Európske integračné plány v medzivojnovom období

Vízia zjednotenej Európy

Bohumila Ferenčuhová

Do kolektívnej pamäti slovenskej spoločnosti sa dvadsaťročie 1918 – 1939 zapísalo podobne ako nezreteľné čiernobiele fotografie na zlom novinovom papieri alebo čiernobiele filmové týždenníky, ktoré videli v kinách naši starí rodičia a dodnes sa často bez odborného historického vysvetlenia objavujú v televíznych vysielaniach. Čiernobieli politici v elegantných oblekoch vystupujú zo špeciálnych expresov v Paríži, Londýne alebo Ženeve, potriasajú si ruky, vymieňajú meravé úsmevy a trhane drobčia do rokovacích miestností, kde sa za nimi zatvárajú dvere. Vystriedajú ich zábery exekúcií poľnohospodárskych majetkov, továrenské komíny, čo prestali dymiť, gestikulujúci Mussolini, Hitler so vztýčenou pažou, milo sa usmievajúci Stalin s dieťaťom v náručí a nadšené masy ich prívržencov – scény, z ktorých diváka mrazí v chrbte. Nasleduje strih, postupujúce armády a kolóny s utečencami...

Valné zhromaždenia Spoločnosti národov (SN) sa konali v Ženeve každoročne za stáleho slnečného, skoro letného septembrového počasia: Lemanské jazero vtedy hrá odtieňmi modrej, od azúrovej po akvamarín. Vysoké a rozložité libanonské cédre v parkoch sú tmavozelené a trávniky posiate záhonmi s kvetmi všetkých farieb. V priezračnom povetrí vidno Mont Blanc, ráno sivomodrý, cez deň s odleskom zlata a večer ružový. ”Šťastný je ten, kto môže si na týchto brehoch oddýchnuť, šťastný, kto sa vracia, ak ich musel opustiť,” ako tvrdí verš na štíte záhradnej reštaurácie neďaleko pôvodného sídla Spoločnosti národov. V takom prostredí sa krásne sníva o večnom šťastí, o večnom mieri.

Vízia zjednotenej Európy sa viaže na tieto ťažko dosiahnuteľné, ale oprávnené túžby – veď už od 18. storočia sa v Deklarácii práv človeka a občana všetci dovolávame rovnoprávnosti, práva na život, na slobodu a hľadanie šťastia. Nemožno preto zľahčovať úsilie štátnikov a diplomatov, ktorí sa v medzivojnovom období pravidelne stretávali. Po celý ten čas chýbali medzi nimi zástupcovia najsilnejšej svetovej veľmoci – Spojených štátov amerických. Napriek niekoľkým pesimistom sa Európa ešte nevymanila z ilúzie, že koleso dejín na celom svete sa stále krúti podľa jej predstáv a rytmu. Platí to najmä o období najväčšieho vplyvu a najvýraznejších úspechov SN v rokoch 1925 – 1930. Práve vtedy, presnejšie 5. septembra 1929, francúzsky premiér a minister zahraničných vecí Aristide Briand navrhol jej valnému zhromaždeniu, aby sa zástupcovia členských štátov vážne zaoberali projektom Európskej federálnej únie. O myšlienkach dovtedy pokladaných za utópiu sa začalo rokovať na diplomatickej úrovni. Problém tak dostal inú, zložitejšiu podobu. Na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia sa zvažoval najprv rozsah budúcej integrácie (kto bude patriť do Európy), potom inštitucionálne otázky a spôsob integrácie. Neskôr sa ukázalo, že je potrebné vnímať rozdiel medzi európskou identitou (stotožnením sa s Európou, poznaním, že jednotlivec či národ kultúrne a spoločensky patrí do Európy) a európskym povedomím (uvedomelou činnosťou v prospech jej zjednotenia). Zároveň treba mať na zreteli rozdiely v citovej zaangažovanosti voči Európe: možno si želať vstup do Európy z rozumu, ale pred spoločnými hodnotami dávať prednosť vlastnému národu, jeho prospechu, dobru a prosperite. Zdá sa, že dodnes vo väčšine krajín proeurópske cítenie zaostáva za národným cítením. Ešte výraznejšie sa to prejavilo v medzivojnovom období.

Na lepšie pochopenie základných pojmov súvisiacich s európskou integráciou je potrebné odvolať sa na súčasnosť i históriu. Po nežnej revolúcii roku 1989 sa prevažná časť verejnosti v Česko-Slovensku dovolávala návratu do Európy, mysliac tým jednak odstránenie bariér medzi Východom a Západom, ostnatých drôtov, nútenej izolácie a perspektívne tiež zapojenie sa do Európskeho spoločenstva, po Dohode o Európskej únii (EÚ) v Maastrichte v roku 1991. Druhá časť však okamžite argumentovala, že nemôže ísť o návrat, keďže v Európe sme odjakživa, ako Európania máme právo na vlastnú slovenskú identitu, špecifickosť a zvrchovanosť. Našu európsku totožnosť však v tomto prípade dokazujeme skôr zemepisnou polohou ako kultúrnou a spoločenskou spolupatričnosťou. Za pomoci pravítok a kružidla nájdeme na Slovensku geografický stred Európy. Podľa tejto metódy teda nie sme perifériou, ale centrom Európy a Európa by sa mala vlastne integrovať okolo Slovenska, škoda len, že sa v tom nemôžeme oprieť ani o historické tradície ani o hospodársky a politický potenciál.

Vízia spoločnej Európy

Historická Európa sa totiž nezhoduje s jej dnešným zemepisným vymedzením od Atlantického oceánu po Ural a Kaukaz. Jej rozsah sa v dejinách menil: zrodila sa v starovekom Grécku a pôvodne znamenala priestor spoločnej gréckej civilizácie. Vymedzovala sa odmietnutím ”barbarov”, čiže všetkých ostatných, čo do spoločnej civilizácie nepatrili. Jej dosah sa rozšíril po vzniku grécko-latinskej civilizácie, ktorá do svojho orbitu vtiahla barbarských Iberov, Keltov, Helvétov, Germánov či Dákov. V ranom stredoveku sa Európa rozšírila na sever; roku 800 súdobí učenci stotožňovali Európu s ríšou Karola Veľkého, rozprestierajúcou sa od Iberu po Labe a Dunaj. V tom čase už však existovala aj druhá, východná Európa, pričom za autentických dedičov grécko-latinskej kultúry sa považovali byzantskí cisári. Začiatkom druhého tisícročia Európu spájalo kresťanstvo, politicky však bola roztrieštená do mnohých kráľovstiev, kniežatstiev a feudálnych panstiev, neskôr národných štátov. Západoeurópsky a východoeurópsky feudalizmus sa tiež od seba odlišovali, veľký význam malo najmä to, že na Západe bola cirkev nezávislá, na Východe podriadená panovníkovi. Na základe štrukturálnych analýz niektorých historikov možno povedať, že už v 10. – 12. storočí možno vymedziť špecifický európsky región východnostrednej Európy, kam sa síce rozšírilo latinské kresťanstvo, ale naoko rovnaké spoločenské štruktúry tu fungovali inakšie, v súlade s drsnejším spôsobom života v týchto ”barbarskejších” končinách. V západnej Európe rástol počet slobodného obyvateľstva miest a slobodných sedliakov; štrukturálne (systémové) zmeny sa presadzovali zdola, zatiaľ čo vo východostrednej Európe dochádzalo viac k napodobňovaniu európskych vzorov, rástol počet šľachticov, reformy sa presadzovali najmä panovníkom, teda zhora. Situáciu v tejto časti Európy ešte skomplikovala osmanská expanzia a znevoľnenie roľníkov v 15. – 17. storočí. Západná Európa zatiaľ civilizačne expandovala na americký kontinent, východná na Sibír až po Kamčatku. Osvietenstvo a absolutizmy 18. storočia síce zblížili Európu a jej aristokraciu, ale pretrvali rozdiely medzi tromi historickými regiónmi, ktoré nerovnakým dielom uvoľňovali priestor na prekonanie absolutizmu. Buržoázne revolúcie oslobodili občana, no zároveň uvoľnili silu nacionalizmu: v 18. – 20. storočí národné štáty a ich armády na základe brannej povinnosti občanov mužského pohlavia viedli v Európe vojny o územie, o mocenskú a hospodársku prevahu vo svete.

