Na prahu druhej svetovej vojny sa žurnalista a politik Hlinkovej slovenskej ľudovej
strany (HSĽS) Karol Sidor stal vyslancom Slovenskej republiky pri Svätej
stolici vo Vatikáne. Prijatiu tohto postu predchádzali dramatické udalosti
spojené s mocenskými ambíciami Tretej ríše, ktorá sa pripravovala na
vojnový konflikt svetového rozsahu.
V noci z 11. na 12. marca 1939 navštívili
v Bratislave vtedajšieho predsedu slovenskej autonómnej vlády Karola Sidora
emisári nacistického Nemecka s poverením získať ho pre okamžité
odtrhnutie Slovenskej krajiny od Česka a spôsobiť tak zánik Česko-slovenskej
republiky. Sidor ponuku odmietol. Nie vyslovené na tomto stretnutí z neho
urobilo nežiaduceho človeka vo vnútornej politike slovenského štátu, ktorého
existencia sa začala písať 14. marca 1939.
Verejnosť očakávala vymenovanie Sidora do významnej vládnej funkcie. Nakrátko
sa stal ministrom vnútra, ale abdikoval. Denník Slovák ako odpoveď na špekulácie
šepkanej propagandy o postoji Tretej ríše voči nemu napísal, že odchádza
na zdravotnú dovolenku. V tom čase však už Sidor riešil dilemu, či po
skompromitovaní sa v očiach Nemecka má zostať na Slovensku, alebo prijať
ponuku stať sa diplomatom vo Vatikáne. Druhú alternatívu mu odporučila aj
nesporná autorita v jeho očiach biskup Ján Vojtaššák, ktorý ho zároveň
upozornil na kňaza Jozefa Kapalu, absolvoventa bohosloveckého štúdia v Ríme.
Na rozdiel od Sidora Kapala dôverne poznal prostredie Ríma, ovládal taliansky
i nemecký jazyk a mal kontakty vo vatikánskych kruhoch. Pre Sidora ako začiatočníka
v diplomacii bol výraznou pomocou a stal sa jeho pravou rukou. Sidor neovládal
jazyk diplomatov francúzštinu, no o to intenzívnejšie sa jej venoval po príchode
do Vatikánu a postupne v nej dokázal plynulo konverzovať v diplomatických
kruhoch. Z archívneho materiálu, ako aj z publikovaných spomienok vyplýva
prozaický začiatok jeho vyslaneckej činnosti, spojený síce s krátkodobým,
ale finančne náročným ubytovaním v hoteli a so starosťami so zabezpečením
budovy vyslanectva. Prvým sídlom vyslanectva bola vilka na Piazza mincio 3,
situovaná v centre Ríma.
Komplikácie a kontakty
Poverovaciu listinu signovanú predsedom vlády slovenského štátu Jozefom
Tisom z 12. júna 1939 odovzdal pápežovi Piovi XII. 37-ročný Karol Sidor na
nástupnej audiencii v nasledujúcom mesiaci. Delikátnosť jeho prijatiu dodávalo
nedorozumenie v otázke pápežského nuncia v Bratislave. Po vyhlásení
slovenského štátu poverili spravovaním nunciatúry Francesca Xavéria
Rittera. Bol to skúsený vatikánsky diplomat, ktorý do konca marca 1939 pôsobil
na poste nuncia v Česko-Slovensku so sídlom v Prahe. Slovenské vládne miesta
považovali túto nomináciu za tichý protest Vatikánu proti rozbitiu Česko-Slovenska.
Sidor s nevôľou sledoval počínanie členov slovenskej vlády voči
reprezentantovi Vatikánu a Ritterovo niekoľkotýždňové čakanie na prijatie
vládnymi predstaviteľmi i ubytovanie v bratislavskom hoteli Carlton považoval
za nedôstojné. Optimisticky však predpokladal skoré vyriešenie trápnej
situácie, ktorá mohla skomplikovať aj jeho postavenie vo Vatikáne.
Informoval nadriadené miesta v Bratislave o jeho bezproblémovom až priateľskom
prijatí Svätým Otcom, takom rozdielnom od správania slovenskej vlády voči
Ritterovi, ktorého neprijal nikto z predstaviteľov štátu, až nakoniec
opustil Bratislavu. Konflikt spojený s vymenovaním nuncia pre Slovensko obe
strany nestupňovali. Vatikán však počas existencie slovenského štátu
nenominoval nuncia pre Slovensko a jeho záujmy tu v rokoch 1940 - 1945
zastupoval diplomat s nižšou hodnosťou, chargé d' affaires Guiseppe
Burzio.
Napriek diplomatickej neskúsenosti a počiatočným problémom na slovenskej
strane sa Sidor rýchlo udomácnil vo vatikánskom i v rímskom prostredí. Zúčastňoval
sa na oficiálnych podujatiach a bol hosťom mnohých významných osobností, z
ktorých sa viacerí stali jeho osobnými priateľmi. Úzky kontakt udržiaval s
poľským zástupcom pri Svätej stolici Kazimierzom Pappém, s ktorým sa stretával
ešte počas jeho pôsobenia v Prahe. Sidor prechovával náklonnosť k Poľsku
už od študentských čias. Polonofilom zostal aj po roku 1938, keď na základe
Viedenskej arbitráže pripadli severnému susedovi Slovenska niektoré oblasti
pohraničia. Prostredníctvom poľského kolegu získaval mnohé vzácne informácie,
ktoré mu pomohli utvoriť si nadhľad v otázkach zahraničnej i vnútornej
politiky aj v súvislosti so slovenským štátom a jeho budúcnosťou.
Vďaka Pappému roku 1943 Sidor navštívil newyorského kardinála Francisa
Spellmana, ktorý mal v Taliansku za úlohu "odviesť dobrozdanie Vatikánu
o situácii v rôznych štátov po vojne." I keď bol občanom štátu z
opačného tábora krajín zúčastnených vo vojne, od talianskej vlády dostal
voľnosť pohybu v Ríme aj na pôde Vatikánu. Rovnako sa prostredníctvom Pappého
Sidor, sledovaný príslušníkmi tajnej polície, stretol s americkými zástupcami
pri Svätej stolici M. Taylorom a H. Tittmanom. Druhý z dvojice ho požiadal o
písomné vypracovanie reálií Slovenska a jeho politického začlenenia v
strednej Európe, ku ktorým mal priložiť aj vlastné curriculum vitae. Sidor
sa v materiáli nazvanom La Question Slovaque (Slovenská otázka), ktorý považoval
za memorandum, údajne vyslovil za bližšie nešpecifikovanú "federáciu
Slovákov, Poliakov a Čechov a proti vráteniu sa Slovákov do Uhorska alebo do
predmníchovskej ČSR".
Z mnohých stretnutí s predstaviteľmi Svätej stolice a najmä so štátnym
sekretárom Luigim Maglionem Sidor vyrozumel, že Vatikán nepredpokladal
povojnovú existenciu slovenského štátu. I keď táto myšlienka nadobúdala
v priebehu druhej svetovej vojny čoraz presnejší obsah, Sidor si ju nechcel
pripustiť v nijakom prípade.
Diplomatická činnosť Karola Sidora bola od začiatkov pôsobenia vo Vatikáne
spojená s vytvorením podmienok na prijatie konkordátu medzi Svätou stolicou
a Slovenskou republikou. Slovenská strana mala roku 1941 pripravený pracovný
variant dohody. V súlade s Ochrannou zmluvou uzavretou roku 1939 s Nemeckom
nesmela Slovenská republika z medzinárodného hľadiska podnikať samostatné
kroky. Návrh znenia konkordátu predložila na posúdenie Berlínu a
zapracovala pripomienky nemeckého ministerstva zahraničných vecí, čo opäť
pozdržalo predloženie dohody vo Vatikáne. Kardinál Maglione upozornil
vyslanca Sidora, aby aktivity spojené s prijatím konkordátu prenechal na
povojnové obdobie, keď bude jasnejšia medzinárodnopolitická situácia.
Sidor zanechal oficiálne aktivity spojené s prípravou dohody, hoci ju i naďalej
považoval za dôležitú. Podľa neho konkordátom posilnené Slovensko by sa
zjavilo na cirkevných mapách ako samostatná provincia a tým by malo lepšie
vyhliadky na povojnovú existenciu. Zastavenie činnosti spojenej s prípravou
dohody ho viedlo k hľadaniu iných možností zvýraznenia existencie slovenského
štátu. Úspechom Sidorovej diplomatickej práce bolo povýšenie nitrianskeho
biskupa Karola Kmeťka za arcibiskupa ad personam.
Rasová politika
Vzťahy Vatikánu k slovenskému štátu boli aj zásluhou pôsobenia Karola
Sidora korektné, čo vyjadrovali oficiálne listy a blahoprajné telegramy
prezidentovi Jozefovi Tisovi od pápeža Pia XII. Vatikán pozorne sledoval
spoločenskopolitické pomery na Slovensku, popri mnohých problémoch aj tzv.
riešenie židovskej otázky. Slovenskí rímskokatolícki biskupi sa v
memorande čítanom veriacim v kostoloch vyjadrili proti rasovým princípom Židovského
kódexu zo 7. októbra 1941, na ktoré však prezident Tiso a predseda vlády
Vojtech Tuka nereagovali. Svätá stolica začiatkom novembra 1941 odovzdala
vyslancovi Sidorovi prostredníctvom kardinála Maglioneho nótu s námietkami
proti rasovému zákonodarstvu na Slovensku, ako ho predstavoval spomínaný kódex.
Zo strany Vatikánu nešlo o ojedinelú reakciu v súvislosti s rasovou
politikou slovenského štátu. Situácia sa mimoriadne vyostrila roku 1943.
Chargé d'affaires Burzio navštívil Tuku, aby mu odovzdal demarš, ktorým
Vatikán žiadal zastavenie násilných deportácií židovského obyvateľstva.
Známe sú však Tukove slová: "Demarš vôbec neberiem na známosť."
Deportácie roku 1943 neboli obnovené.
Sidor ako diplomat bol aktérom názorovej konfrontácie Svätej stolice a
slovenskej vlády v tzv. židovskej otázke. Pôda Vatikánu mu umožnila širšie
poznanie skutočnosti a jeho osobnostný rast paradoxne vyústil do nesúhlasu s
rasistickou politikou vojnového slovenského štátu. Zaujímavá je i jeho
vlastná skúsenosť, keď sa stal svedkom násilného odvlečenia židovského
obyvateľstva v rímskych uliciach. Postava neznámeho malého školáka sa mu v
mysli stotožnila s jeho vlastným synom. Zážitok ním, ako uviedol, hlboko
otriasol a drastickosť zásahu dal do kontextu vojnového besnenia.
Po vojne v Ríme
Po skončení druhej svetovej vojny Karol Sidor zostal v Ríme, i keď už nemal
pozíciu diplomata pri Svätej stolici. Po obnovení Československej republiky
jeho post zanikol. Z diplomata sa stal emigrant, ktorého budúcnosť mala
nejasné kontúry. Napriek tomu sa usiloval o čo najskoršie stretnutie s manželkou
a deťmi, ktoré z obáv pred vývinom frontovej situácie na Apeninskom
polostrove poslal na Slovensko. Avšak aj tu rodina čoskoro stratila
predpokladané bezpečie, preto sa usiloval o jej návrat do Talianska, čo sa
mu podarilo po prekonaní mnohých peripetií.
Povojnové obdobie Sidorovho pôsobenia vo Vatikáne a v Ríme sa nieslo v
znamení charitatívnej pomoci slovenskej emigrácii, ako to viacerí jej
reprezentanti zaznamenali vo svojich pamätiach. K Sidorovi však mali rozdielny
postoj. V očiach väčšiny zostal autoritou schopnou postaviť sa v zahraničí
na čelo hnutia za slovenskú samostatnosť. Uvážlivý Sidor so skúsenosťami
a širším obzorom nepredpokladal rýchlu zmenu zahraničnopolitickej situácie
v prospech slovenskej samostatnosti. Právo azylu v Taliansku mu nedovoľovalo
verejne vyvíjať politickú činnosť. Naďalej však udržiaval kontakt z
predchádzajúcich rokov s Petrom Prídavkom a so Slovenskou národnou radou v
Londýne. Vzájomne sa informovali o možnostiach a postupoch osožných
Slovensku. Spoločnú platformu na činnosť Sidor nenašiel s Ferdinandom Ďurčanským,
hoci sa o to obaja pokúsili. Ďurčanského akcie Sidor považoval za
neprimerané povojnovej situácii.
Spolupráca s predstaviteľmi emigrácie P. Prídavkom, J. Kirschbaumom, A. Matúšom
a J. Mikušom vyústila na Vianoce 1948 do konštituovania Slovenskej národnej
rady v zahraničí (SNRZ) - pokračovateľky londýnskej predchodkyne. Sidor sa
usiloval o jej uznanie na európskej pôde. V marci 1949 navštívil s delegáciou
SNRZ Rakúsko, Francúzsko a Švajčiarsko. Za prvoradú povinnosť emigrácie
považoval svedomite sa pripravovať na znovuvybudovanie slovenského štátu, v
čom pokračoval aj po odchode do Kanady roku 1950.
PhDr. Ľubica Kázmerová, CSc. (1955),
je vedeckou pracovníčkou Historického ústavu SAV v Bratislave. Venuje sa
dejinám medzivojnovej ČSR s dôrazom na Slovensko.
Obrázky:
1. Karol Sidor (v strede) vo voľných chvíľach počas vatikánskej misie roku
1942. Sprava: redaktor vatikánskeho časopisu Guido Gonella a Msgr. Jozef
Kapala.
2. Poďakovanie po audiencii u Sv. Otca dňa 7. júla 1939.
