História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!

Viera legendárnych druidov

Náboženský svet Keltov

Branislav Kovár

Historickí Kelti neboli národom v dnešnom zmysle slova. Boli to veľké skupiny obyvateľstva rozčleneného na početné kmene, ktoré niekoľko storočí obývali obrovské územie Európy od Škótska a Britských ostrovov až po Iberský polostrov, od Sliezska po Stredozemné more, od pobrežia Atlantického oceánu po Karpaty a svojou expanziou prenikali až do Malej Ázie.

Keltské etnikum sa formovalo v oblastiach severne od Álp, v priestore od východného Francúzska po južné Čechy. Počas svojej etnogenézy a neskoršej expanzie prišlo do styku s mnohými národmi - Grékmi, Etruskmi, Skýtmi, Ilýrmi, Germánmi, Rimanmi, ako aj s bezmennými národmi strednej Európy, ktoré formovali jeho náboženské predstavy.
Pri výskume keltského náboženstva pomáhajú dva druhy prameňov - archeologické (hmotné) a historické (písomné). Medzi archeologické pramene patria najmä nálezy z posvätných miest, pohrebísk, zo sídlisk alebo nálezy mincí. Písomné svedectvá poskytujú najmä diela antických spisovateľov - Herodota, Polybia, Poseidónia z Apameie, Diodora Sicílskeho, Strabóna, Gaia Iulia Caesara, Tita Lívia, Plínia Staršieho, Tacita a Lucana - a včasnostredoveké legendy, predovšetkým z Veľkej Británie a Írska.
Písomné správy ku keltskému náboženstvu sú problematické, najmä tie antické, pretože sú ovplyvnené vierou ich tvorcov. Antické pramene väčšinou informujú o zvykoch západných Keltov, aplikovanie týchto údajov na východný keltský svet (vrátane strednej Európy) nemusí vždy zodpovedať skutočnosti.

V dobách etnogenézy môžeme predpokladať, že základom viery Keltov, tak ako iných indoeurópskych národov, bol animizmus - kult Veľkej matky, prírodných síl a mŕtvych predkov. Uctievali pramene, hory, stromy (zvlášť duby) či niektoré rastliny (imelo, šalviu). Odovzdávali sa do ochrany nadpozemských bytostí, ktoré ich sprevádzali počas života i po smrti.

Plejáda keltských božstiev
Keltský panteón tvorilo veľké množstvo bohov, pravdepodobne každý kmeň mal svoje miestne božstvo. Z historických prameňov poznáme asi 400 rozličných mien bohov alebo bohýň. Väčšinou boli späté s určitým kmeňom, bez bližšieho vyhranenia kompetencie. Ich pôsobnosť sa niekedy dokonca prekrývala, to isté božstvo malo v dvoch vzdialených oblastiach rôzne atribúty a funkcie. Postupne však niektorí bohovia získavali u viacerých kmeňov význačnejšie postavenie. Antický spisovateľ Lucanus menuje troch najvýznamnejších keltských bohov - Taranisa, Teutata a Esa.

Taranis bol pánom nebies a jeho symbolom bolo koleso. Na niektorých zobrazeniach drží namiesto kolesa kladivo alebo mlat, dakedy i blesk či hrom. Koleso bolo však aj symbolom slnka. Lucanus ho prirovnáva k rímskemu slnečnému bohovi Jovovi. Neskôr bol spájaný s rímskym Plutom, bohom podsvetia. Taranisa si Kelti uzmierovali darmi vrátane ľudských obiet, pričom jeho kult sa spájal s rituálnou popravou utopením.

Teutates bol podľa Caesara bohom vojny. Môžeme ho prirovnať k rímskemu Martovi alebo Merkúrovi. Keltskí kňazi - slávni druidi - zbierali na jeho počesť imelo z posvätných dubov. Obety určené tomuto bohu upaľovali. Caesar uvádza, že Kelti stavali obrovské prútené postavy, ktoré vyplnili živými ľuďmi a zapálili.
Esus, boh stromov, bol podobne ako Taranis porovnávaný s rímskym Martom alebo Merkúrom. Ľudí obetovaných tomuto bohu vešali na stromy.

Trojicu najvýznamnejších bohov dopĺňajú ďalšie božstvá, napríklad Epona - bohyňa koní, ochrankyňa jazdcov a pocestných, ktorá zároveň pripomína kult starobylej Matky zeme alebo Veľkej matky. Býva zobrazovaná ako žena s koňom (prípadne na koni) alebo v sprievode žriebäťa a psa.

Synom, inokedy manželom Epony bol Lug, ktorého uctievali v celej Galii a na Britských ostrovoch. Vystupoval ako ochranca roľníkov, remesiel, umenia a vojenských cností, dokonca aj ako slnečný boh. Centrum jeho kultu sa nachádzalo v Lugdune v Galii (dnešný Lyon). Lug sa niekedy považuje za otca všetkých bohov.
V strednej Galii sa objavuje boh s jeleňom, pravdepodobne podobný bohovi života a smrti Cernunnovi, zobrazovanému s jeleními parohmi.

V Galii, severnom Taliansku a v Rakúsku uctievali boha Belena - boha slnka, podobného Apolónovi. Ďalším významným členom keltského panteónu bol Sucellus, boh ohňa, kováč, ktorý vystupoval ako ochranca keltského remesla, najmä čiernej metalurgie.

V keltských oblastiach obsadených Rimanmi sa rozvinuli kulty ovplyvnené rímskymi bohmi, napríklad kult Granna, ktorému sa pripisovala liečivá moc, ďalej kult bohyne lekárstva Visuny či bohyne hôr Abnoby. Pod vplyvom Rimanov Kelti uctievali aj rímskych bohov - Jova (Jupitera), Merkúra, Apolóna, Minervu a Marta.
Ako vidieť, určiť presné kompetencie jednotlivých bohov je problematické. Pri niektorých poznáme len ich mená, ich funkciu môžeme len predpokladať: Albiorix - kráľ sveta, Manopos - veľký mladík, Tontioris - vládca kmeňa, Caturix - kráľ boja, Ogmios - sprievodca mŕtvych s kyjakom a lukom.

Zvieracia symbolika
Keltských bohov často zobrazovali v spoločnosti zvierat, ktoré mali symbolizovať spojenie sveta živých so svetom mŕtvych. Boli to najmä vtáky, kone a jelene. Zvlášť jeleň, tvor zhadzujúci každú zimu parožie, sa tešil posvätnej úcte, buď ako symbol hojnosti a obnovy, alebo ako sprievodca duší. Považovali ho aj za mýtického predka Keltov.
Zvláštne postavenie v keltskej mytológii získal diviak. Jedna írska legenda rozpráva o diviakovi, ktorý zabil 50 loveckých psov a 50 bojovníkov. Je možné, že toto zviera symbolizovalo boha stromov Esa. Figúrky diviaka sú súčasťou drobného keltského umenia, obraz kanca sa pravidelne objavuje na minciach. Kelti v Malej Ázii uctievali božského býka Deitarosa.

Medzi vtákmi boli obľúbené havrany, vrany, orly, labute či žeriavy, keltského pôvodu je aj známy galský kohút. Hovoriaci havran sa objavuje najmä pred bitkou. Strabón zaznamenal legendu o sídle havranov na dne mora. V ulsterskej legende z 8. storočia po Kristovi Táin Bó Cuailnge útočí partnerom odvrhnutá bohyňa smrti a bitiek Mórrígú v podobe vrany. Vrana alebo havran boli teda keltskými symbolmi bohov a bohýň smrti a bitiek.

Božské imelo
V rastlinnej ríši mal výsadné postavenie dub, ktorý je vo všeobecnosti posvätnou rastlinou u všetkých indoeurópskych národov. Všetko, čo rástlo na duboch, pochádzalo z neba pre druidov. Najposvätnejší bol dub, na ktorom rástlo imelo. Z písomných prameňov vieme, že ak Kelti taký našli, obetovali dva biele býky, ktoré nikdy neboli zapriahnuté. Potom sa v bielom odeve vyšplhali na strom, zlatým kosákom odrezali imelo a uložili ho do bieleho plátna. Podľa Plínia bol účinok imela väčší, keď ho odtrhli prvý deň keltského mesiaca bez použitia železa a bez toho, aby sa dotklo zeme. Kelti považovali imelo za akýsi všeliek pre ľudí i zvieratá. Rozšírená bola povera, že pôsobí proti epilepsii.

Dubom a bukom sa pripisovali božské vlastnosti alebo aspoň magická sila. Dokladajú to rímske nápisy a írske texty. Napríklad podľa neskororímskeho autora Maxima Tyrského dubový kmeň slúžil Keltom ako Jupiterova socha.

Legendárni druidi
Gaius Iulius Caesar nás informuje o trojitom delení keltskej spoločnosti - na druidov, šľachtu a ľud. Tvorcami a zároveň šíriteľmi keltského náboženstva boli druidi. Podstatou ich učenia bola viera v nesmrteľných bohov a nesmrteľnosť duše, ktorá po smrti prechádza do iných bytostí, a prísna morálka. Tvorili uzavretú vrstvu vzdelancov, ktorá mala rovnocenné postavenie s keltskou aristokraciou. Išlo o celokeltskú inštitúciu, známu na Britských ostrovoch a v Galii, a pravdepodobne mala vplyv i v strednej Európe. Podľa Caesara vznikla na Britských ostrovoch, no je to len jeho domnienka.

Druidi mali zároveň obrovský politický vplyv. Keďže boli organizátormi protirímskych povstaní a bránili romanizácii, Rimania ich nemali veľmi v obľube. Vystupovali aj ako nezávislí sudcovia rozhodujúci pri medzikmeňových sporoch a podobne. Tiež mali na starosti výchovu aristokratickej mládeže, pričom vrstva druidov sa najmä v starších obdobiach dopĺňala práve z keltskej nobility. Príprava na dráhu druida mohla niekedy trvať až 20 rokov. V náboženských otázkach totiž druidi odmietali používať písmo, preto sa uchádzač musel naučiť obrovské množstvo vedomostí naspamäť. Caesar píše, že tento zvyk zaviedli preto, aby sa ich učenie nedostalo medzi ľud a aby si ich žiaci cvičili pamäť.

Neskôr už druidi netvorili striktne uzavretú kastu ani čisto náboženské spoločenstvo. Do svojich radov postupne prijímali i príslušníkov ostatných spoločenských vrstiev, náboženskú funkciu prevýšila ich pedagogická a súdna činnosť. Najdlhšie sa inštitúcia druidov udržala v Írsku. Ich nástupcami sa tam stali filedi, neskorší zakladatelia stredovekých škôl.

Okrem druidov sa v prameňoch spomínajú cuhagovia - pravdepodobne kňazi s nižšou hodnosťou, ďalej vatesovia, ktorých funkcia je nejasná, a bardi - potulní speváci.
Na čele celej náboženskej hierarchie stál druid, ktorého autoritu uznávalo celé spoločenstvo. Po jeho smrti rozhodli o novom najvyššom kňazovi ostatní druidi voľbou. V prípade viacerých záujemcov sa neraz vyskytli aj boje medzi jednotlivými kandidátmi.

Keltský kalendár
K povinnostiam druidov patrila aj starostlivosť o kalendár. Kelti delili rok na dve základné obdobia: teplé a studené. Teplé sa začínalo sviatkom beltine okolo 1. mája, čiže v období, keď sa dobytok vyháňal na pastvu. Studené obdobie otváral sviatok samain na začiatku novembra, keď bolo nutné dobytok ustajniť. Týmto sviatkom sa zároveň začínal nový rok. V prameňoch sa spomínajú dva ďalšie významné sviatky - imbolc (okolo 1. februára) a lugnasad (okolo 1. augusta).

Kelti, ktorí osídlili južné Francúzsko, stavali svojim bohom svätyne. K svätyni v oppide Entremont viedla asi 100 m dlhá cesta, lemovaná sochami héroiov (hrdinov). Vnútri sa nachádzali výklenky pre ľudské lebky. Podobný nález poznáme z oppida Roquepertuse. Kult ľudskej hlavy bol medzi Keltmi všeobecne rozšírený. Z ostatných oblastí obývaných Keltmi máme doklady o posvätných miestach kultového charakteru, ohradených plotom alebo priekopou. Často nimi boli iba háje s posvätnými stromami, na posvätný účel však mohol slúžiť len jeden strom, kôl či stĺp.

Na území Slovenska máme z tohto obdobia doloženú svätyňu na centrálnom hradisku Havránok v Liptovskej Mare, kde sa na veľkých žiaroviskách spaľovali obetné dary ako šperky, mince, poľnohospodárske plodiny či zvieratá. V hlboko zapustenej jame v strede objektu sa zachovali nespálené pozostatky ľudských obiet.

Slovná ilustrácia

Druidizmus pripomínal rôzne antické filozofie, predovšetkým orfizmus a pytagorizmus.

Orfizmus má pôvod v Grécku niekedy v 7. - 6. storočí pred Kristom. Názov dostal podľa gréckeho heróa - speváka Orfea. Jeho podstatou bola viera v nesmrteľnosť duše a v posmrtný život. Záležalo len na jednotlivcovi, či bude pre neho posmrtný život blažený, alebo nie. Súčasťou tohto učenia bola asketická morálka, ktorá viedla k oslobodeniu duše od telesnej schránky.

Pytagorizmus ako filozoficko-náboženský smer sa vyvinul z učenia gréckeho filozofa Pytagora (okolo 580 - 500 pred Kristom). Pytagorovci sformulovali učenie o harmónii sfér, kódex cnosti a kódex tajomstiev. Podstatnou súčasťou tohto smeru bolo učenie o číslach ako pravých podstatách vecí. Poznať svet znamenalo poznať čísla, ktoré ho riadia. Mystika čísel sa spájala s Pytagorovou vierou v presídľovanie duší. Zástancovia tohto smeru tiež uprednostňovali asketický spôsob života.

Krvavá viera?
Ľudské obety boli súčasťou keltskej viery, čo však neznamená, že ich náboženstvo bolo primitívne či barbarské. Vo všetkých tradičných spoločnostiach bola ľudská obeta veľmi dôležitým a zložitým náboženským symbolom. Dlho sa udržala u starých Germánov, Dákov, Keltov i Rimanov, ktorí ju zakázali až roku 97 pred Kristom.
Ako obetné miesta mohli slúžiť rôzne prírodné útvary, brody, jaskyne a podobne. Napríklad na obetisku v Udiči-Prosnom, nachádzajúcom sa v odľahlom horskom údolí, sa ako obetiny spaľovali predmety zo železa, zlata a z bronzu, ďalej keramika a časti tiel zvierat i ľudí.

Častým predmetom obety boli zbrane a šperky, ktoré zhromažďovali viaceré generácie. Niekedy sa bohom obetúvala aj časť vojnovej koristi.
Posvätné mohli byť i samotné predmety. V Írsku bol symbolom hojnosti a nesmrteľnosti magický kotol, často umiestnený na posvätnom mieste či v posvätnej budove. Pri niektorých obradoch sa v kotle varilo magické pivo na výživu a posilnenie božstiev. V kulte boli dôležité figúrky diviakov, koní, psov, závesné kolieska, amulety a podobne.
Osobitné postavenie medzi ozdobami Keltov zaujímal nákrčník s pečatidlovými koncami (torques), ktorý sa objavil už v 5. storočí pred Kristom. Pravdepodobne ho nosili významní jednotlivci ako znak spoločenského postavenia. V časoch historickej keltskej expanzie v 3. storočí pred Kristom sa situácia zmenila a v hroboch z tohto obdobia sa nákrčníky vyskytli iba veľmi vzácne. Vo vrcholnom období vývoja laténskej spoločnosti - v 2. storočí a v prvej polovici 1. storočia pred Kristom - sa torques objavuje v silne schematizovanej podobe na minciach alebo na kultových plastikách v západokeltskom prostredí - akoby prestal byť symbolom spoločenského postavenia a vstúpil do sveta náboženských predstáv.

Doposiaľ nedoceneným prameňom poznania keltských náboženských motívov sú symboly na keltských minciach. Napríklad na tzv. minciach s lýrovitým znakom z juhozápadného Slovenska sa ako výtvarný prvok azda s hlbšou náboženskou symbolikou vyskytujú rozmanité znaky ako lýrovitý znak, rozličné hviezdy a podobne. Na rube mladších strieborných mincí z územia Bratislavy je zobrazený jazdec alebo koník s motívom kolieska s lúčmi, okrídlený kentaur, gryf alebo drak či had. Časť numizmatikov vidí v týchto symboloch len doplnkovú výzdobu, iní im pripisujú náboženský význam.

Súčasťou keltských náboženských obradov bolo aj veštenie. Zdá sa však, že Kelti sa naň nespoliehali v takej miere ako Germáni či Slovania. Iba Strabón uvádza, že niekedy sekli ľudskú obetu mečom do boku a podľa jej kŕčov predpovedali budúcnosť.

Náboženský svet starých Keltov sa odrážal i v pohrebnom ríte. V čase ich etnogenézy a pred expanziou pochovávali nespálené telá pod mohylami. Zvlášť kniežacia vrstva raných Keltov bola pochovávaná vo veľkých komorových hrobkách pod veľkými mohylami s pohrebným vozom. Počas expanzie sa objavili pohrebiská s hlbokými jamami, ale už bez navŕšených mohýl - tzv. ploché keltské pohrebiská. Mŕtvi boli často ukladaní do drevených rakví.

Okrem osobných šperkov najmä v ženských hroboch a zbraní v mužských hroboch sa k mŕtvym prikladali nádoby s nápojom a potravou. Od 3. storočia sa začalo pochovávanie žiarom, ktoré neskôr prevládlo. Z výskumov vo francúzskom oppide Bibracte (pri juhofrancúzskom Autune) vieme, že urny s pozostatkami mŕtvych boli uložené v príbytkoch pozostalých.

Zmena pohrebného rítu u Keltov od kostrových k žiarovým pohrebom je odrazom zmien nielen v sociálno-ekonomických vzťahoch, ale pravdepodobne aj zmien v náboženských predstavách keltskej spoločnosti, v ktorých nastal prechod od viery v posmrtný život k náuke o prevteľovaní duší. Na území dnešného Slovenska medzi najvýznamnejšie pohrebiská patria Maňa, Palárikovo a Malé Kosihy.

Mgr. Branislav Kovár (1977)
vyštudoval odbor archeológia - história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobí ako interný doktorand na Archeologickom ústave SAV v Nitre, je redaktorom odborného časopisu o starovekých a stredovekých dejinách Medea. Venuje sa železnej dobe.

Odporúčaná literatúra:
FILIP, J.: Keltská civilizace a její dědictví. Praha 1996.
FRAZER, J. G.: Zlatá ratolest. Praha 1977.
PIETA, K.: Liptovská Mara. Včasnohistorické centrum severného Slovenska. Bratislava 1996.
PODBORSKÝ, V.: Náboženství našich prapředků. Brno 1993.

Obr. 1: Rekonštrukcia kultového areálu
Obr. 2: Maska keltského boha z Pyrenejí
Obr. 3. Ľudské obety podľa Caesarových spomienok - Kelti vypĺňali obrovské prútené postavy živými ľuďmi a potom ich zapálili (ilustrácia z roku 1676)
Obr. 4: Netvor požierajúci človeka


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.