Milan Hodža – slovenský priekopník európskej integrácie

K tradícii slovenského proeurópskeho politického myslenia

Pavol Lukáč

Pri dnešnej živej diskusii o budúcej podobe Európy sa často odvoláva na myšlienky “otcov zakladateľov” Európskej únie – Schumanna, Monneta, Adenauera, De Gaulla či De Gasperiho. Do tzv. finalité diskusie by sa mali zapájať aj kandidátske krajiny zo strednej a juhovýchodnej Európy. Práve v týchto krajinách v dejinách existovalo množstvo osobností, ktoré mysleli a konali pre jednotnú Európu. Idea jednotnej Európy totiž vznikla v strednej Európe, aby sa napokon po druhej svetovej vojne realizovala v Európe západnej. Je dobré vracať sa k našim dejinám proeurópskeho politického myslenia, ktoré môže byť nielen skvelou politickou tradíciou, ale v istom zmysle aj kompasom na ceste za naším európskym cieľom.

Na Slovensku bol predstaviteľom tohto prúdu jedinečný politik a publicista Milan Hodža (1878–1944). Tento významný česko-slovenský štátnik a politický mysliteľ bol po celý svoj aktívny život presvedčeným stúpencom spolupráce a neskôr integrácie nielen stredoeurópskych národov, ale aj národov celej Európy. Už ako mladý novinár a poslanec uhorského snemu počas habsburskej monarchie spolupracoval s mnohými predstaviteľmi národov žijúcich v ríši. Práve s nimi (išlo o Čechov, Rumunov, sedmohradských Nemcov a Chorvátov) sa zapojil do tzv. belvederskej dielne, zoskupenej okolo následníka trónu Františka Ferdinanda d´ Este, ktorá chcela pretvoriť monarchiu na Spojené štáty Rakúsko-Uhorska, kde by všetky národy mali svoju vlastnú autonómiu a zároveň by sa podieľali na vládnutí v ríši. Tento politický koncept ideovo vychádzal z knihy sedmohradského politického spisovateľa Aurela Popoviciho pod názvom Die Vereingten Statten von Gross-Österreich (Spojené štáty Veľkého Rakúska), v ktorej autor navrhoval pretvorenie habsburskej ríše na federalizovanú monarchiu pätnástich autonómnych celkov. Už tento model nápadne pripomína utváranie jednotnej Európy a takáto federalizovaná monarchia mohla byť predobrazom celej federalizovanej Európy. Plán, ktorému aj tak stálo v ceste množstvo praktických problémov, však bol definitívne pochovaný po atentáte v Sarajeve.

Slovenská otázka ako otázka európska

Milan Hodža vo svojej politike, a to aj veľmi konkrétnej a pragmatickej v záujme slovenskej veci, pozorne vnímal európske dianie a medzinárodnú politiku, keďže chápal, že v Európe sa v mnohom rozhoduje aj o osude malých národov. V tomto sa líšil od iných slovenských politikov, ktorí tradične trpeli provinciálnym nazeraním na slovenské problémy, často izolovane od celoeurópskeho diania, a boli plní ilúzií o pomoci slovanského Ruska, bez vecnej analýzy medzinárodnej politiky medzi veľmocami. Hodža – podobne ako T. G. Masaryk, ktorý považoval českú otázku za otázku svetovú – vnímal prepojenie slovenského demokratizačného vývinu v závislosti od pohybov v Európe a v širšom svete. Jeho dlhoročný priateľ, britský historik Seton Watson, o ňom neskôr napísal, že “sa vymanil skôr než ktokoľvek iný z provinciálneho nazerania a hľadel na slovenský problém v celom jeho rozsahu ako na dôležitú súčasť celej európskej situácie”.

Hodža mal počas svojej politickej kariéry ambíciu rozhodovať i na poli zahraničnej politiky a mimoriadne sa v nej aj angažoval. Napokon, mal na to všetky predpoklady. Bol politicky veľmi vzdelaný a zároveň bol polyglotom – ovládal sedem jazykov. Od svojej mladosti komunikoval s poprednými štátnikmi a diplomatmi rôznych národov. Ako 27-ročného poslanca uhorského snemu si ho vybral za svojho dôverníka následník trónu František Ferdinand, rumunský cisár Karol I. ho prijal na audiencii, počas ktorej sa živo zaujímal o jeho názory na vývin v monarchii po prvej balkánskej vojne. Jeho zahraničnopolitické aktivity ešte vzrástli po vzniku ČSR, keď sa niekoľkokrát stal ministrom rôznych rezortov a roku 1935 ministerským predsedom i ministrom zahraničia, hoci len nakrátko.

Práve v tom čase sa usiloval zamedziť Hitlerovým snahám o expanziu do strednej Európy. Rakúsko chcel zapojiť do stredoeurópskej spolupráce, ktorá spočiatku mala mať hospodársky charakter a neskôr mala prerásť do politickej a bezpečnostnej oblasti. V roku 1936 predostrel Dunajský plán, pre ktorý sa neskôr ujal názov Hodžov plán. Išlo o utvorenie homogénneho hospodárskeho priestoru v strednej Európe odstránením colných bariér a zriadením akejsi zóny voľného obchodu. Plán síce v tom čase nenašiel ohlas, ale v mnohom ho možno považovať za plán v politických kontúrach podobný povojnovým snahám o francúzsko-nemecké najskôr hospodárske zblíženie, ktoré za istý čas prerástlo do úzkej politickej koncentrácie a do vzniku európskeho integračného motora.

Federácia v strednej Európe

V období emigrácie, resp. počas druhej svetovej vojny rozvíjal Hodža svoj projekt federácie slobodných štátov strednej Európy, ktorý sa mal zriadiť po skončení vojny a malo ho tvoriť osem štátov – štyri slovanské a štyri neslovanské. Išlo o Poľsko, ČSR, Rakúsko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Juhosláviu a Grécko. Svoj plán podrobne opísal v knihe Federation in Central Europe (Federácia v strednej Európe). Vznik stredoeurópskej federácie mal jednak zamedziť mocenským tlakom do tohto priestoru, nastoliť kooperatívnu atmosféru medzi stredoeurópskymi národmi, ale zároveň vytvoriť silný bezpečnostný pilier, na ktorom sa mohla stavať celoeurópska architektúra. Hodža si po celú svoju politickú činnosť uvedomoval, že len jednotná a silná stredná Európa sa môže efektívne zapojiť do celoeurópskej politiky, inak sa stáva obeťou veľmocenských chúťok veľkých štátov. V už spomínanej knihe napísal, že “každá európska – a celoeurópska spolupráca zvlášť – potrebuje regionálne zoskupenia, na ktorých môže stavať”. Hodža bol po celý čas emigrácie odporcom koncepcií sféru vplyvu a najvýraznejším Benešovým oponentom zahraničnej politiky, ktorý chcel viazať bezpečnosť Československa na veľmoci a po mníchovskom sklamaní zo Západu sa čoraz väčšmi orientoval na Sovietsky zväz. Krátko pred smrťou v memorande Európa na križovatkách, ktoré poslal americkému Štátnemu departmentu, sa usiloval varovať pred hrozbou sovietizácie strednej Európy. Memorandum sa končilo prorockou myšlienkou: “Iba slobodná stredná Európa bez sfér a skôr či neskôr stredoeurópska federácia dokážu účinne zabrániť Nemecku, aby znova získalo hegemóniu v strednej Európe alebo aby dosiahlo vedúce postavenie v budúcej Európe. So slobodnou, zjednotenou strednou Európou, s Francúzskom, ktoré sa znova vzchopí a, s Ruskom, ktoré podporí európsku a medzinárodnú spoluprácu, bude Nemecko iba silným partnerom, ale nie diktátorom. Bez slobodnej strednej Európy niet zábezpeky, že Európu a niektorých jej zámorských susedov nezachváti totalitárny imperializmus.”

Hodža a paneurópske hnutie

V medzivojnovom období najkoncíznejšie spracoval potrebu celoeurópskeho zjednotenia gróf Coudenhove-Kalergi vo svojej knihe Paneurópa, ktorá nielen pomenovala, prečo sa musí Európa politicky zjednotiť, ale tiež naštartovala paneurópske hnutie v mnohých európskych krajinách. Vo vtedajšom Československu si tieto myšlienky čoskoro našli stúpencov medzi politikmi, ale aj intelektuálmi a strednou vrstvou. Sám prezident Masaryk sa vyjadril, že keby bol mladší, venoval by sa tejto myšlienke po celý život. Coudenhove-Kalergi si veľmi dobre rozumel s M. Hodžom. Vo svojich spomienkach napísal, že Hodža bol “skutočným Európanom”, oslobodeným od akéhokoľvek nacionalizmu, ktorý spolu s francúzskym politikom L. Barthouom a rakúskym kancelárom E. Dollfussom patril medzi najväčších podporovateľov paneurópskeho hnutia v medzivojnovej Európe.

Hodžovi sa skutočnému uznaniu zrejme dostalo až po smrti (aj to iba za železnou oponou), keď sa stredná Európa stala obeťou Stalinovej mocenskej zvôle a z veľkolepých plánov stredoeurópskej integrácie zostalo len množstvo zaujímavých podnetov. Pravda, na západ od stredu Európy sa začali mnohé Hodžove myšlienky uskutočňovať v politickej realite vzniku Európskeho spoločenstva. Pri siedmom výročí jeho smrti americký diplomat De Witt C. Poole, ktorý s Hodžom spolupracoval v rádiu Slobodná Európa, povedal: “Milan Hodža svojím medzinárodnopolitickým konceptom nepatrí len Slovákom a Čechom. Jeho osoba predstavuje dosiaľ najväčšiu účasť na výstavbe zjednotenej Európy. Hodža patrí teda celej Európe.”

Hodžovo politické motto by mohla predstavovať jeho myšlienka, že “slobodu a bezpečnosť malých národov môže zaručiť jedine federácia”. Jeho pevné presvedčenie o potrebe integrácie Slovenska do väčších politických celkov vo vlastnom záujme Slovenska a v záujme jeho rozvoja, prosperity a zmysluplnej existencie v meniacich sa celosvetových podmienkach by sa mohlo preto stať leitmotívom našich súčasných snáh.

Mgr. Pavol Lukáč (1970) – vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Okrem toho absolvoval viacero študijných pobytov v zahraničí (NSR a USA). V súčasnosti pracuje vo Výskumnom centre Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Je šéfredaktorom po anglicky vydávanej revue Slovak Foreign Policy Affairs.

Odporúčaná literatúra:

HODŽA, M.: Federácia v strednej Európe a iné štúdie. Kalligram, Bratislava 1977.
Milan Hodža – štátnik a politik (zborník). Veda, Bratislava 1994.

Texty pod foto

1. Dvaja štátnici a politici - T. G. Masaryk a Milan Hodža
2. M. Hodža pri podpise ústavného sľubu