Svet musí byť bez vojen!

Thomas Woodrow Wilson a jeho vízie o mieri

Dušan Kováč

V hlavnom meste USA, vo Washingtone D. C., takmer na konci S-street, tam kde ústi do Massachusetts avenue, je nenápadný tehlový dom, ktorý sa ničím nelíši od okolitej zástavby. Náhodného chodca tabuľka upozorňuje, že v tomto dome po odchode z úradu žil a aj zomrel prezident USA v rokoch 1913 – 1921 Thomas Woodrow Wilson. Dnes je tam skromné múzeum pripomínajúce politika, ktorého meno v čase prvej svetovej vojny poznal celý svet.

Prísne vyzerajúca tvár s cvikrom a zovretými perami je charakteristická pre muža, ktorý sa narodil a vyrastal v rodine presbyteriánskeho kazateľa, kde vládli prísne mravy založené na princípe zodpovednosti za vlastné konanie, ale individuálna morálka mala súčasne slúžiť na prospech spoločnosti ako celku. T. W. Wilson vyštudoval právo a históriu a venoval sa učiteľskému povolaniu. Keď ho roku 1912 Demokratická strana kandidovala na funkciu prezidenta, bolo to pre verejnosť značné prekvapenie, pretože jeho politická dráha bola dovtedy neobyčajne krátka – iba dva roky pôsobil ako guvernér v štáte New Jersey. Do volieb rozhodne nevstupoval ako favorit. Všetko však hralo dovtedy takmer neznámemu politikovi do kariet. Republikánska strana sa rozštiepila a predchádzajúci, republikánsky prezident William Howard Taft dostal iba 19 % hlasov. Najvážnejším Wilsonovým protikandidátom sa tak stal bývalý republikán a zakladateľ odštiepeneckej Pokrokovej strany Theodor Roosevelt, ale Wilson napokon voľby, aj keď veľmi tesne, vyhral a stal sa 28. prezidentom USA. Zároveň založil tradíciu “veľkých mužov” Demokratickej strany, ktorí stáli v 20. storočí na čele USA v krízových obdobiach – Franklin Delano Roosevelt počas druhej svetovej vojny a John Fitzgerald Kennedy v čase studenej vojny.

Na Wilsonovom prípade sa dá priam názorne demonštrovať súlad určitých osobnostných vlastností, predpokladov a osobného ideového sveta s tým, čo by sa dalo možno nie celkom presne pomenovať duchom doby. Na začiatku 20. storočia prechádzali Spojené štáty americké búrlivým rozvojom, pre ktorý bola charakteristická dynamická urbanizácia a rozvoj priemyselnej výroby. Okrem toho prešli od akéhosi národného či amerického izolacionizmu k čulej zahraničnej politike. Vynucovali si to aj okolnosti. USA mali záujem o svetové trhy, ale staré koloniálne veľmoci si žiarlivo strážili svoje záujmové sféry. Nebolo nič prirodzenejšie, ako v danej situácii presadzovať zníženie dovozných ciel a hlásiť otvorenosť a slobodu pre svetový obchod. Pre slobodomyseľného liberála Wilsona to bola idea, ktorú mohol presadzovať s najväčším osobným zaujatím. Wilson bol tiež presvedčený pacifista. Aj to bolo v súlade s americkými záujmami, pretože USA sa mohli vo svete presadiť silou svojej ekonomiky a vojnové konflikty by tento proces iba skomplikovali.

Neúspešná výzva

Bolo preto iba prirodzené, že po vypuknutí prvej svetovej vojny ostali USA neutrálne. Pacifistu Wilsona v tejto politike podporila rozhodujúca väčšina Američanov. Spočiatku všetko fungovalo bezchybne. Najväčšie koloniálne veľmoci bojovali na všetkých svetových bojiskách o nové rozdelenie sveta a USA obchodovali, žili v závetrí a bohatli. Roku 1916, v treťom roku vojny, vystúpil prezident Wilson s posolstvom, s ktorým sa obrátil na všetky štáty vedúce vojnu. Žiadal, aby sa vojenské operácie zastavili a aby sa vojna skončila všeobecným mierom, v ktorom by nebolo ani víťazov, ani porazených. Sám sa ponúkol ako sprostredkovateľ kompromisného mieru. Inými slovami, žiadal, aby sa všetko vrátilo do stavu, aký bol pred vypuknutím vojny. Na túto výzvu oba bojujúce tábory zareagovali iba platonickými prejavmi a čoskoro bolo jasné, že ani jeden nie je pripravený na takýto mier. Obe strany ešte verili, že dokážu vojnu vyhrať. Napriek tomu, že výzva bola neúspešná, meno amerického prezidenta – pacifistu vo svete rinčiacom zbraňami získavalo čoraz väčšiu vážnosť.

Úspešný model americkej neutrality však začal dostávať od roku 1916 vážne trhliny. Nemecko, ktoré cítilo, že predlžovanie vojny oslabuje jeho pozície, sa odhodlalo na radikálny zvrat vo vojne. Súčasťou tejto stratégie bola snaha izolovať najdôležitejších európskych protivníkov – Veľkú Britániu a Francúzsko, zamedziť do týchto krajín prísun zbraní a iných tovarov. Nemecko preto začalo systematickú ponorkovú vojnu. Jeho ponorky ničili aj civilné, obchodné lode USA. Okrem toho sa Nemecko pokúšalo podnecovať Mexiko do vojenského vystúpenia proti jeho severnému susedovi. V tejto chvíli už politika neutrality strácala zmysel. T. W. Wilson, ktorého zvolili roku 1916 po druhýkrát za prezidenta, predstúpil 2. apríla 1917 pred Kongres a žiadal súhlas na vyhlásenie vojny Nemecku. “Je to hrozné,” povedal, “viesť tento veľký mierumilovný národ do vojny... ale právo je viac ako mier.” Bolo rozhodnuté. USA vstúpili do vojny po boku Dohody.

Wilsonov mierový program

Účasť na vojne však nedokázala principiálne zmeniť politiku USA vedenú Wilsonom. Spojené štáty sa aj naďalej usilovali robiť arbitra. Americký prezident začal vo svojich prejavoch načrtávať kontúry budúceho sveta, ktorý mal byť svetom bez vojen, založenom na zásadách slobody, spravodlivosti, na právach jednotlivcov i národov. Aj tu sa prejavili zásady, ktoré Wilsonovi vštepilo jeho presbyteriánske okolie. Vyvrcholením týchto snáh bolo zverejnenie mierového programu, ktorý sa stal známy ako Wilsonových štrnásť bodov z 8. januára 1918. Okrem konkrétnych bodov, ktoré sa týkali úpravy teritoriálnych otázok podľa liberálnych predstáv o práve a spravodlivosti, obsahoval Wilsonov program aj niekoľko všeobecných zásad, ktoré sa mali uplatniť po skončení vojny na to, aby sa svet v budúcnosti vyhol vojnovej katastrofe. Boli to tradičné zásady, ktoré sa týkali slobodnej plavby po mori a slobodného obchodu, ale aj zásada všeobecného odzbrojenia a zákaz tajnej diplomacie. Mimoriadne závažnou bola požiadavka ustanovenia Spoločnosti národov – svetovej organizácie, ktorá mala riešiť všetky budúce spory medzi štátmi.

Wilsonova predstava o budúcom svete bez vojen sa stretla vo verejnosti s veľkým ohlasom, ale ku koncu vojny ešte nepriviedla. Bojujúce strany stále dávali prednosť vojenskému riešeniu. Nemecko i Rakúsko-Uhorsko ignorovali tento program, no keď sa ocitli na prahu vojenskej porážky, začali sa dožadovať mieru na základe Wilsonových princípov. Po skončení vojny víťazná Dohoda formálne vychádzala zo zásad, ktoré vytýčil prezident Wilson, v skutočnosti sa však na mierových rokovaniach nepresadil “Wilsonov duch”, ale “duch pokračovania vojny mierovými prostriedkami”, ktorého najvýraznejším predstaviteľom bol francúzsky ministerský predseda George Clemenceau, zvaný Tiger. Bolo to tak z viacerých príčin, hlavne preto, lebo vojnou skúšaná Európa nebola pripravená prijať koncepciu “mieru bez víťazov a porazených”, ale do určitej miery aj preto, lebo T. W. Wilson, ktorý počas roka 1919 vážne ochorel, stiahol sa nielen z mierových rokovaní, ale aj z verejného života. Voľby roku 1920 vyhrali republikáni. Thomas Woodrow Wilson sa utiahol do svojho domu na S-street, kde 3. februára 1924 zákernej chorobe podľahol. Jeho vízia sveta však pretrvala.

Odporúčaná literatúra:

Texty pod fotografie:

1. Thomas Woodrow Wilson (1846-1924)
2. Wilson v čase prezidentskej kampane v septembri roku 1919

PhDr. Dušan Kováč, DrSc. (1942) – historik a vedecký sekretár SAV. Ťažiskom jeho výskumnej práce sú otázky vzniku a vývoja moderného slovenského národa.