História Revue

[Úvod] [Tiráž] [Archív] [Objednávka]


Začiatky, činnosť, výsledky

Slobodomurári - moderní filantropi 

Martin Javor

späť na úvodnú stranu


Potreba tajného spolčovania bola neoddeliteľnou súčasťou dejín ľudskej civilizácie už od čias starovekého Egypta. Len výnimočne sa však tajným spolkom darilo podstatnejšie prispieť k zničeniu starého a nastoleniu nového spoločenského poriadku. To platí aj pre také rozsiahle a vplyvné hnutie, akým bolo - a v mnohých krajinách ešte je - slobodomurárske hnutie.

Vznik slobodomurárstva je opradený mnohými legendami a poverami. Najpravdepodobnejšie vyrastalo zo stavebných hút katedrál v období stredoveku a renesancie. Stavební remeselníci, murári, vytvárali vtedy spoločenstvá so zvláštnymi výsadami. Chránila ich pápežská bula a bez zábran mohli prekračovať hranice. V nich si odovzdávali odborné znalosti architekti, stavební inžinieri, statici, kamenári, ako aj pri veľkolepých stavbách nevyhnutní remeselníci, a to v hierarchickom poriadku: učni, tovariši a majstri. Tieto organizácie staviteľov postupne prijímali sociálne úlohy, pomáhali pri chorobách či v nezamestnanosti. Od okolia sa izolovali a používali poznávacie znamenia v podobe slov, pokynov, stiskov rúk. Ich členovia chceli takto strážiť svoje schopnosti pred zneužitím nekvalifikovanými ľuďmi. Postupne sa z nich vytvárali spolky nového typu, ktoré už nemali nič spoločné so staviteľmi katedrál, no prebrali ich symboliku a svetonázor. Boli to slobodomurárske lóže.

Začiatky a šírenie slobodomurártva

Slobodomurárske hnutie vzniklo v Anglicku. Za dátum jeho oficiálneho vzniku sa považuje 24. jún 1717, keď sa v Londýne spojili štyri lóže do prvej veľkolóže. Po jej založení nastal v Anglicku značný rozvoj slobodného murárstva. Organizácie staviteľov katedrál sa však na slobodomurárske lóže menili už v 17. storočí, keď začali niektoré z nich prijímať mužov, ktorí nemali so stavebníctvom nič spoločné - šľachticov, spisovateľov, dôstojníkov a iné vážené osoby Tí najprv získali stupeň čestných hostí, ale postupne začali v spolkoch nadobúdať prevahu a pretvárať ich. Pridávali sa k nim významní aristokrati, vojvodovia i členovia kráľovského domu. Rozkvet prežívalo slobodomurárstvo aj v Škótsku a Írsku. Niektoré írske lóže sa pripojili k boju Írov za nezávislosť proti Anglicku. Dokonca si vytvárali ozbrojené lóže. Slobodomurárstvo sa z Anglicka rozšírilo do celého sveta, tak ako sa šíril britský koloniálny vplyv a napredoval Commonwealth.

Slobodomurári z Britských ostrovov preniesli svoju činnosť najskôr na územie Spojených štátov amerických a Kanady. Hnutie sa tu vyvíjalo veľmi búrlivo, aj dnes pôsobí v USA okolo 4 miliónov slobodomurárov. Jeho členovia sa podieľali na všetkých významných udalostiach amerických dejín. Slobodomurármi boli napríklad G. Washington, B. Franklin, obhajca ľudských práv J. Otis, hrdina ,,bostonského pitia čaju" S. Adams. Z 22 Washingtonových generálov bolo 20 slobodomurárov. Myšlienkové bohatstvo slobodomurárstva sa mohlo v prostredí nezaťaženom rôznymi tradíciami a dogmatizmom rozvinúť na silnú hnaciu silu rozvoja nových spoločenských foriem. Odrazilo sa to tak v boji za americkú nezávislosť, ako aj v hnutí za oslobodenie otrokov.

Taktiež Francúzsko sa stalo krajinou, kde slobodomurárstvo zapustilo už v 18. storočí pevné korene. Jeho vyznávačmi boli také osvietenské osobnosti ako J. B. d´Alembert, Ch. Diderot, G. J. Danton, C. Helvétius, P. Holbach, M. J. Lafayette, Ch. Montesquieu, F. de La Rochefoucauld, Voltaire, P. Talleyrand a ďalší. Dodnes neodôvodnene prevláda názor, že práve slobodomurárske lóže pripravovali Francúzsku revolúciu. Niektorí ich členovia síce boli jakobínmi, no lóže boli v revolučných zmätkoch utláčané. Až po roku 1794 zažilo slobodomurárstvo vo Francúzsku vďaka osobnostiam obklopujúcim Napoleona nový rozmach. Napoleonova príslušnosť k tomuto hnutiu je však sporná.

Prvú taliansku lóžu založili roku 1733 Angličania. Medzi slobodomurárov patrili aj otcovia risorgimenta (hnutia za zjednotenie Talianska) G. Mazzini, C. Cavour, G. Garibaldi. Slobodémurári však boli v Taliansku vystavení neustálemu tlaku zo strany katolíckej cirkvi. Ešte viac to platilo o Španielsku. Po zistení, že povstanie proti kráľovi Ferdinandovi VII. z roku 1820 malo slobodomurárske pozadie, bolo toto hnutie zakázané a každý slobodomurár sa musel do 30 dní úradne hlásiť, ináč bol popravený. S veľkým ohlasom sa stretlo slobodomurárstvo i v rozdrobenom Nemecku. Členmi lóží tu boli aj vojvodcovia, kniežatá, príslušníci pruského kráľovskému domu, napríklad Fridrich II. Veľký, Viliam I., Fridrich III. K slobodomurárstvu sa tiež hlásili významní filozofi, vedci, literáti, skladatelia, politici, ako napr. L. Börne, M. Claudius, J. Bluntschli, J. G. Fichte, J. W. Goethe, J. G. Herder, G. Lessing, F. Liszt, W. A. Mozart, J. Haydn, A. W. Gneisenau, W. Schröder, S. Hahnemann, G. Stresemann, K. Tucholsky.

Slobodomurári v českých krajinách

Slobodomurárske hnutie sa skoro rozšírilo aj do strednej a východnej Európy. Do Čiech preniklo v búrlivom roku 1741 pod ochranou francúzsko-bavorsko-saských vojsk, ktoré mali podporiť nároky bavorského kurfirsta Karola Alberta na český trón. Jeho hlavnými protagonistami boli tí, ktorí spojili svoju kariéru s bavorskými ašpiráciami. Patrili k nim napr. J. V. Kaiserstein, ktorého Karol Albert vymenoval za najvyššieho českého kancelára, a J. V. Paradis, ktorý sa zaslúžil o rýchlu kapituláciu Prahy pred spojeneckou armádou.

Českí slobodomurári sa venovali najmä charitatívnej činnosti. Pražská lóža U troch korunovaných hviezd založila roku 1765 sirotinec, ktorý bol prvou slobodomurárskou dobrovoľníckou inštitúciou v habsburskej monarchii. Získal si veľmi dobré meno a sama kráľovná Mária Terézia mu roku 1774 darovala 4 000, roku 1775 dokonca 13 000 zlatých. Cisár Jozef II. pri jeho návšteve povedal: ,,Je to prvý ústav tohto druhu, ktorý nachádzam v poriadku". Sirotinec navštívil aj jeho nástupca Leopold II. a zaviazal sa financovať náklady na jedno dieťa. Roku 1787 založili slobodomurári v Prahe ústav pre hluchonemých, roku 1784 zasa pomáhali pri veľkej povodni na Vltave. Po domoch a kostoloch usporiadali verejnú zbierku, ktorá vyniesla viac ako 11 000 zlatých.

Lóže v českých krajinách dosahovali vynikajúce výsledky aj v osvete. W. Gerle, kníhkupec a vydavateľ spisov Učenej spoločnosti českej, založil roku 1771 prvú čitateľskú spoločnosť v čechom kráľovstve a knieža Fürstenberg dal na vlastné náklady prekladať nemecký časopis Učiteľ ľudu. Ústredná postava českého slobodomurárstva I. Born zasa stál pri založení predchodkyne akadémie vied - Soukromné učené společnosti. Patrili do nej historici R. Ungar a I. Cornova, praotec českej sociológie J. A. Riegger, profesor lekárskej fakulty a zakladateľ českej fyziológie J. Procházka. Slobodomurárom bol aj F. J. Gerstner, autor projektu prvej konskej železnice na kontinente z Českých Budějovíc do Linca. Popri Prahe vznikali lóže najmä v mestách, kde sídlili významné úrady a koncentrovali sa príslušníci slobodných povolaní. Napr. v Olomouci, kde bol väzňom jeden z najvýznamnejších slobodomurárov tých čias M. J. Lafayette, autor Deklarácie práv človeka a občana z Francúzskej revolúcie.

Charita poľských slobodomurárov

Slobodomurárstvo zapustilo korene aj v silne katolíckom Poľsku. Jeho centrom bola najmä Varšava, kde vznikla už roku 1721 prvá lóža. Jej vplyv narastal aj vďaka tomu, že kráľ August III. mal slobodomurárske zmýšľanie a pravdepodobne bol i členom lóže. Členstvo v lóži sa nedá vylúčiť ani v prípade kráľa Stanislava Augusta. Varšavskí slobodomurári sa zameriavali hlavne na charitatívnu činnosť. Kráľovský lekár J. Boeckler, ktorý bol členom lóže U cnostného Sarmata, dal z jej prostriedkov bezplatne zaočkovať deti proti osýpkam. Na dobročinné účely tejto lóže sa do júna 1770 vyzbieralo 3 000 zlatých. Charitatívne aktivity sa výrazne spájali aj s lóžami v Poznani. Tunajšia Škola múdrosti organizovala peňažné zbierky pre chudobných a chorých, pomáhala im dodávať lieky či uhrádzať náklady na bývanie. Z iniciatívy vojenského lekára M. Hindebrandta zriadila Inštitút chorých, kde sa liečilo bezplatne. Iná poznanská lóža, Biely orol, zasa roku 1787 iniciovala výstavbu nemocnice.

Slobodomurárstvo hralo dôležitú úlohu aj v spoločenskom živote Varšavského kniežatstva. Zo 7 členov prvej Rady ministrov boli až štyria slobodomurármi. Taktiež patrili medzi nich významný básnik W. Osiňski či vydavateľ a redaktor Gazety Warszawskiej Lesznowski. Varšavské kniežatstvo bolo jedinou krajinou strednej a východnej Európy, v ktorej sa slobodomurárske hnutie stalo aspoň nakrátko reálnou politickou a vplyvnou spoločenskou silou.

Vplyv slobodomurárstva na ruskú kultúru

V Rusku sa slobodomurárstvo uplatnilo predovšetkým v kultúre. Podľa legendy bol prvým ruským slobodomurárom cár Peter I. Prvá preukázateľná lóža však vznikla v Petrohrade až po jeho smrti, roku 1732. Slobodomurárske hnutie tu nepresahovalo úzke kruhy aristokracie, bolo len jedným z početných prejavov módneho napodobňovania všetkého európskeho. Zlatý vek slobodomurárstva sa začal až nástupom Kataríny II. na trón roku 1762. O ľudomilnosti jeho členov si však nemožno robiť ilúzie.Mnohí z tých, ktorí na slobodomurárskych zhromaždeniach oplývali všeľudskou bratskou láskou, sa pri potlačení Pugačovho povstania (1773 - 1774) osvedčili ako neúprosní vykonávatelia feudálnej ,,spravodlivosti". Takými boli napríklad velitelia cárskych vojsk Bibikov a Michelson, ktorí toto povstanie potlačili.

Hlavným predmetom činnosti slobodomurárskych lóží v Rusku boli tzv. ,,bratské práce". Išlo najmä o teoretické referáty, ich posúdenie, prijímanie nových členov, voľby do vyšších slobodomurárskych stupňov, slávnostné a sviatočné obedy (agany). Pri nízkej úrovni kultúry a vzdelania, dokonca aj medzi šľachtou, plnili slobodomurári kultúrnu a osvetovú misiu. Pritom väčšina z nich sa prejavovala konzervatívne, bola lojálna k vláde a monarchii. Usilovali sa však o zmiernenie samoderžavia a vytvorenie osvietenskej monarchie. K slobodomurárom patrili také rôznorodé osobnosti ako maršal M. I. Kutuzov, dekabristi P. I. Pesteľ, S. P. Trubeckoj, A. N. Muravjov, cár Alexander I., veľkí spisovatelia a básnici A. N. Radiščev, N. M. Karamzin, A. S. Gribojedov, A. S. Puškin. V Tolstojovom románe Vojna a mier bol hlavný hrdina Pier Bezuchov, ktorého spisovateľ považoval za svoje ,,druhé ja", slobodomurárom.

Slobodomurári vo Viedni a v Uhorsku

Zlatým vekom slobodomurárstva v Habsburskej monarchii boli 80. roky 18. storočia, keď aj ju zasiahli osvietenské reformné snahy. Stalo sa dokonca módnym. Tlačili sa a verejne sa spievali piesne slobodomurárov, ich odznaky sa používali ako prívesky na hodinky a pod. Pôdu tomuto rozmachu pripravil už osobný lekár Márie Terézie, reformátor univerzít a stredných škôl J. Sonnenfels a jeho okolie. Prvé kroky vo Viedni urobilo slobodomurárstvo urobilo roku 1742, keď tu vznikla jeho prvá lóža. Zviditeľnila sa hlavne vydavateľskou činnosťou. Popri Bornovom a Blumauerovom časopise Journal für Freimauerer (Časopis pre slobodomurárov) vydávala tiež periodikum Fyzikálne práce svorných priateľov, ktoré podporovalo vedecký život. Pri lóži vznikla aj rozsiahla knižnica a prírodovedný kabinet. Lóža prispela k vzniku botanickej a zoologickej záhrady v schönbrunnskom parku. Slobodomurári financovali niektoré zemepisné výpravy do Afriky a Ameriky.

Činnosť slobodomurárov sa spájala aj s Uhorskom. Uplatnili sa v uhorskom sneme a stoliciach, aktívni však boli najmä v mestách, predovšetkým v Brašove, Sibini, Prešove, Bratislave. Do nich sa slobodomurárstvo dostalo priamo zo zahraničia. Prvá, hoci nepriamo doložená lóža v Uhorsku vznikla roku 1749 v sedmohradskom Brašove. Po revolúcii 1848/1849 vstupovali maďarskí emigranti do lóží v zahraničí - napríklad bývalý vyslanec Uhorska vo Francúzsku L. Teleki a budúci predseda uhorskej vlády J. Andráši (Andrássy) v Paríži, Ľ. Kossuth zasa v americkom Cincinnati.

K oživeniu slobodomurárstva v Uhorsku došlo po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Lóže sa zaujímali o aktuálne problémy verejného života, iniciovali rôzne charitatívne akcie, hľadali riešenie robotníckej otázky, vyvíjali ľudovú osvetu, veľké diskusie viedli o darvinizme, o zrovnoprávnení žien. Roku 1882 vydala budapeštianska lóža Veľký východ výzvu odmietajúcu antisemitizmus. Lóža Korvín založila roku 1870 Krúžok ľudovej osvety, v ktorom sa učili dospelí písať a čítať. O päť rokov neskôr zriadila Spolok domovej výroby, ktorý mal pomáhať maloroľníkom. Veľká lóža zasa založila v Budapešti detskú nemocnicu a útulok pre bezdomovcov, každé Vianoce organizovala večierky, na ktorých obdarúvala deti ošatením, zriadila Inštitút pre duševne chorých a pomáhala bývalým väzňom.

Za pomoci lóží vzniklo v Uhorsku do roku 1880 20 odborných škôl. Slobodomurári sa podieľali aj na oslavách príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Ich pôvodne negatívny vzťah k socializmu zmenil nárast počtu robotníkov. Roku 1903 nadviazali politicky činné lóže Nemzet (Národ) a Demokratia vzťahy so sociálnou demokraciou, organizovali vzdelávacie kurzy pre robotníkov, ba začali socializmus považovať za dediča liberálnych ideálov. Na prelome 19. a 20. storočia slobodomurárske lóže pomáhali aj svetskému školstvu. Napríklad Spoločnosť Štefana Sečéniho podporovala výstavbu internátov a vydávanie časopisov pre mládež v liberálnom duchu. Roku 1899 slobodomurári zorganizovali v Budapešti medzinárodný kongres starostlivosti o deti. Z charitatívnych činností sa stretla s najväčším ohlasom akcia Bezplatný chlieb, pri ktorej sa spočiatku v Budapešti, neskôr aj v ďalších mestách rozdával chudobným chlieb.

Slobodomurárstvo na Slovensku

Ani Slovensko neodolalo slobodomurárskym myšlienkam. Na ich počiatky pôsobili priaznivo tradične dobré vzťahy medzi Poľskom a Uhorskom. Hlavne Prešov, ktorý bol najväčším uhorsko-poľským obchodným centrom, a spišské mestá, ktoré boli v rokoch 1412 - 1772 v zálohu Poľska, tvorili akýsi kultúrny most medzi oboma kráľovstvami. Tieto kontakty boli živé najmä od konca 60. rokov 18. storočia, keď vytvorili poľskí šľachtickí patrioti Barskú konfederáciu, usilujúcu sa oslabiť ruský vplyv na Poľsko. Povstanie však potlačili ruské vojská a časť konfederátov musela utiecť. Veľká časť z nich sa usadila v Hornom Uhorsku, najmä v Prešove. Práve oni dali impulz na založenie slobodomurárskej lóže, aby poľskí páni ,,neboli ukrátení o obľúbené slobodomurárske slávnosti".

Prvá lóža na území Slovenska s názvom K cnostnému cestovateľovi teda vznikla v Prešove v júni 1769 z iniciatívy varšavskej lóže U cnostného Sarmata. Možno predpokladať, že jej členmi neboli len poľskí emigranti, ale aj vzdelanci z Prešova a okolia. Vedúcou osobnosťou v nej bol vychovávateľ Bernhardi. Prešovská lóža bola materskou lóžou spišského slobodomurárstva s centrom v Ľubici, neskôr Kežmarku. Zohrala dôležitú úlohu aj pri vzniku lóže v Banskej Štiavnici roku 1774, ktorá mala vynikajúce podmienky na pôsobenie. Veď od roku 1763 tu existovala Banícka akadémia, kde sa sústreďovali študenti a technická inteligencia z celej monarchie.

V Košiciach sa pokúsil zriadiť slobodomurársky krúžok Ružový kríž roku 1773 gróf Török. Prvou fungujúcou lóžou sa tu však stala lóža K plamennému kru, založená v tom istom roku. K jej najvýznamnejším členom patril maďarský spisovateľ F. Kazinci (Kazinczy), ktorý v Košiciach vydával časopis Orpheus, čo bolo aj jeho slobodomurárske meno. Do Bratislavy prichádzali slobodomurárske idey predovšetkým z Viedne. Najneskôr roku 1771 tu vznikla lóža mlčanlivosti - Ad Taciturnitatem. Latinský názov svedčí o jej aristokratickom zložení. Pravdepodobne aj rituály v lóži prebiehali po latinsky. Bola jednou z najprestížnejších v stredoeurópskom priestore a patrila k nej spoločenská špička.

Nový dych chytilo slobodomurárstvo aj na Slovensku po rakúsko-maďarskom vyrovnaní. V Bratislave vznikla roku 1872 lóža Mlčanlivosť, jej členmi boli hospodárske i kultúrne osobnosti mesta, najmä lekári. Súviselo to so zameraním lóže. Roku 1873 zriadila ordináciu pre chudobné deti aj s výdajom liekov. Do roku 1916 v nej lekári bezplatne ošetrili 140 000 detských pacientov. Lóža podporovala aj spolok Humanitas, ktorý pomáhal chudobným žiakom. Pre svojich členov organizovala pravidelné prednášky týkajúce sa dejín, prírodných vied, morálky, aktuálnych spoločenských a politických otázok.

Aktivitou hýrila takisto košická lóža Haladás (Pokrok). Krátko po vzniku roku 1870 mala 70 členov, z toho 18 úradníkov, 10 advokátov, 9 lekárov, 7 učiteľov a profesorov, 7 dôstojníkov, troch umelcov, medzi nimi aj známeho maliara J. Benczúra. Roku 1871 založili ich manželky škôlku, ktorá niesla meno lóže. Lóža organizovala verejné osvetové prednášky, angažovala sa pri reorganizácii košického školstva. Jej činnosť však po epidémii cholery roku 1873 upadala. Dobročinné spolky, údržbu škôlky a detského domova potom prevzala nová lóža Egyetértés (Svornosť), ktorá zanikla roku 1884.

Aj Banská Bystrica bola slobodomurársky aktívna, roku 1878 tu vznikla lóža Felvidék (Horniaky). Jej neobvykle rozsiahly program kládol dôraz na rozširovanie svetonázoru založeného na vede, slobode a vzdelanosti a zdôrazňoval budovanie občianskej spoločnosti v Uhorsku. V miestnom meradle pripisovala lóža zasa dôležitosť ľudovej osvete, realizovaniu povinnej školskej dochádzky, boju s alkoholizmom, so zadlžovaním sa ľudu v súvise s honosnými svadbami, pohrebmi, hostinami. Podporovala humanitárne spolky, polepšovne, bojovala proti krčmárskej úžere, chudobe a za záchranu remesiel.

Na Spiši bola najaktívnejšia lóža Szepes (Spiš) v Kežmarku. Dala podnet na založenie verejných knižníc v Kežmarku a Spišskej Belej, iniciovala vypracovanie mestského štatútu starostlivosti o chudobných, chudobným žiakom poskytovala stravu a ošatenie. Roku 1904 predložila Spišskej župe memorandum o alkoholizme a tá ho odovzdala vláde, ktorá s ním oboznámila všetky župy Uhorska. Lóža podporila aj založenie ženského spolku a obsadila miesta vo výboroch v mestskom zastupiteľstve Kežmarku.

Slobodomurárske hnutie teda bolo aj v našich končinách aktívne a nepochybne zohralo pozitívnu úlohu pri šírení osvietenských a liberálnych myšlienok.

Literatúra:

KISCHKE, H. - ANDICZ, H. - HAUBELT, J.: Svobodní zednáři. Praha 1997.
LIPTÁK, Ľ.: Slobodní murári na Slovensku v období dualizmu. In: Historický časopis,, 1991, č. 1, s. 28 -- 48.

Slovné ilustrácie

,,Tak ako je veľkodušné vaše zameranie podporovať kresťanskú zdržanlivosť a byť užitočný ľudskosti, tak veľmi je to spoločné s mojimi myšlienkami a prianiami... Konajte vo vašej spoločnosti toľko dobrého, ako je možné. Som pevne rozhodnutý robiť to isté. Tým budeme obaja robiť pre cieľ nášho bytia dosť."
(Jozef II. viedenským lóžam, ktoré ho chceli prijať do svojich radov)

,,Slobodomurár je pokojný občan, poddaný správe štátu, nech býva alebo pracuje kdekoľvek, a nikdy nesmie byť zapletený do úkladov a sprisahaní proti mieru a blahu národa ani nesmie zanedbávať svoje povinnosti voči úradom".
(zo Starých povinností slobodných murárov)

Mgr. Martin Javor je interným doktorandom na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. Zaoberá sa dejinami osvietenstva a slobodomurárstva v strednej Európe.

Ilustrácie

1. Obrad prijatia člena do lóže vo Viedni do vyššieho stupňa
2. Josef Sonnenfels
3. Hlavné slobodomurárske symboly
4. Ignác Born so symbolmi slobodomurárskeho majsta
5. Pečať prvej lóže na Slovensku U cnostného Sarmata v Prešove – obrazová príloha 1 na diskete

späť na úvodnú stranu


 

História Revue

[Úvod] [Tiráž] [Archív] [Objednávka]