História - Revue o dejinách spoločnosti

Dnes je | ISSN 1335-8316

Archív | Autori | E-mail | Inzercia | Predplatné časopisu | Štatút | Tiráž | Wap

Aktuálne číslo

Redakcia časopisu ďakuje svojim čitateľom za e-mailové odkazy a objednávky predplatného!

5-6/2011

5-6/2011
Október/December
11. ročník

Daruj nám 2%!

Práca v E.Ú.

Hurghada / Hurgada

 Sharm El Sheikh

 

 

NAJ.sk

 

Podľa mnohých prieskumov týkajúcich sa slovenských dejín patrí Milan Rastislav Štefánik medzi najpopulárnejšie osobnosti našej histórie. Závratná kariéra, romantická životná cesta a v neposlednom rade aj tragická smrť tohto vedca, politika, diplomata a vojenského letca podnietili vznik mnohých legiend, ktoré ho vyniesli do panteónu veľkých Slovákov. V dnešnej prílohe prinášame prierez Štefánikovým životom i prácou, priblížime jeho vedeckú, politickú aj vojenskú kariéru a predstavíme ho cez optiku mýtov.

Vedec, politik a diplomat

Bohumila Ferenčuhová

Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách ako šieste z dvanástich detí tamojšieho evanjelického farára. V útlom veku odišiel z domova za vzdelaním. Najprv do Šamorína, kde sa učil po maďarsky, potom na evanjelické lýceum do Bratislavy, do maďarského Šopronu a napokon do Sarvaša, kde roku 1898 zmaturoval. Vo vysokoškolskom štúdiu pokračoval v Prahe, spočiatku študoval stavebné inžinierstv, potom dal prednosť astronómii. Po obhajobe dizertácie o novej hviezde v súhvezdí Cassiopea získal titul doktora filozofie na Karlovej univerzite.

V Prahe sa Štefánik zapojil do rušného študentského života. Chodieval do spolku Detvan a spriatelil sa nielen s mnohými rovesníkmi, ale aj s Vavrom Šrobárom, ktorý bol o trinásť rokov starší, práve končil štúdium medicíny a spoluzakladal tlačový orgán nastupujúcej slovenskej generácie Hlas, časopis pre literatúru, politiku a sociálne otázky. Štefánik bol súčasťou generačnej protimartinskej revolty a v jednom z vystúpení na spolkovej pôde označil Hlas za novú epochu v slovenskej žurnalistike a živote, ktorá zlomí tyraniu Národných novín na Slovensku. Prispieval do Hlasu, určitý čas redigoval jeho kultúrnu prílohu. Česko-slovenskú vzájomnosť sa usiloval posilniť aj informačnými príspevkami o Slovensku v Masarykovom Čase a za pomoci čulých spoločenských stykov. Štefánik bol vtedy pomerne nevzhľadný a zle oblečený chlapec, ale mal modré, podľa Jana Herbena "mäkké, nežné oči, sálajúce ohňom, od ktorého mihalnice akoby sa boli chveli v okamihu rozčúlenia alebo hnevu". Už v Prahe si na slovenských večierkoch u Čížků, kde Mikuláš Schneider-Trnavský hral na cimbale, si cibril spoločenské vystupovanie a takt. Zoznámil sa s takými osobnosťami literárneho a kultúrneho života, ako bola Růžena Svobodová a F. X. Šalda, básnik Jaroslav Vrchlický, historik Jaroslav Goll, maliar Adolf Liebscher. Pohyboval sa medzi spolkom Detvan, Českoslovanskou jednotou, ktorá pomáhala na štúdiách učňom zo Slovenska, a spolkom Jeroným, kde sa bližšie zoznámil s českými protestantmi a dielami Jána Husa, Hieronyma Pražského, Petra Chelčického a Jána Amosa Komenského. Tento spolok poskytol Štefánikovi štipendium a jeden z jeho členov mu sprostredkoval osobné stretnutie s Tomášom Garrigue Masarykom. Po dočasnom ochladnutí vzťahov medzi Štefánikom a členmi Detvana ho roku 1902 zvolili za predsedu tohto spolku a v nasledujúcom roku sa s nimi a s členmi Českoslovanskej jednoty zúčastnil na česko-slovenskom stretnutí v Luhačoviciach. Štefánik patril medzi slovenskú mládež pokrokárskeho zamerania, ktorá sa od staršej generácie líšila najmä prírodovedeckou orientáciou, bolo medzi nimi veľa lekárov formujúcich sa pod vplyvom sčasti tolstojizmu (Dušan Makovický), sčasti pozitivizmu až naturalizmu (Ladislav Nádaši-Jégé, Jozef Gregor Tajovský). Treba spomenúť aj Masaryka a jeho prednášky z praktickej sociológie na univerzite i v Detvane, ktorý v nich posilňoval kritický postoj k vlastným otcom.

