História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Rozmary svojrázneho panovníka - hlavný titul

Jaroslava Hausenblasová

Na dvore Rudolfa II.

Keď roku 1583 rozhodol rímsko-nemecký cisár a uhorský a český kráľ a rímsko-nemecký cisár Rudolf II. (1576 - 1612), že sa jeho stálou rezidenciou stane Pražský hrad, istotne netušil, že sa toto rozhodnutie o 400 rokov neskôr stane zásadným problémom pre niekoľko generácií historikov. Predovšetkým českí a rakúski vedci sa snažia nájsť uspokojivé vysvetlenie pre radikálny čin, ktorým sa tento panovník zreteľne odlíšil od svojich predchodcov i následníkov na českom tróne.

Od roku 1490, keď bol český panovník Vladislav II. Jagelovský zvolený aj za uhorského kráľa a presťahoval sa so svojím dvorom do Budína, zdržiavala sa hlava Českého kráľovstva v Prahe len veľmi sporadicky. České stavy, teda najmä česká šľachta a zástupcovia pražských miest, neboli s touto situáciou spokojné. Komunikácia s kráľom sídliacim niekoľko dní od hlavného mesta bola veľmi zdĺhavá a riešenie politických, správnych či súdnych problémov neoperatívne. Zdá sa preto úplne logické, že po tragickej smrti mladého kráľa Ľudovíta Jagelovského v bitke pri Moháči (1526) bola jednou z hlavných podmienok voľby nového panovníka práve jeho trvalá, alebo aspoň častá prítomnosť v krajine. Splnenie tejto požiadavky novozvolený Ferdinand I. Habsburský (1526 - 1564) bez problémov prisľúbil. Zdá sa, že svoj sľub myslel vážne, čo dokladajú nielen jeho časté a dlhotrvajúce pobyty v Čechách na začiatku jeho vlády, ale aj rozsiahla stavebná činnosť na Pražskom hrade, kde sa snažil vybudovať dôstojné a reprezentatívne sídlo. Úlohy panovníka spájajúceho pod svojou vládou rakúske, české a uhorské krajiny a neskôr i Rímsko-nemeckú ríšu, mu však trvalý pobyt v Čechách neumožňovali. Neskôr, keď počas šmalkadskej vojny došlo roku 1547 k vyhroteniu konfliktu medzi ním a českými stavmi, vymenoval za miestodržiteľa krajín českej koruny svojho druhorodeného syna Ferdinanda a svoje návštevy Prahy zredukoval na minimum.

Ferdinandov nástupca Maximilián II. (1564 - 1576) pokračoval v politike svojho otca. Do Prahy prichádzal len v čase konania zemských (krajinských) snemov, aby tu presadil svoje požiadavky, väčšinou finančné. Často sa však stávalo, že za seba poslal len svojich synov Rudolfa a Arnošta. Následník Rudolf sa tak mohol ešte pred nástupom na trón zoznámiť s českým prostredím. Mal možnosť spoznať zákernosti českej politickej scény, na ktorej neraz prebiehal otvorený boj o posilnenie právomocí medzi panovníkom a stavmi, spory medzi jednotlivými stavmi a v neposlednom rade i škriepky medzi príslušníkmi jednotlivých sociálnych skupín. Mocenský konflikt dosahoval vrchol práve koncom 16. storočia a v poslednej fáze vzal na seba podobu náboženského sporu, teda boja o uznanie nekatolíckych konfesií.

Dôvodov, ktoré Rudolfa II. viedli k tomu, že si po nástupe na trón zvolil za svoju stálu rezidenciu práve Prahu, bolo zrejme niekoľko. Rovnako ako jeho otec i starý otec, aj on musel vo svojej volebnej kapitulácii sľúbiť, že sa Praha stane jeho sídelným mestom, ale takisto ako jeho predchodcovia mohol svoj sľub obísť - z času na čas sem prísť a vybaviť všetky naliehavé vládne záležitosti.

