História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Kráľovský komorník zo Spiša

Roman Holec

Medzi zaujímavými ľuďmi, ktorí pochádzajú zo Slovenska, možno nájsť veľa zabudnutých mien. Niektorí by si zaslúžili aspoň stopu v našom regionálnom, ale i širšom historickom vedomí, ďalší by stáli za článok, osudy iných sú stvorené dokonca pre knihy. Zaujímavú kategóriu tvoria tí, ktorí sa dostali do najbližších služieb osobností európskeho významu, v minulosti najmä panovníkov. Boli to ľudia rôzneho sociálneho pôvodu, či už aristokrati (grófka Irma Sztárayová ako dvorná dáma cisárovnej Alžbety v poslednom období jej života), alebo tí, ktorých zhoda mnohých náhod vyniesla až do bezprostrednej blízkosti korunovaných hláv. Niektorí z nich pôsobiaci vo funkcii komorníka zanechali aj pozoruhodné pamäti (známe sú memoáre Evžena Ketterla, komorníka Františka Jozefa I.), ktoré sú cenné nie svojimi politickými analýzami, ale informáciami o najintímnejšom zákulisí a o najvšednejších denných rituáloch osôb známych len z učebníc a historických prác.

Jedným z tých, ktorých meno zostalo v úplnom zabudnutí, bol Jozef Habovský, dlhoročný komorník bulharského cára Ferdinanda Sasko-Coburského. Ferdinand (1861 - 1948) pochádzal z uhorskej vetvy Coburgovcov, ktorí na Slovensku získali obrovské lesné panstvá, zámky a železiarske podniky svadbou s dedičkou koháryovských majetkov. Po Pálffiovcoch (Pálffy) boli druhými najväčšími vlastníkmi pozemkov na území dnešného Slovenska. Ferdinand sa roku 1887 dostal na uvoľnený bulharský trón a napriek mnohým medzinárodným komplikáciám sa na ňom aj udržal. Roku 1908 nielenže deklaroval úplnú nezávislosť krajiny od Turecka, ale súčasne sa vyhlásil za bulharského cára. Pravidelne prichádzal na Slovensko, kde na svojich majetkoch trávil dlhé mesiace, najmä v lete a na jeseň. Vládol až do roku 1918, keď bol v dôsledku porážky Bulharska v prvej svetovej vojne nútený abdikovať v prospech svojho syna. A hoci sa stiahol do rodového sídla, bavorského Coburgu, hneď ako to okolnosti umožnili, od 30. rokov 20. storočia znovu začal chodiť na Slovensko. Vo Svätom Antone prežil väčšinu druhej svetovej vojny a Slovensko opustil až na jeseň 1944. V Coburgu potom dožil do smrti roku 1948.

Druhý domov bulharského cára

Vzhľadom na úzke kontakty so Slovenskom možno nájsť vo Ferdinandových službách viacerých ľudí, ktorých materinským jazykom bola slovenčina. Medzi nimi zohrával významnú úlohu už spomínaný Jozef Habovský.

Narodil sa roku 1894 v Hranovnici a na Spiši sa ako začínajúci adept lesníctva zoznámil s bulharským cárom. Na začiatku 20. storočia mal Ferdinand prenajaté poľovné právo na majetkoch Spišského biskupstva v okolí Hranovnice pod Kráľovou hoľou (Kravany a Kubachy). Doteraz sa v lesoch okolo Hranovnice označuje jeden úsek za "bulharský chodník". Na juhu tento nájom hraničil s muránskym coburským panstvom. Spišský biskup Pavol Smrečáni (Szmrecsányi) sa často zdržiaval v Spišskom Štiavniku a roku 1896 si v hranovnických lesoch dal postaviť vilu, kde pravidelne trávil letné mesiace. Vzhľadom na dobré vzťahy s Ferdinandom ho tu aj neraz privítal. Po odchode biskupa do novej diecézy - do Oradey - si túto vilu, známu aj ako Biskupov dom, Ferdinand okolo roku 1907 vzal do prenájmu od Smrečániho nástupcu biskupa Alexandra Párvyho. Rozhodli určite nielen predchádzajúce pobyty, priateľstvo so Smrečánim, ale aj blízkosť jeho majetkov pod Kráľovou hoľou. Vilu si Ferdinand prepychovo zariadil a pri výzdobe kaplnky, jedálne a ďalších miestností nešetril zlatom, striebrom, krištáľom, porcelánom ani perzskými kobercami, pričom nezabudol na technické vymoženosti ako telefón a telegraf. Chodieval sem takmer každé leto. Keďže tamojšia voda mala liečivé účinky a blahodarne pôsobila najmä na lámku (dnu), čo bol práve Ferdinandov prípad, nechal tu postaviť bazén, známy ako Hranovnické pleso. Toto "kúpalisko" s rozmermi 4 x 4 metra a s hĺbkou 1,5 metra malo drevenú prezliekáreň a sklenú strechu. Neustále pretekajúca voda dosahovala v lete i v zime stabilnú teplotu 18 °C. Asi tri hodiny pešej chôdze od Hranovnického plesa si dal roku 1909 Ferdinand postaviť menší kaštieľ Smrečiny, kam chodieval až do roku 1944.

Z lesníka kráľovským komorníkom

V lone prekrásnej spišskej prírody došlo k pamätnému stretnutiu, ktoré rozhodlo o osude mladého Jozefa Habovského. Ako pätnásťročný totiž roku 1909 napriek protestu rodičov vstúpil do cárových služieb a sprevádzal Ferdinanda aj pri jeho návrate na cársky dvor do Sofie. Postupne sa dostával do čoraz tesnejšej blízkosti panovníka a oddanou službou si získaval jeho dôveru. Po vypuknutí svetovej vojny roku 1914 dostal predvolanie na tamojší rakúsko-uhorský zastupiteľský úrad, kam sa mal dostaviť "po starostlivom očistení celého tela a vybavený čistou bielizňou" na prehliadku ku konzulárnemu lekárovi. Ten ho z očividných diplomatických dôvodov vyhlásil za neschopného služby. Z vtedajších protokolov sa dozvedáme, že Habovský hovoril po slovensky, po bulharsky a trochu aj po maďarsky. Roku 1916 dostal od hlavy coburského domu striebornú medailu za zásluhy.

Habovský sa k lesníctvu už nikdy nedostal, ale svojmu pánovi slúžil verne ako komorník a stál po jeho boku pri početných cestách, poľovačkách a pri rozhovoroch s mnohými štátnikmi (Viliam II., Paul von Hindenburg a ďalší). Istý čas bol doslova jeho dôverníkom. Bezprostredná blízkosť k cárovi, v ktorej sa pohyboval, mu umožnila spoznať ho z tých najintímnejších stránok. V spomienkach napríklad zachytil Ferdinandovo opojenie mágiou i poverčivosť, ktorá bola v kontraste s hĺbkou cárovho prírodovedného vzdelania. Habovský plnil aj úlohy presahujúce rámec komorníckych povinností. Napríklad v januári 1917 bol ako kuriér vyslaný zo Sofie do Piešťan, kde sa Ferdinand práve liečil. Bolo to v predvečer tamojšieho stretnutia troch panovníkov ústredných mocností - rakúskeho Karola, nemeckého Viliama II. a bulharského Ferdinanda.

Verný a oddaný služobník

V októbri 1918 odišiel Habovský s Ferdinandom z Bulharska do nemeckého exilu v Coburgu. Mladý Slovák z času na čas vycestoval do novej Česko-slovenskej republiky (ČSR) a snažil sa povybavovať a pozachraňovať, čo sa vybaviť a zachrániť dalo. Coburgovské kaštiele boli plné drahocenného inventáru, pozemkové majetky sa však ocitli pod záborom česko-slovenskej pozemkovej reformy. Ak niečo nebol kompetentný vybaviť Habovský, vycestoval do ČSR maršal Ferdinandovho dvora v Coburgu Edmund Weich.

Roku 1919 sa Jozef Habovský oženil v Hranovnici so Slovenkou Julianou Pekarčíkovou, dcérou lesníka na Spiši. Ženích mal na sobášnom liste v rubrike zamestnanie uvedené "komorník", nevesta "domáca". Manželia sa usadili v Coburgu, kde sa im narodili tri deti - dve dcéry a syn Jozef, ktorý sa narodil v septembri 1928 a krstnou mamou mu bola manželka E. Weicha. Syn sa Habovskému v podstate nemal ani narodiť. Ferdinand totiž nesúhlasil, aby jeho komorník mal už tretie dieťa (v exile si nárokoval rozhodovať aj o takýchto veciach), preto jeho manželka absolvovala neúspešný potrat. Napriek obavám rodičov o jeho fyzický a mentálny vývoj, mladý Jozef sa narodil ako zdravé dieťa.

V službách exmonarchu v exile

Roku 1930 dostal Jozef Habovský na podnet svojho pána štátne bulharské vyznamenanie od cára Borisa III. Ale aj Ferdinand vedel byť štedrý - za verné služby mu daroval zlaté manžetové gombíky ozdobené drahými kameňmi a pri narodení syna retiazku. Medzi darmi nájdeme tiež vreckové hodinky od talianskeho kráľa Viktora Emanuela, medaily, ale aj cárovu kameru a vypchatého tetrova - vtáka, ktorému Ferdinand pripisoval veľký magický význam.

Habovskovci mohli v Coburgu neraz využiť kráľovskú lóžu v tamojšom krajinskom divadle, ktoré bolo v tesnej blízkosti Bürglassovho paláca, jednej z Ferdinandových coburských rezidencií.
Keď Habovského syn povyrástol, prebudil sa v ňom pod vplyvom prostredia silný záujem o prírodu - zbieral rastliny, botanizoval, chytal motýle a pozoroval cárove voliéry plné vtákov. Počas vojny sa Ferdinand pohyboval medzi Coburgom a Slovenskom. Habovskovci však zostávali v Coburgu a starali sa o tamojší cárov majetok. V septembri 1944 Ferdinand pred stále intenzívnejšími bojmi v slovenských horách opustil Svätý Anton a cez Rakúsko, kde prežil aj koniec vojny, sa v novembri 1945 po dlhom čase opäť vrátil do Coburgu. Čakalo ho tu jeho služobníctvo, medzi nimi i Habovský. Spolu s ostatnými členmi Ferdinandovej suity podliehal exteritorialite cárskeho domu. Od jari 1945 pripravoval v Coburgu všetko na príchod starého exmonarchu.

Podľa neskorších záznamov komorníkovho syna stálu suitu Ferdinanda v Coburgu v povojnovom období tvorilo 21 ľudí. Okrem Jozefa Habovského, bulharského komorníka a mladej slovenskej spoločníčky starého excára to bol "dvorný maršal" Edmund Weich, generál Peter Gančev, adjutant, dvorný kaplán, dvaja lekári, dvaja ošetrovatelia, dvaja úradníci, traja šoféri, kuchár s manželkou, dvaja fotografi a "riaditeľ" rozsiahlej zbierky motýľov. A, samozrejme, cárov obľúbený veľký ovčiarsky pes s írečitým slovenským menom Dunčo.

Verný až do konca

Tento malý cársky dvor žil zdanlivo ako jedna rodina, ale v skutočnosti v ňom prevládali väčšie i menšie intrigy. "Starí" členovia dvora nemali v láske "nových", ktorí ich neraz pripravili o cárovu priazeň. K takejto atmosfére nevdojak prispieval aj sám Ferdinand svojím autoritatívnym správaním a zložitou povahou.

