Vojenské misie štátov protihitlerovskej koalície na Slovensku roku 1944

František Cséfalvay

Slovenské národné povstanie (SNP) zohralo významnú úlohu v antifašistickom zápase na domácej pôde. Zároveň však malo medzinárodnú dimenziu, ktorá vyjadrovala spoločný cieľ všetkých antifašistov – čo najlepšou medzinárodnou koordináciou poraziť nacizmus a fašizmus. Tento fakt ovplyvnil eminentný záujem štátov protihitlerovskej koalície skontaktovať sa so slovenskými povstalcami, poskytnúť im materiálnu pomoc, prípadne využiť potenciál povstania či získané informácie zužitkovať pri politických i vojenských rozhodnutiach. Povstalecké územie navyše ponúkalo vynikajúcu možnosť na rozvíjanie spravodajských aktivít v karpatskom priestore aj na preniknutie do susedných krajín.

SNP sa od vypuknutia v auguste 1944 stalo spojencom antifašistickej koalície. V československom (čs.) vysielaní BBC vtedy odznelo: “Vláda (čs. exilová) vyhlasuje týmto všetkých bojujúcich za súčiastku čs. brannej moci. Časťou čs. armády a spojeneckých vojsk sú teda všetky vojenské a partizánske jednotky a všetky jednotlivé osoby, ktoré sa na území Československa účastnia činne boja.” Všetky mocnosti protifašistickej koalície povstalcom na Slovensku postupne priznali štatút partnera vedúceho vojnu so spojeneckými vojskami (cobelligerent) .

Sovietska misia

Geograficky najbližšie k povstaleckému územiu sa nachádzala sovietska Červená armáda. Jej 1. ukrajinský front pod velením maršala Ivana Stepanoviča Koneva stál v čase začiatku SNP pred Karpatmi a Slovensko sa nachádzalo v jeho operačnom pásme. Priaznivé podmienky na nadviazanie priamych kontaktov medzi frontom a Povstaním tvorila skutočnosť, že povstalecké Slovensko disponovalo letiskami s možnosťou pristáť aj dopravnými lietadlami. Najväčšie a najvyužiteľnejšie z nich bolo letisko Tri Duby (dnes Sliač) . Popri materiálnej pomoci Povstaniu bolo veľmi potrebné nadviazať operatívne spojenie. V štábe maršala Koneva sa na tento účel zrodila myšlienka vyslať na Slovensko sovietskych odborníkov. Úlohou styčného dôstojníka poverili mjr. I. Skripku-Studenského, ktorý počas vojny získal bohaté skúsenosti – zúčastnil sa pohraničných bojov, bojov o Kyjev, Charkov i Stalingrad, roku 1942 ho vymenovali za zástupcu veliteľa špeciálneho oddielu, v nasledujúcom roku ho vysadili v Kurskej oblasti, kde pôsobil v nepriateľskom tyle a pol roka pracoval ako starší dôstojník rozviedky 1. ukrajinského frontu. Po vypuknutí SNP dostal inštrukcie a spoločne s veliteľom skupiny radistov G. J. Staľným odletel 6. septembra 1944 na Slovensko. Po pristátí na letisku Tri Duby ich predstavili veliteľovi povstaleckej armády (jej oficiálny názov bol 1. čs. armáda na Slovensku) gen. Jánovi Golianovi. Neskôr prileteli ďalší členovia sovietskej skupiny – radistka M. R. Rudinskaja (Šuščevová) , pobočník styčného dôstojníka kpt. S. I. Ryndin, zástupca styčného dôstojníka kpt. S. M. Terechov, dvaja radisti – por. S. P. Šanajev a staršina V. P. Kaplin, ktorí priviezli so sebou výkonnú armádnu rádiostanicu.

Major Skripka-Studenský spolu s príslušníkmi Golianovho štábu často navštevoval povstalecké frontové úseky, sledoval rozmiestnenie vojenských jednotiek na frontoch, stretával sa s politikmi na povstaleckom území, držiaval spojenie so skupinou plk. B. Čirskova, ktorá zabezpečovala vzdušný most medzi Slovenskom a Sovietskym zväzom (ZSSR), na Troch Duboch prijímala sovietske lietadlá so zásielkami rôzneho materiálu pre armádu i partizánov a zároveň zabezpečovala prevoz ranených do ZSSR. Skripkova misia sprostredkovávala požiadavky povstaleckého velenia sovietskym miestam a práve rozsiahla materiálna podpora bola najvýznamnejšou sovietskou pomocou. Na povstalecké územie sa zo ZSSR dopravilo vyše 600 ton materiálu, ručné zbrane (automatické pušky, samopaly, guľomety) i protilietadlové a protitankové zbrane, granáty a munícia rôzneho druhu. Prepravilo sa sem asi 2 000 osôb, z toho 1 928 príslušníkov 2. čs. paradesantnej brigády. Späť do ZSSR odletelo vyše 700 väčšinou ranených osôb a vyše 20 ton materiálu vrátane časti slovenského zlatého pokladu.

Rad otáznikov

O ostatnej činnosti vojenskej misie na Slovensku počas SNP možno pri nedostatku prameňov a svedectiev len uvažovať. Niečo naznačuje zloženie skupiny mjr. Skripku – takmer všetci členovia mali za sebou pobyt v nepriateľskom tyle zameraný na spravodajskú prácu a pravdepodobne absolvovali aj výcvik na odhaľovanie nepriateľov vo vlastných radoch. Na viacvrstvovú informačnú činnosť poukazujú napríklad výkonné rádiostanice členov sovietskej vojenskej misie, prostredníctvom ktorých udržiavali od začiatku pôsobenia na Slovensku spojenie so štábom maršala Koneva. Je teda oprávnené predpokladať, že misia pracovala aj pre vyššie zložky, pravdepodobne pre Generálny štáb Červenej armády alebo pre sovietsku tajnú službu NKVD. (To však nebolo nič mimoriadne, pretože aj v misiách iných mocností pracovali spravodajcovia.)

Na povstaleckom území sa stali viaceré prípady súvisiace s činnosťou sovietskych oddielov zvláštneho určenia, ktoré vykonávali aj špinavú prácu fyzickej likvidácie ľudí. Mnohé z nich však vzhľadom na súčasnú úroveň poznatkov nemožno osvetliť. Známe prípady únosu osôb z povstaleckého územia do ZSSR by sa pravdepodobne nemohli stať bez vedomia sovietskej vojenskej misie, napríklad únos slovenských generálov Jozefa Turanca a Ferdinanda Čatloša do Moskvy sa uskutočnil bez predchádzajúceho upovedomenia povstaleckého velenia v polovici septembra 1944, avšak už počas existencie vzdušného mosta a činnosti Skripkovej misie. Ďalším známym prípadom bol osud náčelníka štábu Východoslovenskej armády pplk. Františka Urbana. Po odzbrojení Východoslovenskej armády nemeckými vojskami sa pridal k partizánom V. A. Karasiova-Stepanova, s ktorými postupoval na povstalecké územie. Naposledy ho videli v Banskej Bystrici, kde jeho stopy zmizli a ani povojnové žiadosti čs. úradov na sovietske miesta nepomohli. Pplk. Urban sa z väzníc NKVD vrátil na Slovensko roku 1953 s podlomeným zdravím a krátko nato zomrel.

Koncom októbra 1944 sovietska vojenská misia spolu s Veliteľstvom 1. čs. armády ustupovala z Banskej Bystrice na Donovaly a chystala sa prejsť do hôr. Radisti si ponechali len jednu výkonnú stanicu, ktorou mohli udržiavať spojenie s 1. ukrajinským frontom. Na Kozom chrbte sa misia rozišla s Veliteľstvom 1. čs. armády, čím sa jej úloha ako styčného orgánu skončila. Jednotliví členovia sa pri prechode Nízkych Tatier pripojili k Hlavnému štábu partizánskych oddielov na Slovensku, ktorý sa preformoval na Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Československu. V rámci neho prešli vo februári 1945 cez front k sovietskym vojskám.

Americká misia

Prvým oficiálnym zdôvodnením americkej vojenskej misie na povstaleckom Slovensku bola evakuácia amerických letcov zostrelených nad týmto územím roku 1944. Americké kompetentné miesta požiadali ZSSR o súhlas na vyslanie vojenskej misie na územie, ktoré sa nachádzalo v jeho operačnom pásme a po kladnej odpovedi pristáli v nedeľu 17. septembra 1944 na povstaleckom letisku Tri Duby dve lietajúce pevnosti B–17. Posádku tvorilo 6 uniformovaných pracovníkov americkej spravodajskej služby Office of Strategic Service (OSS), ktorým velil námorný poručík James Holt Green a neskôr sa k nim pridali ďalší členovia skupiny, z ktorých niektorí mali slovenský pôvod.

Úlohou americkej misie bolo získavať informácie o dianí na povstaleckom území a zaisťovať prepravu amerických dodávok na Slovensko (por. Green priviezol rádiomaják typu Eureka na navigovanie lietadiel s americkými zbrojnými a materiálnymi dodávkami). Náplň práce ďalej obsahovala spravodajskú činnosť a jej rozšírenie mimo povstaleckého územia, o čo sa členovia misie neúspešne pokúšali prienikom do Čiech a na Moravu, do Maďarska, do Viedne a na nepovstalecké územie Slovenska.

Americká misia udržiavala kontakt s centrálou v južnom Taliansku v Bari, odkiaľ sa od konca roka 1943 riadili všetky zvláštne operácie Spojencov v strednej Európe. Por. Green hlásil gen. Wiliamovi Donovanovi v ústredí nedostatočné kapacity skupiny na získavanie informácií a požadoval vyslanie ďalšieho radistu, ako aj zaslanie materiálnej pomoci. Napriek úsiliu Greenovej skupiny Povstanie ďalšiu americkú pomoc – okrem zásielky, ktorú misia priviezla so sebou –, nedostalo. Navyše na Greenovu požiadavku poslať lietadlo z Bari na evakuáciu misie a 26 letcov priletelo 7. októbra na Tri Duby ďalších 14 príslušníkov OSS. S istou pravdepodobnosťou možno povedať, že nemeckí vojaci zachytili a dešifrovali správy vysielané z povstaleckého územia, pretože v čase Greenovej žiadosti o vyslanie lietadla z Bari sa zintenzívnilo nemecké bombardovanie Troch Dubov. V októbri 1944 sa zhoršili pracovné podmienky na povstaleckom území a ťažkosti neobišli ani americkú vojenskú misiu. V tretej októbrovej dekáde centrála OSS rozhodla ponechať v Banskej Bystrici iba dôstojníkov Greena, Horvatha, Browna, J. Schwartza-Krizana, J. Micana a Hallera. Ostatní sa mali vrátiť na americkú základňu najbližším lietadlom. Z neznámych príčin však lietadlo nepriletelo a členovia americkej misie spolu s letcami prežívali osud ustupujúcich slovenských antifašistov.

V horách

Keď vojenské a politické vedenie SNP ustupovalo na Donovaly, vysokí slovenskí vojenskí činitelia žiadali od Američanov obmedziť počet svojich členov vzhľadom na nadchádzajúce zásobovacie ťažkosti. Kapacitné aj iné dôvody však evakuáciu príslušníkov americkej misie neumožňovali a Američania boli nútení ustúpiť na Donovaly. Dňa 28. októbra sa por. Green spojil s Bari. Informoval o stave svojej skupiny, ktorá vtedy pozostávala z 37 ľudí vrátane letcov, zo 4 vysielačov im fungovali len dva a o niečo neskôr jeden sami zlikvidovali, keď uverili správe, že sa najneskôr do 5 dní spoja s vojskami Červenej armády. Američania odhadzovali zásoby potravín, konzervy i nadbytočný výstroj a spálili aj veľa nakrútených, ale nevyvolaných filmov.

Život Američanov v horách sprevádzali mnohé problémy, znásobené prenasledovaním nemeckými jednotkami. Dňa 7. novembra Nemci zajali šesťčlennú skupinu J. Schwartza v Mýte pod Ďumbierom a po prepade tábora na Soliskách sa počet príslušníkov americkej misie znížil na 13 osôb. (Skupinu potom opustili všetci letci, ktorí si radšej zvolili zajatecký tábor.) V polovici novembra 1944 sa členovia misie ukrývali v Krpáčove, kde nimi obývaný, ale možno trochu ľahkovážne a nedostatočne strážený objekt 30. novembra prepadla nemecká jednotka. Chorí a omrzlinami trpiaci príslušníci boli odkázaní na pomoc ostatných, no v chaotickom úteku si musel každý chrániť vlastnú kožu. Veliteľ americkej misie por. Green sa v čase prepadu nachádzal na Veľkom Boku, kde sa zdržiavali príslušníci britskej vojenskej misie, a prostredníctvom nimi udržiavaného rádiového spojenia sa usiloval nadviazať kontakt s centrálou v Bari. Na žiadosť o leteckú pomoc však centrála neodpovedala.

Niekoľko zachránených Američanov objavilo nad Mýtom pod Ďumbierom úkryt troch židovských mladíkov, s ktorými sa tam ukrývali do 12. decembra. Misia tu utrpela ďalšiu stratu – do obce vyslala T. Keszthelyiho a J. Micana, ktorí mali vyhľadať miestneho protestantského duchovného, preukázať sa odporúčajúcim listom a získať od neho pomoc. Na spiatočnej ceste ich však zajala nemecká hliadka a nemožno vylúčiť, že sa stali obeťami zrady. Po tomto čine skupina odišla za por. Greenom v smere na Polomku a v lesoch našla nový úkryt. Spoločne s členmi britskej misie, ktorí zotrvávali na Veľkom Boku, od 18. do 25. decembra pravidelne zapaľovali signálne ohne pre americké lietadlá, tie však neprišli.

Dňa 26. decembra skoro ráno základne oboch misií prepadla protipartizánska jednotka Abwehrgruppe 218 s krycím názvom Edelweiß . Zachránení Američania (S. Catlos, K. V. Dunlevy a slovenská tlmočníčka M. Gulovičová) sa 24. januára 1945 po nesmierne náročnom pochode spojili s postupujúcimi rumunskými vojskami v priestore medzi Rejdovou a Slavošovcami. Zajatých Američanov (por. J. H. Green, J. H. Gaul, T. Keszthelyi, J. Mican) koncom roka 1944 previezli z Brezna a Banskej Bystrice do Bratislavy, kde ich podrobili ostrým výsluchom. Začiatkom januára boli deportovaní do koncentračného tábora Mauthausen, kde ich na príkaz šéfa Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti v januári 1945 popravili.

Britská misia

Britská vojenská misia sa uskutočnila v úzkej súvislosti a nadväznosti na žiadosť čs. exilovej vlády o vojenskú pomoc pripravovanej povstaleckej akcii na Slovensku, ktorá tým vlastne tlmočila požiadavky Vojenského ústredia (vojenský orgán na prípravu povstania). Britské politické a vojenské miesta v lete 1944 viazali vojenskú pomoc povstaleckej akcii na sovietsky súhlas.

Z talianskej základne v Bari vyslal britskú vojenskú misiu na Slovensko Výkonný orgán zvláštnych úloh (Special Operations Executive – SOE) Veľkej Británie, ktorý spolu s Ústrednou spravodajskou službou (Secret Intelligence Service – SIS) najčastejšie spolupracoval pri výcviku čs. parašutistov vo Veľkej Británii. Poverenie prijať misiu na povstaleckom území pripadlo spravodajskej a spojovacej skupine Manganese, ktorá tu pôsobila od vysadenia 10. júna 1944 pri Veľkých Uherciach. Prvoradou úlohou tejto skupiny, ktorú tvorili Slováci rtm. F. Bíroš, rtm. Š. Košina a Čech čat. ašpirant D. Vaňura, bolo zabezpečiť rádiové spojenie medzi čs. odbojom vo Veľkej Británii a odbojom na Slovensku, ako aj prostredníctvom skupiny Flóra posilniť pozície čs. orientovaného odboja. Dňa 18. septembra 1944 odštartovalo z talianskej leteckej základne pri Brindisi lietadlo Halifax BB 338 zo 148. perute Kráľovských leteckých síl (Royal Air Force) , ktoré malo na povstaleckom území vysadiť skupinu styčných a spravodajských dôstojníkov nazvanú Windproof. V noci z 18. na 19. septembra Manganese označila a osvetlila doskokovú plochu na Oremovom laze, pilot však miesto nenašiel, a tak vysadil riadiacu a veliteľskú časť skupiny – veliteľa mjr. H. M. Seymoura (alias Sehmera), jeho zástupcu por. A. Danielsa, spravodajského pomocníka serž. V. S. Zanopiana a radistu des. O. T. Dawiesa – až v priestore letiska Tri Duby. Pri druhom okruhu zhodila osádka lietadla na padákoch 12 kontajnerov obsahujúcich spojovací materiál a 5 000 dávok protitetanového séra, pri treťom 8 balíkov (20 000 obväzov) zdravotníckeho materiálu. Keďže išlo o malú dávku nevojenského materiálu, Veľká Británia v tomto prípade nepovažovala za nutné žiadať o schválenie sovietsku stranu. Avšak ďalšie požiadavky povstaleckej armády z polovice októbra 1944 už Briti neakceptovali, s odvolaním sa na absenciu sovietskeho súhlasu. Neskôr pribudli ďalší členovia britskej misijnej skupiny – por. R. Willis a dôstojníci J. Wilson a K. Hensen, tlmočníčkou skupiny bola M. Kocková, vtedy asi 35 -ročná učiteľka angličtiny, ktorá hovorila aj po nemecky a maďarsky. Misia pôsobila v budove Veliteľstva povstaleckej armády v Banskej Bystrici, kde sa nachádzali aj ďalšie misie, sovietska a americká, pričom jej jednotlivé sekcie striedavo pracovali na letisku Tri Duby, v Banskej Bystrici a Brezne.

Poslanie britskej vojenskej misie sa podobalo úlohám skupín zvláštneho určenia. Spočívalo v organizovaní a uskutočňovaní vojenského, politického a hospodárskeho spravodajstva, v podávaní správ o vývoji Povstania, jeho cieľoch, rozsahu, vojenskom význame a priebehu, o sile nemeckých vojsk. Ďalšou úlohou bolo vytvoriť technické a organizačné predpoklady na prípadné hromadné dodávky zbraní pre povstaleckú armádu na Slovensku, zriadiť technické spojenie s leteckou a materiálnou základňou SOE v Taliansku, poskytovať humanitárnu pomoc bojujúcej armáde i civilnému obyvateľstvu a spolupracovať s inými spravodajskými skupinami. Vo všetkých smeroch činnosti postupovala britská misia samostatne, to znamená, že správy získané zo zdrojov Veliteľstva povstaleckej armády chcela v záujme získania pravdivejšieho obrazu o dianí na Slovensku konfrontovať s informáciami z vlastných zdrojov. Týkalo sa to aj slovenskej otázky a ďalších politických problémov vnútri odboja.

Ústup na Donovaly

Po ústupe SNP členovia britskej misie prežívali podobné osudy ako príslušníci americkej skupiny. Stiahli sa do hôr na Donovaly a cez hrebene Prašivej, Chopka a Ďumbiera dorazili pravdepodobne v polovici novembra 1944 na Veľký Bok. Usadili sa v turistickej ubytovni, odkiaľ nadviazali rádiové spojenie so základňou v Bari. Po likvidácii príslušníkov Manganese nemeckým vojskom sa prerušilo spojenie Hlavného veliteľstva čs. armády v Londýne (HV) a Windproof sa stala jediným zdrojom informácií o situácii na Slovensku, ktoré čs. miestam v Londýna poskytovala sprostredkovane cez SOE.

Na Veľkom Boku ich 26. decembra 1944 prepadla nemecká protipartizánska jednotka a Briti nasledovali zajatých Američanov na kruté výsluchy do Brezna, Banskej Bystrice a Bratislavy, neskôr aj do koncentračného tábora v Mathausene, kde ich popravili. Serž. V. S. Zenopianovi a des. O. T. Dawiesovi sa podarilo uniknúť a spoločne s príslušníkmi americkej misie sa 24. januára 1945 spojili s postupujúcimi rumunskými vojskami.

Príslušníci vojenských misií štátov protihitlerovskej koalície, ktoré zohrali významnú úlohu na povstaleckom Slovenskom, v neľahkých podmienkach prežívali osud mnohých slovenských partizánov a príslušníkov odboja, pričom až do konca zostali verní svojmu poslaniu.

Odporúčaná literatúra:

LIČKO, M.: 1944. USA v Banskej Bystrici. 1994.

PhDr. František Cséfalvay, CSc. (1953),

roku 1976 absolvoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave, odbor história – maďarský jazyk a literatúra. Od roku 1978 pracuje vo Vojenskom historickom ústave v Bratislave. Zoberá sa problematikou protifašistického odboja na Slovensku počas druhej svetovej vojny s dôrazom na partizánske hnutie.

Obrázky:

  1. Vedúci sovietskej misie Mjr. Skripka-Studenský (v strede) v spoločnosti veliteľa povstaleckej armády Jána Goliana (vpravo).

  2. Členovia britskej a americkej misie na letisku Tri Duby