Slovná ilustrácia 1

Ako vládol Rudolf II.

Historici charakterizujú Rudolfa II. ako veľmi vzdelaného človeka, vášnivého, ale systematického zberateľa a mecenáša umenia. Na druhej strane je tu jeho obraz ambiciózneho no nedôsledného štátnika, známeho aférami, samoľúbeho, od mladosti chorého a predovšetkým v posledných rokoch vlády veľmi nerozhodného. Na priebehu a kvalite jeho vlády sa však podpísali nielen jeho osobné vlastnosti, ale aj okolnosti, za ktorých musel riadiť komplikovaný štátny mechanizmus. Zložitá situácia panovala v rakúskych, českých a uhorských krajinách, kde sa čoraz viac vyhrocovali konflikty medzi stavovskou obcou a panovníkom, ale aj v Rímsko-nemeckej ríši, kde už Rudolfovi predchodcovia vyvíjali veľké úsilie, aby zachovali krehkú rovnováhu politickomocenských vzťahov medzi katolíkmi a protestantmi. Ani pozícia na medzinárodnej politickej scéne nebola pre cisára ideálna. K trvalej hrozbe z juhovýchodu, teda zo strany Osmanskej ríše, sa pridružil neustály mocenský boj medzi Francúzskom a Habsburgovcami a súperenie medzi španielskou a rakúskou vetvou habsburského rodu. Rudolfovo postavenie nebolo jednoduché ani v rámci vlastnej rodiny. Vzťahy založené na osobnej rivalite prerastali do množstva latentných či otvorených konfliktov medzi jednotlivými arcivojvodami.

Koniec Rudolfovej vlády sa už niesol v znamení trvalého ohrozenia cisárovej autority. Situácia napokon roku 1611 vyústila do vynútenej abdikácie a nahradenia Rudolfa jeho mladším bratom Matejom. Na priebehu jeho vlády a jej nešťastnom konci sa podpísala i konfliktnosť českej politickej scény, v Prahe navyše umocnená prítomnosťou zahraničných vyslancov (najmä pápežského a španielskeho) a diplomatov, ktorí trvalo pôsobili na jeho dvore a priamo či pomocou intríg zasahovali do politického diania.

Španielsky vzor

Rudolf mal však o povahe svojej budúcej vlády iné predstavy, ktoré sa zaiste formovali ešte v období, keď bol vychovávaný na dvore svojho strýka, španielskeho kráľa Filipa II. Ten práve v čase pobytu mladého Rudolfa (1564 - 1571) budoval svoju prepychovú rezidenciu Escorial. Veľkoleposť a nádhera španielskeho kráľovského dvora, podpora vedy a umenia, dôkladne vypracovaný a dodržiavaný ceremoniál, ktorý formálne potvrdzoval nielen spoločenské, ale predovšetkým mocenské postavenie kráľa voči poddaným, to všetko oslnilo mladého arcivojvodu, pochádzajúceho zo skromnejších stredoeurópskych pomerov. Teda plány pripodobniť svoj budúci panovnícky dvor španielskemu modelu zrejme rozhodli o Prahe, ktorá viac ako iné mestá habsburskej monarchie spĺňala potrebné nároky na ich realizáciu. Ležala bokom od neustále hroziaceho tureckého nebezpečenstva a pritom blízko k ostatným dôležitým politickým a správnym centrám habsburského súštátia. Veľký význam zohrala i veľkosť mesta. Praha bola približne so 40-tisíc obyvateľmi najľudnatejšou metropolou strednej Európy. Aj poloha Pražského hradu, ktorá symbolizovala mocenské postavenie vládcu a súčasne umožňovala náležitý odstup od poddaných, dostatočne vyjadrovala ambície mladého cisára.

Rudolf teda opustil doterajší spôsob vlády svojich predchodcov, ktorí spolu s kráľovskými dvormi takmer neustále cestovali z jedného správneho a rezidenčného centra do druhého, a nahradil ho iným modelom - vládou z jedného centra.

