História Revue

[Úvod] [Tiráž] [Archív] [Objednávka] [Inzercia]

 

Rozhovor

s prof. Henrykom Rucińským o potrebe vzájomného dialógu

späť na úvodnú stranu


Prof. Henryk Ruciński (1938) absolvoval štúdium histórie na Univerzite Mikuláša Kopernika v Toruni. Je vedúcim Ústavu stredovekej histórie na univerzite v Bialystoku. Zaoberá sa obdobím stredoveku a novoveku do 18. storočia s dôrazom na poľsko-slovenské vzťahy. Výsledkom jeho niekoľkých študijných pobytov na Slovensku sú knihy Saské provincie na Spiši do roku 1412 (habilitačná práca, 1983) a Kresťanstvo na Orave do konca 18. storočia (2001), ako aj množstva článkov v slovenských a poľských časopisoch. Jeho návštevu na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sme využili na krátky rozhovor.

Čo vás priviedlo k tomu, že ste sa začali venovať dejinám Slovenska, resp. poľsko-slovenským vzťahom?

Po skončení štúdia som sa zamestnal ako učiteľ v Novom Targu. Tam som sa stretol s problematikou Slovenska, keďže moja manželka učila na lýceu s vyučovacím jazykom slovenským v Jablonke Oravskej. Ešte počas pobytu na Podhalí ma fascinoval Spiš a Orava. Opierajúc sa o bohaté zbierky knižnice Tatranského múzea v Zakopanom, ako aj o archív a knižnicu mesta Krakova, začal som publikovať prvé neveľké články týkajúce sa práve regiónu Spiša a Oravy. Záujmu o dejiny Slovenska som ostal verný aj v mojich ďalších prácach. Nemôžem sa však zmieriť s tým, že väčšina poľských historikov sa radšej zaoberá dejinami Francúzska, Veľkej Británie, Talianska, Spojených štátov amerických atď., pričom o udalostiach z dejín našich najbližších susedov, s ktorými nás viažu tisícročné kontakty, vie len málokto. Taktiež som sa dopočul o sťažnostiach Slovákov v tom zmysle, že Poliaci a Maďari – ako “dvaja bratanci” či “šľachtické národy” – si podali ruky nad ich hlavami. Všetko vyplýva len z nedostatku poznania. Uhorské kráľovstvo obývali v chápaní Poliakov Maďari. A prečo s tými “Maďarmi”, ktorí sídlili v severnej časti kráľovstva, pili víno a vedeli sa s nimi dorozumieť v podobnom jazyku a s tými za Dunajom nie, nad tým sa už nepozastavovali. Po roku 1918 bola krajina hraničiaca s Poľskom na juhu vo vedomí priemerného Poliaka Českom (lebo Česko-Slovensko bolo príliš dlhé slovo). Koniec koncov, treba pamätať, že bolo obdobie, keď sa v ČSR pokúšali vytvoriť štátnu národnosť československú. Nemožno zabudnúť ani na to, že roku 1920 česko-slovenské vojská obsadili Zaolzie (časť Těšínska) práve vtedy, keď Poliaci zvádzali krvavé boje s boľševikmi pri Varšave. Nezáležalo na tom, kto v tom vojsku slúžil, nenávisť sa prejavovala voči Čechom aj voči Slovákom. O vkročení slovenských vojsk na územie patriace do poľskej časti Spiša a Oravy v čase najukrutnejšej vojny ani nehovoriac. Nemožno však zabudnúť ani na zabratie Javoriny poľskými vojskami rok predtým. Koho zaujímal v čase narastajúceho vojenského ohrozenia osud akejsi tatranskej dedinky?! Málokto vedel o tom, že Slováci pomáhali poslom, ktorí odchádzali z Hitlerom okupovanej časti Poľska na poľskú ambasádu v Budapešti, aby udržali kontakty s poľskou vládou v Londýne, i utečencom snažiacim sa dostať do tvoriacej sa poľskej armády na Západe.

V dôsledku nedostatku vedomostí o našom južnom susedovi straší v Poľsku ešte jeden fenomén: “české Tatry”… Nedávno jedna poľská televízna hlásateľka dokonca umiestnila Banskú Bystricu do Česka. Na druhej strane si veľa Slovákov myslí, že Slovensko hraničí na severe s Haličou, hoci Halič ako politický útvar neexistuje od roku 1918. Sliezsko zasa často považujú za krajinu, ktorá má s Poľskom spoločné len málo, alebo vôbec nič. Časť Slovákov vie o Poľsku iba toľko, že tam leží Zakopané a Krakov a že hlavným mestom je Varšava. Slovákov udivuje odpor Poliakov voči Rusku (nie voči Rusom ako takým), lebo nevedia, že Sibír a Kazachstan sú pre Poliakov “Golgotou Východu”, posiate miliónmi poľských hrobov. Mnohí nevedia o pakte Ribbentrop–Molotov a jeho dôsledkoch pre Poľsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Fínsko, Moldavsko, ani o tom, že NKVD vraždilo Poliakov alebo ich vyvážalo na Sibír na nútené práce o chlade a hlade, odkiaľ sa vrátili len niekoľkí. Nevedia, že boľševici sa už roku 1920 usilovali zlikvidovať poľský štát obnovený po 123 rokoch rozdelenia, aby si po zániku Poľska podrobili Európu, a len za cenu veľkého úsilia celého národa sa podarilo rozbiť pri Varšave Červenú armádu a obrániť čerstvo získanú nezávislosť. Na vyjasnenie všetkých nezrovnalostí sú potrebné presné vedomosti o oboch našich národoch. Našťastie sa situácia zlepšila vďaka vzájomným priateľským vzťahom a častým politickým kontaktom našich predstaviteľov. Samotný fakt vzniku Slovenskej republiky roku 1993 spôsobil, že sa o Slovensku hovorí v Poľsku čoraz častejšie. Priemerný Poliak si začína uvedomovať, že medzi Poľskom a Maďarskom existuje nezávisle od Čiech aj štát Slovákov. Toto však ešte nestačí. Myslím si, že práve historici sú povinní približovať našim národom jednotlivé udalosti z ich dejín a informovať ich o vzájomných kontaktoch v minulosti, vďaka čomu by sa mohlo prekonať veľa vžitých stereotypov. Práve z tohto dôvodu som sa rozhodol zaoberať sa v mojich bádaniach hlavne poľsko–slovenskými vzťahmi od stredoveku do 18. storočia. Podarilo sa mi tiež vzbudiť záujem skupiny kolegov z našej univerzity o problematiku Slovenska.

Myslíte si, že už dozrel čas, aby slovenskí a poľskí historici dospeli k vzájomne prijateľnému konsenzu v niektorých problémových otázkach našich dejín?

Ťažko odpovedať na túto otázku. Nechcem sa tu zmieňovať o slovenských historikoch, najmä nie o tých, ktorí už nežijú. U nás v Poľsku sú niekoľkí historici alebo osoby zaoberajúce sa históriou, podľa ktorých je Spišom len Spišské Zamagurie a Oravou tá časť Oravy, ktorá teraz patrí do poľského štátu, a niekoľko pohraničných osád hornej Oravy na slovenskej strane. Zvyšok ich nezaujíma. Hľadáme stopy “poľskosti” tam, kde ich niet. Keď totiž Boleslav Chrabrý rozšíril svoju zvrchovanosť až po Dunaj, na oboch stranách Karpát ešte nebolo ani Poliakov, ani Slovákov, len slovanský substrát, ktorý sa časom v dôsledku štátnej príslušnosti podriadil národnej diferenciácii. O odovzdaní Spišského hradu Uhrom Boleslavom Krivoústym v prvej polovici 12. storočia balamutí prameň, ktorý vznikol o dve storočia neskôr.

Šľachtici z Hrhoviec usádzali v 13. storočí na svojich spišských majetkoch poľských i ruských osadníkov, ktorí sa rýchlo asimilovali. Vo väčšej miere zaznamenávajú pramene príchod poľských osadníkov na južné svahy Karpát od druhej polovice 16. storočia. Ale aj vtedy boli príslušnosť k panstvu a náboženské vyznanie dôležitejšie ako národné vedomie, hoci poľský jazyk bol všeobecne dosť používaný. Napokon priezvisko Slowakiewicz, rozšírené v Novom Targu a okolí, tiež o niečom svedčí. Nacionalizmus je vynálezom 19. storočia. Našťastie sa na oboch stranách hlási k slovu generácia historikov zbavená nacionalistických prúdov, pre ktorú je súčasný stav skutočnosťou a minulosť chcú skúmať pomocou metód vypracovaných storočiami. Myslím si, že bude čoraz menej zbytočných sporov, ktoré viedli k prispôsobovaniu historických faktov a javov. Samozrejme, v ich interpretácii budú rozdiely i nezhody, no diskusia a poznávanie rôznych hľadísk sú v humanitných vedách žiaduce, lebo vedú k lepšiemu poznaniu dejín a k vzájomnému intelektuálnemu obohacovaniu. Veď práve rozdiely nútia do nového pohľadu na množstvo ustálených názorov, doteraz považovaných za fakty.

Čomu sa venujete v súčasnosti?

V najbližšej budúcnosti sa chcem zaoberať porovnávaním kolonizácie na Podhalí a Orave, možno aj na Spišskom Zamagurí. Procesy formovania spoločensko–hospodárskej organizácie vykazujú v týchto oblastiach mnoho podobného, ich príslušnosť do rôznych štátnych systémov však viedla k rozdielnemu inštitucionálnemu vývinu. Pripravil som tiež prednášku, v ktorej oboznamujem študentov s dejinami stredovýchodnej Európy – Poľska, Slovenska, Uhorska, Čiech, Chorvátska, Sedmohradska a čiastočne aj Nemeckej ríše, s podrobným prihliadnutím na malopoľsko–slovenské vzťahy. Prednáška sa teší značnému záujmu študentov, mám okolo 30 stálych poslucháčov. Keďže som sa na Slovensku stretol v istom zmysle s nezáujmom o poľské dejiny, rozmýšľam o cykle krátkych populárnych článkov o významných udalostiach z poľskej histórie od najstarších čias do roku 1795 (tretie delenie Poľska), ktoré by som chcel publikovať práve v slovenských časopisoch. Problémom však zostávajú kvalitné prekladové slovníky, prostredníctvom ktorých sa nadväzuje kontakt s jazykom. Niekedy sa mi zdá, že jazykovedci (aj poľskí) akosi zabúdajú, že základom vzájomného poznania blízkych národov a odstraňovania ustálených stereotypov je predovšetkým dobrá znalosť jazykov.


Rozhovor pripravila Denisa Valachová

História Revue

[Úvod] [Tiráž] [Archív] [Objednávka] [Inzercia]