História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Boľševizmus verzus fašizmus

Valerián Bystrický

Ideologická interpretácie medzinárodných vzťahov po prvej svetovej vojne

Po prvej svetovej vojne sa stupňoval ideologický výklad medzinárodných vzťahov a vnútropolitického vývoja v jednotlivých krajinách. Stalo sa tak v dôsledku víťazstva Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v Rusku, fašizmu v Taliansku, ale najmä nacizmu v Nemecku roku 1933. Tieto režimy začali utvárať obraz nepriateľa, viedli proti sebe ostré ideologické boje a snažili sa získať sympatizantov pre nimi hlásané teórie o novom, spravodlivom usporiadaní spoločnosti.

Výklad medzinárodných vzťahov ako boj medzi pravicou a ľavicou, fašizmom a boľševizmom, diktatúrou a demokraciou sa výrazne presadzoval najmä od 30. rokov 20. storočia. Cieľavedome sa zahmlievala podstata problémov, ale aj snaha boľševikov o uskutočnenie svetovej revolúcie či veľmocenské agresívne plány nacistického Nemecka na ovládnutie sveta. Pre časť takto ideologicky prevychovanej verejnosti nastalo čiastočné vytriezvenie, keď predstavitelia týchto dvoch nezmieriteľných systémov - Sovietskeho zväzu (ZSSR) a nacistického Nemecka - roku 1939 uzavreli pakt o neútočení, napadli Poľsko a rozdelili si ho. To sa zmenilo po zaútočení nacistov na ZSSR roku 1941, keď nad reálnym videním vecí prevažovala ideologická interpretácia vojny v duchu nacistickej a sovietskej propagandy.

Neobyčajne pozitívne režimy

Jedným zo sprievodných javov cieľavedomého úsilia o ideologický výklad vývoja bolo prezentovanie existujúcich režimov v neobyčajne pozitívnom svetle. Bez ohľadu na špecifickosti propagandy, rozdielne programy a ciele sa hitlerovskému Nemecku a stalinskému ZSSR do značnej miery darilo vyvolávať obdiv, nadšenie, byť príťažlivým a sympatickým pre časť zahraničnej verejnosti. Ľudia, ktorí žili v zahraničí a neboli nútení existovať v týchto režimoch, sa dali propagandisticky ovplyvniť, napríklad aj za pomoci filmovej produkcie. Dnes je ťažké pochopiť a oveľa zložitejšie vysvetliť, prečo tejto propagande v čase hladomoru, veľkého teroru v ZSSR, narastania antisemitizmu, zriaďovania koncentračných táborov a stupňovania medzinárodnej agresivity nacistického Nemecka podliehali nielen radoví občania, ale aj intelektuálne vrstvy. Mnohé delegácie zo západných demokratických štátov, vrátane zástupcov Československej republiky (ČSR), ktoré navštívili krajinu budujúcu socializmus, sa odtiaľ vracali nadšené. Videli tu vzor pre budúcu spoločnosť. V druhej polovici 30. rokov ich vôbec nezarazila skutočnosť, že v moskovských procesoch boli za zradcov vyhlasovaní mnohí z tých, ktorí pripravovali a uskutočňovali socialistickú revolúciu. Na druhej strane časť verejnosti chápala nacistické Nemecko ako obhajcu európskej civilizácie proti barbarskému boľševizmu, tolerovala likvidáciu demokracie, stupňujúcu sa agresivitu a zbrojenie. Počas československej krízy roku 1938 značná časť svetovej verejnej mienky bola ochotná uveriť, že nemeckému kancelárovi Adolfovi Hitlerovi ide o vyriešenie postavenia nemeckej menšiny v ČSR a nie o zničenie republiky v záujme realizácie jeho ďalších agresívnych plánov. Je zaujímavé, ale príznačné, že takýmto ideologickým interpretáciám podliehali, resp. ich hlásali niektorí historici na Slovensku ešte v 90. rokoch minulého storočia. Pri hodnotení týchto udalostí na jednej i druhej strane existovalo množstvo nezávislých svedkov, ktorí pravdivo vysvetľovali veci, avšak ani u jednej časti rozdelenej spoločnosti spravidla nenachádzali ohlas. Roku 1938 ČSR jednoznačne prehrávala a prehrala zápas o svetovú verejnú mienku a dostala sa do medzinárodnej izolácie.

Slovná ilustrácia č. 1.

Joseph Goebbels o propagande

"Nezáleží na tom, aby propaganda mala úroveň, ale na tom, aby viedla k cieľu. Keď sme začínali tu v Berlíne, stanovil som vám ako náš prvý cieľ, aby ste toto mesto, ktoré nás doposiaľ nepoznalo, zoznámili s naším hnutím, aby nás buď nenávidelo, alebo milovalo, ale v každom prípade, aby o nás vedelo. A tento prvý cieľ sme dosiahli. Nenávidia nás i milujú. A keď počujú pojem nacionálny socializmus, nepýtajú sa : Čo je to zač?. Teraz, keď sme dosiahli tento prvý cieľ, môže sa nenávisť premeniť na lásku a láska na nenávisť, ale nikdy nie na ľahostajnosť. Boj s ľahostajnosťou je najťažší. Ak sú dnes v tomto meste dva milióny ľudí, ktorí ma na smrť nenávidia, ktorí ma prenasledujú a ohovárajú, potom viem, že niektorých z nich môžem získať. Už sme zažili, že tí, ktorí nás najkrvavejšie prenasledovali, dnes najodhodlanejšie bojujú za našu ideu. Ako vidíte, záleží na tom, aby propaganda dosiahla cieľ a je nesprávne posudzovať propagandu podľa kritických meradiel, ktoré sa na ňu nehodia."
(Úryvok z prejavu popredného predstaviteľa nacizmu a neskoršieho ministra propagandy z 9. januára 1928)

Zložitá dilema antifašizmu

Po víťazstve fašizmu v Nemecku v januári 1933 sa dôležitou súčasťou ideologického ovplyvňovania stal antifašizmus, ktorý sa ujal predovšetkým u ľavicovo orientovanej verejnosti a mimoriadne aj u ľavicovej inteligencie. Ich nesúhlas prerástol do aktívneho ozbrojeného boja už v druhej polovici 30. rokov. Súčasťou tohto procesu bol skrytý ideologický zápas, keď sa prostredníctvom odporu proti fašizmu získavali sympatie pre boľševizmus. Na druhej strane však antifašizmus viedol k oprávnenému obdivu k boju národov ZSSR proti agresii nacistického Nemecka, najmä počas druhej svetovej vojny, a tým veľakrát aj k tolerancii sovietskeho režimu a jeho cieľov. Bola to zložitá dilema, ktorá sa využívala na skrytý zápas o ideologickú interpretáciu udalostí.

Tento rafinovaný spôsob ovplyvňovania sa prejavil už roku 1933 počas lipského procesu, na ktorého pozadí prebiehal boj medzi III. (Komunistickou) internacionálou (Kominternou) a nacistickou justičnou a propagandistickou mašinériou. Dňa 27. februára 1933 zhorela budova ríšskeho snemu v Berlíne. Na mieste činu polícia zadržala holandského občana Marinusa van der Lubbe. Zanedlho uväznila aj troch bulharských komunistov Georgia Dimitrova, Vasila Taneva a Blagoja Popova, ktorých obvinila z podpaľačstva. Nacisti chceli pripraviť veľký proces, v ktorom mienili obžalovať Kominternu z prípravy povstania proti novému nemeckému režimu. To však zaktivizovalo ľavicovo orientovanú verejnosť. Viacerí členovia Kominterny založili nezávislý Svetový výbor pomoci obetiam nemeckého fašizmu, ktorý pripravil vydanie svojho času veľmi známej Hnedej knihy o požiari Ríšskeho snemu a o Hitlerovom terore, pričom na niektorých vydaniach figuroval ako prezident inštitúcie nič netušiaci Albert Einstein. Kniha prezentovala tézu, že M. van der Lubbe bol súčasťou širšieho sprisahania, ktoré pripravil druhý muž ríše Hermann Göring, a že skupinka nacistov prenikla podzemnou chodbou do snemu a podpálila ho. Téza sa zároveň stala súčasťou dobre pripraveného londýnskeho protiprocesu, kde vystupovali nezávislí renomovaní právnici. Keď sa Dimitrov na procese v Lipsku dokázal skvelým spôsobom brániť i obhájiť a súd oslobodil všetkých komunistov, zmenil sa tento prvý propagandisticko-ideologický zápas medzi Kominternou a nacistickou propagandistickou mašinériou na úplný debakel nacistov. Súčasný výskum potvrdzuje, že požiar založil Holanďan sám a teórie o širších sprisahaniach sa vyrábali ako účelové ideologické obvinenia oboch strán. Dimitrov sa stal vedúcim činiteľom Kominterny, ktorá sa začala výraznejšie presadzovať ako jednoznačne protifašistická sila. Prestávala byť už len organizáciou robotníckej triedy, ale prezentovala sa aj ako organizácia, ktorá vedie dôsledný boj proti fašizmu, za demokratické práva, mier a obranu národných záujmov malých krajín.

Prirodzene, existoval i opačný smer. Nacistické Nemecko sa vo svete predstavovalo ako najdôležitejší bojovník proti boľševizmu, mocenský garant proti šíreniu aziatského despotizmu, násilia a teroru. Využívalo antiboľševizmus na presadzovanie svojich záujmov, na získanie sympatií a podpory fašizmu a na obdiv k dynamickému vývoju v Nemecku. Nielen pravicové kruhy, ale priamo štáty sa dali ovplyvniť ideologickým výkladom a boli presvedčené, že Nemecko je hlavnou oporou proti boľševizmu a do určitej miery zárukou ich mocenských a triednych pozícií. Aj keď vo svete panovala veľká nedôvera a odpor k boľševizmu a praktikám uplatňovaným v rámci sovietskeho systému, v ideologickom boji na úrovni boľševizmus verzus fašizmus sa väčšia časť spoločnosti a predovšetkým ľavicovoliberálna inteligencia, umelci, spisovatelia postupne zaraďovali viacej do antifašistického než antiboľševického tábora.

Krviprelievanie v Španielsku

V občianskej vojne v Španielsku (1936 - 1939) sa Kominterna jednoznačne postavila na stranu republikánskych síl proti vojenskému puču generála Francisca Franca. V dôsledku zapojenia sa niektorých veľmocí, krutosťou, ba až zverstvami páchanými oboma stranami táto vojna neobyčajne priťahovala pozornosť svetovej verejnosti. Bez ohľadu na jej priebeh obsahovala neobyčajne silný ideologicko-propagandistický náboj. V žiadnej podobnej udalosti medzivojnového obdobia sa neangažoval taký počet umelcov a inteligencie, pričom prevažná väčšina z nich stála na strane republikánov. Na bojisku bojovali napríklad André Malraux, George Orwell, John Cornford, v Španielsku boli Ernst Hemingway, John Dos Passos, Antoine de Saint-Exupéry, za republikánov sa angažovali William Faulkner, John Steinbeck a iní. V rámci tohto nesúrodého tábora veľmi vehementne pracovali komunisti, ktorým sa darilo množstvo ľavicovo orientovaných intelektuálov nadchnúť nielen pre boj republikánov, ale aj pre komunistickú ideológiu. Na strane španielskych nacionalistov stála v Európe pravica a katolícka cirkev (v dôsledku skutočných, ale aj nedokázaných excesov proti duchovným, rehoľníčkam a pod.). Frankistov v slovenskom prostredí jednoznačne podporovala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) a propagandisticky sa prezentoval najmä jej člen Karol Murgaš dielom Hrdinovia Alcazaru. Vo svetovej, ako aj v slovenskej verejnej mienke prevládala podpora republikánov, hlavne po leteckom útoku nacionalistov na Guernicu, kde sa vyskúšali účinky leteckého terorizmu. Ľavicovo orientované kruhy a v rámci nich komunisti získavali podporu aj v dôsledku politiky neintervencie západných veľmoci do vnútorného vývoja v Španielsku. Nacistické Nemecko však pri tom vyslalo na bojisko leteckú jednotku Kondor, Taliansko niekoľko divízií a Francúzsko i Veľká Británia presadzovali politiku ustupovania pred nacistickým Nemeckom. V tejto situácii sa vojenská podpora republikánov zo strany ZSSR, vyslanie "dobrovoľníkov" a veľká účasť medzinárodných brigád v Španielsku chápali ako pomoc proti nielen španielskemu, ale aj medzinárodnému fašizmu, pričom Kominterna vystupovala ako najdôslednejší bojovník.

Slovná ilustrácia 2:

Komunistické pokyny na vykonávanie propagandy

1. Každodenná propaganda a agitácia musí mať naozaj komunistický ráz. Všetky tlačové orgány, ktoré sú v rukách strany, musia redigovať spoľahliví komunisti, ktorí dokázali svoju oddanosť proletárskej revolúcii. O diktatúre proletariátu sa nesmie hovoriť jednoducho ako o bežnej naučenej poučke, ale treba ju propagovať tak, aby jej nevyhnutnosť pre každého prostého robotníka, robotníčku, vojaka a roľníka vyplývala zo životných faktov, ktoré sústavne deň čo deň zaznamenáva naša tlač. V novinách, na zhromaždeniach ľudu, v odboroch, v družstvách - všade, kde majú prístup stúpenci III. internacionály, treba sústavne a neúprosne pranierovať nielen buržoáziu, ale i jej pomocníkov, reformistov všetkých odtieňov.
4. Je potrebné vyvíjať neúnavnú sústavnú činnosť propagandistickú a agitačnú v armáde a zakladať komunistické bunky v každej vojenskej jednotke. Túto prácu musia komunisti robiť väčšinou ilegálne, ale odmietnuť takúto prácu by sa rovnalo zrade revolučnej povinnosti, čo je nezlučiteľné s členstvom v III. internacionále.
5. Je potrebná sústavná a plánovitá agitácia na dedine. Robotnícka trieda nemôže upevniť svoje víťazstvo, ak nebude mať za sebou aspoň časť poľnohospodárskych robotníkov a chudobných roľníkov a ak nebude svojou politikou neutralizovať ostatnú časť dediny. Komunistická činnosť na dedine nadobúda v terajšom období prvoradý význam. Treba ju vyvíjať hlavne prostredníctvom komunistických robotníkov, ktorí majú spojenie s dedinou. Odmietnuť túto prácu alebo zveriť ju do nespoľahlivých poloreformistických rúk by sa rovnalo odmietnutiu proletárskej revolúcie.
11. Strany, ktoré chcú patriť k III. internacionále, sú povinné... žiadať od každého proletára-komunistu, aby podriadil celú svoju prácu záujmom naozaj revolučnej propagandy a agitácie.
(Úryvky z 21 podmienok pre prijatie do Komunistickej internacionály z roku 1921)

Otázka väčšieho zla

Ideológia prenikala do politiky aj u nás. Popri spomínaných širších medzinárodných súvislostiach tu pôsobili špecifické slovenské podmienky, čo sa prejavilo predovšetkým vo vzťahu k boľševizmu. Okrem krátkodobého vzplanutia ľavicového nadšenia po prvej svetovej vojne a trvalých sympatií komunistov našu spoločnosť charakterizovalo, ako napísala historička Dagmar Čierna-Lantajová, že "stanoviská občianskych a nacionálne orientovaných politických strán sa približovali v jednoznačnom odmietaní boľševizmu". Na druhej strane negatívny postoj k ZSSR zmierňovali tradičné rusofilstvo a slovanská spolupatričnosť a začali sa šíriť ilúzie o možnej liberalizácii a demokratizácii sovietskeho režimu. Objavovali sa aj tendencie nahradiť vzťah k slovanskému Rusku vzťahom k slovanskému a kresťanskému Poľsku, a to najmä v HSĽS. V 30. rokoch vzťah k ZSSR najviac ovplyvňoval mocenský faktor - roku 1935 bola uzavretá československo-sovietska zmluva o vzájomnej pomoci. ZSSR sa stal spojencom a garantom bezpečnosti a územnej integrity ČSR. Komunisti a časť ľavicovo orientovanej spoločnosti vtedy prijímali najsurovejšiu stalinskú propagandu bez akýchkoľvek pochybností, stalinské procesy vysvetľovali podľa sovietskej interpretácie a vyhlasovali Moskvu za jediného a nespochybniteľného spojenca ČSR. Občianske strany, stojace na stanovisku demokracie, nemohli tolerovať sovietsky režim, ale súčasne ako vládnuce strany museli rešpektovať ZSSR ako pozitívny mocenský faktor z hľadiska obrany štátu. Vtedy, ale skôr z perspektívneho hľadiska, modifikovali svoj vzťah k štátu sovietov ako celku a robili ho ak nie sympatickým, tak aspoň prijateľným pre verejnosť. Na úplne opačnej strane stála HSĽS, ktorá pri hodnotení medzinárodnej situácie používala ideologické kritériá najčastejšie, hneď po komunistoch. Zásadne odmietala nielen sovietsky režim, ale aj garancie zo strany tohto štátu. Jej predstaviteľ Martin Sokol to formuloval roku 1938: "My neveríme v silu nášho spojenectva so Sovietskym zväzom jednoducho preto, lebo neveríme v silu režimu, aký dnes v Sovietskom zväze panuje... Štát, kde sa odstreľujú a popravujú jeho zakladatelia a budovatelia, nemôže byť pre nás žiadnou garanciou..." HSĽS vývoj medzinárodnej situácie chápala ako ideový boj nacionálnej myšlienky proti internacionalizmu a boľševizmu, boj dvoch ziel - fašizmu a boľševizmu. Spela k názoru, že väčšie nebezpečenstvo predstavuje sovietsky boľševizmus ako nacizmus, z čoho vyplývalo jej inklinovanie k Nemecku, napriek značným výhradám voči jeho praktikám.

V slovenskej spoločnosti obdobne ako v európskej verejnosti sa uplatňovali ideologické hodnotenia medzinárodných vzťahov, ktoré mali pôvod v dovoze ideí, resp. vyvierali z domácich zdrojov. Ak pôvodne dominovali otázky vzťahu k boľševizmu, od začiatku 30. rokov 20. storočia sa ako nový a neobyčajne vplyvný fenomén vynoril fašizmus a antifašizmus. Prevažná väčšina spoločnosti aj v dôsledku agresívnej politiky nacistického Nemecka proti republike pochopila a osvojila si názor, že fašizmus predstavuje hlavné nebezpečenstvo pre demokraciu, demokratický vývoj, slobodu, nezávislosť a územnú celistvosť ČSR. V obrane týchto hodnôt spočívali korene a princípy antifašizmu, ktorých podpora počas druhej svetovej vojny stúpala. Pritom bolo objektívnou skutočnosťou, že z ideologických a iných dôvodov ako dôslední bojovníci proti fašizmu vystupovali predovšetkým komunisti a ľavicovo orientované vrstvy a menej jednoznačne prívrženci občianskych strán. Aj v týchto postojoch možno hľadať príčiny, prečo vo voľbách roku 1946 získali komunisti 30 % hlasov, zatiaľ čo roku 1935 to bolo len 13 % a v obecných voľbách roku 1938 dokonca len 7,4 % voličských hlasov na Slovensku. Cez prizmu boja proti fašizmu získavali podporu pre celkové politické ciele. Po siedmom kongrese Komunistickej internacionály roku 1935 sa tento postup stal súčasťou nového prístupu k socialistickej revolúcii.

PhDr. Valerián Bystrický, DrSc. (1936),
vedecký pracovník a riaditeľ Historického ústavu SAV v Bratislave. Zaoberá sa problematikou slovenských a všeobecných dejín 20. storočia. Okrem množstva odborných štúdií a článkov napísal monografie Kolektívna bezpečnosť alebo neutralita (1981), je spoluautorom práce Európa na prelome (1974).

Odporúčaná literatúra:
ROBERTS, J. M.: Dvacáté století. Praha - Plzeň 2004.
BEEVOR, A.: Španělská občanská válka 1936 - 1939. Praha - Plzeň 2004.
ČIERNA-LANTAYOVÁ, D.: Pohľady na východ. Bratislava 2002.
ANDREW, CH. - GORDIJEVSKIJ, O.: KGB - důvěrná správa o zahraničních operacích. Od Lenina do Gorbačeva. Praha 1994.

Obrázky a popisky:
1. "Uvidíme, koľko nám vydržia medové týždne." Súdobá anglická karikatúra zo septembra 1939 parodujúca spojenectvo A. Hitlera s J. V. Stalinom.
2. Joseph Goebbels
3. Americká karikatúra, ktorá reaguje na Hitlerov prejav z mája 1933.
4. J. V. Stalin
5. A. Hitler prie jednom z plamenných prejavov
6. Obraz Guernica od Pabla Picassa
7. Georgi Dimitrov


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.