História - Revue o dejinách spoločnosti
| ISSN 1335-8316

Archív | Autori | E-mail | Inzercia | Predplatné časopisu | Štatút | Tiráž

Aktuálne číslo

Redakcia časopisu ďakuje svojim čitateľom za e-mailové odkazy a objednávky predplatného!

História - Revue o dejinách spoločnosti 3-4/2015

3-4/2015
Júl/December
14. ročník

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

 Sharm El Sheikh

 Mallorca

 Rhodos

Cyprus

Krízy a konjunktúry
Nezamestnanosť v rokoch 1918 - 1945

Ľudovít Hallon

Počas medzivojnového obdobia sa problém nezamestnanosti stal významným fenoménom hospodárskeho a sociálneho vývoja v celosvetovom meradle. Bol to dôsledok vážnych porúch rozvoja svetovej ekonomiky, najmä tzv. veľkej hospodárskej krízy na začiatku 30. rokov, ale aj menej známej povojnovej hospodárskej krízy z rokov 1920 - 1923 a iných zlomov medzinárodného konjunkturálneho cyklu.

V nových štátoch strednej Európy, ktoré vznikli roku 1918 na pôde bývalej habsburskej monarchie, úroveň zamestnanosti ohrozovali aj negatívne vplyvy rozkladu jednotného trhu Rakúsko-Uhorska a sprievodné javy formovania okliešteného ekonomického priestoru týchto štátnych útvarov. Uvedené nepriaznivé faktory sa mimoriadne vážne prejavili v podmienkach industriálne málo rozvinutého Slovenska v rámci nového ekonomického priestoru Československa.

V novom štáte

Mladá Československá republika (ČSR) musela riešiť otázku nezamestnanosti už v prvom roku existencie. Skončila sa vojnová hospodárska konjunktúra, preto viaceré odvetvia priemyslu obmedzili výrobu orientovanú na potreby armády. Výrobu narúšal aj nedostatok surovín a rozvrat v železničnej doprave. Osobitne to platilo pre Slovensko, kde si železničná sieť vyžadovala komplexnú prestavbu. Zložitý proces konsolidácie tu v polovici roka 1919 skomplikoval vpád maďarskej Červenej armády. Do vlasti sa vracali desaťtisíce vojnových vyslúžilcov, ktorých bolo treba zamestnanosť v civilnom sektore. Podľa údajov organizácie slovenských priemyselníkov z neskoršieho obdobia dosahoval objem priemyselnej výroby na Slovensku roku 1919 len asi 60 % predvojnovej úrovne. Nezamestnanosť však bola miernejšia. Predstavovala okolo 15 %, čo znamenalo asi 10 - 15-tisíc nezamestnaných. V továrenskom priemysle Slovenska totiž v rokoch 1913 - 1914 pracovalo približne 85 - 90-tisíc činných osôb. V porovnaní s úrovňou zamestnanosti počas vojnovej konjunktúry by sme zrejme dospeli k vyšším počtom. Okrem továrenských robotníkov boli nezamestnanosťou ohrozené aj ďalšie, podstatne početnejšie skupiny námezdne pracujúcich. Konkrétne išlo o zamestnancov živnostenskej malovýroby, kde podľa súpisu z roka 1921 pracovalo asi 130-tisíc činných osôb. Ďalšiu skupinu námezdne pracujúcich, špecifickú pre hospodárske pomery Slovenska, tvorili poľnohospodárski robotníci, známi ako bíreši. Ich počet v 20. rokoch dosahoval približne 220 - 250-tisíc osôb. Vnútorne sa členili na stálych a sezónnych poľnohospodárskych robotníkov, ktorí prichádzali z hornatých regiónov Slovenska na dolniaky za prácou vo vegetačných obdobiach roka. V nasledujúcom období, predovšetkým od konca 20. rokov, mali práve oni hlavný podiel na vysokých stavoch nezamestnanosti. Kriticky nízka kvalita života stálych a najmä sezónnych poľnohospodárskych robotníkov bola najťažším bremenom sociálneho vývoja Slovenska až do polovice 20. storočia. Nezamestnanosť medzi štátnymi a súkromnými zamestnancami v terciárnej sfére, menovite v štátnej a územnej samospráve, v školstve, zdravotníctve, kultúre, doprave a vo vojenstve bola až do polovice 20. rokov vedľajším problémom, lebo odchodom maďarskej inteligencie úvedená sféra pociťovala akútny nedostatok kvalifikovaných pracovných síl, ktorý sa pokrýval prílevom českej inteligencie. Zmena nastala s príchodom prvých vĺn poprevratovej slovenskej inteligencie zo škôl v druhej polovici 20. rokov.