Na Pražskom hrade bolo preto potrebné vybudovať tak rezidenciu, ktorá by zabezpečovala osobné pohodlie panovníka a umožňovala chod zložitého dvorského mechanizmu, ako aj zodpovedajúce technické zázemie pre centrálne dvorské úrady, ktoré sa sem presťahovali spolu s cisárom. V obmedzenom priestore bolo nutné počítať aj s bytovými priestormi pre tých dvoranov, ktorých musel mať panovník stále poruke. Pri projektovaní budúcej podoby hradu sa nesmelo zabudnúť ani na rozsiahle a slávne umelecké zbierky. Mená staviteľov a iných umelcov, ktorí sa na prestavbe hradu podieľali, poznáme z hojne dochovanej úradnej korešpondencie a účtov. Pre cisára pracovali najmä severotalianski architekti G. Gargiolli, neskôr O. Fontana a G. M. Filippi.

Aj mesto sa zmenilo

Rozsiahle zmeny však nepostihli iba vlastnú panovnícku rezidenciu, ale i celé mesto. Dlhoročná prítomnosť cisárskeho dvora jednak pomohla Prahe k hospodárskemu a sociálnemu rozvoju, jednak posilnila jej celkový medzinárodný význam. Česká šľachta si v tomto období v Prahe masovo zariaďovala svoje mestské paláce, ale dvor sem v druhej polovici 16. storočia prilákal i domácich či cudzích remeselníkov, umelcov, obchodníkov, no aj nižšie sociálne vrstvy vrátane kriminálnych živlov. Prudký rast počtu obyvateľov znamenal i stavebnú konjuktúru a rozvoj obchodu, finančníctva a remesiel orientovaných najmä na bežnú dennú spotrebu. Rozvíjala sa však aj výroba luxusného tovaru. V pražských mestách bolo v dôsledku rozsiahlej prisťahovaleckej vlny čoraz častejšie počuť nemčinu, taliančinu, španielčinu a ďalšie jazyky.

Ak hovoríme o dôsledkoch, ktoré priniesol dlhoročný pobyt Rudolfa II. v hlavnom meste Českého kráľovstva, nutne sa dostaneme k významnému dobovému fenoménu, ktorý sa na nich svojou mimoriadnou spoločenskou úlohou podieľal - bol to okruh ľudí, ktorí cisára obklopovali, teda cisársky dvor. Donedávna bol rudolfínsky dvor historikmi chápaný predovšetkým ako mimoriadne atraktívne prostredie, ktoré poskytovalo svojimi politickými aférami, svojráznosťou cisárovho správania a najmä jeho mimoriadnou mecenášskou činnosťou dostatok vhodnej látky na vedecké či populárno-náučné články. Rudolfínsky dvor tak bol v očiach čitateľa redukovaný na hŕstku politikov a dvoranov z radov vyššej či nižšej šľachty, ťahajúcich za nitky pri bežných i dôležitých panovníkových rozhodnutiach, a na početnú skupinu umelcov, vedcov a remeselníkov, ktorí podľa cisárovho želania vytvárali dnes slávne umelecké či vedecké diela. Panovnícky dvor bol však na začiatku raného novoveku mimoriadne zložitým sociálno-kultúrnym javom, ktorého charakteristika vôbec nie je jednoduchá. Dá sa povedať, že to bol súbor hierarchicky usporiadaných úradov, ktorých nositelia vykonávali pre svojho panovníka určitý typ služby. Za jej výkon dostávali dopredu stanovený plat alebo iné formy úhrady. Úlohy týchto úradov a ich nositeľov môžeme rozdeliť do niekoľkých skupín podľa jednotlivých funkcií dvora.

