História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Online kníhkupectvo BUX.sk

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

Kendži Ddohihara
Posledný samuraj v službách diabla

Ľubomír Guzi

Tento muž zosobňoval povestný japonský kult vznešeného bojovníka - samuraja, ktorý bol v jeho charaktere až neuveriteľne hlboko zakorenený. Veril v úplné ovládnutie Ďalekého východu Japonskom a permanentne sa oháňal sloganom "Ázia Aziatom", čo v praxi znamenalo Ázia Japoncom.

Kendži Dohihara mal už od útleho detstva obrovské ambície. Sníval o vojenskej kariére, no dlho prešľapoval na jednom mieste vinou svojho nízkeho pôvodu (bol synom učiteľa). To sa však zmenilo. Jeho životná dráha pripomínala dobrodružný román. Bola to cesta samuraja, ktorý oddane slúži vlasti a cisárovi so všetkým, čo k tomu patrí. V Kendžiho životnom príbehu by sme však márne hľadali idealistického hrdinu z Kurosawovho filmu Sedem samurajov. Bol až príliš veľkým realistom a tomu zodpovedali jeho činy - vydieranie, úplatkárstvo, vraždy a masové násilie v mene budovania japonskej ríše a vlastnej kariéry.

Učenec aj špión

O ľuďoch Dohiharovho formátu sa veľa nehovorí a ešte menej píše. Preto je veľmi ťažké poskytnúť vyčerpávajúci, či aspoň približný portrét jeho osobnosti. Dohady sa vedú skoro o všetkom. Isté je, že sa narodil 5. augusta 1883 v japonskej Okajame. Bol veľmi talentovaným mladíkom. Študoval čínštinu a históriu, neskôr skončil aj vojenskú akadémiu. Na postup v japonskej vojenskej hierarchii to však nestačilo. Koluje o ňom anekdota, že využil svoju vášeň pre fotografovanie osobitým spôsobom. Nafotil odhalené vnady svojej 15-ročnej sestry či sesternice a poslal ich jednému z japonských princov, o ktorom bolo známe, že je milovníkom pozemských rozkoší. Princ zabral na návnadu a náležite inštruovaná príbuzná sa stala jednou z jeho favoritiek. Vo vhodnej chvíli stratila slovo aj za vášnivého fotografa a Kendži získal vytúžené miesto v Pekingu.

Pramene sa však rôznia v tom, kedy sa to stalo. Podľa niektorých už na začiatku Dohiharovej kariéry v roku 1904, keď nastúpil ako pobočník japonského vojenského atašé v Číne, podľa iných až v jeho štyridsiatke. Tak či onak, vynájsť sa vedel vždy, hoci s napredovaním v kariére to nemal nijako jednoduché. Problém nebol v profesionalite a schopnostiach, veď postupne sa dopracoval napríklad k znalosti 11 jazykov a dialektov. Chýbala mu však charizma veliteľa a pôsobil dosť komicky - aj na japonské pomery bol nízky, opulentný, s odutou tvárou, zastrihnutými fúzikmi, pohyboval sa kolísavo ako "kačica po diváne". Možno práve tieto "externé nedostatky" ho urobili tým, čím sa stal - nekorunovaným vládcom Mandžuska.

Dopracoval sa k tomu postupne. Japonsko sa túžilo už od druhej polovice 19. storočia zmocniť Číny. Surovinové a ľudské zdroje tejto obrovskej krajiny by mu totiž umožnili získať postavenie ekonomicky sebestačnej veľmoci. Dohihara sa v čínskych pomeroch zorientoval veľmi rýchlo. Cestoval po krajine ako priekupník, učiteľ, ba dokonca aj ako misionár. Vytvoril si účinnú sieť donášačov z radov majiteľov ópiových brlohov a prostitútok. Skúmal záľuby a zlozvyky provinčných guvernérov a vysokých úradníkov, aby ich za primeranú protislužbu mohol náležite uspokojovať.

