História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Otvárame archív! Každý deň od 15. septembra sa na stránke HISTÓRIE objaví celé staršie číslo v PDF formáte! Sledujte nás denne!

História - Revue o dejinách spoločnosti - Extra

Extra

ISSN 2585-9080
(online)
ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

 Sharm El Sheikh

 Mallorca

 Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!
Človek a doba

Vatikánska misia Karola Sidora

Ľubica Kázmerová

Na prahu druhej svetovej vojny sa žurnalista a politik Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) Karol Sidor stal vyslancom Slovenskej republiky pri Svätej stolici vo Vatikáne. Prijatiu tohto postu predchádzali dramatické udalosti spojené s mocenskými ambíciami Tretej ríše, ktorá sa pripravovala na vojnový konflikt svetového rozsahu.

V noci z 11. na 12. marca 1939 navštívili v Bratislave vtedajšieho predsedu slovenskej autonómnej vlády Karola Sidora emisári nacistického Nemecka s poverením získať ho pre okamžité odtrhnutie Slovenskej krajiny od Česka a spôsobiť tak zánik Česko-slovenskej republiky. Sidor ponuku odmietol. Nie vyslovené na tomto stretnutí z neho urobilo nežiaduceho človeka vo vnútornej politike slovenského štátu, ktorého existencia sa začala písať 14. marca 1939.

Verejnosť očakávala vymenovanie Sidora do významnej vládnej funkcie. Nakrátko sa stal ministrom vnútra, ale abdikoval. Denník Slovák ako odpoveď na špekulácie šepkanej propagandy o postoji Tretej ríše voči nemu napísal, že odchádza na zdravotnú dovolenku. V tom čase však už Sidor riešil dilemu, či po skompromitovaní sa v očiach Nemecka má zostať na Slovensku, alebo prijať ponuku stať sa diplomatom vo Vatikáne. Druhú alternatívu mu odporučila aj nesporná autorita v jeho očiach biskup Ján Vojtaššák, ktorý ho zároveň upozornil na kňaza Jozefa Kapalu, absolvoventa bohosloveckého štúdia v Ríme. Na rozdiel od Sidora Kapala dôverne poznal prostredie Ríma, ovládal taliansky i nemecký jazyk a mal kontakty vo vatikánskych kruhoch. Pre Sidora ako začiatočníka v diplomacii bol výraznou pomocou a stal sa jeho pravou rukou. Sidor neovládal jazyk diplomatov francúzštinu, no o to intenzívnejšie sa jej venoval po príchode do Vatikánu a postupne v nej dokázal plynulo konverzovať v diplomatických kruhoch. Z archívneho materiálu, ako aj z publikovaných spomienok vyplýva prozaický začiatok jeho vyslaneckej činnosti, spojený síce s krátkodobým, ale finančne náročným ubytovaním v hoteli a so starosťami so zabezpečením budovy vyslanectva. Prvým sídlom vyslanectva bola vilka na Piazza mincio 3, situovaná v centre Ríma.

Komplikácie a kontakty

Poverovaciu listinu signovanú predsedom vlády slovenského štátu Jozefom Tisom z 12. júna 1939 odovzdal pápežovi Piovi XII. 37-ročný Karol Sidor na nástupnej audiencii v nasledujúcom mesiaci. Delikátnosť jeho prijatiu dodávalo nedorozumenie v otázke pápežského nuncia v Bratislave. Po vyhlásení slovenského štátu poverili spravovaním nunciatúry Francesca Xavéria Rittera. Bol to skúsený vatikánsky diplomat, ktorý do konca marca 1939 pôsobil na poste nuncia v Česko-Slovensku so sídlom v Prahe. Slovenské vládne miesta považovali túto nomináciu za tichý protest Vatikánu proti rozbitiu Česko-Slovenska. Sidor s nevôľou sledoval počínanie členov slovenskej vlády voči reprezentantovi Vatikánu a Ritterovo niekoľkotýždňové čakanie na prijatie vládnymi predstaviteľmi i ubytovanie v bratislavskom hoteli Carlton považoval za nedôstojné. Optimisticky však predpokladal skoré vyriešenie trápnej situácie, ktorá mohla skomplikovať aj jeho postavenie vo Vatikáne. Informoval nadriadené miesta v Bratislave o jeho bezproblémovom až priateľskom prijatí Svätým Otcom, takom rozdielnom od správania slovenskej vlády voči Ritterovi, ktorého neprijal nikto z predstaviteľov štátu, až nakoniec opustil Bratislavu. Konflikt spojený s vymenovaním nuncia pre Slovensko obe strany nestupňovali. Vatikán však počas existencie slovenského štátu nenominoval nuncia pre Slovensko a jeho záujmy tu v rokoch 1940 - 1945 zastupoval diplomat s nižšou hodnosťou, chargé d' affaires Guiseppe Burzio.

Napriek diplomatickej neskúsenosti a počiatočným problémom na slovenskej strane sa Sidor rýchlo udomácnil vo vatikánskom i v rímskom prostredí. Zúčastňoval sa na oficiálnych podujatiach a bol hosťom mnohých významných osobností, z ktorých sa viacerí stali jeho osobnými priateľmi. Úzky kontakt udržiaval s poľským zástupcom pri Svätej stolici Kazimierzom Pappém, s ktorým sa stretával ešte počas jeho pôsobenia v Prahe. Sidor prechovával náklonnosť k Poľsku už od študentských čias. Polonofilom zostal aj po roku 1938, keď na základe Viedenskej arbitráže pripadli severnému susedovi Slovenska niektoré oblasti pohraničia. Prostredníctvom poľského kolegu získaval mnohé vzácne informácie, ktoré mu pomohli utvoriť si nadhľad v otázkach zahraničnej i vnútornej politiky aj v súvislosti so slovenským štátom a jeho budúcnosťou.

Vďaka Pappému roku 1943 Sidor navštívil newyorského kardinála Francisa Spellmana, ktorý mal v Taliansku za úlohu "odviesť dobrozdanie Vatikánu o situácii v rôznych štátov po vojne." I keď bol občanom štátu z opačného tábora krajín zúčastnených vo vojne, od talianskej vlády dostal voľnosť pohybu v Ríme aj na pôde Vatikánu. Rovnako sa prostredníctvom Pappého Sidor, sledovaný príslušníkmi tajnej polície, stretol s americkými zástupcami pri Svätej stolici M. Taylorom a H. Tittmanom. Druhý z dvojice ho požiadal o písomné vypracovanie reálií Slovenska a jeho politického začlenenia v strednej Európe, ku ktorým mal priložiť aj vlastné curriculum vitae. Sidor sa v materiáli nazvanom La Question Slovaque (Slovenská otázka), ktorý považoval za memorandum, údajne vyslovil za bližšie nešpecifikovanú "federáciu Slovákov, Poliakov a Čechov a proti vráteniu sa Slovákov do Uhorska alebo do predmníchovskej ČSR".

Z mnohých stretnutí s predstaviteľmi Svätej stolice a najmä so štátnym sekretárom Luigim Maglionem Sidor vyrozumel, že Vatikán nepredpokladal povojnovú existenciu slovenského štátu. I keď táto myšlienka nadobúdala v priebehu druhej svetovej vojny čoraz presnejší obsah, Sidor si ju nechcel pripustiť v nijakom prípade.
Diplomatická činnosť Karola Sidora bola od začiatkov pôsobenia vo Vatikáne spojená s vytvorením podmienok na prijatie konkordátu medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou. Slovenská strana mala roku 1941 pripravený pracovný variant dohody. V súlade s Ochrannou zmluvou uzavretou roku 1939 s Nemeckom nesmela Slovenská republika z medzinárodného hľadiska podnikať samostatné kroky. Návrh znenia konkordátu predložila na posúdenie Berlínu a zapracovala pripomienky nemeckého ministerstva zahraničných vecí, čo opäť pozdržalo predloženie dohody vo Vatikáne. Kardinál Maglione upozornil vyslanca Sidora, aby aktivity spojené s prijatím konkordátu prenechal na povojnové obdobie, keď bude jasnejšia medzinárodnopolitická situácia. Sidor zanechal oficiálne aktivity spojené s prípravou dohody, hoci ju i naďalej považoval za dôležitú. Podľa neho konkordátom posilnené Slovensko by sa zjavilo na cirkevných mapách ako samostatná provincia a tým by malo lepšie vyhliadky na povojnovú existenciu. Zastavenie činnosti spojenej s prípravou dohody ho viedlo k hľadaniu iných možností zvýraznenia existencie slovenského štátu. Úspechom Sidorovej diplomatickej práce bolo povýšenie nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka za arcibiskupa ad personam.

Rasová politika

Vzťahy Vatikánu k slovenskému štátu boli aj zásluhou pôsobenia Karola Sidora korektné, čo vyjadrovali oficiálne listy a blahoprajné telegramy prezidentovi Jozefovi Tisovi od pápeža Pia XII. Vatikán pozorne sledoval spoločenskopolitické pomery na Slovensku, popri mnohých problémoch aj tzv. riešenie židovskej otázky. Slovenskí rímskokatolícki biskupi sa v memorande čítanom veriacim v kostoloch vyjadrili proti rasovým princípom Židovského kódexu zo 7. októbra 1941, na ktoré však prezident Tiso a predseda vlády Vojtech Tuka nereagovali. Svätá stolica začiatkom novembra 1941 odovzdala vyslancovi Sidorovi prostredníctvom kardinála Maglioneho nótu s námietkami proti rasovému zákonodarstvu na Slovensku, ako ho predstavoval spomínaný kódex. Zo strany Vatikánu nešlo o ojedinelú reakciu v súvislosti s rasovou politikou slovenského štátu. Situácia sa mimoriadne vyostrila roku 1943. Chargé d'affaires Burzio navštívil Tuku, aby mu odovzdal demarš, ktorým Vatikán žiadal zastavenie násilných deportácií židovského obyvateľstva. Známe sú však Tukove slová: "Demarš vôbec neberiem na známosť." Deportácie roku 1943 neboli obnovené.
Sidor ako diplomat bol aktérom názorovej konfrontácie Svätej stolice a slovenskej vlády v tzv. židovskej otázke. Pôda Vatikánu mu umožnila širšie poznanie skutočnosti a jeho osobnostný rast paradoxne vyústil do nesúhlasu s rasistickou politikou vojnového slovenského štátu. Zaujímavá je i jeho vlastná skúsenosť, keď sa stal svedkom násilného odvlečenia židovského obyvateľstva v rímskych uliciach. Postava neznámeho malého školáka sa mu v mysli stotožnila s jeho vlastným synom. Zážitok ním, ako uviedol, hlboko otriasol a drastickosť zásahu dal do kontextu vojnového besnenia.

Po vojne v Ríme

Po skončení druhej svetovej vojny Karol Sidor zostal v Ríme, i keď už nemal pozíciu diplomata pri Svätej stolici. Po obnovení Československej republiky jeho post zanikol. Z diplomata sa stal emigrant, ktorého budúcnosť mala nejasné kontúry. Napriek tomu sa usiloval o čo najskoršie stretnutie s manželkou a deťmi, ktoré z obáv pred vývinom frontovej situácie na Apeninskom polostrove poslal na Slovensko. Avšak aj tu rodina čoskoro stratila predpokladané bezpečie, preto sa usiloval o jej návrat do Talianska, čo sa mu podarilo po prekonaní mnohých peripetií.

Povojnové obdobie Sidorovho pôsobenia vo Vatikáne a v Ríme sa nieslo v znamení charitatívnej pomoci slovenskej emigrácii, ako to viacerí jej reprezentanti zaznamenali vo svojich pamätiach. K Sidorovi však mali rozdielny postoj. V očiach väčšiny zostal autoritou schopnou postaviť sa v zahraničí na čelo hnutia za slovenskú samostatnosť. Uvážlivý Sidor so skúsenosťami a širším obzorom nepredpokladal rýchlu zmenu zahraničnopolitickej situácie v prospech slovenskej samostatnosti. Právo azylu v Taliansku mu nedovoľovalo verejne vyvíjať politickú činnosť. Naďalej však udržiaval kontakt z predchádzajúcich rokov s Petrom Prídavkom a so Slovenskou národnou radou v Londýne. Vzájomne sa informovali o možnostiach a postupoch osožných Slovensku. Spoločnú platformu na činnosť Sidor nenašiel s Ferdinandom Ďurčanským, hoci sa o to obaja pokúsili. Ďurčanského akcie Sidor považoval za neprimerané povojnovej situácii.

Spolupráca s predstaviteľmi emigrácie P. Prídavkom, J. Kirschbaumom, A. Matúšom a J. Mikušom vyústila na Vianoce 1948 do konštituovania Slovenskej národnej rady v zahraničí (SNRZ) - pokračovateľky londýnskej predchodkyne. Sidor sa usiloval o jej uznanie na európskej pôde. V marci 1949 navštívil s delegáciou SNRZ Rakúsko, Francúzsko a Švajčiarsko. Za prvoradú povinnosť emigrácie považoval svedomite sa pripravovať na znovuvybudovanie slovenského štátu, v čom pokračoval aj po odchode do Kanady roku 1950.

PhDr. Ľubica Kázmerová, CSc. (1955),
je vedeckou pracovníčkou Historického ústavu SAV v Bratislave. Venuje sa dejinám medzivojnovej ČSR s dôrazom na Slovensko.

Obrázky:
1. Karol Sidor (v strede) vo voľných chvíľach počas vatikánskej misie roku 1942. Sprava: redaktor vatikánskeho časopisu Guido Gonella a Msgr. Jozef Kapala.
2. Poďakovanie po audiencii u Sv. Otca dňa 7. júla 1939.


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2018 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.