História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Online kníhkupectvo BUX.sk

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

Drobničky

Problémy s prezidentom

Zdravotný stav amerického prezidenta Dwighta Davida Eisenhowera sa na konci jeho prvého funkčného obdobia prudko zhoršil. Bolo preto veľmi pravdepodobné, že za novú hlavu štátu bude vo volebnom roku 1956 kandidovať doterajší viceprezident Richard Milhous Nixon. Táto predstava však desila Eisenhowerových priateľov, ktorí považovali Nixona za kontroverznú osobnosť, nespôsobilú vykonávať prezidentskú funkciu. Spýtali sa preto predsedu Republikánskej strany Leonarda Halla, čo spraví v prípade, ak Eisenhower zomrie. Dostali prekvapujúcu odpoveď: "Aj tak by sme ho kandidovali znova. V ústave sa nepíše nič o tom, že prezident musí byť nažive."

- tt -


Karanova hostina

Obyvatelia starej Helady si dokázali užívať radosti života tak ako máloktorý iný národ. Predstavu o ich bujarých hodokvasoch si môžeme urobiť z opisu oslavy, ktorú v 3. storočí pred Kristom zaznamenal istý Aténčan menom Hippolochos.

Macedónsky aristokrat Karanos usporiadal pri príležitosti svojej svadby veľkolepú hostinu pre dvadsať najlepších priateľov. Už pri vstupe do mladoženáčovho domu dostali návštevníci masívne zlaté diadémy. Keď zaujali miesta pri stole, postavili pred nich otroci strieborné čaše. Karanos nato priateľom oznámil, že si môžu ponechať všetky ozdoby a nádoby, z ktorých budú jesť a piť. Vzápätí sa hodovný stôl začal plniť medenými a striebornými misami s pečivom, hydinou, so zajacmi, s kozľatami a ďalšou zverinou. Čo hostia nevládali alebo nechceli zjesť, podávali svojmu služobníctvu. Po tom, ako sa najedli dosýta a umyli si ruky, dostali od domáceho pána vence z najrôznejších druhov kvetín a nové zlaté diadémy. Nato rozkázal Karanos priniesť víno. Po výdatnom popíjaní, ktoré sprevádzalo rozprávanie zábavných historiek, vbehli do miestnosti flautistky a sporo odeté tanečnice. Hneď ako sa skončilo ich vystúpenie, objavilo sa v hodovnej sále dvadsať krásnych dievčat. Každé z nich ponúklo hosťom dve nádoby s vonnými látkami, spojené zlatým remienkom. Jedna nádoba bola zlatá a druhá strieborná. Hodovníci sa navoňavkovali a pristúpili k ďalšiemu chodu. Karanovi otroci priniesli obrovské misy z pozláteného striebra. Časť z nich bola naložená pečenými prasiatkami, ktoré boli plnené drobným vtáctvom a ustricami zaliatymi vaječnými žĺtkami. Na ostatných ležali pečené kozľatá. Hostia mali čo robiť, aby to všetko strávili, ale zábava sa tým zďaleka neskončila. Dievčatá totiž priniesli ďalšie vázy s voňavkami a otroci ozdobili hlavy stolovníkov novými zlatými vencami. Takto vyzdobení stolovníci mohli sledovať vystúpenie akrobatov, tanečníkov, šašov a nahých žien, ktoré hltali oheň a meče. Po skončení "kultúrnej vložky" začali otroci Karanovým priateľom nalievať vyberané odrody vín do veľkých zlatých pohárov. Len čo sa hodovníkom uvoľnili žalúdky, nechal hostiteľ doniesť krištáľové misy na strieborných podnosoch. Boli naplnené rôznymi druhmi rýb, ku ktorým sa servírovalo lahodné pečivo v strieborných košíkoch. Keď aj tieto pochutiny zmizli zo stola, poumývali si Karanovi priatelia ruky a otroci im ozdobili hlavy čerstvými kvetmi. Dostali aj ďalšie zlaté diadémy, dvakrát také ťažké ako tie predošlé. Pochopiteľne, nechýbali ani dievčatá s voňavkami. Nasledoval slávnostný hymnus prednesený stočlenným mužským speváckym zborom a vystúpenie príťažlivých tanečníc v priesvitných závojoch. Hostia si pri tom ani nevšimli, že sa začína stmievať. Karanos však myslel na všetko. Na jeho pokyn boli odstránené biele zásteny pozdĺž hodovnej siene. Za nimi stáli desiatky mramorových sôch, ktoré držali v rukách lampy. V ich svetle sa jeho priatelia mohli napchávať pečenými diviakmi prebodnutými striebornými oštepmi. Keď dojedli, zaznel zvuk trúbky, čo bol signál, že sa blíži koniec hostiny. Karanos si ešte raz pripil s hosťami, obveselil ich vystúpením slávneho šaša Mandrogéna a celkom na záver im rozdal kandizované ovocie a drobné cukrovinky. Až potom sa prejedení a opití hodovníci rozišli do svojich domov. Za nimi sa vliekli sluhovia, ktorí mali čo robiť, aby uniesli veľké slonovinové koše, vrchovato naplnené zvyškami jedál, drahocennými nádobami a klenotmi.

Toľko hovorí Hippolochova správa. A my si môžeme v nemom údive položiť otázku: Keď sa takto dokázal zabávať Karanos, ktorý sa do dejín nezapísal ničím výnimočným, ako museli vyzerať hostiny na dvore Alexandra Veľkého a jeho nasledovníkov?

Tomáš Klubert


Zvrátené chúťky sultána Ibrahima

Podivuhodný svet háremov orientálnych panovníkov pre nás zostáva stále prikrytý závojom tajomstva. Zaujímavý pohľad do zákulisia radovánok osmanského sultána Ibrahima, prezývaného Šialený (vládol v rokoch 1640 - 1648), nám zachoval moldavský vojvoda a vedec Dimitrieu Cantemir vo svojich Dejinách vzostupu a pádu osmanského dvora:

"Hovorí sa, že (sultán) venoval všetok svoj čas zmyselným radovánkam. Keď sa jeho prirodzená sila vyčerpala opakovanými rozkošami, snažil sa ju obnoviť liekmi. Každý piatok, ktorý je pre Turkov sviatočným dňom, zasvätil Venuši (starovekej bohyni lásky) a nariadil, aby mu jeho matka, veľkovezír alebo niektorý z hodnostárov priviedol krásnu pannu. Na steny svojich komnát si nechal zavesiť zrkadlá, aby to vyzeralo tak, že jeho ‚bitky lásky' prebiehajú zároveň na viacerých miestach. V palácovej záhrade často zhromažďoval všetky panny, osobne ich zobliekol a sám nahý, erdžiac ako žrebec, pobehoval medzi nimi, a keď sa ich zmocňoval, museli sa na jeho príkaz vzpierať a kopať. Keď raz náhodou zbadal intímne partie divokej jalovice, nechal hľadať ženu podobných proporcií po celej ríši, aby ukojila jeho žiadostivosť." Ženu s takýmito dispozíciami skutočne našli. Bola to Arménka úctyhodných telesných rozmerov, ktorá vážila okolo 150 kilogramov. Ibrahim sa do nej bezhlavo zamiloval a nedokázal jej odoprieť žiadne želanie. Takéto správanie vyvolalo žiarlivosť sultánovej matky Kösem. Pozvala Arménku na večeru do svojich komnát a tam ju dala zahrdúsiť. Zhýralého syna presvedčila, že zomrela v dôsledku náhlej slabosti. Pochopiteľne, sultán nad stratou milovanej favoritky smútil, ale našiel útechu vo svojej zbierke obrázkových kníh, v ktorých boli zobrazené rôzne spôsoby súloženia, vďaka ktorým vyskúšal nové a neznáme pozície. Po čase sa Ibrahim opäť vášnivo zamiloval do dcéry jedného sudcu, no ten mu ju odmietol dať za ženu. Sultán preto prikázal dievčinu zatknúť a násilím odviesť do háremu. Nesplnila však jeho očakávania a po pár dňoch vrátil zneuctenú dcéru otcovi. Pobúrený sudca hľadal satisfakciu u veliteľa janičiarskej gardy a ďalších vysokých hodnostárov, s ktorými sa dohodol, že sultána zbavia vlády. Ibrahima potom aj s pomocou jeho matky zosadili a nakoniec uškrtili. Za svoje zvrátené chúťky tak sultán zaplatil nielen trónom, ale aj životom.

- MD -


Nezvyčajná daň otca vlasti

Postavenie židovského obyvateľstva v stredoveku nebolo najružovejšie. Keďže sa svojou vierou a tradíciami odlišovalo od väčšinovej kresťanskej spoločnosti, stálo viac-menej na jej okraji. S tým súviselo zvláštne právne postavenie Židov, ktorí sa venovali finančníctvu. Platili za to svojmu feudálnemu pánovi osobitné dane, a preto boli považovaní za jeho majetok. Ani to ich však neuchránilo pred častými obvineniami z rôznych vymyslených zločinov (rituálnych vrážd detí alebo zneucťovania hostie) a stávali sa obeťami krvavých pogromov. Stredovekí panovníci nemohli takéto poškodzovanie svojho súkromného vlastníctva tolerovať a vinníkov násilností trestali uložením vysokej pokuty

Niekedy sa však pogrom stal zvláštnou formou amortizácie dlžôb, ktorých mali stredovekí feudáli neúrekom. Takto zvykol postupovať aj rímsko-nemecký cisár a český kráľ Karol IV. (1316 - 1378), prezývaný českými historikmi Otec vlasti. Pokiaľ sa ocitol v mimoriadnej finančnej tiesni a nedokázal splácať dlhy riadnym spôsobom, vydával svojim veriteľom zvláštne dlhopisy. V nich bola požadovaná čiastka prevedená na židovské obyvateľstvo (čiže jednu zo súčastí panovníkovho majetku) a mala sa "umoriť" počas najbližšieho pogromu. Veritelia si jednoducho mohli zobrať peniaze alebo iné cennosti od Židov. V roku 1349 takýmto spôsobom Karol IV. odškodnil markgrófa Ľudovíta Brandenburského, ktorý dostal povolenie, aby si po najbližšom pogrome v ríšskom meste Norimberg ponechal najlepšie domy po zabitých Židoch. Samozrejme, tri mesiace po vydaní tohto dlhopisu pogrom akoby náhodou skutočne vypukol.

- MD -


Podarená vdova

Keď bol manžel 39-ročnej posluhovačky Terézie I. z Nových Zámkov počas prvej svetovej vojny na fronte, nevernica udržiavala pomer s iným mužom. Manžela po návrate táto správa zronila natoľko, že na ňu úplne zanevrel, nevrátil sa k nej a usadil sa niekde v Maďarsku. Keď ju opustil aj milenec, ocitla sa bez peňazí, ktoré potrebovala predovšetkým na pálenku. Rozhodla sa preto prihlásiť ako vojnová vdova na vtedajšom Zemskom úrade pre pečlivosť o válečných poškodencov a ten jej udelil dôchodok. Medzitým však vyšla pravda najavo a ona sa ocitla pred súdom, ktorý ju odsúdil na 6 mesiacov väzenia a tri roky podmienečne.

- rog -


Poriadok v špitáli

  • Aký vládol poriadok v Špitáli svätého Ladislava ukazuje dokument prijatý v auguste 1781.

  • Chudobní ľudia majú vstávať každé ráno o 5. hodine, upraviť si postele a po zvonení ísť do kostola.

  • Denne si majú vypočuť prvú omšu, nahlas odbaviť rannú modlitbu, v nedeľu, vo sviatky musia byť po celý rok prítomní pri obvyklom kázaní.

  • Na spoločnej modlitbe sa majú zúčastniť popoludní o 3. hodine, na nočnej modlitbe v zime o 7., v lete o 8. hodine.

  • Všetky modlitby majú venovať predovšetkým darcom a ľuďom, ktorí sa venujú dobročinnosti.

  • Každý štvrťrok, na mariánske dni a na Zelený štvrtok majú ísť na spoveď a na sväté prijímanie, 4. novembra (sviatok svätého Karola) a 27. júna (sviatok svätého Ladislava) do špitálskeho kostola. Modlitebnému otcovi či matke majú odovzdať doklad o spovedi.

  • Nikto nesmie opustiť dom bez povolenia modlitebného otca. Aj keď má povolenie, nesmie vynechať poludňajšiu modlitbu, o to menej poobedňajšiu. Inak príde o polovičku jedla. Ak sa to zopakuje viackrát, môže prísť o celé jedlo, či dokonca o dennú dávku jedla.

  • Na prípadných kostolných a domácich prácach sa musia zúčastniť všetci podľa svojich síl a možností.

  • V ostatných hodinách, keď nie sú modlitby ani iné činnosti, môžu vykonávať nejakú ručnú prácu, aby si niečo zarobili, v žiadnom prípade sa však nesmú záhaľčivo ponevierať.

  • Izby majú byť denne čistené, miesto na spanie čisto ustlaté a každú nedeľu sa majú chudobní obliecť do čistých šiat.

  • Chudobní majú byť voči všetkým, najmä však voči predstavenej duchovnej vrchnosti, voči ustanovenému modlitebnému otcovi a matke, úslužní, úctiví a poslušní a aj medzi sebou žiť v mieri a jednote. Ktorí sa previnia, či už začatím sporu alebo inak, stratia dennú dávku jedla.

  • Chudobní sa majú zdržať nadmerného pitia a kliatia, ktoré je pred Bohom hriešne a svet hnevá. Opité osoby budú potrestané - prvý raz stratou dennej dávky jedla, druhý raz izoláciou.

  • Ak ochorejú a choroba za tri dni nepominie, majú to oznámiť vrchnosti. Ak chorému treba dať posledné pomazanie, musia sa zhromaždiť všetci zdraví a s kňazom odriekať všetky obvyklé modlitby, pokiaľ to dovolí charakter choroby.

  • Kto viackrát poruší tieto artikuly, stratí po prvýkrát pol dennej dávky, po druhýkrát celú dávku alebo podľa vykonaných vecí dostane aj prísnejší trest, môže to byť i vylúčenie zo špitála.

  • Na tento poriadok majú modlitebný otec a matka starostlivo dozerať a aj svojich podriadených k tomu mať, a všetok neporiadok ihneď ohlásiť duchovnej vrchnosti, predovšetkým ak chudobní neprídu do stanoveného času domov, bez príčiny sa nezúčastňujú na modlitbách, opíjajú sa a vyvolávajú hádky.

Ján Kúkel


Premiéra nahoty

Poľské dramatické divadlo zažilo veľkú premiéru nahoty 12. apríla 1924, keď na doskách Teatra Bogusławskeho po prvýkrát ukázala herečka nahé poprsie. Išlo o Milu Kamińskú zo súboru Teatra Rozmaitośći na premiére Živého Budhu od Ferdinanda Ossendovského.

- rog -

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Počúvanie je nové čítanie


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2021 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.