predovšetkým filantropické snahy dostať tých, ktorí pre stratu práce vypadli z okruhu sociálnej pôsobnosti spoločnosti, znovu do normálneho, spoločensky organizovaného systému. Postupne prichádzala kolektívna (sociálnopolitická) starostlivosť, ktorá znamenala, že pri riešení sociálnych problémov rástla úloha štátu a jeho legislatívnych opatrení. Kdesi medzi individualizovanou a kolektívnou formou stáli utopické vízie novej spoločnosti, poznačenej rovnostárstvom, kolektivizmom a kooperativizmom.

Proletár a chudoba

V podmienkach liberalizmu 19. storočia mohol dostať chudobný človek zodpovedajúcu starostlivosť len vtedy, ak zostal v určitom sociálnom kruhu, vymedzenom robotníckou a štátnou politikou. Nešlo už o politiku voči chudobe ako takej. Nová chudoba vznikala ako dôsledok nemožnosti získať námezdnú prácu. Proletár sa odlišoval od chudobného tým, že si prácou volil morálne pozitívny život. To mala byť jeho vstupenka do meštianskeho sveta, od ktorého ako protihodnotu očakával ochrannú ruku v prípade núdze. Keďže svojou prácou predstavoval oporu systému, dúfal, že od neho dostane adekvátnu starostlivosť. Takáto liberálna trhová utópia však vôbec nerešpektovala dezorganizačný účinok trhu. Na skutočnom trhu práce bol moderný námezdný pracujúci veľmi zraniteľný - bez solidarity a sociálneho záchranného pásu sa mohol z večera na ráno ľahko prepadnúť do pásma chudoby. Sociálni reformátori postupne zistili, že nezamestnanosť je čosi úplne iné ako vyhýbanie sa práci a synonymum pre amorálny ľudský život. Tento jav vystavili účinku premyslenej sociálnopolitickej starostlivosti, pričom išlo doslova o vynájdenie nezamestnanosti, o jej pomenovanie, nie o jej odhalenie.

Uhorsko bolo konfrontované s nezamestnanosťou podstatne neskôr a nikdy nedosiahlo porovnateľnú mieru so stavom v západnej Európe. Charakter industrializácie v Uhorsku (podniky vznikali prioritne pri surovinových zdrojoch, menej v mestách) i jej obmedzený rozsah nevytvárali predpoklady na masovú nezamestnanosť ako sociálny jav obdobný so západnými krajinami. Potravinársky priemysel ako odvetvie charakteristické sezónnym charakterom výroby, nekvalifikovaným robotníctvom a technickou nenáročnosťou neprispieval k vzniku klasického proletariátu. Navyše minimálne prvá generácia uhorského proletariátu bola stále existenčne i mentálne zakotvená na dedine. Strata práca pre ňu neznamenala ani existenčnú otázku, ani dôvod na sociálny pohyb. Agrárna preľudnenosť vidieka, ktorú nemohli absorbovať pomaly rastúce mestá, sa riešila masovým vysťahovalectvom alebo vnútroštátnou migráciou (sezónne práce). Z týchto dôvodov musel prísť najprv podnet zvonku, aby otvoril oči uhorským politikom a ukázal im potenciálnu hrozbu, ktorú si sami ešte nepripúšťali. Tým podnetom sa stala Parížska komúna (1871), ktorá vyvolala obavy z akumulácie možného protispoločenského a ničivého potenciálu medzi nezamestnanými. Krátko nato vyústil búrlivý hospodársky rozvoj po rakúsko-uhorskom vyrovnaní do prehriatia ekonomiky a roku 1873 do prvej veľkej hospodárskej krízy z nadvýroby. Pád mnohých podnikov po prvýkrát vo zvýšenej miere ukázal, že aj v priemyselne málo vyvinutom Uhorsku sa môže stať nezamestnanosť sociálnou hrozbou. Tak sa predovšetkým vnímala, teda nie ako prvotný problém. Strach a znepokojenie vyvolával jej dôsledok ako možnosť sociálneho výbuchu. Po prekonaní hospodárskej krízy sa v ďalších desaťročiach pre charakter uhorskej ekonomiky nezamestnanosť vôbec nejavila ako akútny problém. Niežeby neexistovala, ale v modernom zmysle slova sa nevykazovala a zväčša oveľa väčší problém predstavovalo získavanie pracovných síl.

Potenciálna hrozba

Až po prelome 19. a 20. storočia, a to aj v súvislosti s pôsobením Sociálnodemokratickej strany Uhorska a s masovejším rozšírením tlače sa znovu nastolil problém nezamestnanosti. Nemal ešte celoštátny charakter a jednotlivé prejavy sa riešili na regionálnej báze. Napr. v rokoch 1902 - 1903 si hontiansky župan vymohol 50 000 korún na jednorazovú výpomoc ľuďom bez práce a rovnako výstavba hradskej mala byť prostriedkom na udržanie pracovných síl v župe a na minimalizáciu vysťahovalectva. Nesystémové podpory a zbierky, organizované dokonca v samotnom parlamente, nemohli ani len čiastočne riešiť rastúcu závažnosť situácie ľudí bez práce. Robotnícka tlač považovala nezamestnanosť za sprievodný jav kapitalizmu a s jeho odstránením spájala aj riešenie tohto problému. Za jej dôsledok považovala rast zločinnosti, alkoholizmu, žobráctva i masové vysťahovalectvo. Nerobotnícka slovenská tlač upozorňovala na pozitívne možnosti českej hospodárskej pomoci, operovala ekonomickým nacionalizmom a využívala argumenty typu, že odpratávanie snehu v hlavnom meste patrilo k prostriedkom čiastočnej výpomoci ľuďom bez práce. Je zaujímavé, že fenomén nezamestnanosti prenikol okrajovo aj do umeleckej literatúry. V poviedke Jozefa Gregora-Tajovského Mišo nájdeme poznámku, že "vo fabrike je robotník len ako vajce na žrdi. Sekne robota - prepustia ťa; povieš slovo faktorovi - choď si po knižku; zarobíš lepšie, strhnú ti. Nazlostíš sa, ideš si po knižku, že veď roboty aj inde dosť, a horkýže, nenazdáš sa, kedy máš vakácie, a jesť sa chce". Parciálnosť, resp. neuchopiteľnosť problému zodpovedala výnimočnosti týchto riadkov.

Od začiatku 20. storočia sa v Uhorsku udomácnil inštitút sprostredkovateľní práce. Hoci jeho zmysel sa tradične spájal so získavaním pracovných príležitostí, v Uhorsku mal neraz význam ako prostriedok na získavanie robotníkov. Možno to najmenej platilo pre Budapešť, kde sa koncentroval nielen priemysel, ale aj obrovská ponuka pracovných síl a kde mohla z času na čas nezamestnanosť vyskočiť ako vážny problém. Podľa vzoru hlavného mesta vznikli z iniciatívy štátu, mesta a príslušnej obchodnej a priemyselnej komory sprostredkovateľne aj v ďalších väčších lokalitách Uhorska. Začiatkom 20. storočia sa tak stalo napr. v Bratislave, kde mala sprostredkovateľňa za úlohu získavanie pracovných síl zo zázemia mesta, ako aj riešenie prebytku robotníkov, spôsobeného špecifickou polohou mesta medzi Viedňou a Budapešťou. Roku 1912 hľadalo prácu 7 378 osôb (z toho 7 224 mužov) a sprostredkovateľňa dala k dispozícii 5 969 miest. V priebehu roka sa uspokojilo 66 % z ponuky pracovných síl a 81 % z ponuky miest. Roku 1911 to bolo 63 %, resp. 87 %. Nezamestnaní robotníci dostali v 3 631 prípadoch izbu v ubytovni sprostredkovateľne, šaty a potrebnú hygienu na 24 hodín. Knižnicu inštitútu využilo 648 osôb. Začiatkom roka 1918 vznikol podobný úrad aj v Banskej Bystrici. Pred prvou svetovou vojnou podnikateľov vo veľkom vyzývali, aby predovšetkým vo väčších mestách (napr. v Bratislave) stavaním bytov a mzdovou ponukou stabilizovali situáciu na trhu práce. Rovnaký problém s pracovnými silami mali niektoré regióny v dôsledku sezónnej či dlhodobej neprítomnosti tamojších mužských pracovných síl. Nezamestnanosť v Uhorsku bola čoraz väčšmi pojmom importovaným zo zahraničia. Minimálne z novín sa dalo dozvedieť o sprostredkovateľniach práce, o organizovaní núdzových prác, ako aj o poisťovaní proti nezamestnanosti. Diagnóza nezamestnanosť a jej liečenie - to všetko ešte bolo pre Uhorsko skôr hudbou budúcnosti.

Európsky problém

Medzinárodné súvislosti vyvolávali potrebu medzinárodných riešení. Roku 1901 sa zaviedol v Belgicku tzv. gentský systém podpory v nezamestnanosti, ktorý sa šíril aj do ostatných krajín Európy. Podľa neho podporovali nezamestnaných odborové organizácie, ktorým na tento účel poskytovali dotácie obce alebo štát. Otec gentského systému Louis Varlez na parížskom zasadaní Medzinárodného štatistického ústavu roku 1909 znovu vyšiel s návrhom na medzinárodnú poradu, ktorá by prijala spoločné opatrenia proti nezamestnanosti. Zriadilo sa 17 národných výborov, ktoré vypracovali odpovede na 5 otázok, resp. problémových okruhov. Išlo o opatrenia proti nezamestnanosti, o situáciu v jednotlivých štátoch a o konkrétne národné priority. Druhým okruhom bola štatistika nezamestnanosti, výpovedná hodnota prameňov na jej zachytenie i metodika výskumu. Sprostredkovanie práce - nástroje a koordinácia medzi mestami, oblasťami a štátmi - tvorilo tretí okruh. Štvrtým bolo poisťovanie proti nezamestnanosti a posledným otázka medzinárodnej spolupráce. O týchto bodoch roku 1910 v Paríži rokovali zástupcovia 18 európskych a mimoeurópskych najvyspelejších aj agrárnych krajín (Srbsko, Rumunsko), chýbalo napr. Rusko a Bulharsko. Habsburská monarchia vyslala dve navzájom oddelené delegácie - rakúsku a uhorskú. Porada skonštatovala, že sotva existuje spoločenský problém, ktorý by v súčasnosti tak zamestnával vyspelý svet a moderné sociálne vedy ako nezamestnanosť. Súčasne máloktorá otázka dáva toľko príležitostí na diskusie v parlamentoch, na zasadaniach rôznych orgánov a inštitúcií než regulácia miestneho i národného trhu práce a zlepšenie materiálnej i morálnej situácie nezamestnaných. Hoci štatistické údaje svedčia o vzrastajúcej naliehavosti problému, štát a spoločnosť v podstatne menšej miere akceptovali povinnosť pričiniť sa o predchádzanie, resp, zmiernenie tohto javu. Parížske rokovania priniesli dva významné výsledky: dali verný obraz o nezamestnanosti a o opatreniach proti nej a vyslovili jednoznačnú potrebu medzinárodnej koordinácie. Vznikol Medzinárodný spolok na boj proti nezamestnanosti so sídlom v malom francúzskom mestečku Gand, jeho predsedom sa stal bývalý popredný francúzsky politik Léon Burgeois, hlavným tajomníkom spomínaný L. Varlez. Združoval 625 členov z 23 krajín, vrátane Rakúska a Uhorska, z toho 9 členov si zriadilo aj národné spolky. Uhorský spolok na boj proti nezamestnanosti (A Munkanélküliség Elleni Küzdelem Magyarországi Egyesülete) vznikol z iniciatívy univerzitného profesora a poslanca Bélu Földesa roku 1910. Boli v ňom zástupcovia ministerstva obchodu, štatistického úradu, mesta Budapešti, obchodnej a priemyselnej komory v Budapešti, celoštátneho hospodárskeho spolku, spoločenskovedných spolkov a pod. Obracal sa na inštitúty (mestá, spolky) a inštitúcie s návrhmi na opatrenia, snažil sa vyvolať diskusiu a záujem, rozširoval osvetu a zapájal sa do medzinárodnej spolupráce. Očividne išlo o akademickú inštitúciu, v ktorej chýbali predovšetkým zástupcovia zainteresovaných - robotníkov.

Opäť na programe dňa

Nebolo pochybností o tom, že v budúcnosti budú pre Uhorsko nezamestnaní problémom, ba nebezpečenstvom. Vo väčšej miere sa ich nárast prejavil len v rokoch krízy, napr. tesne pred prvou svetovou vojnou. Práve predvojnová hospodárska kríza dostala nezamestnaných znovu na program dňa, ktorým bol koncom roka 1913 venovaný Mimoriadny odborový zjazd v Budapešti. Ich odhad sa v Uhorsku pohyboval okolo 200-tisíc, z toho len v samotnej Budapešti asi 60-tisíc. V marci 1914 sa ich počet v hlavnom meste odhadoval na 30-tisíc. Začiatkom roka 1914 sa už aj v Bratislave radikalizovali nezamestnaní a vyvíjali politicky motivované aktivity. Vypuknutie vojny opäť zmenilo situáciu na trhu práce. V priemyselných odvetviach dôležitých pre chod vojny zostali len kvalifikovaní robotníci a riadiace kádre, ostatní museli narukovať. Následné ľudské straty a militarizácia výroby s rozbehnutím nepretržitej prevádzky spôsobili akútny nedostatok pracovných síl, ktorý nestihlo zaplátať ani nasadenie žien a detí, ba ani desaťtisíce zajatcov. Dlhé vojnové roky len priklincovali, že v historickej pamäti zostalo Uhorsko spojené s národnostným útlakom, maďarizáciou a polofeudálnymi pomermi, určite však nie s nezamestnanosťou.

Prof. PhDr. Roman Holec, CSc. (1959),
pôsobí na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Zaoberá sa politickými a hospodárskymi dejinami Slovenska v druhej polovici 19. a v prvej polovici 20. storočia. Je autorom viacerých monografií vedeckého i populárno-náučného charakteru, napr. Zabudnuté osudy (10 životných príbehov z novodobých slovenských dejín) (2001).

Slovná ilustrácia:

Nezamestnanosť v uhorskom parlamente

S nezamestnanosťou ako osobitným problémom bol parlament po prvý raz konfrontovaný 9. mája 1874 v interpelácii poslanca Ignáca Helfyho. V súvislosti s náhlym rastom nezamestnaného robotníctva v Budapešti položil ministrovi dopravy otázku: "Určite neuniklo pozornosti váženému snemu, že od niekoľkých dní zostalo v hlavnom meste bez práce niekoľko tisíc robotníkov, ktorí si nevedia zaobstarať ani každodenný chlieb. Príčiny tohto stavu sú rôzne a väčšina z nich nezávisí od vlády. Hlavná príčina tkvie vo všeobecnom hospodárskom úpadku, ktorý je prirodzeným dôsledkom krízy vypuknutej v minulom roku. Ale je aj iná príčina, o ktorej verím, že keď ju ctená vláda preskúma, nájde spôsob na liečenie tohto neduhu... Ja si ani zďaleka neželám to, aby sa vláda starala, aby mal jedlo ten, kto je hladný - to nie je hlavná úloha vlády. Každý človek a každá trieda sa má starať sama o seba, ale na to v každej krajine berú ohľad, aby nezostali robotníci masovo bez práce. To nám prikazuje humanita, to vyžaduje zabezpečenie verejného poriadku... Či sa patrí, že kým naši vlastní robotníci pre nedostatok práce sú vystavení biede, prostredníctvom vlády priamo alebo nepriamo podporované továrne a iné podniky zabezpečujúce verejné práce volajú do štátu zahraničných robotníkov; ba, samotné ministerstvo verejných prác a dopravy ešte aj v najnovších časoch urobilo početné objednávky v zahraničných továrňach?"

Dňa 23. mája sa Helfy dočkal odpovede, v ktorej sa zdôraznila blížiaca žatva a fakt, že teraz bude mať každý prácu, aby nezahynul od hladu. Čo bude po žatve, znovu nikoho nezaujímalo.

martinus.sk


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Optimalizované pre IE 4.0 a vyššie verzie. Odporúčame rozlíšenie 1024 x 768, farby True Color 32 bitov, 17" monitor.

COPYRIGHT © 2000 - 2016 PRO História. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia