História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pripravila skúšobnú verziu digitálnej knižnice. Jednotlivé čísla si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 4/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!
Gustáv Husák
Politický šachista v zajatí moci

Stanislav Sikora

"... buď sám býval dejinami, alebo sa dejiny konali s ním" Vladimír Mináč

Od pádu komunistického režimu v Česko-Slovensku uplynulo vyše trinásť rokov. A od smrti jedného z jeho hlavných protagonistov, ktorý iróniou osudu stál pri jeho zrode i pri jeho zániku - Gustáva Husáka, takmer dvanásť. Prirodzene, že z historického hľadiska to ešte nie je dostatočne dlhý čas na to, aby sme mohli jeho životnú dráhu, popretkávanú vzostupmi a pádmi - povedané slovami historika V. Plevzu, objektívne zhodnotiť. Napriek tomu dnes si už môžeme dovoliť abstrahovať od mnohých limitujúcich okolností, ktoré boli aktuálne počas komunistického režimu i po jeho odchode do prepadliska dejín. Priblížme si preto životné osudy tohto človeka, politika, občana, syna, manžela i otca, ktorého pôsobenie sa významne - či už kladne alebo záporne - zapísalo do histórie slovenského a českého národa.

Gustáv Husák sa narodil 10. 1. 1913 v Dúbravke, vtedy malej dedinke, ktorá ešte nebola súčasťou Bratislavy, vo veľmi chudobnej rodine. Sociálny pôvod však ešte neznamená fatálne predurčenie. Veď z chudobného prostredia vyšli nielen mnohí významní komunisti, ale aj politici tzv. buržoáznych strán, ba i viacerí významní cirkevní hodnostári, či už katolícki alebo protestantskí. Je teda zrejmé, že k Husákovej ideovej a politickej orientácii neprispela len jeho osobná skúsenosť s biedou, ale prinajmenšom aj dve z jeho charakteristických povahových čŕt, ktoré sa naplno rozvinuli až neskôr: sklony k radikalizmu a viera v mesiášske poslanie.

Mladý radikál

S politickou činnosťou začal Husák už na Masarykovom reálnom gymnáziu v Bratislave na Grösslingovej ulici, kde študoval na odporúčanie svojho učiteľa z ľudovej školy. V roku 1929, ako 16-ročný, vstúpil do Komunistického zväzu mládeže. Články, ktoré chcel uverejniť v časopise Svojeť, boli "takého silného komunistického náteru", ako sa vyjadril redaktor tohto časopisu, že ich nemohli uverejniť. Neskôr, keď už študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (od roku 1933), sa stal vedúcou postavou Spolku socialistických akademikov, blízkeho KSČ, inšpirátorom a od jari 1934 aj redaktorom jeho časopisu Šíp. Ten "... sa usiloval zjednotiť pokrokovú časť študentstva na základe revolučného boja proti kapitalizmu a nastupujúcemu fašizmu". V Spolku socialistických akademikov sa Husák zblížil s E. Frišom, E. Löblom, M. Falťanom, O. Pavlíkom, F. Vašečkom a i., ktorí sa neskôr stali jeho politickými súpútnikmi. Cez spolok i časopis nadviazal priateľstvo a spoluprácu s vedúcimi osobnosťami DAV-u V. Clementisom, F. Kráľom, P. Jilemnickým, L. Szántóom a i. Neskôr sa stal aj tajomníkom Zväzu slovenského študentstva (ZSŠ), nadstraníckej stavovskej organizácie. V tejto funkcii i ako člen Akčného výboru pre postavenie techniky - ako to vyplýva z niektorých dokumentov (napr. z listu J. Hroncovi z 8. 6. 1936) - sa významne zaslúžil aj o vznik Slovenskej vysokej školy technickej.

Život v ilegalite

Vo februári 1938 ukončil G. Husák štúdium promóciou a v septembri sa oženil s Magdou Lokvencovou, študentkou práva, budúcou významnou herečkou a režisérkou. V októbri nastúpil ako advokátsky koncipient v kancelárii V. Clementisa. Keď ten odišiel z poverenia KSČ do emigrácie, začal Husák pracovať v ilegálnej KSS, ktorá vznikla v máji 1939 z rozhodnutia Exekutívy Komunistickej internacionály (KI). Stal sa členom vedenia jej mestskej organizácie v Bratislave a mal na starosti bunky inteligencie a vysokoškolákov.

Na jeho činnosť v ilegalite pred augustom 1943, keď sa stal členom 5. ilegálneho vedenia KSS, existujú rôzne názory. Niektorí mu vyčítajú, že sa v ilegálnej práci príliš "nepretŕhal", a to nielen tí, ktorí ho neskôr vyšetrovali, súdili a odsúdili v procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami, ale aj mnohí historici (napr. J. Jablonický). Tento hodnotiaci súd má svoju logiku. Pre ambiciózneho človeka ako Husák bola určite pod úroveň drobná každodenná ilegálna lopota, písanie a rozširovanie plagátov, koncipovanie článkov do ilegálnych novín a pod., pričom s najvyššou sférou vedenia KSS - jej prvými štyrmi ilegálnymi vedeniami - nemal kontakt. V tomto zmysle bol preňho august 1943 zrejme vykúpením. No na druhej strane vždy vtedy, keď dali mocipáni vojnovej Slovenskej republiky komunistov "zlapať" a internovať, bol medzi nimi i Husák. V súvislosti s tým sa prejavila aj jeho ďalšia charakteristická povahová črta: neobyčajná psychická i fyzická odolnosť počas výsluchov, ktorá mu v 50. rokoch azda zachránila život. Sám vedúci protikomunistického oddelenia Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB) I. Sucký sa údajne vyjadril, že "... najtvrdší zo všetkých a najnebezpečnejší bol doktor Husák. Mali sme ho vo väzení, vo vyšetrovačke, vedeli sme a boli sme presvedčení, že pracuje, ale nemohli sme mu to dokázať. On sa s nami hral". Alebo sa Sucký mýlil a Husák sa jednoducho nemohol priznať k tomu, čo neurobil.

Ďalšou črtou Husákovho rozporuplného charakteru bola skutočnosť, že vždy bol - povedané slovami historika Ľ. Liptáka - "verným vojakom a potom dôstojníkom svojej strany". Nedokázal verejne zapochybovať o moskovských procesoch v rokoch 1936 - 1939 ani - tak ako Clementis, čo ho neskôr stálo život - o pakte Hitler-Stalin z augusta 1939, ani o fínsko-sovietskej vojne v zime 1939 - 1940. Keď bolo treba presadzovať jednotný ľudový front, zvládol to bravúrne v slovenskom študentskom prostredí. Keď išlo o diametrálne odlišné, sektárske a v slovenskej spoločnosti neuskutočniteľné heslo "za sovietske Slovensko" (zo začiatku roka 1940), presadzoval ho vehementne v okruhu svojej pôsobnosti. A neskôr, keď sa z iniciatívy KI "oprášila" myšlienka jednotného ľudového frontu v podobe Národného frontu, pohotovo sa pustil do práce, no teraz už na úrovni, ktorá ho bola hodná.

Husák a Povstanie

Po príchode z Moskvy vytvoril K. Šmidke v auguste 1943 spolu s L. Novomeským a G. Husákom 5. ilegálne vedenie KSS. Je úlohou bolo zjednotiť všetky opozičné a odbojové sily na Slovensku s cieľom pripraviť celonárodné povstanie. Počas Vianoc roku 1943 vznikla ilegálna SNR, zložená z komunistov i zo zástupcov občianskeho odboja, ktorá prijala program ozbrojeného boja známy pod názvom Vianočná dohoda, a koncom apríla 1944 sa ustanovilo aj Vojenské ústredie ako ústredný orgán príprav Povstania v slovenskej armáde. Keď 29. 8. 1944 vypuklo SNP, stal sa Husák vo veku 31 rokov jedným z popredných predstaviteľov povstaleckých orgánov: bol členom povstaleckej SNR, jej predsedníctva, ba i jej podpredsedom a ako povereník SNR pre veci vnútorné sústredil vo svojich rukách veľkú moc. Navyše na zlučovacom zjazde KSS a sociálnej demokracie 17. 10. 1944 bol zvolený za člena ÚV KSS, jeho predsedníctva i za podpredsedu KSS. To bol prvý vrchol jeho politickej dráhy spojený so SNP.

Ako teda chápať Husákovo miesto v Povstaní? Odborná literatúra ani v súčasnosti nepopiera, že bol jednou z jeho vedúcich osobností. Napokon dospela približne k tomu, k čomu paradoxne dospeli už účastníci zasadania Predsedníctva ÚV KSS 25. 7. 1964, keď rokovali o tom, akým spôsobom má byť v dokumentárnom filme o SNP pri príležitosti jeho 20. výročia zobrazená úloha 5. ilegálneho vedenia KSS. Musíme ešte vedieť, že zasadanie tohto orgánu sa dialo v atmosfére politickej odvety po "buričskom" vystúpení Husáka na marcovej mestskej konferencii KSS v Bratislave. Súdruhovia sa nakoniec dohodli, že spomínaní dejatelia vo filme zostanú, ale vedenie KSS vyvinulo veľké úsilie, aby nedochádzalo "... k mimoriadnemu zveličovaniu úlohy niektorých jednotlivcov (súdruhovia Husák a Novomeský)".

"Víťazstvo" pracujúceho ľudu

Slovenskí komunisti, ktorí si počas SNP vybudovali svoju organizačnú štruktúru a formou "zjednotenia" pohltili i slovenskú sociálnu demokraciu, nemali po oslobodení veľkú chuť znovu sa podriadiť pražskému vedeniu a v širšom zmysle ani pražskému centralizmu, ktorý považovali za prekonaný. Pravda, nádej na úspech mohli mať iba vtedy, ak by bolo SNP úspešné. Napriek svojmu veľkému významu pre osudy Slovákov po vojne však bolo Povstanie vojensky porazené, a tak ani nová československá vláda sa necítila byť povinná akceptovať štátoprávne predstavy SNR. Aký to malo vplyv na spôsob zakotvenia slovenských národných orgánov v Košickom vládnom programe a na ich ďalší vývoj, je dostatočne známe. Husák sa okrem iného musel vzdať myšlienky federácie, ktorú údajne presadzoval už počas prípravy Vianočnej dohody i na pracovnej konferencii KSS v Košiciach koncom februára a začiatkom marca 1945. To, čo sa dialo v celoštátnom meradle, sa však dialo aj v československom komunistickom hnutí a po relatívne krátkom čase aj tu došlo k "normalizácii" pomerov: príliš sebavedomá povstalecká stranícka garnitúra bola odstránená a na jej miesto prišla manipulovateľnejšia pod vedením V. Širokého, ktorý celé Povstanie presedel v nitrianskom väzení. Je isté, že táto skutočnosť nemohla byť príčinou jeho prehnaného sebavedomia.
Podľa slov K. Gottwalda "vred dozrel na operáciu" a v novom 9-člennom Predsedníctve ÚV KSS zostali z bývalého povstaleckého vedenia iba traja. Bol medzi nimi aj G. Husák, no jeho politický vplyv výrazne poklesol. Široký začal rozostavovať svojich stúpencov aj vo sfére štátneho aparátu. Husák, od SNP povereník vnútra, bol v septembri 1945 odsunutý do politicky málo významnej funkcie povereníka dopravy a na jeho miesto prišiel Širokého človek J. Viktory. Bol to vlastne prvý pád v Husákovej dovtedajšej politickej kariére a je známe, že ho pociťoval veľmi ťažko.

Vo funkcii povereníka vnútra sa však Husák mimoriadne osvedčil - napr. pri výstavbe bezpečnostného aparátu vrátane štátnobezpečnostného, pri zásahu proti katolíckym cirkevným hodnostárom a katolíckej cirkvi vôbec. Zúčastnil sa aj na prípravách na založenie novej politickej strany pre katolíkov, ktorá mala spolupracovať s KSS a odviesť katolícke voličské masy spod vplyvu Demokratickej strany (DS), hoci s jej vznikom vnútorne nesúhlasil. Keď však akcia stroskotala a DS aj zásluhou Aprílovej dohody s veľkým náskokom vyhrala prvé povojnové parlamentné voľby v máji 1946 (DS získala 62 % a KSS len 30,37 %), rozhodla sa KSS opäť využiť Husákove nesporné politické kvality a presadila ho do čela Zboru povereníkov (ZP) - do tejto funkcie nastúpil 16. 8. 1946. Nový ZP odrážal výsledky volieb: DS v ňom obsadila 9 miest a KSS mala 5-členné zastúpenie; dôležitý post povereníka vnútra pripadol generálovi M. Ferjenčíkovi, ktorý bol bez straníckej príslušnosti.

Po tomto volebnom neúspechu si KSS dala za cieľ všetkými možnými spôsobmi oslabiť DS a zúročiť politický kapitál, ktorý získala vo voľbách. V rámci toho sa - okrem iného - rozhodla dosiahnuť, aby bývalý prezident vojnovej SR J. Tiso, ktorého súdili v apríli 1947, dostal najvyšší trest. Veľký podiel na tom, že sa to podarilo, mal aj G. Husák. Bol to práve on, kto listom zakročil u predsedu vlády ČSR K. Gottwalda, aby sa proces s bývalým predsedom československej a protektorátnej vlády R. Beranom, ktorý prebiehal paralelne, skončil až po procese s J. Tisom. Vedelo sa totiž, že Beran nedostane trest smrti, čo by mohlo pôsobiť ako precedens v procese s Tisom. Dňa 16. 4. 1947 zaslal Husák zasadnutiu vlády telegram, v ktorom ako predseda ZP nesúhlasil s návrhom povereníka spravodlivosti I. Štefánika (DS) udeliť Tisovi milosť, dôvodiac, že návrh podal bez toho, aby si vyžiadal mienku ZP.
Leví podiel mal G. Husák aj na vyvolaní a usmerňovaní jesennej politickej krízy v roku 1947 - akejsi generálky na február 1948, ktorú si KSČ naplánovala už v máji 1947. Okrem toho, že komunistickí povereníci a M. Ferjenčík podali demisiu, čím znefunkčnili ZP, útočila KSS proti DS aj v súvislosti s vykonštruovaným protištátnym sprisahaním, ktoré "odhalili" už v polovici septembra. Dôležitým zdrojom vykonštruovaného trestného oznámenia proti J. Kempnému, M. Bugárovi a spol. boli aj tzv. Kosorinove zápisky, ktorým dal vo svojich článkoch do novín sprisahanecký punc práve Husák. Existujú indície, že počas tejto politickej krízy boli vedúci predstavitelia Štátnej bezpečnosti (ŠtB) na Slovensku denne u Husáka. I keď sa po doznení krízy museli slovenskí komunisti uspokojiť len s čiastkovým úspechom, metóda "dobytia moci" už bola odskúšaná.

Svoj názor na to, ako si predstavuje "konečné" mocenské riešenie, prezentoval Husák už na Nový rok 1948. Želal si, aby sa podobná politická kríza, aká bola na Slovensku v jeseni 1947, opakovala aj pred voľbami v máji 1948. Tým dal najavo nielen svoju nechuť k parlamentným metódam politického boja, ale aj obavu pred výsledkami volieb. Kríza vypukla v poslednej dekáde februára 1948 a viedla k vyše štyridsaťročnému panstvu komunistov v Československu. Hlavné slovo pri jej riešení na Slovensku mal opäť G. Husák. Preslávil sa najmä tým, že 21. februára odvolal z funkcií povereníkov za DS dôvodiac, že demisiu členov vlády za túto stranu treba pokladať aj za demisiu jej predstaviteľov v ZP. Pritom z funkcie ich podľa práva mohlo odvolať len Predsedníctvo SNR. Podobne ako na jeseň 1947, aj teraz to boli orgány ŠtB, ktoré realizovali Husákove politické rozhodnutia, prirodzene, v úzkej spolupráci s ním. Predsedníctvo SNR sa napokon 6. 3. 1948 opäť ujalo svojich práv a vymenovalo nový ZP, opäť pod vedením G. Husáka, v ktorom si komunisti vytvorili dominantné postavenie - desať kresiel zo štrnástich.

V kazematách komunistického režimu

Po "Víťaznom februári" sa Husákovi spočiatku darilo. Jeho politická kariéra mala stúpajúcu tendenciu. Po zjednotení KSČ s KSS koncom septembra 1948 sa stal členom širšieho Predsedníctva ÚV KSČ, od konca októbra 1949 stál na čele Slovenského úradu pre veci cirkevné (SlÚC) a po straníckej línii mal na starosti aj roľnícku politiku, t. j. hlavne kolektivizáciu. Tradične bol veľmi aktívny v oblasti presadzovania cirkevnej politiky KSČ a socialistického štátu: agilne pôsobil počas Katolíckej akcie roku 1949 a ako popredný predstaviteľ SlÚC-u sa o rok neskôr podieľal aj na realizácii akcií K (kláštory) a R (rehole a rády). Čo sa týka likvidácie gréckokatolíckej cirkvi, treba objektívne priznať, že bol spočiatku proti, lebo poznal situáciu na východnom Slovensku a obával sa ešte väčších nepokojov ako počas Katolíckej akcie. Podriadil sa však a neskôr mal významný podiel na úspechu tzv. prešovského soboru (koniec apríla 1950), kde na takmer dve desaťročia "zrušili" gréckokatolícku cirkev na Slovensku.

Napriek tomu, že ho už vtedy považovali za fanatika politiky a moci, resp. chladného politického kalkulátora, spomínaný mesiášsky komplex ako protichodný rozmer jeho povahy niekedy spôsoboval, že nesprávne odhadol situáciu a niektoré politické kroky, ktoré podnikol, sa s odstupom času zdajú naivné. Týka sa to najmä postavenia Slovenska v ČSR po februári 1948: Husák si zrejme myslel, že po porážke "buržoáznej reakcie" pominie nevyhnutnosť predchádzajúceho podriadenia slovenských národných orgánov (s prevahou DS) celoštátnym (s prevahou KSČ) a konečne sa naplní heslo "rovný s rovným", zakotvené v Košickom vládnom programe. V záujme toho podnikol niektoré opatrenia na udržanie aspoň faktických právomocí slovenských národných orgánov, najmä ZP. To a mnohé iné podobné "prehrešky" spred februára 1948 i z obdobia SNP sa mu však stali osudnými.

Prípad Husák a spol.

Po roztržke medzi Sovietskym zväzom a jeho satelitmi na jednej strane a Juhosláviou na druhej strane roku 1948 prijalo Informačné byro komunistických strán (vlastne Stalin) dve uznesenia, ktoré ostro odsúdili predovšetkým tézu o zvláštnostiach budovania socializmu v jednotlivých krajinách. A aby sa nikde nemohol objaviť nový J. B. Tito, začali sa vykonštruované procesy so všetkými čo i len potenciálnymi nositeľmi "herézy" tohto druhu. Jednou z úchyliek bol tzv. buržoázny nacionalizmus, ktorý sa pripisoval tým, čo ešte aj na pôde socializmu bojovali za práva svojho národa. Ideálnym nositeľom tejto úchylky na Slovensku bol Husák, spolu s niektorými svojimi stúpencami - L. Novomeským, D. Okálim a i.

Už v septembri 1949 vydal K. Šváb, vedúci evidenčného oddelenia ÚV KSČ, príkaz, aby ŠtB začala "rozpracúvať" prípad Husák a spol. Od jari 1950 prebiehala proti nim obrovská propagandistická kampaň a 6. 2. 1951 bol Husák zatknutý priamo v kancelárii Š. Bašťovanského, generálneho tajomníka KSS. Základom obvinenia bol nejaký reálny fakt, ktorý sa úmyselne interpretoval tak, že dominantným sa napokon nestal tento fakt, ale práve jeho interpretácia. V prípade Husáka a tzv. buržoáznych nacionalistov v KSS to bola skutočnosť, že mali odlišný názor na štátoprávne usporiadanie Československa, čo sa potom interpretovalo ako protištátna činnosť.

A potom nastali krušné a zároveň hrdinské chvíle vyšetrovacej väzby, ktorá trvala vyše troch rokov. Husák na rozdiel od ostatných súdených sa nenechal zlomiť. Odmietal podpísať vykonštruované vyšetrovacie dokumenty, a keď ho už po mučení bezvládneho prinútili nejaký protokol podpísať, len čo sa zotavil, ihneď podpis odvolal. Narúšal a rozbíjal tak celú konštrukciu pripravovaného procesu, predlžoval vyšetrovanie, takže proces sa nakoniec konal až v apríli 1954, po Stalinovej smrti, v inej politickej situácii. Husák tak svojím spôsobom zachránil život sebe a možno i ďalším. Aj počas procesu sa správal hrdinsky a privádzal tých, ktorí ho súdili, do zúrivosti: je známe, že vtedajší predseda ZP R. Strechaj, popredný stalinistický radikál a dogmatik, poslal predsedovi senátu J. Uhrínovi lístok s inštrukciou: "Drž nakrátko tú sviňu!"

Nakoniec Husáka 24. 4. 1954 odsúdili na doživotie. Noví vykladači pravej komunistickej viery postihli aj jeho manželku M. Lokvencovú. Pretože odmietla odsúdiť politickú činnosť svojho manžela, musela už roku 1952 odísť z Novej scény; vrátila sa tam až v roku 1956. Rozsudok doživotného väzenia a potreba zabezpečiť výchovu synov Vladimíra a Jána urobili manželstvo Husákovcov bezperspektívnym a tak sa, ale až po návrate Husáka z väzenia, rozviedli. No už v čase Husákovho väzenia žila M. Lokvencová s vynikajúcim slovenským hercom C. Filčíkom, ktorý sa vzorne staral aj o jeho deti.

Rehabilitácia a pokus o návrat

Od roku 1955 existovala tzv. Barákova komisia (podľa ministra vnútra R. Baráka), ktorá sa zaoberala politickými procesmi rokov 1949 - 1954, pravda, podľa straníckych inštrukcií "len z hľadiska výšky trestu". Na slovenských tzv. buržoáznych nacionalistov, ale najmä na G. Husáka sa však nevzťahovala ani táto nepatrná úľava. Je to pochopiteľné, lebo A. Novotný a V. Široký ako vedúci predstavitelia strany a vlády sa významne podieľali na príprave procesu s G. Husákom a spol. Situácia sa v tomto ohľade nezmenila ani po XX. zjazde KSSZ, hoci tu N. S. Chruščov plamenne odsúdil práve také "zverstvá", aké postihli i slovenských "buržoáznych nacionalistov". V roku 1958 už i neohrozený Husák akoby kapituloval: všadeprítomná ŠtB zaznamenala jeho výrok, "... že on sa už nikdy neoslobodí a vo väzení aj zhynie". Lenže opäť sa ukázalo, že odsúdenie na doživotie za politické delikty (i keď prekvalifikované na kriminálne) nebýva vždy neodvratným verdiktom. V roku 1960 sa komunistický režim cítil byť na vrchole moci a na základe amnestie prepustil aj G. Husáka. No jeho sloboda mala spočiatku trpkú chuť: stále ho sledovali agenti ŠtB a každú chvíľu ho mohli - hoci aj na základe provokácie - opäť uväzniť.
Spočiatku pracoval ako skladník v stavebníctve a neskôr ako úradník, ale po XXII. zjazde KSSZ v októbri 1961, na ktorom Chruščov požadoval, aby sa proces destalinizácie naďalej prehlboval, čo už nemohli nerešpektovať ani v KSČ, sa pre Husáka začalo blýskať na lepšie časy. Sebavedomie najvyšších, ba i nižších straníckych funkcionárov navyše značne pokleslo po veľkej ekonomickej kríze, ktorá v Československu prepukla začiatkom 60. rokov.
Vedenie KSČ na čele s A. Novotným však ešte nekapitulovalo. Prvá rehabilitačná komisia, tzv. Kolderova, síce v apríli 1963 dokázala neopodstatnenosť súdneho procesu s "buržoáznymi nacionalistami", občiansky ich rehabilitovala a vrátila im aj členstvo v KSČ, neskúmala však oprávnenosť straníckeho obvinenia z nacionalistickej úchylky, vychádzajúc zo zásady, že závery IX. zjazdu KSS (1950), kde boli oficiálne kritizovaní, boli správne. Tento ortieľ spôsobil na Slovensku také pobúrenie, že v júni 1963 začala pracovať nová, tzv. barnabitská komisia (podľa bývalého kláštora barnabitiek v Prahe, kde sídlila), ktorá prišla v decembri k záveru, že obvinenia G. Husáka, L. Novomeského a spol. z buržoázneho nacionalizmu boli neopodstatnené a vykonštruované. Aby sa však nemohli vrátiť do politiky, potvrdilo sa ich vylúčenie z ÚV KSČ. Novotný sa vtedy ešte ubránil, no skutočnosť, že sa mu nepodarilo presadiť správnosť obvinení z buržoázneho nacionalizmu, spôsobila v jeho predtým temer neobmedzenej moci poriadnu trhlinu.
V roku 1963 začal Husák pracovať na Ústave štátu a práva SAV; pripravoval tu predovšetkým memoárové Svedectvo o SNP. Proti výsledkom práce oboch komisií protestoval dvoma listami adresovanými ÚV KSČ, ktoré sa rozširovali medzi obyvateľstvom samizdatom a mali veľký vplyv na vtedajšiu mladú generáciu. "Posilňovali," ako to napísal vtedajší mladík I. Laluha, "vedomie potreby zmeny a nápravy, dodržiavanie demokracie a zákonnosti." Už vtedy si Husák začal vytvárať najmä medzi bratislavskou inteligenciou zázemie na prípadný štart do vysokej politiky, za čo sa ho Novotného vedenie KSČ pokúsilo zbaviť "slovenskej základne" a "odparentovať" do Prahy, do funkcie námestníka ministra financií alebo spravodlivosti. Husák to však odmietol.

Rebel v radoch strany

Za prvý pokus o jeho návrat do vysokej politiky mnohí považujú 15. marec 1964. Vtedy vystúpil na mestskej konferencii KSS v Bratislave, priamo v sále PKO, kde ho - ako to sám povedal - pred 14 rokmi na IX. zjazde KSS "popľúvali a odkopli". V jeho rozsiahlom diskusnom príspevku bolo všetko to, čo v ňom dozrelo počas pobytu vo väzení a čo skonfrontoval so "socialistickou" realitou. Zarazilo ho, povedané opäť slovami Ľ. Liptáka, "... fušerstvo, s akým zľajdáčené a neschopné stranícke vedenie premrhalo plody februára". Ale on, mesiáš "so všetkou dynamikou svojej osobnosti, energiou i vášnivým zaujatím pre vytýčený cieľ rozhodol sa systém zachrániť. Neprišiel zákon zmeniť, ale naplniť!" Husákov prejav sprevádzala taká vzrušená atmosféra, akú na straníckom podujatí iste celé desaťročia nezaznamenali, takže vedúci delegácie ÚV KSČ M. Chudík vyhlásil, že "po prejave súdruha Husáka ... pri tých búrlivých scénach prebiehal mi pred zrakom film z maďarskej kontrarevolúcie".
Husák svojím prejavom zastrašil všetkých tých, ktorí vo vtedajšej ČSSR vládli. Preto sa načas aj zabudlo na rozpory medzi A. Dubčekom a A. Novotným a ich prívržencami, ktoré sa už vtedy rozhárali, a všetci sa obrátili proti nemu. Predsedníctvo ÚV KSS okamžite zrušilo návrh, aby Husák vo voľbách do Národného zhromaždenia kandidoval za poslanca, a prijalo uznesenie, že musí byť "vo svojich názoroch rozdrvený".
Výsledkom reťaze akcií, ktoré nasledovali v záujme umravnenia "rebela", bolo, že Husák naďalej zostal v SAV. Jeho prvý pokus o návrat však nebol skutočným pokusom; Husák si chcel zrejme len otestovať politickú situáciu a svoje možnosti. Ťažko si totiž možno predstaviť, že by sa tento fanatik moci, politický šachista a vôbec človek, ktorý podľa českého historika J. Křena vo väzení "stvrdol myšlienkovo i ľudsky", pokúsil o politický návrat na nepripravenej mestskej konferencii strany, čo v októbri 1990 potvrdil i V. Biľak. A možno sa to stalo len preto, lebo ho v spomínanej sále premohlo dojatie. Jednou z vlastností G. Husáka totiž bola, paradoxne, akási precitlivenosť, ktorá sa niekedy dostavila v nepravej chvíli a dostala ho do podobných situácií a problémov.

Prvý muž Slovenska

Koncom roka 1967 už Husák tušil, že Novotný rezignuje na funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ a listom ponúkol Dubčekovi a Biľakovi spoluprácu. Tí ju však odmietli. Vlna demokratizácie režimu po januári 1968, keď nastúpilo Dubčekovo vedenie KSČ, sa však už rozbehla a bolo len otázkou času, kedy a ako ju Husák využije vo svoj prospech.

Už v marci 1968 búril G. Husák - opäť na bratislavskej mestskej konferencii KSS - proti "politickým trasorítkam" M. Chudíkovi a J. Lenártovi a požadoval prestavbu celého politického systému. Na mítingoch so študentmi a s občanmi vystupoval aj proti anachronizmom z minulých rokov, napr. nemožnosti vycestovať na Západ.

A v tom istom mesiaci na vedeckej konferencii na Smolenickom zámku pomohol rozbehnúť aj federalizačný proces. Mimoriadne sa mu darilo, veď v rebríčku popularity politických osobností, ktorý bol u nás vtedy zostavený po prvýkrát od roku 1945, skončil v Čechách na 5. mieste a na Slovensku dokonca na 2. mieste - hneď za Dubčekom. Preto neprekvapuje, že v novej vláde O. Černíka, vymenovanej 8. 4. 1968, zaujal post podpredsedu vlády ČSSR. Vo vláde mal okrem iného na starosti prípravu ústavného zákona o československej federácii a cirkevnú otázku. Vzhľadom na to, že Dubček pôsobil v Prahe a Biľak sa čoraz viac prikláňal ku konzervativizmu - stával sa Husák vedúcou osobnosťou reformného pohybu na Slovensku. V hektickom období pojanuárového vývoja imponovala jeho gloriola mučeníka komunistického režimu a bojovníka za práva Slovákov. Málokto však tušil, že najviac ho zaujímal vlastný vzostup po trajektórii moci, potom možno federalizácia štátu a až napokon demokratizácia systému.

Rozpory medzi Husákom a Biľakom a ich prívržencami sa markantne prejavili už počas zápasu o termín konania mimoriadneho zjazdu KSS začiatkom júla 1968; vtedy stúpencov V. Biľaka - aparátnikov z ÚV KSS - nazval "perepúťou, ktorá sa naňho vešia" a s ktorou "do nových pomerov nemožno prejsť". K ďalšiemu stretnutiu došlo na zasadaní ÚV KSS 18. júla, kde sa zúčastnil ako hosť. Tu zasa proti Biľakovi, prvému tajomníkovi ÚV KSS, pomohol presadiť uznesenie, v ktorom sa ÚV KSS stotožnil s odmietavým stanoviskom Predsedníctva ÚV KSČ k "listu piatich" z Varšavy, požadujúcemu ukončiť demokratizačný proces v ČSSR. Svoje účinkovanie ako vodca slovenských reformných komunistov ukončil 20. 8. 1968 (!) na stretnutí so zamestnancami hlinikárne v Žiari nad Hronom, kde okrem iného vyhlásil: "Faktom zostáva, že obrodný proces na Slovensku zastal na polceste..."
Podľa pamätníkov Husák 21. 8. 1968, reagujúc na okupáciu ČSSR vojskami "spojencov", L. Novomeskému povedal: "Vidíš, Laco, boha jeho, čo nám ten debil Brežnev narobil?" A potom vraj vyhlásil: "Ja tento národ z toho musím zachrániť, aj keby mi všetci mali napľuť do očí!" Ďalšie politické pôsobenie Husáka sa nieslo zhruba v hraniciach týchto dvoch citátov.

Po krachu idey "robotnícko-roľníckej vlády", ktorá mala legalizovať okupáciu, zobral prezident ČSSR L. Svoboda na rokovanie do Moskvy aj Husáka, ako popredného člena vlády, navyše splnomocneného SNR zastupovať záujmy Slovákov. Jeho prvé vystúpenie prijala sovietska strana s nevôľou, lebo žiadal odchod okupačných vojsk. Čím ďalej však rokovania pokračovali, tým viac bolo Husákovi jasné, že po 21. auguste ostalo na pokračovanie reformného procesu veľmi málo priestoru. Aj preto spolu so Svobodom vytvoril skupinu "realistov", ktorá bola ochotná akceptovať niektoré zásadné požiadavky sovietskej strany. Pochopil, že nastal pre neho vhodný čas a začal hrať svoju veľkú hru o najvyššie postavenie v KSČ i v štáte.

Boj na dvoch frontoch

Hlavnou požiadavkou sovietskeho vedenia, ktorú Husák pomohol presadiť, bola požiadavka neplatnosti XIV., tzv. vysočianskeho zjazdu KSČ, ktorý sa konal 22. 8. 1968 a ktorým sa mal vlastne legalizovať reformný a demokratizačný proces v KSČ. Tu aj zariskoval, lebo práve na ňom ho po dvadsiatich rokoch opäť zvolili do ÚV KSČ a jeho predsedníctva. Dôvody, pre ktoré sovietsku stranu v tejto veci podporil, vysvetlil na mimoriadnom zjazde KSS koncom augusta. Podľa neho to bolo najmä preto, lebo na mimoriadnom XIV. zjazde KSČ sa zúčastnilo málo Slovákov a málo ich bolo zvolených aj do jej ústredných orgánov. Svojím zjazdovým vystúpením zabil tri muchy jednou ranou: ukázal sa ako bojovník za slovenské záujmy a tým, že presvedčil delegátov o perspektíve rýchleho odchodu okupačných vojsk po konsolidácii pomerov, sa ukázal aj ako schopný vyjednávač a vodca. Sľúbil dokonca pokračovať v reformách. A o tom všetkom ich presvedčil tým ľahšie, že tomu sám veril.

Spomínané idey začal G. Husák napĺňať najprv na Slovensku, lebo po tomto zjazde ho zvolili za prvého tajomníka ÚV KSS; v posledný augustový deň roka 1968 ho kooptovali aj do ÚV KSČ a jeho predsedníctva. Nemal ťažkú prácu, lebo na Slovensku demokratizácia spoločenského systému nezašla tak ďaleko ako v českej časti republiky a sociálne napätie po okupácii bolo do značnej miery odvedené aj úspechom v oblasti boja za národné práva - prijatím ústavného zákona o československej federácii koncom októbra 1968. Na novembrovom zasadaní ÚV KSČ predniesol ešte pozoruhodnú obranu reformného kurzu, no zdôraznil, že kvôli konsolidácii pomerov treba od neho načas ustúpiť. A potom, ako príslušník skupiny "realistov", sa pustil do boja na dvoch frontoch - proti "ultraľavici" i "pravici", ktorú poväčšine predstavovali príslušníci reformného krídla v KSČ.

Na vrchole moci

Pravda, proti reformným komunistom Husák vystúpil priam zničujúco: napadol pozíciu jedného z najpopulárnejších mužov januára, predsedu parlamentu J. Smrkovského pod zámienkou, že predsedom Federálneho zhromaždenia (od 1. 1. 1969) musí byť Slovák, aby bola v najvyšších funkciách parita, keďže prezident (L. Svoboda) a predseda vlády (O. Černík) sú Česi a len prvý tajomník ÚV KSČ (A. Dubček) je Slovák. Podľa Dubčeka toto Husákovo "... bodnutie do chrbta znamenalo najhoršiu zo všetkých zrád v období medzi augustom 1968 a aprílom 1969". Pre Husákove ambície však bolo toto jeho konanie nesmierne prospešné: presvedčil vedenie KSSZ o svojej lojalite a spoľahlivosti a aj zásluhou skonsolidovaného Slovenska - čo neuniklo pozornosti sovietskeho vedenia - sa stal najváženejším kandidátom na funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ, prirodzene, po odstránení A. Dubčeka.

Po búrlivých udalostiach koncom marca a začiatkom apríla 1969, do ktorých zasiahol aj ľadový hokej, Dubček odstúpil a 17. apríla sa prvým tajomníkom ÚV KSČ stal G. Husák. Najmocnejším mužom v štáte sa stal takmer presne 15 rokov po svojom odsúdení na doživotie. Mnohí reformní komunisti i bezpartajní občania vtedy očakávali, že ak sa už nestane československým Kádarom, ktorý dokázal v Maďarsku zvládnuť šok po potlačení ľudového povstania roku 1956, tak nastolí aspoň trochu znesiteľné pomery. Na zasadaní ÚV KSČ koncom mája 1969 začal Husák tieto nádeje aj napĺňať. Okrem iného vyhlásil, že netreba meniť politickú líniu januára 1968, že strana nemá v úmysle žiadne previerky, lebo "ľudia sa budú preverovať sami, svojimi postojmi k politike strany a svojou účasťou na jej realizácii". Husákovo postavenie vo formujúcej sa novej politickej garnitúre malo však vážnu trhlinu: v Predsedníctve ÚV KSČ nemal za sebou žiadny klan a nemohol sa oprieť o väčšinu aparátu, kde mu mnohí nedôverovali alebo ho len trpeli. Preto bol úplne závislý od sovietskej podpory, v čom bola jeho sila, ale aj slabosť.

Dubčekov pád nespôsobili dogmatici na čele s A. Indrom, V. Biľakom a D. Kolderom - tí hrali v tom čase iba druhé husle. Spôsobili ho Husákovi "realisti". Teraz však nadišla chvíľa dogmatikov: Sovieti vedeli, že by normalizáciu nezvládli, ale výdatne ich podporovali proti Husákovmu krídlu v KSČ, aby dosiahli jeho dostatočnú tvrdosť pri zamýšľanej očiste strany i spoločnosti. A tak sa Husák ocitol pred dilemou: buď bude poslušným nástrojom sovietskeho vedenia - pri svojej plnej závislosti od neho - a tlačený ultraľavičiarmi a dogmatikmi urobí všetko, čo sa od neho chce, alebo sa vzbúri, príde o funkciu a neskôr sa zaradí k vylúčeným zo strany, deliac sa s nimi krušný osud občanov druhej kategórie. To druhé však Husák nedokázal: túžba po moci, strach z pádu umocnený osobnými skúsenosťami tohto druhu, disciplína "vojaka strany", ale i mesiášsky syndróm mu v tom zabránili. Napokon sa rozhodol pre trápny kompromis medzi "realistami" a konzervatívcami.

Teraz už nasledovali len jeho neúspechy: neubránil reformný kurz, hoci mal ambíciu aspoň niečo z neho udržať. Nezabránil hromadným a ponižujúcim čistkám v strane i spoločnosti, ba ani politickým procesom, a keď mu bývalí priatelia a súpútnici na cestách reformného komunizmu vyčítali jeho podiel na politickom a existenčnom zničení, ktoré ich postihlo, cynicky im odkázal: "Kto z bandy vyskočil, nech sa k bande nehlási!" Nenastolil ani "vládu Slovákov", lebo súbor zákonov o československej federácii z decembra 1970 priniesol centralistickú "zovretú" federáciu. Naopak, nastolil takú stabilitu kádrov, že počas 13 rokov existencie Husákovho vedenia KSČ z neho vypadol iba chorý L. Svoboda. Podieľal sa tiež na opätovnej depolitizácii spoločnosti metódou cukru a biča, t. j. zvýšením (aspoň spočiatku) životnej úrovne a represívnymi opatreniami proti nespokojencom. A napokon súhlasil s tým, čo sám kritizoval u Novotného pred januárom 1968 - s kumuláciou funkcií prezidenta a generálneho tajomníka ÚV KSČ.

Koniec 70. rokov bol pre Husáka nepriaznivý v politickom i osobnom živote. Ekonomika sa priblížila k bodu stagnácie, zdroje sociálnej korupcie vysychali, rast životnej úrovne sa výrazne spomalil, čo nesporne ovplyvňovalo politické postoje obyvateľstva. Objavili sa chartisti, ktorí svojimi aktivitami znervózňovali moc. Prisluhovaním brežnevovskej okupačnej politike sa Husák skompromitoval v očiach verejnosti a postupne stratil sympatie aj tých, ktorí mu na začiatku normalizácie dôverovali. V súkromnom živote ho zasiahla ďalšia tragická udalosť. Jeho druhá manželka Viera (rodená Millerová) v októbri 1977 zahynula pri havárii vrtuľníka, ktorý ju viezol ako pacientku z Bardejova do Bratislavy. V tom období prekonal aj prvý záchvat mŕtvice. Z tejto straty sa už nikdy nespamätal a pravdepodobne bola jednou z príčin jeho ľudskej rezignácie.

Nevyužitá šanca a pád osamelého muža

Osud však Husákovi ponúkol ešte šancu všetko aspoň čiastočne napraviť. V súvislosti s nástupom M. Gorbačova na čelo KSSZ povedal: "... po apríli 1985 som mohol vystúpiť za historickú pravdu o roku 1968. Mohol som zverejniť aj skutočné príčiny a dôsledky 21. augusta. Bolo by to však moje posledné vystúpenie. Boli by ma zvrhli, a to som nechcel." Prečo to neurobil? Bola to už únava životom a vek, ktoré mu bránili porušiť vžitý stereotyp, opustiť výslnie, na ktorom sa hrial, a ešte raz zabojovať? Alebo tá príslovečná láska k moci, ktorú mu vždy pripisovali? Alebo stranícka disciplína a starosť o jednotu strany? Lebo o naplnení mesiášskeho poslania už nemohlo byť ani reči.

Je pravda, že Husák slovne viackrát privítal "perestrojku" a "glasnosť" v ZSSR a že sa spolu s L. Štrougalom pokúsil presadiť akú-takú reformu aspoň v oblasti ekonomiky. Dogmatické krídlo v KSČ ich však v jednom z posledných zúfalých predsmrtných kŕčov zmietlo z politickej scény. G. Husák 17. 12. 1987 po 18 rokoch a 8 mesiacoch rezignoval - i keď zatiaľ iba z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ. Ako prezident ČSSR, úplne izolovaný na Pražskom hrade, už len akoby zďaleka pozoroval posledné záchvevy dožívajúceho spoločenského systému, ktorý mal byť nastolený až do konca ľudského veku. A napokon, po novembrovej revolúcii 1989, urobil tri posledné štátnické akty: vymenoval vládu J. Adamca (3. decembra), M. Čalfu (10. decembra) a toho istého dňa rezignoval aj z funkcie prezidenta.

Rovnako smutný bol aj záver Husákovej straníckej kariéry. Na zasadaní ÚV KSČ v dňoch 24. - 26. 11. 1989 najprv odstúpilo celé predsedníctvo vrátane neho a na mimoriadnom zjazde KSČ 21. decembra mu spolu s inými pozastavili členstvo v KSČ. A napokon došlo k tomu najhoršiemu: 18. 1. 1990 ho vylúčili z KSČ.

Potom už žil G. Husák ako dôchodca v Bratislave a z letargie ho vytrhli azda len občasné návštevy historika a priateľa V. Plevzu, s ktorým si spomínal na svoj pohnutý život. Rezignácia a strata životnej perspektívy napokon viedli k ťažkej chorobe, ktorej 18. 1. 1991 podľahol.

PhDr. Stanislav Sikora, CSc. (1949),
pôsobí v Historickom ústave SAV v Bratislave, venuje sa povojnovým dejinám Slovenska, najmä 60. rokom 20. storočia. Zaoberal sa aj dejinami sociálnodemokratického hnutia na Slovensku. Je spoluautorom publikácie Predjarie. Politický vývoj na Slovensku v rokoch 1960 - 1967 (2002), editorom a spoluatorom publikácie Kapitoly z dejín sociálnodemokratického hnutia na Slovensku.

Obr. 1 Maturant roku 1933
Obr. 2 Ľavicový intelektuál a radikál v rodnej Dúbravke roku 1940
Obr. 3 G. Husák vo funkcii predsedu Zboru povereníkov vítal K. Gottwalda roku 1944 v Bratislave.
Obr. 4 Pokus o kompromis, alebo o spoluprácu? (Mestská konferencia KSS v Bratislave 15. 3. 1968)
Obr. 5 Srdečné stisky rúk... (Moskva 1977)
Obr. 6 Oficiálny prezidentský portrét


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.