Viera legendárnych druidov
Náboženský svet Keltov
Branislav Kovár
Historickí Kelti neboli národom v dnešnom zmysle slova. Boli to veľké
skupiny obyvateľstva rozčleneného na početné kmene, ktoré niekoľko storočí
obývali obrovské územie Európy od Škótska a Britských ostrovov až po
Iberský polostrov, od Sliezska po Stredozemné more, od pobrežia Atlantického
oceánu po Karpaty a svojou expanziou prenikali až do Malej Ázie.
Keltské etnikum sa formovalo v oblastiach
severne od Álp, v priestore od východného Francúzska po južné Čechy. Počas
svojej etnogenézy a neskoršej expanzie prišlo do styku s mnohými národmi -
Grékmi, Etruskmi, Skýtmi, Ilýrmi, Germánmi, Rimanmi, ako aj s bezmennými národmi
strednej Európy, ktoré formovali jeho náboženské predstavy.
Pri výskume keltského náboženstva pomáhajú dva druhy prameňov -
archeologické (hmotné) a historické (písomné). Medzi archeologické pramene
patria najmä nálezy z posvätných miest, pohrebísk, zo sídlisk alebo nálezy
mincí. Písomné svedectvá poskytujú najmä diela antických spisovateľov -
Herodota, Polybia, Poseidónia z Apameie, Diodora Sicílskeho, Strabóna, Gaia
Iulia Caesara, Tita Lívia, Plínia Staršieho, Tacita a Lucana - a včasnostredoveké
legendy, predovšetkým z Veľkej Británie a Írska.
Písomné správy ku keltskému náboženstvu sú problematické, najmä tie
antické, pretože sú ovplyvnené vierou ich tvorcov. Antické pramene väčšinou
informujú o zvykoch západných Keltov, aplikovanie týchto údajov na východný
keltský svet (vrátane strednej Európy) nemusí vždy zodpovedať skutočnosti.
V dobách etnogenézy môžeme predpokladať, že základom viery Keltov, tak
ako iných indoeurópskych národov, bol animizmus - kult Veľkej matky, prírodných
síl a mŕtvych predkov. Uctievali pramene, hory, stromy (zvlášť duby) či
niektoré rastliny (imelo, šalviu). Odovzdávali sa do ochrany nadpozemských
bytostí, ktoré ich sprevádzali počas života i po smrti.
Plejáda keltských božstiev
Keltský panteón tvorilo veľké množstvo bohov, pravdepodobne každý kmeň
mal svoje miestne božstvo. Z historických prameňov poznáme asi 400 rozličných
mien bohov alebo bohýň. Väčšinou boli späté s určitým kmeňom, bez bližšieho
vyhranenia kompetencie. Ich pôsobnosť sa niekedy dokonca prekrývala, to isté
božstvo malo v dvoch vzdialených oblastiach rôzne atribúty a funkcie.
Postupne však niektorí bohovia získavali u viacerých kmeňov význačnejšie
postavenie. Antický spisovateľ Lucanus menuje troch najvýznamnejších keltských
bohov - Taranisa, Teutata a Esa.
Taranis bol pánom nebies a jeho symbolom bolo koleso. Na niektorých
zobrazeniach drží namiesto kolesa kladivo alebo mlat, dakedy i blesk či hrom.
Koleso bolo však aj symbolom slnka. Lucanus ho prirovnáva k rímskemu slnečnému
bohovi Jovovi. Neskôr bol spájaný s rímskym Plutom, bohom podsvetia.
Taranisa si Kelti uzmierovali darmi vrátane ľudských obiet, pričom jeho kult
sa spájal s rituálnou popravou utopením.
Teutates bol podľa Caesara bohom vojny. Môžeme ho prirovnať k rímskemu
Martovi alebo Merkúrovi. Keltskí kňazi - slávni druidi - zbierali na jeho počesť
imelo z posvätných dubov. Obety určené tomuto bohu upaľovali. Caesar uvádza,
že Kelti stavali obrovské prútené postavy, ktoré vyplnili živými ľuďmi
a zapálili.
Esus, boh stromov, bol podobne ako Taranis porovnávaný s rímskym Martom alebo
Merkúrom. Ľudí obetovaných tomuto bohu vešali na stromy.
Trojicu najvýznamnejších bohov dopĺňajú ďalšie božstvá, napríklad
Epona - bohyňa koní, ochrankyňa jazdcov a pocestných, ktorá zároveň
pripomína kult starobylej Matky zeme alebo Veľkej matky. Býva zobrazovaná
ako žena s koňom (prípadne na koni) alebo v sprievode žriebäťa a psa.
Synom, inokedy manželom Epony bol Lug, ktorého uctievali v celej Galii a na
Britských ostrovoch. Vystupoval ako ochranca roľníkov, remesiel, umenia a
vojenských cností, dokonca aj ako slnečný boh. Centrum jeho kultu sa nachádzalo
v Lugdune v Galii (dnešný Lyon). Lug sa niekedy považuje za otca všetkých
bohov.
V strednej Galii sa objavuje boh s jeleňom, pravdepodobne podobný bohovi života
a smrti Cernunnovi, zobrazovanému s jeleními parohmi.
V Galii, severnom Taliansku a v Rakúsku uctievali boha Belena - boha slnka,
podobného Apolónovi. Ďalším významným členom keltského panteónu bol
Sucellus, boh ohňa, kováč, ktorý vystupoval ako ochranca keltského remesla,
najmä čiernej metalurgie.
V keltských oblastiach obsadených Rimanmi sa rozvinuli kulty ovplyvnené rímskymi
bohmi, napríklad kult Granna, ktorému sa pripisovala liečivá moc, ďalej
kult bohyne lekárstva Visuny či bohyne hôr Abnoby. Pod vplyvom Rimanov Kelti
uctievali aj rímskych bohov - Jova (Jupitera), Merkúra, Apolóna, Minervu a
Marta.
Ako vidieť, určiť presné kompetencie jednotlivých bohov je problematické.
Pri niektorých poznáme len ich mená, ich funkciu môžeme len predpokladať:
Albiorix - kráľ sveta, Manopos - veľký mladík, Tontioris - vládca kmeňa,
Caturix - kráľ boja, Ogmios - sprievodca mŕtvych s kyjakom a lukom.
Zvieracia symbolika
Keltských bohov často zobrazovali v spoločnosti zvierat, ktoré mali
symbolizovať spojenie sveta živých so svetom mŕtvych. Boli to najmä vtáky,
kone a jelene. Zvlášť jeleň, tvor zhadzujúci každú zimu parožie, sa tešil
posvätnej úcte, buď ako symbol hojnosti a obnovy, alebo ako sprievodca duší.
Považovali ho aj za mýtického predka Keltov.
Zvláštne postavenie v keltskej mytológii získal diviak. Jedna írska legenda
rozpráva o diviakovi, ktorý zabil 50 loveckých psov a 50 bojovníkov. Je možné,
že toto zviera symbolizovalo boha stromov Esa. Figúrky diviaka sú súčasťou
drobného keltského umenia, obraz kanca sa pravidelne objavuje na minciach.
Kelti v Malej Ázii uctievali božského býka Deitarosa.
Medzi vtákmi boli obľúbené havrany, vrany, orly, labute či žeriavy, keltského
pôvodu je aj známy galský kohút. Hovoriaci havran sa objavuje najmä pred
bitkou. Strabón zaznamenal legendu o sídle havranov na dne mora. V ulsterskej
legende z 8. storočia po Kristovi Táin Bó Cuailnge útočí partnerom
odvrhnutá bohyňa smrti a bitiek Mórrígú v podobe vrany. Vrana alebo havran
boli teda keltskými symbolmi bohov a bohýň smrti a bitiek.
Božské imelo
V rastlinnej ríši mal výsadné postavenie dub, ktorý je vo všeobecnosti
posvätnou rastlinou u všetkých indoeurópskych národov. Všetko, čo rástlo
na duboch, pochádzalo z neba pre druidov. Najposvätnejší bol dub, na ktorom
rástlo imelo. Z písomných prameňov vieme, že ak Kelti taký našli,
obetovali dva biele býky, ktoré nikdy neboli zapriahnuté. Potom sa v bielom
odeve vyšplhali na strom, zlatým kosákom odrezali imelo a uložili ho do
bieleho plátna. Podľa Plínia bol účinok imela väčší, keď ho odtrhli
prvý deň keltského mesiaca bez použitia železa a bez toho, aby sa dotklo
zeme. Kelti považovali imelo za akýsi všeliek pre ľudí i zvieratá. Rozšírená
bola povera, že pôsobí proti epilepsii.
Dubom a bukom sa pripisovali božské vlastnosti alebo aspoň magická sila.
Dokladajú to rímske nápisy a írske texty. Napríklad podľa neskororímskeho
autora Maxima Tyrského dubový kmeň slúžil Keltom ako Jupiterova socha.
Legendárni druidi
Gaius Iulius Caesar nás informuje o trojitom delení keltskej spoločnosti - na
druidov, šľachtu a ľud. Tvorcami a zároveň šíriteľmi keltského náboženstva
boli druidi. Podstatou ich učenia bola viera v nesmrteľných bohov a nesmrteľnosť
duše, ktorá po smrti prechádza do iných bytostí, a prísna morálka.
Tvorili uzavretú vrstvu vzdelancov, ktorá mala rovnocenné postavenie s
keltskou aristokraciou. Išlo o celokeltskú inštitúciu, známu na Britských
ostrovoch a v Galii, a pravdepodobne mala vplyv i v strednej Európe. Podľa
Caesara vznikla na Britských ostrovoch, no je to len jeho domnienka.
Druidi mali zároveň obrovský politický vplyv. Keďže boli organizátormi
protirímskych povstaní a bránili romanizácii, Rimania ich nemali veľmi v obľube.
Vystupovali aj ako nezávislí sudcovia rozhodujúci pri medzikmeňových
sporoch a podobne. Tiež mali na starosti výchovu aristokratickej mládeže,
pričom vrstva druidov sa najmä v starších obdobiach dopĺňala práve z
keltskej nobility. Príprava na dráhu druida mohla niekedy trvať až 20 rokov.
V náboženských otázkach totiž druidi odmietali používať písmo, preto sa
uchádzač musel naučiť obrovské množstvo vedomostí naspamäť. Caesar píše,
že tento zvyk zaviedli preto, aby sa ich učenie nedostalo medzi ľud a aby si
ich žiaci cvičili pamäť.
Neskôr už druidi netvorili striktne uzavretú kastu ani čisto náboženské
spoločenstvo. Do svojich radov postupne prijímali i príslušníkov ostatných
spoločenských vrstiev, náboženskú funkciu prevýšila ich pedagogická a súdna
činnosť. Najdlhšie sa inštitúcia druidov udržala v Írsku. Ich nástupcami
sa tam stali filedi, neskorší zakladatelia stredovekých škôl.
Okrem druidov sa v prameňoch spomínajú cuhagovia - pravdepodobne kňazi s nižšou
hodnosťou, ďalej vatesovia, ktorých funkcia je nejasná, a bardi - potulní
speváci.
Na čele celej náboženskej hierarchie stál druid, ktorého autoritu uznávalo
celé spoločenstvo. Po jeho smrti rozhodli o novom najvyššom kňazovi ostatní
druidi voľbou. V prípade viacerých záujemcov sa neraz vyskytli aj boje medzi
jednotlivými kandidátmi.
Keltský kalendár
K povinnostiam druidov patrila aj starostlivosť o kalendár. Kelti delili rok
na dve základné obdobia: teplé a studené. Teplé sa začínalo sviatkom
beltine okolo 1. mája, čiže v období, keď sa dobytok vyháňal na pastvu.
Studené obdobie otváral sviatok samain na začiatku novembra, keď bolo nutné
dobytok ustajniť. Týmto sviatkom sa zároveň začínal nový rok. V prameňoch
sa spomínajú dva ďalšie významné sviatky - imbolc (okolo 1. februára) a
lugnasad (okolo 1. augusta).
Kelti, ktorí osídlili južné Francúzsko, stavali svojim bohom svätyne. K svätyni
v oppide Entremont viedla asi 100 m dlhá cesta, lemovaná sochami héroiov
(hrdinov). Vnútri sa nachádzali výklenky pre ľudské lebky. Podobný nález
poznáme z oppida Roquepertuse. Kult ľudskej hlavy bol medzi Keltmi všeobecne
rozšírený. Z ostatných oblastí obývaných Keltmi máme doklady o posvätných miestach
kultového charakteru, ohradených plotom alebo priekopou. Často nimi boli iba
háje s posvätnými stromami, na posvätný účel však mohol slúžiť len
jeden strom, kôl či stĺp.
Na území Slovenska máme z tohto obdobia doloženú svätyňu na centrálnom
hradisku Havránok v Liptovskej Mare, kde sa na veľkých žiaroviskách spaľovali
obetné dary ako šperky, mince, poľnohospodárske plodiny či zvieratá. V
hlboko zapustenej jame v strede objektu sa zachovali nespálené pozostatky ľudských
obiet.
|
Slovná ilustrácia
Druidizmus pripomínal rôzne antické filozofie, predovšetkým orfizmus a
pytagorizmus.
Orfizmus má pôvod v Grécku niekedy v
7. - 6. storočí pred Kristom. Názov dostal podľa gréckeho heróa - speváka
Orfea. Jeho podstatou bola viera v nesmrteľnosť duše a v posmrtný život. Záležalo
len na jednotlivcovi, či bude pre neho posmrtný život blažený, alebo nie. Súčasťou
tohto učenia bola asketická morálka, ktorá viedla k oslobodeniu duše od
telesnej schránky.
Pytagorizmus ako filozoficko-náboženský smer sa vyvinul z učenia gréckeho
filozofa Pytagora (okolo 580 - 500 pred Kristom). Pytagorovci sformulovali učenie
o harmónii sfér, kódex cnosti a kódex tajomstiev. Podstatnou súčasťou
tohto smeru bolo učenie o číslach ako pravých podstatách vecí. Poznať
svet znamenalo poznať čísla, ktoré ho riadia. Mystika čísel sa spájala s
Pytagorovou vierou v presídľovanie duší. Zástancovia tohto smeru tiež
uprednostňovali asketický spôsob života.
|
Krvavá viera?
Ľudské obety boli súčasťou keltskej viery, čo však neznamená, že ich náboženstvo
bolo primitívne či barbarské. Vo všetkých tradičných spoločnostiach bola
ľudská obeta veľmi dôležitým a zložitým náboženským symbolom. Dlho sa
udržala u starých Germánov, Dákov, Keltov i Rimanov, ktorí ju zakázali až
roku 97 pred Kristom.
Ako obetné miesta mohli slúžiť rôzne prírodné útvary, brody, jaskyne a
podobne. Napríklad na obetisku v Udiči-Prosnom, nachádzajúcom sa v odľahlom
horskom údolí, sa ako obetiny spaľovali predmety zo železa, zlata a z
bronzu, ďalej keramika a časti tiel zvierat i ľudí.
Častým predmetom obety boli zbrane a šperky, ktoré zhromažďovali viaceré
generácie. Niekedy sa bohom obetúvala aj časť vojnovej koristi.
Posvätné mohli byť i samotné predmety. V Írsku bol symbolom hojnosti a
nesmrteľnosti magický kotol, často umiestnený na posvätnom mieste či v
posvätnej budove. Pri niektorých obradoch sa v kotle varilo magické pivo na výživu
a posilnenie božstiev. V kulte boli dôležité figúrky diviakov, koní, psov,
závesné kolieska, amulety a podobne.
Osobitné postavenie medzi ozdobami Keltov zaujímal nákrčník s pečatidlovými
koncami (torques), ktorý sa objavil už v 5. storočí pred Kristom.
