Podľa mnohých prieskumov týkajúcich sa slovenských dejín patrí Milan
Rastislav Štefánik medzi najpopulárnejšie osobnosti našej histórie. Závratná
kariéra, romantická životná cesta a v neposlednom rade aj tragická smrť
tohto vedca, politika, diplomata a vojenského letca podnietili vznik mnohých
legiend, ktoré ho vyniesli do panteónu veľkých Slovákov. V dnešnej prílohe
prinášame prierez Štefánikovým životom i prácou, priblížime jeho vedeckú,
politickú aj vojenskú kariéru a predstavíme ho cez optiku mýtov.
Vedec, politik a diplomat
Bohumila Ferenčuhová
Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách ako šieste z dvanástich
detí tamojšieho evanjelického farára. V útlom veku odišiel z domova za
vzdelaním. Najprv do Šamorína, kde sa učil po maďarsky, potom na evanjelické
lýceum do Bratislavy, do maďarského Šopronu a napokon do Sarvaša, kde roku
1898 zmaturoval. Vo vysokoškolskom štúdiu pokračoval v Prahe, spočiatku študoval
stavebné inžinierstv, potom dal prednosť astronómii. Po obhajobe dizertácie
o novej hviezde v súhvezdí Cassiopea získal titul doktora filozofie na
Karlovej univerzite.
V Prahe sa Štefánik zapojil do
rušného študentského života. Chodieval do spolku Detvan a spriatelil sa
nielen s mnohými rovesníkmi, ale aj s Vavrom Šrobárom, ktorý bol o trinásť
rokov starší, práve končil štúdium medicíny a spoluzakladal tlačový orgán
nastupujúcej slovenskej generácie Hlas, časopis pre literatúru, politiku a
sociálne otázky. Štefánik bol súčasťou generačnej protimartinskej
revolty a v jednom z vystúpení na spolkovej pôde označil Hlas za novú
epochu v slovenskej žurnalistike a živote, ktorá zlomí tyraniu Národných
novín na Slovensku. Prispieval do Hlasu, určitý čas redigoval jeho kultúrnu
prílohu. Česko-slovenskú vzájomnosť sa usiloval posilniť aj informačnými
príspevkami o Slovensku v Masarykovom Čase a za pomoci čulých spoločenských
stykov. Štefánik bol vtedy pomerne nevzhľadný a zle oblečený chlapec, ale
mal modré, podľa Jana Herbena "mäkké, nežné oči, sálajúce ohňom,
od ktorého mihalnice akoby sa boli chveli v okamihu rozčúlenia alebo
hnevu". Už v Prahe si na slovenských večierkoch u Čížků, kde Mikuláš
Schneider-Trnavský hral na cimbale, si cibril spoločenské vystupovanie a
takt. Zoznámil sa s takými osobnosťami literárneho a kultúrneho života,
ako bola Růžena Svobodová a F. X. Šalda, básnik Jaroslav Vrchlický,
historik Jaroslav Goll, maliar Adolf Liebscher. Pohyboval sa medzi spolkom
Detvan, Českoslovanskou jednotou, ktorá pomáhala na štúdiách učňom zo
Slovenska, a spolkom Jeroným, kde sa bližšie zoznámil s českými
protestantmi a dielami Jána Husa, Hieronyma Pražského, Petra Chelčického a
Jána Amosa Komenského. Tento spolok poskytol Štefánikovi štipendium a jeden
z jeho členov mu sprostredkoval osobné stretnutie s Tomášom Garrigue
Masarykom. Po dočasnom ochladnutí vzťahov medzi Štefánikom a členmi
Detvana ho roku 1902 zvolili za predsedu tohto spolku a v nasledujúcom roku sa
s nimi a s členmi Českoslovanskej jednoty zúčastnil na česko-slovenskom
stretnutí v Luhačoviciach. Štefánik patril medzi slovenskú mládež pokrokárskeho
zamerania, ktorá sa od staršej generácie líšila najmä prírodovedeckou
orientáciou, bolo medzi nimi veľa lekárov formujúcich sa pod vplyvom sčasti
tolstojizmu (Dušan Makovický), sčasti pozitivizmu až naturalizmu (Ladislav Nádaši-Jégé,
Jozef Gregor Tajovský). Treba spomenúť aj Masaryka a jeho prednášky z
praktickej sociológie na univerzite i v Detvane, ktorý v nich posilňoval
kritický postoj k vlastným otcom.
Lákadlá sveta
Túžba po poznaní Štefánika lákala do sveta. Už roku 1902 strávil letný
semester na univerzite v Zürichu, navštívil Taliansko a určitý čas
pracoval v dielni optika Emila Schaera v Ženeve. V nasledujúcom roku ho Detvan
vyslal ako delegáta na zjazd Medzinárodnej študentskej organizácie do
Palerma na Sicílii. Po získaní doktorátu astronómie odišiel roku 1904 do
Paríža s úmyslom prehĺbiť si vzdelanie vo svojom odbore a uplatniť sa ako
vedec. Očarila ho kniha francúzskeho astronóma Gustava Flammariona, ktorá
mala nielen vedecké, ale aj umelecké kvality, bola napísaná so zmyslom pre
poéziu a krásu astronómie. Štefánik sa ňou inšpiroval vo svojej rigoróznej
práci a na diaľku si Flammariona vybral za školiteľa. Zámer sa však
nenaplnil. Štefánikove začiatky v Paríži, kde žil až do roku 1912 ako rakúsko-uhorský
občan, neboli ľahké - po francúzsky ešte dobre nevedel, štipendium nemal.
Flammarion ho v parížskom observatóriu nezamestnal, ale dal mu odporúčanie
pre osemdesiatročného astrofyzika profesora Jula Janssena. V apríli 1905 sa
Štefánik dostal ako stážista do hvezdárne v Meudone, no plat nedostával.
Janssen, ktorý roku 1893 vybudoval observatórium na Mont Blancu, tam v júni
1905 vyslal Štefánika s ďalším mladým hvezdárom Gastonom Millocheauom
pozorovať Slnko a Mars. Nepriaznivé poveternostné podmienky ich bez potravín
uväznili na vrchole na viac ako dva týždne. Krátko nato sa Štefánik zúčastnil
na výprave do Španielska, kde v Alcosebre pri Valencii pozoroval slnečnú korónu
počas úplného zatmenia slnka. Výsledky pozorovania publikoval v prestížnych
Správach Akadémie vied v Paríži, ďalších šesť odborných článkov mu
vyšlo v nasledujúcom roku. Zúčastnil sa na zjazde Medzinárodnej únie pre
spoluprácu na výskume Slnka v Oxforde, jeho vedecký štart bol teda sľubný.
Štefánik býval v observatóriu v Meudone, kde mal aj pracovňu. Teoretické
štúdium astronomických, fyzikálnych a matematických spisov si dopĺňal
teleskopickými pozorovaniami. Tešil sa väčšmi z priazne Janssenovej rodiny
ako z platu, a nie všetci spolupracovníci ho prijali medzi seba. Situácia sa
skomplikovala, keď mladší vedci donútili Janssena odísť do dôchodku,
ponechali mu len symbolickú funkciu čestného riaditeľa. Administrátorom
meudonského observatória sa stal astronóm Henri Deslandres, ktorý nemal
porozumenie pre ambiciózneho mladého cudzinca túžiaceho po vedeckom raste a
z observatória ho vyhodil.
|
Slovná ilustrácia:
Osobnosť M. R. Štefánika
Štefánik mal nesporne osobné čaro, vedel baviť spoločnosť, aristokraticky
sa spávať, vyberane obliekať i predstierať bohatstvo. Jeho osobnosť je však
hodnotená rôzne. Napríklad český historik Antonín Klimek v ňom videl
predovšetkým "romantického, fanfarónsky rozevlátého, afektovaného
Slováka, který měl též vzhledem k zvláštnímu osobnostnímu kouzlu otevřené
dveře předních salónů i vrátka k dívčím srdcům". V jeho živote
sa vyskytlo viacero žien, avšak všetky jeho prerušené známosti naňho spomínali
s láskou a priateľstvom, napríklad novinárka Louise Weissová: "Kto
vyjadrí jeho panovačnosť a jeho oddanosť, jeho veselosť a jeho iróniu,
jeho obetavosť i jeho bezmedznú ctižiadosť? Kto opíše tú nonšalantnosť
i tú zázračnú činorodosť, tú neskrotnú energiu i ten nákazlivý pôvab,
tú vieru v ideál, poopravenú rozčarovaným úsudkom, tú politiku veľkého
štýlu a ten sklon k nežnej malichernosti, tú potrebu prepychu a to
odvracanie sa od vecí svetských, tú sympatiu k poníženým napriek všetkej
nedôvere k ľuďom, to pohŕdanie ženami a tú veselosť v láske, tú
trpezlivosť v štúdiu, tie meditácie o hviezdach, tú túžbu po mučeníctve..."
|
Vedec v akcii
Štefánik vášnivo rád poznával vzdialené a málo známe miesta na zemi. Túto
záľubu spájal s astronómiou, meteorológiou aj s akýmsi etnologickým
pozorovaním neeurópskych národov. V tej chvíli však namáhavé a vzdialené
cesty boli do určitej miery aj východiskom z núdze. Počas septembra 1906
robil spolu s Alexejom Ganským astronomické pozorovania na vrchole Mont
Blancu. (Na Mont Blanc vystúpil celkom šesťkrát.) V novembri dostal na
Janssenovu žiadosť poverenie od Francúzskej akadémie a od geografickej spoločnosti
Bureau des Longitudes pozorovať úplné zatmenia slnka v Turkménsku, ale bez
krytia finančných nákladov. Opäť bol nútený zadlžiť sa. Hoci zamračená
obloha v Ura Ťube v januári nasledujúceho roka pozorovanie zmarila, Štefánik
si vychutnal pamiatky Samarkandu, Buchary a Taškentu, cestou z Petrohradu sa
zastavil u L. N. Tolstého v Jasnej Poľane, navštívil rodičov v Košariskách
a v máji sa zúčastnil na III. zjazde Medzinárodnej únie pre spoluprácu na
výskume Slnka v Meudone. Za publikované pozorovania v observatóriu na Mont
Blancu mu síce Francúzska astronomická spoločnosť udelila Janssenovu cenu,
ale vrátiť do Meudonu sa nemohol. Janssen zomrel v decembri 1907, a hoci jeho
vdova a dcéra pomohli Štefánikovi zamestnať sa v súkromnom observatóriu v
Chamonix, miesto dostal len na rok. K jeho posledným povinnostiam patrila
demontáž observatória na Mont Blancu. Rok 1908 bol pre neho jeden z najťažších.
Tvrdý boj o uplatnenie sa vo vedeckých kruhoch mu znechutil Paríž: "Ak
aj obdivujem jeho veľkosť, jeho intenzívnosť, neznášam jeho nízke
intrigy, jeho krutosť, jeho nesvedomitosť. Všeobecne možno povedať, že tu
ľudia žijú len preto, aby sa dostali do akadémie alebo spoločenských salónov."
A v inom liste: "Oškliví sa mi svet, ktorý pozostáva z akadémie,
direktorov, hodnostárov, spoločenských salónov. Oškliví sa mi i ten povrch
ulice." Význam spoločenských stykov, uhladeného správania, elegancie,
duchaplnosti a zaujímavého vzhľadu si napriek tomu uvedomoval vždy. Niekedy
pookrial v samote a práci, inokedy vďaka priateľom zo Slovenska celý žiaril,
napríklad keď po vydarenom koncerte Mikuláša Schneidera-Trnavského mohol
francúzskym známym rozprávať o svojom rodnom kraji. V Chamonix sa spriatelil
s rodinou senátora Émila Chautempsa, ktorá mu pomáhala uplatniť jeho
vedomosti v praktickom živote, neskôr s matematikom Henrim Poincarém, bratom
francúzskeho prezidenta Raymonda Poincarého. Usiloval sa otvoriť si vlastné
astronomické observatórium a podnikal, aby si naň zadovážil prostriedky.
Chcel zainteresovať francúzske politické a vedecké elity na uplatňovaní
vedy a vynálezov v každodennom živote. Na jar 1909 mienil v Maroku v pohorí
Atlas vybudovať astronomické observatórium. V nasledujúcich troch rokoch na
Tahiti založil tri meteorologické stanice a na súostroví Tonga pozoroval
Halleyho kométu. Počas tejto cesty sa v USA zoznámil so slovenskými i s českými
krajanmi. Roku 1912 ho Bureau des Longitudes vyslalo na výskum do Brazílie.
Vtedy Francúzsko vyhovelo jeho žiadosti o udelenie štátneho občianstva.
Financovanie vedeckých projektov však nebolo ani potom jednoduché. Štefánik
pri tom využíval svoje vedecké vzdelanie, technickú vynaliezavosť,
inteligenciu a odvahu. Veľmi úspešná bola jeho cesta do Ekvádoru roku 1913,
ktorej cieľom bolo pôvodne zriadenie observatória v Quite. Štefánik získal
počas nej pre Francúzsko koncesiu na vybudovanie meteorologických staníc a
staníc bezdrôtovej telegrafie, ktoré mali v predvečer prvej svetovej vojny
strategický význam. Francúzska vláda na návrh ministerstva námorníctva mu
za to udelila Kríž rytiera Čestnej légie.
Diplomatické kontakty
Prvá svetová vojna zastihla Štefánika v Maroku. Keď sa po útrapách na
vojnových frontoch napokon dostal do nemocnice v Ríme, ujali sa ho priatelia bývalého
francúzskeho ministra námorníctva Anatola de Monzie a francúzske diplomatické
kruhy. Po návrate do Paríža sa mu otvoril vplyvný aristokratický salón manželky
poslanca Claire Boasovej de Jouvenel. Získal možnosť kontaktu s vládou a
ministerstvom zahraničných vecí, ktorý využil v prospech boja proti Rakúsko-Uhorsku
a za vznik Česko-Slovenska. V decembri 1915 nadviazal prostredníctvom svojho
priateľa maliara Ludvíka Strimpla prvý raz priamy kontakt s Edvardom Benešom
a česko-slovenským (čs.) zahraničným odbojom. Mal výrazný vplyv na celé
jeho zameranie. Načrtol vlastný plán čs. akcie a navrhol vytvorenie výkonného
orgánu odboja, ktorý by bol schopný viesť hnutie. Plánoval ozbrojený boj
proti Rakúsko-Uhorsku a bol presvedčený, že malé národy strednej Európy
sa môžu oprieť o Francúzsko. Ponúkol Benešovi spoluprácu a sľúbil mu,
že uvedie Masaryka do najvyšších francúzskych politických kruhov. Vďaka
odhodlaniu, nadšeniu za vec a priateľskej pomoci Claire Boasovej de Jouvenel
sa mu to veľmi rýchlo podarilo. Už v decembri 1915 ho prijal predseda francúzskej
vlády Aristide Briand. Štefánik poznal aj riaditeľa politickej sekcie a neskôr
sekretára francúzskeho ministerstva zahraničných vecí Philipa Berthelota,
hlavného tvorcu francúzskej stredoeurópskej politiky. Vo februári 1916
prijal Briand spolu so Štefánikom aj T. G. Masaryka. Audiencia u tak vysoko
postaveného politika mala veľký ohlas vo francúzskej tlači, ale aj v Rusku,
vo Veľkej Británii a v USA. Kvôli propagácii v tlači sa Štefánik
kontaktoval s vplyvným novinárom Julom Sauerweinom a svojím perom mu pomáhala
aj mladá a dnes slávna novinárka Louise Weissová. Na poradách v Paríži vo
februári a v marci 1916 Štefánik nástojil na tom, že treba vypracovať
koordinovaný projekt usporiadania strednej Európy, ktorý by prijali všetky
dohodové krajiny. Pričinil sa o vznik Národnej rady českých krajín (február
1916), neskôr premenovanej na Čs. národnú radu. Predsedom sa stal T. G.
Masaryk, podpredsedami Josef Dürich a M. R. Štefánik, generálnym tajomníkom
E. Beneš. Všetky úspechy čs. odboja - od zjednocovania hnutia za súčinnosti
krajanských spolkov cez propagáciu vzniku Česko-Slovenska u dohodových
mocností, najmä vo Francúzsku, v Taliansku, USA a Japonsku, výstavbu čs. légií
podriadených Národnej rade českých krajín, až po uznanie Česko-Slovenskej
republiky - sú späté so Štefánikovou neúnavnou činnosťou a s jeho osobným
nasadením bez ohľadu na riziká a nebezpečenstvo.
Počas pôsobenia v Taliansku na jar 1916 získal pre čs. vec niekoľko významných
osobností. Po návrate do Paríža v júni 1916 ho nepríjemne zaskočili prípravy
cárofilsky orientovaného poslanca Düricha na odchod do Ruska, čo sa dialo so
súhlasom francúzskeho ministerstva zahraničných vecí a ministerstva vojny.
Nakoniec sa mu podarilo získať toto poverenie pre seba, pričom sa tak stalo
na zásah predsedu vlády a ministra zahraničných vecí Brianda, ktorý osobne
požiadal ministerstvo vojny, aby vyslalo do Ruska poručíka Štefánika (vtedy
daného k dispozícii veleniu vojenského letectva ministerstva vojny) a
poverilo ho "misiou na využitie českých zdrojov v Rusku a Amerike".
Odvtedy bol Štefánik zaradený ako dôstojník k dispozícii ministerstva
zahraničných vecí. Jeho vojenské a diplomatické aktivity počas vojny sa úzko
prelínali. Vzhľadom na ne postupoval vo francúzskej armáde cez hodnosť
kapitána, majora, plukovníka až po hodnosť generála, roku 1917 bol
vyznamenaný Krížom dôstojníka a roku 1919 Krížom veliteľa Čestnej légie.
|
Minikalendárium - Milan Rastislav
Štefánik
1880, 21. júl - narodil sa v Košariskách
1894 - 1898 - stredoškolské štúdiá v Šamoríne, Bratislavy, Šoprone a
Sarvaši
1898 - začiatok štúdia na Českej vysokej škole technickej v Prahe
1902 - zvolenie za predsedu Detvana
1904 - získanie doktorátu astronómie na Karlovej univerzite, odchod do Paríža
1905 - stážista v hvezdárni v Meudone
1905 - 1913 - vedecké expedície na Mont Blancu, v Španielsku, Turkménsku,
Maroku, Brazílii, Ekvádore, na Tahiti
1908 - zamestnaný v súkromnom observatóriu v Chamonix
1912 - získanie francúzskeho štátneho občianstva
1915 - nastúpenie vojenskej služby
1915 - absolvovanie pilotnej školy v Chartres
pôsobenie v leteckej eskadre MF-54
pôsobenie na srbskom fronte
vstup do čs. zahraničného odboja
1916 - vznik Národnej rady českých krajín
pôsobenie v Taliansku, misia v Rusku
uzavretie Kyjevskej dohody
1917 - misia v USA
dekrét francúzskej vlády o konštituovaní čs. légií vo Francúzsku
1918 - podpísanie zmluvy o konštituovaní čs. légií v Taliansku
udelenie hodnosti generála
1918 - vymenovanie za ministra obrany, neskôr za ministra vojny
misia medzi čs. légiami v Rusku
1919 - uzavretie dohody s francúzskym vojenským velením o stiahnutí všetkých
legionárskych jednotiek
4. mája - letecká katastrofa pri Ivanke pri Bratislave
|
Česko-slovenská akcia
Medzi čisto politickými aktivitami možno uviesť Štefánikove úspešné úsilie
o zjednotenie krajanských organizácií v Rusku na báze Kyjevskej dohody z 29.
augusta 1916. Doslova sa v nej uvádza, že "Česi a Slováci, súc si
vedomí, že sú úzko spätí navzájom tak životnými záujmami, ako i pokrvnými
zväzkami, želajú si vyvinúť sa v jednotný, politicky nerozdielny a slobodný
národ pod záštitou a protekciou štvordohody". V prvom rade to znamenalo
vyjadrenie vôle utvoriť spoločný štát, pričom vznik národa bol synonymom
vzniku štátu. Bolo to príznačné najmä vo francúzskom dobovom politickom
myslení, ktoré Štefánik absorboval. Text Kyjevskej dohody vyvolal nesúhlas
časti amerických Slovákov, ktorí ho chápali ako proklamáciu etnického a
jazykového čechoslovakizmu. Napriek tomu sa Štefánik podľa zápisnice z
porady so zástupcami Slovenskej ligy a Českého národného združenia vo
Washingtone v júli 1917 hlásil k tejto dohode: "já bych neváhal ani
dnes stejným způsobem náš program vyjádřit. Užívá-li se tam o Češích
a Slovácích výrazu ,politicky jednotný národ', neznamená to národ jednotný
ethnograficky. Báti se počeštění Slováků je tak pošetilé, jako se
strachovat poslovenštění Čechů." Štefánik nebol stúpencom dvojfederácie,
ktorá by podľa neho konzervovala kritizovaný rakúsko-uhorský dualizmus a
roku 1918 nepovažoval za šťastné riešenie ani Pittsburskú dohodu. Vzhľadom
na vtedajšiu situáciu Slovákov v Uhorsku a na vojnové ciele veľmocí trval
na čs. jednote. To však ešte neurčovalo vnútorné usporiadanie budúceho čs.
štátu, kde sa zvažovalo spojenie Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska, pričom
každá z týchto krajín mala mať vlastný krajinský (zemský) snem. Tieto
zatiaľ málo konkrétne predstavy neboli vzdialené od predstáv niektorých
domácich slovenských politikov, ktoré sa však po vzniku Česko-Slovenska
nepresadili.
Zo Štefánikových diplomatických aktivít mala veľký význam najmä zmluva
o zriadení samostatnej čs. armády, ktorú podpísal v apríli 1918 s
talianskym ministerským predsedom V. E. Orlandom. Francúzsky veľvyslanec
Barrere mu sprostredkoval audienciu u ministra zahraničných vecí Sonnina,
premiéra Orlanda a veliteľa hlavného štábu generála Diaza. V tom čase z
neoficiálnych rokovaní talianskej vlády a juhoslovanských parlamentných
kruhov vzišla dohoda o tom, že zjednotenie a oslobodenie juhoslovanského národa
je životným záujmom Talianska a úplné zjednotenie Talianska zasa
juhoslovanským životným záujmom. Táto dohoda otvorila cestu rezolúciám o
spoločnom boji utláčaných národov proti Rakúsko-Uhorsku a jej text tvoril
jadro dokumentu, ktorý prijal Kongres utláčaných národov Rakúsko-Uhorska v
Ríme 8. - 10. apríla 1918 za Štefánikovej prítomnosti. Zástupcovia utláčaných
národov Rakúsko-Uhorska - Taliani, Poliaci, Rumuni, Čechoslováci a
Juhoslovania proklamovali boj o vznik národných štátov. Českí a slovenskí
účastníci kongresu (E. Beneš, Štefan Osuský, Lev Sychrava, Jan Šeba,
František Hlaváček, Rudolf Gabriš, Antonín Papírnik) boli svedkami úspechu
Štefánika, ktorému sa v marci podarilo nielen získať povolenie talianskej
vlády na zriadenie čs. armády, ale navyše s ňou v apríli 1918 v mene Čs.
národnej rady uzavrieť dohodu, podľa ktorej Taliansko ako prvá z krajín
Dohody uznalo Čs. národnú radu.
Koniec vojny Štefánika zastihol na Sibíri, kde sa pokúšal dodať čs.
legionárom odvahu na pokračovanie v ozbrojenom boji proti boľševikom. Po urýchlenom
návrate do Paríža dohodol s predsedom mierovej konferencie Georgesom
Clemenceauom a vrchným veliteľom spojeneckých vojsk Ferdinandom Fochom, že
čs. légie budú stiahnuté do tyla a postupne odsunuté do vlasti. V októbri
1918 mu v novovzniknutom štáte v neprítomnosti určili post prvého ministra
obrany, v novembri ministra vojny. Poslednú diplomatickú aktivitu venoval úsiliu
o zmiernenie francúzsko-talianskej rivality v strednej Európe.
PhDr. Bohumila Ferenčuhová, CSc. (1947),
pracuje v Historickom ústave SAV v Bratislave, je autorkou monografie Sovietske
Rusko a Malá dohoda (1988), editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií
Francúzsko a stredná Európa 1867 - 1914 (1995) a Milan Rastislav Štefánik -
astronome, soldat, grande figure franco-slovaque et européenne (1999). Vo
vedeckých časopisoch, v knihách a zborníkoch z konferencií na Slovensku i v
zahraničí publikovala asi šesťdesiat štúdií.
Obrázky:
1. M. R. Štefánik (v slamenom klobúku) s rodičmi a súrodencami
2. S otcom na cintoríne v Košariskách
3. Štefánik v kroji
4. Vo hvezdárni v Meudone (3 na výber)
5. Výstup na Mont Blanc (Štefánik sedí vpredu)
6. Štefánik v Samarkande
7. Na love v južnom Alžíre
8. V skupine čs. politických pracovníkov vo Washingtone 1917