Funkcie dvora

Na prvom mieste musíme spomenúť jeho politicko-správnu funkciu. Na jej plnenie tu fungovali politické a správne úrady vo forme rád (kolégií) alebo kancelárií, ktoré zabezpečovali riadenie vnútornej i zahraničnej politiky štátu, jeho obranu a správu štátnych financií a majetku cisára. Z hľadiska významu na druhom mieste stála obslužná funkcia dvora, teda dvorania, ktorí sa starali o panovníka a uspokojovali aj jeho intelektuálne potreby a kultúrne záľuby. Sem patrili zástupcovia mnohých profesií organizovaných podľa jednotlivých sfér činností, ako napríklad komorníci, umelci, remeselníci, hudobníci, kuchári a pod. Ďalšia úloha dvora, ktorá v čase vlády Rudolfa II. vystupovala čoraz viac do popredia, bola úloha reprezentačná. Jej nositelia, predovšetkým z radov šľachty, prispievali k lesku a vážnosti dvora nielen svojím urodzeným pôvodom, ale najmä stále narastajúcim počtom. Poslednú úlohu ranonovovekého dvora, ktorú môžeme nazvať ochrannou, vykonávala panovníkova početná osobná stráž. Na dvore boli tiež zamestnaní ľudia, ktorí zabezpečovali chod vlastného dvorského aparátu (napr. dvorský kontrolór) alebo slúžili ostatným členom dvora (dvorní lekári, ubytovateľ a pod.). Hranice medzi funkciami mnohých úradov neboli zreteľné, niektoré z nich plnili viac funkcií. V mnohých prípadoch sa v priebehu nami sledovaného obdobia ich úloha menila a často boli úrady odlišného zamerania personálne prepojené.

Hierarchická štruktúra habsburského dvora bola veľmi dobre prepracovaná. Vyvíjala sa niekoľko storočí a jej konkrétnu podobu spolu s väčšinou dvorského personálu prevzal Rudolf od svojho predchodcu cisára Maximiliána II. Jednotlivé úrady však doplnil ľuďmi, ktorí mu verne slúžili už na arcivojvodskom dvore. Uskutočnil tiež niekoľko menších organizačných zmien. Doklady o nich sa zachovali v podobe panovníckych inštrukcií určených jednotlivým dvorským úradníkom. Vďaka nim si dnes môžeme urobiť predstavu o tom, ako dvor fungoval. Vlastný dvorský aparát bol rozdelený do štyroch hlavných oddielov, tzv. štábov, na ktorých čele stáli najvyšší dvorskí úradníci. Tí mali pod sebou nižších úradníkov, spravujúcich menšie pododdiely, teda vlastné "pracovné" skupiny dvoranov, úradníkov či dvorskej čeľade. Na čele dvora stál panovník, ktorý mal najvyššiu rozhodovaciu, výkonnú a kontrolnú právomoc. Najvyšším dvorským hodnostárom však bol hofmajster (Obersthofmeister), de facto cisárov zástupca v politických rokovaniach i pri reprezantačných príležitostiach. Jeho prvoradou úlohou bol dohľad nad chodom celého dvora vo všetkých personálnych, organizačných a ekonomických sférach. Do jeho štábu patrili služobníci, ktorí obsluhovali cisára pri stole, čestní dvorskí služobníci bez vymedzeného úradu, osobná stráž panovníka (tzv. harcíri a trabanti), kuchyňa a pivnice, dvorská učtáreň, lovecká družina, dvorskí speváci a muzikanti a tiež cisárove poradné kolégiá (centrálne správne orgány) - tajná rada, ríšska dvorská rada, dvorská komora a dvorská vojenská rada vrátane kancelárií.

