História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Online kníhkupectvo BUX.sk

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

Ruskí emigranti a medzivojnové Slovensko

Ľubica Harbuľová

Víťazstvo ruských boľševikov v októbri 1917 spustilo najmasovejšiu vlnu politickej emigrácie v dejinách Ruska. V priebehu piatich rokov (do roku 1922) odišlo z územia Ruska vyše dvoch miliónov jeho obyvateľov. Väčšie či menšie skupiny ruských exulantov sa usadili v rôznych európskych i mimoeurópskych krajinách. Najznámejšími centrami ruskej emigrácie v medzivojnovej Európe sa stali Berlín, Paríž a Praha.

Početnejšie skupiny exulantov z Ruska začali prichádzať do Česko-slovenskej republiky (ČSR) na jeseň 1920. Oficiálnu podobu dostala pomoc, ktorú ČSR poskytovala ruským emigrantom, v júni 1921, keď česko-slovenská (čs.) vláda schválila projekt pomoci ruským utečencom. Realizáciou projektu, známeho pod názvom Ruská pomocná akcia (RPA), bolo poverené ministerstvo zahraničných vecí. V rámci RPA dostávali utečenci nevyhnutnú sociálnu pomoc, rátalo sa aj so subvenciami pre ruské spolky a zväzy, no najväčší dôraz sa kládol na podporu vzdelávacej, študijnej a vedeckej činnosti. V Prahe sa vytvorila sieť ruských vzdelávacích inštitúcií od predškolských zariadení až po vysoké školy. Vznikli a pracovali tu ruské vedecké inštitúcie, výskumné pracoviská, knižnice, archívy, v ktorých pracovali poprední ruskí odborníci a vedci. Praha sa čoskoro stala známym a vyhľadávaným vzdelávacím centrom ruského emigrantského sveta. V polovici 20. rokov 20. storočia žilo na území ČSR viac ako 25 000 ruských emigrantov.

Ruský exodus

Vzrastajúci záujem o vzdelávanie neboli pražské inštitúcie schopné uspokojiť, a tak časť ruských študentov na základe rozhodnutia zodpovedných čs. úradov umiestňovali aj v ďalších českých (Příbram, Poděbrady), moravských (Brno) i slovenských mestách (Bratislava).

V začiatkoch ruského exodu slúžilo Slovensko pre väčšinu ruských emigrantov len ako tranzitná krajina na ich ceste do západnej Európy. Lode s prvými utečencami prišli do Bratislavy v auguste 1921 a privážali ruských utečencov z Turecka, Grécka, Bulharska a vtedajšej Juhoslávie. Príchody transportov pokračovali celú jeseň, čo potvrdzuje aj správa Národných novín z 18. októbra: "... do Bratislavy prišlo 143 Rusov, ktorí bojovali vo Wrangelovej armáde proti boľševikom. Po porážke sa usadili v Carihrade a teraz odtiaľ odišli cez Bratislavu do Prahy, aby pokračovali vo svojich štúdiách na univerzite." Prichádzajúcim utečencom poskytovala nevyhnutnú pomoc a starostlivosť bratislavská pobočka ruskej organizácie Zemgor (Objedinenije rossijskich zemskich i gorodskich dejatelej v Čechoslovackoj respublike), sídliacej v Prahe. Bratislavská pobočka Zemgoru bola založená roku 1921 a na jej čele stál známy ruský politický činiteľ Ivan Alexandrovič Jakušev. V prvých mesiacoch svojej existencie táto pobočka venovala najmä organizácii tranzitu ruských emigrantov cez Slovensko, neskôr v jej činnosti dominovali podporné a sociálne aktivity (napr. pomoc pri hľadaní práce, zabezpečovanie finančnej a lekárskej pomoci).

Slovensko – druhý domov

Utečenci, ktorí prišli na Slovensko na základe povolenia čs. vlády, postupne dostávali povolenia na pobyt, ktoré im prostredníctvom Zemgoru vydávalo Ministerstvo zahraničných vecí ČSR na obdobie jedného roka. Časť emigrantov však prišla na slovenské územie aj ilegálnym spôsobom. Ak sa im podarilo nájsť prácu, väčšinou na vidieku, ostávali tu žiť aj bez oficiálnych povolení. Na začiatku 20. rokov 20. storočia sa tak sformovala základňa ruskej emigrantskej komunity žijúcej na Slovensku. Jej rady rozšírila začiatkom 30. rokov a roku 1939 neveľká skupina emigrantov z Čiech, ktorí sem prišli po zmene spoločensko-politického vývoja.

