Krízy a konjunktúry
Nezamestnanosť v rokoch 1918 - 1945
Ľudovít Hallon
Počas medzivojnového obdobia sa
problém nezamestnanosti stal významným fenoménom hospodárskeho a sociálneho
vývoja v celosvetovom meradle. Bol to dôsledok vážnych porúch rozvoja
svetovej ekonomiky, najmä tzv. veľkej hospodárskej krízy na začiatku 30.
rokov, ale aj menej známej povojnovej hospodárskej krízy z rokov 1920 - 1923
a iných zlomov medzinárodného konjunkturálneho cyklu.
V nových štátoch strednej Európy,
ktoré vznikli roku 1918 na pôde bývalej habsburskej monarchie, úroveň
zamestnanosti ohrozovali aj negatívne vplyvy rozkladu jednotného trhu Rakúsko-Uhorska
a sprievodné javy formovania okliešteného ekonomického priestoru týchto štátnych
útvarov. Uvedené nepriaznivé faktory sa mimoriadne vážne prejavili v
podmienkach industriálne málo rozvinutého Slovenska v rámci nového
ekonomického priestoru Československa.
V novom štáte
Mladá Československá republika
(ČSR) musela riešiť otázku nezamestnanosti už v prvom roku existencie. Skončila
sa vojnová hospodárska konjunktúra, preto viaceré odvetvia priemyslu
obmedzili výrobu orientovanú na potreby armády. Výrobu narúšal aj
nedostatok surovín a rozvrat v železničnej doprave. Osobitne to platilo pre
Slovensko, kde si železničná sieť vyžadovala komplexnú prestavbu. Zložitý
proces konsolidácie tu v polovici roka 1919 skomplikoval vpád maďarskej Červenej
armády. Do vlasti sa vracali desaťtisíce vojnových vyslúžilcov, ktorých
bolo treba zamestnanosť v civilnom sektore. Podľa údajov organizácie
slovenských priemyselníkov z neskoršieho obdobia dosahoval objem priemyselnej
výroby na Slovensku roku 1919 len asi 60 % predvojnovej úrovne. Nezamestnanosť
však bola miernejšia. Predstavovala okolo 15 %, čo znamenalo asi 10 - 15-tisíc
nezamestnaných. V továrenskom priemysle Slovenska totiž v rokoch 1913 - 1914
pracovalo približne 85 - 90-tisíc činných osôb. V porovnaní s úrovňou
zamestnanosti počas vojnovej konjunktúry by sme zrejme dospeli k vyšším počtom.
Okrem továrenských robotníkov boli nezamestnanosťou ohrozené aj ďalšie,
podstatne početnejšie skupiny námezdne pracujúcich. Konkrétne išlo o
zamestnancov živnostenskej malovýroby, kde podľa súpisu z roka 1921
pracovalo asi 130-tisíc činných osôb. Ďalšiu skupinu námezdne pracujúcich,
špecifickú pre hospodárske pomery Slovenska, tvorili poľnohospodárski
robotníci, známi ako bíreši. Ich počet v 20. rokoch dosahoval približne
220 - 250-tisíc osôb. Vnútorne sa členili na stálych a sezónnych poľnohospodárskych
robotníkov, ktorí prichádzali z hornatých regiónov Slovenska na dolniaky za
prácou vo vegetačných obdobiach roka. V nasledujúcom období, predovšetkým
od konca 20. rokov, mali práve oni hlavný podiel na vysokých stavoch
nezamestnanosti. Kriticky nízka kvalita života stálych a najmä sezónnych poľnohospodárskych
robotníkov bola najťažším bremenom sociálneho vývoja Slovenska až do
polovice 20. storočia. Nezamestnanosť medzi štátnymi a súkromnými
zamestnancami v terciárnej sfére, menovite v štátnej a územnej samospráve,
v školstve, zdravotníctve, kultúre, doprave a vo vojenstve bola až do
polovice 20. rokov vedľajším problémom, lebo odchodom maďarskej
inteligencie úvedená sféra pociťovala akútny nedostatok kvalifikovaných
pracovných síl, ktorý sa pokrýval prílevom českej inteligencie. Zmena
nastala s príchodom prvých vĺn poprevratovej slovenskej inteligencie zo škôl
v druhej polovici 20. rokov.
Vyplácanie podpôr
Medzi prvé opatrenia vládnych
orgánov ČSR po októbri 1918 patrili práve legislatívne akty na zmiernenie
sociálnych dopadov nezamestnanosti. Už 10. decembra parlament schválil zákon
č. 63 o štátnej podpore v nezamestnanosti. Na podporu mali nárok námezdne
pracujúce osoby existenčne odkázané výlučne na mzdu, ktoré podliehali
nemocenskému a penzijnému poisteniu. Výška podpory závisela od mzdy a počtu
rodinných príslušníkov. Pohybovala sa od 0,60 do 5 Kč na deň, čo v
porovnaní s vysokými povojnovými cenami možno nazvať almužnou. Vyššie
podpory parlament odmietol s odôvodnením, že by nezamestnaných zvádzali k záhaľčivému
životu, vyvolávalo by "morálně neudržitelný stav důchodu bez práce,
který ve společnosti soukromnokapitalistického zřízení je možný jen pro
úzký okruh vyvolenců štěstěny". Administratívne obmedzenia viedli k
tomu, že podporu v celoštátnom meradle poberala len asi polovica počtu
nezamestnaných. Zákon umožňoval aj nepriamu podporu vyplácanú zamestnávateľmi.
Rovnala sa výške mzdy, pričom štát refundoval zamestnávateľovi asi 80 -
90 % podpory. Hlavnú nevýhodu zákona vzhľadom na sociálne pomery Slovenska
predstavovala skutočnosť, že na podporu nemali nárok ani stáli, ani sezónni
poľnohospodárski a lesní robotníci, ktorí tvorili najpočetnejšiu skupinu
námedzne pracujúcich. Sezónnymi prácami v priemysle, poľnohospodárstve a
lesníctve si vypomáhala aj väčšina drobných roľníkov s výmerou pôdy do
2 ha, ktorí na Slovensku predstavovali väčšinu celkového stavu roľníctva.
Tí boli z nároku na podporu úplne vylúčení. Ďalšiu prekážku zákona
tvorila podmienka nemocenského a penzijného poistenia. Na Slovensku poisteniu
podliehala iba časť zamestnancov priemyslu, živností a terciárnej sféry. Zákon
mal pôvodne platiť do polovice februára 1919. Pomalý rast zamestnanosti však
viedol k niekoľkonásobnému predlžovaniu jeho platnosti. Osobitnú formu
podpory dostávali na Slovensku demobilizovaní vojaci. Išlo o tzv. odzbrojovací
príspevok, vyplácaný jednorazovo vo výške 360 Kč. Podpory nezamestnaným
príliš zaťažovali štátne financie. Od októbra 1919 sa preto otázky
nezamestnanosti začali riešiť aj prostredníctvom núdzových prác, najmä v
oblasti infraštruktúry. Organizovali ich okresné zastupiteľstvá a obce za
pomoci štátnych príspevkov v hodnote mzdy robotníkov, najviac 6 Kč na osobu
a deň.
Roky 1920 - 1921 predstavovali v
ČSR obdobie povojnovej hospodárskej konjunktúry. Priemyselná výroba na
Slovensku dosiahla roku 1921 približne tri štvrtiny predvojnovej úrovne a
zamestnanosť sa takmer vyrovnala stavu z roka 1914. Vládne orgány využili
priaznivejšiu situáciu a zákonom č. 267 z júla 1921 zaviedli v ČSR tzv.
gentský systém vyplácania podpôr, čím sa oficiálne zrušila štátna
podpora v nezamestnanosti. Tento systém znamenal poskytovanie finančnej
podpory len pre odborovo organizovaných nezamestnaných prostredníctvom
odborových centrál s určitým podielom štátnej výpomoci. Tým sa okruh osôb
s právom na podporu značne zúžil, hlavne na Slovensku. Proti novému zákonu
sa zdvihla vlna odporu, a keďže mal aj určité administratívne prekážky,
jeho zavedenie sa posunulo až do roka 1925. Starostlivosť o nezamestnané
osoby teda ležala do polovice 20. rokov predovšetkým na bedrách štátu.
Finančné podpory sa čiastočne zvýšili, čo bolo tŕňom v oku zamestnávateľov.
Sprostredkovanie práce
Evidenciu nezamestnaných viedli v
rokoch 1919 - 1921 slúžnovské úrady alebo jednotlivé podniky podľa počtu
podpôr vyplácaných štátom. Roku 1921 mali evidenciu prevziať verejnoprávne
sprostredkovateľne práce, ktoré mali napríklad v českých krajinách
pomerne hustú sieť, zriaďovanú od roku 1903. Na Slovensku začali vznikať až
tesne pred rozpadom monarchie podľa uhorského zákona od roku 1916 a 1917. Išlo
o mestské sprostredkovateľne s okresnou pôsobnosťou. Ich počet sa v rokoch
1919 - 1924 zvýšil z troch na sedem pri celkovom počte 79 okresov. Výnosom
ministra sociálnej starostlivosti z decembra 1921 boli podriadené Zemskému úradu
práce v Bratislave. Zamestnávatelia oznamovali sprostredkovateľniam počet voľných
miest a uchádzači o prácu sa tu museli dvakrát týždenne hlásiť. Okrem
verejnoprávnych pôsobili na Slovensku aj odborové a súkromné
sprostredkovateľne, z nich najvýznamnejšia v Bratislave. Tá poberala za vyhľadávanie
práce 10 % mzdy klienta, zatiaľ čo verejnoprávne sprostredkovateľne boli
bezplatné. Nejednotnosť tohto systému, najmä existencia súkromnej formy
tejto služby zapríčiňovala, že ČSR nemohla ratifikovať zmluvu o boji
proti nezamestnanosti, prijatú na prvej Medzinárodnej konferencii práce roku
1921 vo Washingtone. Všetky uvedené sprostredkovateľne slúžili pre potreby
zamestnancov priemyslu, resp. výrobných živností a služobníctva. Popritom
pôsobil samostatný Slovenský úrad práce pre poľnohospodárskych robotníkov,
založený ministerstvom orby, ktorý riadil sedem župných úradov práce.
Okrem zabezpečovania pracovných príležitostí sprostredkoval aj uzatváranie
kolektívnych zmlúv.
Práva zamestnancov v priemysle
boli v prípade prepúšťania do určitej miery chránené ustanoveniami zákona
o závodných výboroch a revírnych radách č. 330 z roka 1921. Závodný výbor
mohol vystúpiť na obranu zamestnanca, ak bol v pracovnom pomere príslušného
podniku aspoň tri roky, alebo keď sa príčiny prepustenia javili ako
neopodstatnené. Pracovnoprávne spory sa mohli predkladať aj tzv. rozhodujúcim
súdom pri jednotlivých odvetvových korporáciách alebo priemyselným súdom.
V marci 1921 bol na Slovensku zriadený centrálny pracovný súd, tzv. generálna
paritná komisia v Bratislave. Podmienok prepúšťania sa týkali aj niektoré
ustanovenia kolektívnych zmlúv. Napríklad v januári 1924 bolo na Slovensku v
platnosti 8 kolektívnych zmlúv pre celé odvetvie priemyslu a ďalších 48
podnikových kolektívnych zmlúv.
Povojnová kríza
Svetové hospodárstvo v rokoch
1920 - 1921 zachvátila povojnová kríza. V Československej republike (ČSR)
prepukla so značným oneskorením v rokoch 1922 - 1923. Bola však znásobená
tzv. deflačnou krízou v dôsledku umelého navýšenia kurzu domácej meny, čo
ovplyvnilo exportný priemysel. Zároveň sa spájala s úplným zánikom časti
výrobných kapacít následkom straty odbytísk na území bývalej monarchie.
Na Slovensku preto zaniklo v priemysle podľa súdobých odhadov asi 15-tisíc
pracovných miest. V porovnaní s predvojnovou úrovňou roku 1923 klesol počet
osôb činných v priemysle Slovenska približne o 30 %, čo znamenalo asi 25 -
28-tisíc nezamestnaných. Spolu s malovýrobnými živnosťami odhadovali
odbory začiatkom roka 1923 okolo 80-tisíc nezamestnaných osôb.
Sprostredkovateľne práce stačili v sledovanom roku zachytiť len 7 - 10-tisíc
uchádzačov o prácu mesačne, z ktorých umiestnili 400 - 1 100. Zníženie výroby
v potravinárstve sa následne prejavilo poklesom zamestnanosti poľnohospodárskych
robotníkov. Zároveň s touto skupinou robotníctva sa odhady počtu
nezamestnaných roku 1923 pohybovali v rozmedzí 100 - 150-tisíc. V porovnaní
s celkovým stavom osôb v povolaní činných na Slovensku, čo bolo roku 1921
asi 1,05 milióna, možno mieru nezamestnanosti stanoviť na 10 - 14 %. Z veľkého
zástupu osôb bez možnosti získať prácu štát finančne podporoval iba
zlomok. Časť robotníctva mohla získať podporu nepriamo od zamestnávateľov
alebo formou účasti na núdzových prácach. Z celkového objemu investícií
do núdzových prác roku 1923 v ČSR 44,7 milióna Kč však na Slovensko
pripadalo iba 0,08 mililóna Kč. Osobitnou formou pomoci bolo sprostredkovanie
práce v zahraničí. Napríklad sprostredkovateľňa práce banského revíru
zabezpečila roku 1922 prácu pre 4 200 baníkov v Maďarsku. Pomerne úspešné
bolo sprostredkovanie sezónnych prác, organizované Slovenským úradom pre poľnohospodárskych
robotníkov. Počas hospodárskej krízy úrad umiestnil ročne okolo 55-tisíc
robotníkov, z toho asi 40 % v českých krajinách a v zahraničí. Mieru
nezamestnanosti a možnosti sociálneho zabezpečenia ilustruje článok z
Pravdy chudoby o pomeroch v Banskej Štiavnici na jeseň 1922: "Teraz dochádza
nám zdrcujúca správa z Banskej Štiavnice... Všetky fabriky tam sa nachádzajúce...
čiastočne alebo úplne zastavili výrobu... 1 300 ľudí kapitalistická pažravosť...
vyhnala na ulice a odsúdila ich k smrti hladom. A čo je najhoršie, je to, že
z týchto 1 300 ľudí dostane sa podpory v nezamestnanosti len 40 osobám."
Bezvýchodiskovú situáciu veľkej skupiny nezamestnaných, ktorá ostala úplne
bez prostriedkov, čiastočne zmierňovali jednorazové charitatívne akcie,
usporadúvané štátom alebo organizáciami. Napríklad v zimných mesiacoch
rokov 1922 a 1923 zorganizoval štát stravovaciu a Československý Červený
kríž ošacovaciu akciu pre deti nezamestnaných. Celkovo bolo ošatených
150-tisíc detí.
Zlaté roky
Počas tzv. zlatých rokov 1924 -
1929 zaznamenalo hospodárstvo ČSR pomerne úspešnú konjunktúru. V
podmienkach Slovenska však pokračovala bolestná reštrukturalizácia
priemyslu, ktorej výsledkom bolo iba postupné obnovovanie výrobných kapacít
a zamestnanosti na predvojnovú úroveň, čo sa dosiahlo približne v rokoch
1928 - 1929. Preto ešte v polovici 20. rokov pretrvával značný podiel
nezamestnaných. V poľnohospodárstve vďaka ochranným colným opatreniam
napredovala najmä rastlinná veľkovýroba. Udržanie pracovného miesta však
bolo aj tu veľmi ťažké, o čom svedčil každoročný vysoký počet
novoumiestnených poľnohospodárskych robotníkov. Vývoj zamestnanosti začal
v tomto období ovplyvňovať veľmi intenzívny populačný prírastok obyvateľstva,
dosahujúci za roky 1921 - 1930 takmer 332-tisíc osôb. Do výrobnej praxe
postupne prichádzali silné populačné ročníky, ktoré hospodárstvo nestačilo
odčerpávať. Viazol aj odliv prebytočných pracovných síl z poľnohospodárstva
do priemyslu, čo patrilo k hlavným atribútom industrializácie. Sprievodným
javom hospodárskeho vývoja Slovenska sa preto opäť stala stará choroba
dlhodobého ekonomického vysťahovalectva. V rokoch 1920 - 1930 sa vysťahovalo
do západnej Európy a zámoria okolo 180-tisíc osôb. Od 1. apríla 1925 bol v
platnosti gentský systém vyplácania podpôr v nezamestnanosti. Mal charakter
dobrovoľného poistenia. Odborovo organizované osoby, najmenej so šesťmesačným
členstvom, mali nárok na podporu v hodnote dvoch tretín posledne vyplácanej
mzdy, z čoho polovicu hradila odborová organizácia a druhú polovicu štát.
Keďže finančné zdroje odborov sa rýchlo vyčerpávali, od roka 1930 pokrýval
dve tretiny nákladov štát. Lehota vyplácania podpory bola najviac 13 týždňov,
roku 1930 sa predĺžila na 26 a vo výnimočných prípadoch na 39 týždňov.
Nezamestnaný strácal nárok na podporu, keď sa zúčastnil na štrajku alebo
keď odmietol ponúkanú prácu. Dostával preukaz nezamestnaného, s ktorým sa
musel trikrát týždenne hlásiť v sprostredkovateľni práce. Zavedenie
gentského systému znamenalo na Slovensku zúženie okruhu osôb s nárokom na
podporu asi na štvrtinu počtu námezdne pracujúcich, ktorí mali členstvo v
odboroch. Sezónni robotníci boli z tohto podporného systému opäť úplne
vylúčení.
Tab. 1: Počet osôb, ktorým
bol vydaný vysťahovalecký pas do európskych a zámorských krajín za roky
1922 - 1930 (podľa krajiny posledného bydliska)
Krajina v ČSR Počet osôb, ktorým bol vydaný cestovný pas Na 10 000 obyvateľov
pripadlo osôb, ktorým bol vydaný cestový pas
Česko 64 029 92,3
Morava a Sliezsko 40 947 117,8
Slovensko 153 339 480,2
Podkarpatská Rus 17 870 267,0
Zdroj: Statistická příručka republiky Československé IV. Praha 1932.
Tab. 2: Príčiny vysťahovania
osôb z jednotlivých krajín ČSR za rok 1930 (podľa miesta posledného
bydliska)
Príčiny vysťahovania/Krajina Čechy Morava a Sliezsko Slovensko
Podkarpatská Rus
hľadanie obživy 139 924 10 807 1 272
nastúpenie na miesto 2 763 435 135 730
za príbuznými 317 377 2 448 249
zdokonalenie v povolaní 44 3 12 2
iné a neznáme príčiny 363 139 76 106
Zdroj: Statistická ročenka republiky Československé. Praha 1932.
Veľká kríza
Roku 1929 vypukla najväčšia
svetová hospodárska kríza v dejinách. Do ČSR sa rozšírila až roku 1931 a
kulminovala roku 1933. Následná hospodárska depresia však bola dlhá a
pretrvávala až do roka 1935. V podmienkach Slovenska bola priemyselná kríza
pravdepodobne miernejšia než v českých krajinách. Podľa výskumov organizácie
slovenských priemyselníkov nastalo v rokoch 1930 - 1933 zníženie
zamestnanosti v priemysle asi o 30 %. Vážnejšie dôsledky mala agrárna kríza,
ktorej symptómy sa prejavovali už od roka 1928. Rady nezamestnaných opäť
rozširovali poľnohospodárski robotníci, ale aj bývalí drobní roľníci v
dôsledku exekúcií hospodárstiev. Na Horehroní exekúcie vyústili do
konfliktov so žandárstvom. Denník Slovák opisoval situáciu tunajších roľníkov
na jeseň 1932 nasledovne: "Za statočnou, čo ako tvrdou, robotou išli by
na kraj sveta. Ale kde ísť ? ... Doma nič, v cudzích krajoch nič... V
Polomke je do sedem tisíc duší, v Závadke, Heľpe, Telgárte a kde inde na
tisíce. A to všetko so založenými rukami bez práce čaká, čo bude s
nimi." V podobnej situácii boli samostatní remeselníci, postihnutí
konkurzmi drobných živností. Prepúšťanie sa tentoraz dotklo aj
"bielych golierov", čiže štátnych a súkromných zamestnancov v
terciárnej sfére. Počas krízy sa na Slovensku značne rozšírila evidencia
nezamestnaných vo verejnoprávnych sprostredkovateľniach práce, ktorých počet
vzrástol počas rokov 1929 - 1933 z 12 na 65. Roku 1933 uvádzali priemerný počet
157-tisíc neumiestnených uchádzačov o prácu. Širší celoslovenský záber
však mali údaje Krajinského úradu v Bratislave, vychádzajúce z hlásení
okresov. Len v prípade poľnohospodárskych robotníkov vykazovali v zime 1933
takmer 131-tisíc nezamestnaných. Celkové odhady sa pohybujú od 250- do
300-tisíc nezamestnaných. Vzhľadom na počet osôb v povolaní činných na
Slovensku asi 1,14 mil. roku 1930 bolo možné hovoriť o 22 - 25 %-nej miere
nezamestnanosti. Keďže právo na finančnú podporu mohla využiť len malá
časť nezamestnaných, museli vládne a miestne orgány pristúpiť k núdzovým
opatreniam. Už od augusta 1930 začalo ministerstvo sociálnej starostlivosti
so stravovacou akciou prostredníctvom poukážok, známych ako žobračenky, v
hodnote 20 Kč pre ženatého a 10 Kč pre slobodného nezamestnaného na týždeň,
za ktoré sa kupovali potraviny na účet ministerstva. Nárok na poukážky strácali
sezónni robotníci pracujúci viac než polovicu sezóny a dlhodobo nezamestnaní.
Od decembra 1930 uskutočňovalo ministerstvo aj mliečnu akciu. Deti
nezamestnaných dostávali pol litra mlieka na deň. V najťažšom období krízy
pribudli jednorazové akcie rozdávania potravín, šatstva, dreva alebo uhlia.
Podobné formy podpory organizovali viaceré korporácie a cirkev. Opäť sa
rozbehli núdzové práce, ale miestna samospráva ich nestačila financovať.
Pre Slovensko mala väčší význam skutočnosť, že v sledovanom období začala
výstavba priemyslu na obranu štátu a urýchlil sa rozvoj infraštruktúry, čím
vznikli nové pracovné miesta. Vysoká nezamestnanosť sa však udržovala do
polovice 30. rokov. Prispieval k tomu ďalší populačný prírastok obyvateľstva
a obmedzenie možností vysťahovalectva do zahraničia na minimum. Chronická
nezamestnanosť zapríčinila okrem materiálneho nedostatku aj zhoršenie
zdravotného stavu obyvateľstva, psychické problémy, šírenie asociálnych
javov, sklamanie z demokracie a pocity beznádeje, ktoré nezamestnaných vháňali
do náručia radikálnych politických hnutí. V rokoch 1936 - 1937 bola v ČSR
prekonaná hospodárska depresia a nastala konjunktúra. Priemysel na Slovensku
prekročil predkrízový objem výroby aj úroveň zamestnanosti. Odliv pracovných
síl z poľnohospodárstva do priemyslu bol však zatiaľ len čiastočný a
tlak silných populačných ročníkov ešte vzrástol. Hladina nezamestnanosti
preto klesala iba pozvoľna.