V poradí druhým významným dvoranom bol najvyšší komorník (Oberstkämmerer). Ním spravovaný oddiel sa nazýval osobná komora a patrili do neho cisárovi komorníci a služobníci, ktorí sa starali o panovníkovo osobné pohodlie (napríklad dverník, kurič, osobná práčka, krajčírka, krajčír a pod.). Tento oddiel mal v rámci dvora mimoriadne postavenie, pretože ako jediný nepodliehal finančnej kontrole najvyššieho hofmajstra a najvyššieho kontrolóra. Boli sem zaradení aj takmer všetci umelci, remeselníci a vedci, ktorí pravidelne pracovali pre cisára. Mnohí z nich po sebe zanechali hodnotné diela, ktorými sa dodnes chvália popredné svetové múzeá. Patrili medzi nich predovšetkým maliari Bartolomej Spranger, Hans von Aachen, Josef Heinz, Peter Stevens, sochári Giovani da Bologna, Hans Mont, Adrian de Vries, zlatníci Anton Schweinberger, Jan Vermeyen, Antonio Abondio a ďalší. Aj remeselníci rozmnožili cisárske zbierky dielami, ktoré kvalitou, často spojenou s novými metódami spracovania materiálu, prevyšujú bežnú remeselnú úroveň. Pracovali tu takí tvorcovia ako hodinári a výrobcovia meracích a astronomických prístrojov Jost Bürgi a Erazmus Habermel, rezači drahých kameňov z milánskej rodiny Miseroniovcov, členovia rodiny Castrucciovcov a Caspar Lehman, medirytci, ale aj truhlári, vyšívači, puškári a ďalší. Nenahraditeľnou súčasťou dvora bola aj skupina cisárových osobných lekárov.

Slovná ilustrácia 2

Národnostné, sociálne a náboženské zloženie dvora

Väčšina členov rudolfínskeho dvora pochádzala z rakúskych krajín alebo z Rímsko-nemeckej ríše. V mnohých dvorských úradoch však pôsobili aj Taliani, Španieli, Česi, Holanďania a Maďari. Ku koncu Rudolfovej vlády tu nápadne stúpal aj počet českej šľachty, a to najmä medzi dvoranmi, ktorých funkcia bola takmer výlučne reprezentačná - medzi služobníkmi pri stole, komorníkmi a pážatami.

Rôznorodá bola aj sociálna skladba dvora. Šľachtu nájdeme nielen v reprezentačných funkciách, ale aj v poradných kolégiách. Tu sa však súčasne začalo objavovať čoraz viac právnicky vzdelaných, hoci pôvodom neurodzených úradníkov. V kanceláriách, v radoch osobnej stráže, v kuchyni, medzi personálom osobnej komory vrátane umelcov, remeselníkov a vedcov, zamestnancov stajní a pod. nachádzame predovšetkým neurodzených členov dvora. Tí boli za svoje služby často povyšovaní do šľachtického stavu.
Konfesionálna štruktúra je doposiaľ málo prebádaná. S istotou však vieme, že najvyššie miesta dvora boli obsadzované prevažne katolíkmi, čo zodpovedalo tradičnej náboženskej orientácii habsburskej rodiny. Nižšie úrady a funkcie zastávali katolíci aj nekatolíci. Pod vplyvom celkovej politickej situácie boli nekatolíci postupne z vplyvných dvorských postov vytláčaní. Mnoho šľachticov túžiacich po dvorskej kariére preto konvertovalo na katolicizmus.

Liaheň pikantných afér

Rudolfova osobná komora však nebola povestná len prácou dvorných umelcov. Jej uzavreté prostredie tiež bolo ideálnym miestom na vznik najrozličnejších afér či povestí z cisárovho súkromia, ktoré často, žiaľ, mali pravdivé jadro. Najmä posledné roky Rudolfovej vlády, keď u neho už naplno prepukla choroba maniodepresia, sú charakterizované rýchlo sa striedajúcimi náladami panovníka. Pri nich sa jeho nevôľa, záchvaty chorobnej podozrievavosti či výbuchy hnevu obracali proti najbližším služobníkom. Jednému z takýchto záchvatov "padol" za obeť i dlhoročný verný komorník Wolfgang Rumpf, ktorý Rudolfovi slúžil ešte v časoch jeho otca Maximiliána II. Roku 1600 musel spolu s najvyšším maršálkom Pavlom Sixtom Trautsonom narýchlo opustiť dvor, pretože cisár ho začal podozrievať zo zrady a fyzicky ho napadal. S veľkou obľubou sa dodnes tradujú aj historicky potvrdené príbehy troch komorných služobníkov - Jeronýma Makovského, Filipa Langa a Kašpara Ruckého. Tí si jeden po druhom získali cisárovu bezvýhradnú dôveru a neskrývane z nej ťažili. Ich príjmy rástli vďaka úplatkom, pretože bez ich súhlasu sa takmer nikomu nepodarilo dosiahnuť audienciu u cisára. Aj oni sa však stali obeťami intríg a postupne sa z výhodných postov navzájom vytlačili. Prví dvaja skončili vo väzení, kde Makovský pobudol až do roku 1624, Lang zomrel roku 1610. Rucký spáchal pred zatknutím samovraždu.

Tretím vysokým úradníkom bol najvyšší maršálek (Obersthofmarschall), ktorý mal na starosti výkon súdnej a trestnej agendy, a štvrtým najvyšší štolba (Oberststallmeister). Ten dohliadal na cisárske stajne, a to nielen na kone, ale aj na služobníctvo, ktoré sa o ne staralo. Pod jeho právomoc tiež patrili lokaji a pážatá - mladí šľachtici vychovávaní a vzdelávaní na dvore.

Rudolfínsky dvor prešiel počas svojej existencie určitým vývojom. Menila sa jeho veľkosť a čiastočne i štruktúra, ako aj sociálna skladba a funkčnosť. Niektoré z uvedených úloh dvora tak ustupovali do úzadia, iné sa naopak stávali dôležitými. Takisto narastal počet ľudí, ktorí boli na dvore zamestnaní. Na začiatku Rudolfovej vlády to bolo 692 ľudí, roku 1612 by sme ich už narátali najmenej 1 073. Za svoj rast vďačil dvor najmä pribúdaniu personálu v kanceláriách, čo súviselo s postupujúcou byrokratizáciou štátneho aparátu. Vzrástol však aj počet služobníkov pri stole a ľudí v osobnej komore. Tu pribudli komorníci a komorní služobníci, umelci, remeselníci a vedci. Pribúdali aj čestní dvorskí služobníci, ktorí slúžili predovšetkým na reprezentačné účely. S mimoriadnym nárastom počtu členov dvora súviseli zvýšené náklady na jeho vydržiavanie.

Napriek tomu, že Rudolf II. sa opieral o zdedené a dobre prepracované funkčné základy dvorského systému, bol to, okrem iného, do značnej miery práve ťažkopádny a zle fungujúci dvorský aparát, ktorý sa zaslúžil o tragický pád svojho panovníka. Príčina tkvela najmä v skutočnosti, že Rudolf nedostatočne prehlboval jeho správnu a organizačnú koncepciu a jednotlivé úrady tak strácali funkčnosť. Nevýhodné bolo aj personálne rozdelenie niektorých dôležitých úradov, napríklad ríšskej dvorskej rady, dvorskej komory a vojenskej rady. Pobočky týchto správnych orgánov sídlili počas Rudolfovej vlády v Prahe aj vo Viedni. Tým sa komplikovalo operatívne vybavovanie záležitostí. Deštruktívna bola aj cisárova nedôslednosť pri obsadzovaní najvyšších úradov. Niekedy zostávali dlho prázdne, inokedy sa v nich ľudia príliš často striedali. Táto skutočnosť spolu s porušovaním ich právomocí viedla k tomu, že v rámci dvora klesal vplyv niektorých vysokých úradníkov, ako napríklad prezidenta ríšskej rady, ríšskeho vicekancelára, dvorského maršálka, ale aj najvyššieho hofmajstra.

