História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Online kníhkupectvo BUX.sk

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

Humanizácia starostlivosti o hendikepovaných
Telesne a duševne postihnutí na prahu modernej doby

Gabriela Dudeková

Aj keď problém ľudí s telesným a duševným postihnutím bol v minulosti oveľa viditeľnejší než dnes, úroveň odbornej lekárskej a sociálnej starostlivosti o nich sa vyvíjala iba postupne a pomaly. Dôsledky vojen, hladových kríz a ochorení, ktorým dnes vieme účinne čeliť, spôsobovali oveľa väčšiu zraniteľnosť našich predkov. Vojnoví invalidi a následkami ochorení trvale poškodení mrzáci tvorili prirodzenú súčasť spoločnosti, hoci žili väčšinou na jej okraji. Charita, motivovaná hlavne náboženským príkazom lásky k blížnemu, sa im snažila poskytnúť aspoň minimálne prostriedky na prežitie. Nielen lekárska veda, ale aj postoje k telesne a predovšetkým k duševne hendikepovaným prešli zložitým vývojom od izolácie k integrácii, od strachu cez súcit až ku kvalifikovanej opatere.

Telesne postihnutých invalidov spoločnosť v zásade podporovala a dávala im najavo svoje milosrdenstvo, hoci niektoré zohavenia zo zranení a z ochorení vzbudzovali odpor i strach z nákazy. Prejavy duševných chorôb sa však dlho spájali s predsudkami a poverami. Zaiste k tomu prispela nízka úroveň medicíny, ktorá ešte nevedela diagnostikovať ich príčiny a nájsť adekvátnu liečbu. Postoje verejnosti dlho ovplyvňovali stredoveké názory cirkvi, ktorá prejavy duševných porúch vyhlasovala za diablovo dielo. Takému chápaniu zodpovedali aj dobové liečebné metódy: izolácia, trest a násilie. Mnohí duševne chorí sa stali obeťami inkvizície, epileptikov "liečili" vyháňaním diabla. Autor dejín medicíny v Uhorsku D. Magyary-Kossa uviedol príklady povier a liečebných postupov duševných porúch, ktoré sa používali na vidieku ešte v polovici 18. storočia - epileptickým záchvatom sa malo predchádzať užívaním prášku z popola spálenej mužskej lebky. Účinným receptom malo byť aj pitie roztoku panenskej krvi s prídavkom cesnaku a vody po okúpaní pacienta. Narodenie postihnutého dieťaťa sa považovalo za nešťastie a neraz aj za Boží trest. Mnohé dnes už takmer vykynožené a menej známe infekčné ochorenia (mor, lepra, trachóm, syfilis, obrna a pod.) a úrazy zanechávali na pacientoch telesné i duševné následky, takže zostať trvale postihnutým predstavovalo pomerne reálnu hrozbu. Spôsob ich opatery závisel predovšetkým od stavu lekárskej a zdravotnej starostlivosti. Majetné rodiny si mohli dovoliť nákladné liečenie i opateru. Chudobní, ktorí sa nedokázali uživiť vlastnou prácou, sa museli spoľahnúť na podporu dobrodincov. Ich pomoc však bola väčšinou nekvalifikovaná, čiastková a nestála. Mnohí ľudia s trvalým postihnutím končili životnú púť v tzv. všeobecných chudobincoch, veľká časť si musela zabezpečiť živobytie žobraním.

Špecializované ústavy vznikali postupne a pri ich zakladaní sa často oveľa viac prihliadalo na verejné záujmy panovníka alebo mesta než na humanitárny úmysel. Napríklad motívom na založenie prvých ústavov pre choromyseľných bola ochrana verejnosti pred nebezpečnými bláznami, nie snaha o ich vyliečenie. Kým v západnej Európe sa v druhej polovici 17. a na začiatku 18. storočia podstatne rozšíril počet nemocníc a vznikali osobitné liečebné a sociálno-zdravotné ústavy, v habsburskej monarchii dlho zostávali skôr výnimkou. Prvé ústavy vznikli väčšinou z iniciatívy jednotlivcov, zostávali v súkromných rukách a mali iba malú kapacitu. Moderné nemocnice a špecializované ústavy s väčšou kapacitou uzreli svetlo sveta v Uhorsku až začiatkom 19. storočia. Popri nich ešte dlho existovali malé ústavy univerzálneho zdravotnícko-charitatívneho zamerania. Väčšina verejných župných nemocníc so špecializovanými oddeleniami vznikla ešte neskôr, niektoré až v poslednej tretine 19. storočia. Systematickejšie záznamy o počte ľudí s telesným alebo duševným postihnutím sa až do 20. storočia neviedli. Lekári, ktorí navrhovali reformu starostlivosti o telesne postihnutých, uvádzali ako jej podmienku práve evidenciu.

Zrakovo postihnutí

Aj v prípade ľudí s výrazne poškodeným zrakom alebo úplne slepých sa odborníci mohli spoliehať iba na odhady, hoci sa tieto vrodené anomálie i následky infekčných chorôb (kiahne, záškrt, encefalitída) vyskytovali pomerne často. Najviac problémov spôsoboval trachóm - silne nákazlivý zápal oka, ktorý pri nedostatočnom liečení končil úplnou stratou zraku. Azda najsmutnejšou stránkou nízkej úrovne zdravotníctva bolo vysoké percento nevidomých, ktorí prišli o zrak ešte v detskom veku. Trachómom sa nakazili deti často od matky hneď pri pôrode, otrasné boli tiež následky syfilitického ochorenia rodičov. Špecializované ústavy sa preto sústreďovali iba na najťažšie prípady.

Podľa vzoru parížskeho ústavu založil lekár Viliam Klein roku 1804 vo Viedni prvý ústav pre slepcov v habsburskej monarchii z vlastných prostriedkov (roku 1818 bol poštátnený). Začiatky ústavnej starostlivosti pre nevidomých v Uhorsku sa spájajú s Bratislavou. Práve tu začal roku 1825 pedagóg Rafael Beitl, ktorý mal skúsenosti z viedenského ústavu, vyučovať v skromných podmienkach dvojizbového bytu dvoch slepých. Po prezentovaní pracovných výsledkov na zasadaní uhorského snemu sa rozbehla úspešná zbierka, ktorá o rok neskôr umožnila preniesť vyučovanie do Pešti a založiť tam pod Beitlovým vedením prvý ústav pre slepcov v Uhorsku. Hoci poskytoval odbornú pedagogickú výchovu až stovke nevidomých detí, táto kapacita nepostačovala. Ešte aj koncom 19. storočia odborníci odhadovali, že celkový počet slepých v Uhorsku sa pohybuje okolo 20-tisíc, z toho až 3-tisíc detí si vyžadovalo kvalitnú prípravu opatrení. Opatrovateľské ústavy pre dospelých slepcov, ktoré už v tom čase fungovali v niektorých európskych krajinách, v Uhorsku vôbec neexistovali. Jediné zariadenie poskytujúce ubytovanie a zamestnanie nevidomým dospelým (do 36 rokov) vzniklo až na prelome 19. a 20. storočia v Temešvári. Išlo o neštátny ústav, ktorý financovalo najmä mesto, jednotlivci a spolky vrátane Krajinského spolku na podporu slepcov. Chovanci sa tu zaoberali najmä výrobou prútených výrobkov.

Čo sa týka špeciálnej pedagogiky zrakovo postihnutých, výrazný prelom znamenalo zavedenie Braillovho slepeckého písma. Učiteľ parížskeho slepeckého ústavu Louis Braille, ktorý sám v troch rokoch úplne stratil zrak, zverejnil svoj objav roku 1829. Jeho vynález otvoril nové možnosti na vzdelávanie nevidomých. Kým spočiatku sa u slepcov preferovalo hudobné vzdelávanie, teraz sa začala uplatňovať zásada, že každý chovanec sa má vyučiť remeslu. Skúsenosti z vyučovania postihnutých detí v ústavoch umožnili ďalšie zdokonaľovanie vyučovacích metód. Viacerí učitelia špeciálnych ústavov v Uhorsku zostavovali učebné plány, zavádzali nové pedagogické postupy a pomôcky. Napríklad Vincent Molnár (rodák z Chynorian), učiteľ peštianskeho ústavu pre nevidomých, vynašiel slepeckú mapu vyrobenú špeciálnou dierovanou technikou, ktorá získala priaznivý ohlas doma i v zahraničí.
Výchova hluchonemých

Zásluhy na vzniku ústavov pre hluchonemé deti v Európe sa pripisujú francúzskemu kňazovi CH. M. de l' Epéemu, ktorý v 60. rokoch 18. storočia vzal k sebe na výchovu dve hluchonemé dievčatá. Vytvoril pritom systém dorozumievania znakmi, ktorý bol kombináciou mimiky a ukazovania prstami. Od roku 1770 na vlastné náklady vybudoval v Paríži prvý ústav pre hluchonemé deti v Európe. Podľa jeho príkladu zriadila Mária Terézia roku 1779 prvé špecializované zariadenie pre takto postihnutých v habsburskej monarchii, najprv ako oddelenie viedenského mestského špitála, ktoré však mohlo prijať iba 12 chovancov. Samostatný ústav, ktorý dal roku 1784 vybudovať Jozef II., mal kapacitu 45 osôb. Deti vo veku 7 - 14 rokov sa tu učili nielen komunikovať so zdravými, vrátane rozprávania, ale aj základom čítania, písania, počítania, kreslenia a vierouky. Konečným cieľom výchovy bolo vyučiť sa remeslu, aby sa chovanci v dospelosti mohli uživiť vlastnou prácou.

Aj v Uhorsku vznikol ústav pre hluchonemé deti z osobnej iniciatívy. Hlavný notár Gemerskej župy Andrej Cházár, ktorý navštívil viedenský ústav, rozbehol roku 1799 širokú propagačnú akciu a zbierku. Za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval mu vlastný dom v Rožňave. Hoci uhorský ústav otvorili roku 1802 vo Vacove (Vác v Maďarsku), jeho založenie sa dodnes spája s menom A. Cházára. Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Za prvý ústav pre hluchonemé deti na území Slovenska sa považuje škola, ktorú založil a viedol pedagóg Móritz Mauksch v Liptovskom Mikuláši roku 1835, po jeho smrti roku 1848 však zanikla. Situácia v menších mestách bola pre vznik špeciálnych škôl zložitejšia. Nové, väčšinou menšie internátne zariadenia, ktoré spravovali mestá alebo jednotlivci, vznikli až na sklonku 19. storočia v Temešvári, Arade, Kečkeméte, Kapošváre a Budapešti, kde okrem súkromného ústavu A. Frimma existoval aj ústredný židovský ústav pre hluchonemých. Na začiatku 20. storočia pribudol ústav pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave, pomenovaný podľa A. Cházára. Činnosť začal roku 1901, výdavky hradilo mesto a dobrodinci. Okrem neho fungovali na území Slovenska ešte ústavy v Kremnici (od roku 1903) a v Bratislave. Cieľom výchovy v novom štátom subvencovanom zariadení pre hluchonemé deti z Bratislavskej, Nitrianskej a Komárňanskej župy bolo "naučiť chovancov - ktorí by inak boli na ťarchu spoločnosti - reč, základné vedomosti a praktické zručnosti, tým ich pozdvihnúť z nevedomosti, ochrániť od mravnej skazenosti a pripraviť na to, aby sa ako šikovní remeselníci stali užitočnými členmi spoločnosti".

Ukazovať, alebo hovoriť?

Napriek tomu, že počet špeciálnych zariadení a ich kapacita stúpali, nedokázali prijať všetkých, ktorí takúto výchovu potrebovali. Podobne ako u zrakovo postihnutých, aj poruchy sluchu, ktoré neraz vyústili do hluchoty, boli smutnými následkami infekčných ochorení, predovšetkým detských (záškrtu, šarlachu, kiahní) a syfilisu rodičov. Ako najčastejšiu príčinu hluchoty detí uvádzali lekári infekčný zápal mozgových blán, ktorý opakovane zasahoval niektoré okresy až v epidemických rozmeroch.

Spôsob vyučovania hluchonemých charakterizoval v 19. storočí spor o to, či sa majú učiť rozprávať, alebo si majú vystačiť používaním znakovej reči. Prstová abeceda a znaková reč sa stali prvými prostriedkami komunikovania s hluchonemými deťmi a týmto zručnostiam učili deti aj v prvých ústavoch. Táto tzv. francúzska metodika, ktorá vychádzala z praxe de l´ Epéeho, sa líšila od tzv. nemeckej, ktorú praktizovali v ústave pre hluchonemých v Lipsku. Podľa nej sa zase hluchonemé deti mali predovšetkým naučiť hovoriť, aby sa čo najviac priblížili zdravým ľuďom. Kombináciou oboch spôsobov vznikla viedenská metóda, pomenovaná podľa ústavu vo Viedni, kde vyučovali deti aj znakovej reči, aj rozprávaniu. Kým na začiatku 19. storočia ešte zástancovia rôznych metód medzi sebou súperili, na medzinárodnom kongrese učiteľov hluchonemých detí v Miláne roku 1880 získala prevahu nemecká metodika. V Uhorsku uplatňovali do 70. rokov v štátnych ústavoch viedenský spôsob výučby, potom výhradne iba nemeckú metódu, podľa ktorej hluchonemí potrebovali predovšetkým vedieť odzerať od úst a dorozumievať sa hlasom, nie znakovou rečou. Počas pobytu v ústave, ktorý trval 6 - 7 rokov, sa okrem rozprávania mali hluchonemé deti naučiť písať, čítať, počítať a získať základné vedomosti z prírodopisu, zo zemepisu, z náboženstva a kreslenia. Špeciálni pedagógovia konštatovali, že "nemecká metóda je rozšírená a jej výsledky sú skutočne prekvapujúce. Hoci reč takto školených hluchonemých je väčšinou monotónna a intonácia chybná, sú aj takí, ktorí dokážu hovoriť prekvapivo čisto, a to často nielen jedným, ale viacerými jazykmi".

Šialenci, či nešťastníci?

Postavenie duševne chorých ľudí v spoločnosti komplikovala nízka úroveň medicíny a spoločenské predsudky. Vytváranie veľkých ústavov pre duševne chorých, tzv. blázincov, sa väčšmi zameralo na ich izoláciu a možnú prevýchovu než na ich vyliečenie. Spôsobom, akým tu s chorými zaobchádzali, a násilnými metódami, ktoré pritom používali, sa blížili skôr k väzeniu než nemocnici. Ešte aj v novozakladaných ústavoch v osvietenskom období sa uplatňovalo voči duševne chorým násilie. Humanizáciu zaobchádzania s nimi propagoval v našich podmienkach aj bratislavský mestský lekár Zachariáš Teofil Huszty. V diele Diškurz o medicinálnej polícii z roku 1786 zdôrazňoval zásadu, že u nikoho, ani u nebezpečného duševne postihnutého, nemá byť vylúčená šanca na vyliečenie. Prvý ústav pre duševne chorých v habsburskej monarchii vznikol na príkaz Jozefa II. roku 1784. V priebehu 19. storočia boli založené ďalšie zariadenia, stále však vyhradené predovšetkým tzv. nevyliečiteľným a nebezpečným duševne postihnutým. Najstarší ústav pre duševne chorých bol súkromným zariadením, založil ho lekár F. Schwartzer v Budíne roku 1852. Prvý štátny ústav fungoval až od roku 1868, tiež v Budíne. Roku 1883 otvorili ďalší štátny ústav pre tých pacientov, ktorých pokladali za nevyliečiteľných, ostatní našli miesto v staršom budínskom ústave. Zásada striktne rozlišovať medzi nevyliečiteľnými a vyliečiteľnými, ako aj nebezpečnými a neškodnými bláznami sa stala všeobecným základom starostlivosti o duševne chorých. Podľa zdravotníckeho zákona z roku 1876 sa o nemajetných neškodných choromyseľných mala postarať obec, z čoho aj vyplývali povinnosti pre obecných a mestských lekárov. Verejne nebezpečných bláznov mali umiestniť do ústavov pre choromyseľných na štátne náklady.

Viacerí odborníci upozorňovali, že duševné poruchy sú oveľa rozšírenejšie, ako sa zdá, a prípady násilných trestných činov spáchaných agresívnymi psychicky chorými sú iba špičkou ľadovca. Podľa bratislavského mestského lekára Gábora Pávaia-Vajnu "nesprávny životný štýl, závislosť od alkoholu, nedostatočné a neprimerané odievanie má za následok, že nervozita a duševné ochorenia v priebehu posledných dvoch desaťročí vzrástli natoľko, že ani verejné nemocnice, ani novovznikajúce štátne psychiatrické ústavy nestačia na príjem ľudí, trpiacich týmito strašnými ochoreniami, takže na týchto nešťastníkov musia dohliadať obce, aby neublížili ani sebe, ani svojej rodine, prípadne aby nespôsobili obci záhubu, ako sa to stalo minulý rok, keď duševne chorá žena založila v Šumiaci požiar, pri ktorom drevené domy ľahli popolom a dve tretiny obyvateľov zostali bez strechy nad hlavou". Naliehavá potreba podnietila budovanie a rozširovanie oddelení pre psychiatrických pacientov v štátnych župných nemocniciach i nových ústavoch. Na území Slovenska vznikol iba jedno zariadenie pre nevyliečiteľne choromyseľných tzv. Blumov ústav roku 1898 v Plešivci. Pokrokovým, aj vďaka svojmu zakladateľovi Jakubovi Fischerovi, ktorý pôsobil najprv v budapeštianskom ústave, bolo novovybudované psychiatrické oddelenie štátnej nemocnice v Bratislave, otvorené roku 1900.

Nové objavy v oblasti medicíny priniesli s modernejšími diagnostickými a liečebnými metódami aj ďalšiu humanizáciu prístupu k duševne chorým. Keď zástancovia moderného smeru humanizácie psychiatrie G. Niedermann a K. Chyzer (obaja mali skúsenosti z práce z ústredného štátneho ústavu v Budapešti) navštívili z poverenia ministra vnútra roku 1896 viaceré ústavy pre choromyseľných vo Francúzsku, v Nemecku, vo Švajčiarsku a v Rakúsku, konštatovali, že uhorské štátne ústavy kvalitou starostlivosti nezaostávali za modernými zahraničnými liečebňami. Na rozdiel od parížskeho ústavu, kde sa vraj stále používali násilné metódy a kde boli zvieracie kazajky, priväzovanie a ľadové sprchy na dennom poriadku, sa v uhorských štátnych zariadeniach uplatňovala tzv. voľná opatera. V rámci nej mali pacienti zaručený voľný pohyb v budove i v priľahlých záhradách ústavu a zúčastňovali sa dobrovoľnej pracovnej terapie. Izolácia sa používala iba u agresívnych pacientov. Lekári v Uhorsku už v tom čase akceptovali výsledky modernej psychiatrie, dokázali odhaliť spojitosť neurologických porúch s psychickými i presnejšie rozlišovať medzi epilepsiou, depresiou, hystériou, následkami syfilisu, alkoholovou drogovou závislosťou (popri najrozšírenejšom alkoholizme bola známa aj závislosť od morfia a ópia).

Prekonávať predsudky

Dejiny starostlivosti o postihnutých sú nielen históriou ústavov a lekárov, ale predovšetkým ich obyvateľov, o ktorých sa však zachovalo veľmi málo údajov. Sú tiež dejinami predsudkov, ktorých prekonávanie je oveľa komplikovanejšie a zdĺhavejšie než modernizovanie liečebných metód. Postavenie ľudí s fyzickým či duševným postihnutím vždy záviselo predovšetkým od postojov verejnosti a od hodnoty, ktorú im spoločnosť pripisovala. V tomto zmysle sú dejiny ideí i praxe v našom kultúrnom okruhu našťastie dejinami humanizácie prístupu k postihnutým. Jeho výrazom sú aj posuny v pomenovaní postihnutých ľudí od dehonestujúcich idiotov, kriplov, šialencov, bláznov a pod. často z nevedomosti prameniacich, k presnejším a ľudsky dôstojnejším pomenovaniam. Napriek pokroku vedy sú mnohé predsudky stále živé. Nesporný podiel má na tom aj prax zaužívaná v období socializmu, keď boli postihnutí ľudia izolovaní od rodín a verejnosti. Ako však ukázali rôzne príklady z minulosti (napr. tzv. rodinné kolónie pre duševne chorých s ľahšími postihnutiami) i početné iniciatívy a projekty v súčasnosti, je popri kvalitnej lekárskej opatere aj najlepším a najhumánnejším riešením čo najväčšia integrácia postihnutých.

Slovná ilustrácia 1:

Život v ústave pre nevidomých

Z polovice 19. storočia sa zachoval mierne idealizovaný, avšak na priamom pozorovaní založený opis z návštevy v Krajinskom ústave pre slepcov v Budapešti:
"Bolo práve poobede. Slepci mali voľno a každý trávil čas, ako chcel. Viete si predstaviť, akí začudovaní boli návštevníci z vidieka, keď videli, ako bezpečne a odvážne sa chovanci prechádzajú, ako sa jedna dvojica veselo hojdá, ako niektorí ďalší len tak pre zábavu šikovne cvičia na špeciálnych stĺpoch, hradách a lanách... Práve zvoní. Začína sa vyučovanie... Jedno dieťa si sadá za klavír, a zrazu zaznie nástroj i zanietený spev slepého dieťaťa tak dojímavo, až sa návštevníkom tisnú do očí horúce slzy. Po speve a modlitbe sa slepci roztrúsia do dielní a už jeden hobľuje dosky, druhý píli, tretí pletie kôš či slamenicu, väčšina dievčat sa zaoberá pletením a pradením a s náradím zaobchádzajú tak šikovne a isto, akoby ich dobre videli. Pán riaditeľ vyzval niekoľko už dospievajúcich chovancov, aby na sláčikových a dychových nástrojoch zahrali zopár skladieb. Potom ukázal knihy, ktoré si slepci sami tlačia a čítajú prstami. Nemenší údiv vyvolalo u vidieckych návštevníkov, keď slepci bezchybne a s veľkou rýchlosťou riešili ťažké počtové úlohy a múdro odpovedali na otázky z histórie, zo zemepisu a z prírodopisu... Videli tiež, ako niektorí kreslia a píšu, ako jeden číta prstami to, čo iný práve vytlačil písmenami poskladanými z vpichov, a aj to, ako rýchlo zistil, že sa v písaní pomýlil. Videli, ako menší skladajú z drevených písmen slová i celé vety a vkladajú ich do vhodných výrezov v rámoch... Videli tiež mnohé ručné výrobky, cukorničky, soľničky, kalamáre vyrobené slepými stolármi a sústružníkmi, ako aj pančuchy, ručníky, šatky (z vlny i hodvábu) a pod., ktoré uplietli slepé dievčatá, dokonca aj topánky, ktoré ušil nevidomý obuvník."
(L. Dienes: O slepcoch. Vasárnapi Ujság, 1854)

Slovná ilustrácia 2:

Vývoj ústavnej starostlivosti v Uhorsku v 19. storočí charakterizoval výrazný rastúci trend. Začiatkom 90. rokoch 19. storočia existoval v Uhorsku iba 1 ústav pre nevidomých, 1 pre choromyseľných a 8 pre hluchonemých, do roku 1914 ich počet i kapacita výrazne vzrástli, a tak ústavy v Československu mohli nadviazať na staršiu tradíciu. Uhorská štatistická ročenka uvádza v školskom roku 1911 - 1912 počet špecializovaných ústavov:
- 9 pre nevidomých, pričom všetky sa nachádzali v Peštiansko-pilišskej župe v centrálnej časti Uhorska. Takmer dve tretiny zo všetkých 698 chovancov bolo umiestnených v dvoch ústavoch pre slepcov - mestskom a štátnom v Budapešti;
- 18 pre hluchonemých. V dvoch najväčších - štátnom ústave v Budapešti a vo Vacove - vychovávali 250 z celkového počtu 1 519 hluchonemých v opatere. Na území dnešného Slovenska sa tieto zariadenia nachádzali v Jelšave (so 60 opatrovanými), Kremnici (86) a Bratislave (94), všetky pod mestskou správou;
- 8 pre psychiatrických pacientov, štátnu podporu poberala iba polovica. Najväčšiu kapacitu - vyše 100 opatrovaných - mali: Azyl pre duševne chorých v Rákosszentmihályi v správe Krajinského spolku Láska na podporu telesne a duševne poškodených, budapeštianska pomocná škola pre duševne poškodené deti a Štátny zdravotno-pedagogický výchovný ústav v Budapešti. Jediný ústav pre duševne chorých na území Slovenska, Blumov súkromný ústav v Plešivci, mal najnižší počet chovancov, iba 21 zo 629 duševne chorých, ktorí boli v danom roku v opatere niektorého z ústavov. Slovenskú národnosť uviedlo iba malé percento opatrovaných: 18 duševne poškodených (takmer všetci sa nachádzali v jelšavskom ústave), 46 zrakovo postihnutých a 26 hluchonemých.

Mgr. Gabriela Dudeková, PhD. (1968),
vyštudovala archívnictvo a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je pracovníčkou Historického ústavu SAV v Bratislave. Špecializuje sa na sociálne dejiny, hlavne na oblasť starostlivosti a sociálnej politiky.

Obr.
1. Blumov ústav počas prvej svetovej vojny. Uprostred sedí Rudolf Blum.
2. Personál a pacienti Blumovho ústavu asi roku 1901. Sediaci prvý sprava Rudolf Blum.
3. 4. Louis Braille
5. Brailleova abeceda

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Počúvanie je nové čítanie


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2021 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.