História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Online kníhkupectvo BUX.sk

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

Pokusy o prelomenie izolácie
Starostlivosť o hendikepovaných v medzivojnovom období

Anna Falisová

Aj v medzivojnovom období telesne a duševne postihnuté osoby vyžadovali osobitnú sociálnu ochranu a pomoc. Odborná starostlivosť, ktorá mala v Čechách a na Morave oveľa hlbšie a bohatšie tradície než na Slovensku, sa zabezpečovala kombináciou verejnoprávnych a súkromnoprávnych inštitúcií. Popri základnej starostlivosti zo strany štátu, zameranej najmä na prípravu školopovinnej hendikepovanej mládeže, sa opatera o postihnutých a sociálne slabých sa opierala o dobrovoľné inštitúcie, ako napríklad spolky a charitatívne spoločnosti jednotlivých konfesií.

Špeciálnu starostlivosť vyžadovali zrakovo postihnutí. Ich bezmocnosť a závislosť od pomoci iných viedla roku 1926 k založeniu Spolku pre starostlivosť o nevidiacich na Slovensku. Ten sa usiloval zakladať ústavy, školy, dielne, organizoval pomocné akcie pre nevidiacich, hľadal pracovné miesta pre vyučených hudobníkov, remeselníkov, zabezpečoval odbyt ich výrobkov, vydával časopisy, knihy, ročenky, ktoré oboznamovali verejnosť s postavením a so životom zrakovo postihnutých v spoločnosti. Organizoval aj zbierky a početné aktivity na získanie finančných prostriedkov nevyhnutných na chod zariadení. Vďaka bezúročným pôžičkám od Ministerstva verejného zdravotníctva a telesnej výchovy (MVZTV) a Ministerstva sociálnej starostlivosti (MSS) zakúpil starý kaštieľ v Báhoni. Od roku 1930, keď prijímal prvých chovancov, mal kapacitu 50 osôb, o štyri roky sem umiestnili 75 a po prístavbe druhého pavilóau v nasledujúcom roku ďalších 70 osôb. Pre šťastlivcov umiestených v ústave znamenal tento pobyt nielen možnosť získať remeselné zručnosti, ale aj prelomenie izolácie a nadviazanie sociálnych kontaktov. Popri práci v remeselných dielňach (košikárskej a kefárskej) pribudla nová profesia - masérstvo (rehabilitačné kurzy prebiehali na Ortopedickej klinike Fakultnej nemocnice v Bratislave). Zdravotnícku starostlivosť o chovancov zabezpečovali dvaja lekári - internista a oftalmológ. Chovanci vyvíjali aj kultúrne aktivity, napríklad usporadúvali koncerty, založili si spevokol, pripravili nahrávku v rozhlase. Ústav v Báhoni bol jediným zariadením tohto druhu pre dospelých zrakovo postihnutých na Slovensku. Tých, ktorých nemohol prijať, Spolok pre starostlivosť o nevidiacich podľa možností finančne podporoval. Vinou nedostatku peňazí však nedokázal realizovať pôvodný zámer zriadiť aj ďalšie podobné inštitúcie. Ústav v Báhoni vôbec nestačil pokryť záujem žiadateľov a potrebnú starostlivosť najmä v čase, keď sa vzhľadom na nárast počtu zrakovo postihnutých na Slovensku v dôsledku rozšírenia trachómu zvyšovali nároky na kapacitu týchto zariadení. Väčšina zrakovo postihnutých naďalej ostávala v kruhu rodiny, bez odbornej starostlivosti, často trpená i zneužívaná na žobranie. Organizačné zmeny v ústavnej starostlivosti o nevidiacich sa uskutočnili roku 1937, keď sa v rukách spolku sústredila starostlivosť o dospelých zrakovo postihnutých na celom Slovensku.

Výchovu školopovinnej zrakovo postihnutej mládeže zabezpečoval Československý štátny ústav pre nevidiacich v Levoči, ktorý prijímal deti vo veku od 7 do 14 rokov bez rozdielu národnosti. V predvojnovom období sa tu chovanci venovali len košikárstvu, vyplietaniu rákosových stoličiek a hudobne nadaní žiaci sa učili ladiť klavíry. Po roku 1918 pribudli niektoré nové remeslá, ale aj hra na klavíri a citare. Pri ústave sa nachádzala trafika, ktorá preň znamenala výdatný zdroj príjmov.

Telesný hendikep

Pod pojmom "mrzák" sa chápal človek s telesnou vrodenou alebo získanou chybou. Podľa odborníkov medzi najčastejšie vrodené telesné deformity v tomto období patrili: krk nakrivo, splynutie krčných stavcov (Krippelova Feilova choroba), vysoký stav pliec, odstávajúce lopatky, kostený vzrast predlaktia, svalové kontraktúry, vbočená ruka, nadpočet alebo zrastenie prstov. Dolné končatiny najčastejšie postihovalo vytknutie stehenného zhybu, vrodená kontraktúra kolien, vytknutie kolennej kosti, ploché nohy, hákovitá noha, kladivkové a drápovité prsty, vybočená konská noha. Získané telesné deformity boli najčastejšie následkom rachitídy, nazývanej aj anglická choroba, ktorá spôsobovala poruchy kostného rastu, detskej obrny, paralýzy končatín, tuberkulózy, ale aj špecifických chorôb kostí a rôznych druhov úrazov a traumatických amputácií. Prevážna väčšina ťažko postihnutých osôb zostávala v domácom ošetrení bez základnej odbornej starostlivosti. Pomôcť riešiť tieto problémy najmä u detí mal aj Spolok pre stavbu nemocníc, založený roku 1921 (premenoval sa na Spolok pre starostlivosť o zmrzačených na Slovensku), ktorého úsilím bolo vychovať z postihnutých detí duševne vyrovnaných a ekonomicky samostatných jedincov. Prvým zariadením tohto druhu sa stal Domov slovenských mrzáčikov v Slávnici, ktorého poslanie optimisticky vyjadril jeho riaditeľ: "Deti, ktoré s trpkosťou oddané svojmu smutnému osudu bez radosti pre budúcnosť živorili po dedinách, dostali svoj domov, ktorý ich vyškolí, vyučí remeslu, dá im do ruky chlieb a možnosť, aby sa s radosťou oddali novému životu a stali sa užitočnými členmi ľudskej spoločnosti." V tomto duchu spolok rozpracoval a v slávnickom ústave zaviedol organizovanú starostlivosť, kde sa chovancom okrem dôslednej a účinnej ortopedickej liečby vrátane rehabilitácie a špeciálnej pedagogiky poskytovala aj dôkladná príprava na budúce povolanie. Po jej absolvovaní sa mohli postihnutí plnohodnotne začleniť do života. Spolok sa zaujímal aj o evidenciu a výskum telesne postihnutých, ich mravnú a právnu ochranu. Podľa štatistického výskumu z roku 1930 na Slovensku žilo asi 5-tisíc zmrzačených detí v školopovinnom veku, z ktorých však ústav v Slávnici mohol po vybudovaní internátu prijať len 60. Z tohto dôvodu podpredseda spolku profesor Ortopedickej kliniky MUDr. K. Koch roku 1931 inicioval založenie stavebného fondu a začali sa rokovania o výstavbe nového, moderného ústavu. Napriek počiatočným úspechom sa až roku 1937 podarilo zakúpiť budovu bývalej Patrónky v Bratislave. Nový ústav pre telesne postihnutých uviedli do prevádzky v nasledujúcom desaťročí.

Veľkú skupinu dospelých telesne postihnutých v tomto období tvorili vojnoví invalidi, ktorých ku koncu roka 1927 na Slovensku evidovali 25 366. Pomerne vysoké percento vojakov utrpelo rozsiahle zranenia s trvalými následkami, mnohí z nich sa museli podrobiť amputácii. Každý vojnový invalid po amputácii hornej alebo dolnej končatiny mal nárok na dve protézy. Pacientom sa prideľovali aj brušné pásy, podporné prístroje, ortopedické topánky a ďalšie protetické pomôcky. Nárok na liečenie mali len vojnoví invalidi, ktorých hendikep spôsobili následky zranení počas vojenskej služby. Dlhodobú starostlivosť o vojnových invalidov zabezpečovali špeciálne domovy v Bojkovej a v Kochanovciach. Kapacitne však nestačili, preto MSS kúpilo zámok v Kovárovciach, kde po čiastočnej rekonštrukcii umiestnili 200 vojnových invalidov. Na ústavnú starostlivosť mali nárok iba vojnoví invalidi, o ktorých sa rodina nestarala. Prevažná väčšina invalidov zostávala v domácom ošetrení. V krajnej núdzi MSS udeľovalo vojnovým poškodencom a invalidom jednorazové finančné podpory. Patrilo im aj prednostné právo pri obsadzovaní tabakových trafík. Napríklad do roku 1920 sa im a vdovám po vojakoch pridelilo na Slovensku celkovo 1 488 trafík a 167 výčapov. Mnohí z invalidov sa pri nižšom stupni poškodenia rekvalifikovali a začali vykonávať inú profesiu, čím sa čiastočne zlepšili ich materiálne podmienky. Ak však výška ich príjmu presahovala 5-tisíc korún ročne, strácali nárok na štátnu podporu.

Hluchonemá mládež

Starostlivosť o hluchonemú mládež na Slovensku zabezpečoval štát prostredníctvom financovania internátnych škôl, ako aj dobrovoľnícke organizácie. Roku 1919 vydalo Ministerstvo školstva a osvety Štatút pre ústavy hluchonemých na Slovensku, ktorým prevzalo a poslovenčilo jestvujúce ústavy v Jelšave, Kremnici a v Bratislave. Pre žiakov s vyučovacím jazykom maďarským roku 1920 vznikol špecializovaný ústav v Komárne. Na deti umiestnené v ústavoch finančne prispievali rodičia podľa ich majetkových pomerov. Prevažná väčšina žiakov nebývala v internáte, ale v pestúnskych rodinách a školu pravidelne navštevovala. V mnohých prípadoch z tohto však vznikali problémy, pretože mnohé pestúnske rodiny vnímali pobyt deti u ich ako finančný zisk či ako výpomoc v hospodárstve a neštítili sa praktizovať to aj pokútnym spôsobom. Napríklad posielali deti kradnúť z lesa drevo alebo z polí zemiaky, odnášať cestujúcim batožinu zo stanice za peniaze a pod. Ak aj deti premiestnili do iných rodín, situácia sa onedlho zopakovala.

Pri starostlivosti o hluchonemých sa väčší dôraz pripisoval príprave pedagogického personálu. Vznikali učiteľské organizácie, ktoré obhajovali ich stavovské záujmy, zabezpečovali vzdelávanie špecializovaných učiteľov, pripravovali učebné osnovy a iniciovali zriadenia mnohých ústavov, domovov, škôl. Vzdelávaniu učiteľov na školách pre nepočujúcich a publikovaniu teoretických a metodických prác od roku 1923 slúžila Revue pro vzdělání a výchovu hluchoněmých. Pre dospelých vychádzal od roku 1918 časopis Obzor hluchoněmých. Na rozdiel od českých ústavov, kde prevládala posunková reč, na Morave a na Slovensku sa pri vyučovaní hluchonemých používala hlásková reč, ani tá však nebola jednotná. Metodická nejednotnosť pretrvávala až do roku 1928, keď nové výchovné smernice zjednotili vyučovanie zavedením metódy materinskej reči. V materinskej metóde sa netvorili izolované hlásky, aby sa z nich skladali slová, ale nepočujúci sa učili hovoriť na rečových celkoch, ktoré žiak odpozeral, vyslovoval, písal a čítal.

Podľa sčítania z roku 1936 bolo na Slovensku 5 911 hluchonemých a v celej Československej republike (ČSR) 15 745. Hluchonemí boli menej spôsobilí práce, preto sa starostlivosť o nich týkala najmä ich odborného vzdelania. Dôležitú úlohu tu plnil Spolok pre starostlivosť o hluchonemých na Slovensku. Jeho prvou predsedníčkou sa stala L. Hálková, manželka známeho českého lekára pôsobiaceho na Orave MUDr. I. Hálka. Roku 1937 zakúpil spolok poľnohospodárske objekty s pozemkami, na ktorých zamestnával hluchonemých.

Pracovná terapia pre slabomyseľných

K skupine vyžadujúcej ochranu a pomoc patrili aj mentálne postihnuté osoby. Do ústavov umiestňovali jedincov s ťažkou a so strednou mentálnou retardáciou a s pridruženým zmyslovým alebo telesným defektom, ťažko chronicky chorých s prvotným mentálnym defektom, ktorí sa nemohli sami o seba postarať a ktorým z rodinných či finančných dôvodov nemohla pomôcť rodina. Nedostatok zdravotno-sociálnych zariadení spôsoboval nemalé problémy. Situáciu po roku 1918 zhoršilo aj prepustenie hendikepovaných osôb z ústavov v Budapešti patriacich do domovských obcí na Slovensku. Preplnenie psychiatrickej kliniky v Bratislave a v Košiciach viedlo k rozhodnutiu MVZTV, aby psychicky chorých pacientov zo Slovenska hospitalizovali v ústavoch na Morave a v Čechách. Určité zlepšenie nastalo, keď z bývalého ústavu pre epileptických pacientov Dr. Bluma v Plešivci vybudovali filiálny ústav košickej nemocnice a v Pezinku filiálku bratislavskej psychiatrickej kliniky so 185 lôžkami. Podľa úradných odhadov bolo roku 1928 na Slovensku okolo 6-tisíc nezaopatrených psychicky chorých pacientov.

Psychiatrické oddelenie verejnej nemocnice v Nitre naďalej praktizovalo systém tzv. domácej ošetrovateľskej starostlivosti, ktorý fungoval od roku 1907. Experiment s umiestňovaním pacientov s ľahšími psychiatrickými poruchami sa začal najprv v obci Pohranice. Spočiatku sa veľmi ťažko darilo získať obyvateľov obce pre tento program. Mnohí z nich sľúbili prijať chorých do opatery za nízku odmenu, ale keď mali pacientov prevziať, záujemcovia sa nedostavili. Sedliakov povzbudil príklad cigánskych muzikantov, ktorí si žiadali dvoch chorých. Začiatkom novembra 1907 bolo v rodinnej opatere už 19 chorých a do konca roka sa ich počet zvýšil na 67, neskôr na 100 osôb. Počas vojny počet mentálne chorých v rodinnej opatere klesol. Roku 1928 týmto spôsobom ošetrovali až 180 osôb. Okrem Pohraníc túto opateru poskytovali aj obce Host a Čalád, kde v 30. rokoch 20. storočia žilo a pracovalo takmer 600 pacientov. Systém tzv. rodinnej starostlivosti sa praktizoval s veľmi dobrými výsledkami v Belgicku a vo Francúzsku. Pri umiestňovaní chorých do rodín sa prihliadalo na to, či bol pacient schopný sociálnej komunikácie a či vzhľadom na chorobu by nebolo liečenie v ústave úspešnejšie. Rodina poskytla pacientovi ubytovanie a stravu rovnocenne s ostatnými členmi rodiny. Mal svoju posteľ, čistú bielizeň, voľne sa pohyboval v rodinnom prostredí a postupne sa stal členom domácnosti. Mnohí pomáhali pri prácach doma a na poli. Podľa štatútu rodinnej opatery ich raz mesačne navštevoval lekár psychiatrického oddelenia a takisto raz mesačne ich dovážali do ústavu, aby sa mohli okúpať a odvážiť. Ošetrovateľská sadzba na deň a osobu predstavovala 8,50 Kč, z toho opatrovnícka rodina dostala 5 Kč, zvyšok bol určený na ošatenie a lieky pre pacientov, ako aj na administratívu spojenú s liečbou.

Blumov ústav pre slabomyseľných v Plešivci disponoval oddelením pre slabomyseľných a oddelením pre choromyseľných. Zverencov zaradili do pracovnej činnosti podľa stupňa mentálneho poškodenia. Ústav tvorilo 18 budov s maximálnou kapacitou 360 miest. Chovancom poskytoval celkové zaopatrenie, liečenie, výchovu. Pôsobili tu dvaja lekári - psychiater a praktický lekár. Okrem záhrady mal ústav v prenájme pole, ktoré obhospodarovali chovanci a najatí robotníci. Negatívne svetlo na ústav padlo pri prehliadke roku 1927, keď kompetentný inštruktor žiadal komisionálne vyšetriť a následne preradiť do iných zariadení "vzdelateľné" deti, čomu vedenie ústavu bránilo. Inštruktor získal dojem, že "napriek tomu, že ústav koná určité dobré služby zo stránky sociálnej a sociálno-zdravotnej, je predsa len podnikom zárobkovým". Túto domnienku potvrdzovala aj nedostatočná kvalita stravy podávanej deťom.

Na Slovensku absentoval štátny ústav, ktorý by zabezpečoval výchovu a starostlivosť o slabomyseľnú mládež. Túto úlohu plnil súkromný zdravotno-sociálny ústav s pomocnou školou v Petrovanoch, založený MUDr. Vladimírom Pospíšilom roku 1923. Pomocné triedy pre slabomyseľnú mládež vznikli v Bratislave, Komárne, Košiciach a Trenčíne. Prínosom pre vzdelávanie tejto kategórie detí bol zákon č. 86 z roku 1929 o pomocných školách, ktorý legalizoval výchovu a vzdelávanie duševne chybnej, debilnej mládeže.

Roku 1932 vznikol v Žiline Zemský(Krajinský) spolok pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku. Organizoval kurzy pre učiteľov o výchove a vzdelávaní slabomyseľných v Trenčíne a v Banskej Bystrici. Na charitatívnej báze fungoval v rokoch 1932 -1940 azylový ústav pre slabomyseľných, ktorý vydržiavala Kongregácia sestier svätých Cyrila a Metoda. Dôležitú úlohu pri starostlivosti o postihnutých jedincov mal plniť aj Pedologický ústav v Bratislave, založený roku 1931. Po krátkej existencii však zanikol a jeho úlohu prevzali jednotlivé kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, najmä Psychiatrická klinika. Zvláštnu právnu ochranu tejto skupine hendikepovaných osôb priznával občiansky zákon, ktorý slabomyseľným jedincom pripúšťal možnosť obmedziť ich spôsobilosť na právne činy, aby ich chránil pred hmotnými a inými stratami. Úplne alebo čiastočne zbavenie svojprávnosti osôb slabomyseľných starších ako 7 rokov mohol vysloviť súd na základe znaleckých posudkov.

PhDr. Anna Falisová, PhD. (1959),
pracuje v Historickom ústave SAV v Bratislave, zaoberá sa zdravotnou a sociálnou problematikou v medzivojnovom období. Je autorkou monografie Zdravotníctvo na Slovensku v medzivojnovom období (1999).

Obr.
1. 2. Blumov ústav v Plešivci
3. Záhrada ústavu Blumovho ústavu na dobovej pohľadnici (20. roky 20. storočia)
4. Pavilón č. I. Blumovho ústavu (1941)
5. Areál ústavu pri povodni na rieke Slanej asi v r. 1943 (vtedy pretekala Slaná stredom areálu)

Obrazové materiály Blumovho ústavu pochádzajú z: www.pl-plesivec.sk

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Počúvanie je nové čítanie


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2021 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.