Neúspešný atentát

Dohihara dospel k názoru, že Japonci môžu najľahšie ovládnuť severovýchodnú čínsku provinciu Mandžusko. Bola totiž ľahko dostupná zo susednej Kórey, ktorú Japonsko roku 1910 anektovalo. Počítal pritom s pomocou čínskeho generála Čang Cuo-linga, vládcu veľkej časti Mandžuska. Počas rusko-japonskej vojny (1904 - 1905) Japoncom ochotne "požičiaval" svojich žoldnierov, čím si vyslúžil ich priateľstvo. V roku 1911 sa však situácia zmenila. Po zvrhnutí čínskej monarchie vstúpil Čang do služieb revolučnej vlády a začal zastávať silné protijaponské postoje. Dohihara pochopil, že karta sa obrátila a z bývalých spojencov sú nepriatelia. Preto sa kontaktoval s vplyvným princom Kotohitom Kaninom a navrhol mu likvidáciu nepohodlného generála. Princ nielenže schválil plánovanú akciu, ale osobne nad ňou prevzal dohľad.
V roku 1916 navštívil Kanino Rusko a cestou nazad sa zastavil v mandžuskej metropole Mukden. Na stanici ho oficiálne privítal Čang, s ktorým sa princ odobral do jednej z miestnych reštaurácií na slávnostný banket. Cestou kolónu prepadol Dohihara so svojimi agentmi. Zabili celý generálov sprievod, kým chladnokrvný Čang vyskočil na koňa a stratil sa v neprehľadných uličkách. Väčšinu útočníkov napokon zneškodnili čínske stráže. Samotný Dohihara pre istotu zastrelil svojich dvoch posledných mužov, aby akciu neprezradili. Napriek neúspechu potom naliehal na Kanina, aby mesto obsadili japonské jednotky (tzv. Kwantunská armáda), ktoré od skončenia rusko-japonskej vojny kontrolovali strategickú Juhomandžuskú železnicu. Princ váhal a pýtal si povolenie od premiéra Masatakea Teraučiho. Ten však vydal príkaz nič nepodnikať. Čas na inváziu ešte nedozrel.

Nové aktivity

Čína sa po páde monarchistického zriadenia stala krajinou, ktorou zmietali permanentné občianske vojny medzi provinčnými vojenskými diktátormi a prívržencami rozmanitých politických frakcií. Dohiharovi to poskytovalo príležitosť na nespočetné konšpiračné akcie. Množstvo nových spolupracovníkov získal medzi ruskými utečencami, ktorí po roku 1917 hľadali v Mandžusku útočisko pred boľševikmi. Do svojich služieb najímal predovšetkým ženy. Nasadzoval ich ako prostitútky do nevestincov a ópiových brlohov, kde získavali informácie od čínskych úradníkov a dôstojníkov. Dohihara svojim agentkám platil iba toľko, aby neumreli od hladu, a urobil ich závislé od ópia. Jeho pravidlá "práce" boli veľmi striktné: jedna zo šiestich ópiových fajok, ktoré predali Číňanovi alebo cudzincovi, pripadla prostitútke, no ak ponúkla ópium Japoncovi, bola ihneď zavraždená.

V polovici 20. rokov minulého storočia už Dohihara disponoval agentúrnou sieťou zamestnávajúcou vyše 80-tisíc ľudí z radov čínskej spodiny, odpadlíkov všetkého druhu a ruských emigrantov. Týchto agentov využíval ako nájomných vrahov, sabotérov a podnecovateľov nepokojov.

V lete 1925 však nastali vážne komplikácie. Čankajšek, vodca čínskej nacionalistickej strany Kuomintang, porazil armády najsilnejších provinčných samovládcov a vyhlásil sa v Kantone (na juhovýchode Číny) za hlavu Národnej vlády. Tým sa otvorila cesta k zjednoteniu rozháranej krajiny. Najväčší odpor Čankajškovým snahám paradoxne kládol Dohiharov starý protivník, teraz už maršal Čang Cuo-ling, ktorý spravoval Mandžusko ako svoje súkromné léno a nemienil sa s nikým deliť o moc. Na jeseň 1925 vypukla medzi Čangom a Národnou vládou otvorená vojna. S ambicióznym maršalom to vyzeralo zle, ale dostal pomoc z nečakanej strany. Japonským záujmom Čangova porážka nemohla prospieť, a tak mu Dohiharovi agenti "nezištne" poskytli bohaté dodávky zásob a zbraní.

Čangov koniec

Zatiaľ čo bol Čang zamestnaný bojom s Čankajškom, Japonci intenzívne posilňovali Kwantunskú armádu. Koncom jari 1931 sa preto maršal rozhodol vrátiť do Mandžuska a upevniť si v provincii svoje postavenie. Pre Dohiharu to bol signál, aby "otravného" Čanga definitívne zlikvidoval. Plán atentátu odobril i japonský cisár Hirohito, ktorý si dlhé desaťročia pestoval klamný výzor bezmocného a militantnou klikou zneužitého panovníka.

V noci z 3. na 4. júna 1928 uháňal maršalov vlak smerom na Mukden. Čang bol celkom pokojný a rozptyľoval sa v elegantnom vagóne hrou mah-jongg s japonským vojenským pridelencom majorom Gigom Nobujom. Medzi rečou Čang poznamenal: "Zrejme budeme mať malé meškanie." " Ako to?" nechápavo sa spýtal Nobuja. Na to sa Čang z celého hrdla rozrehotal: "Donieslo sa mi do uší, že zahraniční agenti sa pokúšajú vyhodiť vlak do vzduchu." Maršal pritom sledoval Nobujovu tvár. Ten na neho bez slova nechápavo hľadel. Čang pokračoval: "Zrejme si to odnesie ten nesprávny. Pustili sme dopredu skoro identický vlak, nanešťastie v ňom sedí moja najmladšia žena." Nobuja nepovedal nič, iba pokrútil hlavou. To bol signál pre stewarda, japonského agenta, ktorý pracoval vo vozni. Ten sa nepozorovane dostal medzi vagóny, počkal na zákrutu, a keď vlak spomalil, vyskočil. Z najbližšej stanice poslal správu Dohiharovi, ktorý už urobil potrebné opatrenia. Na svitaní 4. júna 1928 vošiel prvý vlak do Mukdenu. O niečo neskôr sa k mestu blížil aj vlak s Čangom. Maršal a major pokojne sedeli a popíjali pivo. Nobuja sa zrazu ospravedlnil, že si musí vyprázdniť mechúr. Odišiel do posledného vozňa, kde mal pripravenú hrubú prikrývku. Zabalil sa do nej a ľahol si na dlážku. O niekoľko minút neskôr už jeden z Dohiharových mužov, kapitán Tomija Tecuo, z podjazdu videl, ako vlak vchádza na kritické miesto. Keď sa Čangov vagón ocitol nad náložami, Tecuo ich odpálil. Vagón vyletel z koľají a rozbil sa na kúsky. Zahynul Čang, jeho blízky priateľ generál Wu Šu-čen a asi tucet ďalších osôb. Nobuja po incidente vybehol z vozňa a pozeral sa, ako vyťahujú telá tých, s ktorými ešte pred niekoľkými minútami popíjal pivo. Japonskí agenti potom rýchlo zlikvidovali svedkov atentátu. Neďaleko rozbitého vagóna sa neskôr našli telá podrezaných čínskych vojakov. Jednému sa však podarilo utiecť. Bežal priamo k synovi nebohého maršala Čang Süe-liangovi, aby mu oznámil, čo sa stalo. Mladý Čang niečo podobné očakával. Mal však záujem o pokojné prevzatie vlády nad Mandžuskom a otvorená roztržka s Japoncami by mu neprospela, preto sa rozhodol udržať incident v tajnosti.

Okupácia Mandžuska

Dohihara mohol byť s výsledkom atentátu dvojnásobne spokojný. Nielenže bol vymenovaný do plukovníckej hodnosti, ale dostal aj vyšší rozpočet na financovanie svojich aktivít. Jeho špionážna sieť v Mandžusku sa úspešne rozrastala a v roku 1931 už boli Japonci pripravení na anexiu provincie. Konšpirátor Dohiharovho formátu mal miesto aj v tejto operácii. Podobne ako nacisti o osem rokov neskôr pri napadnutí Poľska, i Japonci použili rafinovanú provokáciu, ktorá sa zapísala do dejín pod názvom Mukdenský incident.

Večer 18. septembra 1931 sa Dohihara ponáhľal do svojej spravodajskej centrály neďaleko Mukdenu. Bola to dobre opevnená a starostlivo chránená dvojpodlažná budova, z ktorej udržoval spojenie so všetkými japonskými posádkami pozdĺž Juhomandžuskej železnice. Keď sa Dohihara presvedčil, že je všetko je pripravené, odišiel do vyhlásených miestnych čajovní a tam zabával čínskych mandarínov vyhláseniami, že už zajtra bude pánom Mukdenu.

Jeho agenti zatiaľ severne od mesta rozmiestňovali pozdĺž železnice výbušniny, a to zámerne niekoľko krokov od koľají, aby výbuchom neboli nijako vážnejšie poškodené. Veď boli japonské. O 22.20 zazneli výbuchy. Explózia poslúžila ako zámienka na obvinenie najbližšej čínskej posádky z útoku na železnicu. Všetky jednotky Kwantunskej armády vzápätí dostali rozkaz atakovať kasárne čínskych vojsk. Udalosti rýchlo naberali obrátky. Veľké kanóny, ktoré Japonci ukoristili Rusom ešte počas vojny v rokoch 1904 - 1905, boli rozostavené pozdĺž železnice a nasmerované na ubytovne spiacich čínskych vojakov. Stovky nič netušiacich mužov delostrelecká paľba roztrhala na kusy, ale ešte väčšie množstvo Číňanov dobodali Japonci bajonetmi priamo na ich lôžkach.

O dva dni neskôr bolo po všetkom. Dvadsaťtisíc disciplinovaných japonských vojakov eliminovalo asi 200-tisíc mužov Čang Süe-liangovej armády, ktorá musela vyprázdniť celé južné Mandžusko. Dohihara prišiel počas operácie len o dvoch mužov.

V priebehu nasledujúcich piatich mesiacov vytlačili Japonci čínske jednotky z celého Mandžuska a do konca februára 1932 ovládli územie s rozlohou vyše jeden.milión štvorcových kilometrov, kde žilo vyše 30-miliónov ľudí. Pod ich kontrolou sa tak ocitlo 37 % čínskych zásob železnej rudy, 40 % čínskej výroby surového železa a 25 % čínskej elektrickej energie. Svet bol touto neskrývanou agresiou pobúrený, ale japonskí priemyselníci a vojenskí pohlavári netajili svoju spokojnosť.

"Cisár" na scéne

Aby Japonci upokojili svetovú verejnosť, rozhodli sa premeniť Mandžusko na nezávislý štát. To bola ďalšia veľká príležitosť pre geniálneho manipulátora Kendžiho Dohiharu.

Dvanásť dní po Mukdenskom incidente navštívil jeden z jeho agentov rezidenciu bývalého čínskeho cisára Pchu-Iho v meste Tchien-Ťin neďaleko Pekingu. Samozrejme, jeho miniatúrny dvor bol financovaný japonskou tajnou službou, ktorá čakala na situáciu, kedy bude môcť svojho "korunného princa" využiť pre vlastné ciele. Tá chvíľa práve prišla. Pchu-I sa dozvedel, že mu cisár Hirohito ponúka mandžuský trón. Opatrne a zdržanlivo súhlasil, ale nadšené vzrušenie skrýval len veľmi ťažko.

Proti Pchu-Iho nárokom na vládu v Mandžusku však začal intenzívne brojiť Čang Süe-liang, ktorý sa nemohol zmieriť so svojou porážkou. Pchu-I preto s odchodom na sever váhal. Vtedy sa Dohihara rozhodol osobne zasiahnuť. Zinscenoval na neho niekoľko atentátov a jeho agenti vyvolávali v oblasti Tchien-Ťinu pouličné nepokoje, ktoré boli nasmerované proti Pchu-Imu a jeho japonským spojencom. Divadlo zabralo. Pchu-I odcestoval do Mukdenu, kde sa 1. marca 1932 oficiálne ujal vlády nad bábkovým štátom Mandžukuo. V skutočnosti však bol "mandžuský cisár" v pozícii vtáka v zlatej japonskej klietke.

"Očista" Číny

Okupácia Mandžuska znamenala pre Japoncov prvý krok, ktorý mal viesť k ovládnutiu celej Číny a ruského Ďalekého východu. V priebehu niekoľkých mesiacov po Mukdenskom incidente Dohihara intenzívne rozširoval svoju donášačskú sieť. Najímal si tisícky čínskych i európskych agentov. Vo februári 1932 vstúpil do jeho služieb aj bývalý člen Mussoliniho "čiernych košieľ" Amleto Vespa. Do Číny prišiel niekedy koncom 20. rokov a dával sa najímať ako žoldnier, policajný šéf, ale najmä ako expert na špionáž. Práve vďaka tomuto Talianovi, ktorý pracoval pre Dohiharu v severnom Mandžusku do roku 1936, vieme o niektorých okolnostiach súvisiacich s činnosťou japonskej tajnej služby. Nie sú to pekné zistenia. Dohihara často vysvetľoval Vespovi nepríjemný fakt, že Japonsko je chudobné a vydržiavanie Kwantunskej armády ho denne stojí milióny jenov. Ale kde ich vziať? Východisko videl v pokračovaní britskej politiky z 19. storočia: naučiť čo najširšie masy Číňanov závislosti od drog. Cisár Hirohito preto prostredníctvom svojej ekonomickej dvornej kliky predával japonským obchodníkom monopol na distribúciu ópia pre jednotlivé čínske provincie. Títo "podnikatelia" s ľudskou biedou, utrpením a smrťou pôsobili predovšetkým v severnom Mandžusku. Hovorí sa, že odkedy prišli do tejto časti Číny, na okrajoch miest sa objavili obrovské jamy, do ktorých sa každé ráno zvážali mŕtvoly predávkovaných narkomanov. Zisky z predaja drog, ale aj z organizovanej prostitúcie a hazardných hier slúžili na financovanie japonských ozbrojených síl. Takto prebiehala utajená "očista" Číny, ktorú riadili samuraji verní božskému cisárovi a Japonsku.

Koniec posledného samuraja

Dohihara neúnavne pokračoval vo svojej zákernej práci. Vraždy, fingované povstania, viac než desaťnásobný nárast obchodu s ópiom, to všetko rozkladalo rozsiahle oblasti Číny. Vrásky na čele mal aj samotný Čankajšek, ktorý musel dať popraviť osem veliteľov svojich divízií, lebo boli platenými agentmi Japoncov.

Dohiharova dráha superšpióna sa skončila až po japonskom útoku na Čínu, ktorý sa začal 7. júla 1937. To však neznamená, že Dohihara odišiel do výslužby. Naopak. bol povýšený na generálmajora letectva a popritom viedol japonskú informačnú službu. Váha jeho slova bola taká veľká, že sa stal členom súkromného poradného orgánu premiéra Hidekiho Tódžóa, v ktorom podporil útok na Pearl Harbor. Nakoniec to dotiahol až na generálporučíka. Roku 1944 pôsobil v juhovýchodnej Ázii, ale ku koncu vojny sa vrátil do vlasti, aby sa podieľal na organizácii obrany proti očakávanej spojeneckej invázii. Pred konečnou porážkou Japonska bol svedkom toho, ako sa jeho celoživotné dielo zrútilo, keď sovietske vojská v auguste 1945 bleskovo obsadili celé Mandžusko. V septembri 1945 bol zatknutý Američanmi a spoločne s ďalšími vojenskými predstaviteľmi a bývalým premiérom Tódžóom postavený pred súd. Dohiharu uznali za vinného zo zločinov vedenia, organizovania a podporovania vojnových agresívnych akcií, vojnového násilia, zločinov proti medzinárodnému právu, z neľudského zaobchádzania s vojnovými zajatcami, z distribúcie drog v Mandžusku a z budovania koncentračných táborov v Malajzii, na Sumatre, Jáve a Borneu. Rozsudok amerického tribunálu znel: trest smrti obesením. Život posledného samuraja ukončil povraz šibenice 23. decembra 1948.

PhDr. Ľubomír Guzi, PhD. (1972),
pôsobí ako odborný asistent na Katedre rusistiky a translatológie Prešovskej univerzity. Špecializuje sa na dejiny Ruska, Sovietskeho zväzu, zahraničnú politiku a špionáž.

Text pod obr.
1. Japonskí vojaci obsadzujú Mukden
2. Kendži Dohihara
3. Mandžuský bábkový cisár Pchu I.
4. Maršal Čang Cuo-ling (v euroobale)

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Počúvanie je nové čítanie


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2021 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.