Komunita ruských emigrantov žijúca v medzivojnovom období na Slovensku nebola v porovnaní s českými či inými európskymi krajinami veľmi početná. Často migrovala a jej počet sa po celé medzivojnové obdobie pohyboval okolo 2 000 osôb. V sociálnej skladbe emigrantov prevládali spočiatku námezdní robotníci, roľníci (kozáci) a remeselníci. Inteligencia bola menej početná. Jej zastúpenie sa podstatnejšie zmenilo začiatkom 30. rokov 20. storočia, keď na Slovensko prišli prví ruskí absolventi českých technických vysokých škôl (lesní, stavební a poľnohospodárski inžinieri, geometri a pod.).

Slovensko poskytlo ruským exulantom nielen nový domov a pracovné príležitosti, ale aj možnosti vzdelávania. V rámci RPA získalo v rokoch 1922 – 1932 na Slovensku stredoškolské vzdelanie 90 ruských študentov, ktorí navštevovali stredné odborné školy v Bratislave, Brezne, Humennom, Komárne, Modre, Oravskom Podzámku, Sabinove a v Záturčí pri Martine. Výber škôl bol ovplyvnený pragmatickým hľadiskom a prevládali v ňom stredné odborné školy so zameraním na poľnohospodárske, strojnícke a stavebné odbory. Počas dvoch rokov totiž mohli na nich získať potrebné vzdelanie s lepšou perspektívou nájsť si prácu.

Ruskí univerzitní študenti a pedagógovia

Neveľký počet ruských študentov prejavil záujem absolvovať vysokoškolské štúdium na Univerzite Komenského (UK) v Bratislave. V rokoch 1921 – 1924 sa na jej jednotlivé fakulty zapísalo 60 ruských študentov (25 študentov na Právnickú fakultu, 1 študent na Filozofickú fakultu a 34 študentov na Lekársku fakultu UK). Starostlivosť o ruských vysokoškolákov v Bratislave prebrala bratislavská pobočka organizácie, ktorá vznikla roku 1921 v Prahe s hlavným cieľom pomáhať ruským študentom počas ich štúdia v ČSR. Bratislavská pobočka, na čele ktorej stál profesor E. Mokrousov, zabezpečovala študentom ubytovanie v internáte, vyplácala im štipendiá, platila za nich všetky školské poplatky, dbala o ich správanie i najnevyhnutnejšie sociálne zabezpečenie.

Spolu s ruskými študentmi prijalo vysoké školstvo na Slovensku aj ruských vedcov a profesorov. Ako prvý pricestoval do Bratislavy roku 1921 Jevgenij Julianovič Perfeckij, ktorý začal pôsobiť na Filozofickej fakulte UK najskôr ako asistent a od roku 1922 ako docent historického seminára. Perfeckého pedagogická a vedeckovýskumná činnosť bola zameraná na dejiny Ruska, východných Slovanov a Podkarpatskej Rusi. Roku 1923 prišiel na pozvanie Ministerstva školstva a národnej osvety ČSR do Bratislavy popredný ruský jazykovedec a slavista Valerij Alexandrovič Pogorelov, ktorý tu až do roku 1944 viedol semináre z ruského jazyka a literatúry. Krátke obdobie v rokoch 1936 – 1939 prednášal na Filozofickej fakulte UK slovanskú etnografiu Peter Grigorievič Bogatyrev. V čase druhej svetovej vojny rady ruských odborníkov tejto fakulte rozšíril popredný ruský filozof Nikolaj Onufrijevič Losskij (v rokoch 1942 – 1945) a ruský slavista a jazykovedec Alexander Vasilievič Isačenko (od roku 1941).
Ruskí vedci sa po príchode na Slovensko nielen zapojili do pedagogickej práce, ale pokračovali aj vo vedeckej práci a mnohí z nich tu napísali a uverejnili svoje základné odborné práce. Aktívne sa zapojili aj do slovenského vedeckého života. Stali sa členmi slovenských vedeckých spoločností (Učená spoločnosť Šafárikova, Slovenská jazykovedná spoločnosť), publikovali v slovenských odborných časopisoch (Prúdy, Slovenské pohľady, Bratislava).

K ruským spoločenskovedným odborníkom sa v druhej polovici 30. rokov 20. storočia pridali aj odborníci z oblasti prírodných a technických vied, ktorí našli na Slovensku uplatnenie nielen v praktickej činnosti pri projektovaní a výstavbe cestných a železničných komunikácií, ale aj ako pedagógovia na novovznikajúcich vysokých školách prírodovedného a technického zamerania. Medzi prvými prišli do Bratislavy zoológ Michail Michailovič Novikov, bývalý rektor Moskovskej univerzity, a geológ Dimitrij Andrusov. Z tých, ktorí prednášali na Slovenskej vysokej škole technickej, možno spomenúť Konstantina Belousova, profesora vodného staviteľstva a hospodárstva, Nikolaja Nikolina, ktorý viedol prednášky z disciplíny staviteľstvo mostov, či Alexandra Georgijevského, prednášajúceho odbor železné konštrukcie pozemného staviteľstva. Ruskí odborníci sa svojou pedagogickou i vedeckou prácou podieľali na vzniku takých vedných disciplín ako zoológia, geológia, hydrológia, vodné a konštrukčné staviteľstvo.

Život komunity a slovenská spoločnosť

Ruská emigrácia žila roztrúsená vo všetkých slovenských regiónoch. Najpočetnejšie komunity boli v Bratislave a Košiciach, z ďalších slovenských miest možno spomenúť Nitru, Banskú Bystricu alebo Martin. Slovenské obyvateľstvo prijímalo ruských exulantov spočiatku priaznivo a organizovaním podporných finančných zbierok im pomáhalo prekonávať najhoršie obdobie. Výzvy na podporu ruských emigrantov uverejňovala aj slovenská súdobá tlač. Vladimír Roy uverejnil v Trenčianskych novinách roku 1921 výzvu Ruským bratom, v ktorej písal: "Nech sa deje v Rusku čokoľvek, pravý Slovan nesmie a nemôže necítiť s národom, ktorý splodil Gogoľa, Tolstého, Dostojevského, Puškina..." Slovenská politika o dva roky neskôr argumentovala, že "... ruským emigrantom sme povinní podať pomocnú ruku, lebo v nich je nádej, v nich je zárodok nového Ruska". V prvých rokoch prevažovali k ruským emigrantom na Slovensku postoje ľudskej spolupatričnosti a humanity, podporované aj pocitmi slovanskej vzájomnosti. Začiatkom 30. rokov 20. storočia sa postoje časti verejnosti zmenili. Negatívne hlasy voči pobytu emigrantov zaznievali už nielen z radov komunistov, ale aj širšej verejnosti, ktorá pod vplyvom zhoršených sociálnych pomerov, súvisiacich s hospodárskou krízou, vnímala emigrantov ako príťaž i ako konkurenciu na voľné pracovné miesta. Nezanedbateľnú úlohu pri zmene postojov voči emigrácii zohrala aj zmena oficiálnej čs. zahraničnej politiky voči Sovietskemu zväzu v polovici 30. rokov 20. storočia.

Slovenská verejnosť vnímala ruských emigrantov predovšetkým prostredníctvom kultúrnych aktivít, ktoré boli prejavom ich spolkovej činnosti. Širšia spolková činnosť sa rozvinula len v tých slovenských  mestách, kde bola najväčšia koncentrácia ruských emigrantov – teda v Bratislave a Košiciach.

Ruské spolky

Bratislava sa postupne stala najvýznamnejším strediskom ruskej emigrácie i jej spolkového života. Aktivity tunajšej ruskej komunity determinoval jej počet (žila tu polovica všetkých emigrantov usadených na Slovensku) a výrazná sociálna diferenciácia s dominanciou inteligencie, bývalých vojakov a študentov. Prvý ruský spolok v Bratislave pod názvom Ruský krúžok vznikol roku 1920. Ďalšie boli založené začiatkom 30. rokov 20. storočia (Všekozácky spolok na Slovensku, Spolok ruských inžinierov a technikov v Československu, pobočka v Bratislave, Ruský klub v Bratislave, Všekozácky spolok atamana Kaledina na Slovensku, Ruská beseda, Telocvičná jednota Ruský sokol v Bratislave) a posledné proklamovali svoj vznik roku 1939 (Ruský nacionálny zväz účastníkov vojny žijúcich v Slovenskej republike, Ruský národný a sociálny zväz so sídlom v Bratislave, Spolok lekárov ruskej národnosti v Bratislave).

Osobitné postavenie medzi ruskými spolkami patrilo Gallipoliskému združeniu, ktoré bolo založené roku 1926. Jeho členmi sa mohli stať len bývalí ruskí vojaci internovaní v táboroch Gallipolis, Lemnos, Kabadža, Bizerta. Bratislavské Gallipoliské združenie sa stalo súčasťou siete identických združení, ktoré existovali vo všetkých ruských emigrantských centrách po celej Európe. Členská základňa združenia v Bratislave mala okolo 100 členov. Vnútorná polovojenská organizácia a snaha presadiť politické postoje a ambície spôsobili, že činnosť jej členov čs. úrady pravidelne monitorovali. K dobre organizovaným aktivitám ruskej emigrácie na území ČSR patrilo kozácke hnutie, ktoré v slovenskom prostredí reprezentovali Všekozácky spolok študujúcich na vysokých školách v Československu, pobočka v Bratislave, Všekozácky spolok na Slovensku a Všekozácky spolok atamana Kaledina na Slovensku. Najpočetnejšiu členskú základňu z ruských spolkov pôsobiacich na Slovensku mal Spolok ruských inžinierov a technikov, založený roku 1931. Spolok združoval ruských inžinierov a technických pracovníkov žijúcich na Slovensku a jeho členská základňa mala od 100 do 150 členov. Orientoval sa na podporné a vzdelávacie aktivity, ktoré neprerušila ani druhá svetová vojna. Od roku 1934 vydával vlastný Bjulleteň Sojuza russkich inženerov i technikov v Bratislave.

Druhým spolkovým mestom ruskej emigrácie boli Košice. Formujúci a rozvíjajúci sa kultúrny život mesta, národnostne diferencovaná štruktúra mestskej spoločnosti, v ktorej si našli svojich propagátorov aj myšlienky všeslovanskej vzájomnosti, vytvárali priaznivé podmienky na realizovanie sa ruských emigrantov. Ich spolkovú činnosť reprezentoval Ruský krúžok, založený roku 1925, a od roku 1930 aj spolok Jednota ruských emigrantov. Do povedomia východoslovenskej verejnosti sa spolky zapísali iniciovaním celoštátnej verejnej zbierky na postavenie pamätníka ruským vojakom, ktorí v čase prvej svetovej vojny padli na území severovýchodného Slovenska. Pamätník postavený v katastri Bardejovských kúpeľov odhalili v septembri 1932. Výraznejšiu činnosť však ruské spolky v Košiciach neskôr nevyvíjali.

Väčšina ruských emigrantských spolkov mala kultúrny a podporný charakter, čo odrážalo vnútorný vývoj samotnej komunity. Častým cieľom spolkov bolo zabezpečiť spoločenské a kultúrne potreby vlastných členov, propagácia Ruska a jeho kultúry a upevňovanie ruského národného povedomia v cudzom prostredí. Aj trvanie spolkov bolo rôzne. Niektoré pracovali celé desaťročia, iné niekoľko rokov a ďalšie svoj vznik iba proklamovali.

Ruské pravoslávie

Dôležité miesto v živote ruských emigrantov patrilo Ruskej pravoslávnej cirkvi. Úlohu duchovného a konfesionálneho centra v slovenskom prostredí plnila Ruská pravoslávna misia, ktorá sa nachádzala na severovýchode Slovenska v dedinke Ladomirová. Misia bola založená roku 1923 a jej vznik súvisel s príchodom pravoslávneho duchovného, archimandritu Vitalija (Maximenka). Archimandrita Vitalij prišiel na Slovensko z poverenia Synody Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí, ktorá ho poverila vybudovať tu pravoslávne misijné centrum s cirkevnou tlačiarňou, čo by umožnilo nadviazať na tradície známej predrevolučnej tlačiarne v Počajeve. V rokoch 1924 – 1928 sa v Ladomirovej postavil pravoslávny chrám a budova pre členov misie a pre potreby cirkevnej tlačiarne. Periodiká a tlače vydávané v misii – noviny Pravoslavnaja Karpatskaja Rus, vydávané od roku 1928 (od roku 1934 pod názvom Karpatskaja Rus), Pravoslávny kalendár, periodiká Detstvo v Christe a Pravoslavnyj Puť – sa šírili do celého ruského emigrantského sveta. Ladomirovú v medzivojnovom období navštívili mnohí významní predstavitelia exulantského Ruska, akými boli napríklad profesor Bohosloveckého inštitútu v Paríži A. V. Kartašev alebo spisovateľ I. S. Šmelev. Na jeseň 1943 sem prišiel na niekoľkomesačný pobyt aj synovec cára Mikuláša II. knieža Nikita Alexandrovič Romanov s rodinou. Pravoslávna misia v Ladomirovej až do ukončenia svojej činnosti roku 1944 plnila úlohu duchovného centra nielen miestnych pravoslávnych veriacich a ruskej emigrácie žijúcej na Slovensku, ale aj centra Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí.

Ruskí emigranti žili na Slovensku, podobne ako v iných krajinách medzivojnovej Európy, v zložitých sociálnych podmienkach. Napriek tomu sa svojou prácou a aktivitami zapísali do slovenského života. Ich pôsobenie na Slovensku patrí k málo známym stránkam slovensko-ruských vzťahov. Prostredníctvom ruských emigrantov sa Slovensko kontaktovalo s celým medzivojnovým "zahraničným Ruskom", čím slovensko-ruské bilaterálne vzťahy nadobúdajú iný, menej známy rozmer.

PhDr. Ľubica Harbuľová, CSc. (1962),
venuje sa problematike pôsobenia ruskej emigrácie v medzivojnovom Československu. Prednáša na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Počúvanie je nové čítanie


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2021 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.