Vyplácanie podpôr

Medzi prvé opatrenia vládnych orgánov ČSR po októbri 1918 patrili práve legislatívne akty na zmiernenie sociálnych dopadov nezamestnanosti. Už 10. decembra parlament schválil zákon č. 63 o štátnej podpore v nezamestnanosti. Na podporu mali nárok námezdne pracujúce osoby existenčne odkázané výlučne na mzdu, ktoré podliehali nemocenskému a penzijnému poisteniu. Výška podpory závisela od mzdy a počtu rodinných príslušníkov. Pohybovala sa od 0,60 do 5 Kč na deň, čo v porovnaní s vysokými povojnovými cenami možno nazvať almužnou. Vyššie podpory parlament odmietol s odôvodnením, že by nezamestnaných zvádzali k záhaľčivému životu, vyvolávalo by "morálně neudržitelný stav důchodu bez práce, který ve společnosti soukromnokapitalistického zřízení je možný jen pro úzký okruh vyvolenců štěstěny". Administratívne obmedzenia viedli k tomu, že podporu v celoštátnom meradle poberala len asi polovica počtu nezamestnaných. Zákon umožňoval aj nepriamu podporu vyplácanú zamestnávateľmi. Rovnala sa výške mzdy, pričom štát refundoval zamestnávateľovi asi 80 - 90 % podpory. Hlavnú nevýhodu zákona vzhľadom na sociálne pomery Slovenska predstavovala skutočnosť, že na podporu nemali nárok ani stáli, ani sezónni poľnohospodárski a lesní robotníci, ktorí tvorili najpočetnejšiu skupinu námedzne pracujúcich. Sezónnymi prácami v priemysle, poľnohospodárstve a lesníctve si vypomáhala aj väčšina drobných roľníkov s výmerou pôdy do 2 ha, ktorí na Slovensku predstavovali väčšinu celkového stavu roľníctva. Tí boli z nároku na podporu úplne vylúčení. Ďalšiu prekážku zákona tvorila podmienka nemocenského a penzijného poistenia. Na Slovensku poisteniu podliehala iba časť zamestnancov priemyslu, živností a terciárnej sféry. Zákon mal pôvodne platiť do polovice februára 1919. Pomalý rast zamestnanosti však viedol k niekoľkonásobnému predlžovaniu jeho platnosti. Osobitnú formu podpory dostávali na Slovensku demobilizovaní vojaci. Išlo o tzv. odzbrojovací príspevok, vyplácaný jednorazovo vo výške 360 Kč. Podpory nezamestnaným príliš zaťažovali štátne financie. Od októbra 1919 sa preto otázky nezamestnanosti začali riešiť aj prostredníctvom núdzových prác, najmä v oblasti infraštruktúry. Organizovali ich okresné zastupiteľstvá a obce za pomoci štátnych príspevkov v hodnote mzdy robotníkov, najviac 6 Kč na osobu a deň.

