História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!
Rómovia a sociálne inžinierstvo

Michal Šebesta

Pod patronátom socialistického štátu

Nízka sociálno-ekonomická úroveň značnej časti Rómov predstavovala pre socialistický štát a štátnu správu nielen ekonomický, ale najmä ideologický problém. Proklamovaná sociálna rovnosť občanov (napr. ústava z roku 1948), ich reálna i plánovaná životná úroveň bola v ostrom protiklade s dosiahnutou úrovňou rómskych obyvateľov. Počas rokov 1948 - 1989 sa štát pokúsil tento rozpor riešiť viacerými koncepciami. Spoločné mali to, že bral Rómov pod svoj patronát, no zo spolupráce vylúčil práve tých, ktorých sa tieto riešenia mali týkať, čiže samotných Rómov. Postoj totalitného systému k tzv. rómskej problematike možno považovať za hlavný dôvod dnešného sociálno-ekonomického postavenia Rómov, ich nízkej etnickej sebaidentifikácie a v neposlednom rade vysokého stupňa sociálneho dištancovania nerómskej majority od rómskej minority.

Porážka fašizmu a nacizmu po druhej svetovej vojne vytvorila potenciálne podmienky na odstránenie diskriminácie, izolácie a prenasledovania Rómov, ako aj na vytvorenie takej politiky štátu, ktorá by riešila problémy rómskeho etnika bez ideologického pátosu. Vo vzťahu štátnych orgánov aj jednotlivých obyvateľov k Rómom sa postupne črtali dve línie prístupu. Na jednej strane s proklamovaním ich rovnoprávnosti ako občanov a so zrušením diskriminačných úprav vyplývajúcich z rasových teórií fašizmu sa v zložkách štátnej správy rôznych stupňov prejavovala voči nim neprimeraná tolerancia, benevolencia až súcit v snahe pomôcť im. Obchádzali sa priestupky i trestné činy, porušovanie zákonov sa ospravedlňovalo ich zaostalosťou a nízkou kultúrnou úrovňou, čo sprevádzali obavy pred obvineniami z rasizmu. Na druhej strane pôsobilo množstvo predsudkov, laxný prístup niektorých orgánov voči nim, averzia a odmietanie, ba aj priame znemožnenie návratu a usadenie sa v obci či vytváranie prekážok pri získavaní stavebných pozemkov v obciach.

Pracovné tábory pre asociálne osoby a záhaľčivých ľudí, do ktorých od roku 1945 umiestňovali Rómov, sa o tri roky neskôr premenovali na tábory nútenej práce. Reálna životná úroveň väčšiny z nich bola v rozpore s proklamovanými cieľmi výstavby socializmu po februári 1948 a rómska otázka sa stávala prostriedkom politickej manipulácie. Základná doktrína komunistického režimu vo vzťahu k Rómom vychádzala z marxistického predpokladu, že zlepšením ich sociálnych podmienok sa zmení aj ich správanie a podarí sa prekonať negatívne javy spojené s príslušnosťou k tejto marginalizovanej skupine. Jedine takéto zriadenie malo odčiniť krivdy páchané na Rómoch v minulosti a pozdvihnúť ich na vyššiu úroveň podľa predstáv a požiadaviek komunistickej ideológie.

Sociálna asimilácia

Totalitný režim sa usiloval zmeniť usporiadanie a prirodzenú stratifikáciu spoločnosti. Rómom sa začala upierať etnická identita a prijala sa politika sociálnej asimilácie. Problém ich označenia vyústil do formulácie "osoba cigánskeho pôvodu, Cigán". Štátnym orgánom sa pri zisťovaní zaraďovania Rómov do pracovného procesu v jednotlivých regiónoch Slovenska potvrdili obmedzené možnosti a úzka škála zamestnaní, v ktorých by ako nízkokvalifikovaní nachádzali uplatnenie. V marci 1952 Povereníctvo vnútra vydalo Smernice o úprave pomerov osôb cigánskeho pôvodu, v ktorých sa požadovala a predpokladala asimilácia rómskeho obyvateľstva nie cestou sankcií, ale riešením ich zamestnanosti, vzdelania, bytového zabezpečenia a prevýchovného pôsobenia na zmenu ich tradičného spôsobu života. Zodpovednosť za realizáciu týchto smerníc pripadla národným výborom (NV). Z objektívnych príčin však v regiónoch s vysokým podielom rómskeho obyvateľstva nebolo možné plnenie veľkého rozsahu úloh vyplývajúcich z týchto smerníc. Rómovia bývali v osadách v katastrofálnom stave, na okraji obcí a miest, boli zdravotne zanedbaní a aj vzdelávanie rómskych detí predstavovalo ťažko riešiteľný problém. Napriek dôrazu na dodržiavanie socialistickej zákonnosti a proklamovanie úsilia o odstránení akýchkoľvek foriem rasovej diskriminácie v praxi sa podľa hospodárskych i lokálnych podmienok prikročilo k likvidácii prvých osád a chatrčí. Hľadali sa vhodné spôsoby poskytnutia pomoci sociálne slabým rodinám vyhľadávaním starších opustených domov, ktoré sa im odpredávali za všestrannej finančnej pomoci štátu. Roku 1956 bol vypracovaný návrh opatrení na postupnú likvidáciu najzaostalejších rómskych osád. Odmietala sa v ňom pôvodne navrhovaná koncepcia na výstavbu rodinných domčekov pre Rómov v rámci krátkodobej štátnej akcie, keď vyššie štátne orgány dôrazne varovali pred neodôvodneným a neobvyklým preferovaním Rómov vzhľadom na rozpočet, ale aj na verejnú mienku ostatných občanov. Bytová otázka Rómov z osád sa mala riešiť ich individuálnou bytovou výstavbou (jej všemožnou podporou vrátane štátnych príspevkov), v rámci štátnej bytovej politiky (prideľovaním najmä podnikových bytov zamestnaným Rómom), osídľovaním pohraničia (po zistení pracovných možností sa malo zabezpečiť ubytovanie a presídlenie celých rodín), náborom do baní (takisto s riešením pridelenia bytu pre pracovníka a jeho rodinu). Štátny príspevok sa mal poskytovať vo výške 10-tisíc Kčs, s jeho vyčleňovaním sa rátalo však až od roku 1958, pretože s touto položkou aktuálny štátny rozpočet nepočítal. Stavať sa malo začať v malých osadách čo najbližšie k okresným mestám. Program sa mal naplniť roku 1978. Koncom júna 1957 sa na porade zástupcov rezortov zainteresovaných na riešení rómskej otázky skonštatovalo, že výsledky všetkých opatrení vo vzťahu k Rómom stroskotávali na ich neustálom pohybe.

Koniec kočovníkov

Vyústením nakopených a neriešených problémov počas 50. rokov, keď sa v praxi kumulovali sociálne, zdravotné, vzdelanostné, bytové a iné ťažkosti Rómov, bolo vydanie zákona o trvalom usídlení kočujúcich osôb. Hoci do následného súpisu kočujúcich osôb roku 1959 zahrnuli 46 500 osôb (na Slovensku 27 933 osôb, z toho 14 070 osôb nad 15 rokova 13 863 detí), čo predstavovalo len asi 8 % z celkového počtu Rómov, práve zákaz kočovania štátne orgány považovali za základný predpoklad odstránenia nedostatkov dovtedajších riešení. V dôvodovej správe sa uvádzalo: "Osoby žijúce kočovným alebo polokočovným spôsobom života, hoci po prvýkrát môžu v našom ľudovodemokratickom zriadení žiť ako rovnoprávni slobodní občania, často zneužívajú výhody, ktoré sú im v našom štáte poskytované, a bránia sa prispôsobiť normálnemu, usadlému spôsobu života, ktorý by im umožňoval naplno sa podieľať na všetkých vymoženostiach, ktoré štát poskytuje občanom tak z stránky hmotnej, ako aj kultúrnej a zdravotnej. Tento stav je neudržateľný nielen pre kočujúcich a polokočujúcich občanov, ale zvlášť vzhľadom na ostatné obyvateľstvo, ktoré je ohrozované kočovnými skupinami a dožaduje sa, aby sa v tomto smere urobila rozhodná náprava." Tento zákon bol namierený proti základným právam slobody pohybu a pobytu, navyše sa nedal realizovať pre nedostatok pracovných príležitostí a možností ubytovania v lokálnych podmienkach (miesta súpisu sa mali stať trvalým miestom pobytu rómskej rodiny a NV im mali ponúknuť viacero možností ubytovania a pracovného uplatnenia). V najzaostalejších okresoch a obciach severovýchodného Slovenska spísali celé stovky Rómov s rodinami žijúcimi v zemniciach a kolibách, ktorým NV nemohli nič zabezpečiť v pracovnej a ešte menej v ubytovacej oblasti. Od skončenia vojny sa poukazovalo na to, že mnohé roľnícke rodiny nežili v lepších podmienkach ako Rómovia. Rovnako absurdné a nerealizovateľné sa javili projekty jednorazového odňatia detí kočovným Rómom a ich zaškolenia v domovoch, ako aj termíny likvidácie negramotnosti dospelých Rómov. NV sa pokúšali riešenie problémov v bytovej otázke odsúvať. Bojkotovali vydávanie stavebných povolení, resp. prideľovanie bytov Rómom. Ak sa vydalo stavebné povolenie rómskemu stavbárovi, mohol začať stavať len na okraji obce, prípadne vo zvláštnych, novovytvorených uliciach, čím sa obnovovala nežiaduca koncentrácia rómskeho obyvateľstva. Napriek tomu, že koncepcia sociálnej asimilácie zlyhala na plnej čiare, mnohým Rómom sa podarilo vymaniť sa zo zaostalého spôsobu života, získať odbornú kvalifikáciu, prípadne vyriešiť si bytový problém. Pretrvávanie problematickej situácie Rómov i po zlikvidovaní kočovníctva viedlo od začiatku 60. rokov k úvahám nad novou koncepciou.

Rozptyl a odsun

Vláda, uvedomujúc si zložitosť problému a nemožnosť jeho zvládnutia nižšími štátnymi orgánmi, zriadila roku 1965 ako poradný a koordinačný orgán Vládny výbor pre otázky cigánskeho obyvateľstva (ďalej Vládny výbor), ktorý v prvej správe poznamenal: "Závažným problémom je vzťah ostatného obyvateľstva k Cigánom. Na mnohých miestach existujú prežitky voči nim, ktoré hraničia s rasovou diskrimináciou." Keďže za príčinu neúspechu predošlých opatrení sa považovala vysoká koncentrácia Rómov prevažne na východnom Slovensku, bola prijatá koncepcia rozptylu a systematického odsunu z takýchto miest.

Slovná ilustrácia:

Plán koncepcie presunu a rozptylu do roku 1970

Na Slovensku sa počítalo s likvidáciou 611 osád, čo znamenalo zaistiť nové ubytovanie pre 52-tisíc rómskych obyvateľov. Do českých krajín malo byť presunutých 2 177 rodín, t. j. zhruba 14-tisíc slovenských Rómov. V rovnakom čase mal v rámci krajov a okresov nastať rozptyl 9 900 rodín (približne 63-tisíc osôb). Predpokladalo sa, že v nasledujúcich troch rokoch sa dá do pohybu 70-tisíc Rómov. Pre tých, ktorí ešte zostali v osadách, sa plánovalo vybudovať 284 studní a 120 km prístupových ciest, 70 osád sa pripojiť na elektrickú sieť, 43 malo dostať verejné osvetlenie a malo sa vybudovať 537 základných hygienických zariadení. To všetko si vyžadovalo vyčleniť zo štátneho rozpočtu 571, 7 miliónov korún.

Tento postup predstavoval začiatok novej etapy násilnej asimilácie Rómov, umožňoval manipulovanie s nimi a ďalšie porušovanie základných ľudských a občianskych práv. Diskriminačné zameranie tejto koncepcie prekrývalo veľkorysé vyčlenenie finančných prostriedkov, ako aj jej prvoradý zámer likvidovať chatrče a osady, teda prednostné riešenie bytového problému Rómov. K charakteristickým znakom koncepcie patrilo i to, že rozptyl bol povinný, no zároveň musel byť dobrovoľný: "Československý občan ,cigánskeho pôvodu' bývajúci v určitom okrese bol povinný - a to výhradne vzhľadom na svoj rasový pôvod - presťahovať sa podľa harmonogramu do určeného okresu či kraja a nikam inam. Pokiaľ bol pre jeho okres stanovený tzv. ,družobný okres', musel sa presťahovať práve do neho, i keď sa chcel presťahovať inde, kde mal napríklad príbuzných, vyhliadky získať prácu nebo pod."

Hlavné smery riešenia otázok rómskych obyvateľov, ktoré schválil v decembri 1965 Vládny výbor, sa stali návodom na rozpracovanie úloh rozptylu a presunu časti rómskych obyvateľov do Česka. Výbor dokonca odporučil družobné kraje na realizáciu presunu, s prihliadnutím na existujúce podmienky a koncentráciu rómskych obyvateľov. Západoslovenskému kraju určili za družobný Stredočeský a Juhočeský kraj, Stredoslovenskému Juhomoravský, Východoslovenský sa mal o svojich Rómov podeliť so Severomoravským a s Východočeským krajom. Pre značný počet vlastných Rómov sa na presune nemali zúčastniť Severočeský a Západočeský kraj. Rómovia zo slovenských osád začali putovať do rozrastajúcich sa priemyselných zón českých miest. Presun musel byť prísne organizovaný a každý neplánovaný a nepotvrdený pohyb rómskej rodiny či jednotlivca sa považoval za nežiaducu migráciu. Východoslovenské okresy požadovali za rok 1966 presídliť do Česka približne tisíc osôb,. na čo sa v štátnom rozpočte vyčlenila čiastka 75 miliónov korún.
Úspešná realizácia projektu takéhoto rozsahu si vyžadovala detailnú prípravu finančného aj materiálneho zabezpečenia, efektívne fungujúci organizačný aparát a najmä pružnú a dôslednú priebežnú kontrolu. Zásady rozptylu však v mnohých okresoch štátni úradníci pochopili inak, ako si to želal Vládny výbor. NV často porušovali dohody o pridelených okresoch a odosielali rómske rodiny na úkor iných okresov. Situáciu na Slovensku komplikovali snahy niektorých českých okresov vracať rómske rodiny, a to aj také, ktoré tam niekoľko rokov pracovali a mali trvalý pobyt.

Slovná ilustrácia:

Realizácia koncepcie rozptylu a presunu roku 1966

Zo Slovenska sa do českých krajín presťahovalo 263 rómskych rodín, kde sa pre ne opravilo 139 bytových jednotiek. Na Slovensku sa zlikvidovalo 59 osád, vykúpilo sa 1 715 chatrčí za 19 miliónov korún. Národné výbory uskutočnili rozptyl ďalších 1 490 rodín v rámci krajov a okresov. Pre 325 rodín sa zaistilo nové ubytovanie zo štátnej bytovej výstavby, 1 097 rodín si zakúpilo starší rodinný dom a 325 si postavilo vlastný. Postavených bolo 122 studní, 5 500 bežných metrov vodovodu, 22 km ciest, 18 elektrických prípojok do osád a 73 záchodov.

Počas realizácie koncepcie, najmä pri prideľovaní nových bytov Rómom v obciach a mestách, vznikali konfliktné situácie a rástlo dištancovanie majoritného obyvateľstva. Zrušenie Vládneho výboru roku 1968 len potvrdilo krach koncepcie rozptylu a riadenej asimilácie, ktorú nakoniec roku 1970 vláda odvolala, no na Slovensku sa uplatňovala ešte ďalšie dva roky. Skončili sa konflikty medzi slovenskými a českými úradmi, keď české úrady konštatovali, že postup integrácie nie je taký úspešný preto, lebo zo Slovenska prichádzajú najzaostalejší Rómovia, zatiaľ čo slovenské úrady tvrdili, že odchádzajú najvyspelejší, ktorí si uvedomujú potrebu riešiť svoj život, a po ich odchode sú osady zdecimované, ostali tu len chorí, starí a matky s deťmi. Dlhotrvajúci proces navonok dobrovoľnej migrácie potom ohrozoval nielen sociálnu stabilitu miest, do ktorých väčšie množstvo Rómov prichádzalo, ale rovnako aj perspektívu sociálneho rozvoja pôvodných lokalít. Časť tých, ktorí odišli z rómskych osád, sa síce oslobodila z územnej i zo sociálnej izolácie, rozšíril sa ich sociálny obzor, otvoril sa pred nimi svet inštitúcií, organizácií, získali nové šance a mobilitné kanály, ale na druhej strane to znamenalo rozvrat ich dovtedajšieho sociálneho poriadku. Keďže ani Rómovia, ani Nerómovia na túto zmenu neboli pripravení, vyvolávala množstvo problémov a konfliktov. V kontexte vtedajšieho politického a spoločenského vývoja sa problematika rómskych obyvateľov dostávala do novej polohy, začali sa črtať nové možnosti prístupu a zmocnenia sa podstaty tohto problému.

Slovná ilustrácia:

Súpis rómskeho obyvateľstva rokoch 1966 - 1968

Na Slovensku žilo 165-tisíc Rómov, pričom Východoslovenský kraj sa na tomto čísle podieľal počtom 90-tisíc. V porovnaní s rokom 1947 sa rómska populácia viac než zdvojnásobila. Do roku 1967 sa podarilo dosiahnuť u rómskych mužov v 75, 9 % zapojenie do pracovného procesu zo 100 osôb v produktívnom veku, na ten istý počet pripadlo 17, 9 % negramotných (takmer 12-tisíc ľudí). Na Slovensku sa zistilo takmer 10-tisíc príbytkov, z ktorých zhruba polovicu tvorili chatrče. Žilo v nich 12 407 rómskych rodín, čo predstavovalo 72-tisíc osôb. Rómska populácia sa naďalej vyznačovala vysokou pôrodnosťou, porovnateľnou len s pôrodnosťou v rozvojových krajinách.

Spoločensko-kultúrna integrácia

V demokratizačnom procese koncom 60. rokov a v čase, keď prebiehala koncepcia rozptylu a presunu, sa v rómskom etniku opäť aktivizovali prúdy orientujúce sa na presadzovanie uznania etnickej svojbytnosti Rómov, na procesy národnostného sebauvedomovania, emancipácie a priznania štatútu národnosti. Zároveň došlo k mediálnemu otvoreniu tohto problému. Napriek určitým demokratizačným náznakom boli Rómovia v súlade s marxistickou teóriou vývoja národov a národností charakterizovaní ako "exteritoriálna, vnútorne diferencovaná etnická skupina, žijúca vo forme diaspóry," bez perspektívy dosiahnutia štádia národa, a preto bez nároku na právny a politický status národnosti. Za malý ústupok možno považovať povolenie činnosti kultúrnej organizácie, Zväzu Cigánov-Rómov na Slovensku a v Česku roku 1968.

Slovná ilustrácia:

Pri sčítaní ľudu z decembra 1970 a novembra 1980 sčítací komisári vykonali osobitne súpis Rómov. Vo Východoslovenskom kraji žilo pri prvom sčítam takmer 84-tisíc Rómov a o desať rokov neskôr vyše 108-tisíc.

Vychádzajúc z kvantitatívnych ukazovateľov, možno poukázať na mnohé pozitívne výsledky v socializácii zaostalo žijúcich Rómov v rámci celého Slovenska, ktoré sa dosiahli v predchádzajúcom období. V rokoch 1966 - 1971 sa podarilo zlikvidovať 4 750 chatrčí a presťahovať z osád do obcí a miest medzi ostatných obyvateľov takmer 24-tisíc Rómov. Nesplnil sa však pôvodný zámer štátnych orgánov, a to Rómov nielen presťahovať a dať im vyhovujúce byty, ale ich aj prevychovať a skultúrniť na obraz socialistickej spoločnosti. Mnohí presťahovaní muži nešli pracovať, viaceré rodiny sa v novom prostredí neprihlásili a neposielali svoje deti do školy, čím sa anuloval zmysel sociálnej pomoci. Rozdiel až rozpor v spôsobe ich života pretrvával, v niektorých regiónoch a spoločenských aktivitách sa prehlboval a vyostroval. Na najnižšiu sociálnu vrstvu Rómov pre proces asimilácie nezasahoval, zostávala negramotnou so všetkými príznakmi nezdravej populácie a s mimoriadne vysokým podielom na kriminalite. Realizácia nového prístupu - Koncepcie všestrannej spoločenskej a kultúrnej integrácie Rómov - sa začala na základe uznesenia vlády Československej socialistickej republiky (ČSSR) č. 231/1972 a uznesenia vlády Slovenskej socialistickej republiky (SSR) č. 94/1972, pričom problém sa tu po prvýkrát sformuloval ako viacgeneračný. Koncepcia sa vybrala cestou skultúrnenia rómskeho obyvateľstva. Ťažisko cieľov sa stanovilo na zaraďovanie všetkých práceschopných rómskych občanov do pracovného procesu, výchovu rómskej mládeže a prevýchovu dospelých, riešenie úrovne bývania a elimináciu zvýšenej kriminality. Následne prijaté uznesenia vlády spresňovali a konkretizovali zámery na jednotlivé obdobia, fakticky až do začiatku roka 1989. Niektoré opatrenia, napríklad požiadavka zníženia vysokého podielu nezdravej populácie, ktorá sa realizovala výrazným finančným zvýhodnením rómskych žien v prípade ich súhlasu so sterilizáciou, vyvolali nepriaznivý ohlas za hranicami. Roku 1972 dostávali rómske ženy za sterilizáciu jednorazový príspevok vo výške dvetisíc korún, od roku 1986 dve- až desaťtisíc korún a popritom im mohla byť poskytnutá aj hmotná pomoc. Pred novembrom 1989 bola čiastka zvýšená na 30-tisíc korún. Dávka sa právne nazvala finančnou pomocou na riešenie problémov vyvolaných hospitalizáciou matky, nie ako odmena alebo stimul na sterilizáciu. Poskytovala sa s podmienkou, že osoby mali nižší príjem, ako bola vtedajšia hranica životného minima. Ďalej sa rozširovalo vytváranie potrebných rezerv na výstavbu školských zariadení a najmä na rozširovanie potrebných kapacít na predškolskú výchovu rómskych detí. Sledovalo sa skvalitnenie vybavenia samostatných tried pre výchovne a prospechovo zanedbané deti, zriadenie stredísk na doškoľovanie a rozširovanie kapacít pre letné tábory rómskych detí predškolského a školského veku. Na plnenie predkladaných zámerov štát vynakladal značné finančné prostriedky. Peniaze z rozpočtov NV sa používali na umiestnenie rómskych detí v materských školách, na stravu rómskym žiakom v škole a v školskej družine, na príspevok na ošatenie a obutie detí, na štátny príspevok rodinám, ktorým NV vykúpili chatrče, na najnevyhnutnejšie zariadenie do bytu, na podujatia, ktoré mali prispieť k socializácii rómskych obyvateľov, na infraštruktúru v osadách atď. S výnimkou úhrady nákladov spojených so zaškolením rómskych detí v materských školách a pri úhrade stravy rómskym deťom sa skúmala sociálna odkázanosť žiadateľov. Tieto príspevky teda predstavovali osobitné sociálne zvýhodnenie, ktoré nedostávali ostatní občania a príslušníci iných etník v štáte.

Plody práce

V porovnaní s predchádzajúcim obdobím sa v nasledujúcich dvoch desaťročiach dosiahli pozitívne výsledky a zintenzívnila sa práca na viacerých úsekoch rómskej problematiky. Mnohé úlohy štátnych orgánov však stále neboli reálne, hromadili sa súbory opatrení a uznesení, ktoré často zostali len deklaratívnymi zámermi. Napríklad výchovu a vzdelávanie rómskych detí aj počas tohto obdobia determinovali politické a ideologické východiská prístupu k rómskej minorite a neakceptovanie etnicity Rómov jednotnou školskou sústavou, kde dominantným problémom bola neustála jazyková bariéra. Napriek tomu sa celková vzdelanosť rómskeho obyvateľstva zvýšila. Roku 1970 malo základné vzdelanie 64 % rómskych mužov a 61,5 % rómskych žien, ale o desať rokov neskôr to bolo už 81 % mužov a 83 % žien. Rozdiely vo vzdelanosti rómskeho obyvateľstva ČSR a SSR prestali byť výrazné. Nekvalifikovaná práca u Rómov však bola v niektorých prípadoch lepšie honorovaná ako práca vyučeného pracovníka. Hoci na stredné odborné učilištia odchádzalo 62 % rómskej mládeže, skutočne sa vyučila len desatina. Spôsoby realizácie koncepcie integrácie, ale aj jej samotné ciele však jasne poukazujú na to, že v podstate stále išlo len o nedobrovoľnú asimiláciu. Integrácia sa nesnažila len o zmenu negatívne pôsobiacich prvkov etnickej zvláštnosti, ale rovnako potierala rómsku kultúru i tradície. Sociálni inžinieri možno správne vychádzali z tézy, že zlepšenie bývania sa dá považovať za jednu z ciest sociálnej integrácie ľudí žijúcich na okraji spoločnosti. Avšak voľba technokratického prístupu, ktorý znamenal výmenu hygienicky nevyhovujúcej, ale vlastnej chatrče za cudzí, panelákový byt, hoci technicky zodpovedajúci bývaniu socialistického občana, viedla k situácii, ktorú môžeme ilustrovať na košickom sídlisku Luník IX. Čiastočná devastácia bytov po ich obsadzovaní začiatkom 80. rokov v dôsledku neprispôsobivosti rodiny bytovým podmienkam mestského sídliska na jednej strane a vnímanie problematickosti týchto rodín zo strany miestnych Nerómov na druhej strane viedli k úplnej koncentrácii Rómov v tejto lokalite a z toho vyplývajúcej izolovanosti Rómov ako celku v rámci mesta a špecifické vnútorné problémy komunity.

Začiatkom roka 1989 vypracovala pracovná skupina oddelenia pre spoločenské organizácie a NV Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Správu o stavu riešenia problematiky rómskeho obyvateľstva v ČSSR a základné zameranie ďalšieho postupu. Jej text signalizoval, že otázka postavenia Rómov je vážnym spoločenským problémom a jej riešenie má širší spoločenský i politický význam. Konštatoval, že dovtedajšie postupy boli pri riešení rómskej problematiky poplatné statickému prístupu, a preto sa navrhovalo neodkladne pristúpiť k príprave nových opatrení. Vychádzali z participácie Rómov na riešení vlastných problémov, z akceptovania určitej rómskej reprezentácie, dokonca po prvýkrát sa oficiálne uvažovalo i o možnosti uplatnenia rómskeho jazyka. Ústretový prístup sa prejavil i v tom, že sa všeobecne odporučilo, aby sa oficiálne v českom i slovenskom jazyku dôsledne používal termín Róm, a nie Cigán. V marci 1989 vypracovala Komisia vlády SSR pre otázky cigánskych obyvateľov Prehľad o plnení plánu a rozpočtu okresných národných výborov SSR na úseku skultúrňovania cigánskych obyvateľov za rok 1988. Materiál konštatoval, že v skultúrnení a spoločenskej integrácii rómskych obyvateľov sa NV nedarí uspokojivo napredovať, navyše vo všetkých významných ukazovateľoch nastalo roku 1988 oproti prechádzajúcemu roku zhoršenie, skonštatovali sa zhoršujúce sa vzťahy medzi Rómami a ostatným obyvateľstvom, ako aj aktivizácia časti rómskej inteligencie. V ekonomických ukazovateľoch (zamestnanosť, ekonomická aktivita) sa situácia takmer zanedbateľné zlepšila, v zaškolenosti rómskych detí, školskej dochádzke a úspešnosti sa však situácia zhoršila.

Slovná ilustrácia:

Bytová otázka Rómov roku 1988

Národné výbory zlikvidovali 14 osád, čím sa ich počet znížil na 278. Riadne byty získalo 2 055 rómskych rodín, čo v porovnaní s predchádzajúcim rokom znamenalo zvýšenie o 141 rodín. V uvedenom čísle sú započítané komunálne, družstevné byty, kúpa starších rodinných domov a ukončenie výstavby nových rodinných domov. Národné výbory použili na podporu skultúrňovania a spoločenskej integrácie rómskych obyvateľov zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu národných výborov takmer 67 miliónov korún. Na jedného rómskeho obyvateľa tak podľa prepočtu komisie pripadalo 269,80 Kčs.

Vcelku možno konštatovať, že totalitný režim dosiahol na jednej strane viacero čiastkových cieľov, na druhej strane sa v realizácii koncepcií naplno prejavila dogmatická snaha o popretie rómskej identity, čo vyvolalo nepredpokladané dôsledky. Rómovia sa nestali a ani sa nemohli stať subjektom vlastnej spoločensko-kultúrnej integrácie, väčšinou zostávali pasívnym objektom pod ochrannou rukou socialistického štátu. Úsilie vlády ČSSR po roku 1948 sa sústredilo na likvidáciu zaostalých rómskych osád, na riešenie ekonomickej situácie rómskych rodín, problematiku zamestnanosti a rôznych foriem sociálnej podpory, na odstránenie analfabetizmu medzi dospelou rómskou populáciou a na povinnú školskú a predškolskú dochádzku rómskych detí. Tieto prístupy však v skutočnosti presadzovali a vnucovali kultúrny model majoritnej spoločnosti. Existencia Rómov nebola počas tohto obdobia právne uznaná a zakotvená, považovali sa za sociálnu vrstvu slovenského, resp. českého národa. U časti Rómov to vzhľadom na ich nízku úroveň vyvolávalo úplnú pasivitu v etnických záležitostiach, etnickú lojalitu pred majoritou skrývali a prejavovali ju v najnižších, rudimentárnych podobách. U vzdelanejších Rómov prevládala stratégia úniku z rómskeho spoločenstva a zameranie sa na ekonomické pozdvihnutie za cenu "straty" rómskej etnickej príslušnosti. Komunistický režim počítal s tým, že vyrovnaním životnej úrovne Rómov s priemernou životnou úrovňou ostatných sa odstráni príčina ich odlišnosti. Akty sociálneho inžinierstva organizované štátom však na jednej strane spôsobili rozklad prirodzených rómskych komunít a na druhej strane rozbili prirodzené väzby rómskej komunity na miestne majoritné obyvateľstvo.

Odporúčaná literatúra:
JUROVÁ, A: Riešenie rómskej problematiky na Slovensku po druhej svetovej vojne. In: Mann, A. B. (ed.): Neznámi Rómovia. Bratislava 1992.
JUROVÁ, A.: Vývoj rómskej problematiky na Slovensku po roku 1945. Bratislava - Košice 1993.
HAIŠMAN, T.: Romové v Československu v letech 1945 - 1967 (Vývoj institucionálního zájmu a jeho dopady). Romové v České republice (1948 - 1998). Praha 1999.
KOTVANOVÁ, A. - SZÉP, A. - ŠEBESTA, M.:Vládna politika a Rómovia (1948 - 2002). Bratislava 2003.

Mgr. Michal Šebesta (1978)
vyštudoval politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako doktorand. Od roku 1998 pracuje na Úrade vlády Slovenskej republiky. Zameriava sa na riešenie problémov rómskych komunít.


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.