Organizovanie bezpečnosti v rokoch 1918-1939

Medzinárodné vzťahy a nádeje na zabezpečenie mieru

Valerián Bystrický

Prvá svetová vojna, alebo ako ju súčasníci nazývali “veľká vojna” priebehom a nebývalými ľudskými stratami a utrpením rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila vývoj medzinárodných vzťahov a problémy spojené s organizovaním bezpečnosti. Na rozdiel od predchádzajúcich ozbrojených konfliktov počas nej politici a vojaci dospeli k názoru, že vojenské stretnutie sa nemôže skončiť kompromisným mierom, ale že je nutné nepriateľa úplne poraziť, lebo iba tak sa utvoria podmienky budúceho mierového vývoja.

V období svetového požiaru sa súčasne začala nastoľovať požiadavka postupne utvárať medzinárodné mechanizmy, ktoré by zabránili opakovaniu podobnej katastrofy a prispeli by k demokratizácii medzinárodných vzťahov, t. j. otázky, ktorých riešenie poznačilo celé 20. storočie. To bol začiatok zložitého, v mnohom smere kontroverzného procesu, ktorý často sprevádzali neúspechy, ba priamo katastrofy. Z celého tohto politického pohybu sa postupne nielen kryštalizovali, ale aj pomaly presadzovali nové zásady organizácie bezpečnosti, zabezpečenia mieru, demokratizácie života spoločnosti a uplatnenia sa národných práv.

Priebeh a výsledky “veľkej vojny” vysunuli do popredia záujmu predovšetkým tri politické tendencie: právo národov na sebaurčenie, princípy kolektívnej bezpečnosti a demokratizáciu celého spoločensko-politického života vrátane medzinárodných vzťahov. V svojom súhrne mnohé z týchto požiadaviek obsahovali 14. bodov prezidenta USA Thomasa Woodrova Wilsona z januára 1918.

Z hľadiska nového prístupu k organizácii bezpečnosti -- odstránenia vojny ako spôsobu riešenia konfliktov medzi štátmi-- mal prvoradý význam návrh na utvorenie Spoločnosti národov (SN). Jej zásady sformuloval Wilson, pričom sa vychádzalo z myšlienky, že len nadnárodná inštitúcia môže nezávisle a správne určiť, či došlo k porušeniu mieru a kto ho porušil, bol označený za agresora. Členské štáty pri vstupe do SN sa slávnostne vzdali práva začať vojnu a zaviazali sa poskytnúť určitú pomoc štátu, ktorý sa stal predmetom nevyprovokovaného útoku. Pakt Spoločnosti národov prvýkrát obsahoval princípy kolektívnej bezpečnosti.

S procesom demokratizácie medzinárodných vzťahov sa spájali určité nádeje na zabezpečenie mieru, lebo sa vychádzalo z myšlienky, že štáty, ktoré vyznávajú demokratické princípy, sú mierumilovné. Predstavy o demokratizácii sa mali ďalej premietnuť do zásady, že tie isté princípy budú platiť pre víťazov aj porazených, pre malé krajiny aj pre  veľmoci. Rovnaké práva národov mali utvoriť predpoklady na udržanie mieru na princípoch kolektívnej bezpečnosti, t. j. na zásade, že štáty sa zjednotia proti agresii, nespravodlivosti a vzájomne si poskytnú pomoc v prípade nevyprovokovaného útoku. Pritom kolektívna bezpečnosť uplatňovaná v rámci SN, na rozdiel od predchádzajúcich foriem bezpečnosti založenej na alianciách veľmocí zameraných navzájom proti sebe, nevytypovala konkrétneho možného útočníka – nepriateľa, neposkytovala záruky bezpečnosti žiadnej krajine, proti nikomu nechcela vopred postupovať diskriminačne, ale naopak, všetkým členom mienila dávať rovnaké práva, čím by sa mali utvárať podmienky proti akémukoľvek ohrozeniu mieru a bezpečnosti. Teoreticky sa malo dosiahnuť to, aby možný agresor bol už vopred vystavený tlaku mierumilovných národov a štátov a bol si vedomý, že jeho budúca obeť nebude izolovaná, že akt agresie nezostane nepotrestaný a nikdy nebude uznaný. Systém kolektívnej bezpečnosti takto vychádzal z predpokladu, že možnou príčinou vojny by mohlo byť porušenie princípu mierového riešenia sporov, na ktorom mala záujem prevažná väčšina národov a štátov. Tento systém súčasne predpokladal veľkú mieru medzinárodnej solidarity, lebo vyžadoval poskytnutie pomoci členským štátom SN bez ohľadu na “národné” záujmy, bez toho, aby sa ostatné krajiny cítili priamo ohrozené. Zásady vzájomnej pomoci v prípade nevyprovokovaného útoku boli však koncipované veľmi nejasne. Azda najznámejší článok Paktu SN číslo 16 v takomto prípade nariaďoval členským štátom finančnú a hospodársku blokádu útočníka za podmienky, že Rada SN jednomyseľne určí kto zaútočil, čo však z praktického hľadiska predstavovalo neobyčajne zložitý problém. Spoločnosť národov mohla taktiež po jednomyseľnom rozhodnutí odporúčať svojim členom aby pomohli obeti agresie aj vojensky. Počas jej existencie medzi dvoma svetovými vojnami sa však nič také nestalo a víťazné štáty sa usilovali svetovú organizáciu využívať predovšetkým na posilňovanie mocensko-politickej prevahy a na udržanie tzv. versailleského systému, t. j. usporiadania Európy a sveta na základe mierových dohôd po “veľkej” vojne. Veľmoci aj v rámci SN presadzovali najmä svoje mocenské záujmy a nikdy nepoužili ustanovenia Paktu SN na obranu malých krajín, keď došlo k agresii proti ním.

Degradácia Spoločnosti národov

Pokusy zabezpečiť pomoc obeti agresie ani v ďalších rokoch neboli úspešné. Hádam najprecíznejšie boli tieto myšlienky obsiahnuté v Ženevskom protokole z roku 1924, ale pre nesúhlas Veľkej Británie viazať sa na kontinente neboli prijaté. Tiež Briandov-Kelloggov pakt z roku 1928, ktorým sa signatárske štáty zaviazali nepoužiť vojnu na riešenie sporných otázok mal viac morálny než praktický význam. Problematická hodnota týchto dobre mienených opatrení sa ukázala už pri prvom vážnom narušení mieru – japonskej okupácii Mandžuska v roku 1931. Spoločnosť národov síce morálne odsúdila agresiu, ale pod vplyvom veľmocí odmietla použiť čo i len hospodárske sankcie. Začal sa uplatňovať dojem, že svetová organizácia nebude v prípade konfliktu schopná zabezpečiť pomoc obeti útoku. Tieto obavy zmierňoval len fakt, že ozbrojený konflikt vznikol ďaleko od európskeho kontinentu.

Útok Talianska proti Etiópii v októbri 1935 už priamo ohrozoval mier v Európe. Spoločnosť národov síce vyhlásila hospodárske sankcie proti Taliansku, ale spôsob, akým organizovala pomoc obeti agresie nepriniesol nijaký efekt. Malé štáty strácali dôveru v SN a oprávnene pochybovali, že by sa mohli spoľahnúť na jej pomoc v prípade útoku. Začala sa výrazne potvrdzovať zásada, že veľmoci nemienili využívať pozitíva, ktoré Pakt SN obsahoval, a v záujme presadzovania svojich cieľov a plánov dokonca oslabovali účinnosť kolektívnych opatrení proti agresorovi. Ukázalo sa, že nie všetky štáty majú rovnaký záujem klásť kolektívny odpor konkrétnej agresii a nie sú ochotné podstúpiť prípadné riziko. Spoločnosť národov nebola schopná na základe uplatnenia zásad kolektívnej bezpečnosti utvoriť podmienky, aby zabránila agresii veľmoci a poskytla obeti útoku účinnú pomoc. V maximálnej miere sa táto degradácia SN prejavila v čase likvidácie samostatnosti Rakúska zo strany nacistického Nemecka formou anšlusu v marci 1938, počas čs. krízy a Mníchovskej dohody v roku 1938 i počas okupácie českých krajín v marci 1939. Nielenže neuplatnila zásady, ktoré tak slávnostne prijala, ale vôbec sa týmito udalosťami nezaoberala, hoci išlo jednoznačne o agresívne činy, aj keď maskované rôznymi politickými formami. Poslednýkrát reagovala na útok Sovietskeho zväzu proti Fínsku koncom roka 1939 tým, že ZSSR vylúčila zo SN bez toho, žeby chcela, ale v danej dobe aj mohla, poskytnúť pomoc obeti agresie.

Ťažkopádnosť fungovania mechanizmov SN, nevyjasnené problémy týkajúce sa sankcií proti útočníkovi nútili niektoré štáty, predovšetkým Francúzsko, hľadať doplňujúce formy bezpečnosti. Oprávnený pocit ohrozenia zo strany Nemecka, odmietnutie USA vstúpiť do SN, resp. uzavrieť alianciu s Veľkou Britániou a Francúzskom, ale v neposlednom rade aj snaha udržať mocenské pozície Francúzska na základe versailleského mierového systému nútili Paríž usilovať sa o získanie priamych garancií od veľmocí. Popri viacerých snahách upevniť svetovú bezpečnosť odzbrojením či posilnením účinnosti SN získalo Francúzsko doplňujúce garancie v Locarne v roku 1925, keď dostalo medzinárodné záruky hraníc s Nemeckom, na ktorých sa zúčastnila aj Veľká . Británia. Francúzsko, ako súčasť posilňovania svojich pozícii, ale aj bezpečnosti , podpísalo v 20. rokoch zmluvy o vzájomnej pomoci s Československom a Poľskom. Postup Francúzska nebol len hľadaním náhrady za tradičného spojenca na východe (Rusko), ale aj reálnym hodnotením novovzniknutého stavu. Geopolitické postavenie Nemecka sa napriek jeho porážke v prvej svetovej vojne zlepšilo, pretože na východných hraniciach nesusedilo s veľmocami (Rakúsko-Uhorsko, Rusko), ale s malými, resp.menšími štátmi - Poľskom, Československom, Rakúskom, ktoré nepredstavovali takú prekážku jeho expanzie ako veľmoci. Francúzsko, ak malo v danej situácii zabrániť dominantnému postaveniu Nemecka v tejto oblasti, muselo poskytnúť záruky bezpečnosti niektorým z týchto štátov. Bilaterálna forma zmlúv o vzájomnej pomoci Francúzska s Československom a Poľskom súčasne znamenala, že Paríž v prípade expanzie Nemecka na východ by bol nútený vypovedať Berlínu vojnu alebo nechať svojich spojencov napospas agresii. V rokoch 1938 –1939 sa v prípade Mníchovskej dohody a vypovedania vojny Nemecku po útoku na Poľsko uplatnili obidve alternatívy.

Najznámejší projekt kolektívnej bezpečnosti

Medzinárodné postavenie Francúzska sa po víťazstve nacizmu v Nemecku v januári 1933 postupne zhoršovalo a v Paríži hľadali ďalšie doplňujúce zdroje bezpečnosti. Tradične sa obrátili na východ a v dôsledku diplomatickej spolupráce vznikol francúzsko-sovietsky projekt Východného paktu. Širšie koncipovaný návrh regionálnej kolektívnej bezpečnosti, ktorý mal fungovať v nadväznosti na Pakt SN, sa nepodarilo pre nesúhlas Nemecka, Poľska a nezáujem Veľkej Británie realizovať.  V roku 1935 preto došlo k uzavretiu dohôd o vzájomnej pomoci medzi Francúzskom a ZSSR a Československom a  ZSSR. V nadväznosti na už spomínanú dohodu o vzájomnej pomoci medzi Francúzskom a ČSR vzniklo obranné spojenectvo, ktoré vychádzalo zo zásad a z myšlienok kolektívnej bezpečnosti, ako ich obsahoval Pakt SN. Súčasne išlo o určitý druh aliancie, pričom účastníci paktu sa zaviazali poskytnúť si vzájomnú pomoc v prípade útoku proti jednotlivým členom s podmienkou, že ZSSR príde na pomoc Československu len vtedy ak tak urobí Francúzsko. Tomuto vari najznámejšiemu projektu kolektívnej bezpečnosti však chýbala vnútorná súdržnosť, pretože dvaja jeho partneri vyznávali a presadzovali demokratické ideály a sovietska spoločnosť sa budovala na antidemokratických, totalitných princípoch. Medzi účastníkmi navyše panovala nedôvera, že chcú partnerov zatiahnuť do lokálnej vojny s Nemeckom a využiť situáciu na presadzovanie svojich cieľov, zvlášť víťazstva boľševizmu vo forme svetovej socialistickej revolúcie. Predstava, že Sovietsky zväz síce splní svoje záväzky, ale vstúpi do konfliktu, keď uzná za vhodné, najlepšie na jeho konci, poskytovali Moskve veľké ilúzie o tom, že by sa takto utvorili predpoklady na dávny a nikdy nezabudnutelný sen svetovej proletárskej revolúcie.

Snaha vyhnúť sa ozbrojeným konfliktom, nedať sa vtiahnuť do sporov európskych veľmocí, zásadný nesúhlas prevziať záruky na obranu povojnového usporiadania Európy na základe mierových zmlúv vo Versailles a viaceré ďalšie dôvody boli príčinou, že Spojená štáty americké uskutočňovali v medzivojnovom období politiku izolacionizmu. Boli to USA, ktoré vypracovali koncept SN a zásady kolektívnej bezpečnosti, aby na druhej strane tieto princípy ignorovali, vyhli sa prijatiu zodpovednosti tým, že odmietli vstúpiť do SN a prijať záväzky proti agresii. Myšlienka, prečo má americký ľud prinášať obete - vrátane ľudských v sporoch a konfliktoch, ktoré sa ho bezprostredne nedotýkajú, t. j. akési poučenie z priebehu prvej svetovej vojny sa stala v USA veľmi príťažlivou, najmä keď v 30. rokoch mnohé nasvedčovalo tomu, že hrozí vypuknutie nových ozbrojených konfliktov. USA po agresii Japonska v Mandžusku vypracovali a presadzovali zásadu neuznať územné zmeny dosiahnuté použitím sily, ale odmietli kolektívny postup proti agresorovi už len v prípade uplatnenia hospodárskych sankcií. Politika izolacionizmu vyvrcholila v druhej polovici 30. rokov, keď USA prijali zákony o neutralite, ktorých nariadenia stavali agresora a jeho obeť na rovnakú úroveň. Prehodnotenie týchto postojov predstavovalo dlhý proces, ktorý pozitívne ovplyvňoval prezident T. Rooswelt, výraznejšie sa začal prejavovať po mníchovskom diktáte, ale v skutočnosti sa skončil až japonským útokom na Pearl Harbour v decembri 1941. USA sa už k politike izolacionizmu nikdy nevrátili a počas druhej svetovej vojny a po nej zásadne prehodnotili svoj postoj k organizovaniu bezpečnosti vo svete.

Bezpečnosť malých štátov .

Dôležitou, ak nie rozhodujúcou otázkou organizácie bezpečnosti medzi dvoma svetovými vojnami bolo utvorenie podmienok na udržanie územnej celistvosti a samostatnosti malých štátov. Vývoj potvrdil, že agresívne veľmoci nezačínali útok proti mocnostiam, ale proti malým krajinám, aby si tak utvorili vhodné podmienky na veľkú agresiu. Pritom patrilo medzi nepísané zákony, že malý štát nemohol sám poskytnúť účinné záruky bezpečnosti, t. j. presadiť svoje vlastné predstavy a koncepcie. Otázky bezpečnosti mohol riešiť len v súlade s celoeurópskym posudzovaním uvedeného problému a musel hľadať spojenectvo a podporu u veľmocí, ktoré mali záujem na jeho bezpečnosti a existencii. Z toho vyplýval interes o fungovanie SN a presné určenie jej postupu proti narušiteľom mieru. O to väčšie bolo sklamanie malých štátov, keď pri spomínaných útokoch Japonska v Mandžusku a Talianska v Etiópií, ako aj pri anšluse Rakúska sa ukázalo, že ich predstava o pomoci obeti agresie zo strany SN bola v rozpore s reálnou situáciou. Pod vplyvom tohto vývoja sa začali v druhej polovici 30. rokov šíriť ilúzie o politike neutrality, ktoré predstavy podporovalo predovšetkým Nemecko. Nacistická politika a tlač rozširovali myšlienku, že bezpečnosť malých, predovšetkým balkánskych štátov závisí od ich neangažovanosti sa v konfliktoch veľmocí v procese príprav a uskutočnenia anšlusu Rakúska, počas čs. krízy, čo v podstate znamenalo ponechať obeť agresie jej osudu. Politika neutrality bola nielen popretím myšlienok a zásad solidarity, tolerovaním útočných cieľov fašistických veľmocí, ale vyúsťovala do situácie, že koncom 30. rokov mnohé malé štáty akoby čakali, kedy príde na nich rad, kedy sa stanú obeťou agresie.

Súčasťou organizácie bezpečnosti medzi dvoma svetovými vojnami bolo aj budovanie regionálnej bezpečnosti. Malé štáty zoskupené v Malej dohode (Československo, Juhoslávia, Rumunsko) a v Balkánskej dohode (Juhoslávia, Rumunsko, Grécko, Turecko) chceli cestou zmlúv o vzájomnej pomoci zaistiť svoju územnú celistvosť, bezpečnosť a existenciu proti revizionistickým požiadavkám Maďarska a Bulharska, t. j. udržať stav, ktorý sa utvoril v Podunajsku na základe mierových zmlúv po prvej svetovej vojne. Členovia Malej dohody a Balkánskej dohody neprijali však a ani nemohli prijať záväzky o vzájomnej pomoci proti útoku veľmocí už len z jednoduchého dôvodu, že každá krajina paktu susedila s rozličnými mocnosťami, s ktorými nemala vyriešené mnohé politické a iné otázky. Z hľadiska prínosu pri organizovaní bezpečnosti, hoci išlo o prvý pokus malých štátov organizovať svoju bezpečnosť vzájomným spojenectvom, mali tieto zoskupenia značne obmedzený význam. V  rozhodujúcich fázach vývoja boli neúčinné, lebo Maďarsko a Bulharsko uskutočnili svoje územné požiadavky v súvislosti s postupom fašistických veľmocí po Mníchovskej dohode roku 1938 voči Slovensku, počas druhej Viedenskej arbitráže roku 1940 voči Rumunsku, resp. v dôsledku nacistickej agresie proti Juhoslávii a Grécku roku 1941. Snaha rozvíjať zásady obsiahnuté v Pakte SN v podobe kolektívnej bezpečnosti a ďalej umocniť ich účinnosť presne definovanými konkrétnymi záväzkami v prípade ich ohrozenia zo strany Maďarska a Bulharska sa ukázala v konfrontácii s negatívnymi tendenciami európskeho vývoja neúčinnou.

Mimoriadny význam, ale aj zodpovednosť z hľadiska organizovania európskej bezpečnosti mala Veľká Británia. V Londýne podporovali zásady kolektívnej bezpečnosti v rámci SN, ale okrem záväzkov poskytnutých v Locarne Francúzsku nemienili dať doplňujúce garancie bezpečnosti štátom strednej a juhovýchodnej Európy, pretože sa chceli vyhnúť vojenským konfliktom na kontinente. Keď sa v 30. rokoch stupňovala agresivita nacistického Nemecka snažili sa situáciu riešiť na základe politiky appeasementu, t. j. ustupovaním pred požiadavkami fašistických veľmocí. Vyvrcholením tejto politiky bola Mníchovská dohoda, keď predovšetkým Veľká Británia, presadzujúc svoju predstavu udržania mieru donútila Československo spolu s ďalšími tromi veľmocami vzdať sa časti svojho teritória. Rozbitie republiky a okupácia českých krajín nacistickým Nemeckom ukázala, že mier nie je možné zabezpečiť ústupkami agresorom. Veľká Británia bola donútená urobiť v zahraničnej politike zásadný obrat a v prvej polovici roka 1939 poskytla garancie Poľsku, Rumunsku a Grécku,  teda postupovala presne obrátene ako dovtedy vyhlasovala. Súčasne sa začali rokovania o spolupráci Veľkej Británie, Francúzska a ZSSR o  kolektívnej obrane, ktoré neviedli k pozitívnym výsledkom. Prevládli mocenské záujmy, politické a územné ambície, čo sa prejavilo v uzavretí Nemecko-sovietskeho paktu o neútočení z 23. 8. 1939. Nacistické Nemecko aj v dôsledku tohto paktu a tým rozbitia spoločného postupu západných demokracií a Sovietskeho zväzu sa mohlo odvážiť prepadnúť Poľsko 1. 9. 1939 a po dvadsaťjeden rokoch od skončenia veľkej vojny začať ešte krvavejšiu drámu v dejinách ľudstva.

Udalosti zo septembra 1939 v plnej nahote ukázali, že mierumilovné veľmoci a štáty nedokázali v uplynulých dvadsiatich rokoch utvoriť účinné záruky bezpečnosti, ktoré by predstavovali dostatočnú silu na odradenie prípadných agresorov. Spoločnosť národov tvorila nesúrodo spoločenstvo štátov, ktoré sa nedokázali zjednotiť a postupovať na základe zásad kolektívnej bezpečnosti. Nové myšlienky spoločnej obrany sa nemohli v reálnej politike presadiť a najmä uplatniť, pretože SN bola ťažkopádna, nedokázala precízne rozpracovať svoje princípy a hlavne podľa nich postupovať. Veľmoci uprednostňovali vlastné mocenské ambície v rámci SN a ešte viacej mimo nej a neboli ochotné brániť záujmy malých národov ani v takých prípadoch (Mníchovská dohoda), keď v dôsledku ústupkov nacistickému Nemecku ohrozovali svoje vlastné pozície. V období keď Nemecko a ZSSR z rôznych dôvodov a s rozdielnym zdôvodnením snívali o svetovláde a vojnu považovali za nástroj na uskutočnenie svojich cieľov, prevládala v demokratickej časti sveta obava z nového svetového konfliktu Táto myšlienka vyúsťovala do izolacionistickej politiky USA, do nezáujmu svetovej verejnosti počas beštiálneho vraždenia japonských vojakov v Číne v druhej polovici 30. rokov, do hodnotenia Mníchovskej dohody značnou časťou svetovej verejnosti ako mierového aktu a do gratulácií významných politikov britskému premiéroví A. N. Chamberlainovi za záchranu mieru v Mníchove. Mnohé významné politicko-teoretické úvahy o organizovaní kolektívnej bezpečnosti, vzdania sa sily pri presadzovaní svojich záujmov, neuznaní územných zmien dosiahnutých násilím, vypracovanie definície agresie a agresora za týchto okolností nemohli nájsť praktické uplatnenie. Ukázalo sa však, že mier nemožno zachrániť ustupovaním pred agresorom, bezpečnosť možno budovať len na princípoch kolektívnej bezpečnosti, že nemožno obhajovať len “národné” záujmy ale jepotrebná solidarita, spolupráca a pomoc obeti agresie, a kolektívnu bezpečnosť treba budovať so štátmi, ktoré vyznávajú totožné demokratické princípy a ideály. Žiaden štát nedokázal samostatne utvoriť účinné záruky svojej bezpečnosti a väčšina európskych krajín vrátane veľmocí sa stala obeťou agresie, resp. sa musela fašistickým veľmociam podriadiť. V tomto smere aj mnohé negatívne skúsenosti ovplyvnili ďalšie organizovanie bezpečnosti ako sa formulovali počas druhej svetovej vojny a po nej.

Ad slovníček

Ženevský protokol z roku 1924 - jeho zmyslom bol zákaz vojny, s výnimkou obrannej vojny alebo vojny, ktorá by bola dôsledkom plnenia záväzkov vyplývajúcich z Paktu SN. Akýkoľvek medzinárodný spor mal byť predložený zmierovaciemu súdu. Pokúsil sa stanoviť zásady definície útočníka a precízne navrhoval uplatnenie hospodárskych a vojenských sankcií proti útočníkovi v prípade nevyprovokovaného útoku. Ďalej rozvádzal a spresňoval základné články Paktu SN a predstavoval najprecíznejšie rozpracovaný plán fungovania kolektívnej bezpečnosti. V dôsledku nesúhlasu Veľkej Británie sa nerealizoval.

Malá dohoda - regionálny blok, ktorý vznikol v rokoch 1920 – 1921 tvorili Československo, Juhoslávia a Rumunsko. Jeho hlavným cieľom bolo na základe záväzkov o vzájomnej pomoci, neskôr doplnených vojenskými konvenciami , zabrániť revizionistickým požiadavkám Maďarska a dvoch balkánskych členov vrátane Bulharska zameraných na zmenu územného usporiadania. Odmietala myšlienku anšlusu Rakúska  Nemeckom, bola proti návratu Habsburgovcov na trón a proti federalizačným plánom, ktoré by smerovali k obnoveniu stavu pre vojnou. Chcela hrať dôležitú úlohu v strednej Európe a rozpracovala rôzne politické a hospodárske plány na konsolidáciu Podunajska. Pokúšala sa oslabiť závislosť svojich členov od veľmocí a po prijatí Organizačného paktu (16. 2. 1933) sa mala zmeniť na vyššiu medzinárodnú jednotku s koordinovanou zahraničnou politikou. Jednoznačne podporovala SN a princípy kolektívnej bezpečnosti. Z hľadiska prínosu k organizovaní bezpečnosti mala len obmedzený, regionálny význam a jej pozície v  30. rokoch upadali pod vplyvom tlaku Nemecka. Po Mníchovskej dohode (29. 9. 1938) sa postupne rozpadla.

Balkánska dohoda - regionálne zoskupenie Juhoslávie, Rumunska, Grécka a Turecka. Uzavretá 9. 2. 1934. Signatárske štáty sa zaviazali poskytnúť si vzájomnú pomoc pri pokuse narušiť ich balkánske hranice, t. j. proti revizionistickým požiadavkám Bulharska. Zmluva sa nevzťahovala na prípadný útok veľmocí. Mala ambície zabezpečiť si silnejšie pozície v medzinárodnej politike, postupovať pri riešení problémov európskej politiky jednotne, posilňovať vzájomné hospodárske vzťahy a pod. Pôvodné ambície členov sa nepodarilo naplniť a tak sa roku 1940 fakticky rozpadla.

Spoločnosť národov - pôvodná myšlienka na utvorenie svetovej organizácie sa rodila od začiatku 20. storočia a počas vojny o nej uvažovali aj mnohé intelektuálske neformálne združenia občanov. Jej zásady postupne sformuloval prezident USA T. W. Wilson. Vznikla roku 1919, pričom pracovať začala o rok neskôr. V medzivojnovom období sa jej počet členov pohyboval okolo 55. USA sa nikdy nestali členom, Nemecko bolo prijaté roku 1926 a  z organizácie vystúpilo roku 1933. Sovietsky zväz vstúpil do nej  roku 1934 a po agresii voči Fínsku v roku 1939 ho o rok neskôr vylúčili. Jej najdôležitejším orgánom bolo Valné zhromaždenie. Medzi zasadnutiami plnila túto funkciu Rada SN so sídlom v Ženeve. Skladala sa z piatich stálych a štyroch nestálych členov. Cieľom svetovej organizácie malo byť predovšetkým zabezpečenie mieru, utváranie záruk bezpečnosti, že nevznikne nová vojna, odzbrojenie a demokratizácia medzinárodných vzťahov. SN prijala zásady, ktoré znamenali veľkú zmenu v oblasti medzinárodného práva. Išlo najmä o požiadavku odstrániť vojny ako spôsob riešenia sporov medzi štátmi. Napriek mnohým prínosom v boji proti drogám, o pomoc utečencom, v oblasti medzinárodného tranzitu, v riešení postavenia národnostných menšín však nesplnila nádeje, ktoré sa do nej vkladali pri zabezpečovaní mieru.

Odporúčaná literatúra:

KISSINGER, H.: Umění diplomacie. (Od Richelieua k pádu Berlínske zdi). Praha 1997.
BYSTRICKÝ, V. - DEÁK, L.: Európa na prelome (Diplomatické a politické vzťahy v rokoch 1932--1933). Bratislava 1974.
BYSTRICKÝ, V.: Kolektívna bezpečnosť alebo neutralita (Balkánske štáty a utváranie záruk bezpečnosti v 30. rokoch). Bratislava 1981.

PhDr. Valerián Bystrický, DrSc. (1936) – vedecký pracovník Historického ústavu SAV. Zaoberá sa problematikou všeobecných a národných dejín 20. storočia.

Texty pod fotografie:

1. Členovia výboru, ktorý pripravoval založenie Spoločnosti národov. (in: Kronika ľudstva, s. 883)
2. Degradácia Spoločnosti národov sa prejavila v marci 1938 v čase likvidácie samostatnosti Rakúska. (In: Kronika 20.storočia, s.526)
3. Jedno zo zasadaní Stálej rady Malej dohody sa konalo v septembri 1936 v Bratislave. Pred hotelom Carlton stoja ministri zahraničia Juhoslávie (M. Stojadinovič), ČSR (K. Krofta) a Rumunska (I. Antonescu).
(In: Kronika Slovenska, 2, s.216)