História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Jednu z najpútavejších historických tém 20. storočia nepochybne predstavujú totalitné režimy, ktorých súčasťou bolo ovládanie verejnej mienky prostredníctvom propagandy. V prílohe Histórie sme sa bližšie pozreli práve na tento zaujímavý fenomén. Prinášame niekoľko pohľadov, ktoré čitateľov zavedú do sveta ideologického súperenia, prifarbovania a skresľovania skutočnosti, budovania vlastného pozitívneho a nepriateľského negatívneho obrazu. Propaganda v prvej svetovej vojne využívala najrozličnejšie prostriedky a stala sa mimoriadne účinnou modernou zbraňou. Aktívne sa rozvíjala v medzivojnovom období najmä v konfrontácii boľševizmu a fašizmu. Po druhej svetovej vojne štandardu bojovníkov na ideologickom poli prevzali veľmoci súperiace v studenej vojne. Zaujímavým rozmerom pôsobenia propagandy v spoločnosti je strach, ktorý obracia pozornosť na život bežného človeka.

Hrdinskí vlastenci a barbarskí nepriatelia

Gabriela Dudeková

Propaganda za prvej svetovej vojny

Propaganda, čiže zámerné, inštitucionalizované šírenie skreslených informácií, ktoré má za cieľ ideovo ovplyvňovať verejnú mienku, nadobudla totálnu podobu v 20. storočí. Hoci sa vývoj politickej propagandy sleduje väčšinou od Veľkej francúzskej revolúcie, s vojnovou propagandou sa stretávame už oveľa skôr. Jej hlavný zámer a praktiky sa v zásade nemenili, zdokonaľovala sa len technika.

Hlavným cieľom propagandy bolo presvedčiť verejnosti doma i v zahraničí o oprávnených a nespochybniteľných príčinách vojny. Súperiace krajiny používali podobné, často celkom rovnaké argumenty. Praktiky a ciele rakúskej a pruskej propagandy počas vojen o Sliezsko v polovici 18. storočia sa v zásade zhodovali s tými, ktoré sa využívali v neskorších vojnových konfliktoch. Napríklad v miernych obmenách sa opakovalo, že treba udržať rovnováhu a mier v Európe a zabezpečiť ochranu pred (ruským) despotizmom. Propaganda vtedy smerovala predovšetkým do zahraničia a mala jednoduchú formu: ministerskí úradníci na pokyn vlády produkovali drobné tlačoviny, manifesty a otvorené listy v novinách od známych i anonymných autorov, ktoré prostredníctvom veľvyslanectiev šírili do zahraničia. Postupný rast gramotnosti, rozmach tlače a nové komunikačné technológie otvárali propagande široké pole.

Moderná zbraň

Prvá svetová vojna znamenala v tomto smere výrazný prelom, pretože sa v nej prvýkrát podarilo systematické využitie propagandy ako modernej zbrane. Masovosťou nadobudla novú kvalitu a intenzitu a stala sa účinným prostriedkom cieleného ovplyvňovania širokých vrstiev obyvateľstva. Novému zameraniu zodpovedala forma i obsah propagandistických výtvorov. Využívali sa obrazové publikácie, pohľadnice, fotografie či filmové predstavenia. Spravodajstvo sa obmedzovalo na správy o víťazstvách s bombastickými titulkami typu: Porazení a vyčerpaní Rusi, Ruská armáda totálne demolovaná, Naše úspechy na mori, Vypudenie Rusov z Karpát. Víziu rýchleho víťazstva bez veľkých obetí podporovalo cielené budovanie jednoty nemeckých a rakúsko-uhorských vojsk. Vojenskú presilu demonštrovali výstavy modernej bojovej techniky, najmä loďstva, letectva a nového typu dela Moser, tzv. tlstej Berty. Veľkej popularite sa tešili výstavy vo viedenskom Prátri v rokoch 1916 a 1917, ktoré na veľkej ploche prezentovali vojenský život: výzbroj a výstroj, zákopy, zdravotnícke a dezinfekčné stanice, ubytovne, zákopy, bojiská i dielne na výrobu protéz pre invalidov. Úspech mali aj podobné budapeštianske akcie: expozícia vojenských lietadiel roku 1917 či výstava organizovaná priam symbolicky na sklonku vojny i habsburskej monarchie v máji až októbri 1918. Nechýbali ani obľúbené prehliadky cvičených psov. Prvoradým zámerom propagandy bolo presviedčať zahraničie i vlastné obyvateľstvo o spravodlivosti a nevyhnutnosti vojny. Úvodníky zdôrazňovali, že je neodvratnou pomstou za vraždu následníka trónu Františka Ferdinanda a jeho manželky, ktorú zosnovali odvekí nepriatelia Rakúsko-Uhorska - Srbsko a Rusko. Za príčinu rozpútania konfliktu označili sprisahanie ruských a srbských vrahov a morálnu zodpovednosť preniesli na plecia nepriateľa.

Čierno-biele videnie

Dôležitým prvkom propagandy sa stala ľudovosť zobrazenia. Ľahko čitateľné a do pamäti sa rýchlo vrývajúce obrazy a heslá vychádzali z jednoduchého, čierno-bieleho videnia. Populárne karikatúry v novinách i na pohľadniciach zosmiešňovali nepriateľských vojakov. V ostrom kontraste voči nim stáli hrdinskí, neoblomní a obetaví vojaci nemeckej a rakúsko-uhorskej armády. V monumentálnom oslavnom duchu sa niesli výpravné obrazové publikácie a fotoalbumy hrdinských generálov a dôstojníkov, ako inak, vlastnej armády. Noviny pravidelne uverejňovali posmešné veršované pamflety o kráľoch a politikoch nepriateľských krajín, často ich vulgárne pripodobňovali k zvieratám. Humor tohto druhu mal za cieľ nielen zľahčovať nebezpečnosť situácie, ale aj budovať nenávisť a vedomie morálnej prevahy. Dôležitými psychologickými momentmi propagandy boli pocit ohrozenia, strach z cudzieho a vžité stereotypy. Nedostatok objektívnych informácií spôsobený cenzúrou posilňoval predsudky o cudzích a podčiarkoval nadradenosť a spolupatričnosť vlastných. O to väčšie bolo prekvapenie z priameho stretnutia s nepriateľom. Keď prišli prví ruskí a srbskí zajatci do slovenských miest a mestečiek, obraz krvilačného kozáka, barbarského Rusa a vražedného Srba sa rýchlo rozplynul. Ranení, bojmi zúbožení a vyhladovaní zajatci vzbudzovali skôr súcit a presvedčenie, že aj oni sú ľudia a otcovia rodín, ktorí museli poslúchnuť a narukovať. Práve budovanie nenávisti voči Slovanom sa stretlo u Slovákov, Čechov a Rusínov s odporom, keďže kultúrne kontakty a jazyková príbuznosť s týmito národmi vyvolávali skôr vzájomnú spolupatričnosť. Prejavy solidarity Slovákov so Srbmi a s Rusmi na začiatku vojny úrady rýchlo umlčali a snažili sa ich prekryť propagandistickými článkami o lojalite a ochote obetovať sa za kráľa a za vlasť v tom správnom vlasteneckom duchu. Napríklad myjavský slúžny, vydavateľ provládnych novín Obzor, významný úradník Nitrianskej župy Gyula Filberger, dobre vedel o prosrbských a proruských náladách obyvateľov Nitrianskej župy, za ktoré tu len za prvé tri mesiace vojny trestne stíhali takmer 50 osôb. Preto sa čitateľov snažil presvedčiť, že skutočnosť je celkom iná. Vo fiktívnom liste z frontu, ktorý uverejnil v októbri 1914 s podpisom Kanonír, tvrdil: "My poriadni Slováci ani len čuť nechceme o príbuznosti lotrovských Srbov a Černohorcov. My len jedného príbuzného máme a to je náš brat Maďar. Teraz vo vojne sme sa s ním poznali a jestli mal brat Maďar o nás inú, mýlnu mienku, teraz veru v bitkách videl, že my Slováci len tak známe s Manlicherkou, so šabľou a bajonettom zachodiť, ako aj on a že našu milú vlasť aj proti Srbom a Rusom tak údatne bránime ako aj on. My Slováci zapierame pokrevnosť s lotrovskými Slavianmi. O tom nech viac ani reči neni. Kto by chcel mať za pokrevného takých lotrov, ktorí ani mrtvým pokoja nedajú?... Ani africkí divosi nemučia bielych ľudí tak, ako Černohorci našich či ranených, či mrtvých... A s takýmito bestiami spojili sa vzdelaní a vynikajúci Francúzi a Angličania. Hanba! Túto potupu ani stoletia nezmyjú z Francúzov a Angličanov a historia naznačí o nich, že bol čas, keď sa s vrahmi a so zbojníkmi spojili proti takým šľachetným národom, akí sú: Nemci, Rakúšania a Uhri!" Tento citát, podobný mnohým ostatným, ilustruje pôsobivé metódy a argumenty propagandy: silný emotívny náboj, vytváranie priaznivého sebaobrazu, ktorý kontrastuje s barbarskými činmi a vlastnosťami nepriateľa, zdôrazňovanie vojenských zásluh a lojality Slovákov i súdržnosti uhorskej vlasti a morálne hodnotenie ostatných vojnových strán. Neoddeliteľnú súčasť tvorí obraz vnútorného nepriateľa: od poriadnych Slovákov sa striktne odlišujú a zároveň dehonestujú nebezpeční zradcovia vlasti - "takzvaní vodcovia Slovákov, ktorí vyhľadávajú pokrevnosť medzi nami a medzi Srbmi a Černohorcami. Týmto somárom to radím, nech utíchnu s ich hlúpou panslavčinou".

Slovná ilustrácia:

Atmosféra vojny v memoároch E. Oravského

"Bola vojna, a tak všetko bolo zapojené do vojnovej mašinérie i hystérie. Vyrábali sa rozličné emblémy, prstene, odznaky, predmety s vojnovou tematikou. Aj predmety domácej potreby, napr. kuchynské nádoby, boli zdobené obrazmi vladárov centrálnych mocností, nemeckého cisára Vilhelma II., rakúskeho cisára Františka Jozefa I., bulharského cára Ferdinanda I., tureckého sultána Mehmeda V. A pod obrazmi nápisy ako Viribus unitis, alebo Egyesült erővel (Spoločnými silami), alebo Wir halten fest und treu zusammen (Držíme spolu silne a verne) a pod. Malým chlapcom sa dávali šiť vojenské šaty, pre deti sa vyrábali minišable, v kostoloch sa modlilo za víťazný mier. Pritom sa nemyslelo na to, že aj druhá strana prosí o to isté. Aj rozprávkové knižky a leporelá boli s takouto tematikou."

Od pravdy k fikcii

Spomienky žurnalistov, spisovateľov a umelcov pracujúcich v ústrednej organizácii vnútornej propagandy (vo Vojnovom tlačovom stane, ktorý pred definitívnym presunutím do Ostravy a Viedne sídlil na Dukle, v Poprade, Žiline a Bytči) potvrdili, že vojnové spravodajstvo podliehalo prísnej kontrole a manipuláciám. Telegraf umožnil šíriť informácie rýchlo a priamo z miesta udalosti, čo v očiach verejnosti zvyšovalo autenticitu a pravdivosť spravodajstva. Zo strohých telegrafických správ hlavného veliteľstva však novinári vyrábali dlhšie úvahy a reportáže budiace zdanie autenticity, ktoré ako vojnoví dopisovatelia posielali do novín a časopisov. Väčšinou pritom bývali v zázemí, na front sa dostali zriedka, aj to nie počas bojov. Podobne to bolo s fotografmi, filmármi a maliarmi, ktorí pracovali v špeciálnej umeleckej skupine. Pôsobil tu aj Ladislav Medňanský (Mednyánszky), ktorý sa napriek pokročilému veku viackrát zúčastnil bojov na talianskom a srbskom fronte. Aj zverejňovanie diel frontových maliarov na výstavách podliehalo starostlivej cenzúre. Podľa spomienok Istvána Zádora sa maliari "mali vyhnúť zobrazovaniu hrôz vojny. Obrazy ranených, zvíjajúcich sa v kalužiach krvi a hromady mŕtvol neboli vhodné na glorifikáciu vojny". Postupne sa stávalo takmer nemožným odlíšiť pravdu od poloprávd a od výtvorov propagandy. Okrem čiastočne i úplne fiktívnych reportáží a svedectiev sa podľa nemeckého vzoru uverejňovali rovnako pochybné zbierky frontových listov manželke, dedine či deťom, vydávané v špeciálnej edícii. Adresátov mali presvedčiť o spravodlivosti vojny argumentmi zjednodušenými do jazyka dieťaťa. Osvedčila sa aj metóda kombinácie pravdy a polopravdy. Realistická autenticita fotografií sa zneužívala doplnením nepravdivého komentára.
Hoci propaganda v Rakúsko-Uhorsku nedosiahla počas vojny intenzitu a militantný charakter nemeckého vzoru, predsa možno hovoriť o jej všadeprítomnosti. Vojakom do bojových línií sa zhadzovali letáky, mužom, ženám a neraz aj deťom sa adresovali rôzne výzvy na splnenie vlasteneckej povinnosti: podriadiť sa mimoriadnym opatreniam, dobrovoľne narukovať, plniť si nariadenú pracovnú povinnosť, robiť dobrovoľnú ošetrovateľku, zbierať zásoby pre vojsko, zakúpiť si štátne dlhopisy a pod.

Propaganda na plátne

Nové vizuálne techniky - fotografia a film - dokázali preklenúť hranice jazykovej bariéry i negramotnosti. Bezprostredný kontakt publika s filmovým obrazom vylučoval pochybnosti o pravdivosti výjavov, ktoré ľudia videli na vlastné oči. Objektivita vojnového spravodajstva a filmových záberov bola pritom spochybnená už pred prvou svetovou vojnou, keď vyšlo najavo, že sa nenakrúcali reálne, ale zinscenované výjavy. Prvé filmové zábery z bojov, ktoré obleteli svet, pochádzali z búrskej vojny. Ako sa však ukázalo, americká spoločnosť urobila dve verzie tohto konfliktu: v jednej zvíťazili Búri a v druhej Briti. Podobná dvojitá verzia vznikla o rusko-japonskej vojne. Nielen technické problémy novej filmovej techniky zapríčinili, že filmy sa nesnímali počas bojov priamo na frontovej línií, ale v tyle. Mimoriadny význam tohto prostriedku pre propagandu si uvedomovali všetky bojujúce strany. Odborný rakúsko-uhorský časopis Kino kritizoval roku 1916 neobjektívnosť filmov, ktoré sa premietali v nepriateľských krajinách, hlavne v Taliansku, kde "väčšina návštevníkov sú analfabeti, ktorí nedokážu čítať noviny a kino sa pre nich stalo miestom, kde je ľud sýtený falošným patriotizmom. Ukazujú tam tendenčné drámy ohavného druhu, plné falošného pátosu, umelo sa vyrábajú víťazné boje a tým sa ovplyvňuje mienka celého ľudu". Táto ostrá kritika však nebránila rakúsko-uhorskej propagande ani jej nemeckému spojencovi používať rovnaké praktiky. Rozvíjajúca sa kinematografia zažila práve za prvej svetovej vojny nebývalý rozmach. V čase, keď prvé filmové hviezdy získavali stálych fanúšikov, do programov viedenských a budapeštianskych kín, ale aj do menších miest a mestečiek na Slovensku sa zaraďovali filmy s vojnovou tematikou. Atraktívne výjavy bojov a novej bojovej techniky priťahovali záujem divákov. Predstavenia umocnené emotívnym hudobným sprievodom dopĺňali správne vlastenecké interpretácie. Za premietaním nasledovali spravidla besedy s dôstojníkmi a vojakmi z frontu, ktoré presviedčali divákov o hrdinstve a úspechoch nemeckej a rakúsko-uhorskej armády. Filmy premietané u nás pochádzali väčšinou z nemeckej produkcie. V populárnej Bitke na Somme mohli diváci podľa správy v bratislavských novinách z júna 1917 sledovať "prípravu na bitvu, bleskový útok a konečné víťazstvo. Mohli tiež vzhliadnuť boje s ručnými granátmi, bubnovú paľbu, výbuchy mín a všetky ďalšie vzrušujúce podrobnosti veľkej bitvy". Predstavenia sa konali pravidelne pre verejnosť i vojakov rekonvalescentov, dokonca aj v zajateckých táboroch.

Keď zbrane rinčia, múzy nemlčia

Dobročinné akcie, hudobné i divadelné predstavenia v prospech vojnových vdov, sirôt a invalidov neboli len aktami humanity, ale aj príležitosťou na manifestáciu vlasteneckej jednoty a lojality voči kráľovi. Zomknutosť vlasti podčiarkoval veľkolepý pohreb Františka Jozefa I. vo Viedni 30. novembra 1916 i korunovácia jeho nástupcu Karola za uhorského kráľa v Budapešti o mesiac neskôr. Výbor pre podporu obyvateľstva Šarišskej župy, postihnutej ruským vpádom, zorganizoval výstavu, na ktorú darovali výtvarní umelci vyše tisíc diel. Akcia mala demonštrovať jednotu frontu a zázemia, ako aj národné zjednotenie Uhorska. Divadelná hra od Gyulu Pekára Múzy vo vojne má priam symbolické posolstvo: na scénu prichádza matka vlasti Hungária s krvavým mečom v ruke vyzvať múzy, aby napriek vojne nemlčali. Košické divadlo uvádzalo hry s vlasteneckým námetom aj vtedy, keď sa už blížili ruské vojská. Aby utíšilo poplašné nálady obyvateľov, hralo predstavenia až do poslednej chvíle pred evakuáciou.

Starostlivo pripravované akcie mali niekedy neočakávaný výsledok. Napríklad výstave Krajinského spolku starostlivosti o invalidov v Bratislave v lete 1917 predchádzala obrovská propagácia, umocnená sugestívnym plagátom so zobrazením mladého invalidného vojaka, ktorý kosí s kovovou protézou namiesto ruky. Táto udalosť mala humanitný, kultúrny i vlastenecký zámer a tešila sa vysokej návštevnosti. Nemalý podiel na nej však mala aj skutočnosť, že sa tu predávali nedostatkové druhy výrobkov, ktoré invalidní vojaci vyrábali na ukážku.

Žena na domácom "fronte"

Propaganda sa v článkoch i v špeciálnych brožúrkach zamerala aj na poslanie žien vo vojne. Okrem úloh vernej manželky, starostlivej matky a dobrej gazdinej im pripísala dôležitú rolu pri nahrádzaní chýbajúcej mužskej pracovnej sily či získavaní nedostatkových surovín. Ženy mali zmeniť zaužívaný spôsob života, šetriť, dopĺňať nedostatky zásobovania vojska. Alarmujúci nedostatok materiálov vyústil do používania rôznych náhradných látok, napríklad impregnovaného kartónu, dreva a nekvalitného textilu pri výrobe vojenskej obuvi a ošatenia. Výzvy na zber černicových a jahodových listov, gaštanov, žaluďov, dokonca aj žihľavy boli adresované najmä ženám a deťom. Vojenské kuchárky prinášali návody a recepty na obmedzenie spotreby mäsa, tukov a cukru. Idylicky a nereálne sa zobrazovali ženy plniace službu vlasti ako dobrovoľné ošetrovateľky, hoci mnohé po nepríjemných zážitkoch z nemocníc službu rýchlo ukončili. Masovú propagandu sprevádzala tzv. štrikovacia akcia, zorganizovaná Červeným krížom podľa vzoru Nemecka a Rakúska. Z dodanej vlny mali ženy podľa presných inštrukcií upliesť v čo najkratšom čase čiapky, šály či rukavice, ktoré sa zasielali s nedostatkovou posteľnou bielizňou, šatami a knihami na front. "Štrikovanie za vlasť" sa však minulo účinkom, lebo úlohy sa často plnili formálne.

Propaganda za prvej svetovej vojny dokázala využiť všetky dostupné metódy a prostriedky: zatajovanie a skresľovanie informácií, budovanie obrazu nepriateľa a nenávisti voči nemu, idealizovanie a šírenie vlastného pozitívneho obrazu. Reagovala na aktuálnu politickú situáciu aj preto, lebo chcela vyvrátiť správy rovnako starostlivo vyrábané nepriateľskou propagandou. Počas vojny sa zdokonalila jej organizácia, takže sa mohla adresne zameriavať na konkrétne skupiny obyvateľstva (vojakov, inteligenciu, ženy, deti a mládež atď.) a formovať požadované vzory správania. Masovosť a ľudovosť silne ovplyvnila spôsob zobrazenia a slovník hesiel, čo malo dosah aj na úroveň politickej kultúry v povojnovom období. Potvrdila sa účinnosť propagandy ako modernej ideologickej zbrane. Ďalšie zdokonaľovanie jej metód a technické novinky - rozhlas a neskôr televízia - vyústili napokon do tzv. totálnej (fašistickej, nacistickej a komunistickej) propagandy.

Mgr. Gabriela Dudeková, PhD. (1968),
vyštudovala archívnictvo a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je pracovníčkou Historického ústavu SAV v Bratislave. Špecializuje sa na sociálne dejiny, hlavne na oblasť starostlivosti a sociálnej politiky.

Obr.:
1. Plagát z výstavy Krajinského spolku starostlivosti o invalidov, ktorá sa konala v Bratislave v lete 1917
2. Plagát dobročinnej lotérie v prospech vojnou spustošenej Šarišskej a Zemplínskej župy
3. Idylický obrázok z nemocnice
4. Matka Hungária na propagandistickom plagáte


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.