Intrigy na dvore mali aj svojich porazených. Ferdinandova vďačnosť mala krátku pamäť a jej obeťou sa stal aj dlhoročný komorník Jozef Habovský. Práve v zložitých povojnových rokoch ho doslova zo dňa na deň prepustili a jeho rodina s troma deťmi sa tak dostala do vážnych existenčných starostí. Musel odovzdať všetky kľúče a živiť sa preňho úplne novým spôsobom. Len na úplnom konci života sa Ferdinand opäť zblížil so svojím komorníkom. Ako to už býva, znepriatelených starcov zvyčajne zmieria deti, v tomto prípade Habovského syn. Láska k prírode a chlapcom vycvičená hovoriaca kavka ho zblížili so starým Ferdinandom, ktorý mu viackrát ukázal svoje rozsiahle zbierky, naučil ho preparovať motýle a chrobáky, podporil jeho záujem o prírodu a prispel tak k jeho celoživotnej profesijnej orientácii.

Napriek prekvapujúcej duševnej sviežosti Ferdinand už neveľmi vnímal prevratné a preňho v mnohom deprimujúce zmeny vo svete. Popri zložitej povahe na cára nepochybne negatívne vplýval aj vysoký vek, choroby, vlastná bezvýchodisková situácia a početné rany osudu, ktorý ho neušetril ani smrti syna a nástupcu na bulharskom tróne Borisa III. Ani to však ešte nebolo všetko. Ferdinand nakoniec prežil aj svojho druhého syna Cyrila, ktorého roku 1945 komunisti popravili. V septembri 1946 sa musel zmieriť s výsledkami bulharského referenda, v ktorom sa 93 % obyvateľstva vyslovilo za republiku. V dôsledku toho Ferdinandov vnuk Simeon opustil Bulharsko, tak ako pred takmer troma desiatkami rokov odchádzal jeho dedo. Začiatkom roka 1947 v poďakovaní za novoročné blahoželanie napísal excár Ferdinand svojmu komorníkovi: "Bodaj by sa nový rok vyvinul pre nás všetkých ako čo najznesiteľnejší a všetko sa na dobré obrátilo."

Osud mu vymeral už len necelé dva roky života. Ferdinand zomrel v Coburgu 10. septembra 1948 vo veku nedožitých 88 rokov na následky ťažkého obojstranného zápalu pľúc. Aj Jozef Habovský z Hranovnice stál pri smrteľnej posteli svojho dlhoročného pána a nepochybne pozoruhodného monarchu. Otec a syn Habovskí sa s ostatnými ešte zúčastnili na pohrebe, no krátko potom coburský dvor rozpustili a všetci bývalí služobníci bulharského cára sa rozišli po svete.

Zaslúžilý komorník Jozef Habovský zostal žiť v Coburgu a zamestnal sa v tamojšom prírodovednom múzeu. Roku 1978 sa tu pri veľkých oslavách storočnice San Stefana, 70. výročia nezávislosti Bulharska a 40. výročia Ferdinandovej smrti stretol so Simeonom II. žijúcim v exile. Rok nato zomrel, pochovaný je na cintoríne v Coburgu.

Jeho syn zhmotnil záujem o prírodné vedy do profesionálnej kariéry a po štúdiu v Nemecku a v Kanade sa presadil ako univerzitný profesor biológie, významný učiteľ a vedec. Z času na čas prichádza z krajiny javorového listu do svojho rodiska Coburgu i na Slovensko, aby si oživil časy detstva, svoje slovenské korene a kraj svojich predkov.

Prof. PhDr. Roman Holec, CSc. (1959),
pôsobí na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Zaoberá sa politickými a hospodárskymi dejinami Slovenska v 2. polovici 19. a v prvej polovici 20. storočia. Je autorom viacerých monografií vedeckého i populárno-náučného charakteru, napr. Zabudnuté osudy (10 životných príbehov z novodobých slovenských dejín) (2001).

Obr. 1 Mladý Jozef Habovský
Obr. 2 Na poľovačke
Obr. 3 V spoločnosti excára Ferdinanda (na obrázku v strede)
Obr. 4 Staručký komorník s vnukom svojho bývalého pána, súčasným bulharským premiérom Simeonom Coburským.


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.