História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pripravila skúšobnú verziu digitálnej knižnice. Jednotlivé čísla si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 4/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Stopy vedú na Východ

Ľudovít Petraško

Komunistické tajné služby a studená vojna

Onej februárovej noci roku 1981 sa Mníchov pokryl tenkou vrstvou snehu. V Oettingerstrasse, kde na čísle 67 sídlila americká rozhlasová stanica Rádio Slobodná Európa a Rádio Sloboda (Radio Free Europe a Radio Liberty - RFE/RL, vládol pokoj, strážna služba na obchôdzke o deviatej večer nezbadala nič podozrivé. Náhle o tri štvrte hodiny neskôr výbuch: na východnej strane budovy, neďaleko telefónnej ústredne sa v múre objavil otvor, hrubé betónové stĺpy sa ohli, záclony a nábytok rozmetalo do okoli-tých stromov, rinčalo sklo zo stoviek okenných tabúľ. Osem pracovníkov stanice utrpe-lo poranenia, sčasti ťažké, výšku škody odhadnú na štyri milióny mariek.

Vyšetrovanie sa viedlo proti neznámemu páchateľovi. Teroristické útoky zažila metro-pola Bavorska aj v minulosti: 5. septembra 1972, keď sa palestínski teroristi zmocnili izraelských olympionikov ako rukojemníkov, zahynulo pri pokuse o ich oslobodenie sedemnásť ľudí. 26. septembra 1980 si výbuch na povestnom Oktoberfeste vyžiadal trinásť mŕtvych.

Už v stredu indície nasvedčovali, že páchateľmi boli východní agenti, ktorí zrejme ešte tej noci opustili Nemeckú spolkovú republiku (NSR). Možno mal výbuch zabrániť vysielaniu do ZSSR počas zjazdu strany, alebo sa poslucháči v ČSSR nemali dozvedieť o silnejúcom odborárskom hnutí v Poľsku.
Podľa očakávania začali prichádzať listy od údajných páchateľov. V prvom, v poľštine, odoslanom zo švédskeho Göteborgu o necelý týždeň, sa k atentátu prihlásila "Ozbroje-ná tajná organizácia - exekutívna skupina", pretože vysielačka údajne kazí "slovanskú dušu". Jeden list bol v češtine, ďalší v chorvátčine a jeho odosielateľom bolo "Koman-do chorvátskych revolucionárov v Európe". Očividne na odvrátenie pozornosti, usúdili vyšetrovatelia. Napokon v marci 1983 vyšetrovanie zastavili. Malo uplynúť ešte deväť rokov, kým po páde železnej opony bolo možné usvedčiť páchateľa.

Vojna v éteri

V súboji dvoch ideológií pripadla osobitná úloha rozhlasu. "Studená vojna prebiehala najmä prostriedkami propagandy", konštatoval Juraj Gajdoš-Breza, ktorý desaťročia pôsobil v CIA, "najprv v oficiálnom Hlase Ameriky, od roku 1950 najmä v Slobodnej Európe." V istom štádiu sa dokonca ukazovalo potrebné rešpektovať špecifiká Slovenska v dvojnárodnom štáte. "Hoci z Rakúska vysielala Biela légia, Američania neboli spokojní s účinkom týchto staníc."
Preto prípravou novej vysielačky so sídlom v Mníchove poverili skúseného novinára. V prepychovej vile po nacistickom pohlavárovi, kde americká vojenská správa ubytovala personál budúcej stanice, sa od augusta 1952 vyhodnocovali správy, študovala sa tlač, ktorá sem prichádzala diplomatickou cestou. Po dva a pol roku príprav, keď sa malo spustiť vysielanie, pozvali J. Gajdoša-Brezu do Washingtonu a oznámili mu, že na príslušných miestach sa rozhodlo o zlikvidovaní projektu. "Praktiky pre tajné služby príznačné," konštatuje stroho ešte stále čulý deväťdesiatnik, ktorý dnes žije na odpočinku na Floride.

Kongres USA uprednostnil financovanie RFE/RL. Táto rozhlasová stanica začala vysielať 4. júla 1950 z auta, ktoré prechádzalo pozdĺž československých hraníc, od nasledujúceho roka už aj v jazykoch ostatných krajín východného bloku a republík Sovietskeho zväzu. Mala tamojšiemu obyvateľstvu "otvoriť okno na Západ", ponúknuť alternatívu k "zglajchšaltovanému" oficiálnemu spravodajstvu. Nie bez úspechu: v ZSSR malo Rádio Sloboda časom okolo dvadsaťdva miliónov pravidelných poslucháčov, v ostatných krajinách východného bloku tridsať miliónov počúvalo Rádio Slobodná Európa.

Kto zabil Matúša Černáka?

Po roku 1948 si československá špionáž rýchlo osvojila praktiky svojho vzoru, sovietskej tajnej služby, likvidovať odporcov fyzicky, prostredníctvom agentov. Najmä od roku 1953, keď sa stal ministrom vnútra Rudolf Barák, sa dopustila niekoľkých vrážd a únosov, plánovala atentáty. Jej prvou obeťou bol exilový politik Matúš Černák (1903 - 1955). Pôvodne novinár, na jeseň 1938 v Syrového vláde minister bez kresla, v prvých dvoch Tisových vládach najprv minister školstva, potom školstva a národnej osvety, po celý čas trvania slovenského štátu pôsobil ako veľvyslanec v Berlíne. Od roku 1950 žil v Mníchove, kde prevzal po Jozefovi Paučovi vedenie Slovenskej národnej rady v zahraničí, sústreďujúcej niekoľko desiatok emigrantov, prívržencov slovenskej samostatnosti. Černák vydával časopis Slobodné Slovensko a udržiaval aj kontakty s nemeckou vládou Konrada Adenauera. V lete 1955 dostal z pošty v Agnesstrasse oznámenie o zásielke určenej do vlastných rúk. Vyzdvihol si ju 5. júla a balíček hneď otvoril. Nástražný systém mu explodoval pod rukami. Spolu s ním zahynuli aj dvaja náhodní zákazníci.

Podozrenie, že v atentáte mala prsty československá výzvedná služba, bolo viac než opodstatnené. Isté podrobnosti poskytol major rozviedky Ladislav Bittman, ktorý roku 1968 ušiel do USA. (S novou identitou ako Lawrence Martin Bittman, dnes prednáša na univerzite o technike dezinformácie.) V knihe Podvodná hra (The Deception Game) z roku 1972 spomína, ako mu v tom čase jeho šéf rozprával o nemeckom spolupracovníkovi, ktorého poverili, aby v Mníchove poslal balík s bombou istému slovenskému separatistovi. Nemec, vydesený jej účinkom, sa vzápätí vrátil do Prahy, kde ho potom zamestnali na vyhodnocovaní západnej tlače.

V máji 1957 pošta zasa doručila zásielku štrasburskému prefektovi A. M. Tremeandovi. Balík však otvorila jeho manželka, ktorá pri výbuchu namieste zahynula. Jedna zo stôp smerovala do západného Nemecka. Až Bittman a ďalší dôstojník rozviedky Josef Frolík, ktorý v 60. rokoch minulého storočia takisto ušiel na Západ, prezradili, že atentát na príkaz Sovietov zosnovala československá tajná služba. Mal zabrániť postupnému zjednocovaniu západnej Európy vrátane SRN (vtedy Nemeckej spolkovej republiky - NSR). Začiatkom roka 2002 podal Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu trestné oznámenie na dvoch ešte žijúcich strojcov.

Roku 1957 uniesli z Viedne do Prahy Jozefa Vicena, komentátora vysielačky Biela légia, ktorá niekoľko rokov úspešne vyvolávala dojem, že pôsobí priamo na území Československa. Neznámy Rakúšan mu zrejme pridal do koňaku omamný prostriedok, lebo J. Vicen sa prebral až v Prahe, kde ho odsúdili na dvadsaťpäť rokov. Odsedel si jedenásť, na slobodu sa dostal až roku 1968.

Československá špionáž poskytovala medzinárodnému terorizmu aj know-how. Od začiatku 60. rokov sa blízko Prahy cvičili Afričania a Ázijčania na diverznú a partizánsku činnosť proti nekomunistickým vládam vo svojich krajinách - v Guinei, Keni, Iraku, Tanzánii, Ugande, ale aj príslušníci Ľudového hnutia za oslobodenie Angoly - vyše 250 frekventantov v štyridsiatich kurzoch. Vďaka demokratizačnému procesu roku 1968 sa výcvik načas prerušil, ale od polovice 70. rokov prebiehal ešte intenzívnejšie. V Ústave zahraničných štúdií Zboru národnej bezpečnosti (krycí názov Prístav) neďaleko Brna v polročných kurzoch školili nie priamo teroristov, ale ľudí, ktorí stáli v pozadí atentátov, tentoraz prevažne z Ázie, najmä Afganistanu, ale aj príslušníkov ochranky palestínskeho vodcu Jásira Arafata (poslední odtiaľ odišli až v lete 1990). Zároveň ČSSR tieto krajiny výdatne zásobovala zbraňami, najmä plastickou trhavinou semtex, ktorej tu teroristi získali tisíc ton.

Hrdinský kapitán Minařík

Výzvedné služby komunistických štátov od začiatku viedli boj proti vysielačke v Mníchove, roky sa však márne pokúšali dostať sem svojho človeka. Podarilo sa to až na jeseň 1968, keď tu ako hlásateľ začal pôsobiť Pavel Minařík. Údajný emigrant zásoboval centrálu v Prahe informáciami o aktivitách exilu, často nepodstatnými, ale ponúkal i vlastné nápady, napríklad opakovane nabádal na bombový atentát. Roku 1972 uviedol, kam by sa dal na chodbe umiestniť pekelný stroj, ktorý by po jeho odchode z budovy zničil tzv. Master Room - miestnosť, odkiaľ sa vysielalo do piatich krajín východnej a strednej Európy. Minaříkovi nadriadení si však na takú akciu netrúfli a svojho agenta radšej stiahli. Dodatočne ho povýšili na kapitána a v januári 1976 ho ako hrdinu prezentovali na tlačovej konferencii verejnosti.

Carlos alias Šakal

Krátko po páde železnej opony sa 16. júla 1990 sa v denníku Süddeutsche Zeitung objavila správa, že z atentátu na RFE vo februári 1981 upodozrieva maďarská generálna prokuratúra skupinu okolo medzinárodne hľadaného teroristu Illicha Ramireza Sancheza, Venezuelčana známejšieho pod krycím menom Carlos alebo Šakal. V rokoch 1979 - 1985 sa teroristi ukrývali v Maďarsku, kde schovali výbušniny, muníciu a zbrane a tam sa aj vrátili hneď po atentáte. Zásadný podiel na ňom mal mať Carlosov nemecký komplic Johannes Weinrich. Jeho životopisec K. D. Matschke uvádza, že štyri mesiace pred atentátom Weinrich zhotovil presný plán vysielačky a zostavil plán akcie. Novinár sa odvoláva na maďarské pramene, podľa ktorých atentát iniciovala rumunská Securitate.

V auguste 1990 rumunské ministerstvo vnútra pripustilo, že Securitate udržiavala od roku 1979 kontakty s Carlosom, no len preto, aby zabránila teroristickým útokom proti Rumunsku, ktoré malo diplomatické styky s Izraelom, sa na príprave teroristických útokov vraj nepodieľala. Z dokumentov východonemeckej Stasi (bývalej tajnej polície Nemeckej demokratickej republiky - NDR) tiež vyplýva, že komunistické tajné služby Carlosa vo svojich krajinách trpeli a podporovali, pritom ho však nespúšťali z očí (maďarská tajná služba má 8 500 strán dokumentov o jeho aktivitách).

Carlos i Weinrich žili v tom čase v hlavnom meste Sýrie Damasku. Napriek žiadostiam ich tunajšie orgány nevydali, dali im však pocítiť, že v krajine nie sú vítaní. Carlos sa cez Líbyu a južný Jemen, tradičné útočiská teroristov, dostal do Chartúmu, hlavného mesta Sudánu. Tu ho v auguste 1994 vypátrala francúzska tajná služba a dopravila do Paríža, kde si odpykáva doživotný trest. Atentáty, ktoré zorganizoval v Marseille, Aténach, Paríži a inde, si vyžiadali vyše osemdesiat životov.

Carlosovho nemeckého komplica Weinricha zatkli o rok neskôr v južnom Jemene, v Berlíne ho odsúdili takisto na doživotie pre bombový útok na kultúrne stredisko Maison de France v Západnom Berlíne 25. augusta 1983. Zahynul vtedy jeden človek, dvadsiati traja utrpeli zranenie (dvadsaťpäť kíl trhaviny značky Nitropenta poskytla Stasi). V marci 2003 proces s Weinrichom obnovili, tentoraz sa má objasniť i jeho podiel na atentáte na RFE v Mníchove. Dnes všetko nasvedčuje tomu, že Carlos ho uskutočnil z poverenia rumunskej Securitate, ktorá chcela zlikvidovať riaditeľa rumunskej redakcie. Nikto pri ňom síce neprišiel o život, jednako traja pracovníci česko-slovenskej redakcie utrpeli ťažké zranenia s trvalými následkami (básnik R. Skukálek prišiel čiastočne o sluch). Hoci poslucháči prerušenie vysielania takmer nepostrehli, na zamestnancoch zanechal atentát psychické následky.

Za všetkým stála KGB

Práve v tom čase komunistické tajné služby opätovne zintenzívnili boj proti ideologickému protivníkovi v médiách vrátane fyzickej likvidácie. Spôsobom, aký dovtedy nemal obdobu, zlikvidovala bulharská tajná služba v septembri 1978 v Londýne Georgiho Markova, spisovateľa a zamestnanca BBC. Zabijak s krycím menom Kito, vyslaný zo Sofie, ho na moste cez Temžu pichol dáždnikom do nohy. Markov zomrel o štyri dni. V hrote dáždnika bola totiž umiestnená kapsľa s ricínom, ťažko dokázateľným jedom, ako aj vystreľovacie zariadenie. O trinásť rokov neskôr to prezradil Oleg Kalugin, kedysi najmladší generál KGB, ktorý sa po štyridsaťročnej kariére stal za perestrojky jej neúprosným kritikom (dnes žije v USA, v Rusku ho ako zradcu v neprítomnosti odsúdili na pätnásť rokov).
Vražedný nástroj zhotovila KGB v laboratóriu č. 12. Vrah Kito síce dnes žije na dôchodku v Sofii, ale generáli Todorov a Savov sa zavčasu uchýlili do Moskvy. Príslušné dokumenty, tak ako veľa iných, sa stratili. Azda by sme sa z nich boli dozvedeli, aký podiel mala KGB prostredníctvom bulharských kolegov na atentáte na pápeža Jána Pavla II. v máji 1981. Špióna Minaříka - nemožno vylúčiť, že práve jeho nápady inšpirovali teroristov k útoku na RFE - súd v Brne v lete 2003 spod obžaloby predbežne oslobodil.

PhDr. Ľudovít Petraško, PhD (1949)
pôsobí na Katedre germanistiky Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. Špecializuje sa na klasickú literatúru a kultúru krajín nemeckej jazykovej oblasti.

Texty k foto:
Obr. 1. Pracovníka BBC G. Markova odstránila bulharská tajná služba otráveným dážd-nikom.
Obr. 2. Kedysi najhľadanejší terorista Carlos v parížskom väzení
Obr. 3. Preukaz špióna P. Minaříka ako zamestnanca Rádia slobodná Európa.
Obr. 4. Priestory RFE po výbuchu 21. februára 1981.


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.