Pravdepodobne ho nosili významní jednotlivci ako znak spoločenského
postavenia. V časoch historickej keltskej expanzie v 3. storočí pred Kristom
sa situácia zmenila a v hroboch z tohto obdobia sa nákrčníky vyskytli iba veľmi
vzácne. Vo vrcholnom období vývoja laténskej spoločnosti - v 2. storočí a
v prvej polovici 1. storočia pred Kristom - sa torques objavuje v silne
schematizovanej podobe na minciach alebo na kultových plastikách v západokeltskom
prostredí - akoby prestal byť symbolom spoločenského postavenia a vstúpil
do sveta náboženských predstáv.
Doposiaľ nedoceneným prameňom poznania keltských náboženských motívov sú
symboly na keltských minciach. Napríklad na tzv. minciach s lýrovitým znakom
z juhozápadného Slovenska sa ako výtvarný prvok azda s hlbšou náboženskou
symbolikou vyskytujú rozmanité znaky ako lýrovitý znak, rozličné hviezdy a
podobne. Na rube mladších strieborných mincí z územia Bratislavy je
zobrazený jazdec alebo koník s motívom kolieska s lúčmi, okrídlený
kentaur, gryf alebo drak či had. Časť numizmatikov vidí v týchto symboloch
len doplnkovú výzdobu, iní im pripisujú náboženský význam.
Súčasťou keltských náboženských obradov bolo aj veštenie. Zdá sa však,
že Kelti sa naň nespoliehali v takej miere ako Germáni či Slovania. Iba
Strabón uvádza, že niekedy sekli ľudskú obetu mečom do boku a podľa jej kŕčov
predpovedali budúcnosť.
Náboženský svet starých Keltov sa odrážal i v pohrebnom ríte. V čase ich
etnogenézy a pred expanziou pochovávali nespálené telá pod mohylami. Zvlášť
kniežacia vrstva raných Keltov bola pochovávaná vo veľkých komorových
hrobkách pod veľkými mohylami s pohrebným vozom. Počas expanzie sa objavili
pohrebiská s hlbokými jamami, ale už bez navŕšených mohýl - tzv. ploché
keltské pohrebiská. Mŕtvi boli často ukladaní do drevených rakví.
Okrem osobných šperkov najmä v ženských hroboch a zbraní v mužských
hroboch sa k mŕtvym prikladali nádoby s nápojom a potravou. Od 3. storočia
sa začalo pochovávanie žiarom, ktoré neskôr prevládlo. Z výskumov vo
francúzskom oppide Bibracte (pri juhofrancúzskom Autune) vieme, že urny s
pozostatkami mŕtvych boli uložené v príbytkoch pozostalých.
Zmena pohrebného rítu u Keltov od kostrových k žiarovým pohrebom je odrazom
zmien nielen v sociálno-ekonomických vzťahoch, ale pravdepodobne aj zmien v náboženských
predstavách keltskej spoločnosti, v ktorých nastal prechod od viery v posmrtný
život k náuke o prevteľovaní duší. Na území dnešného Slovenska medzi
najvýznamnejšie pohrebiská patria Maňa, Palárikovo a Malé Kosihy.
Mgr. Branislav Kovár (1977)
vyštudoval odbor archeológia - história na Filozofickej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave. Pôsobí ako interný doktorand na Archeologickom ústave
SAV v Nitre, je redaktorom odborného časopisu o starovekých a stredovekých
dejinách Medea. Venuje sa železnej dobe.
Odporúčaná literatúra:
FILIP, J.: Keltská civilizace a její dědictví. Praha 1996.
FRAZER, J. G.: Zlatá ratolest. Praha 1977.
PIETA, K.: Liptovská Mara. Včasnohistorické centrum severného Slovenska.
Bratislava 1996.
PODBORSKÝ, V.: Náboženství našich prapředků. Brno 1993.
Obr. 1: Rekonštrukcia kultového areálu
Obr. 2: Maska keltského boha z Pyrenejí
Obr. 3. Ľudské obety podľa Caesarových spomienok - Kelti vypĺňali obrovské
prútené postavy živými ľuďmi a potom ich zapálili (ilustrácia z roku
1676)
Obr. 4: Netvor požierajúci človeka
