História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!
Človek a doba

Gróf Emanuel Péchy

Roman Holec - Judit Pál

V duchu lojality a ústavnosti

Štátna moc bola vždy postavená na úradníckom aparáte, od ktorého kvality závisel výkon rozhodnutí jej orgánov a v neposlednom rade aj kvalita života občanov. Inak to nebolo ani v habsburskej monarchii, kde úradníci patrili popri armáde a cirkvi k trojici tradičných opôr štátu a dynastie. Mali preto primeranú vážnosť a tešili sa značnej obľube. Napriek formovaniu občianskej spoločnosti v priebehu 19. storočia, ktoré otvorilo aj výkon úradníckych funkcií širším vrstám obyvateľstva, najvyššie posty zostávali stále vyhradené ľuďom so šľachtickými titulmi a s primeraným majetkovým zázemím. Súčasne totiž išlo o politické funkcie, preto nie plat a pôžitky, ale vplyv a politické zámery zostávali rozhodujúcimi faktormi pri ich obsadzovaní a vykonávaní. Prototypom vysokého štátneho úradníka sa teda stal Maďar so šľachtickým titulom a s dostatočným majetkom, navyše etablovaný v niektorom z vtedajších rozhodujúcich ideovopolitických prúdov. Možno zaň považovať aj grófa Emanuela Péchyho.

Vysokí úradníci v Uhorsku v 19. storočí boli o to dôležitejší, že sa dostávali do centra zápasu medzi dynastiou, resp. Viedňou, a úsilím o čoraz silnejšie pozície Uhorska v monarchii; že týmito vrstvami prechádzala deliaca čiara medzi lojálnym univerzalizmom a maďarskými národnoemancipačnými snahami; že reprezentovali záujmy jednotlivých žúp v celoštátnom rámci a že na ich úrovni sa zrážali politické koncepcie a predstavy jednotlivých prúdov uhorskomaďarskej politiky.

Z tohto hľadiska je nepochopiteľné, že slovenská historiografia rezignovala na výskum týchto spoločenských vrstiev vplyvom rozhodujúcich, a že si nevšíma ich regionálne zakotvenie, rodové súvislosti, zásluhy a politické záujmy. Akoby sa vzdávala ambícií prehovoriť do celoštátnych procesov a presiahnuť hranice mesta či regiónu.

Emanuel Péchy je príkladom životnej dráhy vysokého štátneho úradníka, ktorý v zlomových periódach svojej kariéry vždy volil lojalitu k dynastii, resp. panovníkovi, a existujúca ústava zostávala preňho záväznou normou, ktorá mu nedovoľovala konať inak, ako konal. Z hľadiska Viedne boli takíto úradníci v Uhorsku mimoriadne dôležití. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867 sa však postupne vytváral nový priestor na ich aktivity a v plnej miere sa zapájali do vnútropolitických zápasov Uhorska.

Začiatky kariéry v Zemplíne

Péčiovci (Péchy) patrili k rozvetveným šľachtickým rodom na východnom Slovensku. Predovšetkým od začiatku 19. storočia rozmnožovali svoje majetky a stúpali po spoločenskom rebríčku. Emanuel sa narodil roku 1813 v Bodrogköváralja (dnešné severovýchodné Maďarsko), krátko po tom, čo sotva vyschol atrament na listine udeľujúcej rodine grófsky titul. Jeho životná dráha bola až do revolúcie charakteristická rýchlou kariérou. Filozofické a právnické štúdiá absolvoval na košickej akadémii roku 1834. Vzápätí nato sa uplatnil v župných štruktúrach. Začal ako vicenotár, o dva roky neskôr sa stal hlavným notárom Abovskej župy, roku 1839 poslancom uhorského stavovského snemu. Aj tu čoskoro upútal pozornosť smerodajných kruhov, zvlášť palatína Jozefa. Zvolili ho do komisie na vypracovanie trestného zákona. O dva roky neskôr si ho vládne kruhy vyhliadli na dôležitú politickú úlohu - koncom roka 1841 bol vymenovaný za hlavného miestodržiteľa Zemplínskej župy. Bolo to v zložitom období tzv. administrátorského zriadenia, v období plnom konfliktov a národných vzplanutí. Výnimkou nebola ani Zemplínska župa, aj v nej politické a nacionálne vášne akcelerovali do vysokých obrátok. Zemplín potreboval osobnosť, ktorá stála mimo tamojších rozporov, a tak bola vhodná na ich urovnanie.

Zemplínska župa nevítala grófa Péchyho srdečne, ale vtedy by ani jediná uhorská župa nečakala s radosťou nikoho v hodnosti administrátora. Napriek studenému privítaniu sa Péchy s vervou pustil do rozsiahlych úloh a takmer osem rokov, až po vytvorenie prvej uhorskej vlády zodpovednej parlamentu roku 1848, systematicky riadil Zemplín. V tomto období sa pre neho stal pamätným najmä rok 1844. V osobnom živote vstúpil do stavu manželského, vo verejnej sfére sa zoznámil s grófom Júliusom Andrášim (Andrássym). Obe skutočnosti natrvalo ovplyvnili jeho životný príbeh. Manželstvo Emanuela Péchyho a Zinaidy Meškovej bolo harmonické. Netrvalo však dlho a poznačili ho viaceré tragické okolnosti - Péchy prežil oboch synov i manželku.

V Zemplíne sa Péchy stal svedkom začiatku politickej kariéry mladého grófa Júliusa Andrášiho, ktorý sa po návrate zo zahraničia vrhol do vírov politického života. Vďaka jeho národným postojom ho zvolila opozične naladená väčšina Zemplínskej župy spolu s Gabrielom Lónyayom do dolnej komory bratislavského snemu. Péchy teda prichádzal do kontaktu s Andrášim nielen v Zemplíne, ale aj v Bratislave a napriek nie vždy rovnakým názorom si získal jeho uznanie a úctu.

Revolúcia v rokoch 1848/1849 prevratným spôsobom zasiahla i do Péchyho osudov. Najprv neuspel v Košiciach vo voľbách za poslanca do uhorského snemu a neskôr sa z eskalujúcich dramatických udalostí úplne stiahol, hoci jeho brat Konštantín bojoval v radoch revolúcie. Priečilo sa mu vystupovať proti Viedni, a hoci mu údajne neboli ľahostajné ani národné postoje, zaradil sa ku konzervatívnej časti šľachty. Táto Péchyho osobná "neutralita" tvorila neskôr istú škvrnu v jeho politickom životopise, zároveň sa vďaka nej stal v porevolučnom období prijateľným pre oba tábory a z pohľadu maďarskej revolúcie sa nezdiskreditoval takým spôsobom ako jeho príbuzný Imrich Péchy, ktorý v mene magistrátu Košíc vítal v lete roku 1849 ruské vojská pri vstupe do mesta.

Abovsko-turnianskym županom

Emanuel Péchy prečkal na vlastnom panstve v ústraní celé obdobie neoabsolutizmu v 50. rokoch. To mu umožnilo po jeho páde žať plody svojich lojálnych postojov. V atmosfére hektických diskusií a očakávaní prišli jeho hviezdne okamihy: "Keď v roku 1860 Októbrový diplom priniesol úsvit ústavnosti a zákonnosti, on opäť vystúpil na javisko politického života" a v polovici novembra 1860 bol vymenovaný za hlavného župana Abovsko-turnianskej župy. Dokument z rokovania župy ďalej pokračuje: "Te Deum predchádzajúce uvedeniu do úradu hlavného župana bolo súčasne slávnosťou ústavnosti, zákonnosti a prinavrátenia pradávnych práv župy na správne miesto." Z kostola tiahol zástup do zasadacej sály, v ktorej gróf Péchy "obsadil kreslo hlavného župana vznešenou rečou, z ktorej vyžarovala láska k vlasti a úcta k zákonom... Ozvena nadšeného hluku" a "radosť sŕdc kypiacich šťastím" vyvrcholili najmä vtedy, keď "hlavný župan slávnostne vyhlásil, že za svoju najdôležitejšiu úlohu bude považovať napredovanie šťastia vlasti a župy a že ako hlavný župan vždy podriadi svoj názor vôli väčšiny, že jeho vlasteneckou povinnosťou bude vôľu väčšiny rozhodne vyslovovať, svedomite uskutočňovať a nechať uskutočňovať, že so župou bude jedno telo, jedna duša a spolu s ňou a prostredníctvom nej bude ochraňovať našu zbožne milovanú ústavu".

Emanuel Péchy začal úradovanie radikálnou obmenou kádrov. Snažil sa o reorganizáciu správy návratom k stavu z roku 1848. V skutočnosti sa pod pláštikom obnovenia ústavného života dostávali k politickému vplyvu "staré štruktúry". Veľa sa hovorilo o politickej zodpovednosti a morálnej diskreditácii. Tých, ktorí spolupracovali s cisárskymi úradmi, vyhlasovali za mravne mŕtvych, s dešpektom sa vyslovovali o nezemanoch.

"Konštitučné" obdobie však netrvalo v Uhorsku dlho a v novembri 1861 nastúpilo tzv. Schmerlingovo provizórium. Župani stratili svoje právomoci a dostali sa do pozície poslušných nástrojov Uhorskej dvorskej kancelárie. Péchy si síce ponechal titul hlavného župana, ale v skutočnosti túto funkciu nevykonával. V auguste 1864 ho z nej aj formálne uvoľnili. Prešiel presne rok a opäť bol vymenovaný za hlavného župana Abovskej župy, keďže jeho predchodca dlhodobo trpel neusporiadanými majetkovými pomermi, bol zavalený pôžičkami a verejne sa vedelo o jeho stykoch so známymi úžerníkmi. Péchy súčasne vykonával funkciu kráľovského komisára mesta Košice.

V ohlase k župe Péchy vyslovil, že mu ide o návrat k ústavnému riešeniu otvorených problémov v záujme vlasti, kráľa a župy. Na 24. septembra 1865 zvolal do vlastného domu poradu, na ktorej sa zúčastnilo asi päťdesiat exponentov župy - cirkevných hodnostárov, statkárov, úradníkov. Už tu dal vedieť, že okrem zohľadnenia celoštátnych trendov mu ide o konsolidáciu župy na všetkých úrovniach, pričom začal skutočne od základov. Keď začiatkom septembra 1865 oznámil podžupanovi svoj príchod do Košíc, súčasne mu formuloval ako svoju prioritnú úlohu preskúmať všetky úrady, pokladnice a sirotské záležitosti, a kde treba, nemilosrdne vymáhať všetky dlžoby. Niekoľko dní nato vyzval druhého podžupana spracovať dovtedy zanedbané spisy. Takéto poriadky mu nepochybne nezískali v župe veľkú popularitu.

Nástupom Péchyho do funkcie abovského hlavného župana a kráľovského komisára mesta Košíc nastalo všeobecné politické uvoľnenie. Príprava volieb a panovníkova adresa vzbudzovali nádej, že čoskoro sa doriešia ústavnoprávne spory. Péchy sa zaradil medzi prívržencov centralizovaného Uhorska na čele s vládou, pričom súčasne presadzoval lojalitu voči panovníkovi. Centralizovaný administratívny systém mal byť založený na menovacom princípe od najvyšších úradníkov po najnižších. V tom čase sa Péchy angažoval aj na spoločenskom poli, najmä v prospech košického divadla. Divadlo mu bolo celoživotnou vášňou a nevynechal jediné predstavenie, kdekoľvek práve bol. Stál tiež na čele akciovej spoločnosti obchodného mlyna v Košiciach a vyvíjal rad ďalších aktivít.

Kráľovský komisár pre Sedmohradsko

Rakúsko-uhorské vyrovnanie roku 1867 vytvorilo nové podmienky, otvorilo nové perspektívy a poriadne zamiešalo životom mnohých ľudí, ba i národov. Aj pre E. Péchyho to bol významný životný medzník. Uhorská vláda si ho totiž vyhliadla na najvýznamnejšiu a najväčšiu misiu jeho doterajšieho života. Vymenovala ho za kráľovského komisára s plnou mocou pre Sedmohradsko s cieľom uskutočniť úniu a integrovať túto oblasť do celouhorského celku. Sedmohradsko bolo tak so svojim multietnickým charakterom najviac zasiahnuté dôsledkami vyrovnania.

Zámer Júliusa Andrášiho bol jasný. Dobre poznal Péchyho pracovitosť a lojálnosť, navyše potreboval na túto funkciu domácimi pomermi nezaťaženého človeka, ktorý bol schopný rozpliesť klbko národnostných rozporov a rôznych politických záujmov. Hoci sa očakávalo, že Péchyho misia v Kluži bude trvať len jeden-dva roky, nakoniec zostal v Sedmohradsku až do roku 1872. Počas tohto pôsobenia sa mu podarilo prakticky zavŕšiť úniu Sedmohradska s ostatným Uhorskom, ale rozpory vnútri tamojšej spoločnosti sa mu napriek vo všeobecnosti ústretovému prístupu odstrániť nepodarilo.

Vrátil sa do Budapešti, kde sa v stredobode politického diania podieľal na formovaní konzervatívneho prúdu v rámci vládnej Deákovej Strany vyrovnania. Roku 1872 prijal ponuku mesta Kluž a po voľbách sa stal poslancom snemu, čím naďalej udržiaval kontakt so sedmohradským prostredím a jeho problémami. Rovnako udržiaval kontakt s Košicami, kde sa zúčastňoval na rôznych aktivitách aj počas trvania svojho komisariátu.

V celoštátnom parlamente sa sústredil najmä na riešenie finančných problémov Uhorska. Stál na čele výboru pre colné a obchodné záležitosti. Roku 1878 v súvislosti s hektickými parlamentnými diskusiami o okupácii Bosny a Hercegoviny a jej predpokladanými dôsledkami opustil vládnu Liberálnu stranu.
Vo voľbách roku 1881 Péchy po takmer pätnástich rokoch zastupovanie Sedmohradska, resp. Kluže, a pokračoval v parlamentnej dráhe ako poslanec za vládnu Liberálnu stranu, zastupujúci tentoraz slobodné kráľovské mesto Košice. Jeho košická voľba mala pomerne hladký priebeh, ak nepočítame, že sa objavili hlasy poukazujúce na Péchyho nejasnú minulosť počas revolučných rokov 1848--18949. Programom E. Péchyho bola korekcia nového daňového zaťaženia, vystupovanie proti redukciám v armáde, úspornosť vo finančnej administratíve, stabilizácia a lepšie dotovanie autonómnej administratívy, nevyhnutné investície, prijatie nových pravidiel árendy. Podľa Kaschauer Zeitung to boli "veľké myšlienky pravého štátnika".

V predvečer parlamentných volieb roku 1884 sa výkonný výbor Liberálnej strany v Košiciach rozhodol deputáciou presvedčiť Péchyho na ďalšiu kandidatúru. Ten ju však zo zdravotných dôvodov odmietol a jeho názor nezmenila ani intervencia ministerského predsedu Kolomana Tisu (Tiszu). Péchyho poslanecký post v Košiciach nakoniec zaujal spisovateľ Mór Jókai.

Ako "verný syn župy" sa E. Péchy na sklonku svojho života i politickej kariéry roku 1884 stiahol z veľkého politického javiska, aj keď ešte pôsobil v hornej snemovni parlamentu. Panovník ho vymenoval za kráľovského hlavného komorníka. Péchy sa zdržiaval v Košiciach a neskôr vo svojom rodisku, hoci sa zjavoval na verejných zasadnutiach Abovskej župy a podieľal sa na jej rozhodnutiach.

Zomrel v lete roku 1889 v rodisku, kde je aj pochovaný. V jeho osobe stratili Košice, Abovská župa i Uhorsko úradníka v pravom zmysle slova, pre ktorého boli kľúčové nie slová a prejavy, ale činy, či už vo forme úradných opatrení, legislatívnych zmien alebo každodennej činnosti. Aj preto bol Emanuel Péchy viac úradníkom než politikom. V duchu životného konzervativizmu uprednostňoval tradičné hodnoty, postupnosť krokov i systematickú prácu. Jej výsledky sú preto viditeľné aj po stopäťdesiatich rokoch.

Prof. PhDr. Roman Holec, CSc. (1959),
 pôsobí na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Zaoberá sa dejinami 19. a začiatku 20. storočia so špecializáciou na hospodárske a sociálne dejiny. Autor viacerých kníh a takmer stovky vedeckých štúdií.

Doc. Dr. Judit Pál (1961),
 prednáša históriu na Univerzite Babes-Bolyay v Kluži. Zaoberá sa dejinami Sedmohradska v 18. -- 19. storočí. Z problematiky dejín miest a urbanizácie napísala dve knižné publikácie.

Ilustrácia:
Gróf Emanuel Péchy ako kráľovský komisár Sedmohradska


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.