Roky 1920 - 1921 predstavovali v ČSR obdobie povojnovej hospodárskej konjunktúry. Priemyselná výroba na Slovensku dosiahla roku 1921 približne tri štvrtiny predvojnovej úrovne a zamestnanosť sa takmer vyrovnala stavu z roka 1914. Vládne orgány využili priaznivejšiu situáciu a zákonom č. 267 z júla 1921 zaviedli v ČSR tzv. gentský systém vyplácania podpôr, čím sa oficiálne zrušila štátna podpora v nezamestnanosti. Tento systém znamenal poskytovanie finančnej podpory len pre odborovo organizovaných nezamestnaných prostredníctvom odborových centrál s určitým podielom štátnej výpomoci. Tým sa okruh osôb s právom na podporu značne zúžil, hlavne na Slovensku. Proti novému zákonu sa zdvihla vlna odporu, a keďže mal aj určité administratívne prekážky, jeho zavedenie sa posunulo až do roka 1925. Starostlivosť o nezamestnané osoby teda ležala do polovice 20. rokov predovšetkým na bedrách štátu. Finančné podpory sa čiastočne zvýšili, čo bolo tŕňom v oku zamestnávateľov.

Sprostredkovanie práce

Evidenciu nezamestnaných viedli v rokoch 1919 - 1921 slúžnovské úrady alebo jednotlivé podniky podľa počtu podpôr vyplácaných štátom. Roku 1921 mali evidenciu prevziať verejnoprávne sprostredkovateľne práce, ktoré mali napríklad v českých krajinách pomerne hustú sieť, zriaďovanú od roku 1903. Na Slovensku začali vznikať až tesne pred rozpadom monarchie podľa uhorského zákona od roku 1916 a 1917. Išlo o mestské sprostredkovateľne s okresnou pôsobnosťou. Ich počet sa v rokoch 1919 - 1924 zvýšil z troch na sedem pri celkovom počte 79 okresov. Výnosom ministra sociálnej starostlivosti z decembra 1921 boli podriadené Zemskému úradu práce v Bratislave. Zamestnávatelia oznamovali sprostredkovateľniam počet voľných miest a uchádzači o prácu sa tu museli dvakrát týždenne hlásiť. Okrem verejnoprávnych pôsobili na Slovensku aj odborové a súkromné sprostredkovateľne, z nich najvýznamnejšia v Bratislave. Tá poberala za vyhľadávanie práce 10 % mzdy klienta, zatiaľ čo verejnoprávne sprostredkovateľne boli bezplatné. Nejednotnosť tohto systému, najmä existencia súkromnej formy tejto služby zapríčiňovala, že ČSR nemohla ratifikovať zmluvu o boji proti nezamestnanosti, prijatú na prvej Medzinárodnej konferencii práce roku 1921 vo Washingtone. Všetky uvedené sprostredkovateľne slúžili pre potreby zamestnancov priemyslu, resp. výrobných živností a služobníctva. Popritom pôsobil samostatný Slovenský úrad práce pre poľnohospodárskych robotníkov, založený ministerstvom orby, ktorý riadil sedem župných úradov práce. Okrem zabezpečovania pracovných príležitostí sprostredkoval aj uzatváranie kolektívnych zmlúv.

Práva zamestnancov v priemysle boli v prípade prepúšťania do určitej miery chránené ustanoveniami zákona o závodných výboroch a revírnych radách č. 330 z roka 1921. Závodný výbor mohol vystúpiť na obranu zamestnanca, ak bol v pracovnom pomere príslušného podniku aspoň tri roky, alebo keď sa príčiny prepustenia javili ako neopodstatnené. Pracovnoprávne spory sa mohli predkladať aj tzv. rozhodujúcim súdom pri jednotlivých odvetvových korporáciách alebo priemyselným súdom. V marci 1921 bol na Slovensku zriadený centrálny pracovný súd, tzv. generálna paritná komisia v Bratislave. Podmienok prepúšťania sa týkali aj niektoré ustanovenia kolektívnych zmlúv. Napríklad v januári 1924 bolo na Slovensku v platnosti 8 kolektívnych zmlúv pre celé odvetvie priemyslu a ďalších 48 podnikových kolektívnych zmlúv.

Povojnová kríza

Svetové hospodárstvo v rokoch 1920 - 1921 zachvátila povojnová kríza. V Československej republike (ČSR) prepukla so značným oneskorením v rokoch 1922 - 1923. Bola však znásobená tzv. deflačnou krízou v dôsledku umelého navýšenia kurzu domácej meny, čo ovplyvnilo exportný priemysel. Zároveň sa spájala s úplným zánikom časti výrobných kapacít následkom straty odbytísk na území bývalej monarchie. Na Slovensku preto zaniklo v priemysle podľa súdobých odhadov asi 15-tisíc pracovných miest. V porovnaní s predvojnovou úrovňou roku 1923 klesol počet osôb činných v priemysle Slovenska približne o 30 %, čo znamenalo asi 25 - 28-tisíc nezamestnaných. Spolu s malovýrobnými živnosťami odhadovali odbory začiatkom roka 1923 okolo 80-tisíc nezamestnaných osôb. Sprostredkovateľne práce stačili v sledovanom roku zachytiť len 7 - 10-tisíc uchádzačov o prácu mesačne, z ktorých umiestnili 400 - 1 100. Zníženie výroby v potravinárstve sa následne prejavilo poklesom zamestnanosti poľnohospodárskych robotníkov. Zároveň s touto skupinou robotníctva sa odhady počtu nezamestnaných roku 1923 pohybovali v rozmedzí 100 - 150-tisíc. V porovnaní s celkovým stavom osôb v povolaní činných na Slovensku, čo bolo roku 1921 asi 1,05 milióna, možno mieru nezamestnanosti stanoviť na 10 - 14 %. Z veľkého zástupu osôb bez možnosti získať prácu štát finančne podporoval iba zlomok. Časť robotníctva mohla získať podporu nepriamo od zamestnávateľov alebo formou účasti na núdzových prácach. Z celkového objemu investícií do núdzových prác roku 1923 v ČSR 44,7 milióna Kč však na Slovensko pripadalo iba 0,08 mililóna Kč. Osobitnou formou pomoci bolo sprostredkovanie práce v zahraničí. Napríklad sprostredkovateľňa práce banského revíru zabezpečila roku 1922 prácu pre 4 200 baníkov v Maďarsku. Pomerne úspešné bolo sprostredkovanie sezónnych prác, organizované Slovenským úradom pre poľnohospodárskych robotníkov. Počas hospodárskej krízy úrad umiestnil ročne okolo 55-tisíc robotníkov, z toho asi 40 % v českých krajinách a v zahraničí. Mieru nezamestnanosti a možnosti sociálneho zabezpečenia ilustruje článok z Pravdy chudoby o pomeroch v Banskej Štiavnici na jeseň 1922: "Teraz dochádza nám zdrcujúca správa z Banskej Štiavnice... Všetky fabriky tam sa nachádzajúce... čiastočne alebo úplne zastavili výrobu... 1 300 ľudí kapitalistická pažravosť... vyhnala na ulice a odsúdila ich k smrti hladom. A čo je najhoršie, je to, že z týchto 1 300 ľudí dostane sa podpory v nezamestnanosti len 40 osobám." Bezvýchodiskovú situáciu veľkej skupiny nezamestnaných, ktorá ostala úplne bez prostriedkov, čiastočne zmierňovali jednorazové charitatívne akcie, usporadúvané štátom alebo organizáciami. Napríklad v zimných mesiacoch rokov 1922 a 1923 zorganizoval štát stravovaciu a Československý Červený kríž ošacovaciu akciu pre deti nezamestnaných. Celkovo bolo ošatených 150-tisíc detí.

