História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Online kníhkupectvo BUX.sk

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

Banderovci

Dve strany ukrajinského nacionalizmu

Michal Šmigeľ - Marek Syrný

Problematika Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), tzv. banderovcov, je jednou z najrozporuplnejších epizód povojnových dejín krajín strednej a východnej Európy. Kým v Poľsku, ktoré UPA najviac poškodila, sa táto problematika prezentuje ako prejav ukrajinského nacionalizmu spojeného s nemeckým fašizmom, na Ukrajine sa pokladá za hnutie bojujúce za slobodný a nezávislý ukrajinský štát, jeho vodcom sa budujú sochy i pamätníky, pomenúvajú sa po nich ulice. Banderovci pôsobili aj vo vtedajšom Československu, zvlášť na území Slovenska, pričom do roku 1989 sa jednoznačne a jednostranne vykresľovali ako teroristi, zabijaci, fašistický živel rozvracajúci ľudovodemokratický režim. Pamätníci dodnes spomínajú na strach, ktorý im naháňal už len samotný pojem banderovci. Aké však boli súvislosti tohto prejavu ukrajinského nacionalizmu?

Krátko po februárovej revolúcii v Petrohrade roku 1917 vznikla v Kyjeve ukrajinská Ústredná rada, ktorá rokovala s ruskou Dočasnou vládou o národnom vyrovnaní a autonómnom postavení Ukrajiny v rámci Ruska. Po októbrovom boľševickom prevrate Ústredná rada odmietla sovietsku vládu a 22. januára 1918 v Kyjeve vyhlásila nezávislú Ukrajinskú ľudovú republiku na čele s prezidentom Mychajlom Hruševským. Na východe krajiny v Charkove však zjazd sovietov v decembri 1917 vyhlásil Ukrajinskú sovietsku republiku. Soviety s podporou boľševickej armády obsadili takmer celú Ukrajinu. Po neúspešných rokovaniach medzi Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom so sovietskou vládou v Brest-Litovsku o podmienkach mieru ústredné mocnosti uznali ukrajinskú Ústrednú radu za predstaviteľku nezávislej Ukrajiny. Ich vojská, ktoré prišli do krajiny, sa v krátkom čase zmenili na okupantov. Z nemeckého podnetu bola Ústredná rada rozohnaná a na jej miesto bol dosadený bývalý cársky generál Pavol Skoropadskyj (vytvoril vládu Hajtmanátu). Ďalší chod udalostí bol pre mladú Ukrajinskú ľudovú republiku chaotický a katastrofický. Nemecké vojská odišli, obnovila sa Ústredná rada, ktorú vystriedala vláda Direktória na čele so Simonom Petľjurom. Keď sa roku 1919 boľševické vojská pokúsili o opätovné obsadenie Ukrajiny, Petľjur obrátil sa so žiadosťou o vojenskú pomoc na Dohodu a jej spojenca Poľska (za podmienky odstúpenia niektorých oblastí v prospech Poliakov). Začala sa poľsko-sovietska vojna a územie Ukrajiny sa stalo bojiskom občianskej vojny, ktorým sa preháňali viaceré armády (poľská, dohodová, ukrajinská, boľševická a bielogvardejská) vrátane množstva anarchistických vojenských zoskupení vedených miestnymi atamanmi či "baťkami". Tragické udalosti sa skončili podpísaním mierovej zmluvy v Rige 18. marca 1921, keď sa Ukrajina rozdelila medzi Poľsko a boľševické Rusko.

Ukrajinci v emigrácii
Mnohí politici, velitelia, vojaci, kozáci, úradníci, vedci, lekári, učitelia či kňazi ako zástancovia ukrajinskej nezávislosti odišli za hranice. V Európe vznikli emigrantské centrály a činnosť začalo vyvíjať niekoľko stoviek ukrajinských politických a vedeckých organizácií (len v Československu ich boli desiatky). Medzi najvýznamnejšie patrila Ukrajinská vojenská organizácia (UVO), založená v Prahe roku 1920 bývalým cárskym dôstojníkom plukovníkom Eugenom Konovalcom. Mala heslo Ukrajina Ukrajincom bez Rusov, Poliakov a Židov, proti ktorým bola odhodlaná bojovať "do poslednej kvapky krvi". Neskôr sa jej centrála presunula do Berlína a UVO sa stala plateným kontrahentom nemeckej rozviedky. Nemecké špionážne služby školili jej sieť, ktorá mala predstavovať základný káder budúcej ukrajinskej armády. Výzvednú, sabotážnu a diverzantskú činnosť vykonávala hlavne v Poľsku na území Haliče, kde sa pokúsila aj o atentát na maršala Józefa Piłsudského. Vybudovala dokonalé konšpiračné prostredie založené na solídnej organizačnej štruktúre (v jej radoch pôsobili neskorší vplyvní členovia ako Andrej Meľnyk, Stepan Bandera, Mykola Lebiď, Roman Šuchevyč). Na svetovom kongrese nacionalistov vo Viedni roku 1929 vznikla Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorá pod vedením E. Konovalca predstavovala ideologickú základňu hnutia. UVO tvorila jej vojenskú zložku. OUN pohltila takmer všetky ostatné zoskupenia v emigrácii a v Haliči. Jej sieť využívali mnohé európske rozviedky. Osobitný záujem o ňu prejavovala nemecká rozviedka, pričom po uchopení moci nacistami v Nemecku roku 1933 ju vládne kruhy sčasti financovali, na svojom území cvičili jej vojenské formácie a využívali jej organizácie. Výnimkou nebolo ani Československo, kde patrili k najaktívnejším v Európe. Aj OUN vyhľadávala túto spoluprácu, pretože vojnu Nemecka proti Sovietskemu zväzu (ZSSR) a Poľsku pokladala za jedinú reálnu možnosť dosiahnutia nezávislosti Ukrajiny.

Ukrajinský nacionalizmus mal živnú pôdu aj na domácej pôde, patriacej sčasti Poľsku a sčasti ZSSR. Po roku 1921 sa postavenie Ukrajincov v Poľsku značne zhoršilo. Vládnuci režim neuznával práva národnostných menšín, z ktorých ukrajinská (takmer šesťmiliónová) bola najpočetnejšia. Národný útlak sa spájal s ťažkým sociálnym postavením a s obmedzovaním občianskych práv. Na časté prejavy nespokojnosti ukrajinského obyvateľstva odpovedala poľská vláda masovými represiami. Pri pacifikácii národnostných menšín len roku 1930 vypálili poľské trestné oddiely viac ako 800 ukrajinských a bieloruských dedín. Sympatie Ukrajincov mala spočiatku Ukrajinská sovietska republika. Avšak ďalší vývoj v ZSSR - násilná kolektivizácia, likvidácia tzv. kulakov a ďalších stredných vrstiev, prenasledovanie náboženstva a cirkví, centralizmus, národnostná netolerancia a porušťovanie obyvateľstva - pôvodnú podporu značne oslabili. Pod vplyvom stalinských zločinov, represálií, vyhľadávania tzv. buržoáznych nacionalistov a umelo vyvolávaných hladomorov (1933 - 1934) rástol extrémny nacionalizmus.

Vnútorné rozpory
Na druhom kongrese OUN roku 1938 v Rotterdame E. Konovalca usmrtil doručený balíček, ktorý po otvorení explodoval (páchateľa atentátu nikdy neodhalili). Jeho nástupcom sa stal Andrej Meľnyk, Konovalcova pravá ruka, ktorý podporoval úzku spoluprácu s Nemeckom. V OUN sa vyostrovali spory v otázkach stratégie, taktiky, politickej orientácie a princípov. Od roku 1940 paralelne existovali dve ukrajinské nacionalistické OUN, sledujúce rovnaký cieľ - nezávislosť Ukrajiny. Bola to veteránska meľnykovská (OUN-M, patrili sem Meľnyk, Baranovskyj, Suško, Ctiborskyj) a mladá radikálna banderovská (OUN-B, tvorená Banderom, Steckom, Šuchevyčom), ktorá požadovala upustiť od orientácie iba na Nemecko a nadviazať kontakty so západnými mocnosťami. Navrhovala viesť boj zvnútra krajiny a presadzovala myšlienku, že nezávislosť Ukrajiny možno dosiahnuť len v dôsledku národnej revolúcie. S postupom nacistov počas prvých rokov druhej svetovej vojny však obidve frakcie stavili na Nemecko, dokonca s jeho pomocou vznikli dve vojenské formácie - Nachtigall (z kruhu Banderu) a Roland (zo stúpencov Meľnyka), ktoré boli nasadené pri okupácii Poľska.

Skutočné zámery Nemecka s OUN sa však prejavili po prepadnutí Poľska 17. septembra 1939, keď sovietska Červená armáda (ČA) na základe zmluvy Molotov-Ribbentrop obsadila východné Poľsko a ukrajinská Halič a Volyň pripadli ZSSR. Keď sa banderovci s jednotkou Nachtigall po prepadnutí ZSSR ocitli v Ľvove o sedem hodín skôr ako nemecké vojsko, z haličskej metropoly vyhlásili 30. júna 1941 obnovenie samostatnosti Ukrajiny. Nacistické vedenie však odopieralo hovoriť o nezávislom štáte a dalo sa na cestu teroru voči vedeniu OUN-B, ktoré odmietlo odvolať tento akt. Banderu, Stecka a iných internovali do koncentračného tábora v Sachsenhausene, ďalších popravili za nepriateľský postoj k tretej ríši. OUN-B pod vedením Lebiďa prešla do ilegality a na celom území Ukrajiny budovala svoju sieť, aby v rozhodujúcej chvíli mohla povedať posledné slovo. Aktívne bojovala iba proti Moskve, v prípade Nemecka rozhodla šetriť sily a vyvarovať sa zbytočných a nezabezpečených akcií. OUN-M počas celej vojny zachovala Nemecku vernosť. Roku 1943 sa dokonca na podnet Meľnyka a so súhlasom Adolfa Hitlera z haličskej mládeže sformovala 14. granátnická divízia Wafen SS Galizien, ktorá sa roku 1944 podieľala na potlačení Slovenského národného povstania (SNP).

Veľké zjednotenie
Koncom leta 1941 Taras Buľba-Borovec (nebol členom OUN) na severozápade Ukrajiny organizoval nepravidelné jednotky ukrajinskej milície pod názvom Poleská Sič. Spočiatku bojovali proti ČA, ale keď sa ich na sklonku roka 1941 Nemci pokúsili rozpustiť, prešli na partizánsky spôsob boja. Premenovali sa na Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA) a bojovali proti boľševikom, nacistom a Poliakom. Zbrane získavali na bojiskách, tajne konali vojenské cvičenia, v lesoch si vytvárali sklady, stavali bunkre, skrýše, naťahovali telefónne spojenie a ich nacionalistické heslá zabezpečovali masový príliv dobrovoľníkov. Banderovskej OUN sa model boja buľbovcov zapáčil, premenovala sa na UPA a v polovici roka 1943 násilne začlenila do svojich radov takmer všetky oddiely Buľbu-Borovca a meľnykovcov. Jej rady dopĺňali prebehlíci z 14. divízie SS Galizien a masová mobilizácia. UPA pôsobila hlavne v Polesí, vo Volyni a v Haliči, ktoré zasahovali na ukrajinskú aj poľskú stranu. Podľa nemeckých údajov, potvrdených aj emigrantskými zdrojmi, počet bojovníkov UPA počas jej najväčšieho rozmachu na prelome rokov 1944 a 1945 dosahoval až 100 000 osôb. Roku 1943 vzniklo pätnásť národnostných jednotiek, napr. azerbajdžanská, uzbecká, gruzínska. Dokonca z iniciatívy OUN-UPA sa koncom roka 1943 konal Kongres podmanených národov Európy a Ázie, ktorý vyzýval k vytvoreniu jednotného frontu za národné oslobodenie od stalinského a hitlerovského imperializmu. Veľké banderovské oddiely sa na prelome rokov 1944 a 1945 pretransformovali na menšie, dobre stmelené a vyzbrojené jednotky, lokalizované v lesných masívoch. Vznikla široká sieť podzemných civilných a bojových skupín (10 - 15 ľudí) na vidieku. Banderovskí ilegálni pracovníci pôsobili takmer v každej obci a osade na západnej Ukrajine.

Počas vojny sa UPA na teritóriu Ukrajiny a juhovýchodného Poľska snažila hrať rolu tretej sily. Napríklad len v jeseni 1943 uskutočnila 47 bojových akcií proti Nemcom a 54 proti boľševickým partizánom. Obvykle sa vyhýbala bojom s nemeckými jednotkami, údery zameriavala proti nemeckej administratíve a polícii. Ako odpoveď na predošlú ukrajinofóbnu politiku poľskej vlády sa jedným z hlavných objektov útokov UPA stali oddiely Armie Krajowej - Poliaci, potom komunisti, sovietski kolchozníci, Židia. Nemci, uvedomujúc si jej silu, začali UPA podporovať muníciou, proviantom a dôstojníkmi školiteľmi, z väzenia prepustili vedúcich činiteľov OUN a UPA Banderu, Buľbu-Borovca a iných.

Oko za oko
Na území oslobodenom od fašistov - v Haliči, vo Volyni a v Polesí - sa rozpútala občianska vojna. Kde región na pohľad ovládali komunisti, panovala neviditeľná a tvrdá ruka OUN a UPA, ktorá kládla odpor sovietskej moci, ČA a sovietskym orgánom štátnej bezpečnosti (NKVD). V priebehu takmer desiatich rokov (banderovské podzemné hnutie existovalo na západnej Ukrajine až do roku 1950, jej pozostatky do roku 1953) ich členovia vraždili straníckych a sovietskych pracovníkov, miestnych boľševických a kolchozných aktivistov, útočili na miestne bezpečnostné oddiely, podpaľovali vládne a úradné budovy, kolchozy, sovchozy atď. Pri diverziách, sabotážach a teroristických činoch počas najvyššieho stupňa činnosti banderovského nacionalistického podzemia (1944-1946) zahynulo okolo 30 000 predstaviteľov orgánov sovietskej moci a tisíce miestnych obyvateľov. Poskytlo to však zámienku pre sovietske trestné orgány, ktoré postupovali obdobne. Príslušníci NKVD vykonávali represálie proti rodinám podozrivých zo spolupráce s UPA a masovo ich deportovali na Sibír. Podľa oficiálnych údajov v rokoch 1944 - 1951 zo západnej Ukrajiny na Sibír a Ďaleký východ násilne vyviezli 65 906 rodín, čo bolo 203 663 osôb z radov prívržencov UPA, podozrivých, majetných či nepohodlných občanov. Vypaľovali podozrivé dediny, vyrubovali lesné masívy, chytených príslušníkov UPA na mieste popravovali. NKVD uviedla do chodu celý arzenál tajnej vojny - využívala pasce, vytvárala pseudobanderovské oddiely, ktoré terorizovali miestne obyvateľstvo. Súdilo sa a trestalo podľa vlastného uváženia. Západná Ukrajina sa stala zónou bezhraničnej krutosti, sadizmu, drancovania a morálneho ponižovania obyvateľstva.

Akcia Visla
Banderovské jednotky pod náporom NKVD ustupovali na územie juhovýchodného Poľska, kde s pomocou Nemcov podobne ako na západnej Ukrajine vybudovali širokú podzemnú sieť. Po vytvorení promoskovskej poľskej vlády útočili na poľské vládne jednotky. Banderovské podzemné hnutie verilo, že dôjde k roztržke medzi víťaznými spojencami, t. j. ZSSR a Západom, a v prípadnej vojne by po boku Západu vybojovalo od ZSSR samostatný ukrajinský štát. Preto sa snažilo udržať v Poľsku čo najdlhšie. Od roku 1947 (v začiatkoch studenej vojny) západné rozviedky využívali zvyšky siete OUN na získanie informácií o ZSSR a sovietskom bloku.

Podľa zmluvy poľskej vlády a ZSSR z roku 1944 mala byť ukrajinská menšina z Poľska deportovaná do ZSSR a zo ZSSR sa mali obyvatelia poľskej a židovskej národnosti presídliť do Poľska. V septembri 1944 až júli 1945 sa ukrajinskému obyvateľstvu poskytla možnosť dobrovoľne odísť do Sovietskeho zväzu. Keďže javilo pomerne slabý záujem, poľská vláda vyslala na juhovýchod Poľska tri pešie divízie, ktoré nútene a s neobyčajnou krutosťou presídlili bezmála 300 000 Ukrajincov. Celkovo ich z Poľska vysídlili okolo 480 000. Posledná etapa, nazvaná "akcia Visla", s cieľom deportovať pozostatky menšiny do západného a severozápadného Poľska do obydlí Nemcov podobným spôsobom vysídlených do Nemecka, sa začala 28. apríla 1947. Poľské jednotky obkľúčili ukrajinské obce, príslušníci NKVD zablokovali hranicu na východe a Československá armáda (ČSA) na juhu. Za niekoľko mesiacov deportovali takmer 30 000 rodín (zhruba 150 000 osôb) ukrajinskej národnosti. Ďalších takmer 4 000 osôb podozrivých zo spolupráce s UPA bolo odvlečených a uväznených v poľskom koncentračnom tábore v Javožnom (Krakovské vojvodstvo). Počas týchto akcií prebiehali boje s banderovským podzemím, ktoré sa usilovalo brániť ukrajinské obyvateľstvo pred násilnou deportáciou. Ako odvetu v marci 1947 zavraždilo poľského námestníka ministra národnej obrany generála Karola Swierczewského, na čo poľská vláda s novou silou udrela na oddiely UPA. Do roku 1948 ich zväčša buď zlikvidovala, alebo opustili územie Poľska.

Vpády na Slovensko
Severovýchodné Slovensko, susediace s juhovýchodným Poľskom a časťou západnej Ukrajiny, sa stalo cieľom propagačných a únikových vpádov jednotiek UPA už krátko po skončení vojny. Prvé menšie skupinky sa vyskytli v oblasti Spišskej Starej Vsi a Medzilaboriec začiatkom augusta 1945, v priebehu roka pribúdali prípady ohrozovania miest a obcí Svidníka, Stropkova, Sniny, Humenného, Medzilaboriec, Prešova či Giraltoviec. Tieto skupiny pochádzali prevažne zo západnej Ukrajiny a postupne mali až niekoľko sto členov. Chceli sa uchýliť na Slovensko, aby sa vyhli bojom s Poliakmi a so Sovietmi. Zháňali materiálne potreby (hlavne potravu od miestneho obyvateľstva), informácie o rozmiestnení staníc Národnej bezpečnosti (NB) či ČSA, viedli nacionalistickú protisovietsku a protikomunistickú propagandu prostredníctvom letákov a verejných zhromaždení, pričom sa snažili využívať antipatie obyvateľstva voči komunistom, Židom a Čechom. Do svojich radov chceli získať dobrovoľníkov, ktorí nesúhlasili so zánikom slovenského štátu a s obnovením Československa a mali negatívne skúsenosti z pobytu Sovietskej armády na Slovensku koncom vojny. Pravdepodobne mienili oslobodiť aj zajatecký tábor príslušníkov bývalej nemeckej armády pri Kysaku. Roku 1945 sa v dôsledku nepripravenosti čs. orgánov banderovské skupiny pohybovali na severovýchodnom Slovensku sebaisto. Obec vyhliadnutú na prepad najskôr zaistili hliadkami a až potom do nej vstúpili. Podľa nariadení velenia UPA sa mali jej príslušníci slušne správať k obyvateľstvu a vyhýbať sa teroru, čo dodržiavali vo väčšine prípadov. Niektoré oddiely sa však dopúšťali násilia na odporujúcich obyvateľoch či vraždili z rasistických dôvodov (napr. v obci Ulič v okrese Snina či v Kolbasove, kde zahynulo 11 mladých Židov). Proti nesmierne pohyblivým a skúseným banderovcom, majstrovsky využívajúcim lesnatý a horský terén severovýchodného Slovenska a prednosti partizánskeho boja, stáli spočiatku iba málopočetné jednotky z Košíc, Liptovského Mikuláša a Michaloviec. Miestne stanice NB a Finančnej stráže (FS) sa sústreďovali hlavne na pohraničný boj proti pašeráctvu a ČSA, zápasiaca s povojnovými personálnymi a materiálnymi nedostatkami, sa koncentrovala na ochranu západných a južných úsekov hraníc.

Koncom roka 1945 banderovské vpády na východné Slovensko zosilneli a zagresívneli. Medzi najviac postihnuté obce patrili Nová Sedlica a Zboj. Vláda ČSR vydala rozkaz posilniť ohrozený priestor o vojenské jednotky prevelené z Popradu, Trnavy, Žiliny a Moravy, neskôr aj o guľometné roty, čaty protitankových kanónov a rotu obrnených áut, pričom skupina mala až 2 500 mužov. Čs. jednotky prehradili všetky dôležité smery a hliadkovali v priestoroch banderovského výskytu. Do konca roka 1945 sa im podarilo oddiely UPA vytlačiť za čs. hranice.

Začiatkom roka 1946 po množstve porážok banderovcov v Poľsku sa zdalo, že ich likvidácia je blízko. Na Slovensku sa početnosť skupiny nasadenej proti nim znížila asi na polovicu. Banderovci, ktorí sa stiahli do lesnatejšieho terénu a mobilizáciou doplnili svoje rady, na jar zaútočili na Poliakov a zahnali ich až na slovenské územie. Opäť dochádzalo k vpádom na Slovensko, ktoré rovnako ako roku 1945 motivoval ústup pred Poliakmi, potreba zásob alebo politická propaganda. Tentoraz však prebiehali bez väčších stretov, ani v jednom prípade sa banderovci napriek presile nepokúšali prejsť do priameho protiútoku s čs. jednotkami. Čs. armádne velenie na východné Slovensko presunulo desiatky nových jednotiek, ktorých úlohou bolo ochraňovať ohrozované obce, prehľadávať a vyčistiť rozľahlý lesný terén od banderovských skupín. Okrem peších a samopalných práporov a rôt do akcie zapojilo aj motorizované, delostrelecké a tankové jednotky. Postupovali k poľským a ukrajinským hraniciam a banderovské skupiny vytlačili za hranice Československa.

Cesta na Západ
Najväčšie problémy so zneškodňovaním banderovcov nastali roku 1947. Spočiatku sa čs. silám darilo zahnať ich späť do Poľska, ale so zvyšujúcim sa tlakom poľskej armády voči UPA rástla početnosť oddielov atakujúcich hranicu. V lete sa mnohé banderovské skupiny pokúsili prebiť cez územie Československa do americkej zóny v Rakúsku a Nemecku, kde mali zahraničné vedenie a zároveň istotu, že ich americké úrady nebudú stíhať. Na územie Slovenska prešlo niekoľko menších a tri väčšie skupiny UPA (Burlak, Chromenko, Brodič). Na rozdiel od predošlých vpádov sa sústredili na získanie potravy a rýchly, nekonfrontačný presun na Západ. Začiatkom júla sa jednotky Chromenka a Burlaka dostali až do masívu Nízkych Tatier a pokračovali na Západ. Velenie nad akciami prevzal veliteľ 2. pešej divízie v Banskej Bystrici brigádny generál Július Nosko, známy zo SNP. Vďaka jeho taktike Burlakova skupina, ktorá spôsobovala armáde značné problémy, zmenila smer postupu na sever, kde predpokladala menší výskyt obranných postavení. Dostala sa do obkľúčenia a začiatkom septembra sa Burlak vzdal. Viacero menších skupín prechádzajúcich slovenským územím bolo v priebehu leta a jesene 1947 zneškodnených, niekoľko jednotlivcov či malých skupín prešlo. V nasledujúcom roku prechádzali čs. územím už len zvyšky banderovcov. Na akciách proti nim na území Československa sa striedavo zúčastnilo až niekoľko desiatok tisíc vojakov, partizánov, príslušníkov NB a FS. Ich najvyšší stav na jeseň 1947 činil 13 000 mužov, z toho asi polovica bola nasadená na Slovensku. Roku 1947 čs. orgány zneškodnili 350 banderovcov, z ktorých približne 60 zahynulo, 260 bolo zajatých a 30 sa dobrovoľne vzdalo. Podľa dohôd vydali zajatcov poľským orgánom na trestné stíhanie. Burlaka, ktorý mal na svedomí vypálenie desiatok dedín a vraždy civilistov, na jar 1949 v Poľsku odsúdili na trest smrti a popravili. Stratám sa nevyhli ani čs. jednotky - v boji padlo približne 30 vojakov, partizánov a príslušníkov NB, niekoľko desiatok bolo zranených. Na vyčíňanie banderovských skupín doplatilo okolo 20 civilistov, ktorí sa stali obeťami prevažne protižidovských akcií v novembri a decembri 1945.

Politické aspekty
Banderovské vpády na Slovensko v rokoch 1945 - 1947 prebiehali v čase politického boja o demokratický či totalitný charakter čs. štátu, ktorý sa viedol hlavne medzi Demokratickou stranou (DS) a Komunistickou stranou Slovenska (KSS). Banderovci sa vzhľadom na nacionalistické, protisovietske a protikomunistické zameranie svojho hnutia spoliehali na pomoc zvyškov radikálnych nacionalistických prívržencov vojnovej Slovenskej republiky, ukrajinského a rusínskeho obyvateľstva na Slovensku, ako aj prívržencov DS. Predpoklady vedenia UPA sa však nenaplnili. Nacionalistické hnutie na Slovensku bolo slabé a neschopné poskytnúť im účinnú pomoc, aj keď ich k tomu vyzýval ľudácky exilový vodca Ferdinand Ďurčanský. Ani vplyv nacionalistickej propagandy na ukrajinské a rusínske obyvateľstvo východného Slovenska či pomoc bývalých ruských občanov neboli veľmi úspešné. DS a jej prívrženci sa k banderovskému hnutiu stavali odmietavo, najmä pre kolaboráciu s hitlerovským Nemeckom a násilnostiach na civilistoch. KSS a ňou ovládané štátne orgány a spoločenské organizácie zneužívali vpády na diskreditáciu DS. Poukazovali na materiálnu či informačnú podporu banderovcov, ktorú im údajne poskytovalo vedenie a prívrženci DS znižovaním nebezpečenstva, ideologickou podporou v tlači, a zámerne znásobovali reálne nebezpečenstvo banderovského hnutia na Slovensku. Vykresľovali nedostatočnú početnosť a aktivitu armády, ako aj štátnych orgánov na Slovensku pod vplyvom demokratov. Čs. vláda nakoniec podľahla ich taktike a tlaku, vyzbrojila bývalých partizánov z čias SNP a v septembri 1947 ich nasadila na likvidáciu zvyškov banderovských skupín na Slovensku. Prebehlo to však v čase, keď ich reálny vklad do protibanderovského boja bol minimálny, zato mal veľký vplyv na presadenie komunistických požiadaviek v jesennej politickej kríze na Slovensku.

PhDr. Michal Šmigeľ (1975)
pôsobí na Katedre histórie Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Zaoberá sa problematikou migračných a opčných procesov v Československu v rokoch 1945 - 1948, národnostnou otázkou v stredoeurópskom priestore v 20. storočí, problematikou ukrajinských, ruských a poľských utečencov na Slovensku v období druhej svetovej vojny.

Mgr. Marek Syrný (1977)
je interným doktorandom na Katedre histórie Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Zameriava sa na výskum spoločenských problémov dejín Slovenska v rokoch 1944 - 1948 s dôrazom na pôsobenie Demokratickej strany a na problematiku občianskeho odboja na Slovensku v rokoch druhej svetovej vojny.

Obrázok:
1. Stepan Bandera
2. Alexander Meľnyk
3. Znak OUN

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Počúvanie je nové čítanie


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2021 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.