Časopis História sa zapojil do projektu organizovaného Ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej republiky (SR), ktorého cieľom je zvýšiť informovanosť občanov o integračnom procese. Belasé stránky nášho časopisu poskytujú jednu z mála možností nazrieť do širších historických súvislostí vojensko-politickej problematiky. Prílohou chceme prispieť k informovanosti našich čitateľov a umožniť objektívnejšie hodnotenie ekonomického a vojensko-politického integračného úsilia Slovenska. Strategická poloha v stredoeurópskom priestore postavila Slovensko pred otázky vojenskej súčinnosti, spolupráce a koordinácie. Táto problematika sa našej krajiny úzko dotýkala v minulosti, súčasnosti a ani v budúcnosti sa nebude dať obísť. Pre čitateľov sme pripravili tematický blok o vojenských misiách na Slovensku, ktorý má za úlohu priblížiť toto teritórium ako strategicky zaujímavú oblasť. Zachytáva vojenské pôsobenie mocností od vzniku Česko-slovenskej republiky (ČSR) roku 1918 cez účinkovanie Francúzska v období medzivojnovej ČSR až po vojenskú aktivitu štátov vyvolanú okolnosťami druhej svetovej vojny.

Talianska vojenská misia

Marián Hronský

Česko-slovensko bolo v čase svojho vzniku odkázané na pomoc mocných spojencov. Ako jeden z prvých štátov podalo mladej republike pomocnú ruku Taliansko, za čím sa, pravda, popri vedomí potreby chrániť výdobytky víťazov prvej svetovej vojny skrývali aj zámery preniknúť do stredoeurópskeho priestoru. Tu sa však začali križovať veľmocenské záujmy, ktoré pripravili rušné chvíle všetkým zúčastneným stranám.

Keď bol na konci októbra 1918 vyhlásený česko-slovenský (čs.) štát, jeho zhruba 100 000 príslušníkov zahraničného vojska – légií – ešte stále bojovalo po boku Dohody na rôznych frontoch v Rusku, vo Francúzsku a v Taliansku. V prvom období svojej existencie mohla nová republika disponovať iba tvoriacimi sa jednotkami domáceho vojska, spočiatku organizovanými len z radov dobrovoľníkov. Išlo o nepočetné a slabo vyzbrojené nepravidelné jednotky, keďže vojaci vracajúci sa z frontu odchádzali domov bez toho, aby sa hlásili na kompetentných úradoch. Napriek tomu sa do konca roka 1918 podarilo postaviť 38 poľných práporov. Uplatnenie novej štátnej moci na území celej republiky bolo preto dosť náročným procesom. Okrem českého pohraničia a Tešínska najvážnejší problém predstavovalo nastolenie a presadenie čs. moci na Slovensku, kde po ozbrojenom zásahu maďarskej vlády M. Károlyiho v polovici novembra 1918 stroskotala prvá etapa vojenského obsadzovania jeho územia málopočetnými jednotkami domáceho čs. vojska. Od toho času sa tiež množili naliehavé výzvy, ktoré Praha adresovala ministrovi zahraničných vecí Edvardovi Benešovi do Paríža a požadovala v nich požadovala urýchlený návrat vojska z Francúzska a Talianska do vlasti.

Prím Talianov

Edvard Beneš začiatkom novembra 1918 v správe pražskému Národnému výboru hovoril nielen o rýchlom príchode čs. vojska z Talianska a Francúzska, ale aj o vyslaní francúzskych a talianskych jednotiek Dohody do ČSR. Francúzsku pomoc konkretizoval na jednu divíziu a po prvý raz sa zmienil o tom, že budúce organizovanie čs. armády “se musí dít pod vlivem francouzským z důvodů politických, protože Francie bude mít ohromný vliv na konferenci mírové a Francie bude nás vždycky ve všem podporovat”. Napriek podpore ministra zahraničných vecí Stephena Pichona ministerský predseda Georges Clemenceau rozhodne odmietol poslať francúzske jednotky na Slovensko a ČSR sa v kritickej chvíli musela uchádzať o priamu vojenskú pomoc inde. Beneš sa z Paríža sťažoval: “Zde mění plány den co den. Slíbili nejdříve divizi naši a francouzskou, pak slíbili, že pošlou divizi z Uher k nám, nyní zase říkají. . .abychom své území svým vojskem ochránili. Krátce. . . provedeme tudíž věc následující. Během nejkratší doby začnou přijíždět naše oddíly vojenské, nejdříve ty z Itálie, pak také ty zdejší. Generál Piccione si jistě pospíší, aby to šlo co nejrychleji.” Beneš sa nemýlil, pretože novovymenovaný veliteľ čs. vojsk v Taliansku gen. Luigi Piccione mal svoje ambície.

Čs. légie v Taliansku sa budovali na základe zmluvy z apríla 1918, ktorú podpísali gen. Milan Rastislav Štefánik a ministerský predseda Vittorio Emmanuele Orlando. V druhej polovici augusta boli nasadené na front medzi Gardským jazerom a riekou Adiža. Ich jadro tvorila 6. čs. strelecká divízia. V novembri 1918 sa definitívne rozhodlo z novovycvičených jednotiek utvoriť ešte 7. čs. streleckú divíziu a tým aj celý armádny zbor, ktorý sa formoval už v podmienkach prímeria. Jeho veliteľom sa stal gen. Piccione. Čs. armádny zbor v Taliansku mal okolo 20 000 osôb a skladal sa zo 6 streleckých plukov s číslicami 31 – 35 a 39 (zložený z bývalých výzvedných rôt), dvoch delostreleckých plukov a jednej jazdeckej eskadróny. Popri tejto hlavnej bojovej sile sa začínali formovať aj tzv. domobranecké prápory ( 56 týchto práporov tvorilo spolu 60 000 príslušníkov), ktoré však už nemali legionársky charakter a vracali sa do vlasti až neskôr.

Presun čs. zboru z Talianska do ČSR riešila nová dohoda. Prvým krokom bolo rokovanie s talianskymi zástupcami v novembri 1918 v Paríži – po tom, čo Francúzi prejavili malú ochotu pomôcť pri odchode čs. légií z Francúzska. Talianske hlavné velenie prejavilo ústretovosť voči čs. požiadavkám, i keď z jeho strany rozhodne neabsentovala politická kalkulácia využiť túto cestu na prienik do priestoru nového stredoeurópskeho štátu. Taliani sa odmietavo stavali k myšlienke E. Beneša zveriť velenie čs. zboru v Taliansku francúzskemu generálovi, ktorá odrážala isté nepochopenie komplikovaného vzťahu medzi oboma románskymi mocnosťami. Toto napätie malo korene v dávnej minulosti a prvá svetová vojna ho v mnohom oživila.

Ovocie dohody

Náročné rokovania čs. strany s talianskymi vojenskými a politickými predstaviteľmi sa skončili v decembri 1918 v Ríme. Výsledkom bola Smlouva, týkající se italských kádrů přidělených československé armádě, mezi italskou vládou a vládou československou. V 13 článkoch a prílohe vyhradzovala všetky veliteľské funkcie v čs. zbore až po úroveň práporu, nehovoriac o personáli autoparku, špecializovaných jednotiek atď. pre Talianov. Pod výlučnú právomoc čs. vlády tak prechádzal bližšie neurčený počet talianskeho vojenského personálu, čím sa zároveň rešpektovala talianska požiadavka nepodliehať dôstojníkom druhej armády. Zmluva stanovovala iba práva a povinnosti talianskych dôstojníkov a vojakov, ktorí prišli s čs. zborom z Talianska do ČSR ako dobrovoľníci s neobmedzenou dĺžkou služby, v armáde slúžili za pevne stanovený plat a materiálne pôžitky pre dôstojníkov, poddôstojníkov aj mužstvo. Na rozdiel od neskoršej zmluvy s Francúzskom pojem vojenská misia pre taliansku prítomnosť v ČSR nemal zmluvný podklad, skôr charakter akejsi námezdnej dohody. Označenie misia sa ustálilo neskôr ako pendant k francúzskej vojenskej misii, aj keď isté opodstatnenie používať tento pojem dáva zmysel talianskeho poslania, resp. plnenia úloh v Česko-Slovensku v rokoch 1918 – 1919. Treba vyzdvihnúť, že Taliani nešetrili materiálnou pomocou – potravinami, poskytnutím vagónov i lokomotív, čo v čase, keď Taliansko samo naliehavo potrebovalo vlaky, znamenalo veľké gesto. Okrem delostreleckej a železničnej výzbroje poskytlo čs. zboru aj 300 nových nákladných automobilov, 3 000 koní a mulíc, rezervnú pušku pre každého vojaka. Tri vlaky viezli potraviny, ktoré mali zboru vydržať aspoň na 21 dní, pričom každá jednotka mala ešte zásoby na 7 dní. Išlo o veľkorysú a účinnú pomoc spriatelenej krajine, preukazujúc jej aj inak značné sympatie a dobrú vôľu. Práve v tomto kontexte paradoxne vyznieva konštatovanie, že čs. diplomacia nastúpila cestu, ktorú nemožno označiť za solídne partnerstvo, pretože už bola jednoznačne rozhodnutá pre francúzsku orientáciu a s Talianskom rokovala iba akosi z nevyhnutnosti.

Čs. zbor v Taliansku sa v polovici decembra 1918 horúčkovite pripravoval na odchod. Preprava zboru, ktorá si vyžiadala asi 3 000 vagónov v 73 vlakových súpravách, trvala 16 dní. Na konci decembra sa v Kroměříži usídlil so svojím štábom i veliteľ čs. zboru gen. Piccione, ktorý sa stal aj hlavným veliteľom čs. vojsk na Slovensku.

Úlohy

Legionárskemu zboru z Talianska pripadla úloha obsadiť prvú demarkačnú čiaru určenú v decembri 1918 Pichonovou nótou, čiže provizórnu hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom, ktorá sa tiahla takto: “Dunaj, od dnešnej hranice Uhorska až k rieke Ipeľ, odtiaľ tok rieky Ipľa až k mestu Rimavská Sobota, potom priama čiara od západu k východu až k rieke Uh a odtiaľ potom tok rieky Uh až ku hraniciam Haliča. Zverenú úlohu začala plniť 7. čs. strelecká divízia gen. G. Borianiho obsadením Bratislavy z 1. na 2. januára 1919. Jej pluky (č. 33, 34 a 39) mali potom obsadiť úsek prvej demarkačnej čiary od Bratislavy až po Lučenec. Obsadenie zostávajúcej časti až k Užskému priesmyku pripadlo 6. čs. streleckej divízii gen. G. Rossiho (31., 32. a 35. pluk), ktorá pri návrate zboru talianskej légie do vlasti tvorila záložné vojsko a hneď sa presunula do priestoru Poprad – Dobšiná – Levča. Obsadzovacia akcia demarkačnej čiary prebehla bez väčších bojov, dokonca oveľa hladšie, ako sa predpokladalo. Medzitým jednotky domáceho, čs. vojska obsadili vnútrozemie Slovenska a tak bola celá vojenská akcia, svojou povahou nielen obsadzovacia, ale aj oslobodzovacia, ukončená obsadením Slovenska 20. januára 1919.

Tým sa však vojenská angažovanosť talianskej légie, resp. vojenskej misie na Slovensku ani zďaleka neskončila. Jej jednotky museli v mnohom suplovať úlohu finančnej stráže, četníctva a vykonávať pohraničnú strážnu službu na obsadenej provizórnej nepokojnej hranici. Od prelomu januára a februára 1919 sa postavenie talianskej misie v ČSR začalo značne komplikovať nielen vo vnútropolitickej, ale aj v zahraničnopolitickej oblasti. Popri vojenskobezpečnostných problémoch okamžite nastali aj problémy komunikačné, zvlášť pokiaľ išlo o železničnú dopravu na území južného a východného Slovenska. Vojaci vrátane gen. Piccioneho, poukazujúc na vojenskostrategické faktory, prejavovali nespokojnosť s prvou demarkačnou čiarou a osobitne zdôrazňovali strategický význam Novohradských vrchov, Matry a Bukovských vrchov ako najvýchodnejšej hraničnej línie nového štátu. (Preto sa čs. delegácia na Parížskej mierovej konferencii roku 1919 domáhala novej demarkačnej čiary.) V súvislosti s februárovým štrajkom vojsko muselo zabezpečovať chod železníc, pôšt, elektrární a iných dôležitých podnikov. Veľmi napätá situácia sa vytvorila medzi maďarskými občanmi slovenského juhu, ktorí najskôr prijímali čs. vojsko dosť apaticky a možno aj s istou úľavou. V čs. legionároch odetých do talianskych uniforiem a vedených talianskymi dôstojníkmi videli spočiatku vojsko Dohody, čoskoro však spoznali skutočný stav veci. Otáľali uveriť faktu, že sa stali občanmi ČSR a budú nimi aj naďalej. Aj pod vplyvom budapeštianskej propagandy sa u maďarskej komunity na Slovensku hlboko zakorenený pocit nadradenosti voči Slovákom zmenil na nenávisť. Jej ostrie sa najprv obrátilo proti Čechom a čs. vojsku, v ktorom Maďari videli okupanta, utlačovateľa a nepriateľa. Verili, že Parížska mierová konferencia zvráti z ich hľadiska nehorázny a neudržateľný stav. Súčasne sa obracali na Budapešť, kde hľadali a aj nachádzali podporu a pomoc, ktorá ani zďaleka nebola len slovná. Dovtedajšia istá pasívna rezistencia Maďarov sa takmer za noc zmenila na aktívny odpor, ktorý zasiahol nielen juh, ale z veľkej časti aj východ Slovenska – teda práve oblasť obsadenú čs. legionárskym zborom z Talianska.

V tejto napätej situácii vyznievali veľmi nebezpečne rôzne sťažnosti a obvinenia z neschopnosti či priamo z paktovania talianskych dôstojníkov s Maďarmi a vôbec ich upodozrievanie z nelojálnosti voči čs. vláde, ktoré sa kopili na najvyšších miestach Ministerstva národnej obrany (MNO), vlády i v kancelárii prezidenta republiky. Hlasy oponujúce týmto obvineniam boli skôr výnimkou. Na stranu kritikov sa pridal aj minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár a napríklad už vo svojej správe o situácii na Slovensku z 27. februára 1919 napísal: “Talianski dôstojníci našej armády až do príchodu vlády do Bratislavy zjavne a nezakryto sympatizovali s Maďarmi, čo vo veľkej miere sťažovalo prácu našich administratívnych úradov.”

Aféra mocných

K otvorenému narušeniu dovtedy pozitívnej väzby ČSR na Taliansko a k prehĺbeniu naznačených komplikácií došlo po tom, čo 13. februára 1919 zavítala do Prahy Francúzska vojenská misia. Jej príchodu predchádzalo Benešove oficiálne požiadanie francúzskej vlády o vyslanie vojenskej misie (uskutočnilo sa až po uzavretí decembrových dohôd Talianska a ČSR) a následné uzavretie čs.-francúzskych zmlúv z 20. a 26. januára 1919. Francúzsky generál Maurice Pellé bol 17. februára vymenovaný aj za náčelníka Hlavného štábu čs. brannej moci. Na územie ČSR sa preniesli rozpory medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou, ktoré mali širšie veľmocenské, vnútropolitické i zahraničnopolitické pozadie, domáce i zahraničné dejiská a dohry, avšak nie je v silách tohto príspevku podrobnejšie analyzovať tento zložitý konflikt. V pozadí bol mocenský boj o vplyv v ČSR, pričom navonok sa javil ako kompetenčný spor o hlavné velenie na Slovensku medzi Pellém a Piccionem, na ktorý dal podnet rozkaz ministra národnej obrany Václava Klofáča z 20. marca 1919. Slovensko sa podľa neho delilo na dva vojenské obvody – západný zostával v podriadenosti gen. Piccioneho a východný sa prideľoval francúzskemu generálovi Edmondovi Hennocquovi. Tým sa však automaticky rušilo aj Hlavné veliteľstvo čs. vojsk na Slovensku na čele s gen. Piccionem, na čo generál okamžite rozhorčene zareagoval. Toto nariadenie údajne ťažko uráža jeho “hodnosť a prestíž” a ultimatívne predniesol, že ak mu nebude ponechané velenie nad celým Slovenskom, “budu žádat na své vládě o okamžité odvolání italské mise”. Beneš z Paríža oznamoval 31. marca 1919 prezidentovi Masarykovi, že otázka Pellé-Piccione “se komplikuje a stává se aférou diplomatickou velmi nepříjemného rázu. Italové začínají zde dělat veliké obtíže”. Do problému bolo zaangažované pražské MNO, gen. Pellé, taliansky veľvyslanec M. Lago, čs. vláda i prezident, ktorý poveril aj gen. Štefánika po jeho návrate zo Sibíri do Paríža riešením konfliktu. 22. marca 1919 sa odložil výkon rozkazu a gen. Piccione ešte zostal “komandantom Slovenska”. Hlavnou príčinou dočasného obratu však neboli intervencie talianskej diplomacie, ale boľševický prevrat 21. marca 1919 v Budapešti. Avšak spor sa tým neskončil, iba presúval svoje ťažisko na významnejšie fóra – do Paríža a Ríma – a začal nadobúdať charakter medzinárodnej aféry.

Keďže gen. Picciconemu zostala funkcia hlavného veliteľa čs. vojsk na Slovensku, pod jeho velením sa uskutočnil postup na druhú demarkačnú čiaru, ktorá viedla od hlavného toku Dunaja po hrebeňoch Novohradských vrchov, Matry a Bukovských vrchov k Miškovcu. Jednotkám 7. divízie gen. Borianiho sa podarilo pri maďarskom prepade Komárna v noci z 30. apríla na 1. mája 1919 i pri ďalších útokoch na línii Dunaja od Devína po Verovce odraziť nepriateľské útoky na dôležitých bodoch strategicky najdôležitejšej časti prvej i druhej demarkačnej čiary. Aj jednotky 6. divízie gen. Rossiho úspešne postupovali na juhovýchodnú časť druhej demarkačnej čiary s cieľom obsadiť Miškovec. Vôbec sa však nedarilo ďalším čs. jednotkám v bojoch o Salgótarján, čo napokon prinieslo celkový zvrat vo vývoji situácie. Po páde Miškovca 20. mája maďarská Červená armáda zatlačila všetky jednotky Piccioneho armádnej skupiny na východiskové pozície, z ktorých pred mesiacom začali postup na druhú demarkačnú čiaru.

Už o štyri dni neskôr MNO oznámilo, že talianske hlavné velenie vyhlásilo úlohu gen. Piccioneho v ČSR za skončenú. Keďže čs. vláda a najmä E. Beneš sa už dávnejšie usilovali o odvolanie talianskej vojenskej misie zo Slovenska, vojenské neúspechy Piccioneho armády ich zámer napomohli. I keď sa o osude tejto misie v ČSR v skutočnosti rozhodlo v Paríži a čiastočne v Ríme, šok spôsobený porážkou čs. vojska vyústil do záveru, že vinní boli “neschopní a zrádzajúci Taliani”. Skutočné príčiny boli omnoho zložitejšie. Gen. Piccione zobral uvedené nariadenie na vedomie a 30. mája 1919 telegraficky oznámil: “Ve 12. hodin v noci dne 31. května t. r. opustím svoje velení a téhož dne a hodiny zanechají také velení všichni velitelé italští”. Stalo sa tak vo veľmi kritickom čase, lebo maďarské vojsko práve v noci na 30. mája 1919 vpadlo na územie Slovenska. Výmenou talianskeho velenia za francúzske na Slovensku 1. júna 1919 sa oficiálne skončil aj spor Pellé-Piccione. Francúzsko definitívne vyhralo konkurenčný boj s Talianskom o vplyv v čs. ozbrojených silách, čo malo tiež svoju zahraničnopolitickú dohru v podobe mrazivého postoja Talianska k ČSR na mierovej konferencii a teraz už aj s evidentne promaďarským postojom.

Odporúčaná literatúra:

HRONSKÝ, M.: Boj o Slovensko a Trianon 1918 – 1920. Bratislava 1998.

PhDr. Marián Hronský, CSc. (1940),

od ukončenia štúdia na Karlovej univerzite v Prahe roku 1967 pracuje vo Vojenskom historickom ústave v Bratislave. Je autorom mnohých odborných štúdií a článkov, ktorých predmetom sú vojenské a politické otázky slovenských dejín v prvých desaťročiach 20. storočia. Z autorových monografií možno spomenúť Slovensko na rázcestí. Slovenské národné rady a gardy v roku 1918 (1976), Vzbura slovenských vojakov v Kragujevci (1982, 1988), Slovensko pri zrode Československa (1987), Boj o Slovensko a Trianon 1918 – 1920 (1998).

Obrázky:

1. Rovnošaty čs. légií (1919 – 1920). Taliansky, ruský a francúzsky legionár (Vojenské dejiny 4., farebná príloha)
2. Minister s plnou mocou pre správu Slovenska MUDr. Vavro Šrobár (v strede) s hlavným veliteľom čs. vojsk na Slovensku gen. Piccionem (vľavo) a veliteľom západnej skupiny čs. vojsk na Slovensku gen. Mittelhauserom v Bratislave v máji 1919.