Zlaté roky

Počas tzv. zlatých rokov 1924 - 1929 zaznamenalo hospodárstvo ČSR pomerne úspešnú konjunktúru. V podmienkach Slovenska však pokračovala bolestná reštrukturalizácia priemyslu, ktorej výsledkom bolo iba postupné obnovovanie výrobných kapacít a zamestnanosti na predvojnovú úroveň, čo sa dosiahlo približne v rokoch 1928 - 1929. Preto ešte v polovici 20. rokov pretrvával značný podiel nezamestnaných. V poľnohospodárstve vďaka ochranným colným opatreniam napredovala najmä rastlinná veľkovýroba. Udržanie pracovného miesta však bolo aj tu veľmi ťažké, o čom svedčil každoročný vysoký počet novoumiestnených poľnohospodárskych robotníkov. Vývoj zamestnanosti začal v tomto období ovplyvňovať veľmi intenzívny populačný prírastok obyvateľstva, dosahujúci za roky 1921 - 1930 takmer 332-tisíc osôb. Do výrobnej praxe postupne prichádzali silné populačné ročníky, ktoré hospodárstvo nestačilo odčerpávať. Viazol aj odliv prebytočných pracovných síl z poľnohospodárstva do priemyslu, čo patrilo k hlavným atribútom industrializácie. Sprievodným javom hospodárskeho vývoja Slovenska sa preto opäť stala stará choroba dlhodobého ekonomického vysťahovalectva. V rokoch 1920 - 1930 sa vysťahovalo do západnej Európy a zámoria okolo 180-tisíc osôb. Od 1. apríla 1925 bol v platnosti gentský systém vyplácania podpôr v nezamestnanosti. Mal charakter dobrovoľného poistenia. Odborovo organizované osoby, najmenej so šesťmesačným členstvom, mali nárok na podporu v hodnote dvoch tretín posledne vyplácanej mzdy, z čoho polovicu hradila odborová organizácia a druhú polovicu štát. Keďže finančné zdroje odborov sa rýchlo vyčerpávali, od roka 1930 pokrýval dve tretiny nákladov štát. Lehota vyplácania podpory bola najviac 13 týždňov, roku 1930 sa predĺžila na 26 a vo výnimočných prípadoch na 39 týždňov. Nezamestnaný strácal nárok na podporu, keď sa zúčastnil na štrajku alebo keď odmietol ponúkanú prácu. Dostával preukaz nezamestnaného, s ktorým sa musel trikrát týždenne hlásiť v sprostredkovateľni práce. Zavedenie gentského systému znamenalo na Slovensku zúženie okruhu osôb s nárokom na podporu asi na štvrtinu počtu námezdne pracujúcich, ktorí mali členstvo v odboroch. Sezónni robotníci boli z tohto podporného systému opäť úplne vylúčení.

Tab. 1: Počet osôb, ktorým bol vydaný vysťahovalecký pas do európskych a zámorských krajín za roky 1922 - 1930 (podľa krajiny posledného bydliska)
Krajina v ČSR Počet osôb, ktorým bol vydaný cestovný pas Na 10 000 obyvateľov pripadlo osôb, ktorým bol vydaný cestový pas
Česko 64 029 92,3
Morava a Sliezsko 40 947 117,8
Slovensko 153 339 480,2
Podkarpatská Rus 17 870 267,0
Zdroj: Statistická příručka republiky Československé IV. Praha 1932.

Tab. 2: Príčiny vysťahovania osôb z jednotlivých krajín ČSR za rok 1930 (podľa miesta posledného bydliska)
Príčiny vysťahovania/Krajina Čechy Morava a Sliezsko Slovensko Podkarpatská Rus
hľadanie obživy 139 924 10 807 1 272
nastúpenie na miesto 2 763 435 135 730
za príbuznými 317 377 2 448 249
zdokonalenie v povolaní 44 3 12 2
iné a neznáme príčiny 363 139 76 106
Zdroj: Statistická ročenka republiky Československé. Praha 1932.

Veľká kríza

Roku 1929 vypukla najväčšia svetová hospodárska kríza v dejinách. Do ČSR sa rozšírila až roku 1931 a kulminovala roku 1933. Následná hospodárska depresia však bola dlhá a pretrvávala až do roka 1935. V podmienkach Slovenska bola priemyselná kríza pravdepodobne miernejšia než v českých krajinách. Podľa výskumov organizácie slovenských priemyselníkov nastalo v rokoch 1930 - 1933 zníženie zamestnanosti v priemysle asi o 30 %. Vážnejšie dôsledky mala agrárna kríza, ktorej symptómy sa prejavovali už od roka 1928. Rady nezamestnaných opäť rozširovali poľnohospodárski robotníci, ale aj bývalí drobní roľníci v dôsledku exekúcií hospodárstiev. Na Horehroní exekúcie vyústili do konfliktov so žandárstvom. Denník Slovák opisoval situáciu tunajších roľníkov na jeseň 1932 nasledovne: "Za statočnou, čo ako tvrdou, robotou išli by na kraj sveta. Ale kde ísť ? ... Doma nič, v cudzích krajoch nič... V Polomke je do sedem tisíc duší, v Závadke, Heľpe, Telgárte a kde inde na tisíce. A to všetko so založenými rukami bez práce čaká, čo bude s nimi." V podobnej situácii boli samostatní remeselníci, postihnutí konkurzmi drobných živností. Prepúšťanie sa tentoraz dotklo aj "bielych golierov", čiže štátnych a súkromných zamestnancov v terciárnej sfére. Počas krízy sa na Slovensku značne rozšírila evidencia nezamestnaných vo verejnoprávnych sprostredkovateľniach práce, ktorých počet vzrástol počas rokov 1929 - 1933 z 12 na 65. Roku 1933 uvádzali priemerný počet 157-tisíc neumiestnených uchádzačov o prácu. Širší celoslovenský záber však mali údaje Krajinského úradu v Bratislave, vychádzajúce z hlásení okresov. Len v prípade poľnohospodárskych robotníkov vykazovali v zime 1933 takmer 131-tisíc nezamestnaných. Celkové odhady sa pohybujú od 250- do 300-tisíc nezamestnaných. Vzhľadom na počet osôb v povolaní činných na Slovensku asi 1,14 mil. roku 1930 bolo možné hovoriť o 22 - 25 %-nej miere nezamestnanosti. Keďže právo na finančnú podporu mohla využiť len malá časť nezamestnaných, museli vládne a miestne orgány pristúpiť k núdzovým opatreniam. Už od augusta 1930 začalo ministerstvo sociálnej starostlivosti so stravovacou akciou prostredníctvom poukážok, známych ako žobračenky, v hodnote 20 Kč pre ženatého a 10 Kč pre slobodného nezamestnaného na týždeň, za ktoré sa kupovali potraviny na účet ministerstva. Nárok na poukážky strácali sezónni robotníci pracujúci viac než polovicu sezóny a dlhodobo nezamestnaní. Od decembra 1930 uskutočňovalo ministerstvo aj mliečnu akciu. Deti nezamestnaných dostávali pol litra mlieka na deň. V najťažšom období krízy pribudli jednorazové akcie rozdávania potravín, šatstva, dreva alebo uhlia. Podobné formy podpory organizovali viaceré korporácie a cirkev. Opäť sa rozbehli núdzové práce, ale miestna samospráva ich nestačila financovať. Pre Slovensko mala väčší význam skutočnosť, že v sledovanom období začala výstavba priemyslu na obranu štátu a urýchlil sa rozvoj infraštruktúry, čím vznikli nové pracovné miesta. Vysoká nezamestnanosť sa však udržovala do polovice 30. rokov. Prispieval k tomu ďalší populačný prírastok obyvateľstva a obmedzenie možností vysťahovalectva do zahraničia na minimum. Chronická nezamestnanosť zapríčinila okrem materiálneho nedostatku aj zhoršenie zdravotného stavu obyvateľstva, psychické problémy, šírenie asociálnych javov, sklamanie z demokracie a pocity beznádeje, ktoré nezamestnaných vháňali do náručia radikálnych politických hnutí. V rokoch 1936 - 1937 bola v ČSR prekonaná hospodárska depresia a nastala konjunktúra. Priemysel na Slovensku prekročil predkrízový objem výroby aj úroveň zamestnanosti. Odliv pracovných síl z poľnohospodárstva do priemyslu bol však zatiaľ len čiastočný a tlak silných populačných ročníkov ešte vzrástol. Hladina nezamestnanosti preto klesala iba pozvoľna.