Vojnová konjunktúra
Na prelome rokov 1938/1939 sa
podstatným spôsobom zmenili hospodársko-politické podmienky rozvoja
Slovenska. Oklieštením ČSR po Viedenskej arbitráži sa hospodárstvo
Slovenska dostalo do zložitej situácie. Stratilo približne pätinu priemyselného
potenciálu a asi tretinu rozlohy poľnohospodárskej pôdy v najúrodnejších
oblastiach. Na zmenšenom území autonómneho Slovenska vzrástol počet
nezamestnaných od novembra 1938 do februára 1939 podľa údajov tunajších
sprostredkovateľní práce z 20- na 62-tisíc. Podpora sa ďalej vyplácala na
podklade gentského systému a vláda pre nedostatok financií musela okruh osôb
s nárokom na podporu ešte obmedziť. Nezamestnanosť vláda riešila najmä
sprostredkovaním práce v Nemecku a budovaním pracovných táborov s
polovojenským režimom. Od marca 1939 Slovensko predstavovalo samostatný
ekonomický priestor a vyhliadky ďalšieho vývoja boli veľmi hmlisté. Všetko
sa zmenilo po zapojení Slovenska do veľkopriestorovej ekonomiky nacistického
Nemecka. Začala sa prudká vojnová hospodárska konjunktúra, k čomu prispeli
aj niektoré legislatívne a iné opatrenia vládnych orgánov. Objavil sa celý
rad špecifických faktorov umožňujúcich rýchly nárast zamestnanosti. V
priemysle najmä pod vplyvom vojnovej konjunktúry vzrástla zamestnanosť do
roka 1943 oproti stavu z roku 1937 o viac než 50 %. Na základe medzištátnych
zmlúv odišlo v rokoch 1939 - 1944 za prácou do Nemecka asi 160-tisíc robotníkov.
Nové pracovné príležitosti vznikli v obchode, peňažníctve, ako aj v terciárnej
sfére budovaním nových orgánov štátnej správy a miestnej samosprávy, nových
inštitúcií, kultúrnych ustanovizní a samostatnej slovenskej armády. Pritom
sa uvoľnili tisíce pracovných miest núteným odchodom českej inteligencie a
deportáciami židovského obyvateľstva. Živnostníci dostali nový priestor
podnikania likvidáciou asi 12-tisíc židovských živností. Ďalších približne
2 000 židovských podnikov prevzali cestou tzv. arizácie. Tlak populačného
prírastku obyvateľstva prestal pôsobiť, a to najmä v dôsledku vojnových
strát a vyhladením židovskej komunity. Situácia sa zmenila natoľko, že
hospodárstvo v niektorých sférach začalo pociťovať nedostatok pracovných
síl. Už roku 1940 vznikol Ústredný úrad práce s oblastnými pobočkami,
ktorého úlohou bol nábor pracovníkov do strategických oblastí ekonomiky a
do Nemecka. Následne sa zaviedla všeobecná pracovná povinnosť pre osoby od
18 do 60 rokov. Nezamestnané a neskôr aj zamestnané osoby museli povinne nastúpiť
na určené pracovné miesto. Národohospodári však upozorňovali na nebezpečenstvo
hlbokého poklesu výroby po skončení vojny a odlive vojnovej konjunktúry.
Tento vývoj skutočne nastal v druhej polovici roka 1945. Počet nezamestnaných
náhle vzrástol asi na 90-tisíc. Bol to zároveň dôsledok vojnových škôd
a rozvratu v doprave. Nezamestnanosť prekonal až nástup dvojročného plánu
obnovy hospodárstva 1947 - 1948 a opätovný rozvoj vojensko-priemyselného
komplexu Slovenska.
PhDr. Ľudovít Hallon, CSc.
(1958),
pracuje v Historickom ústave SAV v Bratislave. Zaoberá sa dejinami hospodárstva
a techniky. Je autorom monografie Industrializácia Slovenska 1918 - 1938.
Rozvoj, alebo úpadok? (1995).