Po smrti cisára Rudolfa II. zanikli nielen slávne umelecké zbierky, ktoré jeho nasledovníci postupne odvážali z Pražského hradu, rozpredávali alebo sa roku 1648 stali korisťou švédskych vojsk, ale prestala existovať aj unikátna zbierka ľudí, ktorých okolo seba zhromaždil. Časť Rudolfových dvoranov prešla do služieb cisára Mateja, časť sa vybrala hľadať šťastie a prácu na iné európske dvory. Niektorí zostali v Prahe a pôsobili tu až do smrti, čo dokladajú náhrobky v pražských kostoloch.

Pobyt rudolfínskeho dvora však nepredstavoval krátku, uzavretú epizódu v dejinách Prahy. Dlhoročná prítomnosť cisárskeho dvora neznamenala iba hospodársky a sociálny rozvoj mesta, ale povýšila ho na politické, spoločenské a kultúrne centrum Európy

Z češtiny preložila Martina Kalábová

PhDr. Jaroslava Hausenblasová, PhD. (1957),
pôsobí na Ústave dejín umenia Akadémie vied Českej republiky v Prahe a na Ústave pre dejiny strednej a východnej Európy pri Univerzite v Lipsku. Zaoberá sa kultúrnymi a sociálnymi dejinami strednej Európy v 16. a 17. storočí, ako aj dejinami Prahy. Je autorkou knihy Der Hof Kaiser Rudolfs II. Eine Edition der Hofstaatsverzeichnisse 1576-1612.(2002) a spoluautorkou monografií o Prahe: Urbs Aurea. Praha císaře Rudolfa II. (1997) a Gloria et Miseria. Praha v době třicetileté války (1998).

Odporúčaná literatúra:
JANÁČEK, J.: Rudolf II. a jeho doba. Praha 1994 (1. vyd. 1987).
HAUSENBLASOVÁ, J. - ŠRONĚK, M.: Urbs Aurea. Praha císaře Rudolfa II. Praha 1997.
Rudolf II. a Praha. Císařský dvůr a rezidenční město jako kulturní a duchovní centrum střední Evropy. Vyd. E. Fučíková a kol., Praha - Londýn - Milán 1997.
Evans R. J. W.: Rudolf II. a jeho svět: myšlení a kultura ve střední Evropě 1576-1612. Praha 1997.

Vyobrazenia boli prevzaté z publikácie:
HAUSENBLASOVÁ, J. - ŠRONĚK, M.: Urbs Aurea. Praha císaře Rudolfa II. Praha 1997.

Obr:
1. Alonso Sánchez Coello: Portrét arcivojvodu Rudolfa, pred rokom 1571 (olej na plátne). Vyobrazenie zachytáva Rudolfa II. v čase, kedy žil na španielskom dvore Filipa II.
2. Dielo Giovanni Castruccio, dvorného kameňorytca Rudolfa II. Pohľad na Pražský hrad, okolo roku 1606, tzv. florentská mozaika.
3. Jacob Seisenegger: Portrét Vratislava z Pernštejna (1558), najvyššieho kancelára Českého kráľovstva v rokoch 1566 - 1582 a popredného českého politika v čase vlády Maxmiliána II. a na začiatku vlády cisára Rudolfa II.
4. Samuel Suchuduller: Príchod tureckého posolstva do Prahy roku 1608 (medirytina). Pobyt vyslanca tureckého sultána a jeho slávnostné uvítanie na pražskom cisárskom dvore symbolicky uzavrelo vojnový konflikt trvajúci od roku 1593 a roku 1606 ukončený podpisom mierovej zmluvy.
5. Dvorný kameňorytec Rudolfa II. Ottavio Miseroni: Miska z nefritu (1590 - 1600)
6. Dvorný maliar Rudolfa II. Roelant Savery: Pohľad na Malostranské námestie v Prahe, okolo roku 1608 (kresba perom).
7. Anonym: Miniatúrny portrét Rudolfa II., okolo roku 1600 (akvarel na pergamenu)
8. Náhrobok dvorného astronóma Tycha de Brahe v kostole Panny Marie pred Týnom v Starom Meste pražskom, okolo roku 1600.


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.