Vojnová konjunktúra

Na prelome rokov 1938/1939 sa podstatným spôsobom zmenili hospodársko-politické podmienky rozvoja Slovenska. Oklieštením ČSR po Viedenskej arbitráži sa hospodárstvo Slovenska dostalo do zložitej situácie. Stratilo približne pätinu priemyselného potenciálu a asi tretinu rozlohy poľnohospodárskej pôdy v najúrodnejších oblastiach. Na zmenšenom území autonómneho Slovenska vzrástol počet nezamestnaných od novembra 1938 do februára 1939 podľa údajov tunajších sprostredkovateľní práce z 20- na 62-tisíc. Podpora sa ďalej vyplácala na podklade gentského systému a vláda pre nedostatok financií musela okruh osôb s nárokom na podporu ešte obmedziť. Nezamestnanosť vláda riešila najmä sprostredkovaním práce v Nemecku a budovaním pracovných táborov s polovojenským režimom. Od marca 1939 Slovensko predstavovalo samostatný ekonomický priestor a vyhliadky ďalšieho vývoja boli veľmi hmlisté. Všetko sa zmenilo po zapojení Slovenska do veľkopriestorovej ekonomiky nacistického Nemecka. Začala sa prudká vojnová hospodárska konjunktúra, k čomu prispeli aj niektoré legislatívne a iné opatrenia vládnych orgánov. Objavil sa celý rad špecifických faktorov umožňujúcich rýchly nárast zamestnanosti. V priemysle najmä pod vplyvom vojnovej konjunktúry vzrástla zamestnanosť do roka 1943 oproti stavu z roku 1937 o viac než 50 %. Na základe medzištátnych zmlúv odišlo v rokoch 1939 - 1944 za prácou do Nemecka asi 160-tisíc robotníkov. Nové pracovné príležitosti vznikli v obchode, peňažníctve, ako aj v terciárnej sfére budovaním nových orgánov štátnej správy a miestnej samosprávy, nových inštitúcií, kultúrnych ustanovizní a samostatnej slovenskej armády. Pritom sa uvoľnili tisíce pracovných miest núteným odchodom českej inteligencie a deportáciami židovského obyvateľstva. Živnostníci dostali nový priestor podnikania likvidáciou asi 12-tisíc židovských živností. Ďalších približne 2 000 židovských podnikov prevzali cestou tzv. arizácie. Tlak populačného prírastku obyvateľstva prestal pôsobiť, a to najmä v dôsledku vojnových strát a vyhladením židovskej komunity. Situácia sa zmenila natoľko, že hospodárstvo v niektorých sférach začalo pociťovať nedostatok pracovných síl. Už roku 1940 vznikol Ústredný úrad práce s oblastnými pobočkami, ktorého úlohou bol nábor pracovníkov do strategických oblastí ekonomiky a do Nemecka. Následne sa zaviedla všeobecná pracovná povinnosť pre osoby od 18 do 60 rokov. Nezamestnané a neskôr aj zamestnané osoby museli povinne nastúpiť na určené pracovné miesto. Národohospodári však upozorňovali na nebezpečenstvo hlbokého poklesu výroby po skončení vojny a odlive vojnovej konjunktúry. Tento vývoj skutočne nastal v druhej polovici roka 1945. Počet nezamestnaných náhle vzrástol asi na 90-tisíc. Bol to zároveň dôsledok vojnových škôd a rozvratu v doprave. Nezamestnanosť prekonal až nástup dvojročného plánu obnovy hospodárstva 1947 - 1948 a opätovný rozvoj vojensko-priemyselného komplexu Slovenska.

PhDr. Ľudovít Hallon, CSc. (1958),
pracuje v Historickom ústave SAV v Bratislave. Zaoberá sa dejinami hospodárstva a techniky. Je autorom monografie Industrializácia Slovenska 1918 - 1938. Rozvoj, alebo úpadok? (1995).

martinus.sk


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Optimalizované pre IE 4.0 a vyššie verzie. Odporúčame rozlíšenie 1024 x 768, farby True Color 32 bitov, 17" monitor.

COPYRIGHT © 2000 - 2016 PRO História. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia