História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Online kníhkupectvo BUX.sk

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

V službe vlasti

Jarmila Barátová

V poslednom desaťročí 20. storočia prešla základná vojenská služba značným vývojom. V predošlých desaťročiach sa dvojročná služba vlasti vnímala ako skúška dospelosti, no dnes už tieto kritériá neplatia. Pre mnohých mužov sa stal život v zelenom nostalgickou spomienkou. Ako vyzeral a akými pravidlami sa riadil, približujú výsledky nasledovného prieskumu. Akým smerom sa bude uberať život v kasárňach v čase aktualizácie otázky profesionálnej armády, ukáže až čas.

Základy riadneho stáleho vojska – domobrany (honvédi) – sa v Uhorsku položili počas revolúcie roku 1848. Hoci po jej potlačení bolo vojsko rozpustené, na základe nového zákona o všeobecnej brannej povinnosti po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867 bolo obnovené. Uhorskí príslušníci monarchie, ktorých do cisárskej armády odviedli na dva roky, slúžili odvtedy ešte jeden rok pri honvédoch. Počas Československej republiky sa pôvodne stanovila dĺžka vojenskej služby na 14 mesiacov, koncom roka 1934 ju nový zákon predĺžil na 24 mesiacov a branci rukovali do kasární vždy na jeseň. Neskôr sa počet nástupných termínov zvýšil na 4 (január, apríl, júl a október), od roku 2004 už v Slovenskej republike na 6 (január, marec, máj, júl, september a november). Na začiatku 90. rokov 20. storočia sa vojenská služba skrátila na 18 mesiacov, od 1. júla 1993 na 12, od 1. januára 2001 na 9 a od 1. januára 2004 na 6 mesiacov.

Mazácka vojna

Popri oficiálnych vojenských predpisoch sa život v kasárňach riadil aj nepísanými zákonmi zavedenými tradíciou, ktoré sa sem dostali približne v 70. rokoch 20. storočia. Obsahovali pravidlá hierarchie, poslušnosti, zachovávanie povinnej úcty a iniciácie. Počas 2-ročnej, 18-mesačnej a ročnej základnej služby existovalo štvorčlenné delenie vojakov: nováčikovia (nazývaní aj bažanti, holubi, myši, miškovia, zobáci, mladí), tzv. medzikusy (polročáci, polky, starší rajonisti, pietimetre, staršie polky), tzv. mazáci (starí, staré psy, staré pasty) a tzv. supráci, ktorí sa z dôvodu skrátenia služby na 9 mesiacov stotožnili s mazákmi. Prechody do jednotlivých skupín sprevádzali iniciácie, známe ako povyšovačky alebo klepačky. Riadili sa štandardnými predpismi, no nemuseli prebiehať rovnako vo všetkých vojenských útvaroch. Niekde bažanti získali povýšenie za rôzne zásluhy a služby preukázané mazákom. Inde mali možnosť voľby, či podstúpia mazácku alebo gumácku vojnu (pri výbere tejto sa mu odoprel iniciačný obrad, počas celej služby bol odsunutý od kolektívu a nemohol si nárokovať na mazácke výhody). V ročnej a 9-mesačnej službe bolo možné si obrad povyšovania kúpiť za sumu od 600 do 1 500 Sk, k čomu sa pridával alkohol a cigarety pre mazákov.

Bažanti predstavovali najslabšiu skupinu, ktorá kvôli povýšeniu do vyššieho stavu musela prejsť všeličím. Ich povinnosti narastali hlavne po 16. hodine, keď profesionálni vojaci odchádzali domov. Bažant bol neustále v pohybe, vykonával práce aj za mazákov, staral sa o poriadok a čistotu, niekedy pomocou tzv. twisťáku (sústava kief pripevnená na dno debničky alebo chodidlá vojaka, ktorý kývavými pohybmi v oblasti bedier pripomínal tanec twist). Bažanti museli robiť tzv. bufety, teda pripravovať gurmánske pokrmy pre starších na vlastné náklady, ustlať a odostlať im posteľ, priniesť im nápoj (tzv. sahara), vedieť počet dní zostávajúcich mazákom do civilu, na čo sa pýtali otázkami: „Koľko je hodín?" či „Koľko má tvoja mama zubov?" Na pobavenie mazákov slúžili tzv. húsenice – bažanti navlečení do vojenského šálu sa plazili po chodbe, tzv. autobus – bažanti sa posadili do plechových skríň, zavreli za sebou dvere, mazáci nimi triasli a búchali na dvere v snahe napodobniť jazdu autobusom, tzv. farebná hudba – cyklické prezliekanie pyžám, teplákov a maskáčov v časovom limite, tzv. jukebox – bažant zavretý v skrini musel spievať podľa želania mazákov, čo sprevádzalo vhodenie mince, tzv. metro – bažant sa musel plaziť pod posteľami a hlásiť stanice, či tzv. motorky – bažant imitoval jazdu motorky. Za neposlúchnutie rozkazu hrozili bažantom tresty, ktoré sa líšili podľa zvykov, inteligenčnej úrovne komunity a od toho, či mazáci zneužili svoju moc a prenášali na bažantov to, čo sami zažili. Z bažantov sa po odchode najstaršieho nástupného termínu do civilu stávali medzikusy. V niektorých útvaroch sa povyšovalo automaticky po odchode starého a príchode nového termínu. Vykonávalo sa to absolvovaním tzv. posledného saigonu – mazáci po chodbe rozotreli masť a rozsypali odpadky, čo bažanti museli poumývať, a povýšenie sa zavŕšilo odstrihnutím gumiek na teplákoch. Pri šikanovaní a povyšovaní sa vyskytovali aj prípady ťažkého ublíženia na zdraví. Napríklad pri tzv. deke – na bažanta hodili deku a zbili ho, tzv. gumenej noci – priviazali ho o posteľ a doudierali mydlom vloženým do uteráka, tzv. odbre krvi – udreli ho do nosa, krv zachytil do ešusu a časť z nej musel vypiť, tzv. pupende – vtetovali mu sadzu do kože. Povýšený na medzikus tiež robil rajóny, čo bolo upratovanie priestoru vojenskej jednotky, kontroloval však prácu bažantov, ktorých mohol poveriť úlohou, len ak si bol istý, že na to mazáci neprídu.

Privilegovaná skupina

Mazákom bol vojak počas 2-ročnej služby celý predposledný polrok, počas 18-mesačnej služby od 9. mesiaca, v ročnej službe sa ním stal v deň, keď mu do civilu zostávalo 180 dní, počas 9-mesačnej služby to boli posledné tri mesiace. Na mazáka sa povyšovalo tzv. klepaním, t. j. medzikus dostal od každého mayáka niekoľko úderov opaskom. Mazák musel plniť rozkazy tzv. gúm, čiže profesionálnych vojakov, pričom ho často zaskakovali bažanti. Jednou z ďalších predností tohto stavu bolo pochodovania mazáckym pochodom – pri štvrtom kroku sa hlasno duplo. Hlavná úloha mazáka spočívala v starostlivosti o bažantov. Život v tejto kategórii obsahoval zvyky symbolizujúce radosť z odchodu do civilu, ktoré zároveň mali vyvolať závisť u mladších nástupných termínov. Mazáci oslavovali významné udalosti označované počtom dní zostávajúcich do civilu – tzv. tristovka, na tzv. stopäťdesiatku sa začali strihať mazácke metre (zo 150 cm dlhého krajčírskeho metra, ktorý trčal z vrecka, si mazák odtrhol, odhryzol alebo odstrihol každý deň 1 cm a dal ho zjesť bažantovi). Na tzv. sedemdesiatku bažanti spievali mazákom pieseň Sedemdesiat sukieň mala, na tzv. päťdesiatku Čože je to päťdesiatka alebo skladbu od českej hudobnej skupiny Lucie Holky za padesát. Na želanie vojakov 22 dní pred ich odchodom do civilu hrávali v rádiách pesničku od Miroslava Žbirku Už len 22 dní, domov sa posielali posledné pozdravy z vojny. S týmito dňami sa spájali mazácke bankovky a smútočné oznámenia. Z poslednej návštevy domova si vojaci priniesli civilné oblečenie a robila sa tzv. civilná trenírovka, teda módna prehliadka mazákov v civilnom oblečení na chodbe. Pri tzv. poslednej večeri bolo zvykom po dojedení jedla ostať v jedálni, za spevu a kriku búchať tzv. bágrami (ohnutými hliníkovými lyžicami) po stoloch a hádzať ich do kuchárov alebo o steny. Do rána sa bdelo, popíjalo, spievalo, trhali sa teplákové súpravy, pretáčali ručičky papierových hodín, niekde sa počet zostávajúcich hodín písal na plachtu bažanta alebo penou na holenie na okná a steny. Bažanti mazákom na pohostenie pripravili tzv. obložené dvere (dvere obložené chlebíčkami). Pokrikovalo sa: „10, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2, 1, civil!"

Rozdiely medzi skupinami boli badateľné aj v odeve. Bažant musel byť upravený, mať utiahnutý opasok medzi 3. a 4. gombíkom, zaviazané šnúrky na kanadách, vyšponované nohavice, pozapínané gombíky, vrch lodičky zomknutý na tzv. sekerku (deliace časti primknuté k sebe), musel jesť príborom atď. Medzikus smel mať povolený opasok, remienky na kanadách nemusel mať zastrčené do tzv. tunelíkov, čiapku mohol mať vloženú pod výložkou. Mazák mal v úprave uniformy úplnú voľnosť. Opasok mohol mať úplne povolený až spustený, pracky na kanadách prekrížené, teplákovú súpravu natrhnutú.

Slovná ilustrácia:
Smútočné oznámenie (vydané vojakmi pri príležitosti stého dňa odchodu do civilu)

S hlbokým žiaľom a nevýslovnou bolesťou, vojenskou službou zhrbený, ja starý jelšavský delostrelec, ošľahaný vetrom krčmových ventilátorov, Vám dávam na vedomie, že nás opustila všetkými oplakávaná, dlho očakávaná stovka. Zomrela ticho v dôsledku vreckovej tuberkulózy, chronického nedostatku cigariet, alkoholu, vychádzok, opušťákov, piva, peňazí a dievčat, požívaním hrachových a šošovicových prívarkov, záhadných omáčok, gulášov a rôznych chemických pokusov. Márne sa ju snažili vyliečiť také známe lekárske kapacity ako MUDr. J. Becher, doc. Dr. P. Vodka v spolupráci so zdravotnými sestrami Z. Slivovicou a I. Borovičkou. Márnosť snahy udržať ju pri živote potvrdil známy MUDr. M. Kalendár. Nepomohla ani rekreácia vo vojenskej zotavovni zvanej basa. Opustila nás vo veku 265 dní a odobrala sa tam, odkiaľ niet už návratu, aby uvoľnila miesto svojim mladším kolegyniam. Nebudeme na ňu spomínať v dobrom, lebo jej život bol naplnený poplachmi, rajónmi, trestami a chemickými nácvikmi. S našou drahou zosnulou a jej číselnými pozostatkami sa rozlúčime za štrngania pohárov v nám najsvätejšom chráme, zvanom denný bar. Priepustky vydáva pplk. Félix Vplote, prezývaný Diera. K tomu hrá a spieva skupina Milión svoje nestarnúce melódie: Šurovákové tango, Mazáková polka, Symfónia pre vedro. Návrat bude zabezpečený svojpomocne po štyroch alebo za pomoci Karola Záchytku. Prosíme príbuzných, aby bolo upustené od kvetinových darov, ktoré sú nanajvýš nedôstojné, a preto najlepším prejavom sústrasti by bolo zaslanie svätých obrázkov, ktoré k tejto príležitosti vydáva Národná banka Slovenska, alebo tekuté dary, ktoré treba maskovať!

Počas obradu zaznie modlitba:
Otče náš, milý Pane,
my na vojne zle sa máme.
Nenechaj nás dlho trápiť,
snaž sa nám tú vojnu skrátiť.
Pane Bože jediný,
postrkni nám hodiny.
Kriste Pane, zbav nás basy,
nech nám nestrihajú naše vlasy.
Ochráň nás od pochodov
a umývania záchodov.
Pane Bože, daj nám silu
vydržať až do civilu.
Amen!

Smútočný obrad sa bude konať dňa... v dennom bare Jelšava skvapalnením.
Za pozostalých:
Otec: Hans Buzerplac Sestra: Gertrúda Vyhúkaná
Matka: Dorota Basa Brat: Teofil Šurovák
Dedo: Vendelín Poplach Dcéra: Edita Zavretá
Známi:
Dezider Požičkilo
Elvis Zašivák
Eva Vychádzková, rodená Zarazená
Najvzdialenejší príbuzný:
Boris Civil
Nezabudni človeče, že prach si a na prach sa obrátiš, z civilu si prišiel a do civilu sa navrátiš. Za 100 dní krásne rúcho oblečieš a na vojnu si len spomenieš.
Buď jej poľná ľahká a poplachové svetlo nech jej večne svieti.
Nech odpočíva v pokoji.
Smútočné oznámenie zasiela smútiaci...

Odzvonilo mazákom?

Respondenti z radov aktívnych vojakov základnej služby a vojakov v zálohe charakterizovali priebeh vojenskej služby nasledovne. Každý vojak na začiatku absolvoval mesačný výcvik zložený z pochodovania, zo streľby zo samopalu (dva- až trikrát), zaľahnutia do okopu, nasadenia nefunkčnej masky a nasadnutia do pokazeného bojového vozidla pechoty či obrneného transportéra. Týmto aktivitami sa vojenský výcvik pre drvivú väčšinu vojakov skončil. Vojaci boli potom síce zaradení do rôznych funkcií, ale s výnimkou úzko špecializovaných zaradení, ako napr. vodiči a kuchári, ich nevykonávali. Absolvovanie poddôstojníckych skúšok a vodičských kurzov nebolo povinné. Zvyšok času chodili vojaci do celodenných alebo nepretržitých zamestnaní, napr. do dozorných služieb, zmien v kuchyni, rôznych hliadok a pohotovostí (požiarna, záplavová). Za hlavný zmysel života v kasárňach respondenti považovali byť neustále v pohybe, nestáť, neležať, neflákať sa, skrátka – čo najdokonalejšie predstierať činnosť. Kto to nedokázal, riskoval, že ho nejakou činnosťou poveria. Podľa týchto respondentov dnešná vojenská služba nemá zmysel, pretože na dostatočný výcvik nie sú finančné prostriedky a príprava na podmienky boja je minimálna. Keďže ani fyzická zdatnosť vojakov základnej služby nie je na požadovanej úrovni, je podľa nich rozumnejšie udržiavať modernú, spoľahlivú a dobre vycvičenú profesionálnu armádu. Toto stanovisko odôvodňovali tvrdením, že vojenské konflikty sa už vedú modernými zbraňami, nie pechotou. Navyše zbraňové systémy sú čoraz zložitejšie a profesionálni vojaci musia v ich ovládaní dosahovať lepšie výsledky. Pri napadnutí veľkou armádou v našom prípade nezáleží na aktuálnom počte mužov v zbrani, ale predovšetkým na statočnosti obyvateľov. Respondenti mladšej vekovej kategórie tvrdili, že sa počas vykonávania základnej vojenskej služby stali rozumnejšími, zamýšľali sa nad dôležitými vecami, naučili sa samostatnosti a spolužitiu s neznámymi ľuďmi. Pozitívom, ktoré im dala vojenčina, boli skutočné kamarátske vzťahy. Pre niektorých predstavovala vojenčina dôležitý zlom v tom, že jej odslúžením sa splnila najčastejšia podmienka pri nástupe do zamestnania. Niektorí respondenti z radov brancov tvrdili, že nastúpili na vysoké školy, resp. predlžovali toto štúdium aj z dôvodu vyhnutia sa vojenčine a dúfali v čo najrýchlejšie zriadenie profesionálnych ozbrojených síl. V snahe vyhnúť sa vojne mladí muži nezriedka odchádzali do zahraničia.

Dnes už mladí muži nenastupujú ako počas Československa na základnú vojenskú službu do Česka. Jednotky sa dopĺňajú z domáceho, maximálne zo susedného okresu. Výnimku tvorí Čestná stráž Slovenskej republiky. Za posledných štrnásť rokov možno na miesto vojenskej služby vykonávať civilnú službu v zamestnávateľských organizáciách štátu a obcí v oblasti zdravotníctva, sociálnych služieb, školstva, kultúry, pri ochrane životného prostredia, členovia reholí v štátom evidovaných cirkvách a náboženských spoločnostiach. V marci 2001 sa začal dlhodobý plánovací proces modernizovania ozbrojených síl, personálnej a materiálnej pripravenosti a vytvárania relatívne malých, moderných, profesionálnych, kvalitne vyzbrojených a vycvičených ozbrojených síl určených na likvidáciu lokálnych konfliktov. Vznik profesionálnej armády od 1. januára 2007 zmení systém a rozsah brannej povinnosti. Namiesto odvodového konania sa občania podliehajúci brannej povinnosti podrobia tzv. národnej registrácii. Podľa profesionálnych vojakov základná vojenská služba bude potrebná, kým štát finančne nezabezpečí vojakov plniacich úlohy základnej služby.

Mgr. Jarmila Barátová (1981)
roku 2004 ukončila štúdium etnológie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V súčasnosti je internou doktorandkou Ústavu etnológie SAV. Zaoberá sa problematikou rodiny.

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Počúvanie je nové čítanie


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2021 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.