História - Revue o dejinách spoločnosti
| ISSN 1335-8316

Archív | Autori | E-mail | Inzercia | Predplatné časopisu | Štatút | Tiráž

Aktuálne číslo

Redakcia časopisu ďakuje svojim čitateľom za e-mailové odkazy a objednávky predplatného!

História - Revue o dejinách spoločnosti 3-4/2015

3-4/2015
Júl/December
14. ročník

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

 Sharm El Sheikh

 Mallorca

 Rhodos

Cyprus

Dve tváre sviatku žien

Prečo sa oslavuje 8. marec

Marína Zavacká

Medzinárodný deň žien (MDŽ) patrí do skupiny sviatkov, ktoré za minulého režimu získali pochybný nádych, hoci si to vôbec nezaslúžili. Slávil sa oficiálne, takpovediac povinne a pritom málokto vedel, čo vlastne pripomína. Ako väčšina nanucovaných osláv, i táto sa redukovala na skratku MDŽ, súdružský príhovor a následné kolektívne opíjanie sa na pracovisku, v tomto prípade doplnené rozdaním klinčekov či bonboniér kolegyniam.

Z veľkej časti tak bolo práve vinou komunistického režimu, ktorý rozhodne nemal záujem, aby sa o historických koreňoch sviatku príliš detailne hovorilo. Mohlo by to nevhodne pripomínať, že v opovrhovaných kapitalistických krajinách možno zakladať nezávislé odbory, legálne demonštrovať, vynucovať si zlepšenie životných podmienok, žalovať vedenie továrne, vyhrať s ním súdny spor, vykrikovať protivládne heslá, dokonca publikovať protivládne noviny, získať vysoké odškodné za pracovný úraz, štrajkovať... To všetko tam bolo možné - na rozdiel od krajín sovietskeho bloku. Čo teda znamenal tento deň v slobodných podmienkach a má nám čo povedať dnes? Prečo je zaznamenaný ako pamätný deň v kalendári Organizácie Spojených národov?

Marcové pochody amerických robotníčok
Myšlienka koordinovať akcie za zlepšenie pracovných podmienok žien sa zrodila na prelome 19. a 20. storočia a nadväzovala na staršie tradície demonštrácií robotníčok v amerických textilných továrňach. Napríklad roku 1857 sa 8. marca vydali do ulíc New Yorku zamestnankyne z viacerých miestnych textiliek, žiadajúce zlepšenie pracovných podmienok a zvýšenie platov. Vtedy na účastníčky zaútočila polícia a rozohnala ich. O dva mesiace neskôr práve tam vzniklo prvé odborové združenie továrenských šičiek. Protestné pochody časom nadobúdali na sile, roku 1908 v tento marcový deň pochodovalo ulicami New Yorku už 15 000 žien. K žiadostiam o skrátenie pracovného času a vyššie platy pribudli aj politické požiadavky, najmä získanie volebného práva. Prvý Medzinárodný deň žien vyhlásili členky Socialistickej strany Ameriky na 28. február 1909 a v ďalších rokoch mal byť vždy v poslednú februárovú nedeľu. O rok neskôr sa v Kodani stretli delegátky medzinárodného združenia socialistických strán (Socialistickej internacionály), medzi ktorými už boli i prvé tri poslankyne riadne zvolené do fínskeho parlamentu, a rozhodli sa, že tento nápad podporia vo svojich 17 zúčastnených krajinách. Na fixnom dátume sa však nedohodli. Roku 1911 sa na oslavách, určených v Rakúsko-Uhorsku, Dánsku, Nemecku a Švajčiarsku na 19. marec, zúčastnilo vyše milióna žien a mužov. K požiadavkám pribudlo i právo žien vzdelávať sa v učňovských školách a právo na rovnaký plat za rovnakú prácu.

Tragédia v Triangle Factory
V nasledujúcom týždni sa v newyorskej továrni Triangle Factory stala tragédia, ktorá otriasla verejnou mienkou a následne aj pracovným zákonodarstvom. V centre mesta, na 8. - 10. poschodí veľkej fabrickej budovy na rohu Greene Street a Washington Place, pracovalo vyše päťsto žien a okolo sto mužov. Ženy boli zväčša prisťahovalkyne (v tom čase najmä Talianky a poľské i ruské Židovky) vo veku 16 - 23 rokov. V zozname obetí a ranených však nájdeme i vdovy, manželky, ženy po štyridsiatke, mená zo všetkých kútov Európy. Pracovný čas bol 14 hodín denne, v halách plných horľavých materiálov sa tolerovalo fajčenie "na povzbudenie", svietilo sa otvorenými plynovými horákmi, pohotovostné hasiace prístroje či náradie chýbali. Pracovné podmienky v tejto továrni pritom nepatrili k výnimočne zlým.

Panické úteky
V sobotu 25. marca 1911, len niekoľko minút pred koncom pracovného času, vzbĺkol na 8. poschodí požiar. Z 10. poschodia sa podarilo robotníčkam uniknúť cez strechu do vedľajšej budovy, na 9. sa o požiari dozvedeli prineskoro. Z dvoch východov bol jeden stále zamknutý, aby sa uľahčila kontrola odchádzajúcich. Pred druhým východom už šľahali plamene. Nákladný výťah sa zablokoval. Hoci hasiči prišli na miesto pomerne rýchlo, nemohli zasahovať, pretože ich rebríky siahali len po 6. poschodie. Zúfalé ženy, ktoré sa rozhodli zachrániť si život skokom z 9. poschodia, mali minimálnu šancu prežiť, ak netrafili do hasičských plachiet a sietí. Ostatným neostala nijaká šanca. Požiar si vyžiadal 146 ľudských životov.

V ďalších dňoch sa obyvatelia šokovaného mesta zúčastňovali na identifikácii obetí a svedčili pri policajnom vyšetrovaní. Na návrh miestnej pobočky Medzinárodného zväzu pracovníkov vo výrobe ženských odevov bol vyhlásený všeobecný deň smútku, ľudia zaplnili kostoly, synagógy i ulice. Viaceré odborové organizácie (delené podľa profesií, konfesie, občas i národnosti členov) založili spoločný finančný fond, z ktorého vyplácali podporu pozostalým, týždennú rentu pre ranených až do vyliečenia, zháňali im nové pracovné miesta po rekonvalescencii, starali sa o osirotené deti, ktoré boli umiestnené do rôznych ústavov. Spolu s Červeným krížom zorganizovali aj verejnú zbierku.

Slovná ilustrácia:

Z listu textilnej robotníčky priateľke (rok 1844): "Chcela si presne vedieť, ako pracujeme. Do fabriky ideme na piatu, o siedmej máme raňajky, o pol hodinu sa vrátime a pracujeme do pol jednej. O jednej, alebo štyri mesiace do roka o štvrť na dve, sa vraciame k práci a robíme do siedmej večer. Potom už máme celý večer pre seba, čo je viac, než majú mnohé iné dievčatá, ktoré si myslia, že od života ,fabričky´ nie je nič nudnejšieho."

Ďalšia robotníčka (rok 1845): "Som tu, medzi samými cudzincami. Fabrické dievča, fabrička, mnohí ľudia to slovo považujú za ponižujúce, i keď ja to pravdu povediac, vôbec tak nevidím ani necítim. Tak tu som. Driem deň za dňom v hlučnej fabrike. Keď zazvonia, musím tam. Musím tam ostať a tráviť dni života medzi sivými stenami, kde jedinou hudbou je neustály rachot strojov?"

Výsledky vyšetrovania
Pozostalí, novinári, požiarnici i štátne orgány začali vyšetrovanie príčin tragédie. Svedectvá podávali spolupracovníci aj náhodní okoloidúci. Zistilo sa, že v budove v poslednom čase už niekoľkokrát horelo, i to, že v továrni sa nedodržiavali ani vtedy platné predpisy pracovnej hygieny. Trestné stíhanie voči majiteľom, pánom Blanckovi a Harrisovi, sa však po ôsmich mesiacoch skončilo ich oslobodením. Dostatočne sa vraj nepreukázalo, že by o zamknutí východov boli osobne informovaní. Výsledkom 23 individuálnych žalôb bola nakoniec dohoda o odškodnom - po troch rokoch sa pozostalí domohli vyplatenia 75 dolárov za každého mŕtveho.

Obrovský význam pre budúcnosť však malo vyšetrovanie štátnych a odborových hygienických a požiarnych komisií. Miestna pobočka textilných odborov zbierala svedectvá a vyvíjala nátlak na došetrenie prípadu. Do mesiaca po požiari vymenoval guvernér štátu vlastnú vyšetrovaciu komisiu pre továrne. Tá počas nasledujúcich piatich rokov spracúvala svedectvá o pracovných podmienkach na rôznych pracoviskách a položila základ novej legislatívy o bezpečnosti práce, pričom umožnila priebežne kontrolovať ich dodržiavanie a sankcionovať majiteľov za ich nedodržiavanie. Výkonnou tajomníčkou newyorskej komisie pre bezpečnosť práce sa stala jedna z náhodných svedkýň požiaru Frances Perkinsová. Neskôr, keď sa stala ministerkou práce vo vláde prezidenta Franklina D. Roosevelta (prvou ženou - ministerkou v dejinách USA), pripomínala, že práve tragédia v Triangle Factory ju nasmerovala na celoživotnú dráhu obhajovania práv továrenských robotníkov.

Petrohradské ženy žiadajú chlieb a mier
V nasledujúcich rokoch sa téma pracovných podmienok a ich bezpečnosti stala nosnou pri všetkých demonštráciách na Deň žien v Európe i Amerike. S blížiacou sa prvou svetovou vojnou rezonovali aj heslá o mieri a proti militarizmu. Roku 1913 sa demonštrácia v rámci akcií Socialistickej internacionály po prvý raz konala aj v Rusku. A práve tu je koreň ďalšej z tradícií spojených s konkrétnym dňom 8. marca. V zime 1917, keď už dva milióny ruských vojakov zahynuli na fronte a milióny ostatných trávili ďalšiu zimu mimo domova, ktorý zatiaľ opanoval hlad, nedostatok kuriva, mizerné zásobovanie a vojnová drahota, zorganizovali petrohradské ženy svoju "tradičnú" demonštráciu, určenú na poslednú februárovú nedeľu. V ten rok pripadla na 23. február, čo je podľa nášho kalendára práve 8. marec. Hoci vodcovia "serióznych" organizovaných politických síl nepovažovali tento zimný termín za najvhodnejší na verejné demonštrácie, davy žien vyrazili do ulíc pod heslom Chlieb a mier. Akcia prerástla do niekoľkodňovej vlny verejných nepokojov a do generálneho štrajku. Do encyklopédií vošli ako februárová revolúcia. Cár Mikuláš II. dňa 25. februára 1917 abdikoval a pod vedením Alexandra Kerenského sa vytvorila dočasná vláda s programom vybudovať v Rusku modernú parlamentnú demokraciu. Okrem iného rýchlo uzákonila všeobecné volebné právo, a to aj pre ženy.

OSN a ženské práva
A čo s tým má Organizácia Spojených národov? Nuž zakladajúca Charta OSN, podpísaná roku 1945 v San Franciscu, bola prvým globálne platným dokumentom, v ktorom bola rovnoprávnosť všetkých ľudí, bez ohľadu na pohlavie, zahrnutá medzi základné ľudské práva. Z týchto dôvodov sa OSN rozhodla od roku 1975 usporadúvať spomienkové akcie, počas ktorých sa nehovorí len o počiatkoch hnutia za práva žien, ale i o bilancii za uplynulé obdobie. O celkovom vývoji v oblasti ženských práv, napríklad práva na vzdelanie, na zárobok, na nemrzačenie dievčat z dôvodu "tradície", na osobnú bezpečnosť, na výchovu detí a ďalších, ktoré zďaleka nie sú na celom svete samozrejmé. Okrem OSN si Medzinárodný deň žien pripomínajú i viaceré profesijné organizácie. Motívy ich akcií bývajú smutné - napríklad keď ženský Pen Club vyzýva na prejavenie solidarity a pomoci väzneným novinárkam a pripomína mená zavraždených pri výkone povolania - ale i radostnejšie. Trebárs otvorenie nových spŕch pre ženy po zmene v mestskej pekárni, nová studňa, z ktorej netreba vodu do farbiarskej dielne vláčiť kilometre vo vedrách, zatknutie obchodníkov so ženami, vypovedanie zmluvy s vulgárnymi ochrankármi, či dokonca stavba závodnej škôlky. To, čo je v niektorých krajinách normou, je v iných zatiaľ takým snom, akým to bolo pre generácie našich zamestnaných prababičiek. V symbolický deň žien 8. marca je o čom premýšľať.

Mgr. Marína Zavacká, PhD. (1972)
študovala históriu a filozofiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a modernú históriu na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. Pôsobí na Historickom ústave SAV a venuje sa sociálnym dejinám s dôrazom na históriu propagandy.

Odporúčaná literatúra:
Materiály z policajného vyšetrovania, fotografie, zoznam obetí, súdobé novinové články, úryvky z vedeckej literatúry www.ilf.cornell.edu/trianglefire . Materiály OSN: www.un.org .
BAILEY, T. - KENNEDY, D.: The American Pageant. 1994.

Obrázky:
1. Pracovné podmienky v Triangle factory
2. 25. marca 1911 vzbĺkol požiar v továrni
3. Požiar si vyžiadal mnoho obetí.
4. Frances Perkinsová
5. Robotníčka, ktorá prežila požiar
6. Pani Mary Harrisová patrila k "banským matkám" - manželkám baníkov, ktoré ich podporovali v štrajku. Keď roku 1903 štrajkovalo 75 000 robotníkov v Kensingtone (z toho 10 000 pracujúcich detí, mnohé po vážnych pracovných úrazoch), zorganizovala detský pochod k domu prezidenta Roosevelt


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Optimalizované pre IE 4.0 a vyššie verzie. Odporúčame rozlíšenie 1024 x 768, farby True Color 32 bitov, 17" monitor.

COPYRIGHT © 2000 - 2016 PRO História. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia