História - Revue o dejinách spoločnosti
| ISSN 1335-8316

Archív | Autori | E-mail | Inzercia | Predplatné časopisu | Štatút | Tiráž

Aktuálne číslo

História 2/2017 už v predaji od 28. 7. 2017. Redakcia časopisu ďakuje svojim čitateľom za e-mailové odkazy a objednávky predplatného!

História - Revue o dejinách spoločnosti 2/2017

2/2017
Marec/Apríl
16. ročník

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

 Sharm El Sheikh

 Mallorca

 Rhodos

Cyprus

Dolovanie mäsa bohov

Zlato starovekého Egypta

Peter Ľ. Andráš

"Telo každej sochy je pokryté elektrom z Emu."
(nápis na Sahurého stéle)

V staroveku sa Egypt považoval za krajinu zlata. Zachoval sa list, ktorý okolo roku 1400 pred Kristom napísal mitanský panovník Tuštattu egyptskému faraónovi Thutmosemu IV.: "Rýchlo mi pošli mnoho zlata, aby som mohol realizovať svoje zámery, pretože zlato je v tvojej zemi ako prach." Zlato sa v starom Egypte vyskytovalo naozaj extrémne hojne, napriek tomu bolo podľa niektorých egyptológov vyhradené len pre nobilitu. Nazývali ho "mäsom bohov," lebo jeho farba pripomínala farbu slnka.

Pre omnoho zriedkavejšie striebro - "kosti bohov" - nemali Egypťania pôvodne žiadny výraz. Považovali ho za odrodu zlata. Neskôr ho začali nazývať jednoducho "biely kov". V časoch 1. dynastie (asi 3000 - 2890 pred Kr.) bola hodnota zlata dva a polkrát väčšia ako hodnota striebra, avšak v období 18. dynastie (1550 - 1295 pred Kr.) bolo striebro cenené viac než zlato.

Egypťania síce skôr ako zlato začali spracovávať meď, avšak v južnom Egypte pri Červenom mori v údolí Daghbeg objavili geológovia aj niekoľko prastarých zlatých baní z obdobia 5500 - 3100 pred Kristom. Je teda možné, že práve Egypt bol prvou krajinou, v ktorej sa pristúpilo k ťažbe zlata banským spôsobom a k výrobe šperkov. Vedci však zväčša lokalizujú počiatky banskej ťažby a technológie získavania zlata z rúd do Mezopotámie, prípadne do Anatólie.

Väčšina egyptského zlata mala 17 - 23,5 karáta. Prírodné zlato, ktoré mali k dispozícii, často obsahovalo aj viac než 20 % striebra. Rýdzosť zlata nevedeli Egypťania až do druhej polovice 1. tisícročia pred Kristom ovplyvniť. Veľmi skoro však doň dokázali pridávať prímesi iných kovov, hlavne striebra a medi, ktoré zlato rôzne zafarbovali. Rozlišovali tak biele, zelené zlato, rýdze zlato a pod. Kvalita jeho spracovania bola od začiatku veľmi vysoká. Už okolo roku 2000 pred Kristom vedeli egyptskí remeselníci vytvoriť jemné zlaté fólie s hrúbkou 1 mikrónu.

Zlato sa v Egypte spracúvalo vyklepávaním, tepaním, gravírovaním i osádzaním drahých kameňov. Zdobilo obelisky, stĺpy, nábytok, vyrábali sa z neho šperky, pohrebné masky, amulety, no väčšinu zlata využívali starovekí Egypťania na výzdobu chrámov a hrobiek, keďže malo slúžiť ako záruka nesmrteľnosti. Stačí si uvedomiť, aké poklady sa našli v malom hrobe bezvýznamného panovníka Tutanchamona.

Štát vykrádačom hrobov?
Len málo zlatých artefaktov však prežilo rabovanie chrámov a hrobov, ktoré mali na svedomí nielen lupiči, ale aj štátny sektor. Koncom Novej ríše, v čase vlády 21. dynastie (1069 - 954 pred Kr.), sa totiž od Egypta odtrhla Núbia a jeden z najvýdatnejších prameňov zlata vyschol. Krajina sa potácala na pokraji hospodárskeho rozvratu a pritom sa v kráľovských hroboch nachádzal nesmierny poklad zlata. Archeológovia dlho verili, že tieto hroby vykradli zlodeji. Vykrádači pri tejto činnosti nezhanobili mŕtvoly panovníkov, ktoré mali kňazi možnosť postupne v priebehu viac než sto rokov zhromažďovať v spoločnom úkryte. Všetko nasvedčuje tomu, že práve počas tejto krízy ktosi prikázal otvoriť staré kráľovské hroby a vyniesť z nich zlato, aby sa použilo na krytie štátnych potrieb. Napriek tomu sú nálezy zlatých predmetov v Egypte nepomerne častejšie ako v iných archeologických oblastiach. Mnohí odborníci navyše predpokladajú, že na odhalenie čaká ešte viac než 75 % pokladov.

Ako platidlo sa zlato v bežnom živote používalo zrejme len výnimočne. Do polovice 1. tisícročia pred Kristom nepoznáme z Egypta žiadne platidlo, používal sa len výmenný obchod. Neskôr sa začali využívať zrná a krúžky rozličných kovov presnej hmotnosti. Z čias 11. dynastie (2055 - 1985 pred Kr.) sa zachoval list istého Sekanachta, v ktorom píše, že posiela 24 medených debenov medi. Váhové jednotky boli pre jednotlivé kovy odlišné. Deben medi a striebra zodpovedal približne našim 91-92 gramom kovu, kým deben zlata asi 13,6 gramu. Za deben medi bolo možné kúpiť liter vína či 2 litre piva, 50 rýb stálo 2 debeny, posteľ 10-20 debenov, osol 25 debenov.

Poznáme vyše 100 starých zlatých ložísk z oblasti Východnej púšte, ktoré sa začali ťažiť už v predhistorických dobách. Najdôležitejšími boli náleziská rúd v Coptose, vo Wádi Hammamat, ložiská Abu Marawat, Barramiya, Sukari, pri Ikoptose, v okolí Ombosu a bane okolo Apollinopolise Magna, ktorých náčrt sa našiel nakreslený na papyruse zo 14. storočia pred Kristom. Egypťanom pritom patrí prvenstvo v mapovej dokumentácii banských diel. Najstaršia, 3 200 rokov stará "geologická" mapa sa zachovala na takzvanom Turínskom papyruse, ktorý pochádza zo zbierok Bernardina Drovettiho. Zberateľ ho získal niekedy pred rokom 1824. Dnes sa nachádza v Egyptskom múzeu v Turíne. Pozostáva z dvoch častí. Časť s náčrtkom pozície zlatých baní je asi 40 cm široká. Mapa vznikla pravdepodobne v období vlády Ramesse IV. okolo roku 1150 pred Kristom. Podľa niektorých odborníkov zobrazuje oblasť Wádi Kareim a podľa iných hornatú krajinu s prístupovými cestami z mesta Coptos k zlatým baniam vo Wádi Hammamat, vedúcu do prístavu Quseir pri Červenom mori. Na kopcoch možno čítať nápisy "Hory striebra a zlata" a "Hory zlata". V mape sú označené viaceré orientačné body, napr. Amonova kaplnka, príbytky robotníkov, vodná cisterna, ako aj stéla Setiho I. a pieskovcové lomy. Za posledne menovanými dvomi orientačnými bodmi vidieť štyri banské štôlne a ďalšie šachty sú vyznačené na blízkom kopci. Niektorí egyptológovia sa domnievajú, že mapa azda slúžila výprave, ktorá mala vylomiť obrovský blok pieskovca, z ktorého bola vytesaná socha pre zádušný chrám Ramesseho II. (1279 - 1213 pred Kr.).

Zlato z Coptosu daroval Seti I. (1294 - 1279) malému chrámu zasvätenému Amonovi Ra, Ozirisovi a viacerým ďalším bohom, ktorý postavil na ten účel. Baníci, ktorí tu ťažili "mäso bohov", boli oslobodení od všetkých iných prác.

Slovná ilustrácia

Ako sa ťažilo egyptské zlato
Egypťania rozlišovali podľa pôvodu dva druhy zlata: 1. rozsypové zlato z aluviálnych náplavov nub-en-mu (zlato z rieky), ktoré sa často ťažilo na tých najnehostinnejších miestach, ako bola Akita vo Východnej púšti, a 2. takzvané nub en-et (zlato z hôr), získavané zo zlatonosných kremenných žíl.

Hlavným zdrojom zlata boli sprvu bezpochyby zlatonosné náplavy riek. Aluviálny zlatonosný piesok sa spracúval tak, že sa dal do vaku z ovčej vlny, pričom jemné ovčie rúno tvorilo vnútornú časť vaku. Pridala sa voda a vak bol natriasaný dvomi mužmi. Keď sa potom voda z vaku vyliala a ľahké zemité časti sa odplavili, v rúne ostali zachytené ťažké čiastočky zlata.

Postupne sa začali ťažiť aj zlatonosné gosany, nazývané aj železné klobúky, čiže na železo bohaté zoxidované časti zlatonosných žíl. Vznikli rozkladom pôvodných rúd a tvorili ľahko dostupnú časť zvetraných povrchových častí zlatonosných žíl. Egypťania vyvinuli efektívne extrakčné metódy na získavanie zlata z kremenných žíl. Rozdrvili horninu obsahujúcu zlatú rudu na prach. Potom pridali vodu, aby hmotu horniny ďalej rozrušili. Kal preliali do bazénov zhruba kubického tvaru. Tu sa zachytával sediment a hromadilo sa zlato.

Agatarchides opísal v 2. storočí pred Kristom banské a metalurgické technologické postupy starých Egypťanov. Jeho pôvodné dielo sa zachovalo len v odpisoch Diodora Sicula. Píše, že egyptskí králi využívali na banské práce v zlatých baniach rôznych odsúdených zločincov a zajatcov, príležitostne dokonca aj ich rodinných príslušníkov a príbuzných. Baníci používali dva hlavné spôsoby ťažby: otvorené povrchové ryhy a horizontálne alebo diagonálne štôlne. "Štôlne, ktoré egyptskí baníci vykopali, nie sú priame, ale sledujú zlatonosnú žilu," opisuje tunajšie banské diela Diodorus Siculus. "Robotníci pracujú v tme v týchto vetracích tuneloch, používajú fakle upevnené na ich čelách..."

Pokiaľ bola zlatonosná hornina veľmi tvrdá, údajne ju najprv rozpaľovali ohňom a potom následne polievali studenou vodou. Keď ju takto rozrušili, prikročili k jej lámaniu za pomoci kamenných kladív a občas aj železných dlát. Oválne kamenné kladivá, ktoré sa našli v lokalite Bir Umm Fawakhir, sú okolo 20 cm dlhé, zhotovené z bazaltu alebo dioritu. Ich váha kolíše od 1 do 3 kg. Drevená rúčka bola upevnená v jamke vyhĺbenej do kamennej časti. Použitie ohňa sa v žiadnej z baní vo Wádi Hammamat nepotvrdilo. Asi to nebolo ani potrebné. Zlatonosný kremeň bol húževnatý, ale okolitý granit je rozrušený trhlinami a puklinami. V ďalších dvoch baniach sa granit niekedy rozsýpa pod nohami.

Diodorus ďalej píše, že nalámanú rudu v baniach zbierali nedospelí chlapci a vynášali ju na povrch. Muži starší ako 30 rokov ju rozdrvili železnými tyčami na malé kusy a následne ju dvoj- až trojčlenné skupiny žien zomleli na jemný prach v niekoľkých do radu postavených ručných mlynoch.

Železné ani iné kovové nástroje sa v lokalite Bir Umm Fawakhir nenašli. Netreba sa tomu diviť. Kov a drevo boli také cenné, že ani úlomky z nich robotníci neponechali na mieste. Ani trecích misiek na pulverizáciu (rozomieľanie rudy na prach) sa nenašlo mnoho. Tie, ktoré sa objavili, sú z vápenca, čiže z mäkkého kameňa nevhodného na rozotieranie tvrdej kremennej žiloviny. Zachovali sa však stovky drviacich kameňov z bazaltu a granitu s vyhladenými vrchnými časťami rozmerov 20 x 20 cm, s depresiou uprostred. Rotačné mlyny sú mladšie. Predpokladá sa, že pochádzajú z ptolemaiovského (332 - 30 pred Kr.) alebo Rímskeho obdobia (30 pred Kr. - 395 po Kr.).

Zo zomletej rudy sa získaval zlatonosný prach. Skúsení robotníci ho nakoniec roztierali na naklonenej doske, prelievali vodou, až kým sa ľahké častice neodplavili a na stole neostali len ťažké zlaté častice. Potom najprv jemne a neskôr silnejšie gumovali dosku špongiou, až kým neodstránili všetko pórovité či zemité a na doske neostali len zlaté zrniečka. Ďalším spôsobom bol získavanie zlata z prachu v sedimentačných jamách hlbokých asi 30 cm.

Suché údolie plné zlata
Wádi Hammamat je najznámejším vádí (suchým údolím) na ceste od Nílu z Gebtu alebo z Gesy k Červenému moru. Túto cestu, ktorá sa využíva aspoň 5 000 rokov, vybudovali už v časoch 1. dynastie (asi 3000 - 2890 pred Kr.), alebo dokonca ešte skôr. Vozili sa tade mušle, rohy, slonovina, kadidlo, perá a kožušiny. Vo Wádi Hammamat sa už v preddynastickom období pri úseku cesty z mesta Coptos do mesta Leukos Limen ťažilo zlato. Oblasť je známa aj ťažbou jemnozrných tmavozelených konglomerátov tzv. bakhenského kameňa (alebo kameňa nazývaného v časoch antiky breccia verde antico), ktorý sa používal ako dekoračný kameň na stavby, sochy, sarkofágy a iné artefakty. Zlato sa vo Wádi Hammamat ťažilo už v období 2. dynastie (2890 - 2686 pred Kr.). Zachovali sa údaje o expedícii, ktorú vyslal do týchto končín Pepi I. (panovník zo 6. dynastie, 2321 - 2287 pred Kr.), ako aj mená hlavného architekta, hlavných staviteľov, asistentov, pisárov, pokladníkov a lodných kapitánov. Odtiaľto doviezli kameň aj na dekoráciu pyramídy v Sakkáre. Expedícia za čias Amenhotepa I. (1525 - 1504 pred Kr.) pozostávala z 1 000 robotníkov, 100 lomárov, 1 200 vojakov, 200 oslov a 50 volov. V ťažbe kameňa a zlata sa tu pokračovalo aj v období Novej ríše (1550 - 1069 pred Kr.). Lomy navštívil osobne aj Ramesse IV. (1153 - 1147 pred Kr.) O rozvoj tunajšej ťažby zlatonosného kremeňa sa zaslúžil hlavne Seti I. Nie všetky jeho úsilia však viedli k úspechu. Jeden Setiho pokus sa napríklad skončil vykopaním 120 lakťov hlbokej šachty, v ktorej sa nenašlo nijaké zlato.

V lokalite Bir Umm Fawakhir vo Wádi Hammamat, v Bakhenských horách 65 km východne od Coptosu, na polceste medzi týmto mestom a Červeným morom, objavili archeológovia banícku osadu, ktorá pozostávala z 216 domov. Domy boli postavené po obidvoch stranách cesty. Mnohé detaily stavieb sú veľmi dobre zachované. Každý dom mal dve až tri miestnosti, niektoré domy však boli pospájané a tvorili väčšie jednotky. Najväčšia budova mala až 22 miestností. Okolo dediny sa zachovalo aj niekoľko cintorínov. Žiadne opevnenia, ktoré by chránili zlatú baňu v pustatine, sa nezachovali. Existujú len strážne stanovištia pre vojakov. Zlato sa často ťažilo pod vojenským dozorom. Bola to ťažká práca a mnohí baníci ju neprežili. Ložisko tunajších chudobných zlatých rúd je situované asi v 600 miliónov rokov starých horninách prekambrického veku, do ktorých prenikol granit a ten sa tu vo veľkom rozsahu ťažil aj v časoch Rímskej doby (30 pred Kr. - 395 po Kr.). Pozdĺž uzučkých puklín v granite presakovala voda do hornín, v ktorých Egypťania vykopali početné studne. Granit prerážajú kremenné žily so zlatom, ktoré sa koncentruje na okraji žíl. Ďalšími sprievodnými rudnými minerálmi sú pyrit, chalkopyrit a hematit, ktorý sfarbuje kremeň do červena. Obsah zlata v žilách je tu omnoho nižší ako v žilách z neďalekej staršej bane Wádi el-Sid, ktorú ťažili ešte aj v období Byzantskej ríše (po roku 395 po Kr.).

Roku 1996 boli v oblasti Východnej púšte preskúmané štyri staroveké bane. Dôkazy o ťažbe zlata v lokalite Bir Umm Fawakhir v centrálnej časti Východnej púšte a vo Wádi el-Sid pochádzajú až z obdobia neskorej Novej ríše (1307 - 1070 pred Kr.). V najväčšej bani bola banská chodba vysoká približne 2 metre. Prenikala 100 m do hĺbky kopca a mala dve bočné chodby a jednu prevzdušňovaciu šachtu. V čelbe vidieť pravouhlé stopy po štiepaní skaly.

Ďalším významným zlatým ložiskom vo Východnej púšti je Abu Marawat. Tvorí ho desať rudných štruktúr. Vypočítané zásoby rúd tu predstavujú 407 808 ton. Na ložisku Barramiya ťažili zlato po Egypťanoch aj Rimania. Baňa bola v prevádzke až do začiatku 20. storočia a len v období rokov 1906 - 1917 vyprodukovala 1 313 kg zlata. Geologický prieskum potvrdil, že zásoby zlatých rúd s priemerným obsahom zlata 2,2 g kovu na tonu rudy stále predstavujú 48 000 ton rúd. Aj zásoby zlata na ďalšom z ložísk Východnej púšte Sukari sú ešte také veľké, že by sa tu ročne dalo vyťažiť 21 262 kg zlata.

V Núbii boli zlaté bane situované na obidvoch brehoch Nílu, ale najdôležitejším centrom zlatého baníctva bolo Wádi Allaqi. Toto údolie preniká do hôr na pravom brehu rieky v okolí mesta Qubban, asi 107 km južne od Elefantine. V údolí sa razili do kopcov tunely dlhé až 100 metrov. Na rozlohe okolo 150 km2 boli do hĺbky 3,5 m spracované rozsypy. Už asi pred 4 000 rokmi sa vo vykopaných plytkých jamách premývali zlatonosné náplavy na plytkých drevených nádobách. Rudné pole Wádi Allaqi má rozlohu 260 km2 a zahŕňa ložiská Umm-Garayat, Haimur a ďalšie bane v nílskom údolí. Keď Amenemhet I. (1985 - 1956 pred Kr.) v 29. roku svojej vlády porazil Núbijčanov, postavil na zabezpečenie tunajších zlatých baní pevnosti Ravatej v Mendéte a vojenské základne Senna a Kúhan.

V Umm-Garayat vyhĺbili Egypťania šachty do hĺbky 30 m. Zlato sa tu vyskytuje v 5 - 15 m hrubých kremenných žilách modrasto-bielej farby. Jeho obsah vo vrchných úrovniach ložiska kolíše od 8 do 156 g zlata v tone rudy (priemerné obsahy sú okolo 20 g/t). Roku 1901 sa ťažba na tomto ložisku obnovila.

Staroveké egyptské zlaté bane Marahiq, Atshan, Umm-Rilan sú situované v severnej časti centrálnej zóny Wádi Allaqi, ktorej rozloha dosahuje 175 km2. Horniny premenené pôsobením horúcej granitovej magmy sú preťaté početnými žilami bieleho kremeňa s malachitom a so zriedkavým pyritom. Po intenzívnej starovekej ťažbe sa na pravom brehu vádi na dne údolia zachovali na úseku dlhom 2,6 km jamy po ťažbe zlata z rozsypov, haldy a početné zvyšky premývacích bazénov.

Zlato sa okrajovo ťažilo aj v Západnej púšti. Nedávno bola na hranici Egypta a Sudánu objavená lokalita v okolí El-Oweinat na najjužnejšom okraji tejto púšte v oblasti Oweinat-Gabal Kamel.

Slovná ilustrácia

Zlatonosná Núbia
Núbia, ktorej meno sa odvodzuje buď od slov neb, nubar (čierny), alebo od slova nob (zlato), nebola veľmi vhodná na osídľovanie. V jej dolnej časti si Níl razí cestu pomedzi strmé pieskovcové bralá a jeho údolie sa tu dá merať doslova na metre. Navyše prevládajúci horúci južný vietor tu robí život takmer neznesiteľným. Napriek tomu mali Egypťania o tento kút sveta veľký záujem. Lákalo ich tamojšie veľké nerastné bohatstvo. Z tejto krajiny dovážali nielen meď, polodrahokamy (ametyst), živice, dobytok, psy, rôzne zvieratá, pštrosie vajcia, leopardie kože, otrokov, hodnotný stavebný kameň a slonovinu, ale predovšetkým zlato. Už od obdobia zjednotenia Egypta okolo roku 3000 pred Kristom, bola história Núbie do značnej miery ovplyvnená vývojom v Egypte. Na konci 6. dynastie (2345 - 2181 pred Kr.) jej význam ešte viac stúpol a za vlády Merenrea (2287 - 2278 pred Kr.) sa Egypťania dokonca pokúsili zlepšiť plavebné vlastnosti Nílu v oblasti 1. kataraktu, aby tak umožnili ľahšie prenikanie svojich síl na juh. V tomto obobí zmenili aj svoju politiku voči Núbii. Prax občasných egyptských výprav do núbijských zlatých baní a lomov, typická pre Starú ríšu (2686 - 2125 pred Kr.), postupne ustúpila novej stratégii expanzie a kolonizácie tohto územia, s cieľom získať kontrolu nad nerastnými surovinami a zdrojmi zlata.

Egyptský panovník Senvosret III. (1870 - 1831 pred Kr.) obsadil Dolnú Núbiu, aby tak kontroloval obchod so zlatom. V pevnostiach Semma a Uronarti vztýčil svoje stély a uzavrel hranice. Stéla z 8. roku kráľovej vlády hlása, že žiadny Núbijčan nesmie so stádami či s loďou prekročiť vyznačenú hranicu na sever. Obchodné záujmy ríše zabezpečovala pevnosť v Mirgisse, kým pevnosť Askút slúžila ako zásobné stredisko pre vojenské výpravy.

Aj panovníci slávnej 18. dynastie (1550 - 1295 pred Kr.) viedli výpravy na juh. Istý Ahmose, syn Abanu, píše, že on sám viedol do núbijského kráľovstva Kúš Amenhotepa I. (1525 - 1504 pred Kr.), kde "jeho Veličenstvo zabilo vládcu Kúšu uprostred jeho armády a potom prenasledovalo obyvateľov a dobytok". Ahmose bol odmenený zlatom za to, že za dva dni šťastne doviedol kráľa z oblasti označovanej Horná studňa späť do nílskeho údolia. Na stéle v Aníbe sa zase píše, že lučištníci ("iuntju") a obyvatelia Východnej púšte ("mentju") odovzdali kráľovi zlato a mnoho iných výrobkov. Vojnovej výprave však v skutočnosti velil Khnemhotep I. - guvernér správneho celku (nomu) Oryx.

Osudným sa pre Núbiu a jej hlavné mesto Kermu stalo ťaženie Thutmoseho I. (1504 - 1492 pred Kr.). Opis rozhodujúcej bitky sa zachoval na skalnom brale pri 3. katarakte: "Núbijskí lučištíci padli mečom, boli pohodení na svojej pôde a ich zápach zaplavil celé údolie... Kusy ich tiel sú priveľkým sústom pre vtáky, ktoré si odnášajú korisť na iné miesto." Thutmoseho armády sa potom vydali na východ od nílskeho údolia a zamierili do púšte za Kermou, kde pri Kurguse a Kenise dosiahli 4. katarakt. Podľa už spomínaného Ahmosa sa pri návrate z Kermy do Téb "Jeho Veličenstvo plavilo na sever, všetky zeme mu ležali pri nohách, a keď loď Jeho Veličenstva dosiahla Karnak, bol onen porazený núbijský lučištník (pravdepodobne vládca Kúšu) zavesený dolu hlavou na korme lode".

V časoch spoluvlády kráľovnej Hatšepsut a Thutmoseho III. (1473 - 1458 pred Kr.) vykonával vládu nad Núbiou "miestokráľ a predstavený južných krajín".

Dovážané poklady
Egypt kryl svoje surovinové potreby okrem domácej ťažby aj dovozom. Tyrkys sa ťažil len na Sinajskom polostrove, striebro sa pravdepodobne dopravovalo z Anatólie a zo severného Stredomoria cez Levantu. Ebenové drevo, kadidlo a myrha mali svoj pôvod v západnej Ázii a v tropickej Afrike. Hlavný zdroj lapis lazuli "chesbed" bol v Badachšáne (v severovýchodnom Afganistane), vzdialenom od Egypta až 4 000 km. Meď sa ťažila najmä vo Východnej púšti a v Núbii, ale aj v Západnej púšti. Vzácne cédrové a jalovcové drevo sa dovážalo z Libanonu a zo západnej Ázie. Egypt získaval väčšinu zlata sprvu ako korisť a neskôr ako tribút. V hrobe Sobekhotepa sa zachovali zobrazenia Núbijčanov, prinášajúcich tribút. Aj Sýria a Palestína platili tribút. Zlato sa často dodávalo do Egypta v podobe veľkých krúžkov, aby sa ľahšie prepravovalo.

Odhaduje sa, že dosiaľ sa v priebehu celej ľudskej civilizácie vyťažilo asi 90-tisíc ton zlata, čo predstavuje kocku s hranou dlhou 17 m. Viac než 80 % z tohto objemu pripadá na ťažbu v 20. storočí. Ročná ťažba zlata v období okolo roku 1500 pred Kristom pravdepodobne neprekračovala 1,5 tony, pričom z tohto množstva pripadala na Egypt asi 1 tona kovu. Význam takéhoto objemu zlata ešte viac vynikne, ak ho porovnáme napríklad so súčasnou produkciou na Slovensku, kde sa napr. roku 1992 vyťažilo 66 kg a roku 1996 492 kg zlata. Odhaduje sa, že na Slovensku sa v histórii vyťažilo okolo 40 ton zlata. Hoci dnes už Egypt nepatrí medzi popredných producentov zlata, ako sú Juhoafrická republika, Kanada, USA či Rusko, stále disponuje značnými zásobami tohto kovu.

Slovná ilustrácia

Bájny Punt
Egyptské styky s Afrikou sa postupne zintenzívnili a upriamili sa aj na bájnu krajinu Punt. Vo vedeckých kruhoch neexistuje jednotný názor, kde táto krajina ležala. Pravdepodobne ju možno stotožniť buď s územím dnešného Somálska, alebo ešte skôr s južným Sudánom, prípadne s eritrejskou oblasťou Etiópie. Od čias 5. dynastie (2494 - 2345 pred Kr.) sem Egypťania vysielali výpravy, ktoré mali doviezť zlato, vonné živice, ebenové drevo, slonovinu, otrokov i zvieratá, napríklad paviány. Asi najslávnejšiu z týchto výprav zorganizovala práve kráľovná Hatšepsut.

Dlho sa verilo, že výpravy vždy putovali po mori z prístavov Kusér a Marsa Gawásis. Dnes egyptológovia predpokladajú, že prinajmenšom niektoré z nich boli podporované aj skupinami, ktoré sa plavili najprv po Níle a potom postupovali po súši, takže sa s obyvateľmi Puntu stretávali niekde pri Kurguse pri 5. katarakte. Tento názor podporuje napríklad import myrhových kríkov, ktoré by dlhý transport po mori nevydržali. Záznamy o poslednej výprave do krajiny Punt pochádzajú z čias Ramesseho III. (1184 - 1153 pred Kr.), panovníka 20. dynastie.
Thutmose III. (1479 - 1425 pred Kr.) zanechal stavebné pamiatky až na najjužnejšom konci Núbie v Gabal Barkal. Len v 34. roku jeho vlády sa z Núbie vyviezlo 554 debenov (7 398 g) a v 38. roku dokonca 2 944 debenov (40 kg) zlata.

Núbijčania spôsobovali Egypťanom pri transporte zlata rôzne ťažkosti. Z úkrytov v okolí zlatých baní útočili na egyptské karavány. Preto Thutmose IV. (1400 - 1390 pred Kr.) podnikol policajnú výpravu do oblasti zlatých baní východne od Edfu. Výprava skončila v Konosse a panovník sa vrátil cez Wádi el-Húdi, Wádi Miáh späť do nílskeho údolia. Thutmose však nevyužíval na zabezpečenie medzinárodnej prestíže, prosperity a poriadku v krajine len vojenskú silu, ale vyvíjal aj značné diplomatické úsilie. Predovšetkým zmluva, ktorú uzavrel s Mitančanmi, rozšírila vplyv Egypta ďaleko na sever, upevnila jeho moc, priniesla mu stabilitu, rozvoj kultúry a mimoriadneho prepychu, čo sa prejavilo aj za Thutmoseho následníkov. Veľká časť príjmov z vlastných egyptských zdrojov a zo zahraničného obchodu sa vynaložila na stavebné projekty nebývalého rozsahu. Nesčíselné nápisy vypočítavajú obrovské množstvá zlata, striebra, bronzu a drahokamov použitých na stavbu a výzdobu chrámov.

Výpravu Thutmoseho nástupcu Amenhotepa III. (1390 - 1352 pred Kr.) nám pripomínajú nápisy na ostrove Sai a v Konosse pozdĺž cesty na juh od Asuánu. Panovník prešiel údolím Wádi Allaqi a jednu časť svojich síl vyslal priamo k mestu Ibhet. Druhá časť armády pokračovala na juh údolím Wádi Gabgaba do hôr. Výprava bola úspešná a kráľ dal južne od 5. kataraktu postaviť opevnenie Chemmaat a oproti Kerme na ľavom brehu Nílu pevnosť Soleb.

Keď potom okolo roku 1000 pred Kr. začalo mocenské postavenie Egypta slabnúť, Núbia zosilnela. V Nepate vznikol samostatný štát, ktorý postupne rozšíril svoju moc na celú Núbiu, a napokon jeho vládca Kušta dobyl okolo roku 730 pred Kristom Horný Egypt. Kuštov syn Pianchi sa zmocnil aj Dolného Egypta a založil 25. dynastiu. Už roku 671 pred Kristom však Egypt podľahol Asýrčanom. Okolo roku 600 presídlili vládcovia Núbie z Nepaty (590 - 300 pred Kr.) proti prúdu Nílu do Méroe. Krajina si udržala nezávislosť od Ríma.

RNDr. Peter Ľudovít Andráš, CSc. (1953),
pracuje v Geologickom ústave SAV a v Slovenskej agentúre životného prostredia v Banskej Bystrici. Špecializuje sa na výskum v odbore geochémia, mineralógia a environmentalistika.

Text k obr.
obr. 1 - Turínsky papyrus s mapou starovekých egyptských zlatých baní
obr. 2 - Staroveké egyptské bane vo Východnej púšti a v Núbii
obr. 3 - Reliéf z hrobky kráľa Sethiho I.


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Optimalizované pre IE 4.0 a vyššie verzie. Odporúčame rozlíšenie 1024 x 768, farby True Color 32 bitov, 17" monitor.

COPYRIGHT © 2000 - 2017 PRO História. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia

Mengeleho dievča