História - Revue o dejinách spoločnosti
Archív | Autori | Pokyny pre autorov | Predplatné časopisu | Knihy | Tiráž
 

Aktuálne číslo

Vážení priaznivci Histórie, redakcia časopisu pre Vás pripravila digitálnu knižnicu. Jednotlivé ročníky a čísla (do roku 2016) si môžete pozrieť vo Virtuálnej študovni.

História 6/2018

Vychádza 6x ročne

ISSN 1335-8316
(tlačené vydanie)

História - Revue o dejinách spoločnosti

Práca v zahraničí, EÚ

Hurghada / Hurgada

Sharm El Sheikh

Mallorca

Rhodos

Cyprus

HISTÓRIA - DARČEK - Mimoriadna ponuka pre nových odberateľov!
Drobničky

Majstrovstvá republiky v autostope

"Autostop je romanca," spieva sa v jednej slovenskej pesničke. Skutočne, existuje nemálo ľudí, ktorí v tomto spôsobe cestovania vidia nielen uspokojenie túžby cestovať aj pri minimálnych finančných prostriedkoch, ale i dobrodružstvá a vzrušenie s tým spojené. Mladí podnikavci v Československu sa svojou zaujímavou aktivitou v 80. rokoch 20. storočia rozhodli podporiť dobrodružnú stránku autostopu a dali si za cieľ odbúrať predpojatosť proti stopárom. Pokiaľ v USA roku 1972 uvažovali o zákaze stopovania a v Poľsku i Maďarsku zaviedli pre stopárov špeciálne preukazy, v Československu priaznivci tejto formy cestovania zorganizovali celoštátne majstrovstvá. V tomto desaťročí sa uskutočnilo niekoľko úspešných ročníkov súťaže dvojíc. Konkrétne na štvrtom ročníku sa zúčastnilo 72 párov, ktoré súťažili v kategórii mužské, ženské a miešané. Trasa merala okolo tisíc kilometrov a viedla po Čechách a Morave v smere Ostrava - Olomouc - Hradec Králové - Praha - Karlove Vary - Plzeň - Tábor - Brno - Přerov - Kopřivnice. Podmienkou účasti bol vek nad 18 rokov. Súťažiaci sa na trase mohli pohybovať výhradne autostopom, pričom vodiči, ktorí ich odviezli, dostali od nich zlosovateľné kupóny. Len v mestách, ktorých prechod musel byť potvrdený pečiatkou niektorej inštitúcie, mohli použiť prostriedok verejnej dopravy. Že takáto súťaž na odbúranie predpojatosti voči stopovaniu bola potrebná, svedčí aj odpoveď jedného pána, ktorý súťaž komentoval slovami: "U nás sú takí, čo nemajú peniaze? Naša mládež dostáva dosť peňazí od rodičov a dokáže sa zabávať len za ich alebo za cudzie peniaze. Za cudzie, to sa jazdí!"

- rog -


Stroj do vrecka

Do druhej polovice 20. rokov 20. storočia si písanie na stroji vyžadovalo sediacu polohu a neustále sledovanie klávesov. To sa skončilo po tom, čo si na patentovom úrade v Prahe akademický sochár z Krásna v Trenčianskej župe Vojtech Ihriský dal zaregistrovať patent vreckového písacieho stroja, ktorý dobová tlač prezentovala ako "zdokonalené spojenie stroja s mozgom". Stroj malých rozmerov používateľ vložil do vrecka a oddelenú klávesnicu držal v dlani, takže písať mohol napríklad aj počas chôdze či pri ceste v nejakom dopravnom prostriedku. Autor ho odporúčal študentom, vojakom, policajtom, redaktorom, ľuďom na schôdzach a všetkým, ktorí si potrebujú rýchlo zaznamenávať údaje. K jeho výhodám patrilo, že si nevyžadoval väčšie technické zručnosti a dalo sa na ňom písať rýchlosťou stenografa i pri neveľkom cviku. Vynález ohlásili aj na patentovom úrade v Amerike a v západných európskych krajinách. Na Slovensku sa, bohužiaľ, nenašli dielne, ktoré by takýto originálny stroj vedeli vyrábať.

- rog -


Vďaka, predkovia!

V meste Hewlett na Long Islande žila chudobná pomocníčka v domácnosti a manželka rovnako málo zarábajúceho šoféra Lilly Priorová. Roku 1927 dostala od notára z Anglicka prekvapujúci list. Dozvedela sa, že po dlhých sto rokoch sa konečne zavŕšil súdny proces, ktorý viedli jej predkovia, a posledná inštancia definitívne rozhodla v ich prospech. Dva a pól milióna libier, ktoré vysúdili, pripadajú jedinej dedičke - jej. Notár sa na potenciálnu boháčku obrátil s otázkou, či je ochotná sumu prevziať. Odpovedala kladne a tlači prezradila svoj zámer za peniaze zriadiť azyl pre pomocníčky v domácnosti.

- rog -


Kuriozity fľašovej pošty

Do výbavy správneho námorníka akiste patrí fľaša, ktorá v prípade nešťastia môže byť poslednou nádejou na privolanie pomoci alebo šíriteľom zvestí o smutných osudoch stroskotancov. Japonský námorník Macujama sa v 18. storočí vybral hľadať morské poklady. Loď stroskotala a on, zomierajúci od hladu a smädu, poslal vo fľaši správu o svojom osude. Oceán priniesol fľašu podivuhodne presne - do dediny, kde sa Macujama narodil, ale až 50 rokov po jeho smrti. Na základe vodnej pošty sa podarilo usvedčiť zločinca, ktorým bol vážený kupec z Jamajky. Anglickí vojenskí námorníci na začiatku 19. storočia ulovili žraloka v miestach, kde pred časom stroskotala loď obávaného piráta Grahama. V útrobách žraloka našli kazetu s dokumentmi, ktoré kupca usvedčovali zo spolčenia sa s pirátom, na základe čoho ho popravili. Osud sa zaujímavo zahral aj s fľašovou poštou nemeckej vzducholode počas prvej svetovej vojny roku 1916. Vzducholoď sa zrútila do Severného mora a posádka vysielala signálne rakety, ktoré zahliadla britská mínolovka Kráľ Juraj V. a vyplávala jej na pomoc. Avšak britský kapitán z obavy nad početnou prevahou nemeckej posádky s odôvodnením, že ide po pomoc, dal povel odplávať, pričom nemal v úmysle vrátiť sa po stroskotancov. Na potápajúcej sa vzducholodi však ešte stihli napísať na papier meno britského kapitána, ktorý ich ponechal strašnému osudu, a odkaz s vysvetlením okolností poslali vo fľaši po mori. O niekoľko mesiacov mínolovku Kráľ Juraj V. zajali Nemci. Britskému veliteľovi predložili usvedčujúci dôkaz, ktorý k nim priplával vo fľaši, okamžite ho postavili pred vojenský súd a napokon ho zastrelili za "úkladnú vraždu - odmietnutie pomoci stroskotancom na mori." Istá austrálska loď mala po stroskotaní v polovici 20. storočia veľké šťastie, pretože ju objavila a zachránila okoloidúca rybárska loď. Kapitán sa rozhodol skončiť s kariérou a usadil sa v domčeku na pobreží mora. Na jeho veľké prekvapenie k nemu priplávala fľaša s vlastnoručne napísaným odkazom, ktorú pred troma rokmi ako stroskotanec hodil do mora. Roku 1942 sa v malom člne na mori stratil istý muž. Po siedmich mesiacoch našli správu vo fľaši, kde majiteľ oznamoval svojej žene: "Samozrejme sa začuduješ, keď sa dozvieš, čo sa mi stalo. Pokazil sa mi motor a odnieslo ma na šíre more. Zbohom!"

- rog -


Z rímskeho stola

Gurmánski starí Rimania uprednostňovali pred chudou hovädzinou tučné bravčové mäso. Z prasiat, ktoré dovážali zväčša z Alpskej Gálie a z Hispánie, dokázali spracovať takmer všetky ich časti vrátane vnútorností. Medzi obľúbené patrili aj divoké prasatá, jahňacina, králiky dovážané z Baleárskych ostrovov či na špeciálnych statkoch chované zajace. Kuchári pripravovali paštéty, klobásy i jaternice, kombinovali rôzne druhy mäsa. Teplé mäsové výrobky sa v akýchsi "fast foodoch" predávali na ulici v stánkoch, pri cirku i v kúpeľoch. Rimania popri bežnej hydine ako sliepky, kurence, kačky, husy, prepelice alebo veľmi žiadané holuby konzumovali veľa vtákov, ktoré by sme už dnes asi na tanier nepoložili. Rôznych operencov lovili alebo chovali vo vilách v aviáriách a pripravovali z nich špeciálne pochúťky, napríklad jazyk plameniaka, slávika, drozda alebo papagája. Na mäso sa pestovali aj bažanty, pôvodom z Pontu, ďalej pštrosy, pávy. Sliepky sa, rovnako ako dnes, chovali na mäso aj pre vajcia, ktoré sa jedli surové i varené a používali sa aj na zahustenie do cesta. Rimania vo veľkej miere využívali plody mora. Obľubovali parmu morskú, úhora, morské šťuky, jesetery, tresky, tuniaky, mečiare, pochúťkou boli solené ryby dovážané z Čiernomoria, za Sardínie a z Hispánie. Chutili im ustrice, ktoré bohatší občania chovali vo vlastných nádržiach.
Rimania používali do jedál celý rad prísad, ktorých cena veľakrát prevyšovala cenu samotného mäsa. Vyskytovali sa v kombináciách, ktoré nám dnes znejú trochu čudne, napr. holub dusený s čiernym korením, datľami, medom, octom, vínom, olejom a horčicou. Rímsku kuchyňu charakterizovali rôzne omáčky a šťavy, z ktorých bola veľmi populárna napr. omáčka garum. Jej produkciou sa preslávili Pompeje, po ich zničení sa dovážala z Hispánie. Bola to kvasená šťava zo zmesi rýb a rybacích vnútorností, ktorá sa nasolila a nechala na slnku, až kým dokonale neskysla a vzniknutá tekutina sa prefiltrovala.

- rog -


Humorikon

Josif Vissarionovič Stalin sa v 50. rokoch 20. storočia objavoval aj na miestach, ktoré boli storočia vyhradené pre cirkevné potreby (božie muky v Čechách roku 1950). Foto: ŘEHÁKOVÁ, H. - VESELÝ, D.: Zakázané dějiny ve fotografiích ČTK. Praha 1999.

Text pod rámček "Hľadáme"
Ukážka predvolebnej agitácie humoristického časopisu Kocúr z roku 1927.


 

Virtuálna základňa a sprievodca milovníkov histórie!

Do Vašej pozornosti ďalej odporúčame:

Historický ústav SAV | Historický časopis | Historické štúdie | Forum Historiae | Slovanské štúdie | Slovenská historická spoločnosť pri SAV | SNKH | SDKSVE pri SAV | Dejiny.sk

Prehlásenie o ochrane osobných údajov získavaných cez internetové stránky

COPYRIGHT © 2000 - 2019 HISTÓRIA. ISSN 1335-8316, ISSN 2585-9080. ALL RIGHTS RESERVED. Made in Slovakia.