História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Online kníhkupectvo BUX.sk

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

Medzi kláštorom a svetom

Beginy v stredovekom Uhorskom kráľovstve

Daniela Dvořáková

Beginy, laické ženy žijúce životom mníšok, boli osobitným javom stredovekej spoločnosti. Žili akoby na pomedzí - na pomedzí svetského života a kláštora, kacírstva a pravej viery, chudoby a bohatstva. Niektoré bývali vo vlastných domoch alebo v domoch svojej rodiny, iné zasa žili v kláštoroch v podstate rovnakým životom ako riadne mníšky. Okrem toho jestvovali aj domy begín, v ktorých sestry nažívali na spôsob laických komunít. Ich poslaním bola starostlivosť o chudobné dievčatá, vdovy, chorých či výučba detí a dievčat. Vo svojich spoločenstvách viedli tichý, pracovitý, zbožný a počestný život. Mnoho dievčat a osamelých žien nachádzalo medzi nimi útočisko pred biedou, neistotou a bezmocnosťou.

O pôvode názvu begina existuje niekoľko teórií. Podľa jednej sa beginy nazývajú podľa sv. Beggy († 694), podľa iných názorov slovo begina vzniklo z mena Lamberta le Bég(u)e, kňaza z Liege žijúceho v 12. storočí, na ktorého podnet celé hnutie údajne vzniklo. Napokon novší názor tvrdí, že beginy získali meno podľa farby najlacnejšieho odevu stredoveku, zhotoveného z hrubej nebielenej vlny (bigio, bége, beige - béžový), do akého sa odievali aj cisterciti, premonštráti a dominikáni.

Za zlatý vek beginizmu sa považuje 13. storočie. Len v okolí Kolína nad Rýnom žilo okolo roku 1250 viac ako 2 000 begín. Medzi beginy si práve v tomto období ľahko nachádzali cestu rôzne kacírske hnutia, najmä katarské. Aby sa tomu predišlo, cirkev sa usilovala podriadiť ich spoločenstvá duchovnému vedeniu mužských reholí. Pri svojich kláštoroch ich usádzali najskôr premonštráti.
Beginy síce neskladali rehoľné sľuby, ale podobne ako iné mníšky sa venovali duchovnému životu a práci. Mnohé sa neskôr stali riadnymi rehoľníčkami, iné sa vrátili do svetského života a vydali sa. Prísny mníšsky život ich však čoraz viac posúval od premonštrátov k cistercitom a potom k žobravým reholiam: dominikánom a františkánom. Tento vývoj uzavrel koncil vo Vienne roku 1311, ktorý výslovne nariadil, že beginy môžu ďalej existovať iba pod podmienkou, že sa včlenia do tretieho rádu františkánov alebo dominikánov a budú žiť rehoľným životom.

Slovná ilustrácia

Malá sociologická sonda
Jedným z najcennejších prameňov, aké máme o beginách k dispozícii, sú protokoly kanonizačnej komisie, ktorá roku 1276 skúmala život a zázraky Margity Uhorskej. Obsahujú výpovede niekoľkých desiatok ľudí, ktorí pred komisiou podávali svedectvo o svojich skúsenostiach so zázrakmi sv. Margity. Každý odpovedal na rovnaké otázky: akou chorobou trpel a ako dlho, či bol dovtedy liečený a akým spôsobom, ako sa dopočul o Margitiných zázrakoch, ako sa dostal k jej hrobu na Zajačom ostrove, ako mu pomohla, koľko má rokov, či je slobodný alebo sluha a či je bohatý.

V tejto malej sociologickej sonde sa na niekoľkých miestach spomínajú beginy, a to dokonca s podrobnosťami, aké v iných prameňoch nemožno nájsť. V niekoľkých prípadoch to boli práve beginy, ktoré priviedli chorú ženu na Zajačí ostrov. Beginami boli možno sestry Athleita, Melt a Jorauth, ktoré odniesli istú Agnes z Budína k hrobu svätice. Agnes bola ťažko chorá a nedokázala už ani hovoriť, ani sa hýbať.

V inom prípade účinkovali beginy z Ostrihoma. Begina Misa trpela niekoľko rokov chorobou "na tajnom mieste", ktorú "z hanblivosti" nemohla prezradiť. K hrobu svätice ju na voze priviezli beginy Alžbeta a Osanna. Na otázku, koľko má rokov, Misa odpovedala, že má viac ako štyridsať a už dobrých štyridsať rokov je beginou. Na otázku, či je bohatá, zas výstižne odvetila: "Ako môžem byť v takejto reholi bohatá?"

Obe beginy, ktoré Misu sprevádzali, sa tiež dostali pred kanonizačnú komisiu. Pri opise Misinej choroby prejavili menej zdržanlivosti. Alžbeta uviedla, že Misa tri roky krvácala tak, že nemohla vstať z lôžka. O sebe povedala, že je chudobná a myslí si, že má asi tridsať rokov. Osanna na otázku, či je bohatá, odpovedala: "Pre seba mám dosť." O svojom veku prezradila, že má tridsaťpäť rokov. Všetky tri sestry sa označili za slobodné.

V samotnej legende o blahoslavennej Margite, ktorá bola spísaná na základe výsledkov vyšetrovania prvej kanonizačnej komisie krátko po Margitinej smrti roku 1270 alebo 1271, sa spomína ďalšia begina Alžbeta, ktorá pomáhala pri transporte dievčaťa z Budafelhévízu, ochrnutého na obidve nohy. Dievča najskôr priniesol jeho kmotor, klerik Ondrej, ten ju však nevládal odniesť až k Margitinmu hrobu, a tak ju zložil v dome akéhosi Pavla žijúceho na Zajačom ostrove. Odtiaľ jej potom Pavlova manželka a begina Alžbeta pomohli dostať sa až k samotnému hrobu. Nie je celkom jasné, či spomínaná begina bývala tiež v Pavlovom dome, či prišla spolu s dievčaťom, alebo patrila k budínskym beginám.

Z informácií o beginách, ktoré sa zachovali v súvislosti s Margitinou kanonizáciou, nemožno robiť ďalekosiahle závery. Je z nich však zrejmé, že beginami sa mohli stať už veľmi mladé dievčatá, či dokonca deti, ako to bolo v Misinom prípade.

Mníšky, ktoré búrali múry

Rovnakým vývojom prešiel aj beginizmus v Uhorsku. Najviac prameňov máme z 13. storočia, keď boli beginy veľmi populárne (často v prameňoch označované sorores). Kláštory begín neraz zakladali samotní panovníci, ako to bolo v prípade kláštora v Dunapentele (dnes Dunaújváros v Maďarsku). Roku 1275 Ladislav IV. (1272 - 1290) počas poľovačky v Bakonskom lese daroval beginám tamojší Kláštor sv. Pantaleona, ktorý bol opustený od čias tatárskeho vpádu.

O sprísnení cirkevného dozoru nad beginami v 14. storočí trochu úsmevne vypovedá listina z roku 1347 týkajúca sa begín vo Vespríme (Veszprém). Tamojšie sestry boli pod správou dominikánov. Keď sa ich vikár generálneho priora rehole Ján Cholos, ktorý mal medzi nimi vlastnú sestru, snažil pevnejšie uzavrieť medzi kláštorné múry, ako sa na mníšky patrí, vzbúrili sa: múr, ktorý dal cez deň okolo ich sídla postaviť, v noci zbúrali.

Práve do tohto kláštora umiestnil uhorský kráľovský pár Belo IV. (1235 - 1270) a Mária svoju dcéru Margitu. Neskôr pre ňu vybudovali dominikánsky kláštor na Zajačom ostrove (Insula Leporum, dnes Margitsziget) v Budíne. Tam sprevádzali kráľovskú dcérku aj niektoré beginy z Vespríma. O tom, že na Zajačom ostrove žili beginy, resp. tamojšie dominikánky mohli prežívať v povedomí ľudí ako beginy, hovorí napríklad Dubnická kronika. V súvislosti so smrťou kráľa Štefana V. (1270 - 1272), syna Bela IV., kronikár uviedol, že bol pochovaný "v Kostole Blahoslavenej Panny (Márie) na budínskom ostrove, kde majú sídlo beginy". V súvislosti s kláštormi na Zajačom ostrove i vo Vespríme sa pritom v literatúre uvádzajú iba dominikánky. Identifikovať beginy v prameňoch je totiž problém, lebo sú často stotožňované s mníškami rehole, pod ktorej správou sa ich kláštor nachádzal. Navyše niektoré beginy postupom času zložili rehoľné sľuby.

Zbožné ženy na Budínskom hrade

Napríklad beginy žijúce na Budínskom hrade vystupujú v listinách ako moniales, teda mníšky, ale aj ako počestné ženy, teda beginy, a ich sídlo sa striedavo označuje za kláštor i za dom. Okolo roku 1283 ho založila Sybila, vdova po palatínovi Mojšovi (Moys). Beginám darovala dom nachádzajúci sa na Budínskom hrade oproti františkánskemu Kláštoru sv. Jána a ďalšie majetky. Roku 1448 im pápežský legát Ján Carvajal dal súhlas na to, aby navždy žili v spomínanom dome, slúžiac Bohu a žijúc v čistote, pričom všetky sviatosti, vrátane tzv. posledného pomazania, im mali poskytovať tamojší mnísi.

Budínske beginy disponovali pomerne slušným majetkom. Už len samotný dom, v ktorom žili, mal značnú hodnotu. V ich susedstve mal obydlie samotný palatín Mikuláš Kont a iní uhorskí magnáti. Okrem toho vlastnili majetky v meste a v blízkom okolí.

Napríklad roku 1308 ostrihomský arcibiskup exkomunikoval na žiadosť begín istého mešťana a jeho manželku, ktorí si robili nároky na jeden ich dom a vinohrad a odmietli akceptovať rozsudok v prospech begín. Z rozsiahleho vyšetrovania sa dozvedáme nielen mená niektorých zbožných žien - Albrata, Merz, Alahad, Kristína -, ale napríklad aj zaujímavý fakt, že Albrata vystupovala s titulom magistra, čo azda poukazuje na jej funkciu učiteľky či akejsi predstavenej.

Budínske beginy sa tešili aj priazni Mateja Korvína (1458 - 1490). Ten vydal niekoľko listín, ktorými si tamojšie beginy vzal pod ochranu a niekoľkokrát zasiahol v ich prospech. Zmienky o ďalších majetkoch, poddaných a neurodzených familiároch begín na Budínskom hrade dosvedčujú, že neboli spoločenstvom odkázaným len na almužny, ale mali vlastné hospodárstvo, ktoré ich živilo. Almužny, samozrejme, dostávali tiež, a to občas aj od samotného kráľa. Roku 1525 im napríklad uhorský kráľ Ľudovít II. (1516 - 1526) prispel tromi zlatými.

Zaujímavosťou je, že budínske beginy vykonávali aj úradnú činnosť. Slúžili obyvateľom, pravdepodobne najmä ženám, ako úschovňa listín, svedeckých výpovedí a pod. Dokladá to prípad z roku 1486, keď sa pred Mateja Korvína dostavili "zbožné sestry Potenciána a Anna, žijúce oproti Kláštoru sv. Jána, apoštola, v Budíne, aj v mene ďalších begín usadených na tomto mieste", aby požiadali o ochranu pred Margarétou, vdovou po Žigmundovi z Pándu. Tá si v ich dome uložila truhlicu s rôznymi listinami týkajúcimi sa jej majetkov. Beginy však na príkaz prelátov a barónov odovzdali truhlicu súdnemu dvoru. Sudcovia z nej vybrali niektoré listiny a nevrátili ich späť. Pobúrená vdova sa márne domáhala svojich dokumentov. Kráľ vydal potvrdenie, že sestry odovzdali listiny na jeho príkaz, a Margaréta ich nemala ďalej znepokojovať.

Iný prípad dosvedčujúci úradnú činnosť budínskych begín sa odohral roku 1514. Vtedy si Barbora, dcéra sikulského župana Jána Tarcaia (Tarczay), ktorá sa údajne hanbila predstúpiť pred Budínsku kapitulu ako hodnoverné miesto, vyžiadala dvoch kanonikov, aby sa dostavili do domu begín v Budíne, kde dosvedčila, že jej matka vydala podiel z majetkov.

Barbora neskôr sama vstúpila medzi budínske beginy. Život medzi nimi sa jej však zdal neznesiteľný, preto roku 1523 požiadala, aby mohla "pre zlý vzduch, ktorý jej kazí zdravie, a pre nezhody s mníškami, ktoré jej neumožňujú žiť pokojným životom", odísť z Budína a vstúpiť do iného kláštora. Jej žiadosti vyhovel pápežský legát kardinál Tomáš. Budínsky kláštor či dom begín fungoval až do roku 1541.

Z mníšky beginou

O neznesiteľných pomeroch, ktoré mohli panovať v kláštore, o sporoch alebo nespokojnosti žien, ktoré neskoro zistili, že si svoju životnú cestu nezvolili správne, sa z prameňov priamo nedozvedáme. Môžeme ich len vytušiť z ojedinelých zmienok a náznakov. Taký je osud Zuzany z Moče, do ktorého môžeme nahliadnuť vďaka dvom zachovaným listinám z konca 15. storočia. Zuzana bola najskôr mníškou v klariskom kláštore v Starom Budíne. Spolu s ďalšími mníškami sa vraj pokúšala o bližšie nešpecifikované zmeny v kláštore, ktoré mali prispieť k jeho reforme. Stretli sa však s odporom nového správcu kláštora Lukáša, ktorý mal na mníšky dozerať a viesť ich. Zuzanu a niektoré mníšky dal uväzniť, a keď neskôr zistil, že konal nesprávne, zbavil sa ich umiestnením v inom kláštore. Ten však bol chudobnejší. Jeho opátka údajne odmietla živiť nové mníšky a poslala ich preč. A tak sa Zuzana spolu s družkami musela "na potupu mníšstva" túlať po svete. Roku 1492 požiadala, aby mohla vystúpiť z rehole klarisiek a vstúpiť do tretieho rádu sv. Františka. Súčasne požiadala o odpustenie trestu exkomunikácie a iných cirkevných trestov, ktoré boli na ňu uvalené pravdepodobne ako dôsledok jej života mimo kláštora, ktorý bol v ostrom rozpore s podmienkou prísnej klauzúry.

Minislovníček

katari - príslušníci náboženského hnutia (sekty), rozšíreného najmä v talianskej Lombardii a v južnom Francúzsku (albigénci). Hlásali dobrovoľnú chudobu, odmietali sviatosti, kult svätých, uctievanie kríža a relikvií. Mali vlastných biskupov. Cirkev proti nim organizovala križiacke výpravy.

klauzúra - uzavreté miesto v kláštore, neprístupné laickým osobám, najmä druhému pohlaviu; povinné uzavretie v kláštore.

tretí rád (tertia regula) - rehoľa určená pre ľudí, ktorí nechceli byť mníchmi, ale túžili po zbožnom živote. Nazývali sa terciári a terciárky či kajúcni bratia a sestry (fratres/sorores de penitentia). V úsilí o kresťanskú dokonalosť sa museli podrobiť zvláštnym záväzkom (liturgia hodiniek, pôst a pod.) Terciárky sa venovali najmä opatrovaniu chorých a vyučovaniu dievčat.

O osem rokov sa Zuzana opäť obrátila na pápežskú kúriu. Z jej žiadosti vyplýva, že po vstupe medzi terciárky odišla do kláštora begín v Blatnom Potoku (Sárospatak), ktorý založila príslušníčka významného aristokratického rodu Dorota z Rozhanoviec, vdova po Imrichovi z Pavloviec, niekedy v rokoch 1487 - 1493. Ani medzi beginami však nenašla túžobne hľadaný pokoj. V dôsledku jej telesnej slabosti bola vraj "menej schopná", čo prekážalo sestrám aj správkyni tamojšieho "domu či kláštora", a tak ju odmietali držať medzi sebou. Zuzane opäť hrozilo túlanie po svete, ktoré by bolo nielen "poškvrnou jej mníšskeho stavu", ale aj "nebezpečenstvom jej panenskej čistoty", ako sama uviedla. Požiadala preto, aby mohla žiť v dome rodičov či príbuzných alebo v dome zbožných žien, teda medzi beginami, ktoré nebývali v kláštoroch, ale voľnejšie vo vlastných obydliach. Odvolávala sa pritom na svoj vek (bola už štyridsiatnička) a na chatrné zdravie. S ohľadom na jej dôvody, ako aj jej chudobu, jej pápežská stolica súhlas udelila.

Prípad Zuzany z Moče je nesmierne zaujímavý. Nielen preto, že jeho aktérka sa uberala opačnou cestou ako väčšina jej súčasníčok, ktoré sa z laických sestier stávali mníškami. Vypovedá o pomeroch za kláštornými múrmi i o tom, aké ťažké bolo pre ženy získať slobodu, keď nezvládli tvrdosť mníšskej reguly. Zaujímavý je aj z hľadiska begín. Dozvedeli sme sa z neho o beginách, ktoré žili mimo kláštora vo vlastných alebo v cudzích domoch.

Únik pred svetom

Niekoľko mien a zopár útržkovitých informácií - to je všetko, čo ostalo po takom rozšírenom fenoméne, akým bol beginizmus. Beginy boli na mnohých miestach, žili svoj pokojný a zbožný život, a tak nebol dôvod, aby sa stali predmetom písomných správ. Boli zväčša chudobné, a tak chýbajú súdne doklady majetkového charakteru - najrozšírenejší prameň stredoveku. Isté je, že begín bolo viac, ako sa v súčasnosti odhaduje. Maďarská historička Beatrix Romhányiová vo svojej práci o kláštoroch v stredovekom Uhorskom kráľovstve uvádza v Uhorsku tridsať domov či kláštorov begín. Množstvo needovaného, dosiaľ nesprístupneného, ale aj vydaného, no zatiaľ nevyužitého materiálu však ešte prinesie mnoho ďalších informácií. Už teraz možno doložiť beginy minimálne na dvoch ďalších miestach, ktoré B. Romhányiová neuvádza: v Jágri (Eger) a v Skalici.

Prípadom Skalice uzavrieme rozprávanie o uhorských beginách. Vypovedá totiž o dôvode vstupu medzi zbožné ženy, o ktorom sme dosiaľ nehovorili. Nebola to vždy iba túžba po asketickom živote a službe Bohu, čo privádzala ženy a dievčatá do kláštorov a domov begín. Niekedy to bol aj útek pred hanbou a odsúdením. Taký bol pravdepodobne prípad istej Kataríny z Bratislavy.
Ján Šilhavý zo Strážnice jej adresoval list (pravdepodobne roku 1442), mimochodom napísaný v českom jazyku, v ktorom jej vysvetľuje, prečo sa oženil s inou ženou, hoci sľúbil manželstvo jej: "Již jsem se já oženiti mosel, nechtěl-li jsem v vězení shníti; cožkolvěk já jsem s tebú jaké řeči měl, šak sem pravíval, abysse se mnú nechlubila, leč prvé by bylo knezem potvrzeno." Katarína sa nechcela so situáciou zmieriť a napísala svojej sokyni list. Vyplýva to z odpovede Jánovej manželky Anny, ktorý 17. augusta 1442 adresovala Kataríne, "na tento čas v klášteře v skaliczkem obývající". List reaguje na Katarínine výčitky, a hoci sa usiluje byť zdvorilý, je plný skrytej zloby: "Za to prosím, poněvadž nyní na svatém místě v kláštere bosácckém v Skaliczy prosíš, prosi pána Boha za duši! Toho bych byla skorou zapomenula!"

Ohrdnutá Katarína sa teda uchýlila do františkánskeho kláštora v Skalici. A keďže v Skalici bol iba jediný františkánsky kláštor, a to mužský, je pravdepodobné, že v blízkosti kláštora žili pod františkánskou rehoľou sestry beginy.

PhDr. Daniela Dvořáková, CSc. (1965),
je vedeckou pracovníčkou Historického ústavu SAV v Bratislave. Zaoberá sa dejinami Slovenska a Uhorska v období vrcholného feudalizmu. Je spoluautorkou viacerých publikácií a autorkou rozsiahlej monografie Rytier a jeho kráľ, ktorá bola odmenená Cenou za vedeckú a odbornú literatúru za rok 2003, udeľovanou Literárnym fondom.

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Počúvanie je nové čítanie


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2021 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.