História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Otvárame archív! Každý deň od 15. septembra sa na stránke HISTÓRIE objaví celé staršie číslo v PDF formáte! Sledujte nás denne!

História - Revue o dejinách spoločnosti - Extra

Extra

ISSN 2585-9080
(online)
ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

 Sharm El Sheikh

 Mallorca

 Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Výčiny beštie na socialistickej hranici

Jaroslava Roguľová

Svet zločinu

Nevôľa k socialistickému zriadeniu, ktoré sa v Československu budovalo po "víťaznom februári" 1948, viedla mnoho ľudí k rozhodnutiu nelegálne prekročiť hranice štátu. Za služby prevádzačov, ktorí poznali tajné chodníčky do cudziny, platili nemalé peniaze. Popri ľuďoch slušne prosperujúcich z tejto činnosti sa vyskytli aj vládnou mocou nastrčení agenti, ktorí fingovali prechody cez hranice a s ich pomocou sa nádejní emigranti "náhodou" dostali do rúk bezpečnostných orgánov. Inú kapitolu predstavoval beštiálny vrah, zlodej a násilník, v kriminalistickej publicistike známy pod menom Hubert Pilčík. Presný počet jeho obetí, o ktorých sa ich blízki nazdávali, že si spokojne žijú v kapitalistickom svete, sa nepodarilo presne určiť.

Dňa 6. marca 1951 v neobývanej hájovni Lipovka v malej obci Nemkíř neďaleko česko-nemeckých hraníc vypukol požiar. Aj keď to spočiatku vyzeralo na bežný prípad podpaľačstva, podrobnejšia prehliadka spáleniska priniesla veľmi podozrivé závery. Našlo sa zuhoľnatené telo, avšak vzhľadom na rozsah jeho poškodenia nebolo možné určiť ani pohlavie. Veci nájdené v popole, napríklad spona do kravaty či kovové súčasti goliera na pánskej košeli, naznačovali, že by mohlo ísť o muža, čo nakoniec potvrdila aj pitva. Neznámy mŕtvy bol vo veku zhruba 50 - 60 rokov, meral 170 - 175 cm a zomrel po údere do hlavy. Podľa rozboru krvi a obhliadky miesta vzniklo podozrenie, že bol poliaty horľavou látkou a potom zapálený, musel teda uhorieť zaživa alebo bezprostredne po smrti. Vyšetrovatelia vylúčili nešťastnú náhodu.

Mŕtva v pieskovisku

Dňa 20. júla 1951 na kraji lesa pri obci Senec 7 km od Plzne objavili v detskom pieskovisku mŕtvolu neznámej mladej ženy. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že táto plnoštíhla, nakrátko ostrihaná blondína nezomrela prirodzenou smrťou. Oblečenú mala len krátku bielu košieľku a podprsenku, okolo krku mala omotanú šnúru a ústa zapchaté vreckovkou. Podľa odborníkov v tomto plytkom hrobe ležala 3 - 5 mesiacov a zomrela na následky zaškrtenia. Polícia sa prostredníctvom tlače a rozhlasu obrátila na verejnosť s prosbou o pomoc pri určení totožnosti oboch mŕtvych, ale bezvýsledne. Dve neobjasnené vraždy veľmi roztrpčili obyvateľov Plzenského okresu. Pri pátraní po totožnosti ženy sa vyšetrovatelia chopili stopy - chrupu. Mŕtva mala totiž odborne vykonaný a pomerne zriedkavý zákrok, nazývaný inlay. Policajti vyše mesiaca obchádzali s troma extrahovanými zubami obete okolitých dentistov, z ktorých jeden spoznal svoju prácu a identifikoval mŕtvu ako 30-ročnú fotografku Renatu Balleyovcov.

Rodina Balleyových žila v Plzni. Otec Emanuel Balley bol kapitánom vo výslužbe a po vojne popri malej penzii mal príjmy aj z fotoateliéru, kde pracovala jeho dcéra. Po februári 1948 im však podnik znárodnili a obaja sa stali zamestnancami Komunálnych služieb. O nejaký čas musela dcéra nastúpiť ako robotníčka do Škodových závodov. Elegantnú a temperamentnú mladú ženu s vyberaným vkusom poznala takmer polovica mesta. Tradične chodila s fotoaparátom cez plece, rada navštevovala kaviarne, kiná, divadlá a koncerty. Po nástupe do nového zamestnania nebola zvyknutá počítať každú korunu a vo svojom okolí sa netajila odporom voči komunistickému režimu. Taktiež nebolo tajomstvom, že sa pohybuje v kruhoch, ktoré sa veľmi vážne zaoberali myšlienkou opustiť socialistickú vlasť. Balleyovci museli odísť z vojenského bytu v Plzni a presťahovali sa do neďalekej obce Zruč. V tejto situácii začali pripravovať útek do Nemecka. Keď sa dlhší čas neukázali, ich priatelia sa nazdávali, že úspešne prešli hranice a žijú v zahraničí.

Príbuzná s tajnosťami

Pátranie priviedlo vyšetrovateľov k príbuznej Balleyovcov, ktorá bola zasvätená do Renatiných plánov. Zo strachu pred trestom za napomáhanie nelegálneho úteku, ako aj z obavy, že by mohla zmariť kanály na vlastný prechod cez hranice, tajila všetky informácie. Situáciu zmenili až fotografie zavraždených, ktoré jej vyrazili dych. Od príbuzných totiž po celý čas dostávala listy, v ktorých ju ubezpečovali, že sú v poriadku. Obálky boli bez pečiatky a známky, takže nedokazovali vôbec nič. Príbuzná podala závažnú informáciu, ktorá nútila vyšetrovateľov konať veľmi rýchlo. Podľa pokynov Renaty pred niekoľkými mesiacmi zverila istému mužovi jej 12-ročnú neter, ktorú mal previesť za nimi do Bavorska. Vzhľadom na osud ostatných vznikli oprávnené obavy o jej život. Príbuzná vypovedala, že Renata sa prostredníctvom obchodu s obrazmi v ateliéri zoznámila s istým pánom. Starší muž, ktorého volali strýko, sa vďaka nej dostal k vrstve ľudí túžiacich emigrovať a ponúkol im svoje služby. Skontaktovala sa s nimi široká klientela z okruhu Balleyovcov. Po čase sa aj oni rozhodli opustiť štát a požiadali ho o pomoc. Podľa príbuznej mali v marci prejsť hranice a korešpondencia od nich jej nedávala dôvod na obavy. Rad bol na nej. Podľa strýkových posledných inštrukcií mala práve v týchto dňoch opustiť štát a stretnúť sa aj s neterou. V dohodnutom čase však bolo veľmi škaredé počasie, bála sa ísť v noci cez les, a preto odchod odložila. Pravdepodobne si tým zachránila život.

Vyšetrovatelia si položili otázku, či vraždil strýko, alebo bol len prevádzačom a vrážd sa dopúšťal niekto iný. Príbuzná ich zaviedla do strýkovho domu, ktorý sa nachádzal zhruba pol kilometra od miesta nálezu mŕtvej Renaty. Zadržali tu penzionovaného zámočníka Škodových závodov Huberta Pilčíka, ktorý popieral spojitosť so zločinmi a tvrdil, že Renatinu neter nepozná. Dievča napokon našli v noci pri prehliadke lesa živé. Jej šokujúca výpoveď nenechala vyšetrovateľov na pochybách, že zadržali človeka s mimoriadne beštiálnymi sklonmi. Vypovedala, že k Pilčíkovi ju priviedla teta pred zhruba dvoma mesiacmi a mala u neho čakať na prevedenie cez hranice. Zatvoril ju však do maskovaného úkrytu za kozím chlievom, takže ani jeho manželka nevedela o prítomnosti dievčaťa. Tu ju koženými remeňmi priväzoval k dvom dreveným doskám. Na hlavu jej dával dvojstennú drevenú debničku vystlatú kvôli tlmeniu kriku handrami a dýchať mohla len prostredníctvom úzkej kovovej rúrky. Takto ju v tme a chlade, bez možnosti pohybu a vykonávania potreby, za obťažovania hmyzu a myší držal šestnásť hodín denne. V noci ju brával k sebe, pohlavne ju zneužíval a nútil písať listy príbuznej.

Ďalšie obete

Pri podrobnej domovej prehliadke sa u Pilčíka našli nelegálne držané zbrane a veľké množstvo osobných vecí, ktoré patrili viacerým osobám. Analýza kufrov, dámskeho i pánskeho šatstva, bielizne, topánok či šperkov postupne priviedla vyšetrovateľov k ich pôvodným majiteľom. Pilčík sa pri výsluchu priznal, že prevádzal ľudí cez hranice. V poradí, v akom k nemu od začiatku jeho živnosti roku 1949 prichádzali, vymenoval asi desať mien zväčša známych plzenských občanov z finančne lepších kruhov. Výpovede však stále menil a vraždy zapieral. O nájdených veciach tvrdil, že mu ich dali ľudia ako odmenu za prevedenie do cudziny alebo si ich u neho na čas uschovali. Toto vysvetlenie mohlo obstáť v prípade kožuchov či šperkov, ťažko sa však dala vysvetliť prítomnosť napríklad umelého chrupu či iných veľmi osobných vecí. Pilčík sa nakoniec priznal k piatim vraždám a opísal tradičný postup: s osobami sa dohodol na sume aj na podmienkach prechodu. Istý čas spolu pobudli v jeho dome alebo v nejakej chatke s odôvodnením, že čakajú na akéhosi hájnika a na jeho signálne ohne, ktoré naznačia vhodnú chvíľu. Počas tohto pobytu obete zrejme vypisovali listy, ktoré Pilčík po ich usmrtení nosil príbuzným, za čo si nechal vyplácať veľké odmeny v zlate a striebre. Keď nadišiel správny čas, ľudí s plnými kuframi vodil rôznymi chodníčkami po lese a okolí, pričom boli natoľko vyčerpaní a dezorientovaní, že veľakrát išli na opačnú stranu od hraníc. Potom ich udrel do hlavy obuškom, ktorý mal na jednom konci bronzovú guľatinu. Dielo dokonal zadusením, zaškrtením, v Balleyovom prípade upálením. Mŕtvoly okrádal o zvyšky vecí a zväčša zahrabával.

Pri prehliadke záhrady sa v popole našla legitimácia na meno Jan Hůrka. Zistilo sa, že tento muž v máji 1951 emigroval a nepodáva o sebe správy. Pilčík sa priznal aj k tejto vražde. Na Hůrku spomínal ako na príjemného pána, ktorý u neho pobudol zhruba tri týždne, rád varil a po okolí zháňal Pilčíkovcom zemiaky. Po dvoch pokusoch na výjazd sa tretíkrát vrátil Pilčík sám. Keď sa policajti pokúšali nájsť mŕtvolu, vrah stále menil jej polohu a posielal ich na rôzne miesta. Hru na vyčkávanie a na signálne ohne zohral aj s istým inžinierom Krauzom, ktorého sa podarilo identifikovať podľa visačky krajčíra na kabáte. O veľkom šťastí mohla hovoriť trojčlenná rodina istého veľkoúdenára. Odmietla sa rozdeliť a odchádzať za hranice po jednom, a keď hájnik stále nechodil, všetci sa vrátili domov. Dôkladné vyšetrovanie ukázalo, že Pilčík nikdy nikoho nepreviedol. Presný počet obetí sa nepodarilo zistiť. Priznal sa, že chcel zavraždiť aj príbuznú, neter, ba aj svoju manželku, ktoré ho mohli prezradiť.

Strýko Hubert

Hubert Pilčík sa verejnosti javil ako veľmi slušný človek, ktorý si vedel získať dôveru. V dedine o ňom mali najlepšiu mienku. Veľa fajčil, rád pil víno, chodieval do prírody a vo veku 60 rokov podnikal dlhé túry. Usiloval sa budiť dojem svetaskúseného človeka a napríklad tvrdil, že prežil skazu Titanicu. Ako známy mastičkár zbieral po okolí liečivé byliny, ale touto bohumilou činnosťou však iba maskoval vykrádanie okolitých chát alebo beštiálne vraždy. Hubert Pilčík bol obvinený z päťnásobnej vraždy, zo všeobecného ohrozenia podpaľačstvom, z napomáhania nelegálneho úteku, z nedovoleného ozbrojovania, zo znásilnenia, z obmedzovania osobnej slobody, z týrania zverenej osoby, z ohrozenia mravnej výchovy mládeže, z podvodu a krádeže. Súdny proces sa však neuskutočnil. Nedopatrením mu vo väzenskej cele ponechali dve vreckovky, na ktoré sa 9. septembra 1951 obesil. O telesné pozostatky tohto zvrhlíka, násilníka, vraha a zlodeja príbuzní neprejavili záujem. Používali sa preto na lekárske a vedecké účely.

Mgr. Jaroslava Roguľová (1975)
vyštudovala históriu a filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, v súčasnosti pracuje v Historickom ústave SAV na oddelení novších dejín.

Obr.
1. Väzenie 12-ročnej netere
2. Maskovaný priestor, v ktorom vrah ukrýval veci obetí a neter
3. Osobné veci Pilčíkových obetí
4. Hájovňa Lipovka krátko po požiari, keď bola objavená mŕtvola Emanuela Balleya
5. Miesto nálezu Renaty Balleyovej
6. Vrahova výzbroj


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2018 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.