Lákadlá sveta

Túžba po poznaní Štefánika lákala do sveta. Už roku 1902 strávil letný semester na univerzite v Zürichu, navštívil Taliansko a určitý čas pracoval v dielni optika Emila Schaera v Ženeve. V nasledujúcom roku ho Detvan vyslal ako delegáta na zjazd Medzinárodnej študentskej organizácie do Palerma na Sicílii. Po získaní doktorátu astronómie odišiel roku 1904 do Paríža s úmyslom prehĺbiť si vzdelanie vo svojom odbore a uplatniť sa ako vedec. Očarila ho kniha francúzskeho astronóma Gustava Flammariona, ktorá mala nielen vedecké, ale aj umelecké kvality, bola napísaná so zmyslom pre poéziu a krásu astronómie. Štefánik sa ňou inšpiroval vo svojej rigoróznej práci a na diaľku si Flammariona vybral za školiteľa. Zámer sa však nenaplnil. Štefánikove začiatky v Paríži, kde žil až do roku 1912 ako rakúsko-uhorský občan, neboli ľahké - po francúzsky ešte dobre nevedel, štipendium nemal. Flammarion ho v parížskom observatóriu nezamestnal, ale dal mu odporúčanie pre osemdesiatročného astrofyzika profesora Jula Janssena. V apríli 1905 sa Štefánik dostal ako stážista do hvezdárne v Meudone, no plat nedostával. Janssen, ktorý roku 1893 vybudoval observatórium na Mont Blancu, tam v júni 1905 vyslal Štefánika s ďalším mladým hvezdárom Gastonom Millocheauom pozorovať Slnko a Mars. Nepriaznivé poveternostné podmienky ich bez potravín uväznili na vrchole na viac ako dva týždne. Krátko nato sa Štefánik zúčastnil na výprave do Španielska, kde v Alcosebre pri Valencii pozoroval slnečnú korónu počas úplného zatmenia slnka. Výsledky pozorovania publikoval v prestížnych Správach Akadémie vied v Paríži, ďalších šesť odborných článkov mu vyšlo v nasledujúcom roku. Zúčastnil sa na zjazde Medzinárodnej únie pre spoluprácu na výskume Slnka v Oxforde, jeho vedecký štart bol teda sľubný. Štefánik býval v observatóriu v Meudone, kde mal aj pracovňu. Teoretické štúdium astronomických, fyzikálnych a matematických spisov si dopĺňal teleskopickými pozorovaniami. Tešil sa väčšmi z priazne Janssenovej rodiny ako z platu, a nie všetci spolupracovníci ho prijali medzi seba. Situácia sa skomplikovala, keď mladší vedci donútili Janssena odísť do dôchodku, ponechali mu len symbolickú funkciu čestného riaditeľa. Administrátorom meudonského observatória sa stal astronóm Henri Deslandres, ktorý nemal porozumenie pre ambiciózneho mladého cudzinca túžiaceho po vedeckom raste a z observatória ho vyhodil.

Slovná ilustrácia:

Osobnosť M. R. Štefánika

Štefánik mal nesporne osobné čaro, vedel baviť spoločnosť, aristokraticky sa spávať, vyberane obliekať i predstierať bohatstvo. Jeho osobnosť je však hodnotená rôzne. Napríklad český historik Antonín Klimek v ňom videl predovšetkým "romantického, fanfarónsky rozevlátého, afektovaného Slováka, který měl též vzhledem k zvláštnímu osobnostnímu kouzlu otevřené dveře předních salónů i vrátka k dívčím srdcům". V jeho živote sa vyskytlo viacero žien, avšak všetky jeho prerušené známosti naňho spomínali s láskou a priateľstvom, napríklad novinárka Louise Weissová: "Kto vyjadrí jeho panovačnosť a jeho oddanosť, jeho veselosť a jeho iróniu, jeho obetavosť i jeho bezmedznú ctižiadosť? Kto opíše tú nonšalantnosť i tú zázračnú činorodosť, tú neskrotnú energiu i ten nákazlivý pôvab, tú vieru v ideál, poopravenú rozčarovaným úsudkom, tú politiku veľkého štýlu a ten sklon k nežnej malichernosti, tú potrebu prepychu a to odvracanie sa od vecí svetských, tú sympatiu k poníženým napriek všetkej nedôvere k ľuďom, to pohŕdanie ženami a tú veselosť v láske, tú trpezlivosť v štúdiu, tie meditácie o hviezdach, tú túžbu po mučeníctve..."

Vedec v akcii

Štefánik vášnivo rád poznával vzdialené a málo známe miesta na zemi. Túto záľubu spájal s astronómiou, meteorológiou aj s akýmsi etnologickým pozorovaním neeurópskych národov. V tej chvíli však namáhavé a vzdialené cesty boli do určitej miery aj východiskom z núdze. Počas septembra 1906 robil spolu s Alexejom Ganským astronomické pozorovania na vrchole Mont Blancu. (Na Mont Blanc vystúpil celkom šesťkrát.) V novembri dostal na Janssenovu žiadosť poverenie od Francúzskej akadémie a od geografickej spoločnosti Bureau des Longitudes pozorovať úplné zatmenia slnka v Turkménsku, ale bez krytia finančných nákladov. Opäť bol nútený zadlžiť sa. Hoci zamračená obloha v Ura Ťube v januári nasledujúceho roka pozorovanie zmarila, Štefánik si vychutnal pamiatky Samarkandu, Buchary a Taškentu, cestou z Petrohradu sa zastavil u L. N. Tolstého v Jasnej Poľane, navštívil rodičov v Košariskách a v máji sa zúčastnil na III. zjazde Medzinárodnej únie pre spoluprácu na výskume Slnka v Meudone. Za publikované pozorovania v observatóriu na Mont Blancu mu síce Francúzska astronomická spoločnosť udelila Janssenovu cenu, ale vrátiť do Meudonu sa nemohol. Janssen zomrel v decembri 1907, a hoci jeho vdova a dcéra pomohli Štefánikovi zamestnať sa v súkromnom observatóriu v Chamonix, miesto dostal len na rok. K jeho posledným povinnostiam patrila demontáž observatória na Mont Blancu. Rok 1908 bol pre neho jeden z najťažších. Tvrdý boj o uplatnenie sa vo vedeckých kruhoch mu znechutil Paríž: "Ak aj obdivujem jeho veľkosť, jeho intenzívnosť, neznášam jeho nízke intrigy, jeho krutosť, jeho nesvedomitosť. Všeobecne možno povedať, že tu ľudia žijú len preto, aby sa dostali do akadémie alebo spoločenských salónov." A v inom liste: "Oškliví sa mi svet, ktorý pozostáva z akadémie, direktorov, hodnostárov, spoločenských salónov. Oškliví sa mi i ten povrch ulice." Význam spoločenských stykov, uhladeného správania, elegancie, duchaplnosti a zaujímavého vzhľadu si napriek tomu uvedomoval vždy. Niekedy pookrial v samote a práci, inokedy vďaka priateľom zo Slovenska celý žiaril, napríklad keď po vydarenom koncerte Mikuláša Schneidera-Trnavského mohol francúzskym známym rozprávať o svojom rodnom kraji. V Chamonix sa spriatelil s rodinou senátora Émila Chautempsa, ktorá mu pomáhala uplatniť jeho vedomosti v praktickom živote, neskôr s matematikom Henrim Poincarém, bratom francúzskeho prezidenta Raymonda Poincarého. Usiloval sa otvoriť si vlastné astronomické observatórium a podnikal, aby si naň zadovážil prostriedky. Chcel zainteresovať francúzske politické a vedecké elity na uplatňovaní vedy a vynálezov v každodennom živote. Na jar 1909 mienil v Maroku v pohorí Atlas vybudovať astronomické observatórium. V nasledujúcich troch rokoch na Tahiti založil tri meteorologické stanice a na súostroví Tonga pozoroval Halleyho kométu. Počas tejto cesty sa v USA zoznámil so slovenskými i s českými krajanmi. Roku 1912 ho Bureau des Longitudes vyslalo na výskum do Brazílie. Vtedy Francúzsko vyhovelo jeho žiadosti o udelenie štátneho občianstva. Financovanie vedeckých projektov však nebolo ani potom jednoduché. Štefánik pri tom využíval svoje vedecké vzdelanie, technickú vynaliezavosť, inteligenciu a odvahu. Veľmi úspešná bola jeho cesta do Ekvádoru roku 1913, ktorej cieľom bolo pôvodne zriadenie observatória v Quite. Štefánik získal počas nej pre Francúzsko koncesiu na vybudovanie meteorologických staníc a staníc bezdrôtovej telegrafie, ktoré mali v predvečer prvej svetovej vojny strategický význam. Francúzska vláda na návrh ministerstva námorníctva mu za to udelila Kríž rytiera Čestnej légie.

Diplomatické kontakty

Prvá svetová vojna zastihla Štefánika v Maroku. Keď sa po útrapách na vojnových frontoch napokon dostal do nemocnice v Ríme, ujali sa ho priatelia bývalého francúzskeho ministra námorníctva Anatola de Monzie a francúzske diplomatické kruhy. Po návrate do Paríža sa mu otvoril vplyvný aristokratický salón manželky poslanca Claire Boasovej de Jouvenel. Získal možnosť kontaktu s vládou a ministerstvom zahraničných vecí, ktorý využil v prospech boja proti Rakúsko-Uhorsku a za vznik Česko-Slovenska. V decembri 1915 nadviazal prostredníctvom svojho priateľa maliara Ludvíka Strimpla prvý raz priamy kontakt s Edvardom Benešom a česko-slovenským (čs.) zahraničným odbojom. Mal výrazný vplyv na celé jeho zameranie. Načrtol vlastný plán čs. akcie a navrhol vytvorenie výkonného orgánu odboja, ktorý by bol schopný viesť hnutie. Plánoval ozbrojený boj proti Rakúsko-Uhorsku a bol presvedčený, že malé národy strednej Európy sa môžu oprieť o Francúzsko. Ponúkol Benešovi spoluprácu a sľúbil mu, že uvedie Masaryka do najvyšších francúzskych politických kruhov. Vďaka odhodlaniu, nadšeniu za vec a priateľskej pomoci Claire Boasovej de Jouvenel sa mu to veľmi rýchlo podarilo. Už v decembri 1915 ho prijal predseda francúzskej vlády Aristide Briand. Štefánik poznal aj riaditeľa politickej sekcie a neskôr sekretára francúzskeho ministerstva zahraničných vecí Philipa Berthelota, hlavného tvorcu francúzskej stredoeurópskej politiky. Vo februári 1916 prijal Briand spolu so Štefánikom aj T. G. Masaryka. Audiencia u tak vysoko postaveného politika mala veľký ohlas vo francúzskej tlači, ale aj v Rusku, vo Veľkej Británii a v USA. Kvôli propagácii v tlači sa Štefánik kontaktoval s vplyvným novinárom Julom Sauerweinom a svojím perom mu pomáhala aj mladá a dnes slávna novinárka Louise Weissová. Na poradách v Paríži vo februári a v marci 1916 Štefánik nástojil na tom, že treba vypracovať koordinovaný projekt usporiadania strednej Európy, ktorý by prijali všetky dohodové krajiny. Pričinil sa o vznik Národnej rady českých krajín (február 1916), neskôr premenovanej na Čs. národnú radu. Predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedami Josef Dürich a M. R. Štefánik, generálnym tajomníkom E. Beneš. Všetky úspechy čs. odboja - od zjednocovania hnutia za súčinnosti krajanských spolkov cez propagáciu vzniku Česko-Slovenska u dohodových mocností, najmä vo Francúzsku, v Taliansku, USA a Japonsku, výstavbu čs. légií podriadených Národnej rade českých krajín, až po uznanie Česko-Slovenskej republiky - sú späté so Štefánikovou neúnavnou činnosťou a s jeho osobným nasadením bez ohľadu na riziká a nebezpečenstvo.

Počas pôsobenia v Taliansku na jar 1916 získal pre čs. vec niekoľko významných osobností. Po návrate do Paríža v júni 1916 ho nepríjemne zaskočili prípravy cárofilsky orientovaného poslanca Düricha na odchod do Ruska, čo sa dialo so súhlasom francúzskeho ministerstva zahraničných vecí a ministerstva vojny. Nakoniec sa mu podarilo získať toto poverenie pre seba, pričom sa tak stalo na zásah predsedu vlády a ministra zahraničných vecí Brianda, ktorý osobne požiadal ministerstvo vojny, aby vyslalo do Ruska poručíka Štefánika (vtedy daného k dispozícii veleniu vojenského letectva ministerstva vojny) a poverilo ho "misiou na využitie českých zdrojov v Rusku a Amerike". Odvtedy bol Štefánik zaradený ako dôstojník k dispozícii ministerstva zahraničných vecí. Jeho vojenské a diplomatické aktivity počas vojny sa úzko prelínali. Vzhľadom na ne postupoval vo francúzskej armáde cez hodnosť kapitána, majora, plukovníka až po hodnosť generála, roku 1917 bol vyznamenaný Krížom dôstojníka a roku 1919 Krížom veliteľa Čestnej légie.

Minikalendárium - Milan Rastislav Štefánik

1880, 21. júl - narodil sa v Košariskách
1894 - 1898 - stredoškolské štúdiá v Šamoríne, Bratislavy, Šoprone a Sarvaši
1898 - začiatok štúdia na Českej vysokej škole technickej v Prahe
1902 - zvolenie za predsedu Detvana
1904 - získanie doktorátu astronómie na Karlovej univerzite, odchod do Paríža
1905 - stážista v hvezdárni v Meudone
1905 - 1913 - vedecké expedície na Mont Blancu, v Španielsku, Turkménsku, Maroku, Brazílii, Ekvádore, na Tahiti
1908 - zamestnaný v súkromnom observatóriu v Chamonix
1912 - získanie francúzskeho štátneho občianstva
1915 - nastúpenie vojenskej služby
1915 - absolvovanie pilotnej školy v Chartres pôsobenie v leteckej eskadre MF-54 pôsobenie na srbskom fronte vstup do čs. zahraničného odboja
1916 - vznik Národnej rady českých krajín pôsobenie v Taliansku, misia v Rusku uzavretie Kyjevskej dohody
1917 - misia v USA dekrét francúzskej vlády o konštituovaní čs. légií vo Francúzsku
1918 - podpísanie zmluvy o konštituovaní čs. légií v Taliansku udelenie hodnosti generála
1918 - vymenovanie za ministra obrany, neskôr za ministra vojny misia medzi čs. légiami v Rusku
1919 - uzavretie dohody s francúzskym vojenským velením o stiahnutí všetkých legionárskych jednotiek
4. mája - letecká katastrofa pri Ivanke pri Bratislave

Česko-slovenská akcia

Medzi čisto politickými aktivitami možno uviesť Štefánikove úspešné úsilie o zjednotenie krajanských organizácií v Rusku na báze Kyjevskej dohody z 29. augusta 1916. Doslova sa v nej uvádza, že "Česi a Slováci, súc si vedomí, že sú úzko spätí navzájom tak životnými záujmami, ako i pokrvnými zväzkami, želajú si vyvinúť sa v jednotný, politicky nerozdielny a slobodný národ pod záštitou a protekciou štvordohody". V prvom rade to znamenalo vyjadrenie vôle utvoriť spoločný štát, pričom vznik národa bol synonymom vzniku štátu. Bolo to príznačné najmä vo francúzskom dobovom politickom myslení, ktoré Štefánik absorboval. Text Kyjevskej dohody vyvolal nesúhlas časti amerických Slovákov, ktorí ho chápali ako proklamáciu etnického a jazykového čechoslovakizmu. Napriek tomu sa Štefánik podľa zápisnice z porady so zástupcami Slovenskej ligy a Českého národného združenia vo Washingtone v júli 1917 hlásil k tejto dohode: "já bych neváhal ani dnes stejným způsobem náš program vyjádřit. Užívá-li se tam o Češích a Slovácích výrazu ,politicky jednotný národ', neznamená to národ jednotný ethnograficky. Báti se počeštění Slováků je tak pošetilé, jako se strachovat poslovenštění Čechů." Štefánik nebol stúpencom dvojfederácie, ktorá by podľa neho konzervovala kritizovaný rakúsko-uhorský dualizmus a roku 1918 nepovažoval za šťastné riešenie ani Pittsburskú dohodu. Vzhľadom na vtedajšiu situáciu Slovákov v Uhorsku a na vojnové ciele veľmocí trval na čs. jednote. To však ešte neurčovalo vnútorné usporiadanie budúceho čs. štátu, kde sa zvažovalo spojenie Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska, pričom každá z týchto krajín mala mať vlastný krajinský (zemský) snem. Tieto zatiaľ málo konkrétne predstavy neboli vzdialené od predstáv niektorých domácich slovenských politikov, ktoré sa však po vzniku Česko-Slovenska nepresadili.

Zo Štefánikových diplomatických aktivít mala veľký význam najmä zmluva o zriadení samostatnej čs. armády, ktorú podpísal v apríli 1918 s talianskym ministerským predsedom V. E. Orlandom. Francúzsky veľvyslanec Barrere mu sprostredkoval audienciu u ministra zahraničných vecí Sonnina, premiéra Orlanda a veliteľa hlavného štábu generála Diaza. V tom čase z neoficiálnych rokovaní talianskej vlády a juhoslovanských parlamentných kruhov vzišla dohoda o tom, že zjednotenie a oslobodenie juhoslovanského národa je životným záujmom Talianska a úplné zjednotenie Talianska zasa juhoslovanským životným záujmom. Táto dohoda otvorila cestu rezolúciám o spoločnom boji utláčaných národov proti Rakúsko-Uhorsku a jej text tvoril jadro dokumentu, ktorý prijal Kongres utláčaných národov Rakúsko-Uhorska v Ríme 8. - 10. apríla 1918 za Štefánikovej prítomnosti. Zástupcovia utláčaných národov Rakúsko-Uhorska - Taliani, Poliaci, Rumuni, Čechoslováci a Juhoslovania proklamovali boj o vznik národných štátov. Českí a slovenskí účastníci kongresu (E. Beneš, Štefan Osuský, Lev Sychrava, Jan Šeba, František Hlaváček, Rudolf Gabriš, Antonín Papírnik) boli svedkami úspechu Štefánika, ktorému sa v marci podarilo nielen získať povolenie talianskej vlády na zriadenie čs. armády, ale navyše s ňou v apríli 1918 v mene Čs. národnej rady uzavrieť dohodu, podľa ktorej Taliansko ako prvá z krajín Dohody uznalo Čs. národnú radu.

Koniec vojny Štefánika zastihol na Sibíri, kde sa pokúšal dodať čs. legionárom odvahu na pokračovanie v ozbrojenom boji proti boľševikom. Po urýchlenom návrate do Paríža dohodol s predsedom mierovej konferencie Georgesom Clemenceauom a vrchným veliteľom spojeneckých vojsk Ferdinandom Fochom, že čs. légie budú stiahnuté do tyla a postupne odsunuté do vlasti. V októbri 1918 mu v novovzniknutom štáte v neprítomnosti určili post prvého ministra obrany, v novembri ministra vojny. Poslednú diplomatickú aktivitu venoval úsiliu o zmiernenie francúzsko-talianskej rivality v strednej Európe.

PhDr. Bohumila Ferenčuhová, CSc. (1947),
pracuje v Historickom ústave SAV v Bratislave, je autorkou monografie Sovietske Rusko a Malá dohoda (1988), editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií Francúzsko a stredná Európa 1867 - 1914 (1995) a Milan Rastislav Štefánik - astronome, soldat, grande figure franco-slovaque et européenne (1999). Vo vedeckých časopisoch, v knihách a zborníkoch z konferencií na Slovensku i v zahraničí publikovala asi šesťdesiat štúdií.

Obrázky:

1. M. R. Štefánik (v slamenom klobúku) s rodičmi a súrodencami
2. S otcom na cintoríne v Košariskách
3. Štefánik v kroji
4. Vo hvezdárni v Meudone (3 na výber)
5. Výstup na Mont Blanc (Štefánik sedí vpredu)
6. Štefánik v Samarkande
7. Na love v južnom Alžíre
8. V skupine čs. politických pracovníkov vo Washingtone 1917


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:
Historický časopis | Human Affairs | Slovanské štúdie | Forum Historiae | SHS pri SAV

Správca web a wap prezentácie časopisu: Mgr. Peter Krákorník je práve

Optimalizované pre IE 4.0 a vyššie verzie. Odporúčame rozlíšenie 1024 x 768, farby True Color 32 bitov, 17" monitor.

COPYRIGHT © 2000 - 2014 PRO História. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia