História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pripravila skúšobnú verziu digitálnej knižnice. Jednotlivé čísla si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 4/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!
Doni Quijoti Pacifiku

Viktor Krupa

Európania objavujú Polynéziu

Obyvatelia nášho svetadiela, ani tí najučenejší, dlho nevedeli o existencii najväčšieho oceána. Až roku 1513, v ére veľkých zemepisných objavov, Vasco Nunez Balboa ako prvý Európan prešiel cez Panamskú šiju a zastal na brehu nového oceána, ktorému dal názov Mar del Sur (Južné more). Vtedy ešte nik netušil, aké obrovské sú jeho rozmery v porovnaní s Atlantikom, koľko ostrovov sa v ňom rozprestiera, aké vetry a morské prúdy tu prevládajú. Moreplavci nevedeli určovať zemepisnú dĺžku ani odhadovať preplávané vzdialenosti. Ďalším rizikovým faktorom bola nedostatočná disciplína a skorbut.

Prvý zdolal neznámy oceán Fernao Magalhaes, Portugalec v španielskych službách. Dňa 20. septembra 1519 päť jeho lodí vyplávalo zo španielskeho Guadalquiviru na šíre more a zamierilo k juhoamerickej pevnine. Dňa 2. apríla 1520 lode dosiahli prieliv, ktorý nesie meno svojho objaviteľa. Po viac než mesačnej plavbe tri z nich vplávali do Tichého oceána.

Magalhaes nemal veľké šťastie na zemepisné objavy. Cestou na západ objavil 1en pár ostrovčekov. Po zastávke pri ostrove Guam na západnom okraji Mikronézie pokračoval v plavbe k Filipínam, kde sa zaplietol do bojov medzi kmeňmi a zahynul. Do Španielska sa vrátil len žalostný zvyšok výpravy. Ako zázrakom prežil kronikár Talian Antonio Pigafetta, ktorý zanechal podrobnú správu o celej ceste. Magalhaesovi sa podarili dva husárske kúsky - počas dlhej plavby nezažil jedinú búrku (preto dal oceánu názov Tichý) a ani raz neprišiel do bezprostredného kontaktu s obyvateľmi ostrovov, ktorých je v Pacifiku viac ako v ktoromkoľvek inom oceáne.

Až expedícia Španiela Alvara Mendanu de Neyra dosiahla jedno z hlavných polynézskych súostroví - 21. júla 1595 sa priplavila k Markézam. Prvé stretnutie dvoch svetov nebolo priateľské a vinu za to treba pripísať "civilizovanejším" účastníkom. Niekoľko Polynézanov zaň zaplatilo životom. Mendanove úsilie založiť na objavených ostrovoch španielsku kolóniu stroskotalo pre odpor jeho vojakov. Od Markéz sa plavil na západ a objavil Pukapuku v Cookovom súostroví. Nezakotvil tam, ale hľadal Šalamúnove ostrovy. Namiesto nich výprava objavila ostrov Santa Cruz (v Melanézii). Tu Alvaro Mendana zomrel a velenie prevzal jeho hlavný kormidelník Pedro Fernandez Quiros, pôvodom Portugalec. Šťastne priviedol výpravu späť do Limy a hneď začal organizovať novú cestu k brehom bájnej južnej pevniny.

Nová expedícia s tromi loďami vyplávala z Peru 21. decembra 1605. Cestou na západ sa dotkla súostrovia Tuamotu, kde objavila niekoľko atolov (koralových ostrovov). Domorodci, hoci známi ako bojovníci, privítali cudzincov vcelku priateľsky, aj Quiros si dal záležať na tom, aby netiekla krv. Posledným Quirosovým objavom v Polynézii bol atol Rakahanga v Cookovom súostroví. Nepodarilo sa mu na ňom doplniť si zásoby pitnej vody, keďže tam nebolo prameňov a domorodci pili len dažďovú vodu. Ďalšie Quirosove objavy patria už do oblasti Melanézie.

Jeho cesta vyvrcholila pristátím pri Espiritu Santo. Quiros, tento don Quijote Pacifiku, pokladal tento ostrov za najsevernejší výbežok južnej pevniny. Založil tu kolóniu, ktorú však pred zánikom nezachránil ani hrdý názov Nový Jeruzalem. Nespokojnosť podriadených ho donútila opustiť domnelý kontinent a vrátiť sa do Peru. Na spiatočnej ceste ešte objavil v Melanézii ostrov Tikopia, obývaný Polynézanmi. Quiros nebol ideálny veliteľ, lebo si nevedel udržať disciplínu. Pod jeho velením však nezahynul ani jeden námorník a k domorodcom sa vždy správal ako k ľuďom, čo v tých časoch vôbec nebolo samozrejmé.

Vábenie južnej pevniny

Od Španielov prebrali žezlo vlády nad morami ich niekdajší poddaní Holanďania a zdedili po nich i túžbu objaviť južnú pevninu. Prvý sa o výskum Tichomoria zaslúžil amsterdamský kupec Isaac Le Maire, ktorý nadviazal kontakty so známym moreplavcom Willemom Schoutenom. Koncom mája roku 1615 sa preplavili cez Atlantik, obišli Magalhaesov prieliv a zamierili ďalej na juh. Schouten predpokladal, že okrem tohto prielivu musí jestvovať ešte ďalší priechod do Pacifiku, a nemýlil sa. Dňa 24. januára 1616 jeho lode vstúpili do širokého prielivu. Po pravej strane sa tiahla nevľúdna Ohňová zem a po ľavej neznáma súš, ktorú Schouten pokladal za severný výbežok južnej pevniny. Dal jej názov Staatenlandt (Zem stavov). Najjužnejší výbežok Ohňovej zeme pomenoval mys Hoorn.

Po dlhej plavbe expedícia dosiahla súostrovie Tuamotu, kde objavila štyri atoly. Jej členovia tu však nezanechali na seba dobrú spomienku. Keď im ostrovania začali vyťahovať klince z lodí, vystrelili na nich, ba vyslali na zem trestnú výpravu.

Dňa 9. mája 1616 sa priblížili k súostroviu Tonga, kde ich prijali priateľsky. Európanov zaujali Tonžania najmä svojimi impozantnými dvojitými člnmi. Cestou do vlasti ešte objavili sopečnú Futunu medzi Samoou a Fidži, takisto obývanú Polynézanmi.

O ďalšie objavy v Polynézii sa nechtiac zaslúžil generálny guvernér tzv. Východnej Indie (dnes Indonézia) Anton Van Diemen. Úlohou preskúmať ostrovy, ktoré údajne na východ od Japonska objavili Španieli, poveril schopného Abela Tasmana a ďalšieho Holanďana. Výprava opustila Bataviu (dnešná Jakarta) 14. augusta 1642. Tasman objavil zem, ktorú nazval Van Diemenovou, dnešnú Tasmániu. Objavené pobrežie pritom pokladal za súčasť austrálskej pevniny.
V druhom decembrovom týždni sa výprava preplavila k novozélandským brehom a 13. decembra spozorovala severozápadný výbežok Južného ostrova, mys Farewell. Tu si hliadky všimli, že na pobreží horia ohne, načo dal Tasman rozkaz vplávať do prielivu oddeľujúceho Severný ostrov od Južného (netušiac, že je to prieliv). Novoobjavenú krajinu nazval Zem stavov, lebo sa nazdával, že je to pokračovanie tej istej súše, ktorú objavil Schouten, keď sa plavil južne od Ohňovej zeme.

Vzťahy s domorodcami neboli dobré. Leto bolo pre nich obdobím vojnových výprav, Maoriovia preto každého cudzinca pokladali za nepriateľa. Nedali sa prilákať na palubu lode, iba križovali okolo nej na dvojitých, pomerne rýchlych člnoch. Nedorozumenia sa napokon skončili vraždou štyroch námorníkov. V dôsledku ďalších incidentov Maoriom prischla povesť nebezpečných divochov.

Tasman ešte preskúmal západné pobrežie Severného ostrova a 4. januára 1643 objavil Mys Marie Van Diemenovej na najkrajnejšom severe. Až o stodvadsať rokov sa Jamesovi Cookovi podarilo dokázať, že Nový Zéland sa skladá z týchto dvoch ostrovov a nie je súčasťou veľkej južnej pevniny.
Dňa 19. januára 1643 Tasman objavil najvýznamnejšie ostrovy súostrovia, ktoré vďaka vľúdnemu správaniu domorodých Tonžanov dostalo názov Priateľské ostrovy (súostrovie Tonga). Tonžania sa ukázali ako výborní moreplavci a roľníci. Za klince a iné drobnosti od nich Holanďania nakupovali kokosové orechy, jamy a sladké zemiaky (oboje sú hľuznaté plodiny), mäso a vodu. Polynéziu Tasman opustil začiatkom februára a cestou na západ ešte objavil najvýchodnejšie melanézske súostrovie Fidži.

Ostrov posvätných sôch

Iný holandský moreplavec, Jacob Roggeveen, objavil najvýchodnejšiu baštu Polynézie - Veľkonočný ostrov. Názov dostal podľa toho, že ho Roggeveenove lode dosiahli 6. apríla 1722, práve na Veľkú noc. Na jeho pobreží horelo veľa ohňov, dôkaz toho, že je husto obývaný. Objav bol prekvapujúci nie pre rozmery ostrova, ale pre obrovské kamenné sochy na brehu, ktorým domorodci preukazovali úctu, zakladali pred nimi ohne a halili ich do odevov. Na hlavách sôch stáli koše naplnené bielymi kameňmi.

Roggeveen pokračoval v ceste na západ a v druhej polovici mája objavil niekoľko atolov v súostroví Tuamotu. Plavba medzi koralovými ostrovmi bola nebezpečná, pri Takapote dokonca stratil jednu loď. Potom zakotvil pri Makatei. Nebolo to šťastné pristátie. Aby vypratal pobrežie, dal vystreliť do neozbrojených zvedavcov. Vzápätí sa pokúsil nakloniť si ich darmi. Ostrovania predstierali zmierenie, ale na druhý deň ženy zlákali niekoľkých moreplavcov do vnútrozemia, kde ich muži z pomsty zabili. Keď Roggeveenova výprava vybŕdla z labyrintu koralových ostrovov, preplavila sa severne od Tahiti popri krásnej Borabore a Maupiti a 15. júna dosiahla Samou, kde objavila niekoľko ostrovov.

Roggeveen položil bodku za významnými holandskými objavmi. Po ňom prešla iniciatíva do rúk Britov a Francúzov. Prvú objaviteľsky významnú anglickú výpravu viedli Samuel Wallis a Philip Carteret. Mali objaviť južnú pevninu a anektovať ju pre britskú korunu.

Wallisove lode Dolphin a Swallow opustili prístav Plymouth v auguste 1766, v apríli nasledujúceho roka sa preplavili cez Magalhaesov prieliv a zamierili na severozápad. V júni Wallis dosiahol Tuamotu a objavil niekoľko atolov. Najdôležitejší objav ho však ešte len čakal.

Srdeční Tahiťania

Keď sa v jedno ráno členovia výpravy zobudili, zistili, že ich obklopujú stovky člnov s domorodcami z neďalekého ostrova, ktorý zbadali v predchádzajúci deň. Bolo to Tahiti. Ostrovania privítali cudzincov priam nadšene. Niekoľko Tahiťanov sa dokonca odvážilo vystúpiť na palubu Dolphina. Najpriateľskejšie sa k námorníkom správali ženy, ale keď cudzinci neprejavili očakávané nadšenie, začali do nich od zlosti hádzať ovocie.

Dňa 23. júna Dolphin zakotvil v zálive Matavai. Wallis vztýčil britskú vlajku a vyhlásil ostrov za majetok koruny. Na tretí deň sa však Tahiťania Britom vzopreli, načo dal Wallis vypáliť salvu z diel. Výstrely nikoho nezabili, no zničili vyše päťdesiat člnov. Európanom sa napokon podarilo presvedčiť domorodcov, že ich úmysly sú priateľské. Wallis doniesol domov opis života na ostrove. Úspešnú cestu uzavrel v západnej Polynézii objavom ostrova Uvea.
Carteret sa od Magalhaesovho prielivu plavil do Oceánie inou trasou. Druhého júla 1767 objavil ostrovček Pitcairn, ktorý neskôr vstúpil do dejín vďaka vzbure na lodi Bounty, a krátko nato v južnej časti Tuamotu objavil skupinu atolov. Všetky ostatné Carteretove objavy sa týkali Melanézie.

Francúzi nechceli zaostať za svojimi tradičnými konkurentmi. Súčasne s Wallisom a Carteretom zamieril do Pacifiku admirál Louis-Antoine de Bougainville. Plavil sa skoro tou istou trasou ako Wallis. Z prístavu Saint-Malo vyrazil v novembri 1766, ale do Tichého oceána vstúpil až v januári 1768. Po objavení niekoľkých ostrovov v súostroví Tuamotu zakotvil pri Tahiti, deväť mesiacov po Wallisovi, nemenej uchvátený jeho krásou. Pôvabnému ostrovu dal vzletný názov La Nouvelle Cythere (Nová Kytéra). Vzťahy s domorodcami boli doslova idylické. Tahiťania pomáhali prírodovedcom zbierať mušle i rastliny, Bougainville zasa daroval náčelníkovi morky, kačice, dal zasiať jačmeň i pšenicu a zasadiť zeleninu. Tieň na dobré vzťahy však vrhla vražda niekoľkých Tahiťanov. Bougainville dal pred náčelníkom sputnať námorníkov podozrivých zo zločinu, aby dokázal dobrú vôľu. Po tomto incidente sa však rozhodol opustiť ostrov skôr. S Francúzmi sa plavil aj brat miestneho náčelníka, mladý Ahutoru. Šťastne ho doviezli až do Francúzska, na spiatočnej ceste však zomrel. Bougainville opäť prišiel s Polynézanmi do styku v súostroví Samoa. Samoánci imponovali Francúzom rýchlymi člnmi, za ktoré si ich ostrovy vyslúžili názov Plavecké.

Bougainville podnikol ako prvý Francúz plavbu okolo sveta a napísal o nej úspešnú knihu. Zamýšľal sa v nej nad svojimi objavmi. Keď sa napríklad plavil cez súostrovie Tuamotu, domorodcov spočiatku pokladal za európskych stroskotancov. Po zistení, že sú to pôvodní obyvatelia, uvažoval, ako sa tam dostali. Zaujímalo ho aj to, či atoly vystupujú z mora, alebo sa ponárajú.

Teórie akademikov

Hoci sa týmto výpravám nepodarilo objaviť južnú pevninu, viera v jej existenciu žila ďalej, najmä v pracovniach kabinetných zemepiscov. Tí dôvodili, že južná pevnina je potrebná na zachovanie rovnováhy zemegule, ktorá by sa bez nej určite prevrhla. Matematik Pierre M. L. de Maupertuis dokonca vypočítal jej rozlohu - odhadol ju na 180 miliónov km2.

Vedci súdili, že na takejto ohromnej ploche museli sídliť nespočetné a bohaté národy. Veľká Británia a Francúzsko prisudzovali objaveniu a najmä kolonizácii južného kontinentu významné miesto vo svojich svetovládnych plánoch. Briti mali o jednu pohnútku navyše. V severoamerických kolóniách to začínalo vrieť a nová pevnina sa mohla stať hojivou náplasťou na ranu spôsobenú ich hroziacou stratou.

Za takýchto okolností vznikal plán prvej výpravy kapitána Jamesa Cooka. Zámienkou bol prechod Venuše slnečným diskom, zriedkavý úkaz, ktorý bolo možné pozorovať 3. júna 1769 v južnej časti tropického pásma. V skutočnosti admiralita poverila Cooka hľadaním veľkej južnej pevniny. Výprava opustila Plymouth 26. augusta 1768. S Cookom sa plavili do Tichomoria viacerí významní vedci a kresliči. Dňa 25. januára 1769 oboplávala Cookova loď Endeavour mys Hoorn. Začiatkom apríla expedícia dosiahla Polynéziu v oblasti Tuamotu a zamierila k Tahiti, o ktorom sa Cook pred odchodom dozvedel od Wallisa. Brehy ospevovaného ostrova spozorovali 13. apríla a zdržali sa tu až do júla. Vzťahy s Tahiťanmi zhoršovali krádeže. Najvážnejšiu stratu predstavovalo zmiznutie kvadrantu, ktorý sa, našťastie, podarilo získať späť.

Cook so slávnym prírodovedcom Josephom Banksom pochodil celý ostrov. Opísal veľké marae (kultové miesto, kde domorodci pochovávali svojich slávnych predchodcov), ktoré dala postaviť náčelníčka Purea a jej muž Amo na počesť ich syna.

Keďže na juhu práve vrcholila zima, Cook sa rozhodol, že medzičasom preskúma ostrovy západne od Tahiti. Neoceniteľné služby mu pritom preukázal tahitský žrec (kultová osobnosť, znalec tradičnej vzdelanosti a zručnosti) a náčelník Tupaia, ktorý cestoval na palube jeho Endeavouru. Vymenoval mu takmer stotridsať blízkych ostrovov, z ktorých Cook zakreslil na mapu sedemdesiatštyri. Okrem toho slúžil aj ako tlmočník, lebo po tahitsky sa dalo dohovoriť aj s obyvateľmi iných polynézskych ostrovov. Cook postupne ponavštevoval Huahine, Ra'iateu, Taha'u a Boraboru. Od týchto ostrovov, ktoré pomenoval Ostrovy Spoločnosti, loď nabrala kurz na juhozápad.

Južná zima sa už schyľovala ku koncu, keď 7. októbra hliadky spozorovali brehy Nového Zélandu. Jeho oboplávaním Cook dokázal, že nie je výbežkom veľkej južnej pevniny. Pritom objavil prieliv medzi Severným a Južným ostrovom.

Domorodí Maoriovia sa k cudzincom opäť správali útočne. Cook však o nich nemal zlú mienku, považoval ich za bojovných a statočných ľudí. V zálive Mercury, kde chcel pozorovať prechod Merkúra slnkom, domorodci najprv nevedeli, či majú do činenia s cudzincami, alebo s duchmi. Prekvapovalo ich, že veslujú obrátení chrbtom, z diaľky hromom zabíjajú morských vtákov, plachetnicu považovali za veľkého skroteného vtáka.

Admiralita sa ani po tomto neúspechu nevzdala nádeje, že Briti raz objavia južnú pevninu. Niekoľko mesiacov po návrate Cook znovu vyrazil z Plymouthu. Do Oceánie sa tentoraz plavil východnou cestou okolo Mysu dobrej nádeje. Tupaia ho už nesprevádzal, zomrel ešte cestou do Anglicka. Od Kapského Mesta sa Cook a jeho zástupca kapitán Furneaux plavili k Novému Zélandu odlišnými trasami. Preskúmali súostrovie Tuamotu, kde objavili ďalšie atoly, a 16. júla znovu zakotvili v zálive Matavai na Tahiti. Vzťahy s Tahiťanmi boli napätejšie ako za prvej výpravy, Cook sa cítil lepšie na ostrove Huahine. Tu nastúpil na palubu jeho lode mladý Huahinčan Omai, ktorý sníval o ceste do Anglicka. Lode opustili ostrovy 17. septembra, a pretože v južných šírkach ešte trvala zima, Cook sa rozhodol najprv navštíviť Tongu. Žičilo mu šťastie, výprava cestou objavila skupinu ostrovov, ktorým dali názov Herveyove (v Cookovom súostroví).

Cook preskúmal Pacifik až po ľadovú bariéru - od antarktickej pevniny bol vzdialený len dvesto kilometrov. Hoci splnil všetky pokyny, rozhodol sa, že sa vráti do východného Pacifiku. Túžil nájsť tajomnú Davisovu zem, ktorú už hľadali viacerí moreplavci. Cook ju stotožňoval s Veľkonočným ostrovom, ktorého tajomné sochy sa v ďalekohľadoch Európanov objavili 11. marca 1774. Podcenil však prírodné zdroje ostrova i to, že domorodci dosiahli pomerne vysoký stupeň spoločenského vývinu.

Cookova loď potom zamierila k Markézam a cez koralový labyrint Tuamotu sa vrátila k Tahiti. Posádka tu prezimovala po druhý raz. Cook odhadoval počet Tahiťanov na vyše dvestotisíc. Britov ohromili manévre domorodej vojnovej flotily. Zápisky Cooka a iných členov posádky majú veľkú cenu pre etnografický výskum Polynézie.

Ani ten najosvietenejší veliteteľ - a Cook bezpochyby taký bol - však nemohol zabrániť rozšíreniu zhubných chorôb medzi domorodcami. Súčasne tieto cesty privodili zánik miestnych kultúr a všeobecný sociálny úpadok, ktorý doznieval ešte začiatkom 20. storočia.
V čase Cookovho návratu do Británie bola koruna zaujatá vojnou so severoamerickými kolóniami, ktoré sa nakoniec osamostatnili. Po tejto výprave už nik neveril v existenciu veľkej južnej pevniny - aspoň nie v teplých a miernych zemepisných šírkach.

Tretia Cookova cesta sa začala 12. júla 1776. Pre dejiny Polynézie je veľmi cenný jeho pobyt na Tonge. Informátorom mu bol náčelník Finau, ktorý mu poskytol mnoho cenných údajov aj o ďalších západopolynézskych ostrovoch. Keď 12. augusta 1777 Cook zakotvil pri Tahiti, privítanie bolo o to srdečnejšie, že na breh vystúpil cestovateľ Omai. Ten v dobrom zdraví prežil pobyt v Británii, kde vyvolal hotovú senzáciu vo vyššej spoločnosti, i únavnú cestu. Cook sa stal očitým svedkom ľudskej obety, ktorú priniesol náčelník Tu. Vzťah domorodcov k Omaiovi však rýchlo ochladol - nešťastník si spupným správaním natoľko znepriatelil súkmeňovcov, že sa napokon radšej usadil na ostrove Huahine.

Návrat "boha"

Cookova objaviteľská plavba pokračovala. Koralový ostrov, pri ktorom zakotvil práve na Štedrý deň, pomenoval Vianočný. V januári 1778 hliadky opäť spozorovali zem - boli to slávne Havajské ostrovy. Vrátili sa k nim až v decembri, pričom prijatie ostrovanmi bolo ohromujúce. Len čo Cook vkročil na zem, začali mu preukazovať božské pocty. Moreplavci to pokladali za prejav bežnej zdvorilosti. Skutočnosť však bola iná. Keď sa nevídané obrovské plavidlá ocitli v zálive Kealakekua na západe ostrova Hawai'i, medzi jeho obyvateľmi sa rozchýrilo, že sa vrátil boh Lono. Podľa legiend kedysi opustil ostrov, ale sľúbil, že sa vráti na veľkom člne. Domorodci akiste dúfali, že jeho príchodom sa začína prisľúbený zlatý vek, alebo v ňom aspoň videli spojenca vo vojnách. Ich nádeje sa však nesplnili. Angličania 4. februára zdvihli kotvy.

Keďže však viali nepriaznivé vetry a vysvitlo, že Resolution má vážne poškodený sťažeň, Cook prikázal vrátiť sa do zálivu. Keď znovu zakotvili, našli ho úplne prázdny. Ich pobyt zrejme natoľko vyčerpal hostiteľov, že náčelníci vyhlásili nad zálivom tabu (kultový zákaz napríklad loviť ryby) - pravdepodobne preto, aby sa obnovila prírodná rovnováha. Domorodcom zasa bolo čudné, že bohovia nepoznajú božské príkazy, teda tabu, a sami ich porušujú. Nie je vylúčené, že to u mnohých vyvolalo pochybnosti o božskej podstate cudzieho veliteľa. Isté je, že sa správali čoraz trúfalejšie a vyskytli sa aj prvé krádeže.
Dňa 14. februára sa strhla zrážka, ktorá sa skončila tragédiou. Akýsi opovážlivec ukradol z Discovery kováčske náčinie. Vzápätí sa zistilo, že Havajčania si vzali aj čln. Kapitán Cook sa vybral za náčelníkom Kalaniopuom a žiadal ho, aby išiel s ním na palubu. Kalaniopu práve spal a zjavne za nič nemohol. Jednako vstal a pokojne išiel s Cookom. V dedine ho začali od toho odhovárať. Náčelník si teda sadol na zem a čakal. Zopár námorníkov nemohlo vzdorovať tisícom domorodcov, Cook sa preto rozhodol vrátiť sa na loď. Do cesty sa mu však postavil mladý Havajčan a vyhrážal sa mu nožom. Kapitán stratil rozvahu a strelil doňho. Lenže domorodec sa kryl rohožou a broky mu neublížili. Nato sa strhla bitka, v ktorej námorníci mohli len prehrať. Vo všeobecnom zmätku ktosi pichol Cooka odzadu nožom do chrbta. Kapitán klesol do vody a zomrel - nevedno, či vykrvácal, alebo sa utopil. Zvyšok expedície opustil ostrov bez pomsty a 7. októbra 1780 vplával do ústia Temže.

Objaviteľský ruch v Tichomorí sa stupňoval. Na sklonku 18. storočia sa v Pacifiku opäť, hoci nakrátko, zjavili španielske výpravy (napríklad Domingo Boenechea, Caetano Langara či Francisco Antonio Maurelle). Ich účastníci vynikali nielen ako moreplavci, ale aj priateľským vzťahom k ostrovanom. To sa nedá povedať o Francúzovi Jeanovi-Françoisovi Mariemu de Surville, ktorý dal pre malichernú krádež vypáliť maorijskú dedinu. Na jeho krutosť neskôr (v júni 1772) doplatil na tom istom mieste jeho krajan Marion Dufresne. Za smrť šestnástich druhov a kapitána sa zasa na domorodcoch vyvŕšili francúzski námorníci.

Protiváhou Jamesa Cooka sa mal stať francúzsky kapitán Jean-François de Lapérouse. K jeho posádke patrili i vedci. Po úspešnej návšteve Veľkonočného ostrova v apríli 1786 a Havajských ostrovov v máji prišlo k tragickej zrážke pri Tutile v súostroví Samoa, kde vyše tisíc ostrovanov zmasakrovalo dvanástich Francúzov. Po návšteve Botanického zálivu na juhovýchode Austrálie Lapérousove lode vyrazili opäť do Pacifiku a už nikdy sa nevrátili. Stopy o stroskotancoch objavil Jules Sébastien Dumont d´Urville až v druhej štvrtine 19. storočia.

Začiatkom 19. storočia významne zasiahli do výskumu Tichomoria ruskí moreplavci. Ivan Fiodorovič Kruzenštern a Jurij Fiodorovič Lisianskij vyplávali roku 1803 a okrem iného navštívili Markézy, Veľkonočný ostrov a Havajské ostrovy. Otto Jevstfevič von Kotzebue velil roku 1815 veľkoryso organizovanej expedícii za účasti významných európskych vedcov, kresličov a spisovateľa Adalberta Chamissa. Vedeckým prínosom zaostávala len za Cookovými plavbami. Ruské expedície do Pacifiku patria k tým najúspešnejším. Nevrhla na ne tieň nijaká tragédia. Velili im schopní a humánni dôstojníci, ktorí významne prispeli k zemepisnému, etnografickému a vôbec vedeckému poznaniu Tichomoria.

Objaviteľ Venuše z Miló v Pacifiku

V druhej fáze francúzskych objavov vynikol Louis de Freycinet, vychovávateľ celej dynastie francúzskych bádateľov. Neprekonateľným znalcom Pacifiku sa stal spomínaný d´Urville, objaviteľ slávnej Venuše z Miló v Egejskom mori, ktorý velil dvom výpravám. Na prvej (1826 - 1828) pri pátraní po Lapérousovi križoval Pacifik od Austrálie a Tasmánie až po Vanikoro v súostroví Santa Cruz, Nový Zéland, Tongu a Fidži. Počas druhej výpravy, na ktorú vyrazil v septembri 1837, sa vyznamenal aj ako etnograf. Pohyboval sa najmä v oblasti Samoy a Fidži, ale aj vo východnej Polynézii a zašiel až do antarktických vôd.

Američania navštevovali Tichomorie skôr ako veľrybári alebo obchodníci. Vedecké ciele sledovala najmä výprava Charlesa Wilkesa (v rokoch 1838 - 1842). Jej veliteľ zmapoval súostrovie Tuamotu, všímal si život ostrovanov a zaslúžil sa aj o zmapovanie Samoy. Strávil leto v antarktických moriach a po zastávke na Novom Zélande sa venoval výskumu Havajských, Elliceových a Gilbertových ostrovov.

V druhej polovici 19. storočia sa bádatelia sústreďovali na špeciálne problémy, na ostrovy prichádzali európski kolonisti. Tým sa začala koloniálna éra, pretrvávajúca vlastne dodnes.

Odporúčaná literatúra:
BUCK, P.: Vikingové jižních moří. Praha 1963.
KRUPA, V.: Hľadanie posledného raja (Objavné plavby do Tichomoria v ilustráciách). Bratislava 1978.
KRUPA, V.: Polynézania. Bratislava 1988.

Prof. Viktor Krupa, DrSc. (1936),
patrí k popredným slovenským orientalistom, je odborníkom na oblasť Polynézie. V rokoch 1990 - 2002 bol riaditeľom Kabinetu orientalistiky SAV v Bratislave. Strávil niekoľko dlhodobých pobytov v zahraničí (Nový Zéland, Austrália, Spojené štáty americké, Anglicko, Nemecko). Externe prednášal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Je autorom viacerých odborných publikácií.

Obrázok 1:
Loď s domorodými bojovníkmi (ilustrácia prevzatá z Tasmanovho denníka)
Obrázok 2:
Kráľovná Obarea a dámy z jej družiny na znamenie priateľstva dávajú palmový list kapitánovi Wallisovi a jeho dôstojníkom.
Obrázok 3:
Tahiťania tancom vítajú nadšenú posádku Cookovej lode.
Obrázok 4:
Havajčania na člnoch prinášajú dary kapitánovi Cookovi.
Obrázok 5:
Monumenty z Veľkonočného ostrova z roku 1786


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.