Vízia spoločnej Európy, ktorá stála pri zrode európskeho povedomia, nadväzuje na hodnoty slobody, rovnosti a bratstva medzi národmi a národnosťami, tak ako sa v Európe rozšírili za tzv. jari národov roku 1848. S touto myšlienkou sa stotožňovala aj štúrovská generácia na Slovensku, no nemohla celkom podľahnúť krátkodobej eufórii, ktorá vtedy v revolučnej Európe zavládla . Svedčí o tom napríklad článok P. K. Hostinského Zbrataňja sa národov v Národných novinách z apríla 1848, kde vyjadril názor, že po bratsky sa môžu spájať len oslobodené, rovnoprávne národy. Vo východostrednej Európe sa k heslám Sloboda, rovnosť a bratstvo pridala túžba utvoriť národné štáty so spoločnou národnou kultúrou a jazykom. V západnej Európe si niektorí intelektuáli zatiaľ začali klásť otázku, či si netreba vziať príklad zo Spojených štátov amerických a nevytvoriť európsku federáciu národov – Spojené štáty európske, ktoré by zabránili vojnám na európskom kontinente. Francúzsky spisovateľ Victor Hugo pozorne sledoval protiturecké povstania na Balkáne a zároveň roku 1877 vykreslil svoj ideál lyonským robotníkom. Pripravovaná svetová výstava mu symbolizovala víťazstvo mieru nad vojnou. Mier mal byť kľúčovým slovom 20. storočia. Hugo žiadal pre seba a pre tých čo ho počúvali len zopár podľa neho celkom uskutočniteľných vecí: náboženstvá bez intolerancie, (rozum namiesto dogmatizmu), trestné právo bez trestu smrti, prácu bez vykorisťovania, pohyb bez hraničných obmedzení, národnosti bez antagonizmu, čiže vojnu by nahradilo zmierovacie konanie (arbitráž), jedným slovom žiadal odzbrojenie vo všetkých smeroch, okrem ”odzbrojenia svedomia”. Tieto ideály stoja na rešpektovaní ľudských práv a aj začiatkom tretieho tisícročia tvoria základ spoločných európskych hodnôt, európskej politickej kultúry a podstatu nadnárodného európskeho spoločenského systému. Pred prvou svetovou vojnou sa navzdory vlne nacionalizmu rozšírili v internacionálnych hnutiach – v socialistickej internacionále, internacionále kapitálu, medzi stúpencami posilnenia Medzinárodného súdneho dvora v Haagu. Po jej ukončení prenikli na mierovú konferenciu a pomohli na svet SN. Iní európski myslitelia, politici a ich stúpenci však dali v 20. storočí pred týmito ”utópiami” prednosť triednej a rasovej nenávisti, neznášanlivosti a diktatúram. Bolo to náhodné vybočenie, alebo stála latentná hrozba pre spoločnú európsku kultúru a integráciu?

Hľadanie ciest k integrácii

Oswald Spengler a ďalší myslitelia písali od rokov 1914 – 1918 o úpadku Európy. Triumf národnostného princípu v Európe a vznik nových štátov vnímali skôr ako prejav rozkladu, nie ako obohatenie. Európa sa síce ešte v medzivojnovom období pokladala za ťažisko svetovej politiky, ale uvedomovala si vzostup USA a nedozernú premenu Ruska. Víťazná Veľká Británia a Francúzsko boli vyčerpané vojnou a dlhovali USA obrovské sumy za vojnové dodávky. I keď mierové zmluvy po veľkej vojne boli výsledkom konsenzu zástupcov troch najväčších víťazných veľmocí, americký senát ich neratifikoval – USA neprevzali plnú zodpovednosť za nový medzinárodný poriadok. Obyvateľstvo porazených krajín nadiktované mierové zmluvy odmietalo, vlády ich chceli revidovať. Lenin ich označoval za beštialitu a agitoval za ich revolučné prekonanie. Zatiaľ nové a ”podstatne zväčšené” štáty boli na mierové zmluvy po prvej svetovej vojne existenčne viazané, veď v nich Nemecko, Rakúsko, Maďarsko, Bulharsko a Osmanská ríša uznávali ich existenciu a suverenitu a vzdávali sa územia v ich prospech. Medzinárodná nestabilita mala svoj pôvod v spôsobe vedenia vojny i presadzovania mieru. Do akej miery však boli za ňu zodpovedné samotné mierové zmluvy? Na túto otázku existuje niekoľko hypotetických odpovedí, ktoré sa vzájomne nemusia vylučovať. Podľa prvej z nich bol versailleský systém, tvorený všetkými zmluvami podpísanými v Paríži po prvej svetovej vojne vrátane utvorenia SN, bol taký rozporný a obsahoval toľko trhlín a chybných riešení, že bol jednou z hlavných príčin druhej svetovej vojny. Vážne ho narušila neschopnosť Spoločnosti národov postaviť sa proti agresii Japonska v Mandžusku roku 1931, poškodilo ho aj zrušenie nemeckých reparácií roku 1932 a celkom zlyhal už v čase mieru, keď dovolil Hitlerovi roku 1935 obnoviť vojenskú povinnosť, o rok nato obsadiť Porýnie a roku 1938 anektovať Rakúsko a čs. pohraničie. Zástancovia druhej hypotézy súdia mierové zmluvy z rokov 1919 – 1920 menej prísne. Konštatujú, že po určitom období povojnových hospodárskych ťažkostí sa systém po roku 1924 upevnil vďaka hospodárskej konjunktúre. Priaznivý vývoj narušila až hospodárska kríza v 30. rokoch a Hitler, ktorému pomohla k moci. Výskumy pokračujú a črtá sa i tretia hypotéza, podľa ktorej pôvodný versailleský systém bol už roku 1924 nahradený iným, lepšie zodpovedajúcim skutočnému mocenskému i hospodárskemu potenciálu zúčastnených krajín a ich možnostiam v medzinárodných vzťahoch. USA vtedy vstúpili investíciami i pôžičkami do európskeho hospodárstva a Nemecko po potvrdení svojich západných hraníc v Locarne a vstupe do Spoločnosti národov sa dobrovoľne stalo súčasťou nového medzinárodného poriadku. Ani tento však neodolal hospodárskej kríze a nacizmu.

Po stroskotaní pokusov Francúzska v rokoch 1919 – 1924 donútiť Nemecko, aby politikou sankcií za neplatenie reparácií spolupracovalo, boli vo švajčiarskom Locarne pod egidou Spoločnosti národov podpísané medzinárodné zmluvy, z ktorých najdôležitejší bol Rýnsky pakt: Nemecko ním z vlastnej vôle uznalo svoje hranice s Francúzskom a Belgickom a tiež demilitarizovanú zónu na svojom území v Porýní, ktorá mala natrvalo zostať bez vojenských posádok a bez zbraní. Tieto tri mocnosti sa zaviazali, že nepoužijú silu na revíziu status quo, čo garantovala Veľká Británia a Taliansko. Ďalej Nemecko podpísalo štyri arbitrážne zmluvy nielen s Francúzskom a Nemeckom, ale aj s Poľskom a Československom. S poslednými dvoma Francúzsko podpísalo aj spojenecké zmluvy, aby ich trošku uspokojilo zo sklamania, že ani Nemecko, ani Veľká Británia neprijali nijaké záväzky týkajúce sa hraníc menších francúzskych spojencov v tyle Nemecka. Na tomto základe sa teda dosiahlo v polovici 20. rokov francúzsko-nemecké zmierenie, ktoré otvorilo krátke obdobie pacifizmu a plánov na európsku integráciu. Problémovým regiónom pri jej uskutočnení zostávala východostredná Európa, rozdelená na početné stredné a malé znepriatelené štáty.

Mierové zmluvy podpísané v Paríži obsahovali články, ktoré umožňovali zachovanie spoločného hospodárskeho priestoru územia bývalej habsburskej monarchie. Narazili však na obavy z návratu starých pomerov a na hospodársky nacionalizmus. Štáty, ktoré mali z mierových zmlúv prospech, kládli ako podmienku spolupráce uznanie status quo na základe mierových zmlúv. Ich susedia, najmä Maďarsko, sa netajili túžbou po revízii. Pre Brianda nebolo tajomstvom, že aj Gustav Stresemann by rád mierovou cestou zmenil hranice Nemecka s Poľskom a že má zálusk na anšlus Rakúska. Projekt zjednotenej Európy mal uskutočneniu podobných plánov zabrániť.

Vízia Spojených štátov európskych nemala pôvod v diplomatických a vládnych kruhoch, s touto iniciatívou prišli najprv intelektuálne a hospodárske elity bez priamej politickej moci. Úlohu iniciátora zohral najmä Richard Coudenhove- Kalergi a jeho kniha Paneurópa, publikovaná roku 1923. Zo sklamania z rozpadu Rakúsko-Uhorska, ktoré sa dalo chápať ako priestor na spolužitie mnohých národností a ich kultúr, ju koncipoval vo Viedni ako projekt riešenia európskej krízy za pomoci politického zjednotenia. V českom preklade vyšla roku 1926 s úvodom ministra E. Beneša. Kalergi mal kritický odstup od národnostných a revizionistických programov, typických pre povojnovú strednú Európu. Ukázal inú alternatívu – zjednotenie Európy na federatívnom základe, ktoré by pomohlo rozvíjať európsku kultúru, zrušilo hranice a tak vlastne vyriešilo aj menšinovú otázku. Jeho riešenie bolo sprvu ”maloeurópske”: zdôrazňovalo francúzsko-nemeckú spoluprácu a stavalo na nej, dávalo šancu strednej Európe, aby sa integrovala so západnou a posilnila tak západoeurópske prvky vo svojej kultúre. Nepočítal s členstvom Veľkej Británie v Paneurópe, pretože bral zreteľ na jej mimoeurópske imperiálne záujmy, vynechal z nej aj ZSSR pre jeho spoločensko-politické zriadenie a nerešpektovanie základných európskych hodnôt, spätých najmä s rešpektovaním slobody indivídua. V jeho práci sa stretávame s pojmami ako federácia, konfederácia, únia, zväz, štátny zväz, Spojené štáty európske. Od roku 1930 sa inšpiroval vzorom federatívneho usporiadania vo Švajčiarsku: základom spolužitia mala byť obec zložená zo slobodných jednotlivcov, kantón ako spoločenstvo obcí, štát ako spoločenstvo kantónov, kontinent ako spoločenstvo štátov a napokon ľudstvo ako spoločenstvo kontinentov. Budúce Spojené štáty európske mali vznikať postupne, integrovaním sa malých štátov do regionálnych zoskupení. Perspektívne sa mali stať jednou zo svetových veľmocí, ktorá pomôže zabezpečiť medzinárodnú rovnováhu medzi USA, Veľkou Britániou, Sovietskym zväzom a východnou Áziou.

Spojené štáty európske – predstavy a teórie

Coudenhove - Kalergi chcel pôsobiť na verejnosť v prospech zjednotenia Európy a nadnárodnej mierovej spolupráce politickou agitáciou, usiloval sa pre ňu získavať poslancov a parlamenty a prostredníctvom nich aj vlády. Myšlienka Spojených štátov európskych mala dosť veľký ohlas a Kalergi získal niekoľko vplyvných priateľov, ku ktorým patril aj T.G. Masaryk a E. Beneš. Za ich morálnej podpory sa paneurópske hnutie, ktoré nadobudlo organizované formy, rozšírilo z Rakúska a Nemecka aj do Československa a Francúzska. Názory Kalergiho a politikov Hradu však neboli totožné. Čs. politici chceli najprv integrovať jednotlivcov a kutúrne národy do štátnych národov a až potom pristúpiť k integrácii Európy. Mali rozdielne názory aj na územný rozsah zjednotenej Európy. Masaryk i Beneš inklinovali k teóriám ”mostu” a  predstavám o plynulom prechode medzi germánskou a slovanskou kultúrou, mysleli si, že diktatúra proletariátu v Rusku je krátkodobým excesom a vo východnej Európe dôjde k plynulej demokratizácii režimu. Boli ochotní tomu aj pomáhať. Neraz sa vyjadrovali, že i Rusko patrí do zjednotenej Európy; neuskutočňovaný návrat ZSSR k demokracii čs. politikov neinšpiroval k posilneniu integračného úsilia smerom do západnej Európy, ale skôr k odkladaniu celkovej európskej integrácie na neskôr.

Kalergi plánoval uskutočniť svoj projekt Paneurópy v niekoľkých etapách: 1. Niektorá európska vláda zvolá paneurópsku konferenciu. 2. Štáty kontinentálnej Európy podpíšu dohody o vzájomnej garancii hraníc a o riešení všetkých sporov dohodou. 3. Utvorí sa paneurópska colná únia, ktorá pripraví Európu na spoločný európsky hospodársky priestor. 4. Utvoria sa Spojené štáty európske.

Vývoj medzinárodných vzťahov v Európe išiel síce nedôsledne, ale naozaj tým smerom. Roku 1925 Coudenhove-Kalergi dostal už ako čs. štátny občan diplomatický pas aj odporúčania hradných politikov, ktorí mu pomohli nadviazať styky s vplyvnými francúzskymi politickými kruhmi. O rok neskôr Briand, podobne ako Beneš, Loebe a ďalší prijal čestné predsedníctvo 1. paneurópskeho kongresu vo Viedni. Medzičasom boli podpísané garančné a arbitrážne zmluvy v Locarne, roku 1927 sa uskutočnila medzinárodná hospodárska konferencia na pôde SN, ktorá sa vyslovila za slobodný obchod a postupné utváranie spoločného colného priestoru v Európe. Tieto tendencie mali výraznú podporu niektorých západoeurópskych priemyselníkov, napríklad luxemburského Emila Mayrischa, ktorý inicioval vznik kartelu riadiaceho výrobu ocele v Nemecku, vo Francúzsku, v Luxembursku a Sársku a zároveň podporoval francúzsko-nemeckú intelektuálnu spoluprácu. Ekonómovia Charles Gide a Yves Le Trocquer založili spoločnosť Hospodárska a colná únia. V strednej Európe propagoval integračné úsilie na hospodárskom základe maďarský národohospodár Elemér Hantos, ktorý založil vo Viedni v septembri 1925 spoločnosť Mitteleuropäischer Wirtschaftstag, v ktorej mala svoje zastúpenie aj ČSR. Táto viedenská spoločnosť predložila roku 1927 hospodárskej konferencii Spoločnosti národov memorandum s odporúčaním, aby si podunajské štáty poskytovali preferencie (hospodárske a colné výhody), ktoré by boli vyňaté zo systému najvyšších výhod. Proti tomu protestoval Čs. výbor pre stredoeurópsku spoluprácu, ktorý vznikol ako protiváha viedenskej organizácie. Reakciou bola aj príprava hospodárskej spolupráce v rámci Malej dohody, ktorá však nepriniesla výraznejšie plody; obavy jej členov z obnovenia bývalého spoločného trhu habsburskej monarchie sa zdajú prehnané. Až roku 1931, prineskoro, reagujúc na pokus o nemecko-rakúsku colnú úniu, ČSR prijala v rámci Tardieuovho plánu hospodárskej spolupráce v strednej Európe zásadu preferencií, ktorá mala platiť aj pre jeho malodohodových spojencov.

V pozadí francúzsko-nemeckého zmierenia medzitým pokračovalo zatiaľ mierové zápolenie obidvoch krajín o revíziu či zachovanie teritoriálneho status quo vo východostrednej Európe. Len čo Stresemann dosiahol ukončenie okupácie Koblenzu a Mainzu víťaznými spojencami, čiže uvoľnenie nemeckého územia päť rokov pred termínom predpokladaným vo Versailleskej zmluve, žiadal od SN účinnejšiu ochranu nemeckých národnostných menšín najmä v Poľsku. Táto politika mohla perspektívne destabilizovať situáciu aj ďalšieho francúzskeho spojenca - Československa. Briand vtedy preniesol na pôdu SN projekt zjednotenej Európy a navrhol, aby sa suverénne európske národy spojili ”nejakým federálnym putom”. Odôvodnil to tým, že nekoordinovanosť v politickom, hospodárskom a sociálnom smere Európe neprospieva. Predstavitelia dvadsiatich siedmich európskych členov SN ho poverili, aby vypracoval na danú tému memorandum, ktoré by skonkrétnilo obsah projektu. Na francúzskom ministerstve zahraničných vecí sa práci na dokumente venoval šéf Briandovho kabinetu a riaditeľ politických a obchodných záležitostí ministerstva zahraničných vecí Alexis Léger (básnik Saint-John Perse, neskôr nositeľ Nobelovej ceny za literatúru). Jednotlivé vlády ho dostali 17. mája 1930 a boli požiadané o vypracovanie odpovede do 15. júla toho istého roku, aby sa celý materiál mohol prerokovať v septembri na 11. valnom zhromaždení SN. Základnou podmienkou európskej federálnej únie mala byť dohoda medzi úplne suverénnymi, nezávislými a rovnoprávnymi európskymi štátmi, členmi SN, ktorá bude rešpektovať ich tradície a zvláštnosti. Európska federálna únia mala mať charakter regionálnej dohody podľa článku 21 zmluvy o Spoločnosti národov a mala byť tejto svetovej organizácii podriadená. Francúzsko navrhovalo potenciálnym členom najprv uzavretie všeobecnej zmluvy, ktorá by potvrdila ich principiálny súhlas s myšlienkou európskej únie a umožnila by postupne dopracovať jej štatút, a potom zriadenie reprezentatívneho a zodpovedného politického orgánu – pravidelnej Európskej konferencie, zloženej zo zástupcov všetkých európskych členov SN, výkonného orgánu – Stáleho politického výboru a sekretariátu. Riešenie hospodárskych problémov podmieňovalo politickou bezpečnosťou, navrhujúc rozšírenie locarnského systému na všetky európske krajiny.

Oslovené vlády reagovali síce rozdielne, ale žiadna z nich, vrátane iniciátora, ešte nebola ochotná delegovať časť svojej zvrchovanosti spoločným orgánom. Aj s navrhovanými orgánmi bez výhrad súhlasili iba Juhoslávia a Bulharsko. Na rozdiel od projektu Kalergiho sa mala stať členom Európskej federálnej únie aj Veľká Británia, ktorá vo svojej odpovedi podporila zmierenie medzi bývalými nepriateľmi, ale nevyjadrila súhlas s navrhovanou všeobecnou zmluvou. Pred 11. valným zhromaždením SN Ministerstvo zahraničných vecí Francúzska publikovalo brožúru s memorandom, všetkými odpoveďami i zhrnujúcou správou. V diskusii sa prejavila silná opozícia voči Európskej federálnej únii. Prítomní sa napokon rozhodli zriadiť Študijnú komisiu pre Európsku federálnu úniu, pod predsedníctvom A. Brianda; Eric Drummond kumuloval obidva posty v sekretariátoch: v  SN a v Študijnej komisii. Tá sa od januára do októbra 1931 zišla štyrikrát a raz už po Briandovej smrti v októbri 1932. Zaoberala sa najmä hospodárskymi problémami, snažiac sa hľadať východisko z krízy. Po piatich rokoch, v októbri 1937, sa zišla ešte raz pod vedením Edouarda Herriota. Zúčastnení uvažovali o nových pokusoch hospodárskej spolupráce medzi európskymi národmi.

Hospodárske ciele s politickým dosahom mal aj plán Milana Hodžu, ktorý tvorivo nadviazal na stredoeurópske paneurópske hnutie i na podnety od západoeurópskych národohospodárov. Až po nástupe Hitlera k moci dostal možnosť pokúsiť sa o integráciu zraniteľnej a špecifickej východostrednej Európy, ktorá mala potom upraviť svoj vzťah k Nemecku a západnej Európe. Za dôležitú považoval hospodársku spoluprácu Malej dohody a Poľska, pričom najväčšiu aktivitu mal vyvinúť čs. priemysel a banky. Potom by mohlo nasledovať napojenie na krajiny Rímskeho protokolu (Rakúsko, Maďarsko a Taliansko), ktoré by umožnilo aj rovnocennejšiu hospodársku spoluprácu s Nemeckom. Tento plán nevyšiel, podobne ako v západnej Európe sa nepodarilo uskutočniť plány na hospodárske oživenie za pomoci spolupráce priemyselníkov bohatých krajín – USA, Veľkej Británie a Francúzska alebo vtedy problémových Talianska a Nemecka (1937 – 1938). Všetky stroskotali na politických rozhodnutiach, najmä Hitlerových. V predvečer druhej svetovej vojny prehrávali stúpenci liberalizmu a otvorených hraníc aj stúpenci európskych medzinárodných porád a spoločne prijatých rozhodnutí. Ich ideály však zostali živé a mohli sa začať uplatňovať neskôr. Napriek všetkým ľudským prehrám neboli utópiou, ale výzvou i možnosťou, na ktorú západná Európa nadviazala prijatím Marshallovho plánu, rímskymi zmluvami roku 1957 a napokon Maastrichtskou dohodou a ktorá sa po roku 1989 opäť otvorila i pre národy východostrednej Európy pod podmienkou, že budú akceptovať spoločné európske hodnoty.

Ad slovníček

14 bodov prezidenta Wilsona – otvorené posolstvo prezidenta USA W. Wilsona Kongresu z 8. 1. 1918, jeho mierový program vyslovený v čase rokovaní o brest-litovský mier medzi Nemeckom a jeho spojencami na jednej a sovietmi na druhej strane. Pozostával z piatich zásadných bodov: otvorená diplomacia, absolútna sloboda námornej plavby v čase mieru aj vojny, odstránenie hospodárskych bariér a rovnaké podmienky obchodovania pre všetkých, obmedzenie výzbroje na minimum potrebné pre vnútornú bezpečnosť, také usporiadanie kolónií, ktoré vyhovuje tak kolonizovaným, aj ich protektorom. Nasledovalo osem konkrétnych bodov, nekonzultovaných so spojencami: evakuácia cudzích ozbrojených síl z Ruska, aby sa slobodne mohlo rozhodnúť o svojom zriadení, obnovenie nezávislosti Belgicka, oslobodenie francúzskeho územia vrátane Alsaska-Lotrinska, úprava talianskych hraníc so zreteľom na národnostné zloženie obyvateľstva, zabezpečenie možnosti samosprávneho vývinu pre národnosti Rakúsko-Uhorska, obnovenie nezávislosti Rumunska a Srbska (so slobodným prístupom k moru), medzinárodnú dohodu o utvorení Poľska na území obývanom poľským obyvateľstvom (tiež s prístupom k moru). Posledný bod bol venovaný univerzálnej Spoločnosti národov, ktorá mala zabezpečiť politickú nezávislosť a územnú celistvosť pre všetky štáty – veľké aj malé. Podstatou celého programu bola spravodlivosť pre všetky národy a národnosti.

Briandov - Kelloggov pakt – podpísaný v Paríži 27. 8. 1928 francúzskym ministrom zahraničných vecí A. Briandom a štátnym tajomníkom USA F. B. Kelloggom a potom zástupcami 57 štátov, ktoré sa zriekali vojny pri riešení medzinárodných sporov. Rokovať začal Briand roku 1927 s úmyslom uzavrieť dvojstrannú zmluvu Francúzska s USA, ktorá by ich vtiahla do európskych záležitostí a zmiernila ich neúčasť v  Spoločnosti národov a neratifikovanie mierových zmlúv. Washington túto snahu odmietol a v snahe vyhnúť sa záväzkom voči Francúzsku dal rokovaniam multilaterálny rozmer. Výsledkom bol pakt z roku 1928, ktorý však bol iba manifestáciou mierových úmyslov, diplomatickým dokumentom bez reálnej hodnoty.

Odporúčaná literatúra:

FERENČUHOVÁ, B.: Briandov plán Európskej federálnej únie a Československo: vláda, paneurópske hnutie, verejná mienka. Historický časopis 41, 1993, č. 3, s. 123-142.
GOŇCOVÁ, M.: Koncepty evropanství a demokracie v československém politickém myšlení. In: Československo 1918-1938. Osudy demokracie ve střední Evropě. Praha 1999, s. 135-140.
GIRAULT, R. – FRANK, R.: Turbulente Europe et nouveaux mondes 1914-1941. Paríž 1998.

PhDr. Bohumila Ferenčuhová, CSc. (1947) – pracuje v Historickom ústave SAV a venuje sa dejinám medzinárodných vzťahov 19. a 20. storočia. Autorka monografie Sovietske Rusko a Malá dohoda v rokoch 1917 – 1924. (Bratislava 1988), editorka a spoluautorka kníh Francúzsko a stredná Európa 1867 – 1914. (Bratislava 1995) a Milan Rastislav Štefánik - astronome, soldat, grande figure franco-slovaque et européenne, (Bratislava – Paríž 1999.)

Text pod foto:

1. V hodinovej sieni francúzskeho ministerstva zahraničia v Paríži podpísalo 15 štátov Brindov-Kelloggov pakt. (In: Kronika ľudstva, s. 907)

2. ”Štátnicke raňajky” v čase rokovania Spoločnosti národov, keď bolo za člena prijaté Nemecko. Prvý zľava je nemecký minister zahraničia G. Stresemann. (in: Kronika 